Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie… Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/189/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310206316
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2310206316.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, proti odporkyniam: 1 P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. Y.
XXX, 2 M. J., nar. XX.X.XXXX, bytom H., F. XXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so
sídlom Bratislava, Mickiewiczowa 2, 3 Mgr. P. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom R., R. XXXX/X, zastúpenej
advokátom: JUDr. Ivan Rendek, so sídlom Galanta, Šafárikova 1522, o zaplatenie 10 406,69 Eur s

príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, zo dňa 27.11.2013
č.k. 5C/176/2010-273, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18.12.2013 č.k. 5C/176/2010-290 -
v jeho vyhovujúcej časti voči odporkyni 1, včítane závislých výrokov o trovách konania a poplatkovej
povinnosti odporkyne 1 a v zamietajúcej časti voči odporkyniam 2 a 3, včítane výrokov o trovách konania,
takto

r o z h o d o l :

Odvolanie navrhovateľa voči vyhovujúcej časti voči odporkyni 1, včítane závislých výrokov o trovách

konania a poplatkovej povinnosti odporkyne 1 o d m i e t a .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej
časti voči odporkyni 3 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 3 r u š í a vec
mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej
časti voči odporkyni 2 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 2 r u š í a
konanie voči nej z a s t a v u j e.

Navrhovateľ a odporkyňa 2 navzájom nemajú právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporkyňu 1 k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
istinu vo výške 10 406,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10 406,69
Eur od 4.5.2010 do zaplatenia, do 31.12.2016, spolu s náhradou trov konania vo výške 231,70 Eur do
31.12.2016. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti zaplatiť odporkyni 2 k rukám jej právneho zástupcu trovy
právneho zastúpenia vo výške 3.017,50 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a rovnako
aj odporkyni 3 k rukám jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 1 905,46 Eur, do

3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporkyňu 1 zaviazal k povinnosti zaplatiť Okresnému súdu
Galanta súdny poplatok z návrhu vo výške 220,05 Eur, do 3dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo
zvyšnej časti dopĺňacím rozsudkom návrh zamietol.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, § 457, § 546, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 odss. 1, § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku

štátu, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy a § 166 ods. 1, § 142 ods. 3 v spojení s § 146
ods. 2 veta druhá, § 142 ods. 1 O.s.p. odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané,že odporkyňa 1 uzatvorila s navrhovateľom dňa 13.10.2006 zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej
výpomoci zo sociálneho fondu, v zmysle ktorej jej bola poskytnutá pôžička vo výške 400 000,- Sk, ktorú
sa zaviazala splácať mesačne po 3 335,- Sk. Obdobnú pôžičku uzatvorila odporkyňa 1 s navrhovateľom

aj dňa 24.04.2006 a obe zmluvy boli uzatvorené podľa pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky
Ministerstva vnútra SR č. 5/2005 za podmienok ďalej dohodnutých, kým v prípade zmluvy z 24.04.2006
bola pôžička poskytnutá na základe písomnej žiadosti schválenej komisiou organizácie, v tomto prípade
bola pôžička schválená Centrálnou rozhodcovskou komisiou organizácie. I keď je nepochybné, že v
zmysle čl. 10, bod 3 pokynov o prípadných rozporoch vo výklade, alebo riešenia problémov nad rámec

tohto pokynu rozhoduje Centrálna rozhodcovská komisia zriadená podľa potreby, ktorá bude zložená
z dvoch zástupcov odborového zväzku a dvoch zástupcov Ministerstva a ktorá i rozhodla v druhom
prípade o schválení pôžičky odporkyni 1, súd sa nestotožňuje s argumentom navrhovateľa o tom, že
bola oprávnená konať mimo a nad rámec pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva
vnútra SR č. 5, ročník 2005. Ako potom uviedli, odporkyne 2 a 3, pôžička odporkyni 1, poskytnutá vo
výške 400.000,- Sk v zmysle zmluvy z 13.10.2006, bola v rozpore s pokynom generálneho riaditeľa

