Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/291/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610207962
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1610207962.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: Y. Q., Q. XX, P., zastúpeného
advokátomJUDr.DušanomMoravcom,Riečna2,Bratislava,protižalovanej:W.N.,N.XX,P.,zastúpenej
mzlegal s.r.o., Bernolákova 2, Malacky, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 27C/114/2010-161, zo dňa 19.2.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že darovacia zmluva uzatvorená XX.X.XXXX medzi

dlžníkom S. M., nar. XX.X.XXXX, X. XXX/XX, L., ako darcom a žalovanou W. N., nar. X.X.XXXX, N.
XXXX/XX, P., ako obdarovanou, ktorou dlžník previedol svoje vlastnícke práva k nehnuteľnostiam vchod
Y., byt č. XX, na X. poschodí bytového domu na N. ulici súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XX so
spoluvlastníckym podielom XXXXX/XXXXXX na spoločných častiach, zariadeniach domu a k pozemku,
zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie P., obec P., okres P., Správou
katastra Malacky do výlučného vlastníctva žalovanej, je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalovanej uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 135,50 eura a trovy právneho zastúpenia 386,83 eura. V

odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania doručeným súdu 7.10.2010 domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že darovacia zmluva uzatvorená XX.X.XXXX medzi dlžníkom
S. M. ako darcom a W. N. (predtým M.), ako obdarovanou, ktorou dlžník previedol svoje vlastnícke
práva k nehnuteľnostiam špecifikovaných vo výroku rozsudku do výlučného vlastníctva žalovanej (ďalej
len „Darovacia zmluva“), je voči žalobcovi právne neúčinná; na tom skutkovom a právnom základe,
že podľa potvrdenia o pôžičke vystaveného dlžníkom S. M. (ďalej len „dlžník“) dlhuje tento žalobcovi
čiastku 33.393,08 eura. Žalobca poskytol dlžníkovi túto čiastku v niekoľkých splátkach, pričom prvú

splátku mu poskytol ešte 28.6.2008, a to na zaplatenie domu v F. Š. a ďalšiu peňažnú hotovosť mu
poskytoval priebežne na podnikateľskú činnosť. Dlžník svoj dlh žalobcovi do dnešného dňa neuhradil;
dlžník pritom vykonáva podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia, avšak výsledky
jeho podnikateľskej činnosti nepostačujú jeho potrebám a dlžník je zadlžený v takom rozsahu, že nie je
schopný splácať svoje záväzky. Podľa vedomostí žalobcu, je proti dlžníkovi vedené exekučné konanie,
na základe platobného rozkazu Okresného súdu Malacky sp. zn. 18Rob/274/2009. Ďalej v žalobe tvrdil,
že dlžník bol spoluvlastníkom bytu č. XX, vchod č. XX na X. poschodí v bytovom dome súp. č. XXXX na

N. J., orientačné č. XX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P., obec P. na
Správe katastra Malacky. Tento byt bol v podielovom spoluvlastníctve dlžníka a žalovanej, u každého
v X/X k celku. Darovacou zmluvou zo dňa 24.9.2009, vklad vlastníckeho práva povolený pod číslom
V-3479/09, dlžník bezodplatne previedol svoj podiel na popísaných nehnuteľnostiach na žalovanú atýmto právnym úkonom prešiel predmetný byt do jej výlučného vlastníctva. Nakoľko dlžník nemá už
iný majetok, týmto právnym úkonom znemožnil žalobcovi efektívne podať návrh na výkon rozhodnutia
predajom nehnuteľnosti. Žalobca mal s prihliadnutím k okolnostiam za nepochybné, že dlžník uzatvoril

darovaciu zmluvu ako právny úkon majúci za cieľ ukrátiť žalobcu ako veriteľa.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že Darovacia zmluva medzi dlžníkom S. M. a žalovanou W. M., rod. N.,
predmetom ktorej bol prevod podielu v X/X k celku nehnuteľnosti X-G. P. bytu číslo XX, na X. poschodí

