Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoSr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716215428
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5716215428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: Mgr. U. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. L. X, U., právne zastúpeného spoločnosťou JUDr. STEHURA & partners,
v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 6Csr/1/2016-47 zo dňa
20. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil vo výroku špecifikovaný rozhodcovský rozsudok. Primárne
vyhodnotil, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná v lehotách požadovaných/
predpísaných zákonom č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoSRK).
Následne posudzoval existenciu právomoci rozhodcovského súdu konať na základe rozhodcovskej
zmluvy/doložky uzavretej medzi stranami sporu dňa 18.3.2014 (v zmysle intertemporálnych ustanovení

aplikoval zákon č. 244/2002 Z.z.), pričom dospel k záveru, že uzatvorená rozhodcovská zmluva je
neplatná, nakoľko sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zdôraznil, že nebol viazaný skutkovým
vymedzením dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy žalobcom, s prihliadnutím na jeho právne
postavenie spotrebiteľa. Mal za to, že posudzovaná rozhodcovská doložka spôsobuje (§ 53 ods. 1 OZ)
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechžalobcuakospotrebiteľa.
Zdanlivo síce umožňuje riešiť spory vzniknuté medzi účastníkmi na príslušnom súde v súdnom konaní
alebo rozhodcovskom konaní, avšak výber ponecháva na žalujúcej zmluvnej strany. Len na tejto

strane záleží, či podá žalobu na rozhodcovskom súde, ktorý je v prípade jednostranného rozhodnutia
žalovaného ako dodávateľa oprávnený vo veci konať. Napriek možnosti výberu medzi konaním
na rozhodcovskom súde a všeobecnom súde, teda reálne neumožňuje spotrebiteľovi rozhodnúť
o súde, ktorý bude jeho spor s dodávateľom prejednávať. V prípade, že dodávateľ podá žalobu
na rozhodcovskom súde, ukladá spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským
súdom a nedáva mu možnosť výberu. Okrem toho rozhodcovská zmluva nebola medzi stranami
osobitne vyjednaná, aj keď bola vyhotovená vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy, predstavuje

formulárovú zmluvu, do ktorej boli doplnené identifikačné údaje žalobcu a číslo zmluvy. Podstatou
individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná
bez možnosti jej zmeny obsahu a to je práve prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa
spotrebiteľom predkladajú na podpis a majú vytvoriť dojem, že si ich vyžiadali sami spotrebitelia. Spôsobakým bola rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve v prejednávanom prípade koncipovaná
a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými podmienkami nesvedčí o individuálnom dojednaní
rozhodcovskej doložky, ale o skôr zámernom predkladaní zmluvných podmienok, ktorým žalovaný

sledoval výlučne vyňať riešenie sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere spod režimu súdnej kontroly.
Rozhodcovská zmluva bola žalobcom podpísaná v rovnaký deň ako zmluva o revolvingovom úvere
a teda nie v čase vyššej bdelosti po vzniku sporu, ale už na samotnom začiatku zmluvného vzťahu,
kedy jej žalobca nemusel prikladať väčší význam, pretože žalobca bez pochyby primárne smeroval
k uzatvoreniu úverovej zmluvy. Neobstojí argument žalovaného, že žalobca mohol od rozhodcovskej

zmluvy odstúpiť do 14 dní. Od spotrebiteľa totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby využil svoje právo na
odstúpenie o zmluvy, ktorej uzavretie ani primárne nesledoval a nerozumie obsahu tejto zmluvy, nakoľko
mu v súvislosti s ňou nebolo poskytnuté vysvetlenie zo strany žalovaného. Z dojednaní obsiahnutých v
rozhodcovskej zmluve nevyplýva fakt, že odstúpenie od rozhodcovskej zmluvy nemá vplyv na platnosť
zmluvy o revolvingovom úvere, tak ako to vo svojom vyjadrení tvrdil žalovaný.
2.Nadväzne, keďže rozhodcovská zmluva, z ktorej si rozhodcovský súd odvodzuje právo vo veci konať

je absolútne neplatným právnym úkonom, rozhodcovský súd nemal právo konať vo veci a ním vydaný
rozsudok je nulitným právnym aktom, ktorý nespôsobuje právne účinky.

