Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/40/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316205456
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316205456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzsko, IČO: 542 097 902, právne zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., so sídlom Ventúrska 16, 81 101 Bratislava, proti
žalovanej Z. G., T.. XX.XX.XXXX, H. F. XXX/X, XXX XX G., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 069 01 Svidník, o zaplatenie 718,48 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 18C 216/2016-59 zo dňa 29. marca
2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 508,48 Eur spolu s
príslušenstvom a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Zastavuje konanie v časti o zaplatenie 210,- eur.

II. Žalobu v časti o zaplatenie 508,48 eur spolu s príslušenstvom zamieta.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,54 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 52, § 54 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 1 odsek 2, § 2 písm. d/, § 9 odsek 1 písm. k/, § 11 odsek
1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu bola dňa 25.02.2012 uzatvorená Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a
Rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
revolvingový úver s úverovým rámcom vo výške 5.000 Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať
formou pravidelných mesačných splátok vo výške 5 % z dlžnej sumy. Ročná úroková sadzba bola

stanovená na 28,68 %, RPMN vo výške 45,94 %. Za nesporné považoval, že predmetný zmluvný vzťah
je vzťahom spotrebiteľským, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy. Na túto zmluvu tak
prednostne aplikoval osobitný právny predpis, a to Zákon o spotrebiteľských úveroch, v neupravených
otázkach Občiansky zákonník a Obchodný zákonník len tam, kde neodporuje občianskoprávnej úpravespotrebiteľských vzťahov. Skúmal, či uvedená zmluva má všetky obligatórne náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch, pričom dospel k záveru, že úverová zmluva má v tomto smere
nedostatky. V zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj
uvedenie výšky splátky, pričom predložená zmluva o revolvingovom úvere takúto konkrétnu výšku
neobsahovala. V zmluve je uvedené, že výška mesačnej splátky je min. 5 % z dlžnej čiastky zokrúhlenej
na najbližší vyšší násobok 300 eur, pričom takýto údaj o výške splátky je neurčitý. Na základe uvedeného
mal za to, že predmetná úverová zmluva nemá všetky náležitosti tak, ako to vyžaduje Zákon o

spotrebiteľských úveroch, čoho následkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru,
kde žalovaná ako spotrebiteľ je povinná vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Žalovanej bola reálne
poskytnutá suma 1.029,22 Eur, ako to vyplýva z potvrdenia odfinancovania peňažných prostriedkov,
pričom doposiaľ vrátila žalobcovi sumu 1.128,69 Eur, čo je zrejmé z tvrdení žalobcu v žalobe ako
i v podaniach, kde vzal žalobu v časti späť z dôvodu čiastočných úhrad žalovanou. Žalovaná bola
úspešná v časti o zaplatenie 508,48 Eur s príslušenstvom (70,77 %) a neúspešná o zaplatenie 210

Eur s príslušenstvom (29,23 %), keďže v tejto časti bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia, ktoré
z procesného hľadiska zavinila žalovaná tým, že uskutočnila čiastočné úhrady žalobcovi po začatí
konania. Žalovaná mala teda pomerný úspech vo veci, preto jej po odrátaní neúspechu od úspechu
vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,54 %.

4. Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania podal
včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že žalovaná po dobu trvania úverového vzťahu vyčerpala
z poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške 1.141,55 Eur a do podania
žaloby žalobcovi uhradila len časť dlžnej sumy, a to sumu vo výške 918,69 Eur. V dôsledku neplnenia

dohodnutých splátok žalobca vyhlásil dňa 18.08.2014 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh
žalovanej splatný v celom rozsahu. Ku dňu podania žaloby predstavoval dlh sumu 718,48 Eur, ktorá
pozostávala z istiny vo výške 716 Eur a z dlžných úrokov vo výške 2,48 Eur. Žalovaná uhradila
žalobcovi po podaní žaloby sumu v celkovej výške 180 Eur. Poukázal na to, že predmetom zmluvy
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty je poskytnutie revolvingového úveru

formou tzv. povoleného prečerpania tzn., že žalobca poskytuje žalovanej určitý úverový rámec, z
ktorého môže žalovaná čerpať podľa svojho uváženia peňažné prostriedky max. do výšky poskytnutého
úverového rámca. Žalobca nevie vôľu žalovanej ani predpokladať ani ovplyvniť, preto určil výšku
mesačnej splátky na 5 % z dlžnej sumy zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300 Eur, ktorá je
splatná 10. deň v mesiaci. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 zo

dňa 09.11.2016.

5. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Vzhľadom na
to, že sa jedná o spotrebiteľský úver, Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.02.2012
musí obsahovať náležitosti podľa ustanovenia § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. V

uvedenej zmluve absentuje adresa predávajúceho a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Zmluva tiež neobsahuje správny údaj o výške RPMN. Z týchto dôvodov je úver bezúročný
a bez poplatkov. Uviedla, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 nebráni tomu,
aby vnútroštátna právna úprava požadovala dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru a
taktiež nijakým spôsobom nerieši rozpis splátok úverov bez amortizácie istiny a slovenská práva úprava

je v súlade s článkom 10 odsek 2 písm. h/ a j/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich

z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.