bytového domu, vchod č. XX, súpisné č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX/XX a spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti XXXXX/XXXXXX a spoluvlastníckeho
podielu na pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 535 m2, zastavené plochy a nádvoria vo veľkosti
XXXXX/XXXXXX,bolauzatvorenáXX.X.XXXX.Zpotvrdeniaopôžičkepodpísanejdlžníkomažalobcom
15.6.2009 mal za preukázané, že medzi nimi vznikol záväzkový vzťah, predmetom ktorého bola pôžička,
ktorú poskytol žalobca dlžníkovi, ktorú skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok S. M., ktorý

uznal svoju pohľadávku voči žalobcovi; pohľadávka je predmetom konania vedeného na Okresnom súde
Malacky pod sp. zn. 5C/229/2013, ktoré nie je zatiaľ skončené. Existenciou vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu voči dlžníkovi mal súd prvej inštancie preukázanú aj aktívnu legitimáciu žalobcu. Poukázal na
výpovede svedka S. M. a žalovanej, v zmysle ktorých mal dlžník viacero dlhov, ktoré sa vymáhali aj
exekučne; keďže dlžník nemal žiaden majetok, ktorým by mohol uspokojiť svojich veriteľov, na úhradu

dlhov si musel zobrať spotrebiteľský úver, ktorý však nepostačoval na úhradu všetkých jeho dlhov.
Konštatoval, že aj žalovaná vedela o manželových dlhoch; dozvedela sa o tom niekedy v rokoch 2009
- 2010, pričom obidvaja vo svojich výpovediach potvrdili, že finančné problémy S. M. boli aj jedným z
dôvodov rozvodu ich manželstva. Z darovacej zmluvy uzatvorenej dňa XX.X.XXXX medzi dlžníkom ako
darcom a žalovanou ako obdarovanou, predmetom ktorej bol bezodplatný prevod podielu vo výške X/XX

nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území F. Š., obec F. Š., okres P., zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX, tak ako sú presne špecifikované v tejto darovacej zmluve, mal súd prvej inštancie
za zrejmé, že dlžník sa v tomto období zbavoval svojho majetku. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové
zistenia dospel k záveru, že dlžník v rokoch 2009 a 2010 mal viaceré dlhy voči rôznym veriteľom, tieto
dlhy nebol schopný splácať a boli na jeho osobu vedené viaceré exekúcie a práve v tomto období sa

zbavoval svojho majetku prevodom na svoju manželku, z čoho vyvodil zrejmý úmysel dlžníka ukrátiť
svojich veriteľov, vrátane žalobcu.

3. Súd prvej inštancie aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby o odporovateľnosť právneho
úkonu vyvodil z existencie jeho vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi; v tejto súvislosti poukázal

na R 44/2001 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.12.1999, sp. zn. 3 Cdo 102/1999),
podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno
úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, pričom pojem „vymáhateľný“ nie je možné
spájať len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale ide o takú
pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Svoje rozhodnutie

založil na konštatovaní, že dlžník konal v úmysle ukrátiť veriteľa, nakoľko previedol svoj podiel na
majetku na svoju manželku (žalovanú) Darovacou zmluvou, ktorá je bezodplatným právnym úkonom,
čo mal z vykonaného dokazovania dostatočne preukázané. Mal za to, že týmto úkonom sa zmenšil
majetok dlžníka a znemožnilo sa uspokojenie pohľadávky žalobcu, nakoľko dlžník nevlastnil žiadny iný
majetok väčšej hodnoty, z ktorého by mohla byť táto pohľadávka uspokojená. Na ozrejmenie právnej

stránky uviedol, že v zmysle § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka podmienkami pre úspešné
odporovanie právneho úkonu, ktorým bol veriteľ ukrátený je, aby k tomuto úkonu došlo v posledných
troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou s tým, že tieto podmienky boli splnené, nakoľko
Darovacia zmluva bola uzatvorená XX.X.XXXX a žalobca podal žalobu o určenie neúčinnosti právneho
úkonu na súde 7.10.2010, teda pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Predmetná zmluva bola uzatvorená

medzi dlžníkom a žalovanou, ktorá bola v tom čase jeho manželkou, a teda v zmysle § 116 Občianskeho
zákonníka bola jeho blízkou osobou.

