Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/24/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116202467
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116202467.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžová 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, XXX
XX M., o zaplatenie 1.394,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 10C 39/2016-40 zo dňa 23. marca 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení
splátok a vo výroku o trovách konania.

Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r i
z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 394, 15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne od 30.11.2015 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 100 Eur vždy k 20. dňu v
mesiaci počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku
v rozsahu 80 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 9 odsek 2 písm. j/, § 11 odsek 1 písm. b/ zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len
„Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 08.01.2014 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere,
na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.500 Eur s úrokovou sadzbou 19,90 %
ročne. Žalovaná sa zaviazala úver uhradiť 120 mesačnými splátkami po 28,82 Eur, pričom splatnosť
prvej splátky bola stanovená na 16.1.2014 a poslednej na 18.12.2023. Celkove mala žalovaná zaplatiť

žalobcovi 3,558,40 Eur. V zmluve je uvedené aj RPMN 24,72 % a jeho priemerná hodnota 28,84 %.
Listom zo dňa 19.11.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a vyzval žalovanú na úhradu jeho dlhu
vyčísleného na sumu 1.554,16 Eur s príslušenstvom najneskôr do 29.11.2015. Obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi pod písm.j/ je uvedená ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V dôsledku chýbajúcej

vyššie citovanej obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je teda potrebné poskytnutý
úver s poukazom na § 11 odsek 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Žalovaná by preto mala žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 1.500 Eur a keďže
doposiaľ jej dlh na istine predstavuje sumu 1.394,15 Eur, čo nepoprela ani samotná žalovaná, súd preto
zaviazal žalovanú len k zaplateniu tejto istiny a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Súd

zamietol aj žalobu o kapitalizované úroky z omeškania vo výške 0,80 Eur nakoľko tento nárok žalobca
dostatočne nešpecifikoval a nepreukázal. V žalobe uviedol len to, že nárok vznikol z neuhradených
splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Žalobca mal presne uviesť akou úrokovou sadzbou
počítal pri vyčíslení úrokov z omeškania, konkrétne z akej splátky a za aké obdobie. Súd prvej inštancie
v danom prípade zohľadnil aj zlú sociálnu situáciu žalovanej, ktorá ak má, tak len nízky príjem, pričom
má aj ďalšie finančné záväzky, preto jej v zmysle § 232 odsek 4 C.s.p. povolil mesačné splátky tak, ako

je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

4. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, výroku o povolení splátok a výroku o trovách
konania podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu
zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu. Uviedol, že Zmluva o úvere obsahuje všetky

predpoklady použité na výpočet RPMN. Zákon nepožadoval uvádzať v zmluve konkrétny matematický
výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o
úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku
10 odsek 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, v tomto prípade

na Formulári so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere. K názoru súdu prvej
inštancie, že žalobca dostatočne nešpecifikoval a nepreukázal úroky z omeškania vo výške 0,80 Eur
žalobca uviedol, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie.
Uvedený úrok z omeškania bo dohodnutý v Zmluve o úvere v zmysle ustanovenia § 369 odsek 1
Obchodného zákonníka. K povoleniu splácania dlhu v splátkach uviedol, že rozsudok v tejto časti nie je

dostatočne odôvodnený. Má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupoval
nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu.

5. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku nie je opodstatnené.

7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami sporu bola dňa 08.01.2014 uzatvorená Úverová zmluva
č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.500 Eur, pri
úrokovej sadzbe 19,9 % ročne. Splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá na deň 18.12.2023. Listom

zo dňa 19.11.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a žalovanú vyzval na úhradu jej dlhu vyčísleného
na 1.554,16 Eur s príslušenstvom najneskôr do 29.11.2015.

10. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho

zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.11. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

12.Akzákonvyžadujevzmluveospotrebiteľskomúvereuvádzaťvšetkypredpokladypoužiténavýpočet

RPMN je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné
zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by
spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný
vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. S nesprávne uvedenou RPMN v
neprospech spotrebiteľa Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 odsek 1 písm. b/ spája

následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

13. K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z
najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za
úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji

o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho
výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné
uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor,
že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie
výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento

údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto
jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta
formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm.

g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery“.

14. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

15. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý

členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom
ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo

ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia

smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať zanásledok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si

členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

16. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (resp. všetky
predpoklady na výpočet RPMN) alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne
irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej
harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má
vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,

ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade
išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika
nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na
výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

17. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne
požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie tak
splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel
vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je

zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto
terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu
tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok

istiny,splátokúrokovasplátokpoplatkov,inaksazmluvaospotrebiteľskomúverepovažujezabezúročnú
a bez poplatkov.

18. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie ho nevyzýval na špecifikovanie a preukázanie úroku z
omeškania vo výške 0,76 Eur odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nemal povinnosť sporovú

stranu vyzývať na doloženie dôkazov, ktoré majú svedčať jeho tvrdeniam, a ktoré majú byť na jeho
prospech. Prejednávaná vec je ovládaná zásadou kontradiktórnosti a súd nemá povinnosť vyzývať
strany aby predkladali dôkazy, súd len hodnotí dôkazy prednesené stranami sporu. Súd prvej inštancie
neviedol konanie ex offo, nemal povinnosť vyšetrovať a zisťovať skutkový stav veci, bol povinný len
hodnotiť prednesené dôkazy. Pokiaľ teda sporová strana nepredniesla dôkazy svedčiace jej nároku,

súd nemal povinnosť ani právo vyzývať ju na doplnenie dokazovania. Takýto postup by bol v rozpore s
vyššie uvedenou zásadou kontradiktórnosti a zásadou rovnosti zbraní sporových strán. Každá sporová
strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena, pokiaľ má záujem byť v spore
úspešná, pričom sa nemôže spoliehať na iniciatívu zo strany súdu, tak ako tomu je v konaniach podľa
Civilného mimosporového poriadku č. 161/2015 Z.z..

19. Ak si žalobca žalobou uplatňoval aj nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania
vo výške 0,76 Eur, bol povinný preukázať nie len uzavretie relevantnej zmluvnej podmienky so
spotrebiteľom, ale aj to, či si spotrebiteľ uzavretie takejto podmienky slobodne vyjednal.

20. Z obsahu žaloby vyplýva, že úroky z omeškania vo výške 0,76 Eur predstavujú úrok z omeškania
z každej omeškanej splátky. Každá splátka v sebe zahŕňa popri istine aj úrok ako príslušenstvo
pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú
veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) v prípade omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky (dohodnutých zmluvných úrokov). Úroky, úroky z omeškania a poplatok z

omeškania sú podľa ustanovenia § 121 odsek 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky,
ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v ustanovení §
488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného
záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka.Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, jeho vznik je podmienený platným záväzkovým
vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj
akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť uhradiť už splatné úroky. Tým, že dlžník včas

nesplní úroky z istiny, sa dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením
istiny. Ani Občiansky ani Obchodný zákonník pri tom nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad
omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.

21. V sume 0,76 eur je obsiahnutý nielen úrok z omeškania s platením istiny, ale aj úrok z omeškania s

platením príslušenstva. Keďže z obsahu žaloby nie je zrejmé, do akej výšky ide o úroky z omeškania z
istiny a do akej výšky o úroky z omeškania z príslušenstva, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď
zamietol žalobu čo do sumy 0,76 eur v celom rozsahu. Súd nebude nahrádzať úlohu žalobcu pri riadnom
vyčíslení žalovanej sumy.

22. Čo sa týka splatnosti pohľadávky priznanej žalobcovi v tomto smere je potrebné poukázať na

ustanovenie § 232 odsek 3 C.s.p. upravujúce lehotu na plnenie. V zmysle tohto ustanovenia lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu
lehotu. Hoci do tohto ustanovenia nebola prevzatá veta z ustanovenia § 160 odsek 1 O.s.p. v znení
účinnom do 30.06.2016 umožňujúceho súdu určiť vykonanie splátok peňažného plnenia, táto možnosť
zostáva zachovaná i v terajšej dobe. Ak Civilný sporový poriadok v ustanovení § 232 odsek 3 hovorí o

dlhšej lehote takouto dlhšou lehotou môže byť i lehota na plnenie rozložené na konkrétne špecifikované
splátky.

23. V prejednávanej veci pomery na strane žalovanej boli zisťované pri jeho výsluchu na pojednávaní
konanom dňa 23.03.2017. Žalovaná sa nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, jej príjem, ako aj

príjem manžela, ktorý má navyše cukrovku, sú nízke. Podľa jej vyjadrenia má tiež z dôvodu exekúcie
zablokovaný účet. Za takejto situácie súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalovanej uložil
povinnosť splácať žalobcovu pohľadávku v splátkach po 100 Eur mesačne. Pri takto určených splátkach
pohľadávkažalobcubudeuhradenávdobekratšejakodvarokyčonemožnopovažovaťzaneprimerané.
Zároveň žalobca má možnosť v súlade s ustanovením § 232 odsek 4 C.s.p. požadovať zaplatenie celej

pohľadávky v prípade omeškania žalovanej s úhradou čo i len jednej splátky.

24. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania. Pokiaľ súd prvej inštancie pri určovaní pomeru úspechu strán zohľadnil skutočnosť, že žalobca
v časti o zaplatenie úrokov nebol úspešný, postupoval správne. Niet dôvodu pri posudzovaní rozsahu

úspechu strán v konaní uvedenú skutočnosť opomenúť. Žalobcovi by nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % vznikol za predpokladu, že by žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, k čomu však v
predmetnom prípade nedošlo.

25. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

26. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré časti žaloby nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil

jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v celom
rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá by mala s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).