Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117208221
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117208221.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu

a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci
žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO 31 340 890, právne
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie
8A, Bratislava, proti žalovanému: P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX, o zaplatenie 14.635,77
eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k.
17Csp/56/2017-39 zo dňa 8. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 12.967,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 12.967,72 eur od 1.3.2017 do zaplatenia, vrátane lehoty splatnosti.

II.Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e .

III. Stranám sporu n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.967,72
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 01.03.2017 do zaplatenia,

všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzal z toho, že medzi sporovými stranami bol
zmluvou o úvere uzavretou dňa 09.07.2015 založený právny vzťah v zmysle ustanovení zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (citovaných v napadnutom
rozsudku), na základe ktorého (právneho vzťahu) žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo
výške 15.000 eur, pričom žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver dohodnutým spôsobom.

2.Následne súd prvej inštancie konštatoval, že uzavretá zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.

2 písm. k) aplikovaného zákona o výške splátok istiny a úrokov, ktoré mal žalovaný zaplatiť. V zmluve
je totiž síce uvedená celková výška mesačnej splátky, nie však výška splátok istiny a úroku, t.j. časť
každej mesačnej splátky, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a splatenie úroku.
Uvedené nedostatky aplikovaný zákon sankcionuje (§ 11 ods. 1 písm. b) tým, že spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe toho okresný súd priznal žalobcovi nárok na
zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom a žalovaným zaplatenou sumou 2.032,28 eur, t.j. sumu
12.967,72 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

3.V danej spojitosti okresný súd dodal, že je mu známe rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č.
C-42/15 týkajúce sa zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Pri posudzovaní jeho záväznosti vychádzal z toho,
že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú,
záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovaťv tej istej veci o opravných prostriedkoch. Pokiaľ sa týka smernice ako prameňa práva Únie, táto je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. V predmetnom rozhodnutí Súdny

dvor EÚ okrem iného konštatuje, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES v
spojení s jej článkom 22 ods. 1 bránia tomu, aby členský štát stanovil povinnosť ako náležitosť zmluvy
uviesť amortizačnú tabuľku, čo je v rozpore s citovaným ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z.. Nakoľko je tu konflikt smernice a vnútroštátneho zákona, súd skúmal, či môže smernici priznať
priamy alebo nepriamy účinok. Dospel k záveru, že v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok

smernice v zásade vylúčený, smernica je priamo záväzná pre členský štát. V konkrétnom prípade súd
nemôže smernici priznať ani nepriamy účinok, nakoľko nie je možný eurokonformný výklad citovaného
ustanovenia zákona, keďže by ním súd prakticky nahradil/vypustil toto ustanovenie. Jednalo by sa o
výklad contra legem a takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty.

4.Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal tvrdením žalobcu, že žalovaný uznal dlh čo do dôvodu a výšky,

čo má vyplývať z dôkazu návratka - vyjadrenie dlžníka. Dospel pritom k záveru, že predmetný dokument
nebol vypracovaný žalovaným a bol mu zaslaný zrejme spoločnosťou R Collectors s.r.o. Bratislava,
pričom nie je zrejmé, na základe akého titulu bol tento subjekt oprávnený konať za žalobcu. Ide o
formulárové tlačivo, ktoré žalovaný nemal možnosť žiadnym spôsobom meniť, upraviť jeho obsah. Ak
teda chcel dosiahnuť splácanie dlhu v splátkach, jedným a tým istým spôsobom požiadal o splácanie

dlhu v splátkach, ale tiež podpísal uznávací prejav. Je pritom nepochybné, že žalobca tak vo vzťahu
k svojim dlžníkom v záujme predĺženia premlčacej doby svojich dlžníkov kontaktuje a pod zámienkou
výhodnosti podpísania splátkového kalendára do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu
dlžníkom. Žalobca týmto konaním podstatne narušuje ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa
tým, že dosiahne pre seba výhodu spočívajúcu v predĺžení premlčacej lehoty, ktorú by inak nedosiahol.

Rovnako je tento dôkaz zmätočný v tom, že je v ňom vyjadrený aktuálny dlh k 07.12.2016, pričom ho mal
žalovaný podpísať 03.12.2016. Opísané konanie súd prvej inštancie vyhodnotil ako konanie v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ a § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z.) a súčasne
ako nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa) a uzavrel, že takýto úkon je
v zmysle § 39 OZ neplatný.

5.Súčasne priznal okresný súd žalobcovi aj príslušenstvo v podobe úroku z omeškania v zmysle § 3 ods.
1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Hoci sa žalovaný dostal do omeškania márnym uplynutím lehoty
stanoveným vo výzve o predčasné splatenie úveru, žalobca si uplatnil úrok z omeškania až od 1.3.2017.
Vo zvyšku žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania (v časti týkajúcej sa nepriznanej istiny) zamietol.

6.O trovách konania rozhodol okresný súd aplikujúc § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu, ktorý predstavuje 78 % (úspech vo výške 89
% - neúspech vo výške 11 %).

