Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/457/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813224346
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813224346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: J., zastúpeného R. proti
žalovanej: R., v T. naposledy bytom C., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovanej: A., zastúpené advokátom R., o zaplatenie 535,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. júna 2016, č.k. 16C/197/2015-200, takto

r o z h o d o l :

Návrh A. na pribratie do konania ako osobitného subjektu z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

A. m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia vo výške

347,96 eur, a to na účet zástupcu vedľajšieho účastníka. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že z vykonaného
dokazovania zistil, že na základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 08.12.2005, uzavretej
medzi L. L., a.s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom L. L., a.s. poskytla žalovanej úver vo výške
46.500,- Sk s úrokovou sadzbou 17,30 %, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v splátkach po 1.241,-
Sk, vždy k 20. dňu v mesiaci. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE z 21.12.2010 L.
L., a.s. postúpila žalobcovi pohľadávky, ktoré sú špecifikované v prílohe č. 1 k tejto zmluve, vrátane

pohľadávky voči žalovanej na základe zmluvy č. XXXXXXXXX s tým, že zostatok pohľadávky ku dňu
postúpenia predstavoval 2.937,65 eur, počet dní omeškania 1.280. Listom z 28.12.2010 L. L., a.s.
oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky na žalobcu s tým, že záväzok vo výške 2.937,65 eur s
príslušenstvom je možné od okamihu doručenia tohto oznámenia uhradiť výlučne plnením postupníkovi.

1.2 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 39 Občianskeho zákonníka, §
1 ods. 1, ods. 2, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1, ods. 2 zákona

č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere
a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom od 01.01.2009. S prihliadnutím k
tomu, že vedľajší účastník na strane žalovanej vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu na uplatňovanie predmetného nároku na súde, súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v
záväzkovom vzťahu z bankového úveru. Z odpovede L. L., a.s. na výzvu súdu prvej inštancie vyplýva,

že L. L., a.s. nedisponuje požadovanými listinnými dôkazmi (výzvami pred postúpením pohľadávky),
keďže odovzdala zmluvu a súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu postupníkovi, teda žalobcovi.
Žalobca nereagoval na vyjadrenie vedľajšieho účastníka, aby žalobca predložil súdu výzvužalovanej na úhradu dlžnej sumy pred postúpením pohľadávky a dôkaz o doručení takejto výzvy a
nereagoval ani na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil súdu listinné dôkazy v súvislosti so splnením
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca teda napriek výzve súdu nepreukázal, že by

pôvodný veriteľ zaslal žalovanej výzvu na zaplatenie omeškaného dlhu, a
to pred postúpením pohľadávky na žalobcu zmluvou z 21.12.2010, na základe čoho súd prvej inštancie
konštatoval, že v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky zo
strany pôvodného veriteľa, t. j. L. L., a.s. na žalobcu, preto žalobu pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu v celom rozsahu zamietol.

1.3 Výrok o trovách konania vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie zdôvodnil s odkazom na §
142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tým, že vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej ako
úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania účelných na uplatňovanie alebo bránenie
práva v tomto konaní. Zástupca vedľajšieho účastníka si vyčíslil trovy konania v celkovej výške 382,29
eur. Súd mu priznal náhradu trov konania z titulu trov právnych služieb za dva úkony právnej služby po

111,21 eur (vypočítané z pôvodne žalovanej istiny 3.937,65 eur), a to za prevzatie veci a vyjadrenie vo
veci zo 16.02.2016 a v rozsahu jednej štvrtiny, t. j. vo výške 27,80 eur za zastupovanie
na pojednávaní dňa 31.03.2016, ktoré bolo odročené bez prejednania veci + 1 x režijný paušál 8,39
eur, 2 x režijný paušál po 8,58 eur a náhradu cestovného v uplatnenej výške jednej štvrtiny, t. j. 14,20
eur za účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016 (cesta N. - T. a späť 240 km, spotreba 5,3

l/100 km, cena pohonných hmôt 1,012 eur), t. j. spolu trovy vo výške 289,97 eur + 20 %
DPH 57,99 eur. Súd prvej inštancie nepriznal zástupcovi vedľajšieho účastníka uplatnenú náhradu za
stratu času v rozsahu 28,60 eur za čas strávený cestou do miesta pojednávania a späť s poukazom
na skutočnosť, že na pojednávaní sa nezúčastnil samotný zástupca vedľajšieho účastníka (advokát),
ale splnomocnený advokátsky koncipient. Právo na náhradu advokáta za stratu času, upravené v § 24

ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a následne v advokátskej tarife, neplatí
primerane pre advokátskeho koncipienta (§ 63 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.).
Advokátsky koncipient je v zmysle § 64 citovaného zákona v pracovnom pomere a jeho odmeňovanie sa
spravuje pracovnoprávnymi predpismi. Náhradu za stratu času možno preto priznať iba v takom prípade,
ak úkony právnej služby vykoná advokát v mieste, ktoré nie je jeho sídlom.

2.1 Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca a
navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. V odvolaní citoval viaceré odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
ako však uviedol, podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa neho spočíva najmä
v nesprávnom právnom posúdení zákona o bankách, zákona o spotrebiteľských
úveroch, v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, jeho nedostatočnej presvedčivosti a prijateľnosti
a v nepredvídateľnom postupe súdu prvej inštancie. Poukázal na obsah svojich skorších písomných

vyjadrení, v ktorých sa zaoberal zákonom o bankách a zákonom o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a toto ustanovenie nehovorí
o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Výlučne zákon o spotrebiteľských úveroch definuje
možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na
tretiu osobu, pričom v ustanovení § 4 ods. 6 v súvislosti s postúpením pohľadávky odkazuje na § 524

Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu preto nie je správny výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia
pohľadávky a nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. Poukázal tiež na prioritu výkladu, ktorý
nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k jej neplatnosti (nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014, nález Ústavného súdu

Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 3900/12). Zdôraznil, že zákon o bankách, ani
zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Poukázal aj na znenie všeobecných obchodných
podmienok svojho právneho predchodcu (banky), podľa ktorých (bod 18.14) „klient výslovne súhlasí
s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky... voči klientovi na

tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje
pohľadávky voči banke, alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s
predchádzajúcimpísomnýmsúhlasombanky“.Súdprvejinštancie vrozsudkuvôbecneuviedolpodania
žalobcu z 24.03.2016, 10.06.2016 a 24.06.2016, právny názor žalobcu, ani ním uvedenú rozhodovaciučinnosť iných súdov. S argumentáciou žalobcu sa vôbec nevysporiadal a ani sa k nej nevyjadril. Preto
žalobca považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia (k
tomu rozsiahlo citoval judikatúru týkajúcu sa riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí). Ďalej žalobca

uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nepredvídateľné, keďže v súvislosti s napadnutým
rozhodnutím a týmito podaniami mu nebola doručená žiadna výzva. Týmto postupom súd prvej inštancie
opomenul aplikáciu § 118 ods. 2 O.s.p. a žalobcovi odňal možnosť zaujať postoj k týmto úvahám súdu,
a tým aj možnosť konať pred súdom.

2.2 K trovám vedľajšieho účastníka žalobca v odvolaní uviedol, že z napadnutého rozsudku nevyplýva
účelnosť priznaných trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Úkony právneho zástupcu
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného mohol urobiť i sám vedľajší účastník, ktorý len na tento účel
vznikol, alebo mohli vyplynúť z rozhodovacej činnosti súdu. Ako vyplýva z § 93 ods. 2 O.s.p., priamo
predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Nebolo účelom
zákona, aby takto špecializovaná osoba konala prostredníctvom advokáta. Žalobca odkázal na viaceré

