Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/676/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111211498
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111211498.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci žalobcu: Bc. S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., V. Y. XX,
zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Kubáni, Piešťany, Teplická 2251/121, proti žalovanému: Stredná
priemyselná škola dopravná Trnava, Študentská 23, Trnava, zastúpeného advokátom: JUDr. Tatiana
Chrenková, Piešťany, A. Trajana 12, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 12C/79/2011-426 zo dňa 18. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.252,02 Eur a náhradu iných trov konania
v sume 99,50 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. d), § 74 Zákonníka práce s

tým, že predmetnom konania bola žaloba na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
ktorú dal žalovaný žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pre nespĺňanie predpokladu
ustanoveného právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Z listinných dôkazov vyplynulo, že
medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah na základe písomnej pracovnej zmluvy
uzatvorenej dňa 02.09.1987 medzi Západoslovenský krajský národný výbor - odbor školstva v Bratislave
(právny predchodca žalovaného) a žalobcom. Žalobca u žalovaného pracoval ako učiteľ dielenských

cvičení a neskôr ako učiteľ praktického vyučovania mládeže. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 06.05.2005 (zrejme rok 2004) bol žalobca preradený od 01.09.2004 do 31.12.2006 zo zaradenia
učiteľ praktického vyučovania mládeže na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých s miestom výkonu
práce školiace centrum na strednej priemyselnej škole dopravnej v Trnave. Neskorším dodatkom k
dohode o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.12.2006 bolo toto preradenie žalobcu predĺžené do
31.12.2007.Dňa14.12.2010bolažalobcovidoručenávýpoveďzpracovnéhopomeruzodňa13.12.2010

podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1, ods. 2 písm. b) Zákonníka práce a to pre nesplnenie kvalifikačného
predpokladu na výkon pedagogickej činnosti v kategórii učiteľ strednej školy, ktorá poskytuje úplné
stredné odborné vzdelanie, určeného § 6, § 7 a § 8 zák. č. 317/2009 Z.z. a vyhláškou MŠ SR č.
437/2009 Z.z. Zároveň v tejto výpovedi je uvedené, že výpovedná doba je trojmesačná a začína
plynúť od 01.01.2011 s tým, že pracovný pomer končí uplynutím výpovedne doby dňa 31.03.2011.
Žalobca pôsobil na škole ako učiteľ odborných predmetov, konkrétne predmetu prax a praktické cvičenia

v odbore elektrotechnika v doprave a telekomunikáciách a odboru technika a prevádzka dopravy.
Žalobca dosiahol vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej výchovy
a absolvoval 4 semestrové doplnkové pedagogické štúdium pre majstrov odborného výcviku.
Pokiaľ ide o prerokovanie výpovede žalobcu zástupcami zamestnancov ide o hmotnoprávnu podmienku
výpovede zo strany zamestnávateľa. Tu zaujal záver, že z výpovedí svedkov vypočutých pred súdom
vyplynulo, že žalovaný listom zo dňa 03.12.2010 predložil ZO OZ PŠaV na Slovensku SPŠ dopravná

Trnava žiadosť o prerokovanie výpovede žalobcu. K žiadosti boli priložené listiny: ponuka na inú prácu
s pracovnou náplňou, záznam o odovzdaní ponuky a výpoveď z pracovného pomeru. Žiadosť osobneprevzala 03.12.2010 Ing. C.. Listom zo dňa 10.12.2010 ZO OZ PŠaV na Slovensku pri SPŠ dopravnej
Trnava doručeným žalovanému oznámila, že výpoveď bola prerokovaná dňa 08.12.2010. Žalovaný si
teda splnil svoju povinnosť, ktorá mu ako zamestnávateľovi vyplýva z § 74 Zákonníka práce. Pokiaľ

žalobca namieta, že nebola prerokovaná jeho výpoveď, k tomu je potrebné uviesť, že výpoveď zo dňa
13.12.2010 pod sp. zn. 00031/2010/SPŠDTt-15, ktorá bola doručená žalobcovi je totožná s výpoveďou
č. 00031/2010/SPŠDTt-11 zo dňa 03.12.2010 vo všetkých jej podstatných náležitostiach a rozdielom v
nich je len jej dátum vyhotovenia a evidenčné číslo, pod ktorým bola evidovaná.
Zamestnávateľ je povinný v tomto prípade ešte pred vypovedaním pracovného pomeru, splniť zákonnú

povinnosť ponuky vhodnej práce. Ide o tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je tiež
hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru. Aj túto povinnosť si žalovaný
voči žalobcovi splnil. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ponúkol žalobcovi miesto údržbára, na
ktorú ponuku žalobca nereagoval, čím ale zo strany žalovaného bola pri daní výpovedi žalobcovi jeho
ponuková povinnosť ako ďalšia hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede z pracovného pomeru
splnená.

