Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. február 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814203701
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7814203701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov 1. I. N., L.. XX. X. XXXX, J. Ž.R. XXX, 2. S.
N., L.. XX. X. XXXX, bytom tamtiež, oboch zastúpených Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka,
s.r.o. so sídlom Ing. Kožucha č. 1, Spišská Nová Ves, proti žalovanej Psychiatrickej liečebni Samuela
Bluma v Plešivci, Gemerská 233, Plešivec, IČO: 17 335 959, zastúpenej Advokátskou kanceláriou h & h
PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 6, o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody,
o odvolaní žalobcov, ako aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave zo dňa 28. 06. 2016
č.k. 8C/85/2014-158 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku.

V prevyšujúcej časti rozsudok z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu
487,55 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 487,55 eur od 17. 4. 2014 do
zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobu žalobcov v 1. a 2. rade o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania.

3. Žalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške 7 eur a tieto zaplatiť na výdavkový účet Štátneho
rozpočtu - Okresného súdu Rožňava do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcov v 1. a 2. rade na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej vo výške po 15.000 eur pre každého zo žalobcov, ako aj

o nároku na náhradu škody v sume 487,55 eur. Týchto nárokov sa žalobcovia domáhali na základe
tvrdenia, že ako rodičom nebohého I. N., zomrelého dňa XX. X. XXXX v Psychiatrickej liečebni Samuela
Bluma v Plešivci došlo zo strany tohto zdravotníckeho zariadenia k zásahu do ich práva na ochranu
súkromia chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, a to konkrétne do práva na rodinný
život. Náhrady škody sa domáhal žalobca na základe tvrdenia, že porušením povinností žalovanou,
ktorá mala za následok smrť ich syna, mu vznikla škoda.

5. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že z výsledkov šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 14.
08. 2013 vyplýva, že vyhodnotením informácií získaných výkonom dohľadu na mieste a prešetrení
zdravotnej dokumentácie, skupina vykonávajúca dohľad u dohliadaného poskytovateľa pri poskytovanízdravotnej starostlivosti I. N., nezistila porušenie v zmysle § 4 ods. 3/ zák. č. 567/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, ani porušenie iných právnych predpisov. Úrad konštatoval, že nemá kompetenciu
prešetrovať okolnosti úmrtia, organizačné zabezpečenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani

vypočúvať tretie osoby a overovať pravdivosť tvrdení, ktorých objektivizácia nie je na základe dostupnej
zdravotnej dokumentácie možná. Zdravotná starostlivosť bola pacientovi v PL Plešivec poskytnutá
štandardným spôsobom a správne.

6. Z uznesenia OR PZ - odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality v Rožňave sp. zn.

ČVS: ORP-117/OVK-RV-2013 zo dňa 13. 05. 2013 konštatoval, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za
prečin usmrtenia na tom skutkovom základe, že dňa 30. 1. 2013 zomrel na klinike popálenín Nemocnice
Košice - Šaca a.s. I. N., L.. XX. XX. XXXX na následky zranení, ktoré utrpel dňa XX. XX. XXXX v PL v
Plešivci tak, že došlo k jeho podpáleniu, pri ktorom utrpel popáleniny na 63 % tela, v dôsledku ktorých
zranení podľahol, bolo zastavené, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Zo záverov predmetného uznesenia vyplývalo, že medzi konaním páchateľa a ujmou poškodeného musí

byť zistená a preukázaná príčinná súvislosť, teda kauzálny nexus. Ak takáto príčinná súvislosť vo vzťahu
k vzniknutému následku neexistuje, nemožno hovoriť o trestnej zodpovednosti, ani o trestnom čine.
Konanie zdravotníckeho personálu vo vzťahu k pacientovi v inkriminovanom čase nemožno považovať
na porušenie dôležitej povinnosti, t. j. porušenie akéhokoľvek predpisu, ale len takej povinnosti, ktorej
porušenie podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, napríklad tým, že má za následok

