Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/38/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112217637
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8112217637.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: 1/ T. Č., F.. X.X.XXXX, T. J., J. 22,
2/ I. Č., F.. XX.X.XXXX, T. J., J. XX, 3/ O. U., F.. X.X.XXXX, T. J., J. XX, 4/ Q. U., F.. XX.X.XXXX, T. J.,
J.Á. XX, 5/ O. C., F.. XX.X.XXXX, T. J., J. XX, 6/ Q. C., F.. X.X.XXXX, T. J., J. XX, 7/ W. U., F.. X.X.XXXX,
T. J., J. XX, 8/ C. U., F.. XX.X.XXXX, T. J., J. XX, právne zastúpených Mgr. Kristínou Babiakovou,
advokátkou so sídlom Holubyho 37, 902 01 Pezinok, IČO: 41066120, proti žalovaným: 1/ Mesto
Sabinov,NámestieSlobody57,08301Sabinov,2/MinisterstvodopravyavýstavbySlovenskejrepubliky,
Námestie slobody 6, P.O. Box 100, 810 05 Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,

o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 25C/1/2012-33 z 22. októbra 2012
takto

r o z h o d o l :

P o t v d z u j e rozsudok.

Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania ponecháva súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaní
v 1. a 2. rade porušili vo vzťahu k žalobcom v 1. až 8. rade zásadu rovnakého zaobchádzania,
žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. až 8. rade

každému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1.000,-Eur a rozhodnutie o trovách konania ponechal na
samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaní v 1. a
2. rade porušili zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č.
365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej
len „antidiskriminačný zákon“), keď žalovaný v 1. rade ako prenajímateľ bytov vysťahoval žalobcov z
centrálnej časti mesta do bytov nižšieho štandardu, nachádzajúcich sa mimo zástavbu mesta výlučne
na základe kritéria ich rómskeho pôvodu a žalovaný v 2. rade neskúmal dôsledne zámer výstavby

bytov v tejto oblasti a poskytnutím dotácie porušil záväzok štátu prijímať opatrenia na ochranu pred
diskrimináciou.Žalovanýv1.radenepreukázalbezakýchkoľvekpochybností,žekdiskrimináciinedošlo,
keď zo zápisníc E. S. R. J. vyplýva, že v oblasti Q. išlo o výstavbu rómskych bytov. Rekonštrukciu
nehnuteľností v centre mesta, v ktorých mali pôvodne žalobcovia nájomné byty, nepovažoval súd za
objektívne a rozumné zdôvodnenie konania žalovaného v 1. rade voči žalobcom aj z dôvodu, že včase
dania výpovede nebolo vydané stavebné povolenie na rekonštrukciu nehnuteľností, čo je podmienkou
vypovedania nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka.

2. Ďalej uviedol, že byty, ktoré žalovaný v 1. rade poskytol žalobcom nezodpovedali kritériám
náhradného bytu, išlo o byty nižšieho štandardu, postavené za pomoci dotácie štátu pre neplatičov a
neprispôsobivých občanov, pričom žalobcovia v 3. a 4. rade dostali byt aj napriek tomu, že v zmysledohody neodpracovali potrebný podiel na byte, z čoho možno vyvodiť, že žalovaný v 1. rade mal
záujem na presťahovaní žalobcov do lokality Q.. Byty, do ktorých boli žalobcovia presťahovaní, neboli
spôsobilé na okamžité užívanie a vyžadovali si ďalšie investície zo strany žalobcov. Obranu žalovaného

v 1.rade spočívajúcu v tom, že mesto nemalo iné náhradné byty mimo lokalitu Q., považoval za účelovú,
keďže v konaní bolo zistené, že nájomcom, ktorí sa súdnou cestou bránili proti vysťahovaniu, poskytol
byty v meste. Náhradné byty v oblasti Q. boli vystavané mimo súčasnej zástavby mesta J., hoci z
predložených dôkazov vyplynulo, že boli vypracované štúdie poukazujúce aj na iné vhodnejšie lokality
pre výstavbu bytov; vyhodnotenie lokality Q. nebolo predložené. Do lokality Q. boli vysťahovaní iba