Ďalej bolo treba posúdiť samotný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. Zákonníka práce.
Pritomtovýpovednomdôvode,tzn.prenesplneniekvalifikačnýchpredpokladov,ideopredpoklady,ktoré
musia byť ustanovené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. K naplneniu uvedenej skutkovej
podstaty pre nesplnenie predpokladov môže dôjsť kedykoľvek v priebehu pracovného pomeru, teda aj
za situácie, že zamestnanec pri vzniku pracovného pomeru spĺňal predpoklady ustanovené právnymi

predpismi na výkon dohodnutej práce a neskôr zmenou povahy práce, alebo na základe iných dôvodov,
tietopredpokladynespĺňa.Nesplneniepredpokladovspočívanajmävkvalifikačnýchpredpokladoch,ako
je tomu aj v danom prípade, na rozdiel od požiadaviek, ktoré sú obsahovo koncipované podstatne širšie.
Vo výpovedi žalovaný poukázal na nesplnenie kvalifikačných predpokladov požadovaných pre výkon
pedagogickej činnosti v zmysle § 7 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 2 a 3 zák. č. 437/2009 Z.z. ako aj

Vyhl. Min. školstva SR č. 437/2009 Z.z., ktoré pre výkon dohodnutej práce učiteľa strednej školy
vyžadujú vysokoškolské vzdelanie druhého, pričom žalobca ako zamestnanec má len vysokoškolské
vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore výchovy. Žalobca naopak poukázal na zachovanie mu
výnimky podľa Vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 41/1996 Z.z. Súd mal jednoznačne preukázané, že
žalobcavyučenímvodborestrojnýzámočník,úplnýmstrednýmodbornýmvzdelanímvštudijnomodbore

strojárstvo,doplnkovýmpedagogickýmštúdiompremajstrovodbornéhovýcvikuučilíšť,vysokoškolským
vzdelaním prvého stupňa v študijnom odbore majster odbornej výchovy nespĺňal ku dňu výpovede,
t.j. 13.12.2010 kvalifikačné predpoklady stanovené zákonom na výkon činnosti učiteľa strednej školy z
dôvodu, že nezískal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.
Pokiaľ ide o skutočnosti pred dňom doručenia výpovede, tieto podľa názoru súdu nie sú rozhodujúce.

Bolo na dohode účastníkov konania za akých okolností uzavreli dohodu o zmene pracovnej zmluvy.
Rozhodujúcou skutočnosťou je, či ku dňu doručenia výpovede žalobcovi existovali dôvody výpovede,
keďže žalobca nespĺňal predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
Žalobca ku dňu výpovede nespĺňal kvalifikačné predpoklady v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 317/2009
Z.z., nakoľko nezískal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal

zachovanie výnimky spočívajúcej v tom, že spĺňa predpoklady udelenia výnimky z plnenia kvalifikačných
predpokladov vzdelania, ktorú mal žalobca akceptovať konkludentne, resp. aj uzatvorením dohody o
zmene pracovnej zmluvy a Potvrdení o zamestnaní z 02.01.2008 a zo dňa 31.03.2011.
Pokiaľ ide o kvalifikačné predpoklady pre učiteľa strednej školy, tak tieto pozostávajú z dvoch zložiek
a to z pedagogickej spôsobilosti a spôsobilosti odbornej. Na odbornú spôsobilosť však neexistuje

žiadna výnimka a pre učiteľa strednej školy sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie II. stupňa. Súd
konštatoval, že žalobca prestal spĺňať kvalifikačné predpoklady už k 01.09.2005, pretože vyhláška
Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 374/2005 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška
Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 41/1996 Z.z. o odbornej a pedagogickej spôsobilosti
pedagogických pracovníkov v znení neskorších predpisov v Prílohe časti VI. UČITELIA ODBORNÝCH

