Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. november 2015

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 9C/154/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114225196
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2015:6114225196.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou v právnej veci navrhovateľa

Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235,
zastúpená Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151
700, proti odporcovi L. E., G.. XX. XX. XXXX, K. M. XX, K. K., O. K. V. V. XXX, M., zastúpenému
advokátkou JUDr. Vierou Rubaninskou, Medzi hrušky 14, Lieskovec, o zaplatenie 217 705,56 Eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ýzaplatiť navrhovateľovi sumu 43 541,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške
5,15 % ročne od 21. 10. 2014 až do zaplatenia.

Súd p o v o ľ u j e odporcovi zaplatiť žalovanú sumu v mesačných splátkach po 500,-- Eur splatnú
vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia až do zaplatenia pod hrozbou
straty výhody splátok.

V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom došlým tunajšiemu súdu dňa 28. 11. 2014 domáhal od odporcu
zaplatenia sumy 217 705,56 Eur s úrokom z omeškania 5,15 % ročne od 21. 10. 2014 až do zaplatenia.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, spisom 2T/52/2002 Okresného súdu Martin,
rozsudkom 10C/196/2003 Okresného súdu Martin, výpisom z účtu navrhovateľa Uni Credit Bank zo dňa
18. 06. 2014 a 15. 10. 2014 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa rozsudkom Okresného súdu Martin 2T/52/2002 bol odporca uznaný vinným
zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví, keď 13. 10. 2001 po požití alkoholických nápojov za
stavunajmenej0,85‰alkoholuvkrviviedolmotorovévozidlovúsekusnajvyššoudovolenourýchlosťou
70 km/h rýchlosťou najmenej 100km/h, pričom na križovatke nerešpektoval signál s červeným svetlom
Stoj a nedal prednosť v jazde osobnému motorovému vozidlu VW Passat, ktorým vchádzal do križovatky
T.. T. C., v dôsledku čoho došlo ku zrážke a T.. T. C. utrpel zranenia.
Rozsudkom Okresného súdu Martin v konaní 10C/196/2003 mu bola uložená povinnosť zaplatiť T.. T.

C. z titulu náhrady škody sumu 207 500,29 Eur ako ušlý zisk a trovy právneho zastúpenia vo výške 10
205,27 Eur.Navrhovateľ zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu uhradil poškodenému priznanú sumu dňa
18. 06. 2014 a právnej zástupkyni poškodeného trovy 15. 10. 2014.

Svojím návrhom sa domáhal od odporcu náhrady týchto plnení podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
423/1991 Zb. Úrok z omeškania požadoval podľa § 517 ods. 2 O. z.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Potvrdil, že spôsobil dňa 13. 01. 2001 dopravnú nehodu, v dôsledku
ktorej navrhovateľ zaplatil poškodeným náhradu škody z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tiež potvrdil, že v čase dopravnej nehody mu bolo
zistené požitie alkoholických nápojov. Poukázal na tú skutočnosť, že mal záujem riešiť vec mimosúdne.
Suma požadovaná navrhovateľom je však pre bežného občana likvidačná. Právnemu predchodcovi
navrhovateľa uhradil celkove sumu 13 424,57 Eur. Poukázal na tú skutočnosť, že znenie ustanovenia
§ 11 ods. 1 vyhlášky 423/1991 Zb. v čase dopravnej nehody tolerovalo mierne požitie alkoholických
nápojov v rozsahu do 0,3 ‰. Nikdy, okrem predmetnej dopravnej nehody, nespôsobil žiadnu dopravnú

nehodu, ani nejazdil pod vplyvom alkoholu. V čase dopravnej nehody sa vracal domov zo stretnutia
zo strednej školy, pričom zistená hodnota alkoholu bola zostatkovým alkoholom zo stretnutia deň
pred dopravnou nehodou. Nebol však v stave opitosti. Mal za to, že výška uplatneného nároku je
neporovnateľná s vážnosťou porušenia jeho povinností. Už pri riešení prvých regresov, ktoré boli voči
nemu uplatnené, mu regres bol stanovený práve s prihliadnutím na interné pokyny právneho predchodcu

