Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. október 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 18C/126/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109214546
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Hausleitnerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1109214546.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Helenou Hausleitnerovou, v

právnej veci žalobcu: I.. C. B., J. E. XX, Bratislava, zastúpený právnym zástupcom: JUDr. Elenou
Ľalíkovou, advokátkou, Podbrezovská 34, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna
prokuratúra SR, Bratislava, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. , takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 80.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd žalobu v časti 120 000,-eur zamieta.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave, uznesením č.k. 2Co 143/2011-161 zo dňa 5.4.2012 zrušil rozsudok Okresného
súdu Bratislava I čk.k. 18C 126/2009-141 zo dňa 1.2.2011 a vyslovil právny názor, že uplatnený nárok
nie je premlčaný.

V prejednávanej veci sa žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobným návrhom
doručeným tunajšiemu súdu dňa 20. 04. 2009 domáhal od žalovaného podľa ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov náhrady škody za nezákonné vykonanie prehliadky iných priestorov kancelárie žalobcu na
Najvyššom súde SR so súhlasom špeciálneho prokurátora s odôvodnením, že po výsluchu B. O. z
11.1.2005 bolo dané dôvodné podozrenie, že v tomto objekte sa nachádzajú veci dôležité pre trestné
konanie v súvislosti s trestnou vecou prijímania úplatku na tom skutkovom základe, že doposiaľ presne
nestotožnená osoba vystupujúca pod menom C. T. v presne nezistenej dobe od 25.2. do konca
februára 2003, prostredníctvom doposiaľ nestotožneného advokáta S. Š.W. sa mali dohodnúť s doposiaľ
nestotožneným sudcom najvyššieho súdu o úplatku 2 milióny korún za to, že tento sudca NS SR zariadi,

aby sa trestná vec (podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody) rozhodla v neprospech
odsúdeného C.. Č. na strane jednej a vo vzťahu k C.. T. v jeho prospech na strane druhej, za čo sa
vyplatila časť úplatku 0,5 milióna korún v hoteli Kyjev - doplatok vo výške 1,5 milióna korún bol žalobcovi
vyplatený v týždni, kedy senáty o uvedených veciach rozhodli v mesiaci marci 2003 (vec C..Č. bola
rozhodnutá 19.3.2003) a vec T. dňa 7.5.2003) a že žalobca bol zainteresovaný na páchaní uvedeného
vyšetrovaného trestného činu.

Oznamovateľ B. O., ako osoba so závažnou trestnou minulosťou (permanentný kriminálnik), bol
v decembri 2004 prepustený z väzby (bol opäť stíhaný za závažné delikty - násilné trestné činy,
kauza " olejári" a pod. a stal sa spolupracujúcim obvineným, či chráneným korunným svedkom ním
označených trestných skutkov, na základe ktorého sa "spustila" celá policajno-prokurátorska mašinériatzv. odhaľovania trestnej činnosti na základe kriminálnikom vykonštruovaných informácii, v snahe získať
slobodu alebo beztrestnosť.

Na základe príkazu prokurátora sa dňa 18.1.2005 policajnou skupinou začala cca o 8,00 hod.
bezprecedentná a škandalózna prehliadka kancelárie žalobcu, najskôr zapeačatením kancelárie a
zaistením okolitého priestoru policajnou bielozelenou páskou s následným strážením 4 policajtami do
času, kým predseda NS SR C. T. " nezohnal" žalobcu, ktorý prišiel cca o 9,20 hod. a potom kompletnou
prehliadkou kancelárie, počas ktorej boli zaistené len osobné veci (diáre, kalendáre, poznámky, vizitky

a pod.).

Uvedená "bublina" spľasla dňa 22.1.2007, kedy trestné stíhanie obv. C.. T. S. S.. Š. - osôb, ktoré mali dať
žalobcovi úplatok bolo uznesením toho istého špeciálneho prokurátora zastavené z dôvodu, že skutok
sa nestal.

Až na písomnú žiadosť žalobcu z 28.2.2007, č. VII/1 Gv 4/05-147, bolo uznesením z 21.3.2007 č.
VII/1 Gv 4/05-174 rozhodnuté o vrátení osobných vecí, pričom listom z 21.3.2007 bolo žalobcovi
oznámené, že uznesenie o zastavení trestného stíhania nedoručia s poukazom na § 215 ods. 5
Tr. poriadku. Žalobca už 20.1.2005 podal u žalovaného trestné oznámenie voči B.. O. pre krivé
obvinenie a krivej výpovede a dňa 6.3.2007 trestné oznámenie na neznámych páchateľov, ktorí sa mali

dopustiť trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, keď bez akéhokoľvek preverovania
kriminálnikov motivovaných (beztrestnosť a prepustenie na slobodobu) vykonštruovaných informácii,
že boli zistené a odôvodnené skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin a že bol aj
dostatočne odôvodnený záver, že ho spáchal žalobca a že prehliadkou jeho kancelárie sa objaví dôkaz,
ktorý "vráti" tohto "obvineného" - kamuflované uznesením o začatí trestného stíhania vo veci pôsobnosti

Trestného poriadku. V prvom prípade je konanie prerušené, lebo policajno-prokurátorským nie je zrazu
známe, kde sa B.. O. nachádza a osud druhého oznámenia, zrejme skončil v koši (ad acta).

Uvedenou vykonštruovanou prehliadkou kancelárie žalobcu a jeho následnou masívnou škandalizáciou
vo všetkých médiach, došlo k bezprecedentnému zásahu do osobnostných práv a práva na súkromie,

ktoré sú garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 a 10), Ústavou SR
(čl.19a21),akoajbežnýmizákonmi,atedavznikunemateriálnej(morálnej)škody,vdôsledkuporušenia
základnej zásady trestného konania, a to zásady stíhania len zo zákonných dôvodov. Porušenie tejto
zásady má nielen procesné dôsledky - tu zrejme zastavenie trestného stíhania vo veci, ktoré malo začať
10.1.2005, čo nám známe nie je, pre neochotu žalovaného - ale aj v oblasti práva civilného, napr. v

zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
podľa zákona 514/2003 Z.z. alebo v ustanoveniach § 11 a nasl. Obč. zákonníka.

Pri vykonávaní úkonov trestného konania možno do základných práv a slobôd, ktorých sa tieto úkony
týkajú, zasahovať len v odôvodnených prípadoch na základe zákona a v nevyhnutnej miere pre zaistenie

účelu trestného konania; také obmedzenia nesmú byť zneužité na iné účely, než pre ktoré boli
stanovené. Pri procesných úkonov orgánov činných v trestnom konaní voči žalobcovi sa obsolútne
ignoroval postulát šetrenia jeho základných práv a slobôd, pretože

a) trestné stíhanie vo veci, ktorej následne mal byť obvineným aj žalobca, sa začalo len na základe

účelovo motivovaných vykonštruovaných informácii ťažkého kriminálnika, bez akéhokoľvek posúdenia
ich logičnosti (napr. ovplyvnenie pridelenia veci jednotlivým sudcom, ktorí však nerozhodovali sami, ale v
senátnom zložení, či zobratie úplatku v týždni, kedy sa o obidvoch veciach malo rozhodovať, hoci rozdiel
bol 2 mesiace a pod.) a najmä ich aspoň čiastočnej opodstatnenosti - čo sa preukázalo zastavením
preto, že sa inkriminovaný skutok nestal,

b) sa v danej veci zneužil inštitút trestného stíhania vo veci, cez ktorý orgány činné v trestnom konaní
použili určitú fázu trestného konania voči sudcovi bez súhlasu ústavného súdu podľa čl. 136 ústavy,
čím bezprecedentne - to je charakteristické len pre policajný štá - zasiahli do základných ľudských práv
žalobcu (ochrana dobrého mena, súkromia, slobody pohybu a pod.), čím ho možno považovať za
nelegitímny, nelegálny a neproporcionálny zásah, pretože

c) pred prehliadkou kancelárskych priestorov žalobcu bolo (nutnosťou ho vypočuť v zmysle § 84 Tr.
por. vtedy platného; k úkonu sa prikročí len vtedy, keď sa výsluchom nedosiahlo ani dobrovoľného
vydaniahľadanejveci,aniodstránenieinéhodôvodu,ktorýviedolkúkonu.Predchádzajúcivýsluchnebol
potrebný len vtedy, ak vec nevzniesla odklad a výsluch nemožno vykonať okamžite.Žalobca bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní pred zamýšlaným úkonom, takže ho mali
povinnosť vypočuť k prehliadke a išlo o veci spred dvoch rokov, a bol by vyvrátil ihneď akékoľvek

podozreniezospáchaniatrestnéhočinu,čižepoužitéprostriedky-obmedzeniaosobnejslobodypohybu,
podrobenie sa ďalším obmedzeniam a zásahu do svojho súkromia a pod.
Vyššie uvedený postup príslušných orgánov treba považovať za kategóriu nesprávneho úradného
postupu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom alebo sa ním obchádza účel zákona či postupu tohto
orgánu.

