Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/213/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213028
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116213028.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobkyne: O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX Z., zastúpená splnomocneným
zástupcom Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. P. XXX, XXX XX W., proti žalovanému: Y. P. nar.
XX.X.XXXX, bytom W. W. X/XXXX, XXX XX Z., právne zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom
so sídlom W. W. X, XXX XX G. O., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 7C/129/2016-80 zo dňa 6. marca 2017, takto:

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konania končí a samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému nárok na
náhradu trov konania proti žalobkyni nepriznal.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka citované
v rozsudku súdu prvej inštancie a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne

závery:
Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetnému bytu z dôvodu absolútnej
neplatnosti zmluvy, ktorú uzatvorila so žalovaným, na základe ňou uvádzaných skutkových dôvodov a
s poukazom na ust. § 39 Obč. zák., čím zároveň vymedzila i predmet sporu.
Zvykonanéhodokazovaniamalsúdzapreukázané,žedňa13.09.2006uzatvoriližalovanásožalovaným
a ďalším účastníkom H. W. zmluvu nazvanú Darovacia zmluva so zriadením vecného bremena, v ktorej
žalobkyňavystupovalaakodarkyňaazároveňoprávnenázvecnéhobremena,žalovanýakoobdarovaný

a H. W. ako oprávnený z vecného bremena. V čl. I., II., III. predmetnej zmluvy je vymedzený predmet
daru, vyjadrená vôľa žalobkyne ako darkyne previesť predmet daru - označený byt, na žalovaného ako
obdarovaného a vyjadrená vôľa žalovaného ako obdarovaného, že tento dar prijíma. V čl. IV. sa zmluvné
strany, teda žalobkyňa, žalovaný a H. W. dohodli na zriadení vecného bremena v prospech žalobkyne
a H. W. spočívajúcom v práve ich bezplatného doživotného bývania a užívania predmetného bytu ako
aj v práve na ich doopatrovanie a poskytnutie potrebnej pomoci v starobe, chorobe a iných závažných
prípadoch. Z predloženej zmluvy nemal súd žiadne pochybnosti o tom, čo bolo vôľou zmluvných strán.

Táto je v zmluve vyjadrená určite a zrozumiteľne. Žalobkyňa určito a zrozumiteľne prejavila vôľu darovať
a previesť na žalovaného predmetný byt a žalovaný rovnakým spôsobom prejavil vôľu tento dar prijať
a nadobudnúť byt. Takto v zmluve vyjadrená vôľa konajúcich osôb nie v rozpore s tým, čo vyplýva z
jazykového písomného vyjadrenia tohto úkonu. Súd zároveň poukazuje na to, že výklad vôle je možnéurobiť len za predpokladu, že tvrdenie vôle nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom. Ak je
obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je
zaznamenaný. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že vôľou darkyne bolo darovať byt s podmienkou zriadenia

vecnéhobremenaaanito,žebyzáväzokobdarovaného,kuktorémusavzmluvezaviazalbolposkytnutý
ako odplata za plnenie darcu, teda zo zmluvy nevyplýva, že by ich záväzky boli vzájomne podmienené.
Súd dospel k záveru, že v danom prípade právne úkony zmluvných strán, ktoré boli predmetom zmluvy,
ktoré boli vyjadrené na jednej listine, sú od seba navzájom oddeliteľné a každý z týchto právnych úkonov
je spôsobilý samostatnej existencie. Dohodu o zriadení vecného bremena bolo možné od tejto darovacej

zmluvy oddeliť, pretože z nej nevyplývala žiadna podmienenosť vo vzťahu k darovacej zmluve. Z obsahu
tejto dohody nevyplýva, že by si zmluvné strany vzájomne dohadovali nejaké protiplnenia odplatného
charakteru. Nemožno z nej vyvodiť, že by sa žalovaný zaviazal k plneniam tak , ako ich uvádzala
žalobkyňa vo svojej žalobe. Tieto jej tvrdenia sú v rozpore s jazykovým prejavom v zmluve, tak ako bol
vyjadrený v čl. IV. Výkladom podľa ust. § 35 ods. 2 OZ nemožno urobený prejav vôle doplňovať, meniť či
dokonca nahradzovať To, že obidve zmluvy sú uvedené v jednej listine, neznamená ich neoddeliteľnosť

