Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/353/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314214414
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314214414.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: G. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. S., H. G.
XXX/X, o zaplatenie 750,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Galanta, č.k. 35C/178/2014 - 84 zo dňa 30.3.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 103,
§ 524 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 4.1.2007, § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako i § 142 ods. 1 O.s.p.
Vecne argumentoval tým, že medzi navrhovateľom a odporcom bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri
uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti
a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Na tento právny vzťah je potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia zmluvy a vychádzať z ust. § 23a ods. 1 a 2, podľa ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské
zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci,
za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie
jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Predmetnú zmluvu teda
súd považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je

potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy
obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa
Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou
Obchodného zákonníka. V súvislosti so zmluvou o úvere si navrhovateľ uplatnil nárok na zaplatenie
istiny vo výške 750,50 Eur pozostávajúcej z 19 neuhradených splátok úveru splatných od 20.6.2010 do
20.12.2011, pričom splátky splatné od 20.5.2011 do 20.12.2011 sa stali splatnými 10.5.2011. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania zo splatných splátok v rozsahu ako je uvedené v úvode
odôvodnenia tohto rozhodnutia. V zmysle citovaného ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 súd musí
prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti, teda v spotrebiteľských vzťahoch aj bez námietky odporcu.
Podstatou premlčania je to, že ak sa právo v zákonom stanovenej dobe neuplatní na súde, nemôže
už byť veriteľovi po jej uplynutí priznané. V dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do
značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. V prejednávanej veci bolo
medzi účastníkmi dohodnuté plnenie v splátkach, pričom došlo k predčasnému zosplatneniu celého
dlhu vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru navrhovateľom s účinnosťou k 10.5.2011, na základe
čoho mal odporca uhradiť celý neuhradený úver. Nakoľko splatnosť dlhu nastala dňom 10.5.2011,
trojročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný
právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, začala plynúť 11.5.2011, teda dňom nasledujúcim po
splatnosti celého dlhu, a uplynula 11.5.2014. Žaloba bola na súd podaná až 6.6.2014, v dôsledku čoho
je nárok navrhovateľa premlčaný a nemožno mu priznať právo na jeho plnenie v súdnom konaní. Pri
aplikácii všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa
Obchodného zákonníka na daný vzťah súd vychádzal z toho, že pri spotrebiteľských zmluvách majú
prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti
spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Napriek existencii
dualistického systému záväzkového práva v našom právnom poriadku, súd nevidí dôvod posudzovať
premlčanie v spotrebiteľskej, a teda typickej občianskoprávnej veci podľa právnej úpravy, ktorá reguluje
vzťahy v zásade medzi podnikateľmi. Najmä s prihliadnutím na to, že Občiansky zákonník takúto úpravu
má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého odporcovi ako v plnom rozsahu úspešnému účastníkovi vzniklo právo na náhradu trov
konania. Nakoľko však odporcovi žiadne trovy doposiaľ nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok
preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a
3 O.s.p. ho zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že
súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Zároveň si uplatnil voči odporkyni
náhradu trov konania v prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom v odvolacom ich vyčíslil na trovách
právneho zastúpenia sumou 71,81 Eur.

Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa premlčacej doby, keďže bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Poukázal, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 4.1.2007, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali
ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené
v časti 8 Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o
úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7 MCdo 9/2014, sp. zn. 2 MCdo 3/2011, ako
i rozhodnutie sp. zn. 6 MCdo 4/2012, z ktorého zdôraznil, že pokiaľ ide o zmluvu o úvere, na otázku
premlčania bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a v Trnave podporujúce ním vyslovený názor. Odvolal
sa tiež na komentár k § 52 Občianskeho zákonníka od profesora JUDr. Petra Vojčíka, CSc., z ktorého
zdôraznil, že pri spotrebiteľskej zmluve bude dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občiansko-právnu alebo
obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto
kódexoch, napr. o premlčaní. Vzhľadom na uvedené mu tak vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok
spolu s úrokom z omeškania.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je sčasti dôvodné, v dôsledku čoho je
nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušiť
a podľa ods. 2 vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciu
navrhovateľa bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu záveru, že žalobným návrhom uplatnený nárok je
premlčaný a či na jeho premlčanie bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného
zákonníka.