Žalovaný proces inicioval, dozoroval a dával súhlas na prehliadku kancelárskych priestorov, ktoré možno
považovať za časť jeho domácnosti, takže zásah do nej bol aj v rozpore s ústavou čl. 21 ods. 2), pretože
sa vyžadoval súhlas sudcu a nielen prokurátora.

Výška požadovanej škody zodpovedá ochrane sudcu pred protiústavnými a protizákonnými konaniami

zo strany represívnych zložiek moci, čím sa v spoločnosti vážne ohrozila jeho nestrannosť, nezávislosť,
bezúhonnosť, odbornosť a pod. Domáha sa 200 000,-eur .

Na pojednávaní uviedol prostredníctvom právnej zástupkyne, že v zmysle Štrassburských rozhodnutí,
ktoré sú záväzné aj pre slovenské súdy, je kancelária považovaná za súkromný priestor z toho dôvodu

na vykonanie prehliadky bol potrebný súhlas sudcu. Aj týmto postupom bol porušený zákon vo vzťahu
k žalobcovi, v čom vidí naplnenie skutkovej podstavby § 9 zák.č. 514/2003 Z.z. a že orgány činné v
trestnom konaní zvolili nesprávny úradný postup keď nevyžiadali súhlas ÚS SR na trestné stíhanie.
Ako zlý úradný potup namietame aj konfrontáciu žalobcu s obvineným B. O., ktorý bol podmienenčne
prepustený z výkonu trestu na tom základe, že spolupracoval s políciou a vyšetrovateľmi, ktorý mal

usvedčiť z niektorých trestných činov odsúdeného C. T.. Už tu bol porušený zákon vo vzťahu k žalobcovi,
kde za dôveryhodnú výpoveď kriminálnika začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci. Vydal príkaz
11.1.2005 na prehliadku kancelárie, a následne tento príkaz bol odobrený aj dozorujúcim prokurátorom.
18.1.2005 bola vykonaná prehliadka kancelárie, pričom žalobcovi boli kontrolované aj veci osobnej
povahy, ktoré žalobcovi boli vzaté, ktoré boli vrátené na základe písomnej žiadosti o 2 roky. Prokurátori a

policajti uverili recidivistovi, ktorý bol odsúdený za závažné trestné činy. Informácie ešte v ten deň prenikli
naverejnosťaveľminegatívnezarezonovaličiužosúdnictvocelé,čiideoprácuNSSRavneposlednom
rade bola veľmi poškodená česť žalobcu. Česť pre človeka po ochrane zdravia je najvyššou hodnotou.

Žalobca uviedol, že nesprávny úradný postup vidí aj v tom, že neboli dodržané ustanovenia § 158, 159

a nasledujúce Tr. poriadku, t.j. povinnosť orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného
konania dostupnými prostriedkami overiť podozrenie. Najprv bolo vydané uznesenie o začatí trestného
stíhania vo veci a následne príkaz na prehliadku kancelárie. Žiadne iné dôkazy nemal vyšetrovateľ k
dispozícii len výpoveď O.. Mám vedomosť, že v tomto období bol žiadaný Špeciálny súd ku konaniu
o povolenie k domovej prehliadke. Špeciálny súd odmietol tento návrh, uvedomili si, že domovou

prehliadkou by sa začalo trestné stíhanie mojej osoby bez súhlasu ÚS SR. Prežíval som to ťažko, lebo
v roku 2000 mal infarkt a mal intenzívny pocit, že sa to zopakuje. Šokovala úplna bezprecedentnosť
takého postupu, keď polícia so súhlasom prokurátora prehľadáva priestory NS SR a na základe akého
chabého dôkazu sa tento postup vyvolal. Ešte v ten deň všetky masmédia spustili veľkú kampaň, kde
vo večerných správach bolo zverejnené celé moje meno a meno T. bolo v týchto správach označené

ako C. T.. Nasledoval môj totálny duševný otras, lebo podobnú situáciu som si nevedel ani predstaviť,
v tej dobe som sudcom 30 rokov a nemal som dovtedy žiadne problémy s orgánmi činnými v trestnom
konaní. Po tejto udalosti som mal množstvo telefonátov od rôznych ľudí, napr. K.. M. z Právnickej fakulty
Košice, I.. D. - podpredseda Krajského súdu Košice, sudcovia, advokáti, prokurátori, bolo to pre žalobcu
veľmi nepríjemné aj keď vo všetkých telefonátoch bolo žalobcovi vyslovené podporné stanovisko od

kolegov. Napriek tomu vo vedomí sily tohto škandálu som sa po určité obdobie úmyselne vyhýbal
akýmkoľvek spoločenským stykom, akejkoľvek účasti na akciách, kde bolo prítomných viac ľudí, pretože
rozhovor sa vždy obrátil na danú kauzu. Postupne žalobcovi začali dochádzať informácie o kriminálnej
minulosti B. O.za, boli mu doručené aj podpisy rôznych písomnosti prostredníctvom priateľov, snažil
sa nejako celú tú vec urovnať, čo však bolo nesmierne ťažké a to obdobie najmenej po 2-3 mesiace

po medializovanej prehliadke kancelárii. Vyslovil protest proti takému kroku a následne podal trestné
oznámenie pre podozrenie zo spáchanie trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorým
smeroval proti spomínanému postupu orgánov činných v trestnom konaní. Trestné oznámenie bolo
odložené. Táto udalosť zapadá do rámca vtedy módnej vlny politiky hľadať a preukázať mafiu na každomstupni. Obdobne sa neregulárne postupovalo proti predsedovi Okresného súdu Levice I.. G., ktorého
taktiež obvinili na základe výpovede kriminálnika. Takýchto akcii bolo v tej dobe viac.

Vpôvodnomuzneseníozačatítrestnéhostíhaniabolouvedené,žeúplatokmalprevziaťnezistenýsudca
NS SR. Len s odôvodnenia sa dalo vyvodiť, že by mohlo ísť o moju osobu. V neskoršom konaní som
videl verziu uznesenia o začatí toho istého trestného stíhania, kde priamo vo výroku (popise skutku) bolo
uvedené, že prijímateľom úplatku som ja. Trestnoprávna prax takýto postup ani nepripúšťa, lebo pokiaľ
je známe meno páchateľa trestného činu napr. prijímania úplatku a toto sa aj uvedie v dokumentoch

je povinnosťou vyšetrovateľa vzniesť obvinenie. Voči žalobcovi obvinenie nebolo vznesené a žalovaný
ani nepožiadal ÚS SR o súhlas na jeho trestné stíhanie. Z čoho vyvodzujem, že generálny prokurátor
nezistil dôvody na takýto postup.

Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 5.6.2009 neuznal nárok žalobcu, príkaz na prehliadku
kancelárie bol vydaný v súlade so zákonom a v ďalšom postupe vyšetrovateľ postupoval v zmysle §

83a ods. 3 Tr. por. a zabezpečil si stanovisko prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR, ktorý sa stotožnil s jeho postupom a dňa 13.1.2005 teda ešte pred vykonaním prehliadky
dal súhlas s daným postupom. Tvrdenie v žalobe, že prehliadka kancelárie bola vykonštruovaná, je
subjektívnym hodnotením žalobcu, pretože nedošlo k porušeniu osobnostných práv a práv na súkromie
nad rámec ustanovení právnych noriem umožňujúcich takýto zásah. Na vykonanie prehliadky boli

splnené zákonné podmienky vyžadované Trestným poriadkom.
Tvrdenie o masívnej škandalizácii v médiach nie je podložené konkrétnymi skutočnosťami. Zo strany
konajúceho prokurátora a vyšetrovateľa PZ neboli v médiach v tomto smere zaznamenané žiadne
vyjadrenia a ani neboli v tejto súvislosti médiam žiadne vyjadrenia z ich strany poskytované.

Inštitút začatia trestného stíhania nebol zneužitý, ale vychádzal z príslušných ustanovení trestných
kódexov. Účelom nebola snaha o diskreditáciu žalobcu obídením čl. 136 Ústavy SR, upravujúceho
udelenie súhlasu na trestné stíhanie sudcu. Tento súhlas za daného procesného stavu nebolo potrebné
žiadať a žalobca napokon ani nebol trestne stíhaný. Na vykonanie konkrétneho úkonu - prehliadke iných
priestorov (kancelárie žalobcu) súhlas ústavného súdu nebol potrebný. Vypočutie žalobcu ako svedka

pred vykonaním uvedeného úkonu by mohlo zmariť účel sledovaný týmto úkonom a preto vyšetrovateľ
PZ stanovil taký postup, aby mohol byť dosiahnutý účel trestného stíhania tak ako je uvedený v §1 ods.
1 Tr. por., v tom čase účinného.

Postup Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR v danej veci vedenej pod sp. zn. VII/1 Gv 4/05 nebol v

rozpore so zákonom. V dôsledku postupu Úradu špeciálnej prokuratúry v danom prípade nedošlo a ani
nemohlo dôjsť k vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu tak ako je uvedené v žalobe. GP SR nemá žiadne
podiel na zverejnení informácii, ktoré žalobcu poškodzovali preto nemôže za to niesť zodpovednosť.

Žalovaný na pojednávaní uviedol že žaloba je v časti predčasne podaná. Sám žalobca udáva, že pri
predbežnom prejednaní nároku si uplatnil požiadavku na náhradu škody vo výške 5 000 000,-Sk a
žalobou sa domáha 200 000,-eur, pričom táto suma v starej mene prevyšuje 6.000 000,-Sk. Žiadajú
konanie v časti prevyšujúcej sumu v eurách rovnajúcu sa ekvivalentu 5.000 000,-zastaviť pretokže v
tomtorozsahubolažalobapodanápredčasne.Čosatýkazbytkužalobytútožiadajúzamietnuť,uplatňuje

námietku premlčania. Za činnosť vyšetrovateľa zodpovedá v plnom rozsahu SR zast. Ministerstvom
vnútra SR a za činnosť NS SR zodpovedá SR zast. MS SR. Pokiaľ postupy či už predsedu NS SR
alebo policajných vyšetrovateľov majú tvoriť oporu uplatneného nároku za tieto postupy SR zast. GP
SR nezodpovedá a teda nie je daná pasívna legitimácia. Žalobca nebol obvinený preto nebol potrebný
súhlas ÚS SR. Nestotožňuje sa s názorom žalobcu, že by kancelária požívala ochranu súkromného

priestoru.

Žalovaný sa na posledné pojednávanie neustanovil, svoju neprítomnosť ospravedlnil účasťou všetkých
prokurátorov, ktorý sú poverení vo veci zastupovať, na dlhodobo plánovanej celoslovenskej porade
prokurátorov. Vo veci (číslo listu 103, 193) boli poverení piati prokurátori, pritom na Generálnej

prokuratúre SR príp. nižších stupňoch prokuratúry je veľké množstvo prokurátorov, z ktorých nie všetci
sa porady zúčastnili a preto mohol žalovaný poveriť aj iného prokurátora, ktorý doteraz nemal založené
poverenie, príp. sa žalovaný mohol dať zastúpiť advokátom, (reštančná 4-ročná vec) preto súd neúčasť
žalovaného na poslednom pojednávaní dňa 1.10.2010 neospravedlnil ako aj vzhľadom k tomu že napredošlom pojednávaní na dňa 11.6.2013 bolo dokazovanie vyhlásené za skončené a žalobca, ako aj
žalovaný sa záverom k veci vyjadrili, preto súd žalovaného neprítomnosť na poslednom pojednávaní
dňa 1.10.2013 neospravedlnil, pojednávanie neodročil a pojednával v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v

neprítomnosti žalovaného.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, Uznesením Prezídium policajného zboru,
Úradu boja organizovanej kriminalite zo dňa 10.1.2005, príkazom na prehliadku iných priestorov z
11.1.2005 sp. zn. ČVS: PPZ-2/BOK-S-I-2005, Č.p. PPZ-48/BOK-S-I-2005, Podnetom vyšetrovateľa

adresovaného Generálnej prokuratúre SR, Úradu špeciálnej prokuratúry na podanie návrhu Ústavnému
súdu SR na vydanie sudcu NS SR I.. C. B. na trestné stíhanie, Zápisnicou o vykonaní prehliadky
iných priestorov zo dňa 18.1.2005, listom adresovaným MS SR ministrovi I.. B., oznámením o spáchaní
trestného činu adresované Generálnej prokuratúre SR, Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 4/05-147 z 22.1.2007, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi
založenými v súdnom spise, vo vyšetrovacom spise Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite odbor Stred, oddelenie vyšetrovania sp. zn. ČVS: PPZ-2/BOK-S-2005 z
ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 10.1.2005 Prezídium policajného zboru, Úradu boja proti
korupcii vydalo uznesenie na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, 3 písm. b) Trestného zákona. Taktiež nebolo
sporné, čo vyplýva aj z príkazu na prehliadku iných priestorov z 11.1.2005 sp. zn. ČVS: PPZ-2/BOK-
S-I-2005, Č.p. PPZ-48/BOK-S-I-2005, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR súhlasil s
vykonaním prehliadky iných priestorov v zmysle § 83a ods. 1 Trestného poriadku, ktorá bola nariadená
na Najvyššom súde Slovenskej republiky, v kancelárii sudcu I.. C. B. na adrese Ž. L. XX, v J., označenej

číslom XXX na X poschodí, nakoľko je dôvodné podozrenie, že v tomto objekte sa nachádzajú veci
dôležité pre trestné konanie v súvislosti s vyšetrovanou trestnou vecou. Z odôvodnenia vyplýva, že
vyšetrovateľom Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Prezídia Policajného zboru, Odboru boja
proti organizovanej kriminalite Stred je vedené trestnej veci pod č.k. ČVS:PPZ-2/BOK-S-I-2005 trestné
stíhanie vo veci pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3

písm.b) Trestného zákona, pre trestný čin podplácania podľa § 161 ods 2, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona a pre trestný čin podľa §161 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že doposiaľ
presne nestotožnená osoba vystupujúca pod menom C. T., na základe podaných sťažnosti na Najvyšší
súd Slovenskej republiky pre porušenie zákona Ministrom spravodlivosti SR zo dňa 25.2.2003 vo
veci odsúdeného C. Č. vedenej na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 3Pp 250/2002 a vo veci

odsúdeného C. T. vedenej na Okresnom súde v Leviciach pod sp. zn. 1Pp 149/2002, v presne nezistenej
dobeod25.2.2003dokoncafebruáraprostredníctvomdoposiaľnestotožnenéhoadvokátazískalkontakt
na doposiaľ nestotožneného sudcu z Najvyššieho súdu SR, s ktorým sa doposiaľ na neznámom mieste
v Bratislave dohodol na úplatku vo výške 2.000 000,-Sk, ktorému T. D.ľúbil poskytnúť v prípade, ak
on z titulu svojho postavenia sudcu Najvyššieho súdu SR zabezpečí aby jeho vec prejednal senát,

ktorý rozhodne v jeho prospech a naopak aby veci odsúdeného Č. prejednal senát, ktorý rozhodne v
neprospech ods. Č., v tejto súvislosti sa ďalej dohodli na zálohe vo výške 500 000,-Sk, ktorú následne
v presne nezistený deň, v priebehu mesiaca marec 2003 odovzdal na pokyn osoby vystupujúcej pod
menom T., doposiaľ nestotožnený advokát, spoločne s B. O. vyššie uvedenému sudcovi NS SR, a to
v Bratislave, v hoteli T., v apartmane č. X na XX. Poschodí, pričom doplatok vo výške 1.500 000,-Sk