3.Ďalej je podľa súdu prvej inštancie poskytnutý úver z dôvodu absencie viacerých zákonných náležitostí
uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov.

Predovšetkým je v zmluve nesprávne uvedená RPMN, keďže v návrhu na uzavretie zmluvy (bod 5.)
bola uvedená výška RPMN 70 % a v akceptácii návrhu (bod 6.) bola uvedená RPMN 67,03 %. Medzi
účastníkmi zmluvy teda nedošlo k dvom platným vzájomným a obsahovo zhodným prejavom vôle v časti
dojednania RPMN. Keďže v zmysle § 44 ods. 2 OZ prijatie návrhu, ktorý obsahuje dodatky, výhrady,
obmedzenia, alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh, nedošlo k platnému

dojednaniu RMPN. Zo strany žalovaného nebol bezvýhradne akceptovaný návrh žalobcu na uzavretie
zmluvy v uvedenej časti.
4.Okrem toho v zmluve nie je uvedený ani údaj o dobe trvania zmluvy a o termínoch splatnosti
jednotlivých splátok. Zmluva obsahuje len údaj o výške a počte splátok.
5.Na základe opísaného okresný súd uzavrel, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje k plneniu, ktoré

je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch a s ohľadom na rozoberané dôvody zrušenia
rozhodcovského rozsudku sa už detailne nezaoberal ďalšou právnou argumentáciou žalobcu pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku.

6.Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že spôsob doručovania rozsudku ako aj iných listín

zo strany rozhodcovského súdu vyvoláva dôvodné pochybnosti o správnom procesnom postupe.
Rozhodcovský súd si síce splnil povinnosť vykonať lustráciu v registri obyvateľov za účelom zistenia
pobytu žalobcu, avšak napriek tomu, že žalobca mal zabezpečené preberanie zásielok na adrese
doručovania, o doručovaní listín zo strany rozhodcovského súdu sa žiadnym spôsobom nedozvedel.
Rozhodcovský súd pri doručovaní uplatnil fikciu doručenia podľa § 33 ods. 2 ZoSRK. Citované zákonné

ustanovenie neukladá rozhodcovskému súdu povinnosť poštovú zásielku odosielať so službou „úložná
doba“. Prvý pokus o doručenie rozhodcovského rozsudku žalobcovi bol vykonaný dňa 26.02.2016
(piatok) a opakované doručenie bolo vykonané dňa 29.02.2016 (pondelok), pričom zásielka bola
rozhodcovskému súdu vrátená dňa 02.03.2016. Oba pokusy o doručenie boli neúspešné.
7.Podľa názoru okresného súdu nebolo úmyslom zákonodarcu stanoviť takýto spôsob doručovania v

spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Je oprávnené od žalobcu ako spotrebiteľa, bežnej fyzickej
osoby, očakávať, že sa v tak krátkom časovom horizonte, kedy boli vykonané pokusy o doručenie
zásielky, sa nebude nachádzať v mieste bydliska, resp. nebude mať zabezpečené preberanie zásielok,
a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že poštový podnik doručuje bežné listové zásielky dopoludnia
v pracovných dňoch, keď je prevažná väčšina ekonomicky produktívneho obyvateľstva v zamestnaní.

8.O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

9.Napokon, nakoľko žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalobca bol oslobodený od platenia súdnych

poplatkov,súdprvejinštancievzmysle§2ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatku
za výpis z registra trestov v platnom znení zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku vo výške
331,50 eur spojeného s podaním žaloby.10.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia v
podobe zamietnutia žaloby. Okresnému súdu vytýkal, že nevzal do úvahy žiadnu skutočnosť vyplývajúcu
z obsahu rozhodcovskej zmluvy, predovšetkým vysvetlenie, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je

povinné a teda nie je ani predpokladom pre získanie úveru (obsiahnuté v rozhodcovskej zmluve), resp.
poučenie o možnosti odstúpenia od nej.
11.Nestotožnil sa ani so záverom súdu ohľadne individuálneho ne/dohodnutia dotknutej zmluvnej
podmienky. V danej spojitosti poukázal na závery nálezu Ústavného súdu ČR vo veci III.ÚŚ 3725/13
zo dňa 10.4.2014, v zmysle ktorých typizácia aplikácie práva naberá v informačnej spoločností väčší