navrhovateľa, ktorý v tom čase výšku regresu za požitie alkoholu mal odstupňovanú podľa množstva
zisteného alkoholu v rozsahu 20 % jeho plnení. 100 % vyplatených súm požadoval až pri zistení požitia
alkoholu nad 3 ‰.
Zmena postupu nastala až po zlúčení Slovenskej poisťovne a. s. s Allianz poisťovňou. Podľa jeho názoru
zákonodarca nemal v úmysle existenčne ohroziť poisteného, ale ustanovenie malo plniť výchovný

charakter. Inak by poistenie zodpovednosti za škodu stratilo svoj zmysel. Konanie navrhovateľa
považoval potom za konanie v rozpore s dobrými mravmi a požadovaný postih za neprimeraný k
porušeniu svojej povinnosti.
Poukázal na to, že pred dopravnou nehodou mal prosperujúcu podnikateľskú činnosť, ktorá si však
vyžadovala vodičské oprávnenie. Po tom, čo mu bol zadržaný vodičský preukaz, došlo k úpadku jeho

podnikateľskej činnosti a následne ku zrušeniu živnosti. Na uspokojenie záväzkov z podnikania musel
použiť posledné finančné rezervy. Došlo k rozpadu jeho manželstva a musel sa odsťahovať ku svojmu
bratovi, kde žije v súčasnosti. Jeho finančná situácia mu neumožňuje zaplatiť uvedenú výšku postihu.
V prípade vyhovenia návrhu žiadal o možnosť plniť v mesačných splátkach po 10 Eur. Je dlhodobo
nezamestnaný, nevlastní hnuteľný ani nehnuteľný majetok.

Navrhovateľ poukázal na judikáty Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že postihové právo uplatnené
poisťovateľom nie je možné znížiť cestou moderačného práva podľa § 450 O. z. V rozhodnutí NS SR
1Mcdo/3/2004 dokonca Najvyšší súd SR skonštatoval, že moderačné právo upravené v § 25 vyhlášky
prináleží len samotnej poisťovni. Poukázal tiež na ustanovenie § 35 ods. 1 zákona o poisťovníctve

č. 8/2008 Z. z., podľa ktorého sú poisťovne povinné určiť výšku poistného tak, aby zabezpečovala
trvalú splniteľnosť všetkých záväzkov poisťovne. Túto povinnosť ukladal aj zákon č. 95/2002 Z. z.
Zásah súdnej moci potom do výšky regresu narúša predvídateľnosť a princípy stanovenia poistného.
Vo vzťahu k zneniu ustanovenia § 3 O. z. poukázal na judikát R 89/1998, podľa ktorého len na
základe tohto zákonného ustanovenia nie je možné založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.

Toto ustanovenie má len interpretačný charakter. Ďalej uviedol, že je pravdou, že existovali v roku
2001 interné predpisy, ktoré odstupňovali uplatnenie regresu v prípade škody spôsobenej pod vplyvom
alkoholu podľa zisteného množstva alkoholu. Po zlúčení Slovenskej poisťovne s navrhovateľom od 01.
01. 2002 už tieto neplatili. V súčasnej dobe má navrhovateľ metodické usmernenie, podľa ktorého v
prípade požitia alkoholických nápojov sa vždy uplatňuje škoda v rozsahu 100 % bez ohľadu na množstvo

požitého alkoholu, a to bez ohľadu na to, kedy došlo k poistnej udalosti.

