Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/168/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117200410
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117200410.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: W. X., Q.. XX.XX.XXXX, U. F. XXX/XX,
XXX XX Y., o zaplatenie 836,26 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 9Csp/2/2017-63 zo dňa 21.09.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v súvisiacom
výroku o trovách konania.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 402,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 %
ročne z tejto sumy od 16.08.2014 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 16,64 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, § 53 ods. 9, § 101, § 103, § 517 Občianskeho zákonníka,
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
V odôvodnení uviedol, že návrhom došlým súdu dňa 29.12.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom
zaplatenia sumy vo výške 836,26 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 670

€ od 14.01.2014 až do zaplatenia a náhrady trov konania.
Dňa 15.05.2013 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom
k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere s nasledujúcimi parametrami:
- výška úveru 670 €,
- výška mesačnej splátky 61,99 €,
- počet mesačných splátok 15,
- splatnosť mesačnej splátky 15-ty deň v mesiaci,

- splatnosť prvej mesačnej splátky 15.06.2013,
- konečná splatnosť úveru 15.08.2014,
- výška úrokovej sadzby 44,50 % ročne,
- RPMN 54,81 %,- priemerná RPMN 47,29 %,
- celková čiastka k zaplateniu 885,60 €,
- zvolený súbor poistenia: štandardný súbor poistenia,

- poplatok za poistenie 4,99 %.
Žalobca ďalej súdu predložil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 10.01.2014
spolu s obálkou s vyznačením toho, že zásielka žalovanému doručená nebola.
K predčasnému zosplatneniu úveru a teda k strate výhody splátok u dlžníka - žalovaného nedošlo, z
dôvodu nedodržania postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka. Doručenie upozorňujúcej výzvy

žalobca súdu nepreukázal. Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že žalovaný bol povinný aj naďalej plniť
svoj záväzok v splátkach.
Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania,

predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.).
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Doklady, ktorými by sa skúmala bonita žalovaného pred uzavretím zmluvy, súdu zaslané neboli.

Je teda zrejmé, že vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri skúmaní
bonity dlžníka žalobca nepostupoval, čoho výsledkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru ako aj
nemožnosť jeho predčasného zosplatnenia.
Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný nie je
povinný platiť úroky vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky istiny splatné ku dňu jeho

rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu už boli splatné všetky splátky. Poskytnutá istina predstavovala
výšku 670 € a vrátená bola v rozsahu 0,00 €.
Ako vyplýva z citovaného § 103 Občianskeho zákonníka premlčanie každej splátky je potrebné
posudzovať samostatne. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 29.12.2016, premlčané sú všetky
splátky splatné pred dňom 29.12.2013. Ide teda o nezaplatené splátky splatné v čase od 15.06.2013

do 15.12.2013. V týchto splátkach istina podľa rozpisu predloženého žalobcom predstavovala sumu
267,67 € a poistné sumu 20,65 €. Celkom premlčaná suma tak je 288,32 €. Nepremlčaná dlžná istina
tak predstavuje 402,33 €.
Žalobca požadoval úrok z omeškania odo dňa 14.01.2014. Súd priznal úroky z omeškania až od dňa
16.08.2014, teda od dňa nasledujúceho po dni konečnej splatnosti úveru. K tomuto dňu bola základná

sadzba ECB 0,15 % ročne a preto výška úrokov z omeškania je 5,15% ročne. Úroky z omeškania súd
nemohol priznať od skoršieho dátumu, pretože mu dlžná istina po splatnosti jednotlivých splátok nebola
známe, keďže žalobca súdu rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky nezaslal.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca požadoval zaplatenie sumy 670 € + 129,71
€ (5,25% ročne zo sumy 670 € od 14.01.2014 do dňa rozhodnutia súdu 21.09.2017), spolu 799,71 €.

Žalobcovi bola priznaná suma 402,33 € + 64,26 € (5,15% ročne zo sumy 402,33 € od 16.08.2014 do dňa
rozhodnutia súdu 21.09.2017), spolu 466,59 €. Úspech žalobcu - 58,32%, úspech žalovaného - 41,68%,
čistý úspech žalobcu - 16,64%.

2. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Zákonodarca v ust. § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch stanovil, že veriteľ je pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere
povinný posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať takýto úver. V ustanovení presne špecifikoval, že na
účely tohto posúdenia má brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
úveru, príjem spotrebiteľa, prípadne účel úveru. Žaloba sa nestotožňuje so záverom, že konaním s

odbornou starostlivosťou veriteľa sa na účely ust. § 7 ods. 1 považuje také konanie, na základe ktorého
skúma nielen príjmy dlžníka ale aj jeho ďalšie záväzky. Ak by bol úmyslom zákonodarcu takýto výklad,
pretavil by ho priamo do znenia zákonného ustanovenia. Žalobca v konaní predložil listinu Okresnej
prokuratúryvPrešove,ktorážalobcovioznámila,žebolapodanáobžalobanaOkresnýsúdvPrešovepre
trestný čin úverového podvodu. Žalobca zákonné podmienky dodržal, no žalovaný ho svojím konaním