význam,pričomproblémochranyspotrebiteľanespočívavzákazetakýchdojednaní,alemožnostiriadne
sa s nimi oboznámiť, v ich zreteľnom označení formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať,
alebo odmietnuť, čo je predovšetkým otázkou informovania spotrebiteľa v predzmluvnej fáze. Podľa
odvolateľa z rozsudku je nezistiteľné, čo žalobcovi bránilo si rozhodcovskú zmluvu preštudovať, či
už pri jej uzavretí, alebo následne po jej uzavretí. V konaní tiež nebolo tvrdené ani preukázané, že
by žalobca nemohol od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v lehote 14 dní od jej uzavretia. Súd sa totiž

nezaoberal obsahom rozhodcovskej zmluvy, konkrétne jej ustanovením, že k jej uzavretiu nemusí prísť,
resp. spotrebiteľ od nej nemôže odstúpiť.
12.Za nesprávne považoval žalovaný tvrdenie súdu, že pokiaľ veriteľ nároky z rozhodcovskej zmluvy
uplatní ako prvý, musí sa spotrebiteľ podriadiť rozhodcovskému súdu. Podľa odvolateľ totiž súd
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy hodnotí na základe skutočnosti, ktorá nastáva po jej uzavretí a to

momentom podania žaloby rozhodcovskému súdu v rozhodcovskom konaní. Keďže neprijateľnosť
znamená absolútnu neplatnosť právneho úkonu, je neprípustné, aby dôvod tejto neplatnosti nastal
s okolnosťou, ktorá je v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy neistá. Okrem toho, pokiaľ zákon o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní výslovne počíta s tým, že rozhodcovské konanie začne voči
spotrebiteľovi na základe žaloby dodávateľa, zdá sa odvolateľovi neopodstatnené, že súd takýto postup

považuje za neprípustný. V tejto spojitosti poukázal na niektoré závery aplikačnej praxe súdov SR, ktoré
rozhodcovskú zmluvu opakovane posúdili ako platný právny úkon.
13.Ďalej odvolateľ napádal závery okresného súdu, že nedošlo k dohode o RPMN. Predmetný údaj totiž
patrí medzi údaje, ktoré nemožno dohodnúť, ale sa uvedú. Okresný súd ani neuviedol právnu normu,
na základe ktorej by bolo možné predpokladať, že tento údaj je možné dohodnúť. Z tohto pohľadu

absentuje riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Okrem toho v čase podania žiadosti o úver žiadny
dátum vyplatenia úveru známy nie je, preto sa údaj RPMN ani vypočítať nedá. Preto sa v bode 5 zmluvy
uvádza predpokladaná RPMN, ktorá je informatívnej povahy. Ak však má byť dodržaný zákon ohľadne
spôsobu výpočtu RPMN, potom sa musí vychádzať z reálnych údajov. Inými slovami, údaj RPMN nie je
dohodnutý údaj, ale vypočítaný ukazovateľ. Zákon pritom určuje aj to, kedy sa má údaj vypočítať a to

v čase uzavretia zmluvy o úvere a nie napríklad v čase podania žiadosti o úver. Ak by žalovaný neurčil
údaj RPMN výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, porušil by zákon
č. 129/2010 Z.z. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3Co/106/2016 zo dňa
3.11.2016.
14.Pokiaľ ide o otázku doručovania rozhodcovského rozsudku, v konaní nebolo preukázané, že by

Stály rozhodcovský súd nepostupoval podľa zákona č. 335/2014 Z.z. Naopak, dodržal ustanovenie § 33
ods. 2 predmetného zákona, keď zákon neurčoval povinnosť doručovať zásielku s poznámkou „úložná
doba“. Podľa odvolateľa súd nie je oprávnený určovať iné podmienky, či povinnosti pri doručovaní, ako
stanovuje zákonná úprava. Skutočnosť, že si žalobca zabezpečil preberanie zásielok alebo nie, nie je
právne relevantným dôvodom pre spochybnenie postupu rozhodcovského súdu pri doručovaní.