a jedna listina v sebe môže obsahovať viaceré právne úkony alebo viaceré zmluvy. Súd vychádzal aj
z toho, že musí skúmať zmluvu tak, aby sa zachoval princíp právnej istoty a prednosť platnosti zmluvy
pred jej neplatnosťou a vzhľadom na celý priebeh tohto konania, ako aj jemu predchádzajúce konania,
keď žalobkyňa predmetnú darovaciu zmluvu uzatvorila v roku 2006 a prvýkrát namietala jej neplatnosť
podaním totožnej žaloby v roku 2012 (po šiestich rokoch od jej uzatvorenia ), neskôr v roku 2013 a 2015,

kedy už preukázateľne trpela stratou pamäti, čo vyplynulo aj z jej výsluchu v konaní 25C/340/2013, aj z
výsluchu vypočutých svedkov a čo bolo úplne zreteľné, aj pri jej výsluchu pri predbežnom prerokovaní
sporu v predmetnom konaní, už ani nebolo možné prihliadať na jej vyjadrenia, ktoré boli zmätočné,
keď v roku 2013 ešte uvádzala, že chce aby byt zostal žalovanému. Potom opätovne v roku 2015
podala totožnú žalobu, ktorú zobrala späť, z čoho vyplýva, že žalobkyňa nie úplne dostatočne chápala

predmettohtokonania.Vzhľadomktomu,žežalobkyňanebolapozbavenáspôsobilostinaprávneúkony,
udelila plnú moc splnomocnenému zástupcovi, ktorý ju zastupoval, súd vec meritórne prejednal. Aj
z výsluchu vypočutých svedkýň v konaní sp. zn. 25C 340/2013, ktorých výpovede súd oboznamoval
vyplýva, že v roku 2006 sa žalobkyňa sama slobodne, z vlastnej vôle rozhodla s predmetom svojho
vlastníctva naložiť, keď v tomto období, tak ako uvádzali aj svedkovia žalobkyňa nemala pamäťové

problémy, problémy s vyjadrovaním, žeby jej mentálne schopnosti boli obmedzené, teda využila svoje
právo, ktoré jej vyplývalo z vlastníckeho práva k predmetnému bytu, teda právo nakladať s predmetom
svojho vlastníctva podľa § 123 Obč. zákonníka a to, že sa rozhodla darovaním previesť svoj byt na
žalovaného bola jej slobodná vôľa, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia, ktorí uvádzali, že sa takto rozhodla
preto, že jej vnuk - žalovaný sa o ňu staral, s ňou býval a chcela ho takto obdarovať. Z obsahu zmluvy

nevyplýva, že by si strany uvedené v zmluve svojimi vzájomnými plneniami chceli dohodnúť nejakú
odplatu. Článok IV. zmluvy, v ktorom sa strany dohodli na zriadení vecného bremena vymedzuje toto
vecné bremeno ako právo bezplatného doživotného bývania a užívania a právo na doopatrovanie a
poskytovanie potrebnej pomoci v chorobe a starobe oprávnených z vecného bremena a teda nevyplýva
z neho žiadna odplatnosť. Súdna prax v priebehu niekoľkých predchádzajúcich rokov viackrát vyslovila,

že v takýchto prípadoch ide o zmiešaný typ darovacej zmluvy a za dar sa vo všeobecnosti považuje aj
dobrovoľné zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe zmluvy. Tak ako súd už
uviedol vyššie, v danom prípade však bolo možné tieto právne úkony od seba oddeliť a posudzovať
ich samostatne, potom aj v prípade posudzovania zmluvy o zriadení vecného bremena v otázke jej
odplatnosti alebo bezodplatnosti, prípadne jej ( ne)platnosti táto okolnosť nespôsobuje neplatnosť

darovacej zmluvy. Judikát, na ktorý poukazovala žalobkyňa vychádza z iných skutkových okolností. V
danom prípade z obsahu čl. IV. predmetnej zmluvy majetkovú hodnotu nie je možné vyvodiť a taktiež
nie nepodstatná je aj tá skutočnosť, že vecné bremeno sa zriaďovalo nielen v prospech žalobkyne, ale aj
v prospech ďalšej osoby H. W., u ktorého o vzájomné plnenie vôbec nemohlo ísť a z čoho ani nevyplýva
žiadna podmienenosť uvedeného právneho úkonu vo vzťahu k darovacej zmluve.