sekcieekonomikyMinisterstvavnútraSRč.5,ročník2005.Keďžeišloonovúzmluvutrebatútovýpomoc
chápať ako novú výpomoc, čo bolo v rozpore s č. 4 bod 4 Zbierky pokynov. Rovnako bol porušený
čl. 6 bod 3 písm. a) Zbierky v čase uzavretia zmluvy, a dokonca aj v čase vyplatenia peňazí ručiteľský
záväzok tu existoval iba od jednej osoby a to odporkyni 3, kým odporkyňa 2 zmluvu ako ručiteľka
podpísala až 7.11.2006, čím bol porušený ďalší článok Zbierky pokynov. V tomto smere súd poukazuje

aj na ust. § 3 z. č. 278/1993 Z.z., pretože poskytnutie výpomoci odporkyni 1 bolo v rozpore s týmto
ustanovením zákona a pokiaľ ide o ručiteľky, tak aj rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov, keďže
súd nemá za preukázané, žeby Centrálna komisia konala v súlade s pokynom resp. v akom rozsahu
bola oprávnená konať tak aby jej konanie bolo súladné aj s ust. § 3 ods. 2 z. č. 278/1993 Z.z., súd
považujezmluvuč.SE-179-322/EO-2006oposkytnutísociálnejnávratnejvýpomocizosociálnehofondu

uzatvorenú medzi navrhovateľom a odporkyňou 1 dňa 13.10.2006 za neplatnú s poukazom na ust. § 39
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd poukazoval na rozpor s dobrými mravmi, tu ide najmä o okolnosti
týkajúce ručiteľského záväzku. Je pravdou tvrdenie navrhovateľa o tom, že ručiteľ je povinný si
zistiť všetky okolnosti uzatvorenia zmluvy predmetom ktorého je záväzok, za ktorý chce ručiť. Avšak
okolnosti podpísania ručiteľského vyhlásenia v tomto prípade sa súdu javia ako konanie tak zo strany

jednej, ale aj druhej ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Ide najmä o okolnosť, keď odporkyňa
2 podpísala ručiteľské vyhlásenia až 7.11.2006 teda, skoro mesiac potom ako bola zmluva podpísaná,
ale najmä, keď už boli finančné prostriedky z tejto zmluvy vyplatené. Nemohla a nemala ako vedieť o
tejto skutočnosti, a zrejme tak navrhovateľovi ako aj odporkyni 1 táto skutočnosť (ručiteľské vyhlásenie
odporkyňou 2) iba vyhovovali. Ručenie je subsidiárny a akcesorický právny vzťah medzi ručiteľom a

veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu a ktorého
obsahom je záväzok ručiteľa uspokojiť konkrétnu pohľadávku ručiteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Pri
ručení platí zásada, že bez hlavého záväzku niet ručiteľa. ak zmluva, na základe ktorej vznikol hlavný
záväzok, je neplatná, je neplatná aj dohoda o ručení. Na základe vyššie uvedeného, keď súd považuje
zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu za neplatnú, neplatná je aj

dohoda o ručení, preto návrh voči odporkyniam 2 a 3 ako ručiteľkám považuje za nedôvodný. Je však
nepochybné, že odporkyni 1 bola poskytnutá finančná výpomoc vo výške 400 000,- Sk, ktorú postupne
splácala. Keďže odporkyňa 1 žalovanú sumu uznala, voči výške neuhradenej pôžičky nenamietala, a v
konečnom dôsledku navrhovateľ riadne preukázal a zdôvodnil žalovanú výšku, súd odporkyňu zaviazal
na zaplatenie sumy 10 406,69 Eur a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia a to spôsobom

uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia, keď so zaplatením dlžnej sumy do 31.12.2016 súhlasili tak
navrhovateľ ako aj odporkyňa 1. Súd zaviazal odporkyňu aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle
ust. § 517 ods. 2 O.s.p. a keďže nemal za preukázané, žeby odporkyňa 1 bola vyzvaná na zaplatenie
dlžnej sumy, do omeškania sa dostala až dňom nasledujúcim ako obdržala návrh s prílohami zo súdu.
Preto dňom kedy sa dostala do omeškania bol deň 4.5.2010 a týmto dňom ju súd zaviazal na úroky z

omeškania vo výške 9% ročnej z dlžnej sumy a odporkyni 1 povolil istinu s príslušenstvom uhradiť do
31.12.2016, vzhľadom k jej majetkovým pomerom a tiež súhlasu navrhovateľa. Súd návrh zamietol aj
o zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 1522,29 Eur od 11.01.2010 do zaplatenia ako aj v časti o
zaplatenie 9%-tných úrokov z omeškania zo sumy 10 406,69 Eur od 11.01.2010 do 4.5.2010, nakoľko
má za to, že odporkyňa 1 sa dostala do omeškania s plnením až od 4.5.2010. O trovách konania

navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni 1 súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., kde navrhovateľ mal
v prevažnej miere úspech v konaní a taktiež podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., kde odporkyňa 1
zavinila, že konanie v ktorej navrhovateľ zobral návrh späť sa zastavilo. Preto súd priznal navrhovateľovi
plnú náhradu trov konania ako si ju uplatnil a to vo výške 231,70 Eur. O trovách konania odporkýň 2a 3 súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods.1 O.s.p., keď odporkyniam ako účastníkom, ktorí
mal vo veci plný úspech, priznal plnú náhradu trov konania a to odporkyni 2 náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 3 017,50 Eur a odporkyni 3 vo výške 1 905,46 Eur. Súd zaviazal odporkyňu 1 aj

na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu a to vo výške 30 %, keďže v 70% je oslobodená od platenia
súdnych poplatkov, nakoľko úspešný navrhovateľ je od poplatku osobne oslobodený zo zákona a to s
odkazom na § 2 ods. 2, § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 zak. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. V zmysle
sadzobníka bola poplatková povinnosť vo výške 733,50 Eur (6% zo sumy 12.225,98 Eur) a 30% z tejto
sumy je 220,05 Eur, ktoré je odporkyňa v zmysle vyššie citovaného ustanovenia povinná zaplatiť tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zaviazaní odporkyne 1 zaplatiť súdny poplatok za návrh, podal
odvolanie navrhovateľ, ktorý odvolaciemu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v podstatnej
časti zmeniť tak, že odporkyne 1, 2 a 3 sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť mu istinu vo výške
10 406,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10 406,69 Eur od 4.5.2010 do

zaplatenia, do 31.12.200; odporkyne v 1. až 3. rade sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť mu trovy
právneho zastúpenia. Dôvodil tým, že odvolanie podáva s odkazom na § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a
f) O.s.p. Je nepochybné, že odporkyni 1 bola poskytnutá návratná sociálna výpomoc pre kúpu rodinného
domu a je taktiež nepochybné, že odporkyne 2 a 3 pristúpili k ručiteľskému záväzku, pričom výslovne
podotýka, že jeho žalobný návrh znie na zaplatenie žalovanej sumy a nie na určenie platnosti zmluvy

o poskytnutí návratnej finančnej výpomoci. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že pôžička bola
odporkyni1poskytnutávrozporespokynomgenerálnehoriaditeľasekcieekonomikyMinisterstvavnútra
Slovenskej republiky č. 5/2005, nezriaďoval by na jej prípad ad hoc centrálnu rozhodovaciu komisiu,
ale ponechal by posúdenie žiadosti odporkyne na stálej (zriadenej) komisii pre posudzovanie žiadosti,
ktorá sa posudzovaním žiadostí o návratnú finančnú výpomoc riadi jeho pokynom č. 5/2005. To, či sa

má Centrálna a rozhodcovská komisia riadiť pokynom č. 5/2005 alebo nie vie určiť jedine ten subjekt,
ktorý predmetný pokyn vydal, teda on sám. Do pozornosti dáva tiež konanie vedené na Okresnom
súde Galanta pod sp. zn. 26C/177/2010, v ktorom obdobnom konaní odporkyňa 1 ako ani odporkyňa
3 ako ručiteľka neplatnosť zmluvy o poskytnutí návratnej finančnej výpomoci ani raz nespochybnili
a ani ju nenamietali. V danom konaní bola vec ukončená súdnym zmierom, v zmysle ktorého boli

odporkyne 2 až 3 povinné zaplatiť mu uplatnenú pohľadávku spolu s úrokom z omeškania. Pokiaľ ide
o ručiteľský záväzok, sú právne bezvýznamné námietky ručiteľa po tom, ako vznikne jeho ručiteľský
záväzok. Ručiteľský záväzok nemôže ručiteľ zrušiť len na základe svojho vlastného rozhodnutia. Súd
nijako neposudzoval ručiteľský záväzok z pohľadu § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka, nezaoberal sa
anifaktom,žekposkytnutiupôžičkyodporkyni1nepochybnedošloažeodporkyne2a3svojímvlastným