7.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a domáhal sa vyhovenia žalobe v plnom rozsahu.
Okresnému súdu vytýkal nesprávne posúdenie veci, keď § 9 ods. 2 písm. k) (vyžadujúci uvedenie výšky,
počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) aplikovaného zákona sa v zmysle § 9 ods. 3
toho istého zákona použije len v prípade, že obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj amortizácia
istiny, pričom v takom prípade sa zákazníkovi poskytuje aj amortizačná tabuľka. V danom prípade však

nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru, splácanie spotrebiteľského úveru bolo dojednané vo forme
anuitných splátok, ktorých výška sa počas celého splácania úveru nemení a ktoré v sebe zahrňujú
splátky časti úrokov aj časti istiny. Odvolateľovi nie je zrejmé, prečo by zákonodarca dával spotrebiteľovi
osobitnéprávokedykoľvekžiadaťoamortizačnútabuľku,akbyrozdeleniejednotlivýchanuitnýchsplátok
malo byť obsahom už samotnej úverovej zmluvy. Z doslovného znenia aplikovaného ustanovenia nie

je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť rozpísaná splátka úveru na časť
istiny, časť úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na to považuje za absolútne dostatočné a v súlade so
zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úrokov a poplatku za vedenie
určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť.
V danej spojitosti odkázal aj na niektoré závery aplikačnej praxe súdov SR.

8.Taktiež odvolateľ nesúhlasil so závermi okresného súdu vo vzťahu k smernici č. 2008/48/EZ.
Zdôraznil dôvodovú správu k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorej
predložený zákon je svojím obsahom úplnou transpozíciou predmetnej smernice do slovenského
právneho poriadku. Z článku 22 ods. 1 smernice pritom vyplýva, že táto obsahuje harmonizovanéustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Smernica je záväzná pre každý členský štát, pokiaľ ide
o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne

orgány. Transpozícia smerníc spočíva často iba v zapracovaním doslovného prekladu ako dôsledok
obmedzenej diskrečnej právomoci členských štátov, ako aj toho, že sú smernice čoraz presnejšie a
podrobnejšie. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva potom platí nielen v prípade
vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne
právo ako celok. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Pokiaľ
ide o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. 42/2015, takéto rozhodnutia sú záväzné vo všetkých
svojich častiach pre toho, komu sú adresované a sú priamo aplikovateľné bez obmedzenia rovnako
ako nariadenia, t.j. vo všetkých horizontálnych aj vertikálnych sporoch. Riadia sa teda podobnými
aplikačnými pravidlami ako smernice, to znamená, že ich priama aplikácia prichádza do úvahy, len ak

obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť, sú nepodmienené a nadobudli už účinnosť. Odvolateľ
zdôraznil, že až nesprávna prax súdu stanovila povinnosť rozčleniť výšku mesačnej splátky na časť
istiny, úrokov a poplatkov. Naopak, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 podal výklad smerníc tak, že
mesačná splátka nemusí byť rozčlenená na sumu pripadajúcu na istinu, úroky a poplatky.
9.Napokonodvolateľnamietal,žebyuznaniedlhupredstavovalnekalúobchodnúpraktiku.Žalovanýtotiž

mal možnosť uviesť poznámku, pokiaľ s Uznaním dlhu v akomkoľvek bode nesúhlasil. Žalovaný však
v dobe podpisu Uznania dlhu nemal žiadne výhrady. Každé uznanie dlhu je spracovávané individuálne
a žalovaný mal možnosť Uznanie dlhu odmietnuť v plnom rozsahu, čo neurobil, pričom znenie Uznania
dlhu nemožno považovať za také, ktorému by priemerne spôsobilá osoba schopná vnímať a posúdiť
zmysel a účel Uznania dlhu, neporozumela.

10.Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

11.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu

danomvustanovení§379CSP(ztohtotitulunedotknutýmponechalodvolanímnenapadnutýanezávislý
výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi čiastku 12.967,72 eur spolu s príslušenstvom) a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

12.Odvolací súd (ako aj iné súdy SR) v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatoval (napr.
vo veci 10Co 816/2014, 10Co 177/2017, 10Co 225/2017 a ďalšie), že obligatórnou náležitosťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. je (okrem iných) vymedzenie
„výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Citovanému zneniu právnej normy
pritom nezodpovedá len uvedenie úhrnnej sumy jednotlivej/jednej splátky. Z dotknutého zákonného

ustanovenia - aj s odkazom na základné princípy spotrebiteľského práva - vyplýva, že predmetné
zmluvnédojednaniemákonkrétnevymedzovaťvýškusplátkyistiny,výškusplátkyúrokovavýškusplátky
iných poplatkov. Uvedenému následne zodpovedá záver okresného súdu o považovaní posudzovaného
úveru - pre absenciu označenej obligatórnej náležitosti - za úver bezúročný a bez poplatkov.
13.Na konštatovanom nič nemení ani odvolateľom akcentovaná zákonná náležitosť (§ 9 ods. 1 písm. l/

