Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816897804
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816897804.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so
sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanej: Ľ. I., F.. XX.XX.XXXX, T. XXX
XX J. H., W. P. XXX/X, o zaplatenie 696,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č. k. 4Csp/1/2016-45 zo dňa 19.1.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná má proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva
o úvere dňa 28.12.2012. Rozsudkom č. k. XXT/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňom XX.X.XXXX, súd uznal žalovanú za vinnú z prečinu úverového podvodu podľa §
222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie. Žalobcovi bol predmetný rozsudok doručený dňa 21.5.2014. V predmetnej veci má
nárok na náhradu škody žalobcu základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Teda ide o typický občianskoprávny
vzťah. Spotrebiteľský úver je jeden z najfrekventovanejších občianskoprávnych vzťahov. V súlade s
princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
(premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach
a nie podnikateľské právo. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa,
pričom spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného
od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával. Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie
nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd
povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku, bez ohľadu na skutočnosť, či spotrebiteľ
vznesie námietku premlčania. Ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktoréhona všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp.

zn. 3 MCdo 14/2014). Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej
mu trestným činom, a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a
v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu
povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej
doby pokračuje (R 31/1974) (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 22. decembra 1983, sp. zn. 5 Cz

27/83, R 29/1985). Poškodený v začatom konaní riadne pokračuje tiež vtedy, ak po skončení iného
(trestného) konania v primeranej lehote pokračuje v konaní podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie
rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní. Ak (podľa okolností prípadu) poškodený v konaní
riadne pokračuje podaním návrhu o uspokojenie rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní,
premlčacia doba nezačne znovu plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia v predchádzajúcom konaní,
ale jej plynutie bude naďalej prerušené až do právoplatného skončenia tohto (nadväzujúceho) konania

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 13. novembra 2008, sp. zn. 21 Cdo 2958/2007). Ako vyplýva
z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 43/2010 z 29. februára 2012,
„Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie pokračovalo
plynutie premlčacej doby. So zreteľom na uvedené pre pokračovanie plynutia subjektívnej premlčacej
doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúci okamih vyznačenia právoplatnosti na

rozhodnutí, ktorým bol žalobca ako poškodený odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych,
ale doručenie tohto rozhodnutia poškodenému. Keďže žalobkyňa podala žalobu na náhradu škody na
súde prvého stupňa až 7. júla 2008 a žalovaní 2/ a 4/ v súdnom konaní vzniesli námietku premlčania
práva žalobcu na náhradu škody, odvolací súd správne zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a žalobu zamietol, keďže premlčané právo mu už nebolo možné v súdnom konaní priznať.“ V

prejednávanej veci žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody dňa 5.2.2014. Rozsudok bol žalobcovi
doručený dňa 21.5.2014. Žalobca získal nepochybne vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody
najneskôr v priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený s uplatneným nárokom.
Po doručení rozsudku dňa 21.5.2014 mal žalobca riadne pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu
škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný rozhodne nemožno považovať za primeranú, a preto

takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní.
Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie, pokračovalo
plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka
tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr dňa 22.5.2014 a uplynula dňa 22.5.2016. Keďže žalobca
podal žalobu o náhradu škody na súde až dňa 1.7.2016, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby. Nárok

žalobcu na náhradu škody proti žalovanej tak súd považoval za premlčaný, preto ho v celom rozsahu
zamietol. Za daných okolností súd nemohol prihliadať na mimoriadnu splatnosť úveru (v dôsledku jeho
absolútnej neplatnosti) dňa 15.9.2013 a posudzovať premlčanie podľa všeobecnej trojročnej premlčacej
doby. Žalobca si z predmetného právneho vzťahu medzi ním a žalovanou uplatnil nárok na náhradu
škody v trestnom konaní, a tento sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. V závere

súd poukázal aj na skutočnosť, že v prípade, že by nešlo o premlčaný nárok, súd by okrem iných
predpokladov,skúmalajpožadovanúvýškuškody.Predmetnáspotrebiteľskázmluvazodňa28.12.2012,
od ktorej žalobca nárok na náhradu škody odvodzuje, však nespĺňa všetky zákonom požadované
náležitosti. Súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, žalovanej tak vznikol nárok na plnú náhradu
trov konania, pričom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žalovaná sa zriekla práva na náhradu trov, preto

súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, že súdna prax zhodne určila použitie
Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zabezpečenia záväzkov zo zmluvy
o úvere (R SR 11/2001), ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej

zmluvy o úvere. Je teda podľa žalobcu nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu
zmluvných strán, riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d/). Podľa odvolateľa zmluvu o
úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V
zmluve o úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, povinný zároveň vyhlásil, že sa

oboznámil a súhlasil s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), a že
nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej
normy úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv podľa žalobcu nevylučuje, ani komplexne neupravuje
osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju vskutkovorelevantnýchprávnychvzťahochaplikovať,pričomniejerelevantné,čiideorelatívnyobchodný
záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah, alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.
Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty,

pričom ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi sa podľa odvolateľa riadi predpisom účinným do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola
spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzatvorenej do 31.5.2014, obmedzenie
výšky odplaty sa nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie

odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí
vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru, pričom žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere so žalobcom
slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim

podpisom. K premlčaniu nároku žalobca poukázal na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
s tým, že jeho nárok nie je premlčaný, a to z dôvodu, že Okresný súd Vranov nad Topľou žalobcu
rozsudkom zo dňa 28.12.2012 odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.5.2014 s tým, že z vyššie citovaného
zákonného ustanovenia podľa žalobcu jasne vyplýva, že uplatnený nárok nie je premlčaný. Okrem toho

z ustanovení o premlčaní nároku na náhradu škody, konkrétne § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľažalobcujasnevyplýva,žeprávonanáhraduškodysapremlčujezadesaťrokovododňa,keďdošlo
k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Z právoplatného a vykonateľného rozsudku jasne vyplýva, že k udalosti
došlo dňa 28.12.2012, a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Vzhľadom na uvedené žalobca
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, a v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,

§ 362 ods. 1 CSP), a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom konania je nárok žalobcu, v ktorom sa domáha voči žalovanej zaplatenia sumy 550,- eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 15.9.2013 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol po prijatí záveru, že nárok
žalobcu je premlčaný, keď trestný rozsudok, ktorým súd okrem iného uznal žalovanú vinnú zo spáchania
prečinu úverového podvodu, bol žalobcovi doručený dňa 21.5.2014 s tým, že žalobca bol odkázaný s

nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie, kde ďalej pokračovalo plynutie premlčacej
doby. Dvojročná premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka tak v predmetnej veci začala
plynúť najneskôr 22.5.2014 a uplynula 22.5.2016, a keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody na
súde až dňa 1.7.2016, urobil tak podľa okresného súdu po uplynutí premlčacej doby.

7. Je potrebné uviesť, že žalobca si svoj nárok v tomto konaní uplatnil podľa § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Táto všeobecná zodpovednosť vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením
akejkoľvek právnej povinnosti. Je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon. Zodpovednosť
žalovanej, žalobca odvodzoval zo skutočnosti, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou vo

veci č. k. XXT/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX, bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania prečinu
úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustila tak, že od žalobcu
vylákala úver tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru na
jeho splácanie, a tým mu spôsobila škodu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
15.5.2014. Odvolací súd v danej právnej veci rešpektujúc závery právoplatného rozhodnutia v trestnej

veci konštatuje, že viazanosť odsudzujúcim rozsudkom je daná vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam,
ktoré boli podmienkou odsúdenia žalovanej (odsúdenej), a ktoré boli zistené súdom prvej inštancie,
vrátane zistenia vzniku škody na majetku poškodeného (žalobcu) v dôsledku protiprávneho konania
odsúdeného (nález I.ÚS 269/2011). V danej veci si žalobca uplatňuje náhradu škody na základeokolností totožných s okolnosťami, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie v trestnom konaní, preto
rešpektujúc právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený v náleze I.ÚS 269/2011, odvolací súd pri
rozhodovaní vychádzal zo záveru, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozhodnutím vydanom v

trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre
rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal,
nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu, kto ho spáchal
(R 77/2011). V občianskosúdnom konaní je súd viazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní o

tom, že bol spáchaný trestný čin, a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou skutku, a tým aj formou
zavinenia, predpokladanou Trestným zákonom (2Cz 16/92 z 29.4.1992, R 35/1993). S ohľadom na
uvedené odvolací súd uzavrel, že viazanosť právoplatným rozsudkom vydaným v trestnom konaní, v
ktorom bol žalobca s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych,
zakladá právny nárok žalobcu na náhradu škody uplatnenej v tomto konaní priamo proti žalovanej.