7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:9. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovanou ako dlžníkom a právnym predchodcom žalobcu ako
veriteľom bola dňa 25.02.2012 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o revolvingovom

spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb
(ďalej len „Zmluva“). Časť 1. Zmluvy mala označenie „Zmluva o spotrebiteľskom úvere“. Časť 2. Zmluvy
mala označenie „Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová
zmluva o poskytovaní platobných služieb“ (ďalej len „Zmluva o úvere“). Predmetom Zmluvy o úvere
bolo poskytnutie revolvingového spotrebiteľského úveru právnym predchodcom žalobcu žalovanej do

výšky schváleného úverového rámca. Výška úverového rámca bola dohodnutá na 5.000 Eur. V Zmluve
o úvere bola ďalej uvedená výška úrokovej sadzby (28,68 % p. a.), aktuálna výška úverového rámca
(600 Eur), RPMN (45,94 %), výška mesačnej splátky (min. 5 % z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší
vyšší násobok 300 Eur), splatnosť 1. mesačnej splátky (10. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci,
v ktorom bolo uskutočnené 1. čerpanie revolvingového úveru), splatnosť mesačnej splátky (10. deň v
mesiaci), zvolený súbor poistenia (základný súbor poistenia), poplatok za správu revolvingového úveru

(podľa sadzobníka poplatkov), poplatok za poistenie (3,33 %). V bode 2. Zmluvy o úvere bolo uvedené,
že Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere je uzatvorená na dobu neurčitú.

10. Dňa 12.01.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu nazvané ako „Čiastočné
späťvzatie návrhu a ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní“, v zmysle ktorého žalobca vzal

žalobu späť v časti istiny vo výške 180 Eur z dôvodu úhrad zo strany žalovanej po podaní žaloby. Dňa
27.02.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu nazvané ako „Čiastočné späťvzatie
návrhu a ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní“, v zmysle ktorého žalobca vzal žalobu späť v
časti istiny vo výške 30 Eur z dôvodu úhrad zo strany žalovanej po podaní žaloby.

11. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia Zmluvy
o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti:
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

12. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

13. V konaní nebolo sporné, že právny vzťah medzi stranami konania je spotrebiteľských vzťahom, na

ktorý sa okrem ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahuje aj Zákon o spotrebiteľských
úveroch.

14. Odvolateľ v odvolaní uvádza, že v danom prípade sa jednalo o revolvingový úver poskytnutý formou
tzv. povoleného prečerpania, kde žalobca poskytuje žalovanej určitý úverový rámec, z ktorého môže

žalovaná čerpať podľa svojho uváženia. Preto žalobca nevie vôľu žalovanej predpokladať a ovplyvniť,
a preto nevie v zmluve uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo súd
prvej inštancie vyhodnotil ako porušenie ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch, t.j. povinnosť dodávateľa služby uviesť výšky počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, príp. poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s

rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

15. Treba prisvedčiť právnym záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že ustanovenie § 9 odsek 2
písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch predstavuje kogentnú normu zákona, ktorú je dodávateľ
služby povinný v zmluve so spotrebiteľom rešpektovať a požadované náležitosti do zmluvy uviesť.

V opačnom prípade ustanovenie § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionuje
spotrebiteľský úver jeho bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Odvolateľ v odvolaní namieta, že pri
revolvingovom úvere nevie vopred v zmluve uviesť výšku a počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov inak, než to uviedol v Zmluve o úvere (výška splátky je 5 % z dlžnej sumy zaokrúhlenej nanajbližší vyšší násobok 300 Eur). Odvolateľ však v Zmluve o úvere neuviedol ani poradie, v ktorom
sa splátky budú priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom, resp., aká časť splátky sa bude
započítavať na istinu úveru a aká časť na odplatu veriteľa - úroky úveru a poplatky úveru. Veriteľ -

dodávateľ služby je tou zmluvnou stranou, ktorá svojvoľne plní a nekontrolovateľne priraďuje splátky
spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku odmeny veriteľa (úrokov
a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc kontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí.
Veriteľ od samého začiatku takúto vedomosť má, ale spotrebiteľovi ju neposkytol. Zmluvné dojednanie,
v ktorom absentuje takéto členenie splátky je možné podľa ustanovenia § 53 odseku 1 Občianskeho

zákonníka jednoznačne považovať za ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech dlžníka, a teda za neprijateľnú podmienku. Dokonca
je možné konštatovať, že v danom prípade sa jedná o nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 odsek 2
písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Nevedomosť spotrebiteľa o spôsobe členenia
splátok, ktoré má hradiť, zrejme podstatne narušuje alebo môže narušiť jeho ekonomické správanie vo
vzťahu k ponúknutému produktu - v danom prípade pristúpenia na revolvingový úver. Preto je možné

jednoznačne konštatovať, že záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský úver je
bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie uvedenej zákonnej požiadavky, je možné považovať za
správny. Takýto spôsob uvedenia výšky mesačnej splátky je navyše nejednoznačný, pripúšťajúci rôzny
výklad a v spotrebiteľských úverových vzťahoch neprípustný.