uviedol do omylu. Úver preto nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Postup, ktorý
postupca pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti úveru zvolil je plne v súlade s ust. § 53 ods. 9, § 565
Občianskeho zákonníka. V zmysle odbornej literatúry z celého kontextu ust. § 53 ods. 9 možno vyvodiť,
že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právona zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď
ju má spotrebiteľ uhradiť. Pôvodný veriteľ využil svoje právo zosplatniť pohľadávku a podaním zo dňa
10.01.2014 upozornil žalovaného, že si toto právo uplatňuje. Zároveň žalovaného týmto podaním vyzval,

aby v lehote 14 dní dobrovoľne uhradil pohľadávku. Márnym uplynutím tejto lehoty na zaplatenie došlo k
zosplatneniuúveru.Zuvedenýchdôvodovnavrhol,abyodvolacísúdrozhodnutievnapadnutomrozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods.
1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo že právny predchodca žalobcu (Cetelem

Slovensko a.s.) a žalovaný uzatvorili dňa 15.05.2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 670 Eur. Úver mal byť splatený 15 mesačnými splátkami po 61,99 Eur.
Splatnosť prvej splátky bola stanovená na 15.06.2013 a poslednej na 15.08.2014.
V konaní nebolo sporné, že predmetná zmluva predstavuje spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a zároveň ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V záväzkovom vzťahu založenom predmetnou zmluvou má žalovaný
postavenie spotrebiteľa.
Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím
zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je

to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské
štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na
základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné

opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol

stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu
dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne

znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)
(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len ZoSÚ) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere

alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, akje splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.
Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, okolnosti, ktoré má veriteľ brať do úvahy pri posudzovaní

bonity spotrebiteľa sú uvedené demonštratívne, t.j. ako neuzavretý okruh (arg.: „najmä“).
Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez

údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej
situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v
skutočnosti je.
Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie
skúmania bonity klienta zo strany dodávateľa. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti
a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa,
t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že
jeho právny predchodca bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, žiadne

dôkazy svedčiace o relevantnom skúmaní bonity klienta súdu nepredložil. Pokiaľ právny predchodca
žalobcu pri uzatváraní zmluvy vychádzal len z vyjadrenia spotrebiteľa o jeho schopnosti splácať úver,
uvedené nepochybne predstavuje formalistický prístup dodávateľa k splneniu povinnosti vyplývajúcej
mu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a to povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver. Právny predchodca žalobcu pred uzavretím zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo
porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v dôsledku čoho sa
ním poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Pre
účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie
je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom

dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
5. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti
spotrebiteľom, dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak
neplnenie povinnosti zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov
odo dňa omeškania so zaplatením splátky.
Samotné ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v

splátkach, veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to
bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok výkonu práva veriteľa požadovať predčasné
splatenie dlhu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je potrebné rozlišovať medzi dvoma úkonmi
veriteľa, a to 1) upozornením dlžníka na uplatnenie práva na zosplatnenie dlhu a 2) úkonom, ktorým

veriteľ realizuje právo predčasne zosplatniť, vyzýva dlžníka na zaplatenie celkového dlhu.
Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote,
ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Lehota 15
dní začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 Občianskeho
zákonníka, t. j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Účinnosť uplatnenia

práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného
upozornenia je uplatnenie neúčinné (JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax; Komentár;
Vydavateľstvo Eurounion, 2015, str. 758-759).
Je zrejmé, že obsahom listu právneho predchodcu žalobcu zo dňa 10.01.2014 je prejav jeho vôle,

ktorým zamýšľal realizovať právo na zosplatnenie dlhu. Existenciu a doručenie upozornenia dlžníkovi
na uplatnenie tohto práva veriteľa, ktoré predchádzalo samotnému úkonu veriteľa smerujúcemu k
zosplatneniu dlhu, žalobca v konaní nepreukázal. Za tohto stavu je správnym záver súdu prvej inštancie,
že pokiaľ nebol dodržaný postup stanovený v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak teda veriteľneupozornil spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia dlhu, uplatnenie práva na zosplatnenie dlhu veriteľom
v predmetnom prípade nemožno považovať za právne účinné.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že k predčasnému zosplatneniu došlo márnym uplynutím

lehoty na plnenie uvedenej v liste jeho právneho predchodcu zo dňa 10.01.2014, k tomuto je potrebné
uviesť, že predmetným listom bol dlžník vyzvaný plniť už zosplatnený dlh, nie iba čiastku, s ktorou bol
v omeškaní.
Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania.

Za daného stavu odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v
súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

6. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči

neúspešnému žalobcovi. O ich výške rozhodne prvoinštančný súd (§ 262 ods. 2 CSP).

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.