konaním nepochybne k ručiteľskému záväzku pristúpili. Spochybňovanie platnosti zmluvy o poskytnutí
sociálnej návratnej výpomoci zo strany odporkyne 3 je nepochopiteľné aj preto, že odporkyni 1 bola na
jej základe poskytnutá suma 26 551,14 Eur, pričom odporkyňa 3 ako dcéra odporkyne 1 je v súčasnosti
vlastníčkou nehnuteľnosti, na ktorú boli odporkyni 1 finančné prostriedky poskytnuté. Apelovanie súdom
na rozpor s dobrými mravmi na jednej strane a ignorovanie faktu, že odporkyňa 3 je jednoznačne

ručiteľkou a zároveň vlastníčkou rodinného domu, na kúpu ktorého boli práve z jeho strany poskytnuté
finančné prostriedky, považuje za účelové, nemajúce oporu v inštitúte dobrým mravov. Odvolaním
napáda aj povinnosť zaplatiť odporkyniam 2 a 3 trovy právneho zastúpenia. Tu s odkazom na § 73 ods. 2
vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
špeciálny súd a vojenské súdy vychádzajúc z toho, že osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné,

účelné a hospodárne vynaložené výdavky, cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom,
na čo súd mal brať zreteľ vo vzťahu k priznanej výške trov právneho zastúpenia odporkyniam 2
a 3. Napokon namieta aj samotnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s odkazom na § 157
O.s.p., keďže z napadnutého rozsudku nevyplýva jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, toto považuje
za formalistické a arbitrárne, v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom, nemajúce

rozumný základ v obsahu spisu.

Odporkyne 1 až 3 odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili
prostredníctvom právnych zástupcov len odporkyňa 2 a 3.

Odporkyňa 2 sa stručne vyjadrila v tom smere, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a
s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí.Odporkyňa 3 poukázala na to, že pokiaľ ide o zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo
sociálneho fondu, aj naďalej sa domnieva, že ide o absolútne neplatnú zmluvu, ktorá je v rozpore
so zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, resp. ho obchádza. V tejto súvislosti poukazuje na

znenie § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 a § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. ako aj na to, že zmluva je v
rozpore aj s pokynom generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR č. 5/2005, preto
sú rovnako neplatné aj ručiteľské záväzky, ktoré boli urobené na zabezpečenie záväzku vyplývajúceho
z takejto neplatnej zmluvy. Pokiaľ odvolateľ aj poukázal na iné konanie vedené na Okresnom súde v
Galante pod sp. zn. 26C/177/2010, ide o úplne iné konanie, na základe inej zmluvy a pokiaľ aj v tomto

konaní nenamietala neplatnosť právneho úkonu, tak jedine z dôvodu, že v uvedenom konaní nebola
právne zastúpená a o dôvodoch takejto neplatnosti nevedela. Ďalej odporkyňa 3 vo svojom vyjadrení
popísala okolnosti, za ktorých nadobudla rodinnú nehnuteľnosť na nadobudnutie ktorej odporkyňou 1
bola poskytnutá výpomoc na základe zmluvy uzatvorenej s navrhovateľom s tým, že pokiaľ aj odporkyňa
1 dostala na základe zmluvy pôžičku vo výške 400 000,- Sk, mohla použiť tieto peniaze aj na čiastočné
splatenie úveru, aby urýchlila dobu, kedy by stala majiteľkou tejto nehnuteľnosti, kde však boli použité

tieto prostriedky získané od navrhovateľa sama nevie. Odvolaciemu súdu navrhuje napadnutý rozsudok
v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Na záver, len čisto teoreticky pokiaľ by sa súd stotožnil
s argumentáciou navrhovateľa, ním uplatnený petit je podľa jej názoru nesprávny, nakoľko ručiteľský
záväzok nemá formu pasívnej solidarity, vstup ručiteľa nie je prevzatím dlhu alebo pristúpením záväzku,
ručiteľ teda nie je zaviazaný spoločne a nerozdielne s dlžníkom, jeho záväzok je len podporný a preto

petit nemá znieť tak, že všetci odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť dlh navrhovateľovi,
ale že sú povinní zaplatiť navrhovateľovi istinu s príslušenstvom v stanovenej lehote s tým, že plnením
jednéhozodporcovzanikávrozsahuplneniapovinnosťdruhýchodporcov.Vprípadeúspechusizároveň
uplatňuje trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 295,18 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) pred vecným preskúmaním odvolania
bol povinný zaoberať sa otázkou, či odvolanie podala oprávnená osoba - účastník konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 O.s.p.) a či bolo odvolanie podané
včas, pričom dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa voči vyhovujúcej časti voči odporkyni 1,
včítane závislého výroku o trovách konania je potrebné podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.