PREDMETOV NA STREDNÝCH ŠKOLÁCH časti H. OSTATNÉ PREDMETY bodu 20 požadovala na
vyučovanie predmetu odborná prax neučiteľské vysokoškolské vzdelania druhého stupňa príslušného
(príbuzného) študijného odboru a doplňujúce pedagogické štúdium nadväzujúce na získaný študijný
odbor. Ako dôležité vyhodnotil tvrdenie žalovaného, podľa ktorého od 01.04.2004 predmetom jeho
činnosti nie je výučba učebných odborov, ale iba študijných odborov a keďže nemal čo žalobca, ktorý

vykonával prácu učiteľa dielenskej praxe, ktorá skončila dňom 01.09.2004, u žalovaného vyučovať, bol
preradený do školiaceho centra pre dospelých na základe Francúzsko-slovenskej rámcovej dohody o
odbornom vzdelávaní zamestnancov PSA Peugeot Citroen. Pre túto prácu nebolo podstatné vzdelanie
pracovníka. A práve zmena právnej úpravy viedla k zmene pracovnej zmluvy spočívajúcej v preradenížalobcu na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých v školiacom centre na obdobie od 01.09.2004
do 31.12.2007. Žalobca tak nebol zaradený ako pedagogický zamestnanec, ale ako lektor výchovno-
vzdelávacej činnosti dospelých, ktorý sa nepovažoval za pedagogického zamestnanca podľa § 50 vtedy

platného zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon). A tak žalobca
nie je od 01.09.2004 pedagogickým zamestnancom a preto sa na neho nemôže vzťahovať ani výnimka
zo vzdelania (§ 61 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z.z.).
Podľa názoru súdu tak žalobca prestal spĺňať kvalifikačné predpoklady na začiatku školského roka
2005/2006 v rozsahu jeho odbornej spôsobilosti, na ktorú neexistuje žiadna výnimka daná všeobecne

záväznými predpismi. A tak uplatnený dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce bol
daný, nakoľko na strane žalobcu v priebehu trvania pracovného pomeru došlo k strate kvalifikácie na
výkon dohodnutej práce (majster odbornej výchovy) a túto ku dňu 13.12.2010 nespĺňal, nakoľko nezískal
požadované vzdelanie.
Z vykonaného dokazovania mal tak súd s poukazom na citované zákonné ustanovenia preukázané,
že žaloba žalobcu nie je dôvodná, nakoľko dôvody výpovede, ktorú dal žalovaný žalobcovi listom zo

dňa 13.12.2010 sú dané. Žalovaný si tiež splnil obe hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede, ktoré
vyžaduje zákon a preto súd žalobu zamietol.
V zmysle § 142 ods. 1 Občianskemu súdnemu poriadku priznal súd v konaní úspešnému žalovanému
náhradu trov konania - a to náhradu iných trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho
poplatku za podané odvolanie v sume 99,50 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume

1.252,02 Eur, ktoré podrobne špecifikoval podľa úkonov advokáta a jeho nákladov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca dôvodiac tým, že predmetný súdny spor pôvodne
prejednávala sudkyňa JUDr. Horváthová. Po jej odchode JUDr. Ťažiarová, ktorá na pojednávaní
súdneho sporu dňa 13.05.2014 určila ďalší termín súdneho pojednávania na dňa 05.08.2014 s tým,

že žalovaný mal na pojednávanie predložiť učebné osnovy v školskom roku 2010/2011, predmetu prax
a praktické cvičenia v študijnom odbore 37396 a 37656. Po pridelení predmetnej veci inej zákonnej
sudkyni bol vytýčený termín súdneho pojednávania na 18.07.2011, tzn. o tri týždne skôr ako bol pôvodne
stanovený termín pojednávania. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalovaného doklady, ktoré mala
podľa uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 13.05.2014 predložiť na pojednávaní 05.08.2014, resp.

18.07.2014, nepredložila. Nie je obvyklé, aby účastníci konania, ktorým bolo uznesením príslušného
súdu nariadené predložiť doklady súdu ako dôkazy bez uvedenia dôvodu tieto nepredloží a konajúci
súd ich ani nepožaduje, resp. tieto skutočnosti konajúci súd prehliadol. Nie sú mu známe skutočnosti,
že by konajúci súd svojím uznesením povinnosť žalovaného súdom žiadané doklady zrušil. Ide pritom
o podstatné doklady, ktoré majú preukázať či u žalovaného sa vyučoval a aj vyučuje predmet prax a

praktické cvičenia, resp. predmet s rovnakou alebo obdobnou výučbou alebo obsahom, ktoré vyučoval,
vyučuje a aj naďalej môže vyučovať u žalovaného. Prejavil názor, že takýmto konaním mu bola
postupom konajúceho súdu odňatá možnosť konať, bolo mu upreté právo na spravodlivé súdne konanie
a preukázanie dôvodnosti ním podanej žaloby o určenie neplatnosti výpovede, pretože žalobca aj týmito
dokladmi mal, ale aj má záujem preukázať skutočnosť, že u žalovaného sa naďalej vyučujú predmety,

