Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. november 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/7/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115203687
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3115203687.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., J.
č. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Jakubovo
nám.č. 9 proti žalovanej: RIS GmbH, s.r.o. so sídlom v Trenčíne - Zlatovce, Hanzlíkovská č. 1672/18A,
právne zastúpený JUDr. Ľubomír Porubanom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Jilemnického č. 2, o
zaplatenie sumy 7.128,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 23.03.2016, č.k. 14Cpr/3/2015-142, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.128,- eur
spolu s úrokom z omeškania 5,05% ročne zo sumy 7.128,- eur od 02.02.2015 do zaplatenia a náhradu
trov konania 2.742,38 eur, z toho súdny poplatok 427,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na
účet JUDr. Jany Kompišovej. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.

2.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,žežalobcasapodanýmnávrhomdomáhalzaplateniasumy7.128,-

eur s príslušenstvom na žalovanom. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 261 ods. 1, § 536 ods. 1, 2, 3, § 537 ods. 1, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 553 ods. 1,§
554 ods. 1, 3, 4, § 369 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ako aj ust. § 517 ods.
1 veta prvá ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády 87/95 Z.z.. Z vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca nebol v pracovnoprávnom vzťahu žalovaného, ale
pracoval pre neho od začiatku ako živnostník. Išlo teda o záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi a
nie o pracovnoprávne vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom. Na forme právneho úkonu

zmluvného vzťahu žalobcovi spočiatku nezáležalo. Pre neho bola podstatná odmena za dojednanú
prácu. Z výsluchu svedkov S. T. ako aj R. F. vyplýva, že žalovaný zamestnával pracovníkom aj v
bežnom pracovnoprávnom pomere, takže žalobca si mohol formu pracovného pomeru vybrať a nebolo
preukázané, že by ho žalovaný nútil k tomu, aby si vybavil živnostenský list a k uzavretiu zmluvy o
dielo. Samotný žalobca akceptoval to, že bude pracovať za takých podmienok ako svedok S. T., ktorý
bol živnostníkom. Formu právneho úkonu si teda zvolí sám žalobca. Zmluva o dielo je teda platným
právnym úkonom podľa § 536 Obchodného zákonníka, ktorá obsahuje skutočnú vôľu účastníkov pri

vzniku tohto zmluvného vzťahu a nie je zastieracím úkonom, ktorým mal byť urobený v úmysle zakryť
vznik pracovnoprávneho vzťahu. Samotný žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia konkrétnych faktúr a
nie mzdy za prácu. Je nesporné, že žalobca v čase od 01.07.2014 do 17.12.2014 vykonával na základe
zmluvyodielozodňa19.06.2014prežalovanéhoakoobjednávateľačiastkovéúkonynazákazke,ktorouboli zváračské podľa pokynov S. T. vo firme EISENMANN, ktorá mu poskytoval oblečenie ako všetkým,
ktorí pracovali v tejto spoločnosti bez ohľadu na to, či boli v pracovnom pomere, alebo živnostníci.
Všetci pracujúci za zákazke chodili do práce v tú istú dobu, mali rovnaké prestávky na obed, odpočinok

pri práci. Evidenciu dochádzky a výkazy o odpracovaných hodinách kontroloval S. T.. Zo zhodných
výpovedí žalobcu a svedkov vyplývalo, že podľa obchodných zvyklostí, faktúry za vykonané práce od
živnostníkov preplácali mesačne výlučne na podklade jediného dokladu, ktorým bol potvrdený výkaz
o odpracovaných hodinách. Nebolo preukázané, že by práce na spornej zákazke neboli žalobcom
reálne vykonávané, ani to, že by tieto vykazovali nejaké vady a že dielo firma EISENMANN neprevzala.

Zodpovedným zástupcom žalovaného podľa bodu 2.5 zmluvy o dielo ako aj povinným uskutočňovať
kontrolu diela bol S. T. a tento potvrdil, že práce boli riadne a včas vykonané a bez namietaných vád. Na
základe týchto skutočností v zmysle bodu 5.3 zmluvy o dielo bol žalovaný oprávnený faktúry s prílohami,
ktoré obsahovali nedostatky žalobcovi vrátiť na doplnenie a prepracovanie, avšak nebol oprávnený ich
nepreplatiť vôbec, obzvlášť za stavu, ak uznal dlh nepreplatenie faktúry za mesiace máj až júl 2014
čo do dôvodu a výšky v sume 5.244,75 eur za opodstatnený a to napriek tomu, že prílohou týchto ani