16. Obligatórnou náležitosťou Zmluvy o úvere zo dňa 25.02.2012 bolo, v zmysle ustanovenia § 9 odsek
2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase jej uzatvorenia, uvedenie výšky, počtu
a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov. Nestačilo teda výšku splátky určiť len jednou sumou
bez rozlíšenia istiny úrokov a poplatkov. Neuvedenie tejto náležitosti malo za následok, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere sa považovala za bezúročnú a bez poplatkov.

17.PokiaľideopoukazžalobcunakonanievedenépredSúdnymdvoromEurópskejúnievoveciC-42/15
v tejto súvislosti je potrebné dodať, že podľa tohto rozhodnutia článok 10 odsek 2 písm. h) a i) smernice
č. 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť

každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 odsek 1
tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu č. 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a ich poplatkov.

18. Uvedené konštatovanie však vplyv na správnosť rozsudku v napadnutej časti nemá. Rozhodnutie
vydané vo veci C-42/15 má charakter prejudiciálneho rozsudku. Takýto rozsudok je spolu s výkladom
alebo posúdením platnosti práva únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd,
ktorý prejudiciálnu otázku podal, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných

prostriedkoch. Na druhej strane si treba uvedomiť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť
spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácii.

19. Podľa článku 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa

voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou
záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou
požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá

do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento
stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej
povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto
smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota,
kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od

nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak
sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica
nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice
zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát je dostatočne jasné, presné anepodmienené a priama aplikácia ustanovenia smernice nemá za následok uloženie povinnosti fyzickej
alebo právnickej osobe alebo založenie, resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia
porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v

sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť
a nestransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania
štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej,
resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť. Žalovanej ako spotrebiteľovi nie je možné
uložiť povinnosť zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky a poplatky len na základe ustanovení smernice č.

2008/48 bez toho, aby v tomto smere nebola vykonaná náprava vo vnútroštátnom práve, ktorá doposiaľ
nenastala. Žalovanú nemožno postihovať za to, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice úver
ním získaný sa v zmysle v súčasnosti platnej a účinnej vnútroštátnej právnej úpravy považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

20. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch) je bez akýchkoľvek

pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume)
úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou
straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k

transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaná ako spotrebiteľ
však túto možnosť nemala, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010)

21. Súdu prvej inštancie teda nemožno nič vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý

predpokladá ustanovenie § 11 odsek 1 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch videl v absencii
náležitostí uvedených v ustanovení § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. V odvolaní žalobca ďalej uvádza, že žalovaná čerpala úver vo výške 1.141,55 Eur, pričom žalobcovi
do podania žaloby uhradila sumu 918,69 Eur a po podaní žaloby sumu 180 Eur. Z obsahu spisu, resp. z

listinného dôkazu predloženého žalobcom (č.l. 14) vyplýva, že žalovaná čerpala úver vo výške 1.029,22
Eur. Z uvedeného listinného dôkazu tiež vyplýva, že žalobcovi do podania žaloby uhradila sumu 918,69
Eur (čo v konaní nie je sporné). Po podaní žaloby však okrem sumy 180 Eur uhradila aj sumu 30 Eur, čo
vyplýva, z podania žalobcu doručeného súdu prvej inštancie dňa 27.02.2017 nazvaného ako „Čiastočné
späťvzatie návrhu a ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní“. Súd prvej inštancie podľa názoru

odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že žalovaná celkovo čerpala úver vo výške 1.029,22 Eur,
pričom žalobcovi uhradila celkovo sumu vo výške 1.128,69 Eur. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a nakoľko žalovaná
žalobcoviuhradilaviacfinančnýchprostriedkovakočerpala,súdprvejinštancierozhodolsprávne,pokiaľ
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol správne aj o trovách konania. Žalovaná
bola neúspešná v časti o zaplatenie 210 Eur (nakoľko k zastaveniu konania v danej časti došlo pre
procesné zavinenie na strane žalovanej), čo predstavuje 29,23 %. Úspešná bola v časti o zaplatenie
508,48 Eur, čo predstavuje 70,77 %. Preto bol záver prvoinštančného súdu o vzniku nároku žalovanej

na náhradu trov konania v rozsahu 41,54 % správny.

24. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v napadnutom

rozsahu potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

25. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)26. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právnedôvody,prektoréžalobežalobcunevyhovel.Jehorozhodnutienemožnopovažovaťzasvojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p..

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).