8. Odvolací súd vychádzajúc z výroku rozsudku o vine žalovanej ako celku, s prihliadnutím na jeho
právnu a skutkovú časť, a viazaný totožnými znakmi skutkovej podstaty trestného činu, a nároku na
náhradu škody uplatnenej v tomto konaní, súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nárok
žalobcu je premlčaný. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní poukazoval na nesprávny postup súdu, keď
tvrdil, že nárok na náhradu škody si uplatnil včas, v desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.

9. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný
na zistenú námietku premlčania vždy prihliadnuť. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona, právo na náhradu
škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za
desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

10. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu
subjektívnu (ods. 1), a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah

je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému
ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a o
tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo
sa premlčiavalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna

desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

11. Podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky zákonník
v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na

podmienku vedomosti poškodeného a) o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti), ako
určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme, určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť
peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih
vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodovej
udalosti,čisprotiprávnymkonaním,b)otom,ktozavzniknutúškoduzodpovedá,t.j.ozodpovednostnom

subjekte.

12. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti
poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený
dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti

poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Poškodený sa dozvie o tom,
kto za škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach,
na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická
osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca
nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR

sp. zn. 1Cdo/82/2009).

13. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej
doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z príkladov, keď dochádza k zastaveniuplynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatní v premlčacej dobe právo na súde, alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba, a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu

prebiehajúceho súdneho, alebo iného konania, uplatní svoje subjektívne právo (napríklad právo na
náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva
spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k zastaveniu
plynutia premlčacej doby, je i tzv. adhézne konanie (§ 46 Trestného poriadku), teda konanie o nároku na
náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať najneskoršie

na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti
nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu
škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení
trestného konania (R 31/1974).

14. Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku, pričom

zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku; stačí, ak
poškodený ako dôvod uvedie, že skutkom uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia mu bola
spôsobená škoda, a z toho dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku,
treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, prípadne odkázať na dokument
(písomnosť), kde je výška určená (napríklad na znalecký posudok, ktorý je súčasťou spisu); nestačí

však také vyjadrenie, ktoré odkazuje na budúce vyčíslenie škody; uplatnenú minimálnu výšku škody
môže ďalej upresňovať až do doby, než sa súd na hlavnom pojednávaní (verejnom zasadnutí o
odvolaní) odoberie na záverečnú poradu, keďže na určenie výšky uplatneného nároku môže mať
vplyv dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí o odvolaní; návrh
musí byť uplatnený voči konkrétnemu obvinenému. Za nesprávne uplatnený nárok na náhradu škody

treba považovať nárok uplatnený poškodeným napríklad v znení „budem žiadať náhradu škody v plnej
výške“, „pripojujem sa s nárokom na náhradu škody“, „vznikla mi škoda vo výške....“ alebo „požadujem
náhradu škody vo výške zistenej orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. vo výške škody spôsobenej
obvineným“ (ASPI komentár § 46 zákona č. 301/2005 Z. z.).

15. V danej veci sa o škode a o subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu, žalobca najneskoršie
dozvedel doručením rozsudku, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na občianskoprávne konanie,
t. j. dňa 21.5.2014, a týmto dňom mu začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva
na náhradu škody. Uvedeným dňom žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa
vzniku škody a subjektu, ktorý za škodu zodpovedá. Táto skutočnosť nebola ani v konaní sporná.

16. Odvolací súd zotrvávajúc na svojich vyššie uvedených záveroch o uplynutí premlčacej doby na
uplatnenie nároku, ako aj na tom, že vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej lehoty je taký, že ak
sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie
druhá premlčacia doba, má za to, že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba na

podanie žaloby najneskoršie dňa 22.5.2016, a pretože za dobu odo dňa, kedy bol rozsudok žalobcovi
doručený (21.5.2014), do dňa skončenia subjektívnej premlčacej doby (22.5.2016), nedošlo, a žalobca
to ani netvrdil, k prerušeniu plynutia premlčacej doby, bola žaloba podaná v tejto veci dňa 1.7.2016
oneskorene, a nárok žalobcu bol už v čase podania žalobného návrhu premlčaný.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, keď vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu, považoval za zbytočné zaoberať
sa ďalšími odvolacími dôvodmi.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o tomto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).