občania rómskeho pôvodu. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania preukazuje aj tá skutočnosť,
že hoci v nehnuteľnosti na F. J. žila aj neprispôsobivá občianka nerómskeho pôvodu, táto nebola
vysťahovaná do lokality Q.. I keď sa žalovaný v 1. rade bránil tým, že byty v tejto oblasti neboli
prideľované jednotlivcom, žalobcovia tvrdili, že byty na Q. sú prideľované aj jednotlivcom, pričom
žalovaný v 1. rade toto tvrdenie žalobcov ničím nevyvrátil. Nepriamu diskrimináciu súd prvej inštancie
videlvtom,žehocižalovanýv1.radetvrdil,žeišloobytypreneplatičovaleboneprispôsobivýchobčanov

a svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z vyjadrení zástupcov žalovaného v 1. rade
bolo zrejmé, že vedel o tom, že väčšina takýchto obyvateľov je rómskeho pôvodu. Žalovaný v 1. rade
nepreukázal ani to, že petície majoritného obyvateľstva proti výstavbe bytov v inej lokalite ako Q., mali
vplyv na zmenu rozhodnutia mesta o výstavbe bytov.

3. Čo sa týka pasívnej legitimácie a zodpovednosti žalovaného v 2. rade, súd prvej inštancie uzavrel,
že aj z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia o zákaze diskriminácie, a to formou poskytnutia
dotácie na rozvoj bývania žalovanému v 1. rade. Aj keď uviedol, že pri poskytovaní dotácie sa riadil
len príslušnými výnosmi Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi,
je jeho úlohou ako ústredného orgánu štátnej správy dodržiavať aj medzinárodnoprávne záväzky,

ktorými je Slovenská republika viazaná, a aj ustanovenia zákona, pričom antidiskriminačný zákon v
§ 2 ods. 3 uvádza, že dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania spočíva v prijímaní opatrení
na ochranu pred diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná aj Medzinárodným dohovorom o
odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí
aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb.), ktorý v

čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie tak, že
zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu, uznávať právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň
pre neho a jeho rodinu zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt a na neustále zvyšovanie životných
podmienok. Zmluvné strany podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva,
uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce založenú na

slobodnom súhlase. V súvislosti s implementáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach členskými štátmi bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne
práva komentár stanovujúci kritéria primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť
služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, poloha,
kultúrna vhodnosť. Teda dôležité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na kvalitu bývania.

4. Uznesenie vlády SR č. 63/2005 rieši dlhodobú koncepciu bývania pre marginalizované skupiny
obyvateľstva a model jej financovania. Zámerom tohto uznesenia je prijať zásady a definovať podmienky
pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto uznesenia
vyplýva, že lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu segregáciu, ale musí byť

prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je merateľné vzdialenosťou od obce a
prístupom k verejným službám využívaným spoločne majoritnou i minoritnou komunitou v obci.
S poukazom na tieto skutočnosti malo ministerstvo (žalovaný v 2. rade) komplexnejšie skúmať
celý zámer výstavby bytov žalovaným v 1. rade, a nie sa len riadiť podzákonnými normami - výnosom
a smernicou. Dostatočným spôsobom ministerstvo nepreukázalo, že nemalo vedomosti o tom, že ide

o výstavbu bytov pre rómske obyvateľstvo. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcov, že v
prípade, ak by ministerstvo dostatočným spôsobom preskúmalo, pre akú skupinu obyvateľstva výstavba
bude a kde sa má nachádzať, plnilo by aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie na ochranu pred
diskrimináciou.

5. Ďalej súd prvej inštancie nepovažoval za postačujúce vyslovenie porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, preto priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy. Mal za to, že porušením zásady
rovnakého zaobchádzania bolo zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti žalobcov značným spôsobom. Preto
sa stotožnil s ich argumentáciou, že právo na ochranu ľudskej dôstojnosti je jedno z najzákladnejšíchpráv a na jeho základe je postavená celá ústavná garancia ľudských práv. Ide o právo na uchovanie
základnej integrity človeka na to, aby sa s ním zaobchádzalo ako s človekom. K zásahu do dôstojnosti
žalobcov došlo konaním žalovaného v 1. rade a nečinnosťou žalovaného v 2. rade, kedy žalobcovia