ktorých v minulosti a aj súčasnosti vyučoval a môže aj naďalej ich vyučovať. Nesúhlasí ani s tvrdením
súdu v odôvodnení rozsudku, že súd vypočul svedkov, doplnil dokazovanie z hľadiska požiadavky na
stupeň a na odbor vzdelania, pretože sám navrhol vypočuť svedkov Ing. O., Ing. U., Ing. L., Bc. A., Mgr.
T., Ing. A., Ing. C., ktorí sa mali vyjadriť k tomu, či sa vyučuje u žalovaného predmet prax a praktické
cvičenia, či on počas trvania pracovného pomeru ako zamestnávateľ vykonával u žalovaného prácu

pedagogického pracovníka, či je u žalovaného možnosť žalobcom vykonávať prácu pedagogického
pracovníka, ktorú on vykonával a ostatné pre neho dôležité skutočnosti. Takisto navrhol, aby žalovaný
bol konajúcim súdom zaviazaný predložiť učebné osnovy v školskom roku 2010/2011, predmetu prax
a praktické cvičenia v študijnom odbore 37396 a 37656, čo konajúci súd na pojednávaní 13.05.2014
akceptoval a potom aj napriek tomu, že žalovaný tieto nepredložil súd na tomto netrval. Poukázal na

to, že v dokladoch a prípisoch vystavovaných žalovaným ho žalovaný označoval ako kvalifikovaného
pedagogického zamestnanca, išlo predovšetkým o doklady, ktoré sa týkali jeho funkčného platu. Vyplýva
z nich, že so žalovaným bol v pomere podľa zaradenia jeho osoby žalobcom ako kvalifikovaným
pedagogickým pracovníkom SPŠD Trnava. Namietal, že nie je správny ani záver súdu, keď nevzal
do úvahy jeho tvrdenie spočívajúce v tom, že ponúknutú prácu žalovaným neodmietol. Žalovaný mu

totiž nepredložil žiadnu pracovnú zmluvu, resp. dodatok k pracovnej zmluve o zmene pracovného
zaradenia s trvaním pracovného pomeru naďalej na dobu neurčitú. Taktiež z dokladov žalovaného
zistil, že ponúknutá práca žalovaným žalobcovi je u žalovaného obsadená a je vedená ako externé
pracovné miesto. Zotrval na svojom tvrdení, že zo strany žalovaného ide o účelový postup a jemudaná výpoveď je takisto účelová, pretože nebola splnená hmotnoprávna podmienka na platnosť
výpovede z pracovného pomeru spočívajúca v ponukovej povinnosti žalovaného a údajná ponuka
práce zo strany žalovaného žalobcovi nebola žiadnou relevantnou pracovnou ponukou a preto on ako

stály kmeňový pedagogický zamestnanec žalovaného po zistení o akú ponuku ide, túto ani nemohol
prijať. Táto údajná neexistujúca pracovná ponuka je v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce,
pretože ide o externé pracovné miesto. Zo strany žalovaného pretrváva snaha zbaviť sa ho, pričom
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoPr/2/2013, pričom ide o opakovanú snahu
rozviazať pracovný pomer zamestnávateľ so zamestnancom. Poukázal na § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorých výkon práv a povinností vyplývajú z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi. Záverom uviedol, že podľa písomných a aj verbálnych vyjadrení na pojednávaní zotrváva
na názore, že jemu daná výpoveď je nedôvodná a neplatná a zo strany žalovaného ide o účelové
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Opätovne poukázal na jeho dovtedajšie tvrdenia, že
žalovaný mu neponúkol inú vhodnú práce, iba prechod na inú prácu, čo je podľa žalobcu v rozpore

s právnymi predpismi, okrem toho ani tento postup neodmietol. Pre žalovaného okrem práce učiteľa
strednej školy, predtým učiteľa odborných predmetov, vykonával aj prácu učiteľa praktického vyučovania
mládeže na základe Francúzsko - slovenskej rámcovej dohody o odbornom vzdelávaní zamestnancov
PSA Peugeot Citroen v Trnave, ktorú uzavrel žalovaný s PSA Peugeot Citroen Trnava. Túto činnosť
vykonáva s uvedeným podnikom doteraz, Tvrdil, že bol a je na výkon doterajšej práce kvalifikovaný,

má Osvedčenie - Francúzsku akreditáciu. Postup žalovaného voči nemu považuje za taký, že je v
rozpore s dobrými mravmi, že žalovaný mu neprideľuje prácu, neumožnil a ani neumožňuje mu s
poukazom na ust. § 153 a § 154 Zákonníka práce zvyšovať a prehlbovať si kvalifikáciu. Ak mal teda
žalovaný pochybnosti o jeho kvalifikácii, mal povinnosť starať sa o jeho kvalifikáciu a o prehlbovanie
jeho kvalifikácie. Nespĺňanie kvalifikačných požiadaviek môže byť dôvodom výpovede iba vtedy, ak sa

tak stalo bez zavinenia zamestnávateľa. Tým, že žalovaný uzatvoril s ním dodatok k pracovnej zmluve
- dohodu o zmene pracovnej činnosti zo dňa 06.05.2005 a následne dodatok k uvedenej dohode zo
dňa 28.12.2006 o zmene pracovnej činnosti žalovaný potvrdil, že v čase uzavretia dohôd o zmene
pracovnej zmluvy neexistovali pochybnosti o tom, že spĺňa predpoklady udelenia výnimky z plnenia
kvalifikačných predpokladov vzdelania. Výnimku žalovaný u neho akceptoval nielen konkludentne,

ale aj faktickým úkonom, uzatvorením dohody o zmene pracovnej činnosti, ako aj potvrdením o
zamestnaní zo dňa 02.01.2008 a zo dňa 31.03.2011. Žalovaný akceptoval jeho odbornú a pedagogickú
spôsobilosť a prax, nevyzval ho na doplnenie si vzdelania a podľa názoru žalobcu udelená výnimka
u neho zostáva zachovaná. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že na vyučovanie predmetov prax
a praktické cvičenia v študijných odboroch 37396 elektrotechnika v doprave a telekomunikáciách a

37656 technika a prevádzka dopravy je požadované vzdelanie najmenej II. vysokoškolského stupňa.
Tieto predmety s malými úpravami vyučoval a vyučuje u žalovaného už od roku 1987. Žalovaný má
možnosť ho naďalej zamestnávať - môže mu prideliť prácu a to výučbu predmetov tak ako v minulosti,
nakoľko na výučbu predmetov žalobca spĺňa predpoklady, a to aj na základe udelenej výnimky, ktorá
zostáva zachovaná a tiež s poukazom na ust. § 10 ods. 6 vyhl. č. 41/1996 Z.z., kde sa uvádza, že

od požiadavky uvedenej v § 2 ods. 4 a 5 možno u pedagogického pracovníka, ktorý má odbornú
spôsobilosť upustiť v prípade, ak pedagogický pracovník pôsobí najmenej 15 rokov vo výchovno-
vzdelávacom procese a dosiahol vek 45 rokov. Ohľadne svojho vzdelania poukázal na to, že po vyučení
učebného odboru strojný zámočník a po úspešnom skončení Strednej priemyselnej školy v Trnave v
roku 1985 si svoju kvalifikáciu v roku 1987 doplnil úspešným štúdiom na Pedagogickej fakulte v Nitre

doplnkovým pedagogickým štúdiom. Počas pracovného pomeru u žalovaného si žalobca ďalej doplnil
svoju kvalifikáciu štúdiom na Trnavskej univerzite so sídlom v Trnave - Pedagogická fakulta, ktoré v
roku 2000 úspešne ukončil ako bakalár. Nie je možné súhlasiť s postupom konajúceho súdu, ktorý
namiesto toho, že žalovaný namiesto učebných osnov v školskom roku 2010/2011 predmetu prax a
praktické cvičenie, ktoré mal žalovaný podľa uznesenia predložiť na predloženie tohto dokladu netrval.

Zdôraznil, že rozhodnutie zo dňa 16.06.2004 vydané pod č. CD-2004-6570/14132-19-093, na ktoré sa
odvoláva konajúci súd, ktorým s platnosťou od 01.09.2004 schválilo učebný plán študijného odboru
elektronika v doprace a telekomunikáciách s tým, že učebné osnovy neobsahujú učebné predmety
obsahujúce náplň dielenských cvičení alebo dielenskej praxe, prináša organizačnú zmenu vo vyučovaní,
ktoré konajúci súd cituje. Toto žalobcovi na pojednávaní doručené nebolo, preto sa k tomuto listinnému

dokladu nemohol ani kvalifikovane vyjadriť. Zároveň je otázne, ak bolo na pojednávaní 18.07.2014
žalovaným doložené len rozhodnutie, ktoré je oznámením, odkiaľ mal konajúci súd získať rozhodnutie zo
dňa 16.06.2004, ktoré s platnosťou od 01.09.2004 schválilo učebný plán študijného odboru elektronika v
doprave a telekomunikáciách s tým, že učebné osnovy neobsahujú učebné predmety obsahujúce náplňdielenských cvičení alebo dielenskej praxe,. Aj napriek uvedeným skutočnostiam tvrdí, že spĺňa a spĺňal
kvalifikačné predpoklady na výkon svojho povolania. V priebehu konania upozorňoval žalovaného ako aj
konajúcisúd,ževzhľadomktomu,žedošlokzrušeniuučebnýchosnovučebnýchpredmetovobsahujúce

náplň dielenských cvičení alebo dielenskej praxe, čo prinieslo organizačnú zmenu vo vyučovaní, sa
v prípade jeho ako žalobcu jedná o nadbytočnosť u žalovaného a z tohto dôvodu mal byť zo strany
žalovaného použitý na rozviazanie pracovného pomeru iný výpovedný dôvod. V súvislosti s tvrdením
nesprávneho osvojeného názoru, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon povolania u žalovaného
s tým, že v danom prípade platí u neho výnimka, ktorá sa na neho vzťahuje v súlade s § 10 ods. 6

Vyhlášky č. 41/1996 Z.z. a § 2 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 200/2002 Z.z. Poukázal na
to, akým spôsobom a kedy si doplnil vzdelanie. Nie je pravdou, že by sa predmetná výnimka vzťahujúc
sa na neho zákonom zrušila, pretože takto raz získaná výnimka trvá naďalej. Počas obdobia výkonu
práce u žalovaného, tzn. od 02.09.1987 nebola zo strany žalovaného voči žalobcovi nikdy vznesená
námietka, že by nespĺňal kvalifikačné predpoklady na výkon pedagogickej činnosti a nebol žalovaným
nikdy žiadnym spôsobom vyzvaný na zvýšenie, doplnenie si vyššieho kvalifikačného vzdelania, napr.

vysokoškolského vzdelania. Ak by aj hypoteticky nespĺňal kvalifikačné predpoklady bolo to spôsobené
nesplnením si povinnosti zamestnávateľa, bolo to zavinené zo strany zamestnávateľa a preto toto
nemôže byť výpovedným dôvodom. Povinnosť rekvalifikácie zamestnancov vyplýva pre zamestnávateľa
s § 154 ods. 2 Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené odvolacie dôvody považuje rozsudok súdu
prvého stupňa za obsahovo a vecne nesprávny v rozpore s platnými právnymi predpismi. Rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a tým, že mu nebolo umožnené vykonať navrhované
dôkazy na súdnom pojednávaní vypočutím navrhnutých svedkov, aj za účelový a neobjektívny. Navrhol
preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určí, že výpoveď daná
mu z pracovného pomeru žalovaným dňa 13.12.2010 podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. ods. 2 písm.
b) Zákonníka práce je neplatná. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2

O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, keďže postupom súdu prvého stupňa došlo
k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom, čo je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku
a vrátenie veci na ďalšie konanie.

V predmetnej veci Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 26.03.2012, č.k. 12C/79/2011-194 žalobe

vyhovel a teda určil, že výpoveď daná žalobcovi dňa 13.12.2010 podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod.
1, ods. 2 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy konania
žalobcu advokátovi. Na podklade odvolania žalovaného Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa
24.09.2013, č.k. 24Co/253/2012-280 vyššie uvedený rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s tým, že povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, súc pritom viazaný vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), bude doplniť dokazovanie so zameraním na posúdenie už
len danosti výpovedného dôvodu, vyhodnotiť naplnenie zákonných podmienok a dôvodnosti použitého
výpovedného dôvodu vo výpovedi danej žalovaným žalobcovi z hľadiska požiadavky na stupeň a odbor
vzdelania, ktoré sú požadované pre výkon práce dohodnutej so žalobcom.

Po vrátení spisu Okresnému súdu v Trnave súd vo veci pojednával dňa 13.05.2014, kedy po výsluchu
účastníkov bolo pojednávanie odročené na termín 05.08.2014 s tým, že žalobca sa zaviazal k termínu
pojednávania založiť dodatok pracovnej zmluve žalobcu z roku 1987, prípade ďalšie dodatky a zmeny
za obdobie do 13.12.2010 a žalovaný sa zaviazal k termínu pojednávania založiť učebné osnovy v
školskom roku 2010/2011, predmetu prax a praktické cvičenia študijnom odbore 37396 a 37656.

