Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617204069
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617204069.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu R Collectors s. r. o.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47
232 471, proti žalovanej H. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX, XXX XX H., o zaplatenie 1.001,93
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k.
11Csp/72/2017-85 zo dňa 10. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie, vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol ako i o nároku na

náhradu trov konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponecháva rozsudok nedotknutý.

Žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 306,76 eur, spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

2) Z obsahu predloženej zmluvy je zrejmé, že táto vymedzila výšku úveru, výšku splátok, termíny
splatnosti, ako aj sadzby ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej ročnej percentuálnej miery
nákladov. Výška splátky úveru predstavovala 55,62 eur, avšak daná suma nie je členená v zmysle
spomínaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva neobsahovala
priamo v texte štruktúrované spresnenie jednotlivých zložiek danej splátky, a to rozčlenením na istinu,
poplatky a úroky, čo malo za následok posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov (§ 11 ods. 1
písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Súd pri tom poukázal aj na rozhodnutie SD EÚ C-42/15 a výklad k

nemu. Vzhľadom na uvedené závery, keďže súd považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný
abezpoplatkov,priznalžalobcovilenčasťpohľadávkyzodpovedajúcunezaplatenejistinevsume306,76
eur(úvervovýške1.300,-eurmínussplatenéfinančnéprostriedkyžalovanouvsume993,24eur).Pokiaľ
išlo o zvyšnú časť uplatneného nároku, tento súd ako nedôvodný zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z čiastočného úspechu
žalovanej v spore. Táto ostala v konaní úplne nečinná, k žalobe sa nevyjadrila a nezúčastnila sa ani
pojednávania, z ktorého dôvodu rozhodol súd tak, že jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3) Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol ako aj do výroku o trovách
konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd zrušil predmetné
rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Mal za to,že z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné vyvodiť, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere musí byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť úroku a iných poplatkov.
Následne nebolo možné považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej poukázal

na Smernicu 2008/48/ES, ktorá neumožňovala odchýliť sa od jej ustanovení, súd prvej inštancie tak
nesprávne v napadnutom rozsudku vyložil ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Podľa jeho názoru vyplýva súdu povinnosť aplikácie výkladu Súdneho dvora EÚ na prejednaný prípad, a
to výklad v uvedený v rozhodnutí C-42/15. Ďalej mal za to, že uznanie dlhu nebolo možné považovať za
neplatné. Mal za to, že právo na spravodlivý proces bolo porušené, keď nemal možnosť počas konania

vyjadriť sa k dôvodom zamietnutia žaloby.

4) K podanému odvolaniu sa žalovaná v súdom stanovenej lehote nevyjadrila.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý

rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol ako i o nároku na náhradu trov konania podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ktorej
žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 306,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,25 % ročne, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ mal za to, že z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné
vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť
úroku a iných poplatkov. S takýmto názorom sa odvolací súd nemohol stotožniť. Podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere je o. i. aj údaj

o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k), kedy absencia
týchto náležitosti síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. V predloženej zmluve absentujú tieto údaje, ktoré musia byť v zmluve
výslovne uvedené. Keďže ide o formulárovú zmluvu, ktorú pripravoval žalovaný, musí znášať následky
nesprávneho formulovania a absencie obligatórnych náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosti vyžadované §

9 ods. 2 písm. k), je zrejmé, že gramaticky výklad jednoznačne vyžaduje, aby spotrebiteľ vedel výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to tak, aby spotrebiteľ poznal rozčlenenie
konkrétnej splátky na časť istiny, úrokov a poplatkov. Túto informáciu pre spotrebiteľa považuje súd
za obzvlášť dôležitú pri uzatváraní zmluvy pre spotrebiteľa, aby vedel posúdiť jej prijateľnosť a práve
preto zákon ustanovuje, že musí byť priamo v zmluve. Predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie

náležitostípodľa§9ods.2písm.k) sankciuvtomzmysle,žeposkytnutýspotrebiteľskýúversapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej
inštancie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere.

8) Pokiaľ išlo o výklad Smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor

EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade
nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9),
ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.
9) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a

v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza
z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej
normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym
dvorom EÚ.

10) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler,
C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsahsmernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako
základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

11) Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. v časti povinnosti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy

účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo
o výklad práva contra legem.
12) Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia
zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal
odvolateľ, nie je prípustný.

13) Odvolateľ poukazoval aj na porušenia práva na spravodlivý proces, keď nemal možnosť vyjadriť
sa k dôvodom zamietnutia žaloby. V tomto smere je jeho tvrdenie nedôvodné, nakoľko žalobca bol
riadne predvolaný na pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil. Nemôže sa dovolávať porušenia práva na
spravodlivý proces, pokiaľ súd v ničom jeho právo neporušil a on sám nevyužil možnosť zúčastniť sa

pojednávania, kde by ho súd oboznámil aj s jeho predbežným právnym názorom.

14) Pokiaľ poukázal na platnosť Uznania dlhu, aj súd prvej inštancie argumentáciu k tomuto inštitútu
použil nad rámec samotného nároku žalobcu, nakoľko tento si na základe takého uznania žiaden nárok
neuplatňoval. Posúdenie platnosti nemalo na rozhodnutie vo veci žiaden vplyv.

15) Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

16) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaná, aj keď ostala v odvolacom konaní nečinná, mala v ňom úspech, a preto by mala nárok na

náhradu trov odvolacieho konania. Práve vzhľadom na jej nečinnosť v odvolacom konaní jej súd nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodala a zo spisu jej trovy nevyplývajú).

17) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).