bol tomuto sudcovi vyplatený osobou T. v presne nezistenom týždni, kedy senáty NS SR rozhodovali
o predmetných sťažnostiach s tým, že senát NS SR pod číslom konania 4Tz 1/03 dňa 19.3.2003, vo
veci ods. C. Č. uznesením rozhodol, že v danom prípade bol porušený zákon a zrušil uznesenie OS
v Trenčíne pod sp. zn. 3Pp 250/2002, zatiaľ čo druhý senát NS SR pod číslom konania 3Tz 1/03 vo
veci odsúdeného C. T. rozhodol o zamietnutí sťažnosti pre porušenie zákona, presne tak ako to prisľúbil

vybaviť vyššie uvedený sudca NS SR. V zmysle zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov, ktorá
sa začala o 9,20 hod. a trvala do 11,35 hod. žalobca uviedol, že čo sa týka osoby I.. S. Š. mal by mať
na menovaného vizitku, vie že v minulosti pracoval ako prokurátor v Lučenci, z tejto doby menovaného
pozná a vie, že v súčasnej dobe je advokátom. Na ostatné osoby nemá žiaden kontakt, poznámky a
pod. Žalobcovi boli odňaté veci: mikrokazeta z diktafónu, vizitkár zelenej a hnedej farby, osobný diár,

stolný kalendár a iné. Žalobca protestoval proti vykonaniu prehliadky v budove Najvyššieho súdu SR,
čo považuje za neobvyklé a neseriózne.ZobsahuvyšetrovaciespisuPrezídiapolicajnéhozboru,Úradubojaprotiorganizovanejkriminaliteodbor
Stred, oddelenie vyšetrovania sp. zn. ČVS: PPZ-2/BOK-S-2005 súd zistil, že C. T. ešte v roku 2002 bol
právoplatne odsúdený pre trestný čin vydierania, bol prepustený podmienečne z výkonu trestu odňatia

slobody, okrem iného bol obvinený aj pre prípravu trestného činu vraždy, B. O. s predchádzajúcim
písomným súhlasom prokurátora zo dňa 18.1.2005 bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia. Na
základe informácii od týchto osôb bola nariadená na Najvyššom súde Slovenskej republiky, v kancelárii
sudcu I.. C. B. na adrese Ž. L. XX, E. J., označenej číslom XXX na X poschodí, prehliadka kancelárie tým
spôsobom, že kancelária do príchodu sudcu od 8,00 hod do 9,20 hod bola zapečatená, opaskovaná

bielozelenou páskou. V hlavných večerných správach v televíziách bola táto škandalózna prehliadka na
Najvyššom súde SR odvysielaná, skomentovaná o podozrení z prijímania úplatku sudcom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, pričom bolo uvedené celé meno žalobcu.

Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gv 4/05-147 z 22.1.2007
bolo trestné stíhanie zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. proti obvineným C. T. pre trestný čin

podplácania a I.. S. Š. pre trestný čin podplacania a súčasne vo veci trestného činu prijímania úplatku a
inej nenáležitej výhody pretože je nepochybné, že sa skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, nestal.
Žalobca dňa 28.2.2007 žiadal o vrátenie veci, ktoré vydal pri prehliadke. Dňa 21.4.2008 doručil žalobca
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku vo
výške 5 miliónov Sk pre každého žiadateľa.

Podľa § 10 zák.č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinný dňa 10.1.2005 z
právomoci orgánov činných v trestnom konaní podľa tohto zákona sú vyňaté osoby požívajúce výsady
a imunity podľa zákona alebo medzinárodného práva.

Ak vznikne pochybnosť o tom, či alebo do akej miery je niekto vyňatý z právomoci orgánov činných
v trestnom konaní podľa tohto zákona, musí sa o tom vyžiadať vyjadrenie ministra spravodlivosti; toto
vyjadrenie je pre všetky orgány činné v trestnom konaní záväzné.

Podľa § 11ods 1 písm. b), ods. 3 trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom

pokračovať a musí byť zastavené

b) ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z právomoci orgánov činných v trestnom konaní (§ 10), alebo o osobu,
na stíhanie ktorej podľa zákona treba súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný,

V trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. b), sa pokračuje po
ukončenímandátuposlancaNárodnejradySlovenskejrepubliky,funkciesudcuÚstavnéhosúdu,funkcie
sudcu a funkcie generálneho prokurátora.

Podľa Čl.136 ods. 3, 4 Ústavy SR Ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do

väzby sudcu a generálneho prokurátora. Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
generálnemu prokurátorovi.

Ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania funkcie sudcu

ústavného súdu, funkcie sudcu alebo funkcie generálneho prokurátora vylúčené.

Podľa Čl. 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov každý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa Čl.16 Ústav SR nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v
prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa Čl.19 ods. 1, 2 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 cit. Zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3
ods. 1, koná v mene štátu

e) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

Podľa § 7 vyššie cit. Zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené

ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa § 9 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 19 cit. zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do

skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 cit. zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a naškodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona ( od
1.7.2004) .

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát ( čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR ).

Podľa čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon,
každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány

môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu
v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom
štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným spôsobom. S
princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka predvídateľnosti

konaniaorgánovverejnejmoci.Imanentnousúčasťouobsahuprávnehoštátujeajvšeobecnázáväznosť
práva pre všetkých ( orgány štátu, samosprávy, právnické či fyzické osoby ) ako aj dostupnosť
( publikovateľnosť ) ich adresátom.

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci okrem iného aj nesprávnym úradným
postupom. Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 3 citovaného zákona okrem
iného aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Tejto zodpovednosti sa nemožno
zbaviť (§3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na

zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti,
a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradná postup orgánu verejnej moci a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto
podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu
neobsahuje. Môže ísť pritom o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci,

ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu poriadku.

Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a
pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.

Z výpovede žalovaným navrhnutého svedka prokurátora Generálnej prokuratúry I.. C. Y. vyplynulo, že
vie čo je predmetom sporu, v súvislosti s korešpedenciou, ktorú predkladal Generálnej prokuratúre,
žalobcu nepozná, meno mu je známe.

Od roku l978 pracuje na GP SR, skutok sa stal pred 8-9 rokmi, presne sa už na to nepamätá. Nežiadal
súhlasodÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikynavykonanieprehliadkyinýchpriestorov,nakoľkoneboli
žiadne dôvody na žiadanie takéhoto súhlasu. Súhlas na to, aby mohlo byť vznesené obvinenie voči
žalobcovi nebol žiadaný, lebo neboli dôvody. On len dostal podnet od vyšetrovateľa, aby vyžiadal súhlas

cestou Generálnej prokuratúry na začatie stíhania žalobcu. Avšak ten súhlas Ústavného súdu SR sa
nežiadal, nakoľko neboli dôvody. Súhlas na vykonanie prehliadky iných priestorov podpísal v zmysle
§ 82 alebo 83 trestného poriadku. O vykonaní samotnej prehliadky vyšetrovateľ predložil podnet na
vyžiadanie súhlasu na Ústavný súd SR s trestným stíhaním žalobcu. Tento podnet neakceptoval. Vo veci
sa ďalej vykonávali vyšetrovacie úkony. A následne táto žiadosť ani nebola Ústavnému súdu predložená

vzhľadom na to, že sa nezistili dôvody na vznesenie obvinenia žalobcu a trestné stíhanie žalobcu bolo
zastavené. Pre svedka dostatočným podkladom na danie súhlasu na prehliadku iných priestorov bol
výpoveď obvineného O..Na otázku právnej zástupkyne žalobcu prečo nepostupovali štandartným spôsobom a nevyzvali žalobcu
aby dobrovoľne vydal veci, svedok uviedol, že to bolo z dôvodu taktiky vyšetrovania. Nezvolil ju on ale
vyšetrovateľ. S takýmto postupom súhlasil. U iných sudcov nebol dôvod na takýto postup, nakoľko boli

indície, že mohol byť podozrivý žalobca. Voči T. bolo vznesené obvinenie, voči ostatným si nepamätá.

Zo Zápisnice zo zasadnutia Celorepublikovej rady Združenia sudcov Slovenska z 10.-11.2.2006,
ktorého sa zúčastnil aj sám generálny prokurátor a podal vysvetlenie k medializovanej kauze a sám
uznal, že to neboli práve najtaktickejšie postupy a zákroky, ktoré boli v prípade žalobcu použité a urobí

všetky kroky aby sa podobné prípady neopakovali.