nebezpečenstvo pre ľudský život, alebo zdravie. Medzi porušením takejto povinnosti a následkom
trestného činu musí byť preukázaná príčinná súvislosť. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že neboli
naplnené znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, nakoľko
nebolo preukázané úmyselné ani nedbanlivostné konanie zo strany zdravotníckeho personálu, ktorý
v čase úrazu zabezpečoval nevyhnutnú starostlivosť o zdravotne postihnutých pacientov a nemohol

tak zabrániť zraneniu pacienta I. N.. Preto bolo trestné stíhanie zastavené. Ako to vyplývalo aj z
predmetného uznesenia, riaditeľ PL Samuela Bluma v Plešivci v rámci svojej kompetencie, podľa § 47
a nasl. zákona č. 311/2001 Z.z. „porušenie pracovnej disciplíny príslušným zdravotníckym personálom“,
nedodržaním Pracovného poriadku, článku VII. bodu „neplnenie pracovných úloh v požadovanej kvalite
a v stanovených termínoch“, dňa 20. 01. 2013, vyriešil jeho písomným upozornením službukonajúcim

zamestnancom s možnosťou skončenia ich pracovného pomeru výpoveďou.

7. Z faktúry č. 121313 konštatoval, že za pohrebné služby bolo fakturované Jánovi Gabčovi staršiemu
487,55 eur.

8. Zo správy Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca zo dňa 04. 06. 2014 zistil, že
odsúdeného I. N. počas pobytu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca, ktorý vykonával
posledne v období od 15. 08. 2006 do 02. 05. 2012, navštívili rodičia 6 krát a to v roku 2009 a 2010.

9. Zo správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v

Trenčíne vyplýva, že odsúdený I. N. počas hospitalizácie v nemocnici nežiadal o návštevu blízkych osôb.

10. Podľa záznamu o sociálnej situácii pacienta PL Samuela Bluma v Plešivci, I. N. udal kontakt na
príbuznú a to: jeho babku - S. C., bytom T., Y. XX.

11. Z lekárskej správy MUDr. Danici Caisovej - psychiatričky - sexuologičky, zo dňa 19. 10. 2011
zistil, že I. N. bol opakovane preliečovaný na základe nariadenej ústavnej ochrannej sexuologickej a
protitoxikomanickej liečby, dňa 26. 09. 2011, na úseku ochranných liečení v zdravotníckom zariadení
ÚVV a ÚVToS v Košiciach, na základe právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Spišská Nová Ves,
zo dňa 15. 05. 2007, sp. zn. 5T/186/2006. Predchádzajúce liečebné pobyty absolvoval od 04. 02. 2008

do 03. 02. 2009 a od 09. 03. 2010 do 22. 11. 2010.

12. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4 T 181/2003,
rozsudku zo dňa 21. 10. 2003 vyplýva, že I. N., L.. XX. X. XXXX bol uznaný za vinného z pokusu
trestného činu znásilnenia, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov na výkon

trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny. Ďalším rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi
sp. zn. 5T/186/2006 zo dňa 15. 05. 2007 bol uznaný vinným z pokračujúceho zločinu sexuálneho
násilia, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 4,5 roka do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Zároveň mu bolo uložené ochranné liečenie sexuologické a ochranné liečenieprotitoxikomanické ústavnou formou. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 Nt 51/2011 zo dňa
7. 2. 2012 bolo rozhodnuté o pokračovaní jeho ochrannej ústavnej sexuologickej a ochrannej ústavnej
protitoxikomanickej liečby.