boli vysťahovaním do lokality Q. segregovaní, pričom v súvislosti s diskrimináciou je porušované aj
ich právo na súkromie z dôvodu ich príslušnosti k rómskej národnostnej menšine. Tým, že žalovaný
v 1. rade presťahoval žalobcov do tejto lokality jedine na základe príslušnosti k rómskej národnostnej
menšine, segregoval minoritu od majoritného obyvateľstva a tým zasiahol do ich dôstojnosti. Vzhľadom
k intenzite zásahu a skutočností, že diskriminačným konaním vo vzťahu k žalobcom bolo hrubým

spôsobom zasiahnuté aj do ich práva na súkromie a práva na bývanie, súd mal za to, že je na mieste
priznať náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške po 1.000,- Eur pre každého z nich. Nestotožnil sa
s argumentáciou žalovaného v 1. rade, že minimálne u žalobcov v 3. a 4. rade nedošlo k značnému
zníženiu ich dôstojnosti z dôvodu, že títo požiadali o odkúpenie nehnuteľností za účelom výstavby domu,
čo svedčí o tom, že v danej lokalite chcú naďalej bývať. Túto považoval za neopodstatnenú, keďže ide
o úplne inú situáciu vzhľadom na dobu, v ktorej v danej lokalite žijú a ich finančnú situáciu.

6. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie (§151 ods. 3 OSP).

7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením § 2 ods. 1, 3, § 2a ods. 1 až 3,
§ 3 ods. 1, 3, § 5 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 až 3, § 12 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v

niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), čl. 11 ods.
1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 3 Medzinárodného dohovoru o odstránení
všetkých foriem rasovej diskriminácie.

8.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodaliodvolanieobajažalovaní.Žalovanív1.radesvojeodvolanie

dôvodil ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016. Trval na
tom, že nemohol porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože k nemu nedochádzalo v súvislosti s
uplatnením práva v zákonom vymedzených oblastiach tak, ako ich vymedzuje ust. § 3 ods. 1, 2 a § 5 ods.
1, 2 antidiskriminačného zákona. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania môže totiž dochádzať
len vtedy, ak k nemu dochádza v súvislosti s uplatnením určitého práva v uvedených oblastiach, ktoré

vyplývajú z osobitných zákonov, napr. Zákonníka práce, Zákona o štátnej službe, Zákona o výkone
prác vo verejnom záujme a pod.. Svoj postup charakterizoval výlučne ako danie výpovedí žalobcom zo
zákonných dôvodov a poskytnutie bytových náhrad, s ktorými žalobcovia dobrovoľne súhlasili, uzavreli
platné zmluvy o nájme nových náhradných bytov. Právne úkony žalobcov tak možno posúdiť ako prejavy
dobrovoľného súhlasu, pričom práve dobrovoľnosť presťahovania žalobcov vylučuje protiprávnosť.

Vytkol súdu prvej inštancie, že tento nedostatočne prihliadol na preukázanú dobrovoľnosť žalobcov a
odôvodnenie svojho rozhodnutia stavia do svetla núteného vysťahovania. Do pozornosti odvolaciemu
súdu dal žalovaný v 1. rade skutočnosť, že konzultácia a výber lokality na výstavby náhradných
bytov prebiehali niekoľko rokov a boli na ňom zainteresovaní aj príslušníci rómskej komunity. Pri
definitívnom výbere lokality Q. ako územia na výstavbu náhradných bytov zavážili argumenty svedčiace

o najvýhodnejšej polohe, dostupnosti služieb, či kvality života. Ostatné lokality, v ktorých prebieha bytová
výstavba v meste J. sú od jeho centra porovnateľne vzdialené, ba niektoré sú vo väčšej vzdialenosti.
Trval na tom, že bytová a životná situácia žalobcov sa presťahovaním do lokality Q. zvýšila, že náhradné
byty boli poskytnuté v súlade s ustanoveniami § 712 a § 712a Občianskeho zákonníka, pričom súd prvej
inštancie sa nevysporiadal s otázkou, či tieto náhradné byty boli spôsobilé užívania. Odvolateľ nesúhlasil