Súdna rada (číslo listu 120) prijala uznesenie, v ktorom ostro kritizovala prácu polície a protestovala
proti neprimeranému a šikanóznemu postupu policajných zložiek v prípade žalobcu. Predseda
Najvyššieho súdu tvrdí, že polícia svojím konaním porušuje základné princípy nezávislosti súdnictva
a navyše malo dôjsť k potlačaniu princípov právneho štátu prvkami policajného štátu. Žalobcu obvinil

recidivista,nehodnoverná osoba.

Súdnaradasamysli,žepolíciabyvočisudcommalazasahovaťažvokamihu,keďmánezvrátnedôkazy.
V opačnom prípade hrozí, že sudcovia budú svoju povesť len ťažko napravať, a to aj v prípade, že sa
ničoho nedopustili.

Ministerstvospravodlivostiz15.2.2007okreminéhouviedlo,ženazákladenepravdivejvýpovedeagenta
došlo k nezákonnému zásahu do výkonu sudcovského povolania v prípade žalobcu a tým aj policajného
nátlaku na súdnu moc.

Zo SME PRINT zo 7.2.2006 - " ešte v januári 2005 u sudcu C. B. polícia priamo v kancelárii vykonala
prehliadku, údajne sa mal dopustiť prijatia dvojmiliónového úplatku "

STV1 6.2.2006 : " polícia podozrievala sudcov z korupcie". Sudcovi Najvyššieho súdu C. B. prehliadali
kanceláriu. Nie je zatiaľ obvinený.

K tomu vyjadrenie I.. C. T., predsedu Súdnej rady - rozhodne nemožno postupovať tak, že bez
dostatočnéhopodkladu,bezdostatočnéhomnožstvaobjektívnychdôkazov,žesavykonávajúúkonyvoči
sudcom. A na základe niekedy aj často pochybných, pochybných osôb, ktoré sú samé trestne stíhané.

V danom prípade, vzhľadom na vyššie uvedené, mal súd jednoznačne za to, že u navrhovateľa

došlo zo strany tak príslušných vyšetrovateľov policajného zboru ako aj dozorujúceho prokurátora
k nesprávnemu úradnému postupu tým, že bola u žalobcu v sudcovskej kancelárii priestoroch
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vykonaná prehliadka vyšetrovateľom policajného zboru bez
súhlasu Ústavného súdu SR, hoci to čl. 136 ods. 3, 4 Ústavy SR ukladá. Pod pojmom trestné stíhanie vo
svetle judikatúry Európského súdu treba chápať trestné stíhanie nielen od úseku vznesenia obvinenia,

ale patria tam aj " iné opatrenia, ktoré majú dopad na jednotlivca, podozrivého". Pozri napr. vec Foti a
iní v. Taliansko (1982). Základné právo na ľudskú dôstojnosť je súčasťou práva Únie. Z toho vyplýva, že
žiadne právo priznané v charte základných práv Európskej únie (2007/C303/02) nesmie byť použité na
poškodenie dôstojnosti inej osoby a že dôstojnosť ľudskej osoby je súčasťou podstaty práv priznaných
v tejto charte. Musí sa preto rešpektovať, a to aj v prípade obmedzenia iného práva.

Nie je možné stotožniť sa s názorom svedka - dozorujúceho prokurátora- že vyžiadaním súhlasu by sa
zmaril účel. Súd poukazuje na to, že v osobe žalobcu, v ktorého kancelárii bola vykonaná prehliadka,
je osobou osobitne chránenou zákonom a vykonanie prehliadky malo podstatný dopad na imunitou
chránenú osobu, na jeho profesnú, súkromnú, rodinnú sféru života. A preto uplatnený nárok žalobcu na

náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Vykonanie prehliadky kancelárie sudcu zasiahlo aj do súkromného života
žalobcu, do jeho profesijnej a občianskej cti a dobrej povesti a je spôsobilé v zmysle čl. 16 ods. 1, 19
ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a
rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Žalovaný nevyžiadaním súhlasu Ústavného

súdu SR na vykonanie prehliadky iných priestorov ( kancelárie sudcu na NS SR) porušil čl. 136 ods. 3,
4 Ústavy SR ale aj pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie osobitne § 3 ods. 1, 2, § 4 ods.
1 písm. a), § 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre ( prokuratúra chráni práva a zákonom chránené
záujmy fyzických osôb, právnickych osôb a štátu; prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná voverejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie a odstránenie
porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.
Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori o.i. dozorom nad zachovávaním zákonnosti pred začatím

trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného zákona. Prokurátor vykonáva svoje úlohy na základe
zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom o.i. podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Pri plnení
úloh je povinný uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné všeobecne záväzné predpisy, rešpektovať a
chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody a vyvarovať sa akéjkoľvek diskriminácii,

chrániť verejný záujem);

Žalobca si uplatňoval nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 200.000,-eur. Škandalózne vykonanie
prehliadky kancelárie sudcu bolo spôsobilé porušiť právo žalobcu na rešpektovanie a ochranu
súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a to nielen profesijnej, tak,
ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že vykonanie

prehliadky kancelárie sudcu, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom,
je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv pre nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Tento záver vyplýva už len z toho, že
zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti
s vykonaním prehliadky kancelárie sudcu na ktorého sa vzťahuje imunita.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že u navrhovateľa je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Výšku nemajetkovej ujmy súd určil vo
výške 80.000,-EUR s poukazom na to, aký negatívny dopad malo vykonanie prehliadky kancelárie na
žalobcu. Súd, za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom príp.

inom prostredí navrhovateľa, v tomto smere vypočul navrhnutých svedkov a z výpovede svedka I.. C.
T., sudcu Najvyššieho súdu SR vyplynulo, že v rozhodnom čase za ním ako predsedom súdu prišli z
Generálnej prokurátury I.. P., predložil mu doklady, že má príkaz na vykonanie prehliadky, bolo to pre
neho šokujúce, že sudca Najvyššieho súdu SR, nevedno ktorý, by sa mal dopustiť trestného činu.
Prokurátor oznámil svedkovi, že žalobca mal byť v hoteli T. a tam predmetom malo byť ako mali byť

prideľované veci na Najvyššom súde SR, ako malo byť rozhodnuté. Všetci museli ísť na výsluch na
políciu. Pri prvom styku so žalobcom, ktorého na pracovisko zavolal, nakoľko bol priestor zabezpečený
páskou a nemal tam nikto prístup do kancelárie žalobcu, opýtal sa žalobcu či sa dopustil trestného činu,
žalobcapovedal,žetoniejepravda.Trestnéstíhaniebolozačatévoveci,obvinenýnebolnikto,podozriví
boli viacerí sudcovia. Dva senáty, v jednom predsedal svedok a v druhom I.. J.. Celá vec bola televíziou

medializovaná, nevie kto ju dal do médii. Bol to veľký škandál.

Svedok I.. Š. C., sudca NS SR uviedol, že uvedený úkon orgánov pripravného konania vyvolal značné
pobúrenie, prekvapenie a neistotu. Vnímal to ako prezentáciu sily, pričom v médiach bola podaná správa
v takom rozsahu a charaktere, že boli zneistení, či sa v skutočnosti také niečo udialo. Až následne po

pár dňoch, keď sa mohol rozprávať so žalobcom, nechcel podať vysvetlenie, ale len komentár, čo sa
vlastne deje. Videl na žalobcovi že trpel, vysvetlil situáciu a v podstate to svedok vnímal ako istý útok voči
osobe žalobcu, a cez jeho osobu voči Najvyššiemu súdu SR, resp. voči justícii. V dôsledku toho nastali
nepriaznivé vzťahy, teda okolnosti medzi vzťahmi kolegov, žalobca to ťažko znášal. Ako sa rozprávali,
musel vysvetľovať rodine a známym, čo sa vlastne stalo, ako to je, že to nie je pravda. Tento stav trval

dlhú dobu, roky, až do tej doby, pokiaľ nebolo rozhodnuté o zastavení trestného konania. Keď sa svedok
pohyboval v spoločnosti aj priateľov, tak padali tam rôzne aj ironické poznámky a žalobca sa takýmto
stretnutiam radšej vyhýbal. Pozná ho dlhé roky a vie posúdiť jeho správanie predtým a potom, vnímal to,
že ho to zasiahlo, poškodilo. Trvalo to do zastavenia trestného stíhania, ten tieň všetkého trvá. V ďalšom
období spolu pracovali v senáte a pokiaľ médiá písali o nejakých kauzách, vždy dali poznámku, to je ten,

ktorý bol stíhaný, teda podozrivý. Takéto verejné obvinenie zo strany vyšetrovateľov prostredníctvom
médií značne zasiahlo jeho samého ale aj najbližšie okolie. Za úkon v trestnom konaní považuje príkaz
na prehliadku kancelárie žalobcu, jej realizáciu, pričom podľa jeho osobného vnímania išlo o nezákonný
úkon, medializácia nezákonného úkonu určite spôsobila takúto ujmu.