S poukazom na doterajší priebeh konania, odôvodnenie rozsudku a uplatnenú odvolaciu argumentáciu
navrhovateľa, odvolací súd vychádzal z premisy, že nebolo sporným, že zmluvný vzťah, ktorý vznikol
medzi odporcom ako spotrebiteľom a právnym predchodcom navrhovateľa - spoločnosťou Slovenskou
sporiteľňou, a.s., Bratislava, ako dodávateľom, na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 4.1.2007
je vzťahom spotrebiteľským, ktorý vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho bolo naň
nevyhnutné aplikovať všetky normy služieb na ochranu spotrebiteľa, najmä § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia
predmetnej zmluvy.

Po závere o aplikovateľnosti ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka na daný záväzkovo právny
vzťah, bolo potom potrebné vyriešiť, či sa na premlčanie v danej veci vzťahujú ust. § 100 a nasl.
Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva trojročná premlčacia lehota, alebo ust. § 387 a nasl.
Obchodného zákonníka, z ktorých plynie štvorročná premlčacia lehota.

Z ust. § 54 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zmluvy platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa.

Z textu citovaného ustanovenia nepochybne vyplýva, že od Občianskeho zákonníka sa nemožno
odchýliť v neprospech spotrebiteľa iba v zmluvných dojednaniach podľa spotrebiteľskej zmluvy. Toto
ustanovenie teda nedopadá na to, čo je výslovne upravené zákonom a nie obsahom spotrebiteľskej
zmluvy. Ustanovenie reguluje iba to, čo je zmluvne dojednané a nijakým spôsobom nevylučuje zákonnú
úpravu. V danom prípade úprava premlčania záväzkov vyplývajúcich z predmetnej spotrebiteľskej
úverovej zmluvy nebola dojednaná zmluvnými stranami v zmluve, ale je upravená priamo v zákone.
Aplikáciou premlčania preto citované ustanovenie nijakým spôsobom nereguluje.

Žiada sa dodať, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník ani neobsahoval aktuálne
znenie ust. § 52 ods. 2, doplnené až dodatočne, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

Odhliadnuc od toho, úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je ustanovením o spotrebiteľských
zmluvách, ani neslúži na ochranu spotrebiteľa. K rovnakému záveru dospel i NS ČR vo veci sp.
zn. 32Cdo 3337/2010 pri obdobnej právnej úprave, keď uviedol, že úprava premlčania obsiahnutá v
Občianskom zákonníku v § 101 a nasl. nepatrí medzi ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa.
Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a v Obchodnom zákonníku je iba výsledkom
rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany - spotrebiteľa.
Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto
zákonom nemožno považovať len niektorú z nich za výhodnejšiu pre spotrebiteľa. Kratšia všeobecná
premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka oproti dlhšej premlčacej lehote v Obchodnom
zákonníku podľa § 397 by mohla byť výhodou len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka.
Keby bol v postavení veriteľa, potom by už kratšia premlčacia lehota výhodou nebola. Výklad (v
SR § 52 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka), ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii

nositeľa práva, či v pozícii osoby majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušného
ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka podľa konkrétnej situácie
je neprijateľný. V zmysle čl. 3 Smernice za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je treba
považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu oproti silnejšej, t.j. že upravuje vzťah dvoch subjektov vo
výrazne nerovnovážnom postavení. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikáciu všetkých
pre nepodnikateľa výhodnejších úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom, ale všeobecnú
formuláciu.