13. S prihliadnutím na výsledky výsluchov svedkov súd prvej inštancie konštatoval, že usmrtením syna
žalobcov došlo k zásahu do ich práva na súkromie ako čiastkového práva, chráneného ust. § 11
OZ, pretože protiprávnym narušením rodinných vzťahov zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému
zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život. Konštatoval, že smrť človeka je nepochybne vysoko

závažná ujma, je však nevyhnutné pri posudzovaní nemajetkovej ujmy v peniazoch posúdiť intenzitu
ujmy, vyvolanej zásahom do súkromia žalobcov, teda skúmať okrem existencie zrejmej rodinnej väzby
(rodič - dieťa) aj fakticky charakter vzťahov medzi žalobcami a ich nebohým synom. Konštatoval, že
z výpovedí žalobcov vyplýva, že mali so synom dobrý vzťah, tento však žil a bol vychovávaný u
svojej starej matky a nežil v spoločnej domácnosti s rodičmi, naviac, dlhodobo bol vo výkone trestu
odňatia slobody - posledne 6 rokov a po výkone trestu nastúpil následne ochrannú sexuologickú a

protitoxikomanickú liečbu, do PL Plešivec, pričom počas jeho pobytu v ústavnej liečbe ho rodičia ani
nenavštívili, ani sa nezaujímali o jeho zdravotný stav. To, že sa podrobil predmetnej liečbe sa dozvedeli
z jeho listov, ktoré rodičom písal, v ktorých ich žiadal, aby mu odpísali, zaujímal sa o svoju babku a
podobne. Rodičia sa s ním ani len telefonicky neskontaktovali a o tragickej udalosti sa dozvedeli až z
Obecného úradu Žehra, keď telefonicky boli požiadaní pracovníci z Obecného úradu Žehra o spoluprácu

pri skontaktovaní sa s príbuznými I. N., keďže počas celej hospitalizácie žalobcovia svojho syna
nenavštívili. Intenzita vzťahov medzi žalobcami a nebohým synom v čase jeho smrti nebola tak vysoká,
žebypretrhnutieväzbymedzirodičmiasynomastratamožnostiudržiavaťvzťahysosynomochudobnila
sféru prirodzených vzťahov, a teda sféru súkromia žalobcov do takej miery, že by bolo odôvodnené
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z výpovedí žalobcov vyplýva, že smrť svojho syna relatívne

dobre zvládli, nepretrvávajú u nich žiadne psychické problémy, ktoré by si vyžiadali odborné vyšetrenie,
ani im nespôsobili vážnejšie duševné poruchy. Súd dal do pozornosti aj skutočnosť, že nebohý I. N. mal
problémy so správaním už v podstate od detstva, opakovane sa dopustil aj násilných trestných činov, za
čo bol odsúdený nepodmienečne a bol dlhšiu dobu vo výkone trestu a následne sa opakovane podrobil
aj psychiatrickej a sexuologickej liečbe. Je nesporné, že bol vychovávaný starou matkou, s ktorou žil

v spoločnej domácnosti, dokonca aj trestných činov sa dopustil v mieste trvalého bydliska jeho starej
matky a to v roku 2003 a 2006. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcov, že svojho syna vychovávali oni, že
s ním neboli žiadne problémy, že navštevoval základnú školu, ale pravdou je, že ich syn mal problémy
so správaním od detstva, navštevoval osobitnú školu a rodičia resp. ani stará matka nezvládli jeho
výchovu. Medzi žalobcami a nebohým neexistovali tak silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá,

vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, že by náhlou smrťou ich syna žalobcovia stratili
možnosť viesť súkromný život a že by odo dňa smrti ich syna boli ochudobnený o sféru prirodzených
vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. U žalobcov sa nejednalo o stratu lásky a radosti,
prežívaných so synom a o stratu pomoci a opory, ktorú by im mal poskytnúť, hlavne s poukazom už
na vyššie uvedené, čo potvrdzuje skutočnosť, že o syna sa nezaujímali ani v čase jeho pobytu v PL