Z výpovede svedka I.. Š. D., sudcu NS SR v starobnom dôchodku vyplynulo, že vie čo je predmetom
konania, vie to z novín, pracoval ako podpredseda Krajského súdu v Košiciach pre trestný úsek. Žalobcu
poznali ako čestného človeka, s ktorým boli každoročne v kontakte z dôvodu, že bol lektorom na
poradách a zúčastňoval sa ako odborný školiteľ, ktoré každý rok, pre obvod Krajského súdu v Košiciachusporadúvali. O to viac boli zarazení, keď sa prevalila korupčná kauza. Udalosť zasiahla do cti a
vážnosti žalobcu. Sudcovia v obvode Krajského súdu v Košiciach rozhodli, že by nebolo vhodné žalobcu
pozývať ako lektora na takéto stretnutia, čo sa aj stalo, až v roku 2009 obnovili spoluprácu s tým, že sa

stal žalobca lektorom. Po prepuknutí kauzy sa od žalobcu dištancovali, nakoľko to bolo podané tak, ako
keby skutočne k trestnému činu zo strany žalobcu došlo. Bolo to medializované, v novinách, v televízii.
Nepamätá sa či žalobca bol menovaný celým menom. Keď by boli aj iniciálky, tak vedia že sa pod tým
skrýva žalobca.

Svedok I.. C. E., S., uviedol že sa z médií dozvedel, že bol vykonaný policajný zákrok na Najvyššom
súde SR voči podozrivému sudcovi, najskôr tam bola skratka C.. B.., ale potom už bolo neskôr vypísané
celé meno. V prvom momente bol šokovaný, nakoľko žalobcu pozná mnoho rokov, sú rodinní priatelia.
Svedok ak profesionál, ktorý polovicu praxe prežil na prokuratúre v zásade verí v rozhodnutia orgánom
prokuratúry. To je dôvod, pre ktorý bol aj z celej situácie šokovaný. Tak ako mnohí iní kolegovia si myslel,
či žalobca nepadol do nejakej pasce, tak či tak, aj keby sa nechal nachytať touto pascou, bolo by to

nepríjemné. Vtedy v odbornej verejnosti ako verejné tajomstvo sa navyše rozprávalo, že sú nachystané
také pasce na viacerých sudcov v Bratislave, pasce na sudcov. Neskôr sa snažil so žalobcom spojiť,
vlastne si verifikovať, či je to možné, on sa však dlho vyhýbal akémukoľvek kontaktu, nebral telefóny
a pod. vzhľadom na to, že sú rodinní priatelia, diskutovali o tom aj doma a manželka svedka stále
uvažovala nad tým, čo to ten žalobca mohol urobiť. Takáto situácia je hrozne nepríjemná, zažil ju

aj osobne, keď ho média obvinili, že manipuloval dôkazy v kauze Q., nikto si nevie predstaviť, aký
je to hrozný psychický stav, keď zrazu vagabundi niečo rozprávajú a vy ako čestný človek sa zrazu
cítite ako previnilec, musíte celému okoliu stále vysvetľovať, že ste sa ničoho nedopustili, on ma napr.
z toho srdcovú arytmiu. Trvalo dlho, než žalobca začal komunikovať s okolím, v podstate neustále
musel vysvetľovať, čo sa vlastne stalo. Ono to trvá v podstate stále, pretože v novembri minulého roka

boli spolu na jednej spoločenskej akcii, kde ho predstavoval svojmu známemu, ktorý však o chvíľu
svedkovi šepkal, či je to ten B., a či ešte súdi. Takže aj po toľkých rokoch takáto trauma zostane, pričom
treba vedieť, že vo všeobecnosti platí, že to čo je uvedené v médiách, najmä keď je zdroj taký štátny
orgán ako prokuratúra, sa považuje za pravdivé. Po takýto informáciách, aj to , čo sa stalo pred 8
rokmi, veľmi dlho trvá, kým sa človek z toho dostane a trvalo to dosť dlho, pokiaľ sa žalobca začal

zúčastňovať normálneho spoločenského života, pričom rovnako dlho trvalo, že pri mnohých stretnutiach
stále dookola musel vysvetľovať ako to v skutočnosti bolo a stále niesť riziko, či mu to ľudia uveria alebo
nie. Najneetickejšie v tejto kauze je to, že sa musí súdiť o to, aby sa mu dostalo nejakého zadosťučinenia
a ako profesionálnemu právnikovi a bývalému vysokému funkcionárovi prokuratúry je trápne, že sa
Generálná prokuratúra nechala žalovať - sa stále ako profesionál hanbil. Toto je neetické, že štát si nevie

priznať, že spravil chybu. V súčasnosti má so žalobcom vyrovnané vzťahy. Tieň tej kauzy tam bol dlho.

Svedok I. G. P. sudca Najvyššieho súdu SR uviedol že o 8,00 hod. hľadali žalobcu u predsedu trestného
kolegia s tým, že sa má hlásiť. Asi po hodine prišiel a bolo mu oznámené že má ísť na sekretariát a
vzápätí o 10 minút sa vrátil, oznámil im celý vystrašený, že mu budú policajti prezerať kanceláriu. Mi sme

tiež zostali šokovaný, trvalo to dosť dlho. Na večer aj z médií zachytili všetky okolnosti, prečo sa vykonala
prehliadku. Mal od trestne stíhanej osoby prevziať úplatok. Bolo v televízii aj jeho celé meno, ale aj videl,
že priestor bol opaskovaný, do kancelárie nebol prístup. Žalobca zmenil správanie, nie je to príjemná
vec. Prehliadka trvala skoro celé doobedie. Boli z toho šokovaný, videli na žalobcovi, že je zdeptaný
z toho, zapôsobilo to na jeho psychiku, na jeho správanie. Neverili sme týmto obvineniam, začal sa

správať vystrašene, bol celý nesvoj, bolo vidieť že trpi pracovne, profesne, psychicky a aj ľudsky. Nie je
to maličkosť. Svedok s ním dlhé roky sedával, videli na ňom zmenu, stránil sa, bolo mu to nepríjemné.
Trápilo ho, že s vecou sa nič nerobí, nikto mu nič nepovedal, nikto mu nič nevysvetľoval, zostalo len
také mŕtve a nedoriešené. Jeho postoj s k žalobcovi nezmenil, ale začal sa správať utiahnuto, svedok ho
skôr ľutoval, chápal ho. Na otázku žalovaného či vie že by sa niekto od žalovaného k tomu vyjadrovali

svedok uviedol, že keď komentátor niečo povie, tak informácie musí mať od pracovníkov polície.

Z výpovede svedkyne I.. I. B., manželky žalobcu vyplynulo, že udalosť na svedkyňu aj celú rodinu
zapôsobila veľmi negatívne, manžel niekoľko rokov predtým mal infarkt, keď sa stala táto udalosť,
zdravotný stav sa mu zhoršil, mala o neho vážne obavy, celý čas bol pod liekmi. Keď sa kauza prevalila,

média dookola celú záležitosť púšťali niekoľko dni za sebou, boli to neustále telefonáty k ním domov, k
svedkyni do kancelárie, aj od neznámych. Svedkyňa radšej ani do práce nechodila, svojich klientov ako
advokátka odmietala. Mala veľké problémy komunikovať so svojim otcom, mal 84 rokov, vysvetľovalisi to aby to nebral tak vážne, v máji následne zomrel. Od priateľov boli neustále otázky, od známych,
manžel sa začal vyhýbať spoločnosti, boli doma, znížila pracovné aktivity na minimum.