ani s priznaním nemajetkovej ujmy. Za určujúce pre priznanie tohto nároku považoval to, že došlo k
zníženiu dôstojnosti a vážnosti dotknutých osôb. O dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti žalobcov, keď
bývali v centre mesta, svedčia petície občanov obsahujúce sťažnosti. Následné chovanie žalobcov v 3.
a 4. rade, ktorí podali žiadosť o odkúpenie pozemku na Q., ako aj žalobcov v 1. a 2. rade a v 7. a 8.
rade, ktorým boli ponúknuté dva byty namiesto jedného a žalobcovia v 3. a 4. rade dostali náhradný byt

o výmere XX E. oproti pôvodnému bytu o výmere XX E. sú okolnosťami, ktoré nenasvedčujú zníženiu
dôstojnostižalobcov.Ďalšímkritériom,čiideoujmuzávažnú,jepodľažalovanéhov1.radeposúdenie,či
by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Takýmito osobami
sú tí, ktorí boli presťahovaní spolu so žalobcami. V prvej etape boli vysťahovaní na Q. obyvatelia zo
XX pôvodných bytov a v druhej etape z XX pôvodných bytov, pričom žiadny z nich, okrem žalobcov,

sa nijakým spôsobom nevyjadril, že konanie žalovaného v 1. rade mu spôsobilo zníženú dôstojnosť a
vážnosť v spoločnosti. Zdôvodnenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy považoval za nepostačujúce.9. Žalovaný v 2. rade vo svojom odvolaní dôvodil, že žalobcom boli dané platné výpovede z nájmu bytov
podľa § 711 Občianskeho zákonníka a bola im poskytnutá bytová náhrada vo forme náhradných bytov
v súlade s § 712 Občianskeho zákonníka, teda zodpovedajúca veľkosťou aj vybavením predošlého

bývania, životným a pracovným potrebám žalobcov. Žalobcovia nenapadli neplatnosť výpovede z
nájmu a skutočnosť, že zmluvy o podmienkach budúceho prenájmu podpísali pod nátlakom, nebola
preukázaná. Do pozornosti odvolaciemu súdu dal skutočnosť, že potreba vysťahovať žalobcov z ich
pôvodných bytov bola akútna, pôvodné byty boli v katastrofálnom stave a bez vykonania potrebných
opráv vznikalo nebezpečenstvo zrútenia budovy. Žalovaný v 1. rade si preto svojim konaním plnil

všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 a § 417 Občianskeho zákonníka.

10. Žalovaný v 2. rade nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že porušením rovnakého
zaobchádzania bolo zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti žalobcov značným spôsobom. Účelom
vysťahovania nebolo segregovať príslušníkov rómskej národnostnej menšiny, ale zabezpečiť náhradné
bývanie pre osoby, ktoré boli vysťahované z pôvodných bytov v dôsledku bezprostredne hroziacej ujmy

na živote a zdraví, pričom kritériom pri prideľovaní nových bytov nebola príslušnosť k určitej skupine, ale
tietoboliprideľovanéosobám,uktorýchbolisplnenépodmienkynaichpridelenie.Vovzťahukvyjadreniu
miery, ako bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, poukázal žalovaný v 2. rade na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/15/2013 z 1. mája 2013. Určenie výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho nepreskúmateľnou

ľubovôľou.

11. Žalovaný v 2. rade namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie s odôvodnením, že nemohol
vedieť, či nové byty budú určené len pre obyvateľov rómskeho pôvodu. Dotácia poskytnutá podľa výnosu
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 23. decembra 2004 o poskytovaní dotácií na rozvoj

bývania ako štátna pomoc mala za cieľ riešiť bytovú politiku ako komplexný súbor problémov v prospech
neurčitého počtu vopred neznámych žiadateľov, ktorí spĺňali podmienky vyžadované vtedy platnými
právnymi predpismi, a teda predstavovala formu realizácie štátnej bytovej politiky. Takto poskytnuté
dotácie nemali vôbec za úlohu riešiť problém úzkej, vopred vyšpecifikovanej skupiny obyvateľstva na
základe iných kritérií, než stanovoval výnos v spojení so zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

12. Obaja žalovaní navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

13. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaných rozsudkom č. k.

