Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/171/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212367
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214212367.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., so
sídlom Trnava, Mikovíniho 10, IČO: 46 713 930, zastúpenému splnomocnencom: advoconsulting, s.r.o.,
so sídlom Trnava, Tamaškovičova 17/2742, IČO: 47 253 428, proti žalovanej: O. Y., nar. XX.X.XXXX,
bytom S. W., C. XXX/X, o zaplatenie 126,38 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7C/324/2014-76 zo dňa 28.1.2016 - s výnimkou zastavujúcej
časti, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá a

rozhodnuté o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (aktuálne žalobu) zamietol, druhou výrokovou
vetou konanie v časti úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 126,38 Eur od 1.1.2015 do
zaplatenia zastavil a napokon treťou výrokovou vetou odporcovi (aktuálne žalovanému) náhradu trov
konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 100,
§ 101, § 103, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy s použitím ust. § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a v nenapadnutej časti čiastočného zatavenia konania v dôsledku
čiastočného späťvzatia žaloby s poukazom na ust. § 96 ods. 1, 2, 3 OSP.

3. Vecne súd argumentoval stručne tým, že zmluva bola uzavretá dňa 15.8.2005, konečná splatnosť

úveru bola v zmluve stanovená na deň 20.7.2010, tak najneskôr dátumom 21.7.2010 začala plynúť
trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 21.7.2013. Keďže návrh bol podaný a doručený súdu
dňa 12.6.2014, súd považoval nárok za premlčaný.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím § 142 ods. 1 OSP, ale keďže žalovanému, ktorý mal
v konaní úspech, žiadne trovy nevznikli, ich náhradu mu súd nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti, ktorou súd žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania,
podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci s odkazom na § 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konaniana súdnom poplatku a na trovách právneho zastúpenia podľa vyčíslenia. S odkazom na znenie §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ) zdôraznil, že od úpravy spotrebiteľských zmlúv sa v
neprospech spotrebiteľa nesmú odchýliť výlučne zmluvné podmienky, čiže dojednania zmluvných strán

aniekogentnéustanoveniainýchprávnychpredpisov.Ust.§261ods.6písm.d)Obchodnéhozákonníka
pre všetky obdobné vzťahy vzniknuté pred účinnosťou novely ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nepochybne určuje právny rámec upravený v tretej časti Obchodného zákonníka, teda i ustanovenia
o odstúpení od zmluvy, resp. o premlčaní a preto výklad použitý prvoinštančným súdom považuje za
absolútne nesprávny. Podľa odvolateľa ustanovenia o premlčaní či už podľa Občianskeho zákonníka

alebo Obchodného zákonníka nie je možné považovať za výhodnejšie len pre jednu stranu, keďže
pôsobia na obe strany zmluvného vzťahu rovnako. Je neprípustné, aby súd na posúdenie určitého
prípadu vyberal vždy pre spotrebiteľa výhodnejšiu právnu úpravu, teda niekedy podľa Občianskeho
zákonníka, inokedy podľa Obchodného zákonníka. Nakoľko pozitívna právna úprava určujúca prednosť
ustanovení občianskeho práva v spotrebiteľských veciach pred úpravou obchodnoprávnou bola do
platného práva zavedená až novelou s účinnosťou od 1.4.2015, je nesprávne, ak prvostupňový súd

aplikoval na výlučne obchodnoprávny vzťah aj keď spotrebiteľského charakteru, úpravu premlčania
podľa Občianskeho zákonníka. Na predmetnú vec je teda potrebné aplikovať ustanovenia tretej časti
Obchodného zákonníka. Keďže potom splatnosť poslednej splátky bola dohodnutá dňa 20.7.2010,
štvorročná premlčacia lehota začala plynúť 21.7.2010 a márne uplynula 21.7.2014. Keďže žaloba došla
súdu dňa 12.6.2014, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, nemohlo dôjsť k premlčaniu

nároku a preto žalobu považuje v celom rozsahu za dôvodnú. Naviac žalovaný po konečnej splatnosti
úveru uskutočnil viacero úhrad, čo treba s poukazom na § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka považovať
za uznanie záväzku, čo má za následok začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej lehoty. Nárok
žalobcu tak nie je premlčaný a žaloba bola podaná dôvodne.