Svedok G. B., syn žalobcu uviedol, že je to veľmi zlý pocit. Dozvedel sa o tom z médii, nakoľko to bolo
veľmi publikované. Spojil sa s otcom, ktorý bol po infarkte, ale vyzeral veľmi zle, jeho zdravotný stav bol
vážny. Obchodní partneri a kamaráti svedkovi telefonovali, či je to jeho otec, či to naozaj urobil, bola to
veľmi nepríjemná situácia. Spochybnilo to aj dôveru jeho obchodných partnerov voči svedkovi, taktiež
kamarátov. Dovtedy sa nikdy neriešilo, čo je jeho otec, zrazu boli otázniky na tému, odkiaľ má svoj

majetok, či si naň zarobil sám, alebo pochádza z trestnej činnosti atď. Otec to prežíval veľmi zle. Pod
mediálnym tlakom začína človek pochybovať, či je to pravda, alebo nie, i keď sa zo všetkých strán rútia
informácie, že 100% -ne to spravil, i keď známy a partneri sa pýtajú, či to spravil a pod tým tlakom sa
začnete sám seba pýtať, či to spravil. Aj keď povie, že nie, tak v mysli je aj tak otázka, či nie, je to strata
dôvery medzi blízkymi a je to nepríjemné, veľmi ťažko sa to napráva.

Z ustanovenia § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov vyplýva že uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Nevyžiadaním súhlasu s Ústavného súdu SR na vykonanie prehliadky iných priestorov a vykonaním
prehliadky iných priestorov (kancelárie sudcu) došlo k nezákonnému zásahu do výkonu sudcovského
povolania, k vážnemu porušeniu základných princípov nezávislosti súdnictva. Bola spochybnená

bezúhonnosť, autorita a vážnosť žalobcu ako predstaviteľa súdnej moci neprimeranou škandalizáciou a
boli potláčané princípy právneho štátu prvkami policajného štátu. Žalobcovi veľmi ublížila medializácia
tohto prípadu. Média dookola celú záležitosť púšťali niekoľko dni za sebou. Vykonanie prehliadky
kancelárie sudcu bez súhlasu Ústavného súdu SR veľmi poškodilo žalobcu ako sudcu Najvyššieho súdu
SR s 30 ročnou praxou po profesnej stránke. Znížila sa profesná česť a dôstojnosť žalobcu ako sudcu.

Sudcovia Najvyššieho súdu SR boli z toho šokovaný, trvalo to dosť dlho. Žalobca zmenil správanie,
bol zdeptaný z toho, zapôsobilo to na jeho psychiku, na jeho správanie. Správal sa vystrašene, bol
celý nesvoj, trpel pracovne, profesne, psychicky a aj ľudsky. Na žalobcovi bolo vidieť zmenu, stránil sa,
bolo to žalobcovi neprijemné. Krajský súd v Košiciach, kde pravidelne roky vykonával žalobca lektora,
prestal žalobcu ako lektora pozývať na pravidelné školenia. Žalobca sa vyhýbal spoločnosti, nakoľko mal

stále otázky od známych, nebral telefonáty. Bol po infarkte, čo sa prejavilo aj na jeho zdraví. Zdravotný
stav sa žalobcovi sa zhoršil, celý čas bol pod liekmi. Manželka ako advokátka mala neustále telefonáty
od známych, aj neznámych, znížila pracovné aktivity na minimum. Do práce radšej nechodila, svojich
klientov odmietala. Synovi obchodní partneri a kamaráti telefonovali, či je to jeho otec, či to naozaj urobil,
Spochybnilo to aj jeho dôveru jeho obchodných partnerov, taktiež kamarátov. Dovtedy nikdy neriešili,

čo je jeho otec, zrazu boli otázniky na tému, odkiaľ má syn svoj majetok, či si naň zarobil sám, alebo
pochádza z trestnej činnosti. Trvalo dlho, než žalobca začal komunikovať s okolím, v podstate neustále
musel vysvetľovať, čo sa vlastne stalo. A trvá to v podstate stále, pretože ešte v novembri minulého
roka na spoločenskej akcii, kde predstavoval rodinný priateľ žalobcu svojmu známemu tento šepkal
priateľovi, či je to ten B., a či ešte súdi.

Pokiaľideovyjadreniemiery,akoubolazásahomzníženádôstojnosťalebovážnosť osobynavrhovateľa
v spoločnosti, súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal pracovnom, rodinnom či inom
prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním, výsluchom žalobcu, svedkov a posúdil
na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia

svedčiaca o znížení profesnej cti a dôstojnosti, vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere, preto
žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal najmä na
- osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
- závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v profesnom a súkromnom živote,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd mal za to, že sa
dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení profesnej cti a dôstojnosti, vážnosti žalobcu v
spoločnosti v značnej miere, preto žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj v súladesDohovorom-potrebydodržaťzásadupredvídateľnostisúdnychrozhodnutíaprávnejistotyspoukazom
na právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 11C 101/2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2Co 363/2011-211 zo dňa 12.6.2013, kedy bola za nesprávny úradný

postup voči sudcovi okresného súdu priznaná suma 50 000,-eur, podľa názoru Krajského súdu v
Bratislave, bola to priznaná nemajetková ujma na dolnej hranici. Súd má za to že žalobcovi, ako sudcovi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je primeraná, s poukazom na vyššie uvedené suma 80 000,-eur.
Vo zvyšku súd návrh zamietol.

Žalovaný poukázal na § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. kde je jasne stanovená horná výška možnej
priznanej náhrady. Súd však poukazuje na ustanovenie § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného
od 1.1.2013 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov zodpovednosť za škodu podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, teda

ustanovenia zákona účinného do 1.1.2013.

Žalobca vzniesol námietku premlčania. V danom prípade teda bol sporný okamih začatia plynutia
trojročnej premlčacej doby (predĺženej o 6 mesiacov), kedy žalovaný sa domnieval, že týmto dňom
bol deň nasledujúci po zásahu, t.j. po vykonaní prehliadky iných priestorov, nakoľko v deň zásahu

sa navrhovateľ musel dozvedieť o škode. V tomto smere sa súd s touto argumentáciou žalovaného
aj s poukazom na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2Co 143/2001-161 zo dňa 5.4.2012
(v tejto veci) nestotožnil, nakoľko mal za to, že je síce pravdou, že nemajetková ujma začala vznikať
v deň vykonania prehliadky iných priestorov, avšak o nemajetkovej ujme určitého rozsahu sa žalobca
dozvedel až vydaním uznesenia o zatavení trestného stíhania voči obvineným C. T.Š. S. I.. S. Š., kedy

sa preukázalo, že skutok, t.j. trestný čin podplácania (§ 161 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona
účinného do 31.12.2005 a trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody ( § 160 ods. 2 a od. 3
písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005), ktorého sa mali dopustiť vyššie uvedení obvinení
sa nestal a ktorý úplatok mal podľa B. O. žalobcu prijať a na základe ktorého podozrenie o prijatí úplatku
žalobcom sa následne vykonala aj prehliadka kancelárie žalobcu za účelom zaistenia veci dôležitých

pre trestné konanie. V deň vykonania prehliadky kancelárie žalobcu na Najvyššom súde SR žalobca
nemohol byť objektívne spôsobilý vyčísliť ujmu ( hoci aj približne) ktorá mu vznikla a reálne tak posúdiť
dôsledky vyplývajúce z uvedenej udalosti, navyše s neistým výsledkom, keď až vydaním Uznesenia
bolo s určitosťou preukázané, že žalobca neprevzal nijaký úplatok. Samotný nesprávny úradný postup
je nutné vykladať v širších súvislostiach, jeho následky sa nezriedka prejavujú s určitým časovým

odstupom, najmä pokiaľ ide o vedomosť poškodeného o možnom vzniku škody, ktorú nie je možné
bezprostredne pri nesprávnom úradnom postupe vždy zistiť. Čo bolo preukázané aj výpoveďou svedka
I.. E., že ešte v novembri 2012 bol spolu so žalobcom na jednej spoločenskej akcii, kde ho predstavoval
svojmu známemu, ktorý však o chvíľu svedkovi šepkal, či je to ten B., a či ešte súdi. Takže aj po toľkých
rokoch takáto trauma zostane, pričom treba vedieť, že vo všeobecnosti platí, že to čo je uvedené v