Darovacia zmluva zo dňa 13.09.2006 uzatvorená medzi zmluvnými stranami v nej označenými je
perfektným a platným písomným právnym úkonom, jej obsah je jasný, určitý a zrozumiteľný. Nebola
uzatvorená v rozpore so zákonom. Dohodu o zriadení vecného bremena bolo možné od tejto darovacej
zmluvy oddeliť, pretože z nej nevyplývala žiadna podmienenosť vo vzťahu k darovacej zmluve. Ani
z obsahu tejto dohody nevyplýva, žeby si zmluvné strany vzájomne dohadovali nejaké protiplnenia

odplatného charakteru.
Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania protineúspešnému žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že žalovaný sa výslovne nároku na náhradu trov konania
vzdal, súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalobkyňa
prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobe vyhovie, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že rozhodnutie súdu o tom, že
darovacia zmluva je platný právny úkon, predstavuje nesprávne právne posúdenie veci na strane súdu.
Darovacia zmluva má povahu typickej tzv. zaopatrovacej darovacej zmluvy, kedy z tejto (z jej povahy,
charakteru a konštrukcie) jednoznačne vyplýva, že protihodnotu k bezodplatnému prevodu vlastníckeho
práva k bytu zo strany žalobkyne na žalovaného predstavujú povinnosti žalovaného voči žalobkyni v
zmysle čl. IV. darovacej zmluvy, vzťahujúce sa z vecného bremena. Právne úkony darovania bytu a

vecného bremena sú vzájomne podmienené, kedy nie je možné od seba oddeliť časť darovacej zmluvy
obsahujúcej zmluvné dojednanie o darovaní bytu a časť darovacej zmluvy obsahujúcej dojednanie o
bezodplatnosti doživotného bývania a užívania bytu, a najmä doopatrovanie a poskytovanie potrebnej
pomoci v starobe, chorobe a iných závažných prípadoch. Darovaciu zmluvu je potrebné chápať ako
jeden neoddeliteľný celom, z čoho vyplýva, že ak viaceré zmluvy (úkony) obsiahnuté v jednej listine

tvoria jeden neoddeliteľný celok, tak neplatnosť jednej/jedného z nich spôsobuje neplatnosť aj druhej
zmluvy/úkonu. Bolo by nelogické uvádzať do darovacej zmluvy povinnosti žalovaného voči žalobkyni na
jej doopatrovanie a poskytovanie potrebnej pomoci v starobe, chorobe a iných závažných prípadoch,
ak by tieto neboli právne podmienené, nepredstavovali majetkové protiplnenie bezplatným prevodom
vlastníckeho práva k bytu - uvedené by tak nemalo zmysel, nakoľko tieto povinnosti nemajú povahu

vecného bremena a žiadnym spôsobom neobmedzujú žalovaného ako súčasného vlastníka bytu s
výkonom jeho vlastníckych práv. Tieto povinnosti žalovaného sú v darovacej zmluve uvedené práve
ako protihodnota za získanie bezodplatného vlastníckeho práva k bytu zo strany žalobkyne, ktoré má
žalovaný voči žalobkyni plniť. Tieto nie sú spôsobilé samostatnej existencie - nie je vylúčené, aby
darovacia zmluva obsahovala aj iný typ zmluvy, resp. iné druhy právnych úkonov (v tomto prípade

zmluvu o zriadení vecného bremena, resp. povinnosti obsiahnuté v tejto zmluve), avšak je potrebné
skúmať, či ide o úkony navzájom oddeliteľné a spôsobilé samostatnej existencie, alebo túto treba
chápať ako jeden celok. V uvedenom prípade jednoznačne vyplýva neoddeliteľnosť právnych úkonov.
Darovacia zmluva je z pohľadu darcu nevýhodná, lebo predstavuje stratu majetkových pomerov na
strane darcu voči darovanému bez protiplnenia. Ak by sporové strany mali záujem na bezodplatnosti