Zástupkyňa odporcu uviedla, že ustanovenie § 3 O. z. dáva súdu možnosť odoprieť poskytnutie právnej
ochrany v prípade, že výkon uplatňovaného subjektívneho práva nie je v súlade s dobrými mravmi.
Poukázala v tomto smere na rozhodnutie NS ČR 3Cdo/49/90, ktoré je citované v komentári O. z.

vydanom autorom JUDr. Feketem. Konanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany navrhovateľa videla
v tom, že si uplatňoval spočiatku regres z poistnej udalosti v rozsahu 20 % a až z posledného plnenia
sa ho domáhal v rozsahu 100 %.Zo spisu 2T/52/2002 bolo zistené, že dňa 13. 10. 2001 po požití alkoholických nápojov spôsobil odporca
dopravnú nehodu, na základe ktorej utrpel zranenia T.. T. C. a jeho spolujazdec M. C., ako posádka
vozidla EČV: M.-XXXAH, ďalej vodič vozidla M. XX-XX Z. C. a osádka vozidla K. XXXAZ T.. C., T.. C.,

pričom v krvi mal v kritickej dobe najmenej 0,85 ‰ alkoholu. Za tento skutok sa odporca uznal vinným
rozsudkom zo dňa 16. 04. 2002. Poškodení boli odkázaní na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Rozsudkom 10C/196/2003 Okresného súdu Martin bola uložená povinnosť odporcovi uhradiť spoločne
s G. E. T.. T. C. škodu vo výške 207 500,29 Eur s úrokom z omeškania zo sumy 207 500,29 Eur vo výške

12,5 % ročne od 22.10. 2003 až do zaplatenia. Zároveň bola uložená povinnosť odporcovi uhradiť trovy
právneho zastúpenia úspešnému navrhovateľovi vo výške 10 205,27 Eur.

Pripojeným výpisom z účtu bolo preukázané, že navrhovateľ túto sumu za odporcu uhradil v termínoch
tak, ako uviedol v návrhu.

Predmetom sporu bola náhrada vyplatenej sumy navrhovateľom za škodu spôsobenú dopravnou
nehodou odporcom dňa 13. 10. 2001 v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/91 Zb.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila
z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, ktorý spôsobil škodu

úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30
promile, alebo návykovej látky, alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo.

V konaní nebolo sporné, že odporca mal v čase dopravnej nehody uzavretú zmluvu o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

V čase nehody platila vyhláška 381/2001 Z. z. Podľa prechodných a záverečných ustanovení tejto
vyhlášky, jej ustanovenia § 28 ods. 2, sa na právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia do 31.
12. 2001 aplikujú doterajšie právne predpisy. Podľa § 28 ods. 3 citovanej vyhlášky práva a povinnosti
Slovenskej poisťovne a. s. vzniknuté zo zákonného poistenia, ktoré prechádzajú dňom 01. 01. 2002 na

Kanceláriu, t. j. navrhovateľa.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nárok navrhovateľa je dôvodný čo do
základu, pričom bola sporná jeho výška.

Nebolo sporné, že navrhovateľ uhradil za odporcu z titulu spôsobenej škody žalovanú sumu, ktorej výška
bola stanovená v právoplatnom rozhodnutí rozsudku Okresného súdu v Martine 10C/196/2003.

OdporcaspoukazomnapredchádzajúcupraxprávnehopredchodcunavrhovateľaSlovenskejpoisťovne
a. s. považoval požiadavku navrhovateľa nahradiť v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 % poskytnuté

plnenie poškodenému v rozpore s dobrými mravmi, t. j. § 3 O. z.

Navrhovateľ potvrdil, že jeho právny predchodca na základe interných predpisov mal v čase dopravnej
nehody odstupňovaný rozsah požadovanej náhrady poskytnutého plnenia z titulu náhrady škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, pričom nespochybňoval ani tú skutočnosť, že požadoval

od odporcu z tohto titulu plnenie len v rozsahu 20 %. Argumentoval však tým, že sa jednalo len o
internépredpisy,nieotextzákona,ktorýmuumožňovalpožadovaťnáhraduvyplatenéhoplneniavcelom
rozsahu, t. j. 100 %. Poukazoval v tejto súvislosti na ustanovenie § 35 ods. 1 Zákona o poisťovníctve
č. 8/2008 Z. z.

