Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. marec 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/457/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114228515
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114228515.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: J. Z., nar. XX.X.XXXX, v súčasnosti
umiestnený v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava, právne zastúpeného advokátom JUDr. Mgr.
Mariánom Kropajom, PhD., so sídlom Krajinská 3, Piešťany, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, v
jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, 2/ Generálne riaditeľstvo zboru väzenskej a justičnej stráže so sídlom Šagátova 1,
Bratislava, 3/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov, so sídlom
Gucmanova 19/670, Leopoldov, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Trnava zo dňa 11. apríla 2016, č.k. 19C/264/2014-49, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní v 1. až 3. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol žalobu, žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiťžalovanémuv1.radenáhradutrovkonaniavovýške2,18eurdotrochdníododňaprávoplatnosti
tohto rozsudku a žalovaným v 2. a v 3. rade náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 97a ods. 1 a § 97b ods. 2
Zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, ustanovením § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 a §
16 Občianskeho zákonníka, vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
uložil žalovaným písomne sa ospravedlniť žalobcovi za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu
osobnosti spôsobený uložením disciplinárnych trestov, pretože tieto hrubým spôsobom zasiahli do práva
žalobcu na ochranu osobnosti, vyslovujú žalovaní ľútosť nad neoprávneným zásahom do žalobcových
zákonom chránených práv. Žalovaní sú povinní ospravedlniť sa písomne listom doporučene doručeným

žalobcovi do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaní sú povinní spoločne a
nerozdielne sa žalobcovi ospravedlniť, spoločne a nerozdielne mu zaplatiť sumu vo výške 288,50 eur z
titulu náhrady majetkovej škody, 10.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej škody, trovy konania a trovy
právneho zastúpenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako odsúdený v dobe pobytu vo väznici Leopoldov
bol potrestaný tromi disciplinárnymi trestami a to č. 138953-1/2014-DT, kde bol rozhodnutím väznice

potrestaný 20 dňami celodenného umiestnenia do samoväzby, č. 138953-2/2014-DT, kde bol
rozhodnutímväznicepotrestaný10dňamicelodennéhoumiestneniadosamoväzbya č.138953-3/2014-
DT, kde bol rozhodnutím väznice potrestaný 3-dňami mimopracovného umiestnenia do samoväzby.
Podľa tvrdenia žalobcu sa týchto disciplinárnych previnení nedopustil, ich spáchanie mu nebolo riadnepreukázané, a uložené boli osobami, ktoré tak nemali urobiť, pretože v inkriminovanom čase boli vo
vzťahu k žalobcovi v konflikte záujmov kvôli jeho trestným oznámeniam podaným na dotknuté osoby.
Podľa žalobcu, keďže ani jeden z uvedených disciplinárnych trestov nebol uložený v správnom konaní,

nie je ho možné preskúmať súdom podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p., napriek tomu má žalobca zato, že
aj väzenský disciplinárny trest možno napadnúť na súde žalobou na ochranu osobnosti. Žalobca už
dávno pred udelením tohto trestu podal viacero trestných oznámení na osoby, ktoré o disciplinárnom
treste rozhodovali, pričom v zákonoch týkajúcich sa väzenstva zákonodarca stanovil osoby, ktoré
majú právomoc rozhodovať o väzenských disciplinárnych previneniach a väzenských disciplinárnych

trestoch, ale neupravil postup v prípade existencie konfliktu záujmov. Zástupcovia štátu (personál
väznice Leopoldov) v takom prípade nemajú právo si vytvárať vlastný zákon a vlastné postupy, čo
vyplýva už zo samotného základu Ústavy SR, v ktorej je jasne uvedené v čl. 2 ods. 2, že štátne
orgány môžu konať len to (a tak) čo mu je zákonom výslovne dovolené, na rozdiel od občana, ktorý
môže konať všetko, čo zákon nezakazuje. Z toho je nesporné, že na to, aby zástupca štátu (príslušník
zboru) mohol rozhodovať o disciplinárnom potrestaní a treste žalobcu, ktorý na neho podal predtým

trestné oznámenie, by túto možnosť/ právo, musel výslovne stanovovať zákon, čo však žiadny zákon
neustanovuje. Potrestanie dotknutej osoby je teda podľa žalobcu nesprávne a nezákonné, čím došlo k
neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa. Žalobca namietal porušenie svojich základných práv s
tým, že žalobu podal primárne ako žalobu na ochranu osobnosti podľa ust. § 11, 13 OZ, ale aj § 16,
415, 420 a nasl. OZ; § 3,4,5,6 OZ; § 2,3,80 a iné OSP; § 9 zákona č. 365/2004 Z. z. a 326/2007 Z.