2Co/11/2013 z 11. marca 2014 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcov a 1. až
8. rade zamietol. V dôsledku dovolania žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) uznesením č. k. 5Cdo/18/2015-202 z 19. apríla 2017 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 2Co/11/2013 z 11. marca 2014, ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov z 22. apríla 2014 č. k.
25Co/1/2012-143 a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

14. Vychádzajúc zo záverov najvyššieho súdu za relevantné v spore bolo potrebné považovať už
len tú okolnosť, že na sídlisko Q. boli vysťahovaní len obyvatelia rómskeho pôvodu, z čoho logicky
možno vyvodiť, že sa s nimi nakladalo inak, odlišne než s ostatným obyvateľstvom a odlišne sa
nakladalo dokonca s tými nájomníkmi rómskeho pôvodu, ktorí sa proti vysťahovaniu bránili súdnou

cenou, hoci nebolo preukázané, žeby spĺňali predpoklady pre poskytnutie bytov vyššieho štandardu v
centre mesta. Poukazom na znenie ustanovení antidiskriminačného zákona najvyšší súd konštatoval,
že k porušeniu povinností zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania môže dôjsť v rôznorodých
vzťahoch súkromnoprávnej i verejnoprávnej povahy. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania preto
vždy zasahuje aj do sféry pôsobnosti iného právneho predpisu a napĺňa znaky protiprávnosti aj z

hľadiska práv ním chránených a povinností ním ustanovených. Dotknutej osobe tak okrem nárokov v
zmysle antidiskriminačného zákona môžu vzniknúť ďalšie práva a nároky podľa osobitných predpisov
a je výlučne vecou poškodeného, aby si zvolil, ktoré nároky bude uplatňovať a aký prostriedok ochrany
svojich práv zvolí, t.j. či sa bude domáhať svojich nárokov súčasne nie len podľa špeciálnych právnych
predpisov, ale aj z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Rozhodnutie vydané na podklade

inej ako antidiskriminačnej žaloby nevylučuje, ani nezakladá právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany
podľa antidiskriminačného zákona; toto právo vyplýva priamo z ustanovenia § 9 antidiskriminačného
zákona. Preto nemôže byť poškodenému na ujmu, ak sa rozhodne uplatňovať svoje nároky výlučne
v zmysle antidiskriminačného zákona, hoci by sa ochrany svojich práv mohol prípadne domôcť ajžalobou podľa osobitného právneho predpisu. Vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobcovia dobrovoľne
podpísali nájomné zmluvy na byty nižšieho štandardu a neodmietli sa do nich nasťahovať, upriamil
najvyšší súd pozornosť na to, že takýto súhlas dotknutej osoby by bol relevantný len vtedy, ak by bol

daný jednoznačným spôsobom a za predpokladu vedomostí všetkých okolností prípadu, t.j. na základe
vedomého súhlasu a bez donútenia.

15. Vo vzťahu k naplneniu cieľov antidiskriminačného zákona najvyšší súd uviedol, že i keď samotný
výnos či smernica ministerstva môžu byť formálne zákonné a ako také neporušujú zásadu rovnakého

zaobchádzania, teda ide o navonok neutrálny predpis, táto skutočnosť nezbavuje žalovaného v 2.
rade jeho povinnosti postupovať v procese aplikácie tejto normy na konkrétny prípad v súlade so
zásadou rovnakého zaobchádzania a v prípade zistenia skutočností nasvedčujúcej existenciu možnej
diskriminácie, vzniká mu pozitívna povinnosť vykonať opatrenia na ochranu pred vznikom diskriminácie
vmedziachjehoprávomocíazákonnýchmožností.Pokiaľpretozdokladovpredloženýchžalovanýmv1.
rade ku žiadosti o poskytnutie dotácie vyplynuli informácie naznačujúce možnú diskrimináciu rómskeho

obyvateľstva v meste J. z pohľadu umiestnenia bytovej výstavby, bolo povinnosťou žalovaného v 2.
rade tieto okolnosti skúmať, pretože poskytnutie štátnych finančných prostriedkov na projekt výstavby
bytov, ktorý by prípadne mohol viesť k segregácii minoritnej časti obyvateľstva, nemohol reálne spĺňať
zákonné podmienky pre poskytnutie dotácie pre rozpor s ústavnými princípmi a medzinárodnými
záväzkami štátu. Ani proces posudzovania žiadostí o dotáciu sa nemôže zmeniť na pasívne mechanické

a formálne aplikovanie podmienok stanovených podzákonnou normou, ale vyžaduje aktívny prístup
štátneho orgánu a zohľadnenie špecifík každej jednej žiadosti o to viac, ak sa daný projekt dotýka
základných ľudských práv osôb nachádzajúcich sa v sociálnej, či hmotnej núdzi a tým pádom v oveľa
nevýhodnejšie situácii.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) opakovane preskúmal odvolanie žalovaných v
súlade s ust. § 378 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016 (ďalej
len „CSP“) prihliadajúc na naplnenie odvolacích dôvodov z zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP v nadväznosti
na ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej
len „OSP“) a zistil, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie v predmetnej veci

vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých
vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a vo
vzťahu k odvolacím námietkami žalovaných uvádza nasledovné:

17. Podľa čl. 1 ods. 1, 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR“)
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani
náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

18. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

19. Podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva
a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa

zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a
náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

20. Ochrana ľudských práv má svoj legislatívny začiatok na pôde Organizácii spojených národov.
Prvým historicky najznámejším medzinárodným dokumentom, ktorý chráni ľudské práva je Všeobecná
deklarácia ľudských práv prijatá Valným zhromaždením Organizácie spojených národov dňa 10.
decembra 1948 v Paríži. Napriek tomu, že táto deklarácia bola prijatá ako rezolúcia, teda nemala
právnu povahu a ani medzinárodnú záväznosť, položila základy mnohých medzinárodných dokumentov

o ochrane ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná (Medzinárodný Pakt o občianskych
a politických právach, Medzinárodný Pakt o hospodárskych sociálnych a kultúrnych právach,
Medzinárodný dohovor o odstránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie, Dohovor o odstránení
všetkých foriem rasovej diskriminácie, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien,Dohovor o právach dieťaťa, Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím) a tiež legislatívneho
systému vznikajúcemu predovšetkým na pôde Rady Európy (Dohovor o ochrane ľudských práva a
základných slobôd v znení Dodatkového protokolu č. 12, Rámcový dohovor na ochranu národnostných

menšín). Slovenská republika ako súčasť európskeho právneho systému je povinná na svojom území
garantovať ľudské práva a slobody v zmysle medzinárodných dohovorov, ako aj vnútroštátnej legislatívy,
súčasťou ktorej je zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou, a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“).

21. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu
pred diskrimináciou.

22. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal

zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

23. Prijatím antidiskriminačného zákona boli vytvorené legislatívne podmienky pre realizáciu rovnakého
prístupu aj vo vzťahu k rómskemu etniku, ktoré je na území Slovenska minoritným. Aplikácia danej
právnej normy do reálneho života, či už vo vzťahu občan a občan rómskeho pôvodu, občan rómskeho
pôvodu a štát konajúci prostredníctvom štátneho orgánu, ako aj vo vzťahu občan rómskeho pôvodu
a orgán samosprávy, nie je na požadovanej úrovni, čoho príkladom sú aj skutočnosti preukázané v

predmetnom konaní. Pre naplnenie účelu zákona bolo preto aj povinnosťou oboch žalovaných využiť
možnosti a nástroje, ktorými disponuje k presadeniu antidiskriminačnej legislatívy v praxi, vo vzťahu k
čomu žalovaní neuniesli dôkazné bremeno.

24. Požiadavka odstránenia diskriminácie na území členského štátu Európskej únie je deklarovaná

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor).

25. Podľa článku 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené,
musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností.

26. Podľa článku 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek pôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti,
jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k
národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

27. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

28. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem

prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzanie nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práva slobôd iných.

29.PoukazomnacitovanéčlánkyDohovoru,ktorýmijeSlovenskárepublikaviazaná,jepotrebnéposúdiť

postup žalovaných pri vytváraní nového obydlia žalobcov za diskriminačný. Integrácia rómskej menšiny
je sprevádzaná množstvom problémov, s ktorými Slovenská republika zápasí, je preto povinnosťou
každej zúčastnenej osoby pristúpiť k zaručeniu grantovaných práv nie formalisticky ale materiálne.
Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že žalovaný v 1. rade vyvinul
maximálneúsilie,abyzcentramestavysťahovalobčanovrómskehopôvoduaurobiltakbezprihliadnutia