V danom prípade bolo nevyhnutné posúdiť, akého charakteru je predmetná spotrebiteľská zmluva. Z
obsahu spisu pritom nesporne vyplýva, že predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená s veriteľom,
ktorý je má v premete činnosti poskytovanie úverov, a spĺňa všetky náležitosti zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V dôsledku toho záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami je
v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, následkom čoho sa
spravuje, bez ohľadu na povahu účastníkov, Obchodným zákonníkom. Obchodný zákonník vystupuje
v tomto vzťahu ako lex generalis, pričom samozrejme s poukazom na už vyššie uvedené prednosť v
tomto spotrebiteľskom úverovom vzťahu budú mať tie zákonné ustanovenia lex specialis, ktoré upravujú
výslovne spotrebiteľské vzťahy. Z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ani z ustanovení Zákona
o spotrebiteľských úveroch, ani Zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že by regulovali otázku
premlčania v spotrebiteľských vzťahoch. Vzhľadom na to je potom nevyhnutné aplikovať všeobecnú
úpravu premlčania. Otázkou je, či v danom prípade podľa Občianskeho alebo podľa Obchodného
zákonníka. Keďže v danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah, na premlčanie bude potrebné aplikovať
všeobecnú úpravu podľa Obchodného zákonníka. Odvolaciemu súdu nie je známa žiadna norma, ktorá
by v rozhodnom období umožňovala odklon od tohto záveru a aplikáciu ust. § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka o premlčaní na obchodnozáväzkový vzťah, hoci vznikol na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

Odvolací súd má vedomosť, že s účinnosťou od 1.4.2015 bolo ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. doplnené o
tretiu vetu podľa ktorej: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Odvolaciemu súdu je tiež v tejto súvislosti známe rozhodnutie NS SR 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015
podľa ktorého súd vo veci spotrebiteľskej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá pred účinnosťou citovaného
ustanovenia, by mal toto ustanovenie zohľadniť. Najvyšší súd sa ale citovaný záver vo svojom rozhodnutí
hlbšie nevyargumentoval a odvolací súd sa s ním s poukazom na nižšie uvedené nemôže stotožniť.

V právnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych
predpisov, resp. ich ustanovení, ktorý sa odvodzuje z čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská
republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka -
princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou ktorého je i zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným
pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. V podmienkach demokratického
štátu, kde vládnu zákony platí zásada, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do
budúcnosti, a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na
ich bezrozpornosť, na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,
že ten, kto postupuje podľa práva by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej
normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp.
za právne neúčinné. To by znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa
platného a účinného práva v dobe, keď k nemu došlo nebude neskoršie (po prijatí nového právneho
predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné. S vylúčením ochrany nimi
riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Uplatňuje sa
tak zásada, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho
ustanovenia), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (nález ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 36/95).

Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenie
na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné
dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu

spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu, tzn. že nepravú
retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov (napríklad PL.ÚS 25/05,
PL.ÚS 3/00).Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Mellacher v.
Austria, kde uviedol, že: „Legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa
zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný cieľ“.

Vzhľadom na vyššie uvedené pri časovej pôsobnosti hmotnoprávnych noriem všeobecne platí, že pokiaľ
zákonodarca nestanoví osobitný právny režim intertemporality platí všeobecný pojmový znak právnych
noriem, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti do budúcnosti a nie spätne do minulosti.
Väčšinou zákonodarca v závere právnej normy zakotvuje intertemporálne ustanovenie, v ktorom
zakotvuje tzv. nepravú retroaktivitu, teda pravidlo, že pôvodná právna úprava sa použije na posúdenie
otázky vzniku, platnosti a nárokov z právnych vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej úpravy, ako je zakotvené i v § 854 Občianskeho zákonníka. Ak takéto pravidlo legislatívne
vyjadrené nie je, musí súd túto medzeru v zákone preklenúť tak, že aplikuje všeobecne uznávané
pravidlo o nepravej retroaktivite (nie o pravej retroaktivite). Ak zákonodarca intertemporálne pravidlo
nestanovil, musí sa pravidlo o zachovaní účinkov neúčinnej právnej úpravy odvodiť od ústavných
princípov legitímnych očakávaní, dôvery subjektov v právo, či z princípu ochrany nadobudnutých práv
(viď čl. doc. JUDr. Mareka Štefčeka, PhD. „Zákon a sudcovia“; k výkladu ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa, zverejnený v Justičnej revue). V danom prípade vo vzťahu k novelizovanému zneniu §
52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorý intertemporálne ust. k
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neobsahuje, potom zrejme za použitia analógie v zmysle § 853
Občianskeho zákonníka podľa § 854 Občianskeho zákonníka.

Z ust. § 854 Občianskeho zákonníka vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva v
zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto
úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov
platných v čase ich vzniku.

V zmysle vyššie uvedených všeobecne prijímaných právnych názorov by teda malo platiť, že na zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015 sa zákon č. 102/2014 Z.z. v novelizovanom
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzťahuje, ako uzavrel NS SR v cit. rozhodnutí, avšak vznik zmlúv o
spotrebiteľskom úvere a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou tohto ust. zák. č. 102/2014 Z.z. (pred
1. aprílom 2015 - čl. IV. zák. č. 151/2014 Z.z.) treba posudzovať podľa doterajších predpisov (nepravá
retroaktivita).

Pri nepravej retroaktivite právna norma nezasahuje do minulosti, príslušné práva a povinnosti, ktoré
subjekty nadobudli na základe konkrétnych právnych skutočností, zostávajú týmto subjektom priznané,
avšak môže dôjsť k ich zmene novou právnou úpravou. Ide o stav, v ktorom nová právna úprava
nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne
úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo
zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (nález ÚS SR PL.ÚS 38/99).
O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti,
ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov,
ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona
ešte nenastali (nález ÚS SR PL.ÚS 3/00). To znamená, že podľa skoršej právnej normy sa bude
určovať vznik a platnosť právnych úkonov, právneho správania a právnych skutočností a podľa normy
účinnej v dobe keď sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah právnych vzťahov (Gerloch
A.Teorie práva). Nepravá retroaktivita, teda spätným pôsobením nie je, avšak určitým spôsobom pre
budúcnosť ex nunc modifikuje právne vzťahy už založené. Za nepravú retroaktivitu sa pokladá také
konanie zákonodarcu, pri ktorom v novom právnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli
počas platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinností), ktoré vznikli
na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva a povinnosti...
Nepravá retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia norma neuznala právne skutočnosti, na základe
došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny
tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy (NS SR sp. zn. 5Szd/1/2010).

Premlčanie práva podľa právnej teórie je kvalifikované uplynutie času s právnymi následkami, je to
právna skutočnosť.

S poukazom na vyššie uvedené na danú vec, vzhľadom na vznik právneho vzťahu medzi účastníkmi
úverovej zmluvy ku dňu 4.1.2007 nie je možné aplikovať cit. ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015.

Na základe vyššie uvedeného je teda nevyhnutné uzavrieť, že premlčanie sa aj v spotrebiteľských
zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu (tu zmluva o úvere) uzavretých pred 1.4.2015 spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom, pričom podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje
pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. K obdobným záverom pritom dospel i NS SR vo
veci sp. zn. 6M Cdo 4/2012 i 2M Cdo 3/2011. S poukazom na vyššie uvedené sa potom odvolací súd
nemohol stotožniť so závermi súdu prvého stupňa, ktorý na premlčanie v danej veci aplikoval Občiansky
zákonník a musel dať za pravdu odvolateľovi.

Premlčanie je v Obchodnom zákonníku upravené v diele 11 v ust. § 387 a nasl. Právna úprava
premlčania v Obchodnom zákonníku predstavuje komplexnú úpravu a subsidiárne použitie Občianskeho
zákonníka, až na výnimočné prípady, je preto vylúčené. Preto na jeho počiatok nie je možné aplikovať
súdom prvého stupňa použité ust. § 103 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 387 ods. 1 právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Podľa ods.
2 premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu
uzavretú na dobu neurčitú. V zmysle § 388 ods. 1 premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.

Podľa § 392 ods. 1 pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa má záväzok
splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).

Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína
premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto
práv ustanovená osobitná úprava.

Podľa § 394 ods. 1 pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa,
keď oprávnený od zmluvy odstúpil.

V zmysle § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanoví pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

Z vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka vyplýva, že všeobecná premlčacia doba
vzťahujúca sa i na danú vec je štyri roky.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a zároveň nadväzne i nedostatočne zistil skutkový
stav, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.
zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi
odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), bude opätovne posúdiť, či žalobným návrhom uplatnený nárok
je premlčaný, za tým účelom doplniť dokazovanie, nadväzne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí
rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.