darovania bytu v zmysle darovacej zmluvy, tak by do tejto logicky nemali dôvod uvádzať v čl. IV.
povinnosti žalovaného voči žalobkyni spočívajúce v jej doopatrovaní a poskytovaní potrebnej pomoci v
starobe, chorobe a iných závažných prípadoch. Darovacia zmluva nie je bezodplatná, čo je v rozpore
so základným účelom a zákonným pojmovým znakom darovania v zmysle zákona, nakoľko obsahuje
nesporne právnu povinnosť (záväzky) majetkovej povahy na strane žalovaného ako obdarovaného voči

žalobkyni ako darkyni poskytnúť oproti daru majetkovú hodnotu, t.j. hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch
vo forme: strpenia bezodplatného doživotného bývania a užívania bytu zo strany žalobkyne, nakoľko
na základe uvedeného tak vyplýva záväzok na strane žalovaného hradiť všetky náklady spojené
s užívaním bytu, jeho opravami a údržbou. Ide o majetkové hodnoty vyjadriteľné v peniazoch a
predstavujúce mieru odplatnosti za darovanie bytu. Povinnosti doopatrovania a poskytovanie potrebnej

pomoci v starobe, chorobe a iných závažných prípadoch v prospech žalobkyne, napr. strata času
žalovaného na zárobku vynaložené náklady z dôvodu odvozu, resp. sprevádzania žalobkyne k lekárovi v
prípade choroby, opatrovanie žalobkyne, s ktorými sú spojené náklady na strane žalovaného majetkovej
povahy vyjadriteľnej v peniazoch a predstavujúcej mieru odplatnosti za darovanie bytu. Bezplatnosť
darovacej zmluvy je splnená vtedy, ak obdarovanému nevzniká nijaká právna povinnosť poskytnúť

za dar majetkovú hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch. Táto zákonná podmienka však v darovacej
zmluve absentuje. Záväzky žalovaného voči žalobkyni uvedené v zmysle čl. IV. darovacej zmluvy majú
jednoznačne majetkovú povahu, t.j. hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch, jednoznačne predstavujú formu
protiplnenia. Na základe uvedených skutočností vyplýva, že darovacia zmluva nie je bezodplatná a
nedošlo tak k naplneniu zákonných podmienok stanovených pre jej platnosť v zmysle § 628 ods. 1 OZ,

a preto darovacia zmluva s uvedeným obsahom je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle §
39 OZ, nakoľko svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Z dôvodu absolútnej neplatnosti darovacej
zmluvy nenastali jej účinky a prevod vlastníckeho práva k bytu na žalovaného je neplatný a neúčinný,
výlučným vlastníkom bytu je v súčasnosti stále žalobkyňa.Žalobkyňa preukázateľne je napriek svojmu veku a zdravotnému stavu dostatočne si vedomá toho,
čoho sa domáha v súdnom konaní a čo chce tým dosiahnuť. Pri predbežnom prejednaní sporu bola
zmätená príliš odbornými a pre ňu nejasnými, nezrozumiteľnými otázkami súdu na jej osobu, ktoré neboli

kladené s ohľadom na vek a zdravotný stav žalobkyne, z čoho práve pramenili niekedy nezrozumiteľné,
resp. zmätočné odpovede žalobkyne. V tejto súvislosti poukázala na konanie vedené pod sp. zn.
25C/340/2015 a výsluch svedkov p. P. a p. J.. Uviedla, že dobré vzťahy medzi sporovými stranami ešte
neznamenajú, aby žalobkyňa z uvedeného titulu chcela previesť byt darovaním na žalovaného.