z.; § 64 ods. 6,7 zákona č. 4/2001 Z. z.; Zákona č. 514/2003 Z. z. a nadväzujúcich právnych predpisov
ČI. 46 a nasl. Ústavy SR. Zároveň požaduje spravodlivé zadosťučinenie v peniazoch a to zaplatenie
majetkovej škody, z toho finančnú stratu vzniknutú dôsledkom platenia trov samoväzby 99,-eur a 49,50
eur a tiež ušlý zisk v práci za 30 dní samoväzby + 4 dni čakania na zaradenie do práce 100,- eur a
zároveň sa domáha zaplatenia nemajetkovej škody za duševné utrpenie, stres, traumu, poníženie, pocit

krivdy nespravodlivosti, atď., ktoré žalobca prežíval a pociťoval ako priamy dôsledok porušenia svojich
práv, a žiada preto zaplatenie sumy vo výške 10.000 eur.

4. Žalobca zásah do jeho osobnostných práv videl v tom, že bol potrestaný za niečo čoho sa nedopustil,
rozhodnutia o potrestaní neboli vykonané správne a zákonne a to či už z hľadiska dokazovania ako aj z

hľadiskasplneniaformálnychnáležitostí.Súduuviedol,že spoukazomnarozhodnutiaEurópskehosúdu
pre ľudské práva, väzenské disciplinárne tresty musia byť uložené buď súdom, alebo musia byť súdom
preskúmateľné, pričom podľa ESĽP väzenský orgán, ktorý uložil disciplinárny trest nespĺňa formálne
podmienky pojmu súd ako ho definuje ESĽP.

5. Súd prvej inštancie predmetnú žalobu zamietol v celom rozsahu bez vykonávania navrhovaných
dôkazov žalobcom na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, resp. zákonnosti postupu pri rozhodovaní
( predvolanie svedkov, súdneho znalca, zvukové záznamy a iné), keď dospel k záveru, že bola
podaná predčasne, keď doposiaľ nebolo rozhodnuté o nezákonnosti, resp. nesprávnosti rozhodnutí
o uložení disciplinárneho trestu, ktorými rozhodnutiami mali byť porušené osobnostné práva žalobcu,

čo je predpokladom pre uplatnenie si nárokov titulom porušenia osobnostných práv. Žalobca žiadal
uvedené (zákonnosť a správnosť rozhodnutí o uložení disciplinárnych trestov) skúmať v predmetnom
konaní ako prejudiciálnu otázku, čo je podľa názoru súdu neprípustné, nakoľko o nezákonnosti, resp.
nesprávnosti takéhoto rozhodnutia musí byť rozhodnuté príslušným orgánom výrokom, teda v merite
veci, uvedené nemôže byť riešené iba ako prejudiciálna otázka v odôvodnení rozhodnutia. Vzhľadom

na uvedené súd predmetnú žalobu voči žalovanému v 3. rade zamietol a nepripustil ani dokazovanie
navrhované žalobcom, ktorým chcel preukázať nezákonnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutí o uložení
disciplinárnych trestov. Voči žalovaným v 1. a 2. rade súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie, keď sa stotožnil s námietkami žalovaných o nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie,
pretože predmetom tohto konania bola ochrana osobnosti, osobnostné práva žalobcu mali byť porušené

konaním žalovaného v 3. rade, ktorý vydal predmetné rozhodnutia o uložení disciplinárnych trestov, teda
iba on by bol nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva; v danom prípade, keďže
predmetom konania bola náhrada majetkovej a nemajetkovej ujmy, zodpovedným subjektom.

6. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

tak, že úspešným žalovaným v 2. a 3. rade nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si žiadne trovy
neuplatnili a zo spisu im trovy nevyplývajú, žalovanému v 1. rade, ktorý bol v konaní takisto úspešný,
súd priznal náhradu trov konania - hotové výdavky vo výške ceny cestovného lístka na pojednávanie.7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že sa nedopustil žiadnych
disciplinárnych previnení, jeho potrestania boli vykonané nezákonne a protiprávne a cíti sa byť obeťou
porušenia práv vo viacerých smeroch, čo považuje za predmet tejto veci, pričom základom vo vzťahu

ku konaniu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a ESĽP (v prípade, ak by sa svojho práva
nedovolal pred inými orgánmi) je vyčerpanie opravných prostriedkov a to všetkých. Poukázal na to,
že voči disciplinárnym potrestaniam podal odvolania (sťažnosti, ktoré riešila väznica samotná) a voči
rozhodnutiu odvolacieho orgánu nebolo možné podať iný opravný prostriedok, rovnako mimoriadny
opravný prostriedok - pred Generálnym riaditeľstvom ZVJS a Ministerstvom spravodlivosti SR nie je

možný, lebo aj keď opravný prostriedok podal, tieto orgány mu oznámili, že nemajú podľa právneho
poriadku SR právomoc zasahovať do takéhoto rozhodnutia väznice, ani ho skúmať či rušiť a pod. Podal
sťažnosti aj na prokuratúru, avšak bol iba vyrozumený o spôsobe vybavenie sťažností a to tak, že je
všetko v poriadku, preto mu zostalo iba vyčerpať posledný možný opravný prostriedok a to občianske
súdne konanie pred súdmi Slovenskej republiky. Poukázal na to, že v konaniach pred ESĽP vláda
automaticky namieta povinnosť vyčerpania všetkých opravných prostriedkov, teda vždy namieta, že

sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni podať žalobu na ochranu osobnosti, tiež nechať preskúmať
zákonnosť rozhodnutí a podať žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukazuje na svoj prípad, kedy
rozhodnutiami väzenských orgánov bol potrestaný, pričom Krajský súd v Trnave už takéto potrestanie
riešil a aj rozhodnutia o potrestaní zrušil (14S/104/2007) avšak tieto boli vykonané v správnom konaní.
Potrestania, ktoré sú predmetom tejto žaloby však boli udelené v „bežnom konaní“. Na to, aby žalobca

pred ESĽP preukázal, že napadnúť takéto potrestania žalobou nie je možné, je aby to vyslovil s
dostatočnou jasnosťou orgán nezávislý a na to príslušný, teda súd. Jediná možnosť ako to spraviť, bolo
podať žalobu v danej veci a následné rozhodnutia všeobecných vnútroštátnych súdov potom použiť
ako dôkaz v konaní pred ESĽP. Odvolateľ poukázal na to, že nie je možné riešiť vec podaním žaloby
na preskúmanie rozhodnutia väznice a až potom, keď súd rozhodne a žalobu zamietne, podať ďalšiu

žalobu napr. o ochranu osobnosti, keďže súdy rozhodujú na Slovensku roky a kým by rozhodol o jednej
žalobe, prešla by lehota na podanie ďalšej žaloby. Preto z dôvodu právnej opatrnosti prichádza do
úvahy možnosť podať len komplexnú žalobu, ktorú aj podal. Odvolateľ uviedol, že žalobu podal v troch
smeroch: 1. napadnutie nezákonnosti a protiprávnosti označených väzenských disciplinárnych trestov
teda žaloba o porušenie práva na ochranu osobnosti, 2. žaloba na preskúmanie zákonnosti označených

väzenskýchdisciplinárnychtrestova3.žalobanaporušenieprávvtomsmere,ževäzenskédisciplinárne
tresty neboli udelené orgánom, ktorý spĺňa náležitosti pojmu „súd“ a ani nie je žalobcovi umožnené
právnym poriadkom Slovenskej republiky nechať tieto rozhodnutia súdom preskúmať. Nakoľko ESĽP
vo vzťahu k väzenským disciplinárnym trestom stanovil, že tieto môžu byť uložené iba orgánom, ktorý
spĺňa náležitosti pojmu „súd“ tak, ako ho definuje ESĽP, alebo musí byť preskúmateľný súdom, inak ide

o porušenie základných ľudských práv. Zároveň ESĽP už stanovil, že ani väzenské disciplinárne orgány
ani prokuratúra nespĺňajú náležitosti pojmu „súd“.

8. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie riešil iba prvé dva aspekty žaloby a neriešil tretí. Ak
už súd rozhodol, že väzenské disciplinárne potrestania nemožno napadnúť návrhom na preskúmanie

ich zákonnosti (ani žalobou na ochranu osobnosti) bol povinný ďalej riešiť, či boli udelené orgánom,
ktorý spĺňa náležitosti pojmu súd ako ho stanovil ESĽP a ak dospeje k rovnakému záveru a síce, že
väzenské disciplinárne orgány nespĺňali náležitosti pojmu „súd“, mal ďalej skúmať, či žalobcovi bolo
alebo je umožnené tieto tresty nechať preskúmať súdom. Ak by súd dospel k záveru, že žalobca nemá
takúto možnosť, mal žalobe minimálne v tejto časti vyhovieť, lebo tak rozhodol už aj ESĽP, ktorého

rozhodnutiami je súd viazaný. Súd prvej inštancie však uvedenú časť žaloby vôbec neriešil, čím porušil
nielen zákon ale základné práva žalobcu priznané Ústavou SR a medzinárodnými dokumentmi. Z
uvedeného dôvodu má rozhodnutie súdu prvej inštancie také zásadné vady, že nespĺňa požiadavku
spravodlivého súdneho konania. Odvolateľ napáda rozhodnutie v celom rozsahu, navrhuje, aby ho
odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. To isté sa týka aj právnej legitimity

žalovaného - štátu, pričom odvolateľ poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Golder vs. Spojené
kráľovstvo a Campbell vs. Spojené kráľovstvo, kde ESĽP uviedol, že „...splnenie záväzkov prevzatých
Dohovorom si niekedy vyžaduje prijatie pozitívnych opatrení zo strany štátu a v takom prípade sa
štát nemôže obmedziť na to, aby ostal pasívny, právo zabezpečiť účinný prístup k súdu patrí do tejto
kategórie záväzkov“. Vnútroštátne súdy sú pri svojom rozhodovaní viazané rozhodnutiami ESĽP, v

zmysle ktorých žalobcovi v prípade väzenského disciplinárneho potrestania malo byť zabezpečené
právo na účinný opravný prostriedok/právo na prístup k súdu, ktorý by tieto potrestania preskúmal a
pokiaľ žalobca takúto možnosť nemal, lebo túto možnosť nezakotvuje vnútroštátny právny poriadok,
za toto je zodpovedný štát, ktorý si nesplnil svoj pozitívny záväzok prevzatý Dohovorom, ostal nečinnýa znemožnil v danej veci žalobcovi prístup k súdu. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal vyššie
uvedenoučasťoužalobytýkajúcou saneumožneniaprávanechaťpreskúmaťudelenétrestysúdom,súd
neumožnil v tejto súvislosti žalobcovi žiadne vyjadrenie či dokazovanie a svoje konanie neodôvodnil ,

preto je rozhodnutie podľa odvolateľa nesprávne a nezákonné.

9. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na to, že odvolateľ v
odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podanie odvolania. Generálne
riaditeľstvo ZVJS sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku, pričom opakovane uvádza,

že vzhľadom na skutočnosť, že výkon trestu odňatia slobody žalobcu v čase údajného porušovania
jeho práv zabezpečoval Ústav Leopoldov a z návrhu na začatie konania nevyplývalo akým konkrétnym
konaním Generálne riaditeľstvo spôsobilo žalobcovi údajnú nemajetkovú ujmu, preto žalovaný v 2.
rade nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v danom spore. Žalovaný v 2. rade neukladal žiadne
disciplinárne tresty a nespôsobil mu teda zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a škodu, či už v
súvislosti s plnením úloh zboru podľa Zákona o zbore, alebo škodu podľa Občianskeho zákonníka.

Trvá preto na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Generálneho riaditeľstva ZVJS, ktoré nie
je zodpovedné za ukladanie disciplinárnych trestov žalobcovi a v konečnom dôsledku nie je orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody.

10. Žalovaný v 3. rade rovnako zotrvával na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20.4.2015 a k

odvolaniu žalobcu dodal, že k subjektívnym pocitom žalobcu vyjadrených v odvolaní („predmetom
veci je to, že navrhovateľ sa nedopustil žiadnych disciplinárnych previnení a teda potrestanie bolo
vykonané nezákonne a protiprávne“) je potrebné vzhľadom na desiatky obdobných často obsahovo
takmer identických súdnych konaní vo veci zásahov väzenských orgánov do práv žalobcu, poukázať
na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 14C/403/2012 zo dňa 30.5.2016 v ktorom sa konštatuje,

že „súdu sú v rámci jeho rozhodovacej činnosti aktivity navrhovateľa známe. Tento opakovane zahajuje
súdne spory nie za účelom ochrany svojich (hoci domnelých) subjektívnych práv, ale len pre súdne
konanie samo. Neúnosným množstvom zahájených sporov z malicherných dôvodov nad únosnú
mieru zaťažuje kapacitu beztak preťažených súdov, z čoho následne finančne profituje zahajovaním
ďalších konaní ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania. Takéto

správanie možno pokladať za obštrukčné, ligitiózne (sudičské) a rozporné s dobrými mravmi“. Ústav na
výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov ďalej uviedol, že predmetom konania
bol nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy - škody a nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti,
keď za zásah do osobnostných práv považoval žalobca rozhodnutia o uložení disciplinárnych trestov v
priebehu roka 2014, ktoré žalobca subjektívne pociťoval ako nezákonné a nesprávne. Treba pripomenúť

skutočnosť, že žalobca v žalobnom návrhu neoprávnenosť zásahu hodnoverne nepreukázal, resp. tieto
rozhodnutia neboli zrušené pre nezákonnosť - nesprávnosť.

11. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu nevyjadril.

12. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP"), ktorého ustanovenia § 470 ods. 1 CSP zakotvuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací postupoval preto podľa ustanovení CSP a takto po zistení, že
odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a
§ 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže tu nebola potreba zopakovania alebo

doplnenia dokazovania a pojednávanie nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem ( § 385 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť,
pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

14. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.15. Predmetom konania je žaloba o ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaných
písomného ospravedlnenia za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, ako aj náhrady

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti
postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol ako aj prieskum
závislého výroku o trovách konania.

16. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalobcu sa odvolací súd plne stotožnil so

skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom
rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Na

doplnenie odvolací súd uvádza k odvolacím námietkam nasledovné:

17. Žalobca vidí neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti v uložení disciplinárnych
trestov, ktoré považuje za nesprávne a nezákonné a hrubým spôsobom zasahujúce do práva žalobcu
na ochranu osobnosti. Ich nesprávnosť má podľa žalobcu spočívať najmä v tom, že sa disciplinárnych

previnení nedopustil, neboli mu riadne dokázané, o previnení a treste rozhodovali osoby, ktoré sú
vo vzťahu k žalobcovi v konflikte záujmov a nebol dodržaný správny a zákonný postup a náležitosti
rozhodnutia.

18. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil na tom právnom názore, že žalovaný

v 1. a 2. rade nie sú v spore pasívne vecne legitimovaní, a že voči žalovanému v 3. rade žaloba
na ochranu osobnosti bola podaná predčasne, pretože doposiaľ nebolo rozhodnuté o nesprávnosti,
resp. nezákonnosti označených disciplinárnych opatrení, ktorými mali byť porušené osobnostné práva
žalobcu, pričom toto nie je možné riešiť ako prejudiciálnu otázku v predmetnom konaní. Tieto závery
okresného súdu treba považovať za súladné so zákonom i skutkovými zisteniami, ktoré vyplývajú z

vykonaného dokazovania a odvolací súd preto konštatuje správnosť dôvodov použitých na podporu
záverov prvoinštančného súdu a s týmito sa plne stotožňuje.

19. K uloženiu disciplinárnych trestov žalobcovi došlo v zmysle zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu
odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to ust. § 52 a nasl. Podľa § 52 ods. 1,

ods. 2 cit. zákona odsúdený je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie (1). Disciplinárnym
previnením je zavinené nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo zákazu podľa tohto zákona,
predpisov na jeho vykonanie alebo ústavného poriadku odsúdeným. Disciplinárnym previnením je aj
konanie,ktorémáznakypriestupkupodľaosobitnýchpredpisov.Podľa§52ods.3písm.g)tohtozákona,
za disciplinárne previnenie možno odsúdenému uložiť umiestnenie do samoväzby až na dobu 20 dní.

20. Žalobca predložil v konaní dotknuté rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu č. 138953-1/2014-
DT zo dňa 20.05.2014, č. 138953-2/2014-DT zo dňa 24.06.2014 a č. 138953-3/2014-DT zo dňa
23.7.2014, všetkyvydanéÚstavomnavýkontrestuodňatiaslobodyaÚstavunavýkonväzbyLeopoldov,
kde bol v čase ich vydania žalobca umiestnený. Vo všetkých prípadoch sa žalobca odvolal a riaditeľ
ÚVTOS a ÚVV Leopoldov ako vecne príslušný odvolací orgán rozhodnutia potvrdil, pričom proti

rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno odvolať. Z obsahu spisu vyplýva, že doposiaľ nebolo vydané žiadne
rozhodnutie orgánu, ktorý by konštatovalo nesprávnosť alebo nezákonnosť žalobcom namietaných
rozhodnutí o disciplinárnych previneniach, keď žiadny orgán o ich nezákonnosti alebo nesprávnosti
nerozhodol ( ani nekonal), čo žalobca aj sám v konaní potvrdil.

21. Podľa § 97a ods. 1 písm. b) zák. č. 475/2005 Z.z., ústav alebo generálne riaditeľstvo koná vo veci
disciplinárneho previnenia.

22. Podľa § 97b ods. 1 cit. Zák. konanie vo veciach súvisiacich s výkonom trestu v prvom stupni
uskutočňuje a rozhoduje v ňom príslušník zboru alebo zamestnanec zboru určený podľa tohto zákona

(ďalej len "oprávnený orgán").23. Podľa § 97b ods. 2 cit. Zák. v konaní podľa § 97a ods. 1 písm. a) a b) (ďalej len "disciplinárne
konanie") je oprávneným orgánom v rozsahu ustanovenej disciplinárnej právomoci riaditeľ ústavu,
vedúci oddelenia výkonu trestu, vedúci otvoreného oddelenia a pedagóg.

24. Podľa § 97j ods. 7 písm. a), odvolacím orgánom je v disciplinárnom konaní vedúci oddelenia výkonu
trestu alebo vedúci otvoreného oddelenia, ak rozhodnutie vydal pedagóg; riaditeľ ústavu, ak rozhodnutie
vydal vedúci oddelenia výkonu trestu alebo vedúci otvoreného oddelenia.

25. Zákon o výkone trestu presne vymedzuje osoby v služobnom pomere k ústavu, ktoré sú príslušné
na konanie vo veci disciplinárneho previnenia a to tak v prvom stupni, ako aj pri rozhodovaní o
odvolaní. V uvedenom prípade z obsahu spisu vyplýva, že vo veciach žalobcu týkajúcich sa uloženia
disciplinárnych trestov rozhodovali orgány, ktorým právomoc a príslušnosť vyplýva zo zákona. Pokiaľ
žalobca namieta, že ich rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu, že na konkrétne osoby ( príslušníkov
zboru v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov), ktoré vo veci rozhodovali podal predtým trestné oznámenie, táto

skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na konštatovanie nezákonnosti nimi vydaných rozhodnutí.
Nemožno totiž bez ďalšieho uzavrieť, že uvedené osoby len z dôvodu, že bolo na nich podané trestné
oznámenie zo strany žalobcu, boli z rozhodovania vylúčené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej podanie trestného oznámenia na konajúceho sudcu (resp.
sudcov) účastníkom konania alebo jeho zástupcom vo všeobecnosti automaticky nezakladá dôvod,

pre ktorý by sudca mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože každý prípad je
potrebné posudzovať individuálne, a zisťovať, či existuje zákonný dôvod podľa ust. § 14 ods. 1 O.
s. p. na vylúčenie sudcu, resp. sudcov z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci. Námietka
zaujatosti, uplatnená účastníkom konania voči sudcovi, ktorý prejednáva a rozhoduje vec, nemôže sa
zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka, pretože potom by sa

mohlo stať, že účastník by účelovo podával trestné oznámenie na konajúceho sudcu (resp. sudcov)
za účelom dosiahnutia jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci s kalkuláciou, že týmto
postupom dosiahne to, že jeho vec prejedná a rozhodne iný sudca (resp. sudcovia), ktorý podľa jeho
subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší" (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. 8. 2010, sp. zn.
2 Ndob 39/2010). Obdobne treba podľa názoru odvolacieho súdu pristupovať aj k otázke eventuálnej

zaujatosti príslušníkov väzenského zboru, ktorí rozhodovali o disciplinárnych previneniach žalobcu.
Automatické vylúčenie takéhoto príslušníka z rozhodovania na základe trestných oznámení podávaných
žalobcom, by mohlo viesť k neprípustnému ovplyvňovaniu výberu osôb žalobcom, ktoré by mali v jeho
veciachrozhodovať.Navyšezúradnejčinnostisúdujeznáme,ževprípadežalobcunejdeibaoojedinelé
prípady podania trestných oznámení, práve naopak, čím by v konečnom dôsledku, ak by bol prípustný

výkladpodsúvanýžalobcom,čoskoronebolvústavenikto,ktobymoholžalobcuvprípadejehoprevinení
disciplinárne potrestať. Uvedená výhrada žalobcu teda ako dôvod nezákonnosti vydaných rozhodnutí
neobstojí.
26. Ako už správne konštatoval prvoinštančný súd, nesprávnosť resp. nezákonnosť rozhodnutí ústavu
o disciplinárnych previneniach žalobcu ako odsúdeného ( a to ani z obsahovej stránky, či dôvodov

správnosti a zákonnosti postupu pri rozhodovaní, či náležitostí rozhodnutia a pod.) súd rozhodujúci o
žalobe o ochranu osobnosti nemôže preskúmavať. Nejedná sa totiž o otázku, ktorú si môže vyriešiť
ako predbežné ( prejudiciálnu) a na odpovedi, ktorú si takto sám vyrieši následne postaviť rozhodnutie
vo veci samej. V prípade žalobcu pritom ani jedno z predložených rozhodnutí nebolo zrušené pre jeho
nezákonnosť.

27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.

28. Žalobca sa domáhal ochrany osobnosti podľa § 11, 13 a 16 OZ, ďalej podľa § 415, § 420 a
nasl. OZ, ďalej podľa § 3,4,5, 6 OZ, podľa § 2,3, 8 a iné OSP, podľa § 9 zák. č. 365/2004 Z.z. a
326/2007 Z.z., podľa § 64 ods. 6,7 zák. č. 4/2001 Z.z., podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a čl. 46 a nasl.
Ústavy SR titulom neoprávneného zásahu do jeho práv. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore

s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho
súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal
na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť
zásahu. Podľa názoru odvolacieho súdu však žaloba žalobcu nemohla byť úspešná, pretože žalobcanepreukázal nezákonnosť predložených rozhodnutí, ktorú skutočnosť by bolo možné za zásah do jeho
práv považovať a nepreukázal, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv ani iným tvrdeným
spôsobom. Táto iná forma zásahu do jeho práv mala spočívať v nečinnosti žalovaného v 1. rade -

nesplnenie si pozitívneho záväzku štátu prevzatého Dohovorom, v zmysle ktorého žalobcovi v prípade
väzenského disciplinárneho potrestania malo byť zabezpečené právo na účinný opravný prostriedok/
právo na prístup k súdu, ktorý by uložené disciplinárne potrestania preskúmal a pokiaľ žalobca takúto
možnosť nemal, lebo túto možnosť nezakotvuje vnútroštátny právny poriadok, za toto je zodpovedný
štát. Podľa odvolateľa minimálne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade je preto jeho žaloba na ochranu

osobnosti dôvodná.

29. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu sa týkala práve žalobcom tvrdenej skutočnosti, že
väzenské disciplinárne tresty neudelil „súd“, a že žalobca nemal ani možnosť nechať ich preskúmať
súdom, čím v zmysle žalobcom citovaných rozsudkov ESĽP malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu
na prístup k súdu. Vytýkal tiež súdu prvej inštancie, že sa touto jeho argumentáciou, prednesenou už

v prvoinštančnom konaní nezaoberal a v odôvodnení rozsudku sa s ňou ani nevysporiadal. Odvolací
súd sa preto týmto tvrdením zaoberal sám ( § 387 ods. 3 CSP) a úvodom uvádza, že názor žalobcu
nezdieľa. Predovšetkým treba uviesť, že judikatúra ESĽP pod pojmom „súd“ nechápe výlučne justičný
orgán, ktorý je integrovaný do sústavy vnútroštátneho súdnictva, ale chápe ním orgán, ktorý rozhoduje
na základe právnych noriem v organizovanom konaní všetky otázky spadajúce do jeho právomoci, ktorý

má právomoc vydávať záväzné rozhodnutia. Takýto orgán v zmysle judikatúry ESĽP nemusí byť nutne
súčasťou súdneho systému štátu, ale musí mať niektoré nevyhnutné znaky vrátane nezávislosti od
výkonnej moci, nestrannosti, primeranej dĺžky trvania funkčného obdobia jeho členov a procesných
záruk. Skutočnosť, že má aj iné právomoci, nie je dôvodom, aby tento orgán nemohol byť považovaný
za „súd“ v zmysle článku 6 Dohovoru (Campbell a Fel, H. proti Belgicku).

30. Podľa § 97n ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z., v znení účinnom od 01.01.2014 rozhodnutie o uložení
disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom; to
neplatí, ak ide o rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, ktoré má znaky
priestupku.

31. Podľa § 97a ods. 2 cit. zákona, na konanie podľa odseku 1 sa nevzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní.

32. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2014 explicitne

vylúčil z preskúmavania v správnom súdnictve niektoré rozhodnutia o disciplinárnom previnení, pričom
vylúčenie subsidiárnej aplikácie správneho poriadku z konania o disciplinárnom previnení vychádza
z toho že, ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Sžo/53/2011,
vzťahy v oblasti výkonu trestu patria do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru
a rozhodovanie o nich nemožno považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej

správy, keďže ide výlučne o právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona a týka sa veci, ktorá súvisí
s inštitútmi Trestného poriadku. Zároveň treba pripomenúť, že preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa
disciplinárnych previnení správnym súdom nie je jedinou možnosťou. Ak aj nie je v prípade niektorých
disciplinárnych previnení uložených podľa zákona č. 475/2005 Z.z daná právomoc súdu, netreba
opomínať, že v zmysle § 96 zákona č. 475/2005 Z. z. dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave

vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu a to v zmysle zákona č. 153/2001 o prokuratúre.

33. Podľa § 96 zák. č. 475/2005 Z.z., dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor
podľa osobitného predpisu.

34. Podľa § 36 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z., na uplatnenie a zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov podľa tohto zákona má odsúdený právo podávať žiadosti, sťažnosti a podnety štátnym
orgánom Slovenskej republiky, ktoré sú príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa
ochrany ľudských práv, ako aj medzinárodným orgánom a medzinárodným organizáciám, ktoré sú podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo

sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv; ústav je povinný bezodkladne zabezpečiť ich odoslanie
bez toho, aby zisťoval odosielateľa.
35. Oprávnenie na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu teda spadá
do právomoci prokurátora, ktorý je povinný rozhodnutie, ktoré odporuje zákonu alebo inému všeobecnézáväznému nariadeniu, písomným príkazom zrušiť, pričom zároveň treba konštatovať, že prokurátor
je orgán, ktorý má postavenie „súdu“ v zmysle chápanom judikatúrou ESĽP, keďže spĺňa požiadavku
nezávislého, nestranného orgánu s právomocou vydávať záväzné rozhodnutia. Práve orgánom

prokuratúry je teda zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti pri ukladaní
disciplinárnych trestov podľa zákona č. 475/2005 Z. z., s poukazom na znenie ustanovenia § 18 ods.
1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení (dozor prokurátora nad zachovávaním
zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná
sloboda je obmedzená). Prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody dodržiavali

zákony, pričom nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone tohto dozoru sú ustanovené v § 18
ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z.z. a patrí medzi ne aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo
pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov zboru alebo ich nadriadeného
orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným predpisom. Prokurátor pri plnení
úlohavykonávanídozorutieždozeránato,abysauplatňovaliadodržiavalipredpisyoukladaníavýkone
disciplinárnych trestov odsúdeným a prokurátor preveruje sťažnosti odsúdených na postup príslušníkov

zboru pri výkone trestu odňatia slobody.
36. O uložení disciplinárnych trestov v tomto prípade rozhodoval orgán podľa zákona na to príslušný,
pričom nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutí bola síce žalobcom tvrdená ale nebola žalobcom
preukázaná. Okresný súd však v rámci konania o ochranu osobnosti nemal právomoc zákonnosť týchto
rozhodnutí preskúmavať a riešiť ako predbežnú otázku. Žaloba o ochrane osobnosti preto nemohla byť

úspešná a ani s tým súvisiaca požiadavka na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

37. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvoinštančným dospel k záveru, že žaloba žalobcu nebola
v danej veci podaná dôvodne, keď nebol preukázaný žiadny neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu zo strany žalovaných. Odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k nesprávne zistenému

skutkovému stavu a nesprávnemu právnemu posúdeniu sa ukázali ako nepodložené a pokiaľ ide o
námietku žalobcu na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k niektorým jeho vyjadreniam,
ktorými argumentoval v konaní pred okresným súdom ( a tiež v podanom odvolaní), tento nedostatok
odstránil odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 3 CSP a s tými vyjadreniami žalobcu, ktoré
považoval za podstatné, sa argumentačne vysporiadal v tomto rozsudku. Poukazy žalobcu v odvolaní

na rozhodnutia iných súdov a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú skutkovo
a právne iných vecí, boli pre závery odvolacieho súdu bez právneho významu.

38. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu
prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech a preto rozsudok súdu
prvej inštancie v celosti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

41. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).