odmietnuť.
Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt
tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia,
proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená ustanovením §

202 O.s.p. určujúcim podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od toho
sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje
osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie
(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je
skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý

a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,
predpokladázaujatiezáveruojehoprípustnostitakpostránkeobjektívnej,akoajpostránkesubjektívnej.
Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej
prípustnosti odvolania.
Odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania je názoru, že právo podať odvolanie

prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach,
rozhodujúcim je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu prípadnej ujmy je
možné posudzovať len z procesného hľadiska. Pri tomto posudzovaní nie je možné brať do úvahy
subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale len objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu
bola spôsobená určitá, trebárs i nie príliš významná ujma, ktorú je možné odstrániť zrušením alebo

zmenou napadnutého rozhodnutia. Oprávnenie podať odvolanie teda svedčí len tomu účastníkovi, v
ktorého neprospech vyznieva pomerovanie najpriaznivejšieho výsledku, ktorý súd prvého stupňa pre
účastníka mohol založiť svojim rozhodnutím a výsledku, ktorý svojim rozhodnutím mohol založiť, ak je
zároveň spôsobená ujma odstrániteľná tým, že odvolací súd rozhodnutie zruší alebo zmení. Riadiac
sa uvádzaným je potom možné uzavrieť len to, že vyhovením návrhu vo vzťahu k odporkyni 1, teda

priznaním navrhovateľovi uplatnenej pohľadávky v celej nárokovanej výške pokiaľ ide o jej istinu a v časti
príslušenstva v rozsahu podľa odvolania akceptovaného a to aj pokiaľ ide o jej splatnosti určenú súdom
prvého stupňa, s namietaním len titulu jej priznania (titul priznania pohľadávky súd riešil len ako otázku
predbežnú, ktorá sama o sebe nie je priamym predmetom sporu, rozhodnutie o nej sa nestalo súčasťouvýroku súdu, teda nenadobudne právoplatnosť a tým záväznosť pre prípadné iné konania), mu žiadna
ujma na jeho procesných právach spôsobená nebola, a preto navrhovateľ nie je osobou subjektívne
oprávnenou na podanie odvolania voči tejto časti napadnutého rozsudku, teda vo vyhovujúcej časti voči

odporkyni 1, včítane závislého výroku o trovách konania a poplatkovej povinnosti odporkyne 1 (inak ani
odvolaním osobitne nenapadnutých).
Ak teda navrhovateľ nie je osobou (subjektívne) oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenej časti
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, jeho odvolanie v tejto časti podľa § 218 ods. 1 písm. b)
O.s.p. odvolací súd odmietol.

Pokiaľ ide o ostatnú časť odvolaním navrhovateľa napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, teda v
jeho zamietajúcej časti voči odporkyniam 2 a 3 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a týmto
odporkyniam, v tejto Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie
bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p.), preskúmal v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa v tejto časti je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v týchto častiach zrušiť, konanie voči odporkyni 2 zastaviť a vo vzťahu k
odporkyni 3 vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že súd prvého stupňa vydal na návrh navrhovateľa
platobný rozkaz č.k. 21 Ro/1070/2010-11 zo dňa 15.4.2010, ktorým odporkyni 1 a 2 uložil povinnosť, aby
zaplatili spoločne a nerozdielne navrhovateľovi sumu 12 225,98 Eur s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 12 225,98 eur od 11.1.2010 do zaplatenia. Proti tomuto platobnému rozkazu podala
odpor iba odporkyňa 1, odporkyňa 2 odpor nepodala.

Podľa § 174 ods. 2 O.s.p., ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci
samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. To neplatí, ak sa
platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám za seba ( § 91 ods. 1). Opravným
prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd,
ktorý vydal platobný rozkaz.

Platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.
Z toho vyplýva, že taký platobný rozkaz je exekučným titulom (podkladom na výkon rozhodnutia podľa
šiestej časti Občianskeho súdneho poriadku). Ak čo len jeden z odporcov, ktorí tvoria nerozlučne
procesné spoločenstvo, podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz
v plnom rozsahu a predseda senátu nariadi pojednávanie. Tento účinok odporu podaného len jedným z

odporcov sa neuplatní, ak odporcovia majú postavenie samostatných spoločníkov v spore. Preto otázku,
či včas podaný odpor jedného odporcu má účinky aj pre ďalšieho zo žalovaných odporcov vo veci, je
potrebné riešiť podľa toho, či na strane odporcov ide o spoločenstvo samostatné alebo nerozlučné (§
91 O.s.p.)
O tom, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, rozhoduje povaha predmetu konania

z hľadiska hmotného práva. O samostatné spoločenstvo ide tam, kde povinnosť každého odporcu
je nutné posudzovať samostatne, takže aj rozsudok ohľadom každého z nich môže vyznieť inak;
naproti tomu u nerozlučného spoločenstva je možný len jeden rozsudok, ktorý musí byť pre všetkých
spoločníkov buď priaznivý alebo nepriaznivý. O toto spoločenstvo (nerozlučné) však nemôže ísť v tejto
veci, keď odporkyňa 2 vzala na seba voči navrhovateľovi povinnosť, že uspokojí jeho pohľadávku z jeho

zmluvného vzťahu s odporkyňou 1, ak ju táto ako hlavná dlžníčka neuspokojí; už len z tejto subsidiárnej
povahy povinnosti odporkyne 2 vyplýva, že rozsudok ohľadom všetkých odporcov nemusí byť nutne
rovnaký. V prípade odporkyne 1 ako dlžníčky a odporkyne 2 ako ručiteľky tak ide o spoločenstvo
samostatné. (podporne pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 26 Odo 786/2006, Ústavný súd SR sp. zn. III. ÚS
77/2010, rozsudok NS SR sp. zn. 3 Obdo 38/2007) Preto ak podala proti platobnému rozkazu odpor len

odporkyňa 1, nemal jej úkon žiadne účinky pre odporkyňu 2, ohľadom ktorej platobný rozkaz nadobudol
účinky právoplatného rozsudku (§ 174 ods. 1 O.s.p.). O jej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi uplatnenú
pohľadávku bolo právoplatne rozhodnuté a nemalo byť o tejto veci znovu konané s odkazom na § 159
ods. 3 O.s.p. (pozri R 58/1969)
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci (podmienky konania).
Občiansky súdny poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel,
ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady
sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky,takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za neodstrániteľný
nedostatok konania sa považuje aj res iudicata (§ 159 ods. 3), o ktorý tak ide v danom prípade, preto
odvolací súd s odkazom na § 221 ods. 1 písm. b), ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa,

v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči odporkyni 2, ako aj vo výroku o trovách
konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 2 zrušil a konanie voči nej zastavil.
O náhrade trov tejto časti konania súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., bez možnosti
použitia jeho ods. 2 veta prvá, tu potom aj v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keďže k zastaveniu
konania nedošlo zavinením žiadneho z účastníkov konania, preto ako navrhovateľ, tak aj odporkyňa 2

navzájom nemajú právo na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.
Predmetom konania v prejednávanej veci potom zostal už len nárok navrhovateľa voči odporkyni
3 ako ručiteľky, ktorá vstúpila do konania až po vydaní platobného rozkazu a nadobudnutí jeho
právoplatnosti voči odporkyni 2, na zaplatenie pohľadávky vo výške 10 406,69 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10 406,69 Eur od 4.5.2010 do zaplatenia, do 31.12.2016,
ktorá vznikla zo záväzkového vzťahu založeného zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci

zo sociálneho fondu č. SE-179-322/EO-2006 zo dňa 13.10.2006, uzavretou medzi navrhovateľom ako
zamestnávateľom a odporkyňou 1 ako jeho zamestnankyňou, na základe ktorej jej bola poskytnutá
bezúročná, bezhotovostná sociálna návratná výpomoc zo sociálneho fondu na účel kúpy rodinného
domu vo výške 400 000,- Sk. Pohľadávka bola zabezpečená aj ručením odporkyňou 3, na základe
jej písomného vyhlásenia, ktorým ručiteľka zobrala na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku

uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Písomné vyhlásenie ručiteľa bolo súčasťou zmluvy zo dňa 13.10.2006,
ktoré ručenie odporkyňa 3 prevzala dňa 12.10.2006.
Účelom ručiteľského vzťahu je zabezpečiť plnenie povinnosti, pre prípad že by ju nesplnil dlžník.
Ručiteľský vzťah preto vždy existuje popri hlavnom vzťahu, ktorý ho zabezpečuje. Ide tak o vedľajší
záväzok, t.j. taký, ktorý zároveň trvá popri hlavnom záväzku a je od hlavného záväzku závislý.