predchádzajúcich faktúr neboli súpisy vykonaných prác, ani montážny denník. Z týchto dôvodov mal
súd za preukázané, že práce dojednané na zmluve o dielo zo dňa 19.06.2014 a fakturované faktúrami
5/2014 za práce za september 2014 na sumu 2.274,75 eur, 6/2014 za práce za október 2014 v sume
945,- eur splatnú dňa 14.11.2014, ďalej faktúra č. 7/2014 za práce za november 2014 na sumu 2.025,-
eur splatnú 12.12.2014 a ďalej faktúra č. 8/2014 za práce 12/2014 na sumu 1.883,25 eur boli riadne a

včas prevedené bez vád a v požadovanej kvalite. Žalovaný si mal možnosť odvedené práce skontrolovať
prostredníctvom poverenej osoby, ktorou bol S. T. a práce kontroloval aj zástupca firmy EISENMANN.
Postup žalovaného, ktorý odmietol za vykonané práce zaplatiť pre formálne nedostatky spočívajúce v
chýbajúcejprílohefaktúry,ktorésícebolivzmluvedohodnuté,alevskutočnostipriichfakturáciižalovaný
predložiť nepožadoval, súd považoval za postup v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Preto súd návrhu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.128,- eur spolu s 5,05%
úrokom zročne od 02.02.2015 do zaplatenia. V konaní nebolo preukázané žiadne zavinené porušenie
zmluvne dojednaných povinností žalobcu, ktoré by oprávňovali žalovaného znížiť žalobou uplatnený
nárok o zmluvnú pokutu. Žalovaný sa dostal do omeškania skôr dňom nasledujúcim po lehote splatnosti
každej faktúry, avšak súd priznal právo na úroky z omeškania len odo dňa uvedeného v žalobe. Výšku

úrokov súd stanovil podľa § 517 ods. 2 OZ v zmysle § 3 Nariadenia vlády 87/95 Z.z. s tým, že pokiaľ
sa žalobca domáhal úroku vo výške 0,014% denne, čo je 5,11% ročne, v prevyšujúcej časti úrokov
uplatnených nad zákonný rámec ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa §
142 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého žalobcovi, ktorý mal v konaní len nepatrný neúspech v časti úrokov
z omeškania priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrhu vo

výške 427,50 eur a účelne vynaložených trovách právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej pomoci
vrátane režijného paušálu, cestovného, náhrady za stratu času. Súd nepovažoval za účelne vynaložené
2 úkony, za stanovisko žalobcu, pretože odôvodnenie, prečo považuje vzťah za pracovnoprávny a nie
obchodný, mala obsahovať už žaloba. Trovy konania celkovo predstavujú sumu 2.742,38 eur.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň
si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že žalobca sa v návrhu na začatie konania
domáhal od žalovaného zaplatenia mzdy z dôvodu existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a
žalovaným. V tomto smere v konaní žalovaný aj svoju obranu budoval a nesústredil sa na iné podstatné

otázky súvisiace s postavením sporových strán ako podnikateľov. Napriek tomu sa z rozhodnutia
dozvedel, že súd rozhodol na inom základe, ako bola žaloba vystavaná. Súd v podstate odignoroval
námietku započítania z dôvodu, že žalobca v tejto chvíli už aj podľa súdu, podnikateľ bol povinný
zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie zmluvy o dielo. Okrem toho, že táto otázka nebola predmetom
pojednávania, súd uznal tvrdenie žalobcu, že povinnosť neporušil. Je pravdou, že žalovaný súhlasil s

uskutočnením posledného pojednávania bez jeho prítomnosti, avšak civilný proces je stále ovládaný
zásadou ústnosti a preto nie je zrejmé, prečo nebol vypočutý konateľ žalovaného. Namiesto toho sa súd
uspokojil s výpoveďou nedôveryhodných svedkov. S ohľadom na špecifické podmienky diela a okolnosti
spolupráce nebolo možné vopred ustáliť rozsah vykonaných prác. Nevyhnutnou podmienkou, bez ktorej
nie je možné požadovať zaplatiť cenu diela je aj vedenie súpisu vykonaných prác a montážneho

denníka zhotoviteľom. Žalobca nepredložil spolu s faktúrou všetky dokumenty, ktoré sa zmluvne zaviazal
prikladať, ani ich nedoplnil počas súdneho konania. Z mesačného výpisu o odpracovaných hodinách
vyplýva, že žalobca zhotovoval dielo určitý počet hodín, avšak bez preukázania aké dielo, resp. jeho časť
v tomto období zhotovoval a nie je možné určiť, že dielo naozaj zhotovil a splnil tak svoj dlh riadne a včas.Tvrdenia zaujatého svedka, že on nikdy neviedol montážny denník sú irelevantné, pretože väčšina jeho
zmlúv bola staršieho dátumu. Žalovaný nemá do dnešného dňa preukázané, že žalobca plnil a preto
mu nemohla ani vzniknúť povinnosť zaplatiť cenu diela. Súd prvého stupňa nechal bokom aj vysvetlenie