Plešivec, ani ho tam nenavštívili, navštívili ho iba vo výkone trestu, aj to prvý krát po 4 rokoch od nástupu
do výkonutrestu.Pokiaľbyboližalobcovianasynacitovonaviazaní,bolibysaonehozaujímali,zaujímal
by ich aj jeho zdravotný stav a neopomenuli by ani návštevy syna v zariadení - PL Samuela Bluma v
Plešivci. Žalobcovia dokonca ani nemali vedomosť, kedy ich syn ukončil výkon trestu a kedy nastúpil
liečbu. Tým, že ich syn nevyrastal v ich rodine, nemohlo dôjsť ani k narušeniu celistvosti ich rodiny, ani

k ochudobneniu v citovej oblasti, keďže žalobcovia so synom nevytvárali harmonickú fungujúcu rodinu,
ako to má na mysli vyššie citované ustanovenie v súvislosti z pohľadu satisfakčného účinku. Žalobcovia
nemajetkovú ujmy relevantne ani nezdôvodnili, ani sa nevyjadrili k svojmu psychickému stavu, prípadne
potreby akejkoľvek lekárskej pomoci a aj keď je síce emočné vnímanie výsostne individuálne, nevyjadrili
sa ani k svojim pocitom smútku, zúfalstva, prípadne šoku zo smrti svojho syna.

14. Na základe toho dospel súd prvej inštancie k záveru, že nároku žalobcov nemožno vyhovieť v časti
uplatnenejnáhradynemajetkovejujmy,keďževkonanínebolopreukázané,abyužalobcovdošloúmrtím
ich syna k závažnému zásahu do ich osobnostných práv.

15. Ohľadne nároku žalobcu v 1. rade na náhradu škody uviedol, že táto bola uplatnená v sume 487,55
eur a predstavuje náklady na pohreb, ktoré sú aj vyšpecifikované. S poukazom na ust. § 420 ods. 1
a 2, ako aj § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. konštatoval, že má za to, že pri vyhodnocovaní otázky
protiprávnostikonaniažalovanej,ajkeďbolazabezpečenájejstarostlivosťopacientavzmyslepredpisovv súlade s § 4 ods. 3 cit. zákona, predsa došlo k pochybeniu, resp. zanedbaniu určitej povinnosti zo
strany žalovanej, pokiaľ došlo k tragickej udalosti. Aj keď ÚDZS nezistil porušenie v zmysle § 4 ods. 3
citovaného zákona, došlo napriek tomu k uhoreniu pacienta, ku ktorej udalosti pri dôslednom dodržaní

všetkých predpisov nemalo dôjsť, prípadne sa malo tomu zabrániť. Aj keď trestné stíhanie vo veci bolo
zastavené, vzhľadom na to, že skutok, ktorý sa stal, nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie
veci, minimálne došlo k nedôslednej kontrole, nesprávnej fixácii, prípadne absentovalo monitorovanie
pacienta, zvýšený dozor a podobne. Mal za to, že v dôsledku úmrtia pacienta vznikla žalobcovi v 1. rade
škoda, spočívajúca minimálne v nákladoch pohrebu. Konštatoval, že ku vzniku škody došlo v príčinnej

súvislosti s protiprávnym nedôsledným konaním žalovanej, a preto v tejto časti žalobe vyhovel. Mal
za to, že úmrtie pacienta bolo spôsobené aj pochybením zdravotníckeho personálu žalovaného, ktorý
napriek tomu, že sa snažil dodržať všetky predpisy pri ošetrení pacienta, došlo k tragickej udalosti, ktorej
nezabránili. Vzhľadom na odstup času už nebolo možné jednoznačne určiť príčinu uhorenia pacienta,
avšak z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že ak by bol pacient správne fixovaný do remeňov
a bol by pod náležitým dohľadom, vzhľadom na jeho psychický stav a skutočnosť, že bol v pavilóne III,

ktorý je určený pre liečbu najťažších stavov a kde má byť aj zvýšený dozor, pacient by sa nemal dostať
k akýmkoľvek zapaľovacím prostriedkom a už vôbec by nemal mať možnosť sa podpáliť. Takto došlo k
určitému pochybeniu a zanedbaniu povinností zo strany zdravotníckeho personálu. Poukázal na to, že v
konečnom dôsledku aj riaditeľom zariadenia došlo k všeobecnému písomnému upozorneniu personálu
na závažné porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Na

základe toho vyhovel nároku na náhradu škody v uplatnenej výške 487,55 eur. Rozhodnutie o trovách
konania založil na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a konštatoval, že v danom prípade žalobcovia mali vo veci
úspech iba čiastočný, a to v nepatrnej časti, preto žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu
trov konania.

16. Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalovaná, ako aj žalobcovia. Žalovaná žiadala rozsudok v
jeho vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov konania. Svoje
odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v § 365 C.s.p., teda na tvrdení, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že k otázke protiprávnosti svojho konania opätovne

uvádza, že v tomto konaní absentuje akýkoľvek prvok protiprávnosti konania. Zdravotná starostlivosť
bola poskytovaná v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, teda lege
artis. Má za to, že uvedenú skutočnosť potvrdil aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý
konštatoval, že u žalovanej neboli zistené nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi
I.Á. N.. Absencia protiprávneho konania vyplýva aj z uznesenia OR PZ OKP OVK v Rožňave zo dňa 13.

05. 2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vzhľadom na to, že skutok nie je trestným činom a nie
je ani dôvod na postúpenie veci. Skutočnosť, že zo strany žalovanej došlo vo vzťahu k zamestnancom k
tvrdšej reakcii, než si okolnosti zasluhovali uviedla, že išlo z jej strany iba o reakciu na nešťastnú udalosť
tak, aby sa týmto udalostiam v budúcnosti čo najviac predchádzalo. Konštatovala, že pokiaľ mal súd za
to, že z jej strany došlo k porušeniu právnych povinností tak mal uviesť, z ktorých právnych predpisov

alebo interných smerníc jej tieto povinnosti vyplývajú a ktoré konkrétne povinnosti mali byť porušené.

17. Žalobcovia žiadali napadnutý rozsudok zmeniť v jeho zamietavom výroku a každému z nich priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške po 15.000 eur spolu s príslušenstvom. V odvolaní uviedli,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Poukázalinato,žežalovanáakcentovalatým,žeužalobcovabsentujúpredpokladyprepriznanienároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj to, že chýba protiprávnosť, teda postup „non lege artis“, vznik
ujmy a príčinná súvislosť medzi postupom non lege artis a ujmou. Poukazujú však na to, že súd napriek
tomu konštatoval, že „došlo k uhoreniu pacienta, ku ktorej udalosti pri dôslednom dodržaní všetkých
predpisov nemalo dôjsť, prípadne sa malo tomu zabrániť“. Poukázali aj na záver súdu v tom, že ak by

bol pacient správne fixovaný do remeňov a bol by pod náležitým dohľadom, vzhľadom na jeho psychický
stav a skutočnosť, že bol v pavilóne III, ktorý je určený pre liečbu najťažších stavov, a teda mal mať aj
zvýšený dozor, pacient by sa nemal k akýmkoľvek zapaľovacím prostriedkom a už vôbec nemal možnosť
sa podpáliť. Majú za to, že tieto skutočnosti vyvolávajú odôvodnený záver, a to postup „non lege artis“.
Za nesprávny považujú aj záver súdu prvej inštancie o tom, že ich syna vychovávala stará matka. Majú

za to, že z predloženého potvrdenia Obecného úradu v Žehre vyplýva, že rodina bývala spolu so synom
v tejto dedine. Pred rokom 2003 bývali v chatrči v Ž., ktorú žalobcovia odkúpili od sestry žalobcu v 1.
rade. Majú za to, že je bežné, že s výchovou detí vypomáhajú aj starí rodičia. Poukázali na to, že syn
sa vyjadril, že vyrastal zväčša v T. u svojej babky. Majú za to, že ak by tejto argumentácii pripisovalivýznam, aký tomu dáva žalovaná, keď neguje aktívnu legitimáciu žalobcov, tak potom poukazujú na
skutočnosti, že opakovane tvrdili, že to boli oni, ktorí sa v prevažnej miere starali syna a aj samotný
syn uvádzal „zväčša“, čo nevylučuje aj účasť rodičov. Za správnu považujú konštatáciu, že ich syn bol