Konajúci súd potom následne vydal uznesenie zo dňa 13.05.2014 č.k. 12C/79/2011, ktorým nepripustil
zmenu petitu návrhu v zmysle podania žalobcu zo dňa 27.03.2014 doručeného súdu 02.04.2014, ktorým
sa domáhal rozšírenia predmetnej žaloby o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom za mesiac apríl2011, máj a jún 2011. Prípisom zo dňa 16.05.2014 súd vyzval právnu zástupkyňu žalovaného na
predloženie rámcovej zmluvy uzavretej medzi žalovaným Strednou priemyselnou školou dopravnou
Trnava a PSA Peugeot Citroen a doklady, v zmysle ktorých sa prestali vyučovať učebné odbory, ktoré

vyučovalužalovanéhožalobcaatoktermínupojednávania05.08.2014. Dňa13.05.2014žalobcadoručil
súdu písomné stanovisko k nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trnave.

Na Okresnom súde Trnava dňom 18.06.2014 bol predmetný spis - vec vedená pod sp. zn.
12C/79/2011pridelenýnaprejednaniearozhodnutiesudcoviJUDr.KataríneBatisovejpodľarozhodnutia

1SprR/8/2014-C č.l. 330.

Nový konajúci sudca zmenil termín pojednávania z 05.08.2014 na 18.07.2014 s tým, že vyzval právneho
zástupcu žalobcu na doloženie dodatku k pracovnej zmluve, na základe ktorého bol žalobca preradený
na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých a vyzval tiež právneho zástupcu žalovaného, aby do
termínu pojednávania doložil súdu dodatok k pracovnej zmluve, na základe ktorej bol žalobca preradený

na výchovno-vzdelávaciu činnosť dospelých na základe Francúzsko-slovenskej rámcovej dohody a
tiež, aby súdu predložil doklad z akého dôvodu sa u žalovaného nevyučujú učebné odbory, ktoré
vyučoval u žalovaného žalobca. Ešte pred termínom pojednávania dňa 14.07.2014 žalobca zaslal súdu
písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol predvolať a vypočuť svedkov, ktorých vlastne navrhoval aj na
predchádzajúcom pojednávaní. Zároveň uviedol, na aké otázky majú byť navrhnutí svedkovia vypočutí.

Takisto zaslal súdu listinné dôkazy, ktoré sú založené na č.l. 308 až 351 a dňa 15.07.2014 doručil prípis
k prebiehajúcemu súdnemu sporu založený na č.l. 356 a ďalšie listinné dôkazy založené na č.l. 372
až 412.

Na pojednávaní 18.07.2014 bolo konštatované, že 5-dňová lehota nebola zachovaná na strane

žalovaného, ale jeho právny zástupca uviedol, že trvá, aby vec bola prejednaná. Krátkou cestou boli
právnemu zástupcovi žalovaného doručené podania žalobcu zo dňa 11.07.2014, 10.07.2014 vrátane
príloh, podanie žalobcu zo dňa 14.07.2014 vrátane príloh a podanie žalobcu zo dňa 10.07.2014,
doručené súdu 15.07.2014. Obdobne krátkou cestou bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručená
listina Ministerstva školstva SR zo dňa 16.06.2004 s označením základné pedagogické dokumenty,

oznámenie o schválení a listina Ministerstva školstva SR zo dňa 05.05.2005 s názvom“ schvaľovacia
doložka oznámenie“. Súd potom oboznámil „priebeh a výsledky doterajšieho dokazovania, obsah spisu
a listinných dôkazov zo spisu“. Uviedol, že upustil od predloženia učebných osnov v školskom roku
2010/2011, ktoré mal povinnosť predložiť právny zástupca žalovaného. Zápisnica obsahuje zmienku o
tom, že v zmysle § 118 ods. 2 súd uviedol, ktoré skutočnosti považoval za zhodné a ktoré za sporné.

Nasledoval výsluch právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, súd prítomných poučil
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na vykonanie navrhovaného dokazovania
zo strany žalobcu zamietol s tým, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nie sú. Záverom
vyzval účastníkov podľa § 118 ods. 4 O.s.p., by zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i
k právnej stránke veci. Právny zástupca žalobcu namieta, že právny zástupca žalovaného nedoložil

učebné osnovy v školskom roku 2010/2011, hoci túto povinnosť uloženú mal. Následne súd rozhodol
napadnutým rozsudkom.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na

zachovávaniezákonov,načestnéplneniepovinnostíanaúctukprávaminýchosôb(§1O.s.p.).Odňatím
možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma
tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný
postup.