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k účelnosti trov konania a na rozhodnutia iných
súdov, ktoré nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania. Namietal, že súd prvej inštancie
priznanie náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi neodôvodnil, nezaoberal sa ich účelnosťou a v rozsudku
nie je zmienka o súvise rozhodnutia vo veci samej s úkonmi právneho zástupcu vedľajšieho účastníka,
čím súd prvej inštancie žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. A. (ďalej aj „Združenie“; do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho účastníka)
v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhlo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne

správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. K svojim trovám Združenie uviedlo, že jeho
vstup do konania bol opodstatnený, pretože žalobca vzal žalobu čiastočne späť a súd žalobu v
zostávajúcej časti zamietol, a to v dôsledku aktivity vedľajšieho účastníka, čo nasvedčuje tomu, že vstup
vedľajšieho účastníka do konania naplnil svoj primárny účel, a to ochranu práv žalovaného spotrebiteľa.
Združenie nemá finančné prostriedky, ani personálne obsadenie, teda nemá vlastný aparát (nemal by

ho kto zaplatiť), preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na súdoch
je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií, ktoré sú ochotné pracovať len za
prísudok. Každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej veci bol zastúpený advokátom. Pre voľbu
advokáta zákon neustanovuje žiadne obmedzenia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2MCdo/16/2008). Ak by Združeniu, ktoré je nemajetné, bolo odmietnuté právo na plnú náhradu

trov konania, znamenalo by to nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov Združením. Predmetom činnosti
Združenia je ochrana spotrebiteľov a Združenie tento cieľ napĺňa aj tým, že v súlade s platnými predpismi
vstupuje na stranu žalovaných spotrebiteľov a na ich podporu do súdnych konaní, ako je toto. Rovnako
žalobca podal svoju žalobu v rámci predmetu svojej činnosti a bolo by nemiestne spochybňovať a priori
jeho právo na podanie žaloby, resp. na náhradu trov konania. Zdanlivá rutinnosť podaní Združenia

vyplýva len z reakcie na formulárové a obsahovo takmer totožné úkony inkasnej spoločnosti. Podania,
týkajúce sa súdneho konania, však nie je možné vypracovať bez kvalifikovanej analýzy veci, ktorej
zodpovedá vysokoškolské právnické vzdelanie.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, pred podaním odvolania žalobcom, došlo k zmene

právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.
Civilnýsporovýporiadok(CSP),ktorýokreminéhozrušilzákonč.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok
(O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval podľa nových procesných ustanovení
CSP.

6. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie bol súdu prvej inštancie doručený návrh Združenia (do
30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovanej), aby s ním súd ďalej konal ako s

osobitným subjektom podľa § 95 CSP, prípadne, aby ho súd pribral do konania v postavení
osobitného subjektu. Návrh bol zdôvodnený tým, že ide o občianske združenie, ktorého predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.7. K tomuto návrhu Združenia odvolací súd uvádza, že CSP podstatným spôsobom zmenil koncepciu
vstupu združení na ochranu spotrebiteľa do súdnych konaní týkajúcich sa spotrebiteľov oproti predtým
existujúcemu ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p. Kým podľa predchádzajúcej úpravy bol vstup takéhoto

vedľajšieho účastníka do konania automatický, bez potreby rozhodovania osobitným uznesením
(rozhodovalo sa len na návrh), podľa § 95 ods. 1 CSP musí o pribratí osobitného subjektu do
konania rozhodnúť súd (uznesením), pričom tak môže urobiť aj bez návrhu (a pokiaľ existuje návrh na
pribratie osobitného subjektu, súd takémuto návrhu môže ale nemusí vyhovieť - pribratie je fakultatívne)
a v každom prípade podmienkou je, aby s tým strana, na ochranu práv ktorej má osobitný subjekt

vystupovať, súhlasila. Citované ustanovenie § 95 ods. 1 CSP výslovne neupravuje, akým spôsobom sa
má strana, na ochranu práv ktorej chce osobitný subjekt vystupovať, dozvedieť o záujme tohto subjektu
vstúpiť do konania (aby tak mohla vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas). V prípade, ak súd o pribratí
osobitnéhosubjekturozhodujeexoffo,jezrejmé,žesúhlasstranysimusívyžiadaťsúd.Akvšakvstupdo
konania navrhuje občianske združenie, odvolací súd dospel k záveru, že z vyššie uvedