Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. marec 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/292/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714205341
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6714205341.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Petra Kvietka a členiek senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci
žalobcu: S. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX D. č. XXX, zast. JUDr. Soňou Strýčkovou,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Národná 7, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o určenie
neplatnosti zmluvy o úvere č. 607700486 a zmluvy o úvere č. 607700520 a vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/56/2014-114 zo dňa
28. 09. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/56/2014-114 zo dňa 28. 09. 2015 p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový
súd“) určil, že vo výroku uvedené podmienky dojedané v zmluve o úvere č. 607700486 uzavretej
dňa 11.11.2010 a v zmluve o úvere č. 607700520 uzavretej dňa 16.12.2010 medzi žalobcom ako
dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, konkrétne podmienky dojednané v bodoch 4, 5, 6, 11, 13, 15, 16
a 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sú neplatné. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi

1653,90 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaného ďalej zaviazal nahradiť žalobcovi
trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 479,98 Eur, do troch dní od
právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že mal dokazovaním preukázané, že uzavreté
zmluvy sú spotrebiteľskými zmluvami v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď
tieto zmluvy uzavrel žalobca ako spotrebiteľ v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka,

keď aj z výpisu zo živnostenského registra žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že v čase
uzavretia zmlúv nebol živnostníkom. S prihliadnutím na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverových zmlúv, uzavreté zmluvy museli mať všetky náležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverových zmlúv. Súd
prvej inštancie konštatoval, že uzavreté úverové zmluvy neobsahujú výšku ročnej percentuálnej miery
nákladov(RPMN),vzmluvechýbajúajtermínysplátokistinyapoplatkov,akoajkonečnásplatnosťúveru
a ročná úroková sadzba. Preto uzavreté úverové zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. b) vyššie uvedeného

zákona považoval za úvery bez úrokov a bez poplatkov.

3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný poskytol žalobcovi úver zo zmluvy č. 607700486
vo výške 3.500 Eur, z ktorej sumy žalobca uhradil 5.023,90 Eur a zo zmluvy č. 607700520 poskytolžalovaný žalobcovi úver vo výške 350 Eur, z ktorej sumy žalobca uhradil sumu 480 Eur. Žalovaný teda
zaplatil celkovo sumu o 1.653,90 Eur viac ako bol poskytnutý úver. V tomto prípade potom došlo podľa
súdu prvej inštancie k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, lebo prijal plnenie vo výške

vyššej ako bol poskytnutý úver. Prijal plnenie vyššie o sumu 1.653,90 Eur. Nakoľko súd prvej inštancie
považoval úver za bezúročný a bez poplatkový, preto žalobca mal nárok len na vrátenie požičanej sumy.
Súd prvej inštancie preto návrhu v časti o zaplatenie 1.653,90 Eur vyhovel a žalovaného zaviazal na
zaplatenie tejto sumy.

4. K námietke žalovaného ohľadne neodstrániteľného nedostatku v konaní týkajúceho sa prekážky
res iudicata, nakoľko žalobca bol na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu č. 01162/12 a č. 00550/12 zaviazaný na plnenie z predmetných zmlúv o úvere,
súd prvej inštancie uviedol, že sa zaoberal platnosťou rozhodcovskej zmluvy. Tým, že je spracovaná
ako formulárová zmluva žalovaným, je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca nemal možnosť
ovplyvniť jej obsah a v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda platí fikcia o tom, že

rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú, opak by musel preukázať dodávateľ,
tedavdanomprípadežalovaný.SúdprvejinštanciepoukázalajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.
zn. 6Mcdo/9/2012 a na skutočnosť, že v tomto prípade si rozhodcovský súd podľa rozhodcovskej zmluvy
vybral sám žalovaný. Už táto okolnosť podľa súdu prvej inštancie vyvolala pochybnosti o nezaujatosti
rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania. V rozhodcovskom konaní ide

podľa súdu prvej inštancie o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou
rozhodcu v zastúpení strán, ktorú na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské
konanie nie je konaním súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku
a jej náležitosti tak, aby nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách a teda
nevyvolávali nerovnováhu medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného

z účastníkov. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je podľa súdu prvej inštancie
skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve
aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať
dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy súdy podľa súdu
prvej inštancie videli tiež v geografickom faktore v zmysle judikatúry a poukázali na neprimeranú

vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania, čo je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre
spotrebiteľavovzťahukuplatňovaniupráva.Onekalúzmluvnúpodmienkuidepodľasúduprvejinštancie
aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa rozhodcovskej zmluvy možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky alebo zmluvy začalo rozhodcovské konanie na
návrh veriteľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Preto je podľa súdu prvej

inštancie potrebné považovať takúto rozhodcovskú zmluvu v celosti za neprijateľnú, pretože spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Preto podľa
súdu prvej inštancie v tomto konaní teda neexistovala prekážka už právoplatne rozhodnutej veci, t.j.
prekážka res iudicata a preto konajúci súd v konaní ďalej pokračoval a vo veci rozhodol.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že zmluvné podmienky v zmluvách o úvere zo dňa
11.11.2010 a zo dňa 16.12.2010 upravené v bode 4 a bode 6 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru týkajúce sa zmluvných pokút, súd prvej inštancie považoval za neprijateľné z dôvodu neprimerane
vysokej sankcie za nesplnený záväzok s odkazom na § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.
Zmluvnú podmienku upravenú v bode 5 týkajúcu sa dohody o zrážkach zo mzdy považoval súd prvej

inštancie tiež za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko zabezpečenie záväzku vopred uzavretou
dohodou o zrážkach zo mzdy je neprimeranou požiadavkou veriteľa, keď bez akéhokoľvek obmedzenia
zo strany dlžníka chce disponovať s jeho príjmom. Zmluvnú podmienku upravenú v bode 11 týkajúcu sa
uznania dlhu zo strany žalobcu, považoval súd prvej inštancie tiež za neprijateľnú zmluvnú podmienku
z dôvodu, že požaduje uznať dlh v čase, keď reálne ešte žalobca voči žalovanému nemá dlh po

splatnosti a taktiež chýba aj údaj o uznanej výške dlhu. Taktiež zmluvnú podmienku upravenú v bode
13, ktorou je upravená dohoda o vyplnení zmenky považoval súd prvej inštancie za neprijateľnú, keď
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť takúto dohodu v predtlačenej formulárovej zmluve, keď takáto
dohoda spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, pričom zmenka ako zabezpečovací
inštitút je inštitútom predovšetkým pre podnikateľské subjekty a naviac dohoda o vyplnení zmenky

umožňuje žalovanému vypísať zmenku jednostranne výhodne, kde zmenkový denný úrok 0,25 %
predstavuje 91,25 % ročne. Zmluvnú podmienku upravenú v bode 15 považoval súd prvej inštancie za
neprijateľnú, keď neprimerane zasahuje do práva dlžníka na súkromie a spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď súčasne toto ustanovenieumožňuje žalovanému získavať tieto údaje v akomkoľvek čase, a to aj v prípade, že dlžník bude
svoj dlh riadne splácať, zmluvnú podmienku v bode 16 považoval súd prvej inštancie za neprijateľnú
zmluvnúpodmienku,keďvrozporesprávnouúpravoupožaduje,abysaprávnevzťahymedziúčastníkmi

spravovali ustanoveniami Obchodného zákonníka tiež zmluvnú podmienku upravenú v bode 19 týkajúcu
sa oprávnenia žalovaného postúpiť/previesť na tretiu osobu právo, resp. pohľadávku zo zmluvy o
úvere považoval súd prvej inštancie za neprijateľnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie
uvedeného považoval tieto zmluvné podmienky za neprijateľné v súlade s ust. § 53 ods. 4 písm. r)

Občianskeho zákonníka.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej v texte len ,,OSP“), nakoľko žalobca mal v konaní úspech a preto mu vzniklo aj
právo na náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolaním napadol rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Žalovaný rozsudok napadol z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP ako aj z dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. d) OSP.

8. Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalobcom predložené zmluvy nie sú zmluvami o
spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskými zmluvami, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu
so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania,
a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Žalovaný ďalej poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch

podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Namietal aj to, že výška
úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a v čase uzavretia tejto zmluvy neexistoval a
nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna
prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rozsudok okresného súdu považuje za

nepreskúmateľný, v dôsledku čoho došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom, pretože argumentáciu
súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje za nepostačujúcu a v rozpore
s § 157 ods. 4 OSP. Žalovaný bol ďalej presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v
zmysle platných právnych predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Okrem
iného mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a jednotlivé

zmluvné podmienky posúdil za neplatné bez nejakých pádnych dôvodov či poukázaní na dôkazy, o ktoré
svoje rozhodnutie opiera. Žalovaný sa nestotožnil ani s rozhodnutím súdu o bezdôvodnom obohatení.
Žalovaný disponuje len takou finančnou čiastkou, na ktorú má nárok v zmysle zmluvy o úvere a nedošlo
k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu, nakoľko nie je žiaden právny dôvod, ktorý by ho zakladal.
Rovnako sa nestotožnil s úhradou trov konania, vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

považuje za nesprávne.

