Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. jún 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/1095/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223952
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223952.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného právnym
zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene
ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/305/2012-140 z 30. 06. 2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
(prvý výrok); zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, ktorým sa voči odporcovi domáhal
vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom v exekučnom
konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t. j. udelením poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty (druhý výrok); náhradu trov konania odporcovi nepriznal (tretí výrok).
Okresný súd vykonal dokazovanie exekučnými spismi a zistil, kedy boli žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu, ako o týchto žiadostiach
exekučný súd rozhodol. Okresný súd spojil na spoločné konanie štyri veci, ktoré naďalej viedol pod
sp. zn. 7C/305/2012. Okresný súd vykonal dokazovanie pripojenými exekučnými spismi týkajúcimi sa
jednotlivých spojených konaní a zistil, že:
(1) konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 7C/305/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
5Er/181/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená 21. 03. 2011 a poverenie súdnemu exekútorovi vydal exekučný súd 07.
11. 2011
(2) konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 7C/306/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
5Er/756/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie bola exekučnému
súdu doručená 22. 12. 2010 a exekučný súd ju zamietol uznesením z 24. 02. 2011
(3) konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 7C/307/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
7Er/331/2011, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

exekučnému súdu doručená 23. 05. 2011 a poverenie súdnemu exekútorovi vydal exekučný súd 21.
11. 2011
(4) konanie pred spojením vedené pod sp. zn. 7C/309/2012 sa týka exekučného konania sp. zn.
2Er/246/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená 08. 02. 2010 a poverenie súdnemu exekútorovi vydal exekučný súd 13.
12. 2010.
Exekučné konania sp. zn. 5Er/181/2011 a 7Er/331/2011 boli začaté po účinnosti ustanovenia § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ktorý od 01. 06. 2010 lehotu na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok,
neustanovuje.
V konaní sp. zn. 5Er/756/2010 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol a v prípade rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je súd viazaný žiadnou lehotou.
Okresný súd v žiadnej zo spojených vecí nemal preukázaný nesprávny úradný postup exekučného
súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu. Exekučný súd v žiadnej z
exekučných vecí nekonal neprimerane dlhú dobu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 70/02, z ktorého vyplýva, že ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone
ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich nedodržaním nemôže
mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom
realizácie širšieho základného práva, a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania
zaručené v ustanoveniach 7. oddielu druhej hlavy Ústavy SR a v príslušných medzinárodných zmluvách
a ľudských právach. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces
nemožno stavať proti sebe ani ich oddeľovať. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 7 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože
sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia
okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie
bez nariadenia pojednávania a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na
rozhodnutie v zákonnej lehote.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom
ako exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. udelením
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty; navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie
len konkrétnymi exekučnými spismi okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol
navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený

súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný
súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie. Na prejednanie veci samej nariadil okresný súd
pojednávanie, na ktoré riadne a včas predvolal právneho zástupcu navrhovateľa a zástupcu odporcu.
Okresný súd vykonal dokazovanie pripojenými exekučnými spismi, vyhlásil dokazovanie za skončené
a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok. K spisu okresného súdu sú pripojené v napadnutom rozsudku
uvedené exekučné spisy ohľadne exekučného konania, v ktorých mala byť navrhovateľovi podľa návrhu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd udáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými
v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
v každej spojenej veci riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a
rozhodovania veci nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného
súdu bolo účastníkom riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v
odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučnými spismi v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a
porušil jeho právo na kontradiktórne konanie tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na
pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne prostredníctvom pošty a
včas s poskytnutím päťdňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného navrhovateľa preto boli podľa odvolacieho súdu splnené
zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O.s.p.). K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo
ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však pozostávalo len s oboznámením sa s exekučnými
spismi, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania.
Navrhovateľ bol účastníkom exekučných konaní a obsah exekučných spisov z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o žiadosti mu bol nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívalo v tvrdení, že k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi došlo
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.

Okresný súd uznesením č. k. 7C/305/2012-65 z 30. 09. 2013 spojil na spoločné konanie veci vedené
u neho pod sp. zn. 7C/305/2012, 7C/306/2012, 7C/307/2012 a 7C/309/2012, v ktorých uplatňoval
navrhovateľ totožný nárok proti tomu istému odporcovi na základe rovnakých skutkových a právnych
dôvodov (náhradu škody vzniknutú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ktorý udelil
poverenie na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty).