na špecifiká konkrétnej rodiny a splnenia zákonných predpokladov. Žalovanému v 1. rade nemožno
uprieť dobrý úmysel zrekonštruovať byty v centre mesta, a tak svoj majetok zveľadiť a zatraktívniť,
avšak spôsob akým tento cieľ dosiahol nesie znaky diskriminácie. Určením konkrétneho miesta bývania,
bez možnosti jeho výberu dotknutými osobami (žalobcami), došlo zo strany žalovaného v I. rade ajk porušeniu článku 23 ods. 1 Ústavy SR, ktorý zaručuje slobodu pohybu a pobytu v nadväznosti na
článok 33 Ústavy SR, v zmysle ktorého príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej
skupine nesmie byť nikomu na ujmu. Bolo nepochybne preukázané, že žalovaný v 1. rade pristúpil k

vysťahovaniu žalobcov bez vydania príslušného stavebného povolenia na rekonštrukciu bytov, ktoré
obývali pred presťahovaním, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho
zákonníka. Vysťahovaniu žalobcov do lokality Telek „ za každú cenu“ nasvedčuje skutočnosť, že do tejto
lokality nebola vysťahovaná napr. pani Rakačová - obyvateľka nerómskeho pôvodu, že do tejto lokality
boli presťahovaní aj žalobcovia v 3. a 4. rade, ktorí nesplnili podmienky dohody o odpracovaní podielu

na byte, resp. nesplnenie podmienok kvality bývania.

30. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného v 1. rade spočívajúcou v
nemožnosti uplatnenia nárokov podľa antidiskriminačného zákona v prípade nevyužitia ochrany podľa
špeciálneho zákona, v danom prípade nedomáhania sa neplatnosti výpovede z nájmu resp. neplatnosti
následných nájomných zmlúv. Odkazujúc na právny názor vyslovený najvyšším súdom v zrušujúcom

uznesení 5Cdo/18/2015 - 202 z 19.04.2017 odvolací súd uvádza, že je právom subjektu zvoliť si formu
ochranu proti porušeniu práva, čo je zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.

31. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného v 2. rade je dôležité uviesť, že práve ústredný
orgán štátnej správy má byť garantom, metodikom a kontrolným orgánom dodržiavania zákonov a

medzinárodných dohovorov, čo so sebou prináša aj požiadavku ochrany práv nie len v teoretickej a
iluzornej rovine, ale aj v reálnej, účelnej a efektívnej. Žalovaný v 2. rade pri priznávaní príslušnej dotácie
preto pochybil, ak splnenie podmienok nepreveroval zo všetkých, nielen Výnosom upravených kritérií.
Opomenul zohľadňovať kritéria, ktoré by napĺňali ciele, ku ktorým sa zaviazala Slovenská republika
podpísaním medzinárodných dohovorov o ochrane práv a slobôd.

32. Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalovaných o nepreukázaní diskriminácie žalobcov, poukazuje
na znenie ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého žalovaný je povinný
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z
ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalovaní

tvrdenia žalobcov o ich diskriminácií nevyvrátili konkrétnym dôkazom, preto v tomto smere neuniesli
dôkazné bremeno.

33. Odvolací súd považoval za primeranú priznanú nemajetkovú ujmu, keďže táto spĺňa požiadavky
zákona. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania možno sankcionovať priznaním primeraného

zadosťučinenia s cieľom odradiť potencionálnych diskriminujúcich od diskriminačného konania. Skĺbiac
satisfakčnú a sankčnú funkciu považoval aj odvolací súd priznanie finančného zadosťučinenia vo
výške po 1000,- eur pre každého žalobcu za primerané. Nesprávny je výklad žalovaného v 1.
rade, že posúdenie závažnosti ujmy žalobcov presťahovaním do lokality Telek má byť vykonané vo
vzťahu k ostatným vysťahovaním do danej lokality. Takéto porovnanie musí byť vykonané vo vzťahu

k celému postupu žalovaného v 1. rade, sledujúc cieľ rekonštrukcie bytov v centre mesta. V konaní
bolo nepochybne preukázané ( výpoveď svedkyne Anny Karnišovej), že niektorí obyvatelia rómskeho
pôvodu boli s výpoveďami z pôvodných bytov nespokojní a domáhali sa na súde neplatnosti výpovede
z nájmu, v dôsledku čoho žalovaný v I. rade riešil náhradné bývanie nespokojných nájomcov iným
spôsobom než presťahovaním do lokality Telek. Rozdielny prístup žalovaného v 1. rade pre riešenie