zákona č. 129/2010 Z.z.) v podobe amortizačnej tabuľky, nakoľko, ako vyplýva z textu dotknutej normy,
táto len zakladá právo dlžníka/spotrebiteľa kedykoľvek v priebehu existencie zmluvného vzťahu získať/
vyžiadať si amortizačnú tabuľku, a to s cieľom kontroly, či sú splátky istiny a úrokov pripisované tak, ako
to bolo v zmluve dohodnuté.
14.Pokiaľ v dane spojitosti odvolateľ namieta posúdenie dôsledkov/účinkov rozhodnutia Súdneho

dvora Európskej únie č. 42/2015, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením
predostretým súdom prvej inštancie (bod 3 tohto odôvodnenia). Právnou charakteristikou smernice je
totiž jej záväznosť len pre štát, zatiaľ čo jej priamy účinok medzi jednotlivcami je v zásade vylúčený.
Ak teda súd prvej inštancie pri svojej rozhodovacej činnosti postupoval v súlade s explicitným znením
zákona (t.j. ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.), ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy

SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý a jeho argumentácia z hľadiska
výslovného znenia/textu zákona, z ktorého jednoznačne vyplýva požiadavka na vyjadrenie ako splátok
istiny, tak splátok úrokov a poplatkov, je správna, zatiaľ čo odvolateľom formulovaný výklad dotknutého
ustanovenia je vzhľadom na konštatovanú jednoznačnosť (textu) označeného zákonného ustanoveniavýkladom contra legem. Hoci je východisková argumentácia odvolateľa o tom, že zákon č. 129/2010
Z.z. je transpozíciou smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vo všeobecnosti správna, nič
nemení na podstate argumentácie okresného súdu, ktorý konštatoval rozpor medzi právnym poriadkom

Slovenskej republiky a únijným právom a z dôvodu právnej istoty pristúpil k aplikácii zákonného
ustanovenia. Inými slovami, je nepochybné, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviazať vo svojom
vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice (ako to správne tvrdí
odvolateľ), v danom prípade však už ide o riešenie existujúceho konkrétneho rozporu, pri ktorom súd
prvej inštancie pristúpil k aplikácii vnútroštátneho ustanovenia.

15.Vo vzťahu k odvolacej námietke smerujúcej proti záverom okresného súdu týkajúcim sa Uznania
dlhu, odvolací súd primárne poukazuje na svoju principiálnu viazanosť rozsahom, ako aj konkrétnymi
odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ sformuluje. Z tohto pohľadu je zjavné, že odvolateľ rezignoval na
protiargumentáciu voči komplexu argumentov, na ktorom okresný súd založil svoj úsudok o nemožnosti
akceptovať Uznanie dlhu v okolnostiach súdenej veci. Inými slovami, odvolateľ sa obmedzil len na

tvrdenie, že žalovaný v rámci Uznania dlhu mohol uviesť poznámku, že s Uznaním dlhu nesúhlasí. Hoci
sa krajský súd nestotožňuje ani s touto odvolacou argumentáciou (akceptovateľným by totiž Uznanie
dlhu mohlo byť za splnenia - okrem iných - minimálne požiadavky, aby pre vylúčenie uznávacieho
prejavu nebolo potrebné zo strany spotrebiteľa aktívne konanie - napr. uvedenie poznámky, t.j.
aby zjavne nekalým a jednostranne pre veriteľa výhodným postupom nedošlo podpisom dohody o

splátkach automaticky k uznanie dlhu, ale aby práve naopak, pre nastúpenie nie nepodstatných
účinkov uznávacieho prejavu musel spotrebiteľ vyvinúť aktivitu a tu odvolací súd zdôrazňuje - aktivitu
vychádzajúcu z relevantného poučenia o dôsledkoch uznávacieho prejavu), z hľadiska procesnej
ekonómie pre potvrdenie záveru okresného súdu o nemožnosti akceptovať uznávací prejav postačuje
skutočnosť, že odvolateľ žiadnym spôsobom nespochybnil ďalší - samostatný záver okresného súdu

(o neplatnosti uznávacieho prejavu), v zmysle ktorého Uznanie dlhu žalovanému predkladá subjekt, v
prípade ktorého nemožno tak zo strany súdu a tobôž zo strany spotrebiteľa, vyvodiť (právny) vzťah k
existujúcemu zmluvnému záväzku (resp. veriteľovi).

16.Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalobca nenamietal. Odvolací súd, súc

viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní
vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), preto rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.
17.Odvolateľ - žalobca síce výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách
prvoinštančného konania, avšak výlučne v súvislosti s odvolaním namietanou správnosťou rozhodnutia

vo veci samej. Krajský súd preto nadväzne ako vecne správny, potvrdil aj od meritórneho rozhodnutia
závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, v rámci ktorého okresný súd náležite aplikoval zásadu
miery úspechu v spore.

18.O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalovanému však v súvislosti s
predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom
nepriznal nárok náhradu trov žiadnej zo strán sporu.

19.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.