Súd k tomuto uvádza:

Navrhovateľ bol zriadený zákonom Národnej rady SR č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Jeho úlohou je spravovať poistný
garančnýfondaposkytovaťznehopoistnéplneniezaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel

z titulu povinného zákonného zmluvného poistenia. Účelom právnej úpravy zákona 381/2001 Z. z ako aj
predtým vyhlášky č. 423/1991 Zb. bolo zo zákona zabezpečiť poistenie motorových vozidiel v súvislosti
s možným vznikom škôd spôsobených ich premávkou a tým zabezpečiť rýchlu a účinnú náhradu škody
pre poškodených.Citované ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky 423/1991 Zb. upravovalo možnosť poisťovne
domáhať sa náhrady vyplatených súm, okrem iného aj v prípade zistenia obsahu alkoholu v krvi nad

0,3 ‰. Zároveň však v ustanovení § 25 vyhlášky je uvedené, že od uplatnenia práva uvedeného v §
11 vyhlášky 423/1991 Zb. môže poisťovňa v odôvodnených prípadoch upustiť čiastočne alebo úplne,
pričom dôvody takéhoto upustenia zákonodarca explicitne neuviedol.

Podľa § 26 citovanej vyhlášky, ak sa v tejto vyhláške neustanovuje inak, použijú sa primerane

ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré právne vzťahy vznikajúce z poistenia upravujú.

Podľa § 826 O. z., ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má
poistiteľ proti nemu právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil.

V konaní nebolo sporné, že Slovenská poisťovňa, právny predchodca navrhovateľa, po tom, čo

odporcom bola spôsobená škoda v dôsledku dopravnej nehody, požadoval v súlade s jeho internými
predpismi, od odporcu náhradu škody tak, ako ju uhrádzal priebežne v rozsahu 20 %.
Navrhovateľ však požadoval škodu priznanú v konaní 10C/196/2003 Okresným súdom Martin od
odporcu v rozsahu 100 %.

Poistná zmluva svojím charakterom a účastníkmi je dvojstranný právny úkon a spadá do oblasti
súkromného práva. Citovaná právna úprava vyhláška č. 423/1991 Zb. však svedčí o tom, že vznik tohto
súkromno-právneho vzťahu ako aj jeho rámcový obsah a podmienky určuje zákon, a teda do jeho vzniku
a obsahu zasahuje verejná moc.
Pokiaľ potom zákonodarca v ustanovení § 25 vyhlášky 423/1991 Zb. umožňoval poisťovni v

odôvodnených prípadoch upustiť čiastočne alebo úplne od uplatnenia práva podľa § 11, bolo by z
hľadiska princípov súkromného práva (napr. zásady ochrany dobrej viery, ochrany slabšej zmluvnej
strany, ktorá urobila právny úkon s dôverou v určitý druhou stranou prezentovaný skutkový stav), ale
najmä z hľadiska potreby určitosti a zrozumiteľnosti upravených práv a povinností v zmluvnom vzťahu
vhodné upraviť podmienky a rozsah uplatnenia práva v zmysle § 11 citovanej vyhlášky tak, aby poistení

mohli predvídať následok porušenia svojej zmluvnej povinnosti.

Povinné zmluvné poistenie, nazývané tiež zákonné poistenie, totiž predpokladá uzatvorenie poistnej
zmluvy s konkrétnou poisťovňou (súkromným podnikateľským subjektom), pričom podrobné podmienky
poistnej zmluvy sú väčšinou upravené aj vo všeobecných podmienkach. Výška poistného sa líši u

jednotlivých poisťovní a tým zohľadňuje rôzne pre konkrétnu poisťovňu rizikové, prípadne výhodné,
faktory. Nič potom nebránilo poisťovni, aby v konkrétnych zmluvných podmienkach upravila podrobne aj
následky porušenia zmluvných povinností tak, aby si poistenec - spotrebiteľ mohol vybrať medzi rôznymi
produktmi na trhu a zároveň získal úplné a jednoznačne definované podmienky zmluvy.