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zmyslom
a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1
dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu
o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu
ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo
veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnuochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu

ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je
priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj
III. ÚS 7/08). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie
súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak

právo na súdnu ochranu. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má
podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu
ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k
stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Vzmysle§118O.s.p.,pozačatípojednávaniaúčastníciprednesúalebodoplniasvojenávrhyapredseda
senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania (ods. 1). Po vykonaní úkonov podľa
odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli (ods. 2). Ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo
samosudca (ods. 3). Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby
zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási
dokazovanie za skončené (ods. 4).

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa§125O.s.p.zadôkazmôžuslúžiťvšetkyprostriedky,ktorýmimožnozistiťstavveci,najmävýsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je
ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov
teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného
bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101
ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,

mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z

dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonanýchdôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných
stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne
opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.). Súd ale nie

je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120).

O tom, ako v tej - ktorej veci ako prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súde prvého stupňa,

môže odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (§
40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.).

Po posúdení vyššie popísaného postupu súdu prvého stupňa, odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvého stupňa prijal postup, ktorý bol pre účastníkov prekvapivý. Tým, že posunul termín pojednávania z
05.08.2014 na skorší termín na 18.07.2014, čo je (o 18 dní), skrátil im lehotu, počas ktorej mali možnosť

si zabezpečiť listinné dôkazy, tak ako im bolo uložené na pojednávaní dňa 13.05.2014. Na pojednávaní
bez bližšieho zdôvodnenia, ktoré nedoplnil ani v písomnom vyhotovení rozsudku upustil od vykonania
dokazovania, ktoré bolo súdom skoršie nariadené. Tiež na pojednávaní účastníkom doručil vzájomne
množstvo písomných podaní, ktorých obsah neoboznámil, pričom v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz
listinou je samostatne upravený a vykoná sa tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní

listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Z obsahu zápisnice je treba vyvodiť, že keďže súd takéto dokazovanie nevykonal, nerešpektoval ani
právo účastníkov vyjadrené v § 123 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci majú právo vyjadriť sa k
návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Obdobne súd len formálne postupoval

podľa § 118 ods. 2 O.s.p., keď neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za zhodné a ktoré nie. Citované
ustanovenie upravuje rámcovo procesný postup súdu na pojednávaní. Z dôvodovej správy k § 118 ods.
2 O.s.p. vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia do O.s.p. malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu
súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a
rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní

s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom
súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať. Účastníkovi má tým byť vytvorená možnosť
predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.
Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy
legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty

- pojmového znaku právneho štátu. V tejto veci zo spisu vyplýva, že tu súd prvého stupňa zákonom
stanovený (v ust. § 118 ods. 2 O.s.p. ) postup nedodržal, keďže zápisnica o ostatnom pojednávaní
súdom prvého stupňa nedávala podklad pre záver, že súd prvého stupňa svoju procesnú povinnosť v
zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. splnil. V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. pritom treba vidieť
procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu

účelu sledovaného príslušným zákonným ustanovením.

Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 4 Cdo 141/2010 právo
účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť
práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania

vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti
konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Analogicky keďže v danej veci listina
Ministerstva školstva zo dňa 16.06.2004 nachádzajúca sa v spise bola doručená právnemu zástupcovi
žalobcu na začiatku pojednávania bez možnosti sa k jej obsahu vyjadriť, aj tu bolo treba konštatovať,
že v tejto súvislosti nebolo možné konanie pred súdom prvého stupňa považovať za spravodlivé.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené popísaným závadným postupom prvostupňového súdu sa
žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, ktoré sú mu priznané v občianskom súdnom
konaní zákonom, došlo tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom. Keďže toto pochybenie nie je
možné napraviť v odvolacom konaní, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, iba napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia

vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude vo veci opätovne nariadiť pojednávanie, na ktoré je potrebné
účastníkov riadne v súlade s procesnými normami predvolať a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
v rozhodnutí je nevyhnutné vysporiadať sa so všetkou relevantnou argumentáciou účastníkov,

predostretou v priebehu celého konania, včítane odvolacieho.

S poukazom na vyššie uvedený dôvod nevyhnutnosti zrušenia napadnutého rozsudku, s poukazom na
zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo nadbytočné a v tejto fáze konania predčasné
zaoberať sa hmotnoprávnou stránkou napadnutého rozsudku. Odvolací súd čo do posúdenia veci v

merite veci zotrváva na svojom názore vyjadrenom v zrušujúcom uznesení zo dňa 24.09.2013, č.k.
24Co/253/2012-280.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.