3. K odvolaniu žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomné vyjadrenie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje odvolanie
žalobkyne z vecnej stránky za plne nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny,
netrpí žiadnymi vadami a plne sa s ním stotožňuje. Okresný súd relevantným spôsobom detailne
vysvetlil dôvody svojho meritórneho rozhodnutia a jeho skutkové, ako aj právne závery z vykonaného

dokazovania sú správne. Odvolanie pozostáva z absolútne špekulatívnych tvrdení a úvah.
Interpretácia darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zástupcom žalobkyne je plne
nesprávna. Doživotné právo bývania a právo doopatrovania je v praxi bežnou formou vecného bremena.
Tvrdenie, že má ísť o určitú formu odplatnosti je neobhájiteľné. Zástupca žalobkyne síce predložil judikát
- rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje. Ide o úplne iný skutkový

stav a úplne iný obsah a znenie zmluvy ako v tomto prípade. V judikovanom prípade išlo o darovaciu
zaopatrovaciu zmluvu s rôznymi detailnými plneniami obdarovaného - činnosťami a pôžitkami. Plnenia
z darovacej zaopatrovacej zmluvy tak neboli navzájom oddeliteľné a išlo o podmienené darovanie s
poskytnutím viacerých detailným protiplnení.
V tomto prípade však nešlo o darovaciu zaopatrovaciu zmluvu, ale o darovaciu zmluvu a zmluvu o

zriadení vecného bremena v prospech dvoch oprávnených - žalobkyne a p. H. W.. P. H. W. nebol pritom
darcom bytu a neposkytol mu žiadne vecné či iné plnenie. Je zrejmé, že darovanie bytu a zriadenie
vecného bremena tak nebolo a ani nemohlo byť podmienené a obe zmluvy sú samostatné a oddeliteľné.
Ide o úplne iný skutkový a právny stav ako v judikovanom prípade. V tejto súvislosti poukázal na znenie
judikátu 3Cdo/302/2009 s poukazom na to, že v predmetnom prípade išlo o zriadenie vecného bremena

v prospech dvoch osôb.
Zmätočnosť žaloby možno vidieť i v tom, že žalobkyňa sa síce domáha určenia vlastníckeho práva
k bytu, pričom sa však vôbec v petite nedomáha riešenia otázky zápisu vecného bremena doposiaľ
zavkladovaného v katastri v jej prospech. Vlastníkovi pritom nikdy nemôže prislúchať vecné bremeno,
nakoľko vecné bremeno je vecné právo k cudzej veci.

Žaloba bola de facto iniciovaná synom žalobkyne. Žalobkyňa má aktuálne značné problémy s pamäťou
a trpí Alzheimerovou chorobou, je ovplyvniteľná okolím, najmä nie je orientovaná v priestore a čase, čo
sa prejavilo aj pri jej výpovedi na predbežnom prejednaní sporu. Podľa jeho názoru v súčasnosti nie je
spôsobilá sa vyjadrovať k otázke uzavretia zmluvy. Aktuálne tvrdenia žalobkyne sú pritom protichodné
s jej vyjadreniami v iných konaniach, ktoré boli na základe späťvzatí žalôb zastavené.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej

inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval

žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10.Ajodvolacísúdpopreskúmaníspisovéhomateriáluanapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,žev
predmetnom konaní sa jednalo o preskúmanie právnych úkonom zmluvných strán, ktoré boli predmetom
zmluvy, ktoré boli vyjadrené na jednej listine a sú od seba navzájom oddeliteľné. Každý z týchto

právnych úkonom je spôsobilý samostatnej existencie, to znamená, že predmetom preskúmavania
nebolazaopatrovaciadarovaciazmluva,alepredmetompreskúmavaniaboladarovaciazmluvaazmluva
o zriadení vecného bremena. Okrem toho zmluva o zriadení vecného bremena bola zriadená v prospech
dvoch osôb, a to v prospech žalobkyne, ako aj H. W.. Odvolací súd má teda za to, že dohodu o zriadení
vecného bremena je možné oddeliť od darovacej zmluvy, pretože z uvedenej dohody nevyplýva žiadna

podmienenosť vo vzťahu k darovacej zmluve. Odvolací súd má taktiež za to, že sa pri uvedených
zmluvách nejedná o protiplnenie odplatného charakteru.
Odvolací súd sa taktiež stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o zmätočnosť vo
vyjadreniach žalobkyne.

11. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny.

12. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396

ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a
preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
V zmysle ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súdu v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)