9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, pričom uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo riadne preukázané, že finančné prostriedky si požičal od žalovaného z osobných dôvodov, a tieto za
účelom zamestnania nikdy nepoužil. V súvislosti s prekážkou res iudicata, dal do pozornosti rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní 5 Obdo 44/201 a v konaní 6Cdo 1/2012.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok považoval za
dostatočne a náležite odôvodnené. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného
súdu v celom rozsahu potvrdil a aby odvolací súd zaviazal na náhradu trov konania.

10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

11. Odvolanie žalovaného bolo podané dňa 09. 11. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z.,
Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny

kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“
Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie
aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmyslektorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP
zachované.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu určenom § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

13. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď rozhodol v zmysle

svojho enunciátu. Dôvody, pre ktoré tak urobil okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení
svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach
na ne odkazuje.

15. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie naviac odvolací súd dodáva:

16. V prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľských zmlúv, žalovaný pri uzatváraní zmlúv o
úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle §-u 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmlúv považovať za dodávateľa. Žalobca ako
fyzická osoba pri uzatváraní predmetných zmlúv nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti, preto je potrebné považovať ho v zmysle §-u 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmlúv za spotrebiteľa a predmetné zmluvy o úvere posúdiť ako zmluvy
spotrebiteľské aj v zmysle §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmlúv.

17. Odvolací súd neprihliadal na námietku žalovaného, ak tvrdil, že žalobca pri uzatváraní zmlúv

nevystupoval ako spotrebiteľ. V prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o spotrebiteľské
zmluvy, má dôkazné bremeno dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym
pre dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním
nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmlúv na účel zamestnania bez reálneho stotožnenia zamestnania
žalobcu a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej

zmluvy má. K vylúčeniu zmlúv o úvere z pod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť
len v prípade, keď je jednoznačne preukázaná zhoda zmluvou proklamovanej okolnosti- poskytovania
úveru naozaj na výkon zamestnania. V prípade predmetných zmlúv nedošlo k takémuto vyhodnoteniu,
o to viac, ak žalobca sám tvrdí, že mu neboli poskytnuté úvery na účel zamestnania (č. l. 103 spisu),
dokonca z výpisu zo živnostenského registra bolo preukázané, že v čase, keď si bral predmetné

úvery, nebol ani živnostníkom (č. l. 96 - 97 spisu). Úvery poskytnuté spotrebiteľovi boli žalovaným bez
ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľa
vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom Zákona o spotrebiteľských
úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa
pred uzavretím zmlúv, napr. vo vzťahu k náležitostiam, k výške zákonom regulovanej odplaty a v

neposlednom rade k základnému porovnávaciemu údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov. Naviac
uvedené formulárové zmluvy, ktoré boli žalobcovi predložené, žalobca nemal možnosť akýmkoľvek
spôsobom zmeniť, či doplniť s tým, že ak by údaje v nej namietal, zrejme by k uzavretiu zmlúv nedošlo.
Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úvery boli poskytnuté na výkon zamestnania úverového
dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a

tedanespotrebiteľskéúverymajúcesariadiťvýlučneúpravouvzmyslezmluvyaobchodnéhozákonníka,
teda žalovaného. Uvedené možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že predmetné zmluvy o úvere majú povahu
značne jednostranných adhéznych zmlúv obsahujúcich veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich
dlžníka, ktorých obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by ich uzatvoreniu predchádzali rokovania
typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Ich forma na predtlačenom formulári skôr svedčí

o skutočnosti, že boli uzatvárané bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán. Nemožno teda
opomenúť, že predmetné zmluvy o úvere majú podobu štandardných formulárových zmlúv, ktoré sú
typické tým, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla ich obsah nemôže meniť
vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky, ktoré sú dané buď príjme,ktoré si však poskytovateľ sám v predstihu a zjavne v kľude a bez časového stresu podľa svojich
predstáv naformuloval, alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ v
tomto prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu,

pričom aj z predmetných zmlúv o úvere jednoznačne vyplýva, že ich jednotlivé časti vrátane uvedenia, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, sú vypĺňané žalovaným (č. l. 74 - 77 spisu).

18. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvej inštancie z hľadiska, či predmetné úverové
zmluvy obsahujú všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., keďže bolo preukázané,

že v danom prípade išlo na strane žalobcu o spotrebiteľa. Správne teda súd prvej inštancie konštatoval,
že uzatvorené zmluvy o úvere neobsahujú náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverových zmlúv a preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) tohto
zákona sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Námietky odvolateľa uvedené v
odvolaní (čiastočne smerujúce aj proti záverom, ktoré napadnuté rozhodnutie ani neobsahuje), nemajú
za následok inú úvahu, než ku akej vo vzťahu k posúdeniu splnenia náležitostí spotrebiteľskej zmluvy

predpísaných v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. dospel zhodne so súdom prvej inštancie aj
odvolací súd.

19. Pretože bolo preukázané, že žalobca zaplatil žalovanému viacej, ako mu bol poskytnutý úver, vznikol
dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako správne vyvodil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ súd

prvej inštancie takýmto spôsobom rozhodol, považuje odvolací súd jeho rozhodnutie za vecne správne.

20. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je
potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva

na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).

21. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre

odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu vyhovel.
Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil

presvedčivo a zrozumiteľne.

22. K odvolacej námietke žalovaného smerujúcej k rozhodcovským zmluvám odvolací súd uvádza,
že rozhodcovské zmluvy koncipované v takom znení, ako boli založené do súdneho spisu (č. l. 7 a
13), správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľné, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou skutočnosťou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovských zmlúv je skutočnosť, že so spotrebiteľom
neboli individuálne dojednané. Skutočnosť, že dohody zmluvných strán o právomoci rozhodcovského
súdu netvorili súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úverov, ale boli uzavreté vo formesamostatných rozhodcovských zmlúv v ten istý deň ako zmluvy o úvere, ešte neodôvodňuje záver,
že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli dlžníka (spotrebiteľa) pristúpiť na tieto
osobitné zmluvné podmienky. Povahu formulárových zmlúv totiž majú nielen všeobecné obchodné

podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto
typu zmlúv nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovských zmlúv v danej veci, ktoré majú povahu
formulárov obdobných tým, ktorých prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotné zmluvy o úvere,
keď sú tvorené predtlačenými údajmi identifikujúcimi veriteľa, prázdnymi kolónkami pre vpísanie
osobných údajov dlžníka a potom už len predtlačenými dojednaniami špecifikujúcimi rozhodcovský

súd a podriaďujúcimi prejednanie všetkých sporov zo zmluvy o úvere jeho právomoci, eventuálne
príslušnému súdu Slovenskej republiky, pričom zo súdnej praxe je odvolaciemu známe, že v 99 %
sporov vzniknutých z obdobných úverových zmlúv podáva dodávateľ návrh na Stály rozhodcovský
súd. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej
zmluvnej podmienky vtedy, ak by žalovaný predložil žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovských
zmlúv v takej podobe, aby z nich bolo dostatočne zrejmé, že žalobca mal možnosť voľby prijať alebo

neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní bez toho, aby svojím rozhodnutím ovplyvnil
uzatvorenie samotných zmlúv o úvere, a že dlžníkovi boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo
znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovské zmluvy uzavreté so spotrebiteľom,
ak majú byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musia byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovských zmlúv nevyplýva, že spotrebiteľ mal

reálnu možnosť obsah predložených formulárových rozhodcovských zmlúv ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka navyše nebola, napriek jej formulácii, skutočne
alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovskom súde uskutočnil výber
predpokladaný v čl. II rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už žalobca nemal faktickú možnosť
podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovské zmluvy, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovských
zmlúv je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní
spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovských zmlúv bolo dlžníkovi

- žalobcovi absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva slobodného
výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z daných spotrebiteľských zmlúv
podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Takéto zmluvné dojednania reálne vytvárajú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, keď nemožno navyše
opomínať, že ak sú rozhodcovské zmluvy súčasťou viacerých formulárov predložených spotrebiteľovi

na podpis, navyše uzatvorené nie v čase „zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného
vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na ich nekalosť, či už v
dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie postupoval
správne, keď považoval rozhodcovské zmluvy uzavreté dňa 11.11.2010 a dňa 16.12.2010 medzi
žalobcom a žalovaným za neplatné a preto neexistovala prekážka už právoplatne rozhodnutej veci.

23. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 157 ods. 2 OSP účinného v čase
prvoinštančného konania. Nie je možné konštatovať, že by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.
Zanedostatočneodôvodnenérozhodnutieniejemožnépovažovaťto,aksúdprvejinštancieneodôvodní

svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

24. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keďže tento
vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.

25. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

26. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady

trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).