Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/477/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233515
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233515.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
4C/247/2012-61 zo dňa 28.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/247/2012-61 zo dňa 28.03.2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil

s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
20Er/2977/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Dňa 16.07.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod sp. zn. EX
7434/10 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému K. Q. na základe návrhu
navrhovateľa zo dňa 08.06.2010 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 27.11.2009, sp. zn. SR 19587/09 zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave. Dňa 08.12.2010 bolo vydané poverenie na

vykonanie exekúcie pod č. 5511070316*.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 440,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
(v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2977/2010), ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona
NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov, účinného v čase začatia exekučného konania). V predmetnej žalobe

navrhovateľ uvádzal, že k udeleniu poverenia malo dôjsť po uplynutí zákonom stanovenej doby v
omeškaní viac ako 8 mesiacov.Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z pripojeného exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom dňa 16.07.2010 a o predmetnej žiadosti
súd rozhodol tak, že vydal poverenie pre súdneho exekútora dňom 08.12.2010 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť 500,00 Eur nesplateného úveru so 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 500,00
Eur od dňa 29.09.2009 do zaplatenia a trov exekúcie a v ostatnej časti bola žiadosť súdneho exekútora
o vydanie poverenia zamietnutá uznesením exekučného súdu zo dňa 19.11.2010.
S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 31.05.2011 a § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v znení do 31.05.2011 súd konštatoval, že v konaní č.k. 20Er/2977/2010 okresný
súd nebol povinný vydať poverenie do 15 dní, nakoľko sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku. Pokiaľ súd vydal poverenie po lehote 15 dní, v uvedenej lehote
skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci.
Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Vzhľadom na
problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa
bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať toto rozhodcovské rozhodnutie, pretože
súd nemá úlohu len „štatistu“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Vzhľadom
na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady (výzvou zo dňa

13.08.2010 žiadal rozhodcovský súd o ich predloženie) a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť
veci (spotrebiteľskej) pri dodržaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov nebolo možné dodržanie zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom
na všetky skutočnosti s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, jej prípadné nedodržanie nie je
závažné, resp. nie je tak závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany spotrebiteľa.

Okresnýsúdďalejpoukázalnato,ženedodržaniezákonnýchlehôtsanepovažujevždyaautomatickyza
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).
Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V uvedenej súvislosti okresný súd poukázal na rozsiahlu
judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu ČR.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy). Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom
tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril
v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten-ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti
každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní ani nekonkretizoval, ktoré z uvedených nákladov v

súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek
spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz,
z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku
takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, pretože tento
vznik musí byť navrhovateľom bezpochybne preukázaný. Súd tak musel v tomto prípade konštatovať,

že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p.
zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej škody. Odhliadnuc od uvedeného súd
poukázal na to, že predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu,
pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou
je v prevažnej miere poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá

v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za
škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti nebolo v prejednávanom prípade opätovne
preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval
akýkoľvek informačný systém práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnomsúde Žilina pod sp. zn. 20Er/2977/2010. Súd zdôraznil, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období
zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém práve z
dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina, vznik týchto nákladov

musí byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný, t.j. musí byť bezpochybne preukázaná
skutočná škoda. Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje
možnosť vzniku takýchto nákladov. Navrhovateľ nepreukázal vznik nákladov v celkovej výške 125,00
Eur.
Súd tak musel ďalej konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej

škody v dôsledku nevydania poverenia v zákonom stanovenej lehote, navrhovateľ nepreukázal
naplnenie ani ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, za stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, ktoré bolo podľa názoru navrhovateľa
spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo
vyvolalounavrhovateľaneistotu,nedôveruvprávoarovnosťvspoločnosti,úzkosť,pocitfrustrácie;zánik
ďalších podnikateľských aktivít, spôsobenie neistoty plánovaním ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať,
súdvšakstýmtonesúhlasilapovažovaltozaúčelovéašpekulatívnetvrdenianavrhovateľa.Navrhovateľ

ničím nepreukázal údajné „následky“, ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty ani nijako nešpecifikoval či
nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít. Nespresnil ani nepreukázal, ako daná situácia ovplyvnila
jeho ďalšie podnikateľské postupy. Je pritom nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju
podnikateľskú činnosť. Súd poukázal na to, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, ... sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba.

Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je
možnévzťahovaťnafyzickéosoby,ktorésanačinnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo (30 Cdo 675/2011).
Napokon súd nemohol nevziať do úvahy aj skutkové okolnosti na strane samotného navrhovateľa.
Je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O.s.p.), že navrhovateľ poskytoval v rozhodnom čase

spotrebiteľské úvery vo veľkom objeme a príjmy navrhovateľa z týchto úverov v porovnaní s občasným
neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na
navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Okresný súd dal za pravdu tvrdeniu odporcu, že postup
navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi, keď opakovane požaduje od spotrebiteľov v rozpore so
zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné sankcie. Opakovane porušuje práva spotrebiteľov.

Tvrdená škoda mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd mal rozhodnúť o návrhu na vydanie

poverenia po zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Okresný súd na základe zistených skutočností a s poukazom na citovanú právnu úpravu návrh v celom
rozsahu zamietol.
Súd nepripustil návrh navrhovateľa na vykonanie/doplnenie dokazovania znaleckým posudkom na
vyčíslenie výšky náhrady škody vzhľadom na uvedený právny záver, že navrhovateľ nepreukázal základ

uplatneného nároku na náhradu škody, preto je nadbytočné skúmať výšku škody.

V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo
na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods. 1
O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z

obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúťalebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre

navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ

zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak

predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,

že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je

možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju

viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z
nosných dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti
takého postupu okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom,
nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve navrhovateľom predložené odvolanie
je svojou zmätočnosťou (odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako
aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim

obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky
zapríčinil dlžník, resp. záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia okresný súd nevyslovil)
ilustráciou nesprávneho šablónovitého podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
10NcC/170/2013 zo dňa 21.03.2013, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Iveta Sýkorová nie
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej aktuálne na tamojšom súde pod sp. zn.
4C/247/2012, ktoré súd doručil účastníkom dňa 11.06.2013. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom

nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za
nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného
sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Ivety Sýkorovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (28.03.2014) prvostupňový súd vytýčil
dňa 07.03.2014 a navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené

dňa 12.03.2014. Dňa 21.03.2014 bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa (e-mail) na
„zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a
sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom
a dôvod navrhovateľa na odročenie pojednávania nepovažoval za závažný, pre ktorý by odročoval
pojednávanie s tým, že pojednávanie vo veci vykonal. Aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného
dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.) je správne a toto korešponduje s vyššie

uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ak teda
prvostupňový súd pojednával vec bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,
nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v neprítomnosti účastníkov konania za splnenia tam uvedených

procesnýchpodmienok.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnostiazároveň
k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom
samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané

dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2977/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č.
l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia .

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa
21.03.2014 navrhol zrušenie nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom
predvolaný.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 26.08.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 04.09.2013, ktoré okresný
súd zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 09.12.2013. Z obsahu spisu je
tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b

O.s.p. je vylúčený.
Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že

okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza
žiaden procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie poučil
účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem iného poučil aj podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 50 spisu).

Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 12.03.2014.

V protiklade s odvolaním navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok
spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovaťnamiesto neho odvolacie dôvody. Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so
závermi, ktoré nevyslovil.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia
na základe žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním

dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný
vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a taktiež konštatoval,
že navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu
za škodu, a preto návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy

zamietol.
Navrhovateľ nijako uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli dôvodom zamietnutia
návrhu (chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku, ako aj
exekučnom titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany; dôvody, pre ktoré v dotknutej
exekučnej veci „neplatí“ 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia), nenapadol.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa stotožnil odvolací súd a v plnom rozsahu na odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré

mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.