Z akcesorickej povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže
platne vzniknúť bez existencie platného hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Pokiaľ je ako
odporujúce zákonu neplatné dojednanie o založení hlavného záväzku, nemohlo platne vzniknúť ani jeho
zabezpečenie, a teda neplatným je aj dojednanie ručenia. Ručenie je tak neplatné, ak nevznikol platne
záväzok, ktorého splnenie má ním byť zabezpečené.

Preto správne súd prvého stupňa aj vo vzťahu k posudzovaniu ručiteľského záväzku, musel prioritne
posudzovať platnosť hlavného záväzku založeného zmluvou o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci
zo sociálneho fondu č. SE-179-322/EO-2006 zo dňa 13.10.2006.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, platného a účinného v čase uzavretia
zmluvy, na účely tohto zákona majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane
finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky.
Podľa § 3 ods. 2 cit. zák., správca je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci
predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom

stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu,
strate, zneužitiu alebo zmenšeniu.
Z citovaných zákonných ustanovení vychádzal súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že zmluva zo
dňa 13.10.2006 bola uzavretá v rozpore so Zbierkou pokynov generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky
Ministerstva vnútra SR č. 5, ročník 2005, a tým aj v rozpore s ust. § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z.

(pričom neuvádza v čom konkrétnom spočíva tento rozpor? - pozn. odvolacieho súdu), preto je neplatná
podľa § 39 Občianskeho zákonníka a tým aj subsidiárny a akcesorický právny vzťah medzi ručiteľom
a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu, teda aj
dohody o ručení uzavretej s odporkyňou 3.
Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza, sa musí

opierať o rozumný výklad predmetného zákonného ustanovenia. Nemožno vystačiť iba s gramatickým
výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné sa vždy pýtať
na účel zákonného príkazu či zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má
za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany zákonnosti v súkromnoprávnej
sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda

predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady "pacta sunt servanda" (zmluvy sa musia
rešpektovať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené.Ak v danom prípade súd len stroho konštatuje rozpor zmluvy účastníkov s konkretizovaným zákonným
ustanovením,bezakéhokoľvekbližšiehozdôvodneniaazaoberásalenporušenímvnútornýchpredpisov
navrhovateľa, bez konkretizácie, v čom takéto prípadné porušenie spôsobuje rozpor právneho úkonu

(tu zmluvy účastníkov) so zákonom, príp. s konkrétnym zákonným ustanovením a to do takej miery,
že nastáva jeho neplatnosť s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, pričom zákon v použitom
ustanovení (§ 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z), ani neurčuje sankciu pre porušenie v ňom uloženej
povinnosti, nie je možné bez ďalšieho relevantného uzavrieť, že takýto právny úkon, teda zmluva je
nezákonná a neplatná.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastní konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu.
Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

Garcia Riuz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
právatedanevyžaduje,abynakaždýargumentúčastníkaboladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (napr. Georiadis v. Grécké z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecnýsúdvšaknemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie
Ústavného súdu z 23. júna 2004 sp. zn. III.209/2004).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa s vyššie uvedenými kritériami

je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver
o skutkovom stave veci urobil súd v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej
kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba zoznam čiastkových skutkových zistení a
úvahu súdu, že „to tak má byť“ s odkazom na príslušné zákonné ustanovenie, bez odôvodnenia vzťahu
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právne závery na

strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Na základe uvádzaného a vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno bez ďalšieho
uzavrieť, že hlavný záväzok, ktorým bola zmluva o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo
sociálneho fondu č. SE-179-322/EO-2006 zo dňa 13.10.2006 je neplatná z dôvodu jej rozporu so

zákonom, preto bolo potrebné súdom prvého stupňa sa zaoberať hypotézou konkrétnej právnej normy
v rámci právnej úpravy ručenia ako zabezpečovacieho inštitútu vzťahujúcej sa na posúdenie uplatnenej
pohľadávky navrhovateľa voči odporkyni 3 titulom ručenia, vykonať za týmto účelom dokazovanie,
príslušnú právnu aplikovať na zistený skutkový stav a až následne rozhodnúť a rozhodnutie náležite
zdôvodniť.