15.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobca požadoval rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Mal za to, že boli splnené podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. I keď
rozhodcovská zmluva bola na samostatnej listine, jej podmienky neboli individuálne dojednané, ale
boli vopred formulované a pripravené žalovaným. Je podľa neho evidentné, že ak by rozhodcovskú

zmluvu neuzatvoril, nebol by zo strany žalovaného poskytnutý úver. Navyše nemal ani inú možnosť ako
vybrať si „alternatívne vyriešenie“ prípadných sporných práv, aby mu bol poskytnutý úver. Kvalifikačným
kritériom pre záver, že nejde o vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, ak zmluvné podmienky boli
vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je aj daný prípad. Vychádza sa totiž z myšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situáciu vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská
zmluva je neplatná aj v prípade, že obsahuje „alternatívu“ medzi právomocou rozhodcovského súdu a
všeobecným súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/237/2013 z 30.9.2015). Ak je tedapovažovaná rozhodcovská zmluva za neprijateľnú zmluvnú podmienku, je zo zákona neplatná, a teda
nie je daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor.
16.Okrem toho žalovaný v predmetnej zmluve uviedol chybný údaj o RPMN. Do jeho výpočtu totiž

nezahrnul poplatok za možnosť odkladu splátok úveru, pričom tieto poplatky skryl pod samostatnú
dohodu o poskytnutí služby, čím mu následne znemožnil dosiahnuť reálnu predstavu o poskytnutom
úvere, zodpovedajúcu skutočnosti, čo je mimoriadne nekalá obchodná praktika.
17.Žalobca dodal, že spotrebiteľská zmluva podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch
musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, pričom predmetná

terminológia sa viaže ku každej z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda istine, úrokom a iným
poplatkom.

18.V písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcu žalovaný opätovne poukázal na nález českého
Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 3725/13. Ďalej uviedol, že RPMN sa nepočíta z celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, ale z celkových nákladov, čo je podstatný rozdiel. Dohoda o poskytnutí služby

nie je podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je podpísaná osobitne,
odplata v zmysle Dohody o poskytnutí služieb sa preto nezapočítava do celkových nákladov, ani do
výpočtu RPMN.
19.Pokiaľ ide o argumentáciu o povinnosti uviesť sumu istiny, úroku a iných poplatkov, žalovaný
zdôraznil, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky úveru

na istinu úroky a iné poplatky len v prípade, ak je úver úročený viacerými úrokovými sadzbami. Okolnosť,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí obsahovať uvádzanie poradie splátok na istinu, úrok a
poplatky, konštatoval aj Súdny dvor EÚ. Ak by zákonodarca sledoval, aby zmluva obsahovala rozpis
splátky na časť istina, úrok, a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či
počet splátok, potom by zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si amortizačnú tabuľku nemala

žiadny význam, keďže by bola už súčasťou zmluvy. Uvedené podporuje aj novela zákona č. 129/2010
Z.z. schválená dňa 12.10.2017, v ktorej sa právna norma v časti „a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ nahrádza slovným spojením „frekvencia splátok a“.

20.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná

strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

21.Súd prvej inštancie síce (správne) odcitoval (celé) znenie § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014

Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, obsahujúce výpočet možných dôvodov zrušenia
rozhodcovského rozsudku, v rámci svojho odôvodnenia však skutkové zistenia nesubsumoval pod
žiadny/konkrétny z takto (všeobecne) vymedzených dôvodov. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že konanie
na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden celok. Z daného prístupu vychádza tak
Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní stanoviska, či postupom súdu v

konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom, resp. mu bolo odopreté právo
na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený korigovať určité nedôslednosti v postupe
a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby prvoinštančné rozhodnutie muselo byť vždy zrušené.
Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného sporového súdneho odvolacieho konania, ktoré nie
je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od konania v správnom súdnictve).

22.Ďalejodvolacísúdpoukazujenaznenie§296CSP,vzmyslektoréhospotrebiteľmôžepredložiťalebo
označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia
vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa
nepoužijú.