4.Súdprvejinštancievyslovilnázor,ževzmyslezákonamusídruhástranapreukázať,žeúmyseldlžníka
ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti a uzavrel, že v danom prípade žalovaná

neuniesladôkaznébremeno,keďženepreukázala,ženemalavedomosťodlžníkovýchdlhoch.Žalovaná
sama vypovedala tak, že v čase vykonania odporovateľného úkonu mala vedomosť o tom, že jej manžel
mal viaceré dlhy a boli proti nemu vedené exekúcie. A pretože vynaloženie náležitej starostlivosti
predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím naobsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v
dobe odporovaného právneho úkonu musel byť, z ich výsledku spoznala, teda aby sa o tomto úmysle
dozvedela, súd prvej inštancie považoval za irelevantné, že žalovaná poprela vedomosť o existencii

pohľadávky svojho manžela. Zdôraznil, že úspešná obrana žalovanej by spočívala nielen v jej tvrdení,
že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nevedela ani vedieť nemohla, ale aj v tvrdení a preukázaní toho, že
o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula starostlivosť na spoznanie tohto úmyslu
dlžníka; a skonštatoval, že žalovaná nepreukázala uvedenú aktívnu činnosť smerujúcu k spoznaniu
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Obranu žalovanej, že ona sama iniciovala Darovaciu zmluvu súd prvej

inštancie považoval za účelovú aj s prihliadnutím na to, že sama žalovaná vedela o existencii dlhoch
svojho manžela s tým, že ani existencia záložného práva na prevádzaných nehnuteľnostiach nijako
nesúvisí s posúdením jej vedomosti o úmysloch dlžníka. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v
zmysle§42aods.1,§42aods.3písm.a)a§42bObčianskehozákonníkanávrhunaurčenieneúčinnosti
právneho úkonu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov právneho zastúpenia 386,83 eura a náhradu iných trov

konania 135,50 eura. Záverom poznamenal, že zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania
pripojením kompletnej zložky týkajúcej sa bytu, pretože by neboli zistené žiadne nové skutočnosti
rozhodujúce pre toto konanie.

5. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť

a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania
(§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala na základe vykonaných dôkazov
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď súdu prvej inštancie vyčítala, že
chybne posúdil existenciu zákonom ustanovených dôvodov a splnenie všetkých obligatórne určených
podmienok na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Nestotožnila sa s názorom, že by mala vedomosť

o existencii dlhov svojho bývalého manžela S. M. ešte pred XX.X.XXXX, kedy došlo k uzatvoreniu
napadnutého právneho úkonu. Namietala, že vágnym citovaním nepresného vyjadrenia strany súdneho
sporu, konaného s odstupom značnej doby, keď pamäťová stopa pri spomínaní si na udalosti spred
rokov je otázna - nemožno argumentovať v neprospech žalovanej v situácii, keď súd prvej inštancie
nemal preukázané, že žalovaná disponovala vedomosťou o existencii dlhov S. M. už v čase, kedy k

realizácii predmetného právneho úkonu došlo. Mala za to, že rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o súdom
tvrdené zbavovanie sa majetku S. M. v súvislosti s darovacou zmluvou, ktorú ako darca uzatvoril so
žalovanou dňa 28.8.2009, a aj keď tento právny úkon nie je predmetom súdneho konania, náležitým
spôsobom ho objasnila. Nesúhlasila so záverom, že je zrejmý úmysel S. M. ako dlžníka ukrátiť svojich
veriteľov, vrátane žalobcu, zbavovaním sa majetku a dodala, že nehnuteľnosti, resp. spoluvlastnícke