6. V závere odvolateľ poukázal i na nesprávnosť aplikácie § 5b ZoOS aj iných ustanovení predpisov
smerujúcich k neúmernej ochrane spotrebiteľa. Uplatňovanie tohto ustanovenia je v absolútnom rozpore
so zásadou kontradiktórnosti, zásadou rovnosti účastníkov konania, so zásadou obsiahnutou v § 1
OSP. Dlžník je postupom podľa citovaného ustanovenia zbavovaný zodpovednosti za neplnenie jeho
splatných záväzkov aj za jeho pasívny prístup. Takto prehnane vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa a

dlžníka, ktorý si neplnil povinnosti zo záväzkového vzťahu nemôže mať pozitívny výchovný efekt na
jeho prípadné budúce vstupovanie do akýchkoľvek záväzkových vzťahov a plnenie z nich vyplývajúcich
skutočností. Postup súdu podľa § 5b ZoOS podľa odvolateľa popiera základné zásady civilného proces
i výchovnú funkciu súdu. K odvolaniu pripojil kópiu uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9Co/64/2013.

7. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).

Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto

postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má
ekvivalentv§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce saprocesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
je dôvodné rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu
v nespäťvzatej časti je premlčaný, v dôsledku čoho nemohol byť súdom priznaný. Nebolo pritom
sporným, že v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa s účinnosťou od 1.5.2014, súd vo všetkých konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo
spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, musí prihliadať z úradnej povinnosti ex offo na prípadné
premlčanie nároku. Sporným bolo, či na posúdenie premlčania daného nároku majú uplatniť ust. §

100 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Nebolo pritom
pochybným, že zmluva o splátkovom úvere, ktorú uzavrel žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom
žalobcuSlovenskásporiteľňa,a.s.,Bratislavaakoveriteľomdňa15.8.2005jevzmysle§261ods.3písm.
d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného
zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového

vzťahu. Otáznym je, či to platí bezvýnimočne aj vo vzťahu inak spotrebiteľskom.

11. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre
spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať
právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že

samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-
záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

12. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné

postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

13. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že
v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa

postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom
transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy
inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu
(rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava

v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,
zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje
efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt,
že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len
veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne

relativizovaný.

14. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,
že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanoveniaObčianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,

zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší

súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3

MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,

ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

17. Žalobca v odvolaní naviac namietal, že s poukazom na § 323 ods. 2 a § 407 ods. 2 a 3 Obchodného
zákonníka čiastočným splácaním predmetného záväzku žalovanou po konečnej splatnosti uznal svoj
dlh, čo má za následok začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej doby.

18. Ako bolo uvedené a zdôvodnené vyššie ustanovenia Obchodného zákonníka sú na danú vec

neaplikovateľné a preto na uznanie dlhu v danom prípade by bolo potrebné aplikovať ust. § 558
Občianskeho zákonníka.

19. V zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie

tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal vedel o jeho premlčaní.

20. V zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka ak právo dlžník písomne uznal čo do
dôvodu i výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Ak bola však k uznaniu uvedená
lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

21. Z vyššie citovaného ustanovenia aplikovateľného na daný prípad teda vyplýva, že k platnosti
právneho úkonu uznania dlhu zákon výslovne vyžaduje písomnú formu a okrem všeobecných náležitostí
pre právne úkony aj aby dlžník v tomto jednostrannom právnom úkone výslovne vyjadril prísľub zaplatiť
dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku v akom dlh uznáva. Existencia jednostranného právneho úkonu

uznania dlhu žalovanou v písomnej podobe v konaní nebola ani tvrdená, nieto ešte preukázaná. Z
uvedeného vyplýva, že samotné čiastočné uhrádzanie dlhu nie je možné považovať za jeho uznanie a
nemôžu preto ani nastúpiť následky jeho uznania, v danom prípade v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.22. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky
posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zohľadnil trojročnú premlčaciu lehotu, v

dôsledku čoho nárok považoval za premlčaný, postupoval správne.

23. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, po vyčerpaní relevantných uplatnených odvolacích
dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, ktorou došlo k zamietnutiu žaloby vo zvyšku o
zaplatenie premlčanej sumy s príslušenstvom, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil, včítane závislého

výroku o náhrade trov konania.

24. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v

takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

26.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky

použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

27. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z

pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

28. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).