prečo priznal žalobcovi plnú sumu, keď podľa bodu 5.4 zmluvy o dielo mal uskutočňovať fakturáciu
tak, že najprv mal fakturovať 90% z mesačného ohodnotenia výkonov a zvyšných 10% až po uvedení
stavby do prevádzky a bezvadnom prevzatí diela investorom. Považuje tiež za potrebné sa vyjadriť aj
k pracovnoprávnemu vzťahu. Prvostupňový súd sa týmto riadne zaoberal. Namietal teda vecnú aktívnu
aj pasívnu legitimáciu s tým, že žalobca podal návrh ako živnostník IČO, avšak v konaní sám seba

vykresloval ako zamestnanca, preto nemôže byť aktívne legitimovaný. Zo žaloby a prednesov navyše
vyplýva, že zamestnávateľom žalobcu mala byť nemecká spoločnosť EISENMANN a teda nie žalovaný
a preto sa súd nezaoberal ani týmto. Namietal tiež aj rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom náhrady
trov konania, pretože priznal automaticky nárok na náhradu trov konania za poradu s klientom, pričom
nie je jasné, prečo by mal byť žalovaný zaviazaný platiť náhradu tohto úkonu.

4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ žalovaná namieta, že prvostupňový súd jej procesným postupom
znemožnil riadne sa brániť, poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný sa nedostavil ani na jedno
pojednávanie, pričom súd prvej inštancie uložil povinnosť právnemu zástupcovi, aby zabezpečil osobnú
účasť žalovaného, pričom tento sa napriek iniciatíve zo strany súdu nedostavil a súhlasil s pojednávaním

bez jeho účasti. Žalobca nielen že nemá povinnosť právne kvalifikovať, čo od proti strany žiada, ale
právna kvalifikácia petitu je výlučne v kompetencii súdu. Právna kvalifikácia uplatneného nároku nie je
obligatórnou náležitosťou žaloby. Ak súd rozhodne o nároku na plnenie na základe zistených skutkových
zistení umožňujúcich subsumovať uplatnený nárok po právnej stránke pod inú hmotnoprávnu normu,
je povinnosťou súdu vec podľa platného práva riadne posúdiť. Preto považoval rozsudok vyhlásený

Okresným súdom Trenčín za vecne a argumentačne dostatočne konzistentný. Zároveň si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu písomne nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387
ods. 1, 2 CSP, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vecne správny a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvej inštancie, na ktoré zároveň poukazuje.

7. V prvom rade je nutné konštatovať, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým sa zrušil zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, pričom z ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP vyplýva, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

8. Ako vyplýva z vyššie cit. ustanovenia zákona, nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp
okamžitej aplikovateľnosti procesných právnych noriem, ktorá znamená, že nová procesná úprava sa
použije na všetky konania a to aj na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku.

Predkladateľ však pamätá na situácie, kedy by nová právna úprava zhoršila postavenie strany a tieto
okolnosti rieši prechodnými ustanoveniami, pričom v odôvodnených prípadoch sú stanovené výnimky
z tohto základného pravidla.

9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil, vykonal všetko

navrhnuté dokazovania a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol. Na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva:

10. Faktom je, že žalobca v prejednávanej veci žalobu o zaplatenie istiny s príslušenstvom kvalifikoval
ako pracovnoprávny vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným. Obrana žalovaného však od

počiatku v prejdnávanej veci smerovala k tomu skutkovému základu, že sa nejedná o pracovnprávny
vzťah, ale obchodný vzťah založený zmluvou o dielo. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie
túto námietku zo strany žalovaného akceptoval a posudzoval právny vzťah medzi účastníkmi ako
obchodnoprávny vzťah, nakoľko nemal preukázané, že by v prejednávanej veci došlo k uzatvoreniupracovnoprávneho vzťahu. Keďže teda celá obrana žalovaného v prejednávanej veci smeroval k
tomu skutkovému základu, že žiadal, aby súd prvej inštancie posudzoval daný právny vzťah ako
vzťah obchodnoprávny a súd prvej inštancie týmto spôsobom aj postupoval, nemožno potom v rámci