médiách, najmä keď je zdroj taký štátny orgán ako prokuratúra, sa považuje za pravdivé. Po takýto
informáciách,ajto,čosastalopred8rokmi,veľmidlhotrvá,kýmsačlovekztohodostaneatrvalotodosť
dlho,pokiaľsažalobcazačalzúčastňovaťnormálnehospoločenskéhoživota,pričomrovnakodlhotrvalo,
že pri mnohých stretnutiach stále dookola musel vysvetľovať ako to v skutočnosti bolo. V danom prípade
je potrebné si uvedomiť, že žalobca si uplatňoval nárok na nemajetkovú ujmu (nie škodu). Nemajetková

ujma odzrkadľuje a predstavuje súhrn negatívnych dopadov na spoločenskú sféru poškodenej osoby.
Nemajetková ujma vzniká postupne (nie v jeden deň) nakoľko dopady neoprávneného zásahu sa
prejavujú v spoločenskom postavení poškodenej osoby postupne. Najprv to bol šok z vykonania
prehliadky kancelárie, potom sa to prejavilo na psychickom stave navrhovateľa, jeho frustrácii, uzavretí
sa do seba, izoláciu od priateľov, spoločnosti, cez negatívne dopady v dôsledku masívnej medializácie

predmetných udalostí. Všetko toto neprebehlo v jeden deň, ale postupne. Preto tu nie je možné hovoriť o
tom, že dopady, ktoré predmetný zásah sprevádzali v osobnostnej sfére žalobcu sa zavŕšili v jeden deň
a to v deň tohto vykonania prehliadky kancelárie. Obdobne (analogicky) je to aj napr. v prípade náhrady
škody na zdraví vo forme odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Aj tu bolo možné výšku
škody ustáliť až v okamihu, kedy bol ustálený zdravotný stav poškodenej osoby, čo mohlo byť niekoľko

rokov po vzniku škodovej udalosti (poškodenia zdravia). Rovnako aj v tomto prípade je potrebné ustáliť
dopadyneoprávnenéhozásahu(minimálnevtakejmiere,abybolomožnéaspoňodhadomvyčísliťvýšku
nemajetkovej ujmy, tak aby vznikla "actio nata" - vedomosť navrhovateľa o vzniku nemajetkovej ujmy v
takom rozsahu, ktorý možno natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárokuplatniť na súde) a až následne vznikne možnosť domáhať sa nemajetkovej ujmy žalobou na súde.
Opačný názor by viedol k tomu, že niektoré negatívne dopady, ktoré by mohli byť oveľa intenzívnejšie
ako samotný zásah, mohli nastať resp. sa prejaviť aj niekoľko rokov po zásahu, avšak s prihliadnutím

na argumentáciu žalovaného by ich súd pri svojom rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nemohol
zohľadniť, nakoľko by nastali po troch rokoch od vykonania prehliadky. Špecifikom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy na rozdiel od skutočnej škody spočíva teda v tom, že kým škoda spravidla nastane v
určitý konkrétny časový okamih (deň, určité časové obdobie), nemajetková ujma sa prejavuje postupne
a je zavŕšená okamihom, kedy sa prejavia aspoň najväčšie následky zásahu. Vzhľadom k vyššie

uvedenému súd námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval za nedôvodnú.

Žalovaný tvrdí, že nie je daná pasívna legitimácia. Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť
mať práva a povinnosti má aj štát pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov. Ako účastník sa
označuje Slovenská republika a uvedením orgánu, ktorý má v jeho mene vzhľadom na obsah a povahu
daného sporu konať. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene

žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného. Žalobca uplatnený nárok opieral o
nesprávny úradný postup, ktorý mal okrem iného spočívať v tom, že prokurátor nežiadal súhlas na
vykonanie prehliadky kancelárie od Ústavného súdu SR v zmysle Čl.136 ods. 3, 4 Ústavy SR. V danom
prípade žalobca správne označil za žalovaného Slovenskú republiku zast. Generálnou prokuratúrou SR,
nakoľko nebyť súhlasu dozorujúceho prokurátora, k takémuto zásahu by vôbec nebolo došlo a samotní

vyšetrovatelia by nemohli takýto zásah vôbec uskutočniť. Je teda nesporné, že bez predchádzajúceho
súhlasu špeciálneho prokurátora by nebolo možné vykonať prehliadku kancelárie sudcu. V prípade, že
by vyšetrovateľ vykonal prehliadku iných priestorov bez súhlasu prokurátora potom by bolo na mieste,
aby ako pasívne legitimovaný subjekt bola Slovenská republika zast. MV SR. Ale to nie tento prípad.

Okrem iného ak sa žalovaný právom domnieval, že vo veci nemá slovenskú republiku zastupovať GP SR
ale MV SR, bol povinný žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bezodkladne postúpiť príslušnému
orgánu a informovať o tom žalobcu (§15 ods. 2 zákona). K takémuto postupu však zo strany žalovaného
nedošlo, preto nie je možné tento postup vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej, ani
za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať Ministerstvo vnútra SR, nakoľko podstatné je, že

zodpovedným subjektom je Slovenská republika ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl
verejnej moci nikdy nemôže byť interpretované v neprospech jednotlivca.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danej veci bola povinná za Slovenskú republiku vystupovať
práve Generálna prokuratúra SR a preto námietku odporcu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

súd nepovažoval za dôvodnú.

V ďalšom sa súd zaoberal aj námietkou odporcu o tom, že pri predbežnom prerokovaní nároku
na náhradu škody si navrhovateľ pôvodne uplatňoval len škodu vo forme nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000.000,-Sk a preto žalovaný nárok presahujúci 5.000.000,-Sk treba považovať za predčasne

podaný. V tomto smere súd sa nestotožnil s touto argumentáciou žalovaného, nakoľko v prvom rade
o tomto argumente by bolo možné hovoriť za predpokladu, že by žalovaný bol ochotný vysporiadať
uplatnený nárok žalobcu aspoň čiastočne (ak by uznal svoje pochybenie), čo sa však nestalo, nakoľko
žalovaný od počiatku odmietal svoju zodpovednosť. Za druhé, zákon č. 514/2003 Z.z. nezakazuje vo
svojich ustanoveniach domáhať sa náhrady škody vo väčšej výške ako poškodený subjekt žiadal pri

predbežnom prerokovaní nároku a to aj s poukazom na to, že výška škody, ktorá bola spôsobená
nezákonnýmzásahomorgánuštátusamôžezčasunačasmeniť,pričomajsúdy,ktoréotýchtonárokoch
rozhodujú vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozhodnutia. Bolo by nelogické,
aby sa definitívna výška škody (nemajetkovej ujmy) zavŕšila v období, kedy poškodený subjekt požiadal
o predbežné prerokovanie nároku. Pri takomto výklade žalovaného, by mohol v praxi nastať nežiadúci

stav, kedy väčšia časť škody mohla vzniknúť práve v období medzi podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a rozhodnutím súdu o takejto žalobe, avšak pri takomto výklade by poškodenému
subjektu táto škoda nemohla byť nahradená. V konečnom prípade treba poznamenať, že súd žalobcovi
v rozsudku priznal nemajetkovú ujmu len vo výške 80.000,-EUR (z pôvodne žiadaných 200.000,-eur), a
teda v tejto výške bola nemajetková ujma uplatnená už v samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku.

Vzhľadom k vyššie uvedenému mal súd za to, že tu došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým,
že nebol žiadaný súhlas Ústavného súdu SR na vykonanie prehliadky kancelárie sudcu a napriektomu dal žalovaný súhlas vyšetrovateľovi na vykonanie tejto prehliadky, že je tu daná pasívna vecná
legitimácia žalovaného v konaní a že skutočnosť, že si žalobca pri predbežnom prerokovaní nároku
uplatnil nemajetkovú ujmu len do výšky 5.000.000,-Sk, pričom v žalobe žiadal až 200.000,-EUR, nebolo

prekážkou pre konanie súdu o tomto nároku.

Podľa § 142 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta

z výšky súdom priznaného plnenia.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.nakoľko žalovaný mal úspech skoro 2/3 a
žalobca 1/3 potom 2/3-1/3 je 1/3. Teda žalovaný by mal mať nárok na náhradu trov konania vo výške 1/3,
avšak náhradu trov konania si neuplatnil a ani žiadne trovy žalovanému nevznikli, preto súd žalovanému

náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne, dvojmo. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka
a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované ( § 42 O.s.p.) V odvolaní sa má uviesť v akom rozsahu

sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha. Odvolanie, proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na exekúciu.