v rovnakej situácií vo vzťahu k viacerým fyzickým osobám rómskeho etnika vytvára samo o sebe
priestor pre priznanie nemajetkovej ujmy. Z uvedeného vyplýva, že dôstojnosti žalobcov, tak ako aj
dôstojnosti ďalších obyvateľov mesta Sabinov rómskeho pôvodu sa dotkol postup žalovaného v 1. rade
nesúci znaky segregácie rómskeho etnika. Skutočnosť, že voči postupu žalovaného v 1. rade sa bránili
žalobcovia, prípadne ďalší obyvatelia rómskeho pôvodu domáhaním sa neplatnosti výpovede z nájmu

bytu neznamená, že ďalší vysťahovaní boli s postupom žalovaného v 1. rade spokojní. Bránenie sa proti
postupu žalovaného v 1. rade je potrebné vnímať aj s prihliadnutím na rozdielnu kultúrnu, mentálnu a
intelektuálnuúroveňvšetkýchvysťahovanýchdolokalityTelek.Zvyjadrenížalovanéhov1.radevyplýva,
že do lokality Telek neboli vysťahovaní nespokojní Rómovia, z ktorými sa žalovaný v 1. rade mimosúdne
dohodol a pridelil im iný byt. Znamená to, že okrem žalobcov pociťovali konanie žalovaného v 1. rade

ako diskriminačné aj ďalší príslušníci rómskeho etnika, ktorých sa vysťahovanie z mesta Sabinov dotklo.
Nespokojnosť ďalších obyvateľov v lokalite Telek riešil žalovaný v 1. rade aj pridelením ďalšieho bytu
resp. bytu väčšej podlahovej plochy. Títo obyvatelia rómskeho etnika svoju nespokojnosť prejavili inýmspôsobom, než podaním antidiskriminačnej žaloby. Preto tvrdenie žalovaného v 1. rade o spokojnosti
ostatných prisťahovaných Rómov vnímal odvolací súd ako účelové.

34. Vo vzťahu k nedostatku vecne pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade odvolací súd uvádza,
že z listinných dôkazov predložených žalovaným v 1. rade jednoznačne vyplýva, že dotácia mala
byť poskytnutá na byty pre Rómov. Práve povinnosťou žalovaného v 2. rade bolo žiadosť o dotáciu
analyzovať a predísť tak všetkým možným dôsledkom realizácie projektu, čím by zo strany štátu
došlo k splneniu medzinárodných záväzkov vyplývajúcich zo zákazu diskriminácie. Podľa názoru

odvolacieho súdu sa svojej zodpovednosti nemôže žalovaný v 2. rade zbaviť iba poukazom na
Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 23.12.2004 V-1/2004.
Automatickým prideľovaním štátnych finančných prostriedkov na projekty výstavby bytov (aj keď po
splnení zákonných predpokladov) by sa žalovaný v 2. rade postavil do pozície formalistu a nie
štátneho orgánu dbajúceho na dodržiavanie princípov právneho štátu. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu
zodpovednosti žalovaného v 2. rade odvolací súd poukazuje na bod 37. uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/18/2015 z 19.04.2017, s ktorou faktickou a právnou argumentáciu
sa v celom rozsahu stotožňuje. V zmysle pokynov dovolacieho súdu dospel odvolací súd k záveru, že
žalovaný v 2. rade v procese posudzovania dôvodnosti dotácie žalovanému v 1. rade získal vedomosť
o možnej segregácii obyvateľstva v meste Sabinov z dokladov predložených žalovaným v 1. rade, teda
z jeho žiadosti o dotáciu. Priznaním dotácie tak žalovaný v 2. rade vytvoril podmienky pre segregáciu

rómskeho obyvateľstva žalovaným v 1. rade, v dôsledku čoho nesie minimálne rovnaký podiel na
diskriminácií žalobcov ako žalovaný v 1. rade.

35. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v
súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP.

36. Súd prvej inštancie rozhodnutie o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie v súlade s
ustanovením § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. V takomto prípade
odvolaciemu súdu neostalo iné, než rozhodnutie aj trovách odvolacieho konania ponechať na súd prvej
inštancie.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).