V danom prípade mal súd za preukázané, že existoval úzus na základe interného predpisu, ktorý tieto
pravidlá upravoval a právny predchodca navrhovateľa sa podľa neho aj riadil. Pre prípad porušenia
povinnosti na strane odporcu - zistenia požitia alkoholických nápojov v krvi v rozsahu 0,85 ‰ alkoholu
požadoval od odporcu 20 % vyplateného poistného za odporcu.

Pokiaľ potom došlo ku zmene interných predpisov a zmene postupu na strane navrhovateľa ako
právneho nástupcu pôvodného oprávneného, došlo ku zmene pravidiel na strane navrhovateľa voči
odporcovi, a to po uzatvorení zmluvy o povinnom zmluvnom poistení. Z týchto dôvodov súhlasil súd s
argumentáciou právnej zástupkyne odporcu v tom smere, že výkon práva navrhovateľa, ktorý vyplýva
z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., v ktorej požaduje od odporcu vyššiu sumu než 20 %

vyplatenej sumy, je potom v rozpore s dobrými mravmi.

Ďalej súd poukazuje aj na samotnú výšku požadovanej sumy, keď v danom prípade je zrejmá kolízia
práva navrhovateľa na plnenie v súvislosti s jeho právom na vlastníctvo majetku (článok 20 ods. 1
Ústavy SR), s právom odporcu na jeho právo vlastniť majetok (tiež podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR).

Súd mal za to, že vzhľadom k výške žalovanej sumy je zrejmé, že táto je pre odporcu likvidačná, keď
tento v súčasnej dobe nemá príjem ani majetok. Aj keby mal príjem a majetok tak, ako ho mal v čase
dopravnej nehody, táto suma vysoko prevyšuje jeho možnosti ju uhradiť. Účelom zákonného poistenia
bolo pre prípad vzniku poistnej udalosti plniť túto škodu za odporcu. Pokiaľ v zákonom stanovenýchprípadoch sa navrhovateľ mohol domáhať jej náhrady. malo to sledovať predovšetkým prevenčný aj
sankčný charakter, ale určite nie likvidačný vo vzťahu k poistenému. Aj z ustanovenia § 826 O. z., podľa
ktorého ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu, má poistiteľ proti nemu právo len na

primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Z komentára k tomuto zákonnému ustanoveniu (autor Jaromír
Svobodaakolektív)vyplýva,žetakétoustanoveniemávýchovnývýznamahľadísaajnato,abypoistený
nebol finančne ohrozený, pričom určiť primeranosť náhrady nie je výlučným právom poistiteľa a súd
môže primeranosť posúdiť aj inak než poistiteľ.

Výkon práva upraveného v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. v takom rozsahu, v akom
ho navrhovateľ požaduje, je potom v rozpore so zásadou dobrých mravov a zásadou zákazu zneužitia
subjektívnych práv.

Súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že v prípadoch nároku podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č.
423/1991 Zb. možno úplne vylúčiť právnu úvahu sudcu pri aplikácii práva, čo by vylúčilo úplne možnosť

aplikácie práva sudcom pri odstraňovaní zjavnej tvrdosti právnej úpravy. Súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, keď to
vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavno-komformnom právnom poriadku alebo významovom celku
(porovnaj nález Ústavného súdu Pl.ÚS 21/96).

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že nárok navrhovateľa je dôvodný len v rozsahu 20 % a v tejto
časti návrhu vyhovel. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol.

Súd povolil odporcovi uhradiť žalovanú sumu v mesačných splátkach, ktorá vzhľadom k výške priznanej

sumy sa javila súdu primeraná v rozsahu 500,-- Eur mesačne v zmysle § 160 ods. 1 OSP.

O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 O. z. a vykonávacieho vládneho nariadenia
87/1995 Z. z.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadnemu z účastníkov súd náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, ktorej veci sa týka, v akom
rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha

(ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie
treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie
na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona 233/1995 Z.z. a noviel - Exekučný
poriadok.