podiely k nim, ktoré darovacími zmluvami nadobudla, neboli nikdy predmetom jej maliciózneho konania
ani S. M. a účelom týchto právnych úkonov zjavne nebolo ukracovanie veriteľov S. M., čo vyplýva o.
i. zo skôr uskutočnených právnych úkonov vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam. Argumentovala tým,
že doplnením dokazovania v podobe vyžiadania kompletnej zložky týkajúcej sa týchto nehnuteľností z
Okresného úradu Malacky, katastrálneho odboru, mienila bližšie vysvetliť históriu právneho nakladania

s predmetnými nehnuteľnosťami. Nebyť napadnutého právneho úkonu, nehnuteľnosti, ktorých prevod je
jehopredmetom,bybolinaďalejzaťaženézáložnýmprávomsospoločnoupovinnosťoužalovanejaS.M.
zaplatiť S.O.S. financ, spol. s r.o. spotrebiteľský úver v celkovej výške 40.000 eur. Zostatok tohto úveru
30.000 eur zaplatila po uzatvorení Darovacej zmluvy a pokiaľ by nedošlo k uspokojeniu tejto pohľadávky,
ani k uzatvoreniu Darovacej zmluvy, nemal by žalobca možnosť uspokojiť ním tvrdenú pohľadávku z

tohto majetku, keďže výkonom záložného práva by sa boli predmetné nehnuteľnosti nepochybne stali
vlastníctvom tretej osoby. Dôvodila, že v tejto situácii preto nebolo možné rozumne uvažovať o existencii
reálnej právnej možnosti žalobcu uspokojiť ním tvrdenú pohľadávku práve z výťažku ekonomickej
hodnoty nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej sa domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že odvolanie žalovanej, ktorého obsahom je prázdne žonglovanie so skutkovým a právnym stavom,
neprináša žiadne právne skutočnosti ani nové dôkazy, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť napadnutý
rozsudok. Považoval ho za účelový krok s úmyslom predĺžiť súdne konanie. Zastával názor, že súd prvej
inštancie správne posúdil existenciu zákonom stanovených dôvodov a splnenie všetkých obligatórnych

podmienok na určenie neúčinnosti právneho úkonu.

7. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcu na jej odvolanie vo vzťahu k ustanoveniu § 42a ods.
1 Občianskeho zákonníka a na podporu názoru, že žalobca nedisponoval v priebehu konaniavymáhateľnou pohľadávkou, poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 30.8.2010,
sp. zn. IV. ÚS 284/2010; názor interpretujúci pojem ,,vymáhateľná pohľadávka“ ako rovnoznačný
pojmu „žalovateľná pohľadávka“, predstavuje menšinový názor vybočujúci zo štandardnej judikatúry

všeobecných súdov. Vymáhateľnou pohľadávkou (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa rozumie
taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa
ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia či exekúciu.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 26.10.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

9. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej
v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k

vyhoveniu žaloby o určenie, že Darovacia zmluva uzatvorená dňa XX.X.XXXX medzi dlžníkom S. M.
ako darcom a žalovanou W. N. ako obdarovanou, je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalovaná bola v
čase uzatvorenia darovacej zmluvy manželkou S. M. a teda v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka
mu bola blízkou osobou, s tým, že bolo na žalovanej, aby preukázala, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa
(žalobcu) nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. Súd prvej inštancie z výsledkov vykonaného

dokazovania dospel k patričnému záveru, že žalovaná neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno.
Žalovanou uvádzané tvrdenia v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli
zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie
v prospech odvolateľky. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalovaná

poukazovala vo svojom odvolaní.

10. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 42a a 42b
Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou
na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti

(§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1
Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a
právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka).

11. Zmyslom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči
žalobcovi neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky. Odporovateľným je - ako vyplýva z § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka - taký právny
úkon dlžníka, ktorý učinil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa a musel by byť
tento úmysel druhej strane známy; bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ.

Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak „druhou
stranou“ sú osoby dlžníkovi blízke (osoby uvedené v § 116 Občianskeho zákonníka); úmysel dlžníka
ukrátiť svojho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby
preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa vtedy (t.j. v dobe právneho úkonu) nemohli ani pri náležitej
starostlivosti poznať. Osobou blízkou je podľa § 116 Občianskeho zákonníka jednak príbuzný v priamom

rade,súrodenec,manželapartner,jednakináosobavpomererodinnomaleboobdobnom,kedybyujmu,
ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. V týchto prípadoch teda zákon
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu priamo predpokladá
a blízka osoba musí preukázať (ona znáša dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno), že úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti rozpoznať. Možno teda zhrnúť, že v

prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou blízkou alebo právneho úkonu urobeného dlžníkom
v prospech osoby jemu blízkej nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému (v danom
prípade žalovanej) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy;
zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa v konaní preukázanýmodporovaným právnym úkonom veriteľa vedel a je na žalovanom, aby preukázal, že v dobe právneho
úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej starostlivosti nemohol poznať. I keby bolo zistené, že
žalovaná dlžníkovi blízka osoba o jeho úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela

a ani nemusela vedieť, nepostačuje to samo o sebe k úspešnej obrane proti odporovateľnej žalobe.
Žalovaná dlžníkovi blízka osoba sa za tejto situácie odporovateľnej žalobe ubráni iba vtedy, ak preukáže,
že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla i pri náležitej starostlivosti
poznať.

12. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby ohľadom naplnenia
všetkých zákonom stanovených podmienok pre úspešnú odporovateľnosť právnych úkonov
vymedzených vo výroku napadnutého rozsudku ako aj na relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska
skutočností uvádzaných na svoju obranu. V konaní nebola sporná existencia záväzkového vzťahu
žalobcu a dlžníka (aktívna vecná legitimácia žalobcu podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka), ani

to, že sa jednalo o vymáhateľnú pohľadávku žalobcu, ktorú skutočnosť žalovaná v podanom odvolaní
nijako nespochybňovala; odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že sa stotožňuje s právnym
názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.12.1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99 , publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 44/2001, ktorý si osvojil aj súd prvej inštancie. Aj v odbornej literatúre,

ako napr. O. B. - Zákon a profesoři (Malé praktikum ze sociologie práva), Právní rozhledy 6/1998,
s. 287 a nasl., resp. komentár k Občanskému zákoníku od prof. Fialu - Fiala, J., Kindl. M. a kol.:
Občanský zákoník. 1. diel 1. vydanie Praha, Wolters Kluwer 2009, s. 249-250, je prezentovaný názor v
prospech interpretácie pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, ako pohľadávka žalovateľná, ktorá nemusí byť
nevyhnutne aj exekvovateľná. Odvolací súd v tejto súvislosti už len dodáva, že inštitút odporovateľnosti

je z teleologického hľadiska nesporne vyhradený ochrane právnej sféry veriteľa a v tomto duchu by sa
mala niesť aj interpretačná línia. Odporovateľný úkon dlžníka in fraudem creditoris je vždy pomerne
sofistikovaným prejavom úmyslu vyhnúť sa plneniu, resp. exekučnému postihu. Veriteľ teda „ťahá za
kratší koniec“, keďže ide o majetok, vo vzťahu ku ktorému má dlžník neobmedzené dispozičné možnosti.
Veriteľ musí byť aj z tohto dôvodu legitimovaný na okamžitú reakciu, ako náhle sa o ukracujúcom úkone

dozvie. Pokiaľ má v rozhodnom čase žalovateľnú pohľadávku, ktorej ukrátenie reálne hrozí, musí mať
subjektívne oprávnenie podať dôvodnú odporovaciu žalobu; nemal by mu v tom brániť stav, keď ešte
procesne neuspel so svojou žalobou proti dlžníkovi, a teda jeho pohľadávka zatiaľ nie je exekvovateľná.
Opäť by sa tým totiž na úkor veriteľa zvýhodňoval dlžník, ktorý navyše môže konanie o zaplatenie
zámerne predlžovať.