mentálne retardovaný a tomu možno pripísať aj fakt nenáležitých formulácií a nepresné orientovanie
v čase a v priestore. Majú za to, že citové väzby v rodine sa nevyvíjali len v čase, kedy rodina žila v
Krompachoch v susedstve so starou mamou. Konštatovali, že sú jednoduchí ľudia, nezvládli výchovu
svojho dementného syna, avšak konaním žalobcu došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb a došlo teda k
zásahu do ich osobnostných práv.

18. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.).

19. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
zákona zostávajú zachované.

21. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami preskúmal účastníkmi napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 C.s.p. a na základe

toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je dôvodné.

22. Pri rozhodovaní o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal všetky účastníkmi označené
dôkazy, tieto vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec aj správne právne posúdil, aj vecne správne

vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové okolnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Odvolací súd považuje za
správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ tento zo skutkových okolností žaloby vyvodil záver o tom, že
predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobcovia domáhajú z dôvodu,
že žalovaná zavinila smrť ich syna, a tým zasiahla do ich práva na súkromie tým, že smrťou ich syna

došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi.

23. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

24. Tak ust. čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ustanovenie čl. 8 Dohovoru hovorí
vo všeobecnej rovine o ochrane rodinného života, resp. rešpektu k rodinnému životu. Bez toho, aby
v právnych pojmoch vymedzovali, čo sa rozumie pod pojmom rodinný život. Pri interpretácii týchto
ustanovení je preto potrebné vychádzať z faktu, že rodina predstavuje primárne biologickú väzbu, potom

sociálny inštitút, ktorý je ešte len následne predvídaný právnou normou. Pri výklade týchto pojmov je
preto potrebné zohľadňovať tak biologickú väzbu, ako aj na to nadväzujúcu sociálnu realitu rodinných
vzťahov a rodinného života. Z uvedeného je zrejmé, že pri poskytovaní ochrany pred zásahom do tohto
práva samotné úmrtie dieťaťa predstavuje pretrhnutie biologickej väzby, ktorá však môže byť do značnej
miery ovplyvnená konkrétnou sociálnou realitou rodiny a rodinného života. Samotná biologická väzba

takto môže byť v konkrétnych prípadoch zvýraznená, ale na druhej strane aj značne znížená práve
konkrétnou sociálnou realitou rodiny. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak pri posudzovaní
nároku žalobcov vyhodnocoval práve uvedenú sociálnu realitu rodiny a v rámci nej intenzitu vzťahov
medzi žalobcami ako rodičmi a ich nebohým synom. V tejto otázke svoje závery založil na konkrétnych
skutkových okolnostiach, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, správne prihliadol na zistené

okolnosti,ato,žetentonežilsožalobcamivspoločnejdomácnostiakorodičmi,aledlhodobosazdržiaval
u svojej starej matky. Tento bol dlhodobo počas 6 rokov vo výkone trestu odňatia slobody, v rámci
ktorého absolvoval aj ochranu sexuologickú a protitoxikomanickú liečbu. Poukázal na to, že počas doby
6 rokov vo výkone trestu ho žalobcovia navštívili iba jedenkrát po 4 rokoch a počas jeho pobytu v
ústavnej liečbe ho ani raz nenavštívili, ani sa nezaujímali o jeho stav. Aj o jeho úmrtí sa dozvedeli až od