Tu je tiež potrebné si uvedomiť, že navrhovateľ svoj nárok uplatňuje voči odporkyni 3 ako ručiteľovi,
pričom vzájomné postavenie dlžníka a viacerých ručiteľov, ktorí zabezpečujú tomu istému veriteľovi
rovnaký záväzok (daný prípad), je postavením osôb, ktoré sú veriteľovi zaviazané spoločne a
nerozdielne (porov. § 547 a nasl. v spojení s § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri plnení peňažných
záväzkov sú solidárne zaviazaní dlžníci vždy samostatní procesní spoločníci. Inak povedané - ak

z hmotného práva plynie "spoločne a nerozdielne" (typicky spoludlžníci) resp. "plnením jedného v
rozsahu plnenia zaniká povinnosť iného" (typicky obligačný dlžník + ručiteľ) tak sa nikdy nejedná o
nerozlučné procesné spoločenstvo. Nerozlučné procesné spoločenstvo sa v hmotnom práve vyskytuje
zriedkavo (typicky napr. vnútorný vzťah spoluvlastníkov pri zrušení a vyporiadaní - tam je aj povaharozhodnutia súdu v hmotnoprávnej rovine tzv. konštitutívna právna skutočnosť). Podstata solidarity vo
vzťahu k veriteľovi spočíva v tom, že veriteľovi sa uľahčuje pozícia pri vymáhaní jednej pohľadávky,
za zaplatenie ktorej zodpovedá viacero osôb (preto "spoločne") nerozdielne (preto nerozdielne, lebo

zodpovedá vo vzťahu k nemu za zaplatenie celej pohľadávky bez toho, aby sa mohla vyhovárať na iné
osoby solidárne zaviazané). Veriteľ tak môže požadovať plnenie na ktoromkoľvek z nich, ale plnenie
ponúknuté iným je povinný prijať. Preto v prípade uplatnenia práva samostatne voči ručiteľovi (už
daný prípad, vzhľadom na skončenie konania vo vzťahu k odporkyniam 1, 3 - dlžníkovi a jednému z
ručiteľov) je potrebné, aby bola akcesorita a subsidiarita ručiteľského záväzku z hľadiska jeho trvania za

účelom vymáhania plnenia vo výroku rozhodnutia vyjadrená tak, že plnením jedného v rozsahu plnenia
zaniká povinnosť iného (ako ručiteľa, tak aj dlžníka), vo výroku konkretizovaného. Aj keď navrhovateľ
uplatňuje voči odporcom zaplatenie pohľadávky bez toho, aby v petite vyjadril prepojenosť povinnosti
odporcov navzájom a to aj s povinnosťou dlžníka, nejde o petit, ktorý nezodpovedá hmotnému právu
a taktiež sa nejedná o nevykonateľný petit, spôsobujúci vadu návrhu, ktorú by bolo v konaní potrebné
odstraňovať na výzvu súdu. Premietnutie akcesority a subsidiarity ručiteľského záväzku do výroku

rozhodnutia súdom je možné považovať len za určitú podmienku priznania uplatňovaného práva, ktorá
svojou podstatou predstavuje obmedzenie nároku navrhovateľa v rozsahu ním uplatneného petitu, teda
je vlastne nevyhovením návrhu v celom jej rozsahu, a to z hľadiska trvania priznaného práva.

Keďže prvostupňový súd neodôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

porušil zákonom dané procesné práva účastníkov, odňal im tým možnosť konať pred súdom, okrem
toho prvostupňový súd i nesprávne vec právne posúdil tým, že správne nepoužil príslušné ustanovenia
právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu), ktoré
nesprávne vyložil a nadväzne i nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v zamietajúcej časti voči odporkyni 3 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom

a odporkyňou 3 s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec mu
vrátil v týchto častiach na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226
O.s.p.), bude opätovne posúdiť návrh navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni 3, doplniť potrebné

dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné aj náležite
zdôvodniť v súlade s § 157 O.s.p. a to dôslednejšie ako tomu bolo v prípade preskúmavaného
rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho
konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou 3 (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.