odvolacieho konania namietať, že sa jedná o prekvapivé rozhodnutie, prípadne rozhodnutie, o ktorom
by sa žalovaný dozvedel až z rozhodovania súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
je dostatočne odôvodnené s tým, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé skutkový a právny
základ rozhodnutia, pričom odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva na súdnu ochranu
vyžaduje, aby súd jasným a právne korektným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými aj

právnymi skutočnosťami. Odvolací súd je potom toho názoru, že napadnuté rozhodnutie tieto atribúty
dostatočným spôsobom napĺňa. Neobstojí námietka žalovaného o nepredvídanom a prekvapivom
výsledkusúdnehokonania,pretožesúdprvejinštancievychádzalzdôkaznejpovinnostisporovýchstrán,
v rovine ktorej posudzoval tvrdenie oboch účastníkov súdneho konania vo vzťahu k vymedzenému
nároku a v konečnom dôsledku tento nárok vymedzil ako obchodnoprávny vzťah vychádzajúci zo
zmluvy o dielo. V konečnom dôsledku aj všetky listinné dôkazy v prejednávanej veci vychádzali práve

z predmetnej zmluvy o dielo vrátane jednotlivých faktúr, ktoré boli k tejto zmluve pripojené, pričom
rovnako v prejednávanej veci je zrejmé, že žalovaný bol riadne poučený o svojej povinnosti tvrdiť
a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Pokiaľ sa nezúčastnil posledného pojednávania,
súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti, pokiaľ nenavrhol v prejednávanej veci žiadne ďalšie
dôkazy, nemožno potom v konečnom dôsledku ustáliť, že by súd prvej inštancie svojim postupom

mu uprel možnosť konať pred súdom. Z tohto dôvodu ani neobstojí námietka zo strany žalovaného
v tom smere, že by súd prvej inštancie neakceptoval jeho návrh na vypočutie svedka s tým, že
opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že postup súdu prvej inštancie bol v súlade s ust. § 120 ods.
1 O.s.p. a § 101 ods. 2 O.s.p. platných a účinných v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ako
aj konštantnou judikatúrou vyšších súdov v náväznosti na R č. 37/1993, podľa ktorého nevykonanie

dôkazov navrhnutým účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom. Ďalej v zmysle rozhodnutia R 125/99 je nutné konštatovať, že ak súd v priebehu konania
nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného
stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné, pretože nemožno to považovať za
odňatie možnosti konať pred súdom.

11. Pokiaľ teda vychádzame zo zmluvného dojednania medzi účastníkmi konania, ktoré súd prvej
inštancie správne kvalifikoval ako zmluvu o dielo, v rámci ktorej si účastníci dohodli platobné podmienky
ako aj náležitosti faktúr, avšak aj tú skutočnosť, že v prípade, ak prílohy a faktúra nebudú obsahovať
všetky náležitosti daňového dokladu, objednávateľ v tomto prípade žalovaný je oprávnený vrátiť

neuhradenú faktúru zhotoviteľovi k prepracovaniu alebo doplneniu, pričom splatnosť opravenej faktúry
je 30 dní od jej doručenia. V prejednávanej veci žalovaný nevrátil ani jednu z faktúr, ktoré boli predmetom
tohto sporu, z čoho potom možno dovodiť, že nemal námietky voči spôsobu fakturácie na základe
vykonaného diela zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Vo vzťahu k započítacej námietke odvolací
súd dodáva, v zmysle § 358 Obchodného zákonníka na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré

možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie
nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Vo všeobecnosti teda platí,
že započítanie je spôsob zániku záväzku nahradzujúci splnenie. Je však splneniu veľmi blízky, lebo
dochádza k uspokojeniu veriteľa. Tento spôsob zániku záväzku má v obchodných vzťahoch značné
praktické využitie. Základná úprava započítania je obsiahnutá v Občianskom zákonníku v ust. § 580 a §

581 a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy. Pokiaľ Obchodný zákonník nemá odchylnú úpravu tak, ako je to
v ust. § 358 až § 364 Obchodného zákonníka. Právna úprava teda rozlišuje dva prípady započítania. Je
to započítanie jednostranným právnym úkonom, ktorým jedna strana, ak sú dané zákonom stanovené
predpoklady aj bez súhlasu druhej strany zrušuje vzájomné pohľadávky za predpokladu, že sa kryjú
a započítanie dvojstranným právnym úkonom, teda dohodou. Započítanie jednostranným právnym

úkonom, čo je prejednávaným prípad je prípustné, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých
plnenie je rovnakého druhu a pritom ide o pohľadávky, z ktorých ani jedna nie je vylúčená zo započítania
a to ani dohodou, ani zo zákona. Následkom započítania je, že vzájomne započítané pohľadávky sa
zrušujú pokiaľ sa kryjú.