pracovníkov obecného úradu. Takéto zistenia odôvodňujú záver, ktorý súd prvej inštancie vyvodil, a to,
že medzi žalobcami a ich nebohým synom neexistovali citové, morálne a kultúrne putá primerané ich
príbuzenskému vzťahu. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia
v konaní neoznačili dôkazy, z ktorých by vyplýval nepochybný záver, že smrťou ich syna došlo k takintenzívnemu zásahu do ich práva na rodinný život, aby to odôvodňovalo náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazochpodľaust.§13ods.2Občianskehozákonníka.Nasprávnostitýchtozáverovsanezmenilonič
anivpriebehuodvolaciehokonania.Dôvodyodvolaniažalobcovsútotižzaloženévýlučnenaskutkových

tvrdeniach,ktorévšakbolivyvrátenédôkazmivykonanýmisúdomprvejinštancie,predovšetkýmohľadne
spornej otázky, či nebohý syn žalobcov žil v spoločnej domácnosti so žalobcami alebo v spoločnej
domácnosti s jeho starou matkou v Krompachoch.

25. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil

ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p.

26. Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku, ktorým súd prvej
inštancie túto zaviazal na náhradu škody. V tejto časti súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení, keď správny hmotnoprávny predpis nesprávne aplikoval na ustálený
skutkový stav. Súd prvej inštancie správne tento nárok žalobcov kvalifikoval podľa ust. § 420 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti...

27. Z citovaných ustanovení vyplýva, že právna zodpovednosť v zdravotníctve sa vyznačuje niektorými
špecifikami, hoci samotná právna úprava zodpovednosti je obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho

zákonníka.Napriektomunaniektoréotázky,ktorýchnaplneniejepredpokladomprevznikzodpovednosti
je potrebné hľadať odpoveď v ustanoveniach iných úprav (najmä upravujúcich povinnosti zdravotníckych
pracovníkov). V prípade zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka ide o všeobecnú
zodpovednosť (zodpovednosť za výsledok, ktorej všeobecný výklad je uvedený v Komentári k ust. §
420 OZ). Predpokladom tejto zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti, za ktoré je pri medicínskej

zodpovednosti vo všeobecnosti treba považovať porušenie § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného ustanovenia
vyplýva, že ide o zodpovednosť za zavinenie. V prípade poskytovania zdravotníckej starostlivosti
prichádza do úvahy aj všeobecná zodpovednosť toho, kto túto starostlivosť poskytuje. K vzniku
zodpovednosti dochádza vtedy, ak osoba poskytujúca túto zdravotnú starostlivosť, neposkytla túto v

súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/204 Z.z., teda či
jeho postup pri poskytovaní tejto starostlivosti je možné označiť ako postup „lege artis“. Tento postup
používaný v medicíne v podstate znamená súladnosť postupu pri poskytovaní zdravotníckych služieb
spôsobom predpokladaným ustanoveniami § 3 ods. 4 citovaného zákona. Vo väzbe na uvedený pojem
sa javí potreba vyporiadať aj s pojmom „vitium artis“, a to vo význame, či celkový postup zdravotníckeho

zariadenia bol „lege artis“, avšak v činnosti zdravotníckeho pracovníka sa vyskytol dielčí nedostatok
(ktorý nemožno označiť za „non lege artis“, ale ani za postup „lege artis“) a ktorý je výsledkom
manuálneho alebo iného nedostatku v činnosti zdravotníckeho pracovníka konajúceho napríklad v
časovej tiesni a pod. Aplikačná prax aj takýto nedostatok považuje za postup „non lege artis“, uvedený
pojem sa v aplikačnej praxi nepoužíva a iba zriedkavo sa môže vyskytnúť v znaleckých posudkoch.

Zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho zdravotnícke služby podľa § 420 OZ je závislá
od toho, či postup subjektu poskytujúceho zdravotnícke služby bol postupom lege artis alebo non lege
artis. Nie je teda pre túto zodpovednosť rozhodný len samotný následok, napr. smrť osoby, ktorej je
služba poskytovaná. Ustáliť zodpovednosť podľa uvedeného ustanovenia OZ je totiž možné len za
splnenia predpokladov uvedených v § 420 OZ. Ustáliť zodpovednosť podľa uvedeného ustanovenia OZ

je totiž možné len za splnenia predpokladov v ňom uvedených. V porovnaní so všeobecnou úpravou
uvedenej zodpovednosti je však potrebné rozlišovať protiprávnosť konania (rozpor so zákonom). Za
postup „lege artis“ nemožno považovať iba konanie, ktoré je expresis verbis upravené zákonom,
ale zákonná povinnosť postupovať lege artis je ustanovená všeobecnejšie a znamená postupovať
spôsobom, ktorý zodpovedá aktuálnemu stavu lekárskej vedy, ktorý sa samozrejme mení v závislosti

od aktuálneho stavu.

28. Ako špecifické prípady boli v súdnej praxi riešené prípady vzniku škody osôb umiestnených v
zdravotníckych zariadeniach ich vlastným konaním. V takýchto prípadoch platí, že v rozsahu, v akom
bola škoda spôsobená vlastným konaním poškodeného znáša ju sám (§ 441 OZ), a to aj v prípade,

že vznikla následkom činu poškodeného, ktorému pre nedostatok schopnosti ovládnuť svoje konanie
a posúdiť jeho následky, nemožno pripočítať zavinenie. Poškodenému sa pripočítajú aj všetky, hoci aj
náhodné okolnosti na jeho strane, ktoré prispeli ku škodlivému následku. V prípade, že bezprostrednou
príčinou poškodenia zdravia bolo konanie poškodeného (hoci aj v duševnej poruche), ktorým si spôsobilškodu na zdraví, súdy vyhodnocujú zodpovednosť zariadenia aj z hľadiska porušenia jeho prevenčnej
povinnosti (§ 415 OZ). V rámci toho je povinnosťou prihliadnuť aj na spôsob, za akých okolností
si poškodený spôsobil poškodenie zdravia. V prípade ustálenia záveru, že škoda bola spôsobená

vlastným konaním poškodeného, znáša ju tento sám, a to aj v prípade, že vznikla následkom jeho činu,
ktorému pre nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie posúdiť jeho následky, nemožno pripísať
zavinenie. Samotná okolnosť, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v čase jeho hospitalizácie v
zdravotníckom zariadení neznamená, že jej zodpovednosť je absolútna (rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR 25Cdo/2824/2012).

29.Spoukazomnatietozáverymáodvolacísúdzato,žepokiaľzvykonanéhodokazovaniajenesporné,
že k poškodeniu zdravia syna žalobcov, ktoré vyústilo do jeho smrti bolo spôsobené jeho vlastným
konaním, kedy napriek jeho zabezpečeniu spôsobom, ktorý zodpovedá štandardom pre konkrétnu
situáciu, sa tomuto podarilo uvoľniť si ruku zo zabezpečovacieho remeňa, ktorým bol pripútaný a zapáliť
matrac na lôžku, na ktorom sa nachádzal, odôvodňuje záver o tom, že takáto škoda vznikla výlučne

v dôsledku konania poškodeného. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani spochybňovaná
skutočnosť, či bola zo strany zdravotníckeho personálu zabezpečená jeho kontrola v 15 - minútových
intervaloch, a to z dôvodu, že bezprostrednou príčinou vzniku poškodenia zdravia nebolo zanedbanie
tejto povinnosti, ale aktívne konanie poškodeného, ktoré mohlo byť vykonané vo veľmi krátkom časovom
úseku medzi jednotlivými termínmi kontroly.

30. S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým tento vyhovel nároku na náhradu škody je predčasný bez vyporiadania sa s uvedenými
osobitnými okolnosťami pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodením zdravia v
zdravotníckom zariadení. Odvolací súd preto v tejto časti rozsudok zrušil a vec mu vracia na ďalšie

konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť tento nárok
žalobcov a pri hodnotení sa spravovať záväzným právnym názorom odvolacieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.