23.Súčasne platí, že z hľadiska procesnej ekonómie postačuje pre verifikovanie vecnej správnosti
meritórneho výroku napadnutého rozsudku zistenie (odvolacieho súdu) o opodstatnenosti jedného/
ktoréhokoľvek zo samostatných dôvodov pomenovaných/označených okresným súdom. Odvolací súd
len pre úplnosť pripomína ustálené závery aplikačnej praxe súdov SR (ako i ESĽP; napr. Ruiz Torija c.
Španielsko), v zmysle ktorých sa nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument strany, t.j. i na

taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný.

24.Rozvinúc opísané východiská sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalobcu
(bod 16 tohto odôvodnenia) o nesprávnom uvedení údaja o RPMN v dotknutej zmluve o spotrebiteľskomúvere z dôvodu nezapočítania (do celkových nákladov) poplatku za možnosť odkladu splátok úveru.
Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je totiž pre spotrebiteľa dôležitým údajom z hľadiska jeho
vedomosti o nákladovosti úveru. Účelom zadefinovania údaju o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere

ako obligatórneho je, aby spotrebiteľ mal možnosť porovnať tento údaj s priemernou výškou RPMN od
všetkých poskytovateľov úverov pre obdobné typy úverov, resp. s konkrétnou výškou RPMN u iných
poskytovateľov úverov; t.j. posúdiť, či poskytovaný úver je (na základe tohto porovnania) pre neho
výhodný alebo nie. Absencia daného údaju v zmluve znemožňuje spotrebiteľovi posúdiť výhodnosť jemu
poskytovaného úveru. Preto je z hľadiska ochrany spotrebiteľa namieste požiadavka na správnosť (aj

v zmysle pravdivosť) tohto údaju.
25.Podstatou žalobcom predostretého argumentu je práve myšlienka, že výška RPMN (v rozsahu
uvedenomžalovaným)nezodpovedáskutočnýmnákladomnaposkytnutýúvervdôsledkunezapočítania
odplaty za poskytnutie služby spočívajúcej v odklade splatnosti splátok. Dôsledkom takéhoto
nesprávneho uvedenia obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (fakticky rovnakým ako
v prípade žiadneho nevymedzenia RPMN) je potom bezúročnosť posudzovaného úveru. Odvolací súd

v tejto spojitosti dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pereničová a Perenič, v
zmysle záverov ktorého nesprávnu informáciu o celkových (nižších než v skutočnosti) nákladoch na úver
možno považovať za klamlivú praktiku. Zároveň RPMN nepredstavuje vyjadrenie ceny alebo odmeny
za konkrétnu službu alebo tovar, preto nie je naň uplatniteľná výnimka z preskúmavania v zmysle čl. 4
bod 2 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

26. Z obsahu vymedzenia práv a povinností zmluvy o odklade splátok je zjavné, že jej predmet nemá
charakter samostatnej zmluvy. Už len samotná skutočnosť, že dodávateľ by jednotlivé ustanovenia
spotrebiteľskej zmluvy (navyše vopred naformulované výlučne ním) „vyňal“ zo štandardnej zmluvy (napr.
o úvere) a označil ich ako samostatné zmluvy, za účelom zvýšenia odplaty vyžadovanej od spotrebiteľa,
(minimálne) vykazuje znaky konania rozporného s dobrými mravmi. Odhliadnuc od evidentnej nekalosti/

nevýhodnosti podmienok poskytnutia dotknutej “služby“ pre spotrebiteľa (ak by dlžník takúto dohodu
neprijal a sumu rovnajúcu sa odplate uhradil pri podpise zmluvy, išlo by o úhradu s výrazným znížením
zostatku istiny, takáto dohoda zjavne len zneužíva tieseň dlžníka a jeho záujem získať úver, pričom
veriteľom je skrývaná snaha o zvýšenie „výnosnosti“ úveru za poplatok za službu maximálne nevýhodnú
pre dlžníka), je nepochybné, že náklady súvisiace s touto „službou“ boli známe už v čase uzavretia

zmluvy. Nič teda nebránilo ich zahrnutiu do výpočtu celkových nákladov úveru. Odvolateľom predostretý
(gramatický) výklad ustanovenia §-u 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z., založený na tvrdení, že
predmetnáslužbaniejepodmienkouzískaniaúverujesvojimformalizmomvpríkromrozporescelkovým
zmyslom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Tá je založená na pozitívnom záväzku Slovenskej
republiky z medzinárodnej zmluvy o fungovaní Európskej únie prispievať aktívnou ochranou (slabšieho)