12. V prejednávanej veci ďalšia podstatná odvolacia námietka spočívala v tom, že žalovaný namietal
tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne sa nezaoberal jeho započítacou námietkou vo vzťahu
k zmluvnej pokute. Zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút záväzkového práva, pričom v súčasnosti
je upravená v ust. § 540 až § 545 OZ a v § 300 až § 302 Obchodného zákonníka. Oba zákonníkyupravujú zmluvnú pokutu ako zabezpečovací inštitút s tým, že osobitná úprava zmluvnej pokuty v
Obchodnom zákonníku sa týka zodpovednostného princípu. Zatiaľ čo Občiansky zákonník upravuje
zmluvnú pokutu na princípe zodpovednosti za zavinenie, pričom dlžník nie je povinný zaplatiť zmluvnú

pokutu, ak porušenie povinnosti nezavinil v zmysle § 545 ods. 3 OZ, Obchodný zákonník uprednostňuje
princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, teda zodpovednosť objektívnu. Ďalšia odchýlka spočíva
v tom, že Obchodný zákonník upravil moderačné právo súdu, teda oprávnenie súdu znížiť neprimerane
vysokú zmluvnú pokutu v § 301, pričom s účinnosťou od 01.01.2008 bolo aj do právnej úpravy podľa
Občianskeho zákonníka zahrnuté moderačné právo súdu. Osobitná úprava sa týka aj vzťahu zániku

zmluvnej pokuty v dôsledku odstúpenia od zmluvy, čo však nie je prejednávaný prípad. Na druhej
strane však treba zdôrazniť, že na to, aby mohlo dôjsť k jednostrannému započítaniu tak, ako to
namietal v odvolaní žalovaný, je nutné, aby preukázal, že jeho pohľadávka je spôsobilá na započítanie.
Pokiaľ teda v prejednávanej zmluve o dielo je koncipovaná zmluvná pokuta tým spôsobom, že v
prípade akéhokoľvek porušenia povinnosti špecifikovanej v bode 6.1 zmluvy o dielo zaplatí zhotoviteľ
objednávateľovizmluvnúpokutuvovýške3.000,-eurapokiaľžalovanýodvodzujesvojnároknazmluvnú

pokutu od bodu 6.1.4 danej zmluvy o dielo, je potom následne zrejmé, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal v prejednávanej veci v čom konkrétne (teda akým konkrétnym konaním) došlo
k porušeniu povinnosti zmluvnej strany tak, aby bola splnená podmienka uplatnenia si zmluvnej pokuty
voči žalobcovi. Žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení v prejednávanej veci nenavrhol a ani
nepredložil a preto v konečnom dôsledku možno uzavrieť, že na to, aby mohlo dôjsť k jednostrannému

zápočtu zo strany žalovaného voči žalobcovi z titulu zmluvnej pokuty, neuniesol dôkazné bremeno o tom,
že k porušeniu nejakej zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu voči žalovanému skutočne došlo. Preto
bolo v prvom rozsahu správne a korektný postup súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval jednostranný
zápočet zo strany žalovaného voči žalobcovi.

13. Za stavu, kedy mal žalovaný za to, že svedkovia, ktorí boli navrhnutí žalobcom v prejednávanom
konaní nie sú dostatočne dôveryhodní, bolo opätovne na ňom, aby preukázal, prípadne poskytol dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení tak, aby spochybnil dôveryhodnosť svedkov navrhnutých žalobcom. V
tomto kontexte je potrebné aj súhlasiť s odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k uznaniu záväzku
zo strany žalovaného v tom smere, že pokiaľ vychádzame z predpokladu, že započítať možno len

existujúce pohľadávky a pokiaľ žalovaný vykonal právny úkon jednostranného zápočtu vo vzťahu k
žalobcovi, možno potom dovodiť, že tým spôsobom uznal faktúry, ktoré mali byť predmetom zápočtu
zo strany žalobcu voči žalovanému. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie ako aj odvolací
súd posudzoval daný právny vzťah ako obchodno-právny, nebolo potrebné zaoberať sa odvolacími
námietkami žalovaného v rovine pracovno-právnej.

14. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

15. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie na strane súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o

náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a preto aj v tomto smere bolo rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdené.

16. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a v celom rozsahu v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bola priznaná ich plná náhrada

v plnom rozsahu, teda v rozsahu 100% voči žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. V
náväznosti na § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu, v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Poučenie: Protirozhodnutiuodvolaciehosúdu je prípustné dovolanie,aktozákonpripúšťa(§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektuna súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).