Navrhovateľ v návrhu uvádza, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel platných v
dobe od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 Exekučný poriadok nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, preto
exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným
titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V exekučných konaniach
vedených podľa procesných pravidiel účinných od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 sa robil rozdiel medzi
exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená iba vo
vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených, avšak navrhovateľ disponuje exekučnými titulmi vo forme rozhodcovských rozsudkov, na
ktoré sa výnimka podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o lehote na rozhodnutie nevzťahovala. Len
v období od 01. 06. 2011 už 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatila v prípade, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.

Tento názor navrhovateľa nie je celkom správny. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
„Zákon o rozhodcovskom konaní“) nadobudol účinnosť 01. 07. 2002. V § 35 Zákon o rozhodcovskom
konaní ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Exekučný poriadok v znení účinnom od 01. 02. 2002 do 31. 08. 2005 za exekučné tituly v § 41
ods. 1, 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy
nedoplatkov a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj
na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01. 02. 2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01. 07. 2002 bolo možné viesť
exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného rozhodnutia“,
keďže zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní priznával rozhodcovskému rozsudku s účinnosťou
od 01. 07. 2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05.
2010 bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15. dní od doručenia tejto žiadosti,
pretože až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená výnimka,
že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d).
Exekučný poriadok s účinnosťou od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm. c) za exekučné tituly
označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zák. č. 102/2011 Z. z. účinná od 01. 06. 2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu
vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z toho vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným
titulom od 01. 07. 2002; v období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 mal exekučný súd o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil
vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti, ale v období od 01. 06. 2010 naďalej,
pokiaľ chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol
viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila na závere, že
lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II. ÚS
520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II. ÚS 248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 112/2013
zo dňa 13. 02. 2013).

V každej exekučnej veci predložil navrhovateľ (oprávnený) exekučný titul vo forme rozhodcovského
rozsudku. Zistenia okresného súdu, kedy začali exekučné konania a akým spôsobom rozhodol exekučný
súd o žiadosti súdneho exekútora, zodpovedajú skutočnosti.

Okresný súd správne skúmal kedy začali exekučné konania, v ktorých navrhovateľ tvrdí nesprávny
úradný postup a od ktorých odvodzuje nárok na náhradu škody. Správny je názor okresného súdu,
že vo veci 5Er/756/2010, v ktorej bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá, nebol exekučný súd viazaný žiadnou lehotou na rozhodnutie a 15-dňovou
lehotou na rozhodnutie o žiadosti v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nebol viazaný ani v
konaniach 5Er/181/2011 a 7Er/331/2011, ktoré začali po dátume 01. 06. 2010. V exekučnej veci sp.
zn. 2Er/246/2010, ktoré začalo 30. 01. 2010, bolo povinnosťou okresného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od jej doručenia, ale
nedodržanie tejto lehoty nie je možné považovať za nesprávny úradný postup a zbytočné prieťahy v
konaní z dôvodu, že obdobie od doručenia žiadosti súdneho exekútora 23. 05. 2011 do rozhodnutia o nej
vydaním poverenia 21. 11. 2011 bolo potrebné na preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti
navrhovateľom predloženého exekučného titulu. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré
navrhovateľ inicioval pred okresným súdom, bola ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II. ÚS 245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa
neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere
však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ
v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu),
v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne
zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade
nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Okresný súd napriek právoplatnému rozhodnutiu o prvom návrhu na prerušenie konania z dôvodu
podanej ústavnej sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky proti rozhodnutiu Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 2NcC/3/2012 uznesením vyhláseným do zápisnice o pojednávaní opätovne
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, nepovažujúc ho za dôvodný. Rozhodnutím súdu
o návrhu na prerušenie konania súčasne s rozhodnutím vo veci samej nebol navrhovateľ vylúčený z
uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a je plne odôvodnený hospodárnosťou konania.
Navyše vyhláseným rozhodnutím o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bol okresný
súd viazaný (§ 156 ods. 4 O. s. p., § 170 ods. 1 O. s. p.), preto mohol pokračovať v konaní.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne
správny a odôvodnený plným úspechom odporcu v konaní, ktorý však žiadne trovy konania nežiadal
nahradiť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi

právo na náhradu trov konania. Keďže však odporca neurobil žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani mu žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania proti navrhovateľovi nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.