spotrebiteľa k vyššej kvalite života ľudí v európskom hospodárskom priestore ako jednej z hlavných
politík Európskej únie.
27.Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný v konkrétnostiach súdenej veci nepreukázal, že v procese
uzatvárania zmluvy o úvere skutočne nedošlo k viazaniu jej uzatvorenia na predmetnú „službu“. Je totiž
plne legitímnou pochybnosť, či by spotrebiteľ uzavrel takto enormne jednostranne nevýhodnú dohodu,

pokiaľ by mu pri kontraktácii boli poskytnuté kvalifikované informácie a vysvetlenia, na základe ktorých
by sa rozhodoval pri úplnej autonómii vôle. Podľa názoru krajského súdu žalovaný formálne prezentuje
možnosť voľby, no reálne praktická neoddeliteľnosť je súčasťou širšej praktiky s cieľom zakryť pravú
výšku RPMN. Takéto konanie veriteľa vo svojich dôsledkoch smeruje k neprimeranému pôsobeniu
na spotrebiteľa, aby prijal ďalšie záväzky, prostredníctvom ktorých si (veriteľ) zabezpečuje takú výšku

návratnosti úveru, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi.
28.Okrem toho smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS vo svojom článku 19 vymedzuje výdavky
(predovšetkým náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie,
náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a ostatné náklady

na platobné transakcie) a podmienky, za ktorých je možné označené výdavky pri stanovení celkových
úverových nákladov za účelom výpočtu RPMN vynechať. Takéto výnimky z výdavkov zahrnutých do
celkovýchnákladovmusiabyťvykladanéstriktne(ažzužujúco)zaúčelomposkytnutiačonajvyššejmiery
ochrany spotrebiteľa pri stanovovaní RPMN.
29.Nadbezprostrednenevyhnutnýrámecježiaducedodať,žezanekalú(vzmyslerozhodovacejčinnosti

Súdneho dvora EÚ) je potrebné považovať praktiku, ktorá vytvára dojem, že ponúka spotrebiteľovi
vedľajšiu službu, pričom však odplata za túto službu je súčasťou celkových úverových nákladov
spotrebiteľa a veriteľ ňou v skutočnosti podmieňuje poskytnutie spotrebiteľského úveru. Nekalou
obchodnou praktikou je tiež prezentovanie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a druhej zmluvy akonezávislých transakcií. Napokon, aj samotná neprimeranosť odmeny za službu, ktorá nie je hlavným
predmetom zmluvy (bližšie rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Kásler a Káslerné Rábai), môže
za určitých podmienok (pri neposkytnutí jasných a zrozumiteľných informácií) spôsobovať nekalosť

obchodnej praktiky. Uvedené vychádza z požiadavky transparentnosti zmluvných podmienok, ktorá
nemá byť obmedzená len na jej zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak, musí sa
chápať široko, t.j. tak, aby spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť
hospodárske dôsledky, ktoré pre neho zo zmluvy vyplývajú. Systém ochrany zavedený smernicou
93/2013/ EHS totiž vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom/dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení.

30.Možno preto uzavrieť, že odplata za „Dohodu o poskytnutí služby“ je/mala byť súčasťou celkových
nákladov - v podobe RPMN - poskytnutého úveru. V zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený údaj o
RPMN je teda nesprávny (ako konštatoval hoci z iných dôvodov aj okresný súd), čo zákon sankcionuje
následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Minimálne v súvislosti s touto skutočnosťou (jej ignoráciou/

prehliadnutím) rozhodcovský rozsudok rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných
právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, čo malo vplyv na výsledok sporu. Nadväzne je
naplnenýzákonnýdôvod-§45ods.1písm.i/zákonač.335/2014Z.z.ospotrebiteľskomrozhodcovskom
konaní - pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Krajský súd preto napadnutý rozsudok v meritórnej
časti potvrdil.

31.O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške
týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle

§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

32.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.