13. V konaní nebol sporný ani vzťah dlžníka S. M. a tretej osoby, t.j. žalovanej (ktorá sa stala nástupcom
majetkových hodnôt dlžníka), ktorá je v konaní pasívne vecne legitimovanou osobou ako blízka osoba,
keďže v čase napadnutého právneho úkonu bola dlžníkovou manželkou, u ktorej platí vyvrátiteľná
domnienka vedomosti o úmysle ukrátiť veriteľa, t.j. žalobcu. Žalobca podal žalobu v prekluzívnej

trojročnej lehote, ktorá v prípade právnych úkonov, na základe ktorých práva vznikajú vkladom do
katastra nehnuteľností (teda aj pri darovacej zmluve) začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku
ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým záverom
a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku; na vec

náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne
vysvetlilasvojedôvodyvedúcekvyhoveniužalobynaurčenieneúčinnostidarovacejzmluvyspočívajúce
v tom, že žalovaná nepreukázala aktívnu starostlivosť vedúcu k spoznaniu úmyslu jej manžela (dlžníka)
ukráť žalobcu (veriteľa) aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil.

14. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď vychádzal z prezumpcie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa,
aplikujúc ustanovenie § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka (žalovaná v čase odporovaného úkonu
spĺňala definičné znaky blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho zákonníka). Práve kategória blízkych
osôb, ako osôb majúcich prospech z dlžníkových úkonov (s ktorými ma špecifický blízky vzťah) odlišuje
právne úkony takéhoto dlžníka, od ostatných, u ktorých nie je daná osobná väzba s druhou zmluvnou

stranou. Pre úspešnú obranu žalovanej nepostačuje, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym
úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť; pre úspech v konaní mala tvrdiť a preukázať, že
o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vyvinula starostlivosť k poznaniu
tohto úmyslu dlžníka a že z jej strany išlo o „náležitú starostlivosť“. Možno konštatovať, že žalovanáako osoba dlžníkovi blízka nevykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah
napadnutého právneho úkonu žiadnu aktivitu, aby úmysel jej manžela ukrátiť žalobcu, ktorý tu v
dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z jej výsledkov poznala (t.j. aby

sa o tomto úmysle dozvedela). Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že vynaloženie náležitej
starostlivosti pritom predpokladá činnosť, t.j. aktivitu (nie pasivitu) blízkej osoby, aby dlžníkov úmysel
ukrátiť veriteľa, z jej výsledkov spoznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Žalovanú v konaní
zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že vynaložila náležitú starostlivosť a pri napadnutých právnych
úkonoch, ktoré žalobca urobil v jej prospech, sa týmto spôsobom presvedčila, že predmetná darovacia

zmluva neukracuje žalobcu (veriteľa dlžníka) a že sa tak nepodieľa na právnych úkonoch na ujmu
práv žalobcu. Absencia akéhokoľvek aktívneho konania žalovanej, smerujúceho k poznaniu úmyslu
a pohnútky jej (vtedy) manžela ako dlžníka, ktorá vyplynula z dokazovania, v danom prípade svedčí
o zanedbaní náležitej starostlivosti. V prípade, že žalovaná takúto aktívnu snahu vo svoj prospech
nepreukáže,musíbyťuzrozumenástým,žebudevsporeneúspešná.Jejodvolávaniesanaskutočnosť,
že spätné darovanie spoluvlastníckeho podielu iniciovala ona sama, po tom, čo začali nezhody v ich

manželstve a že predmet darovacej zmluvy bol v čase jej uskutočnenia zaťažený záložným právom v
prospech iného veriteľa ako žalobcu, nenahradzuje taký dôkaz.

15.Keďžežalovanávpodanomodvolaníďalejargumentovalaužlenničímnepodloženýmisubjektívnymi
názormi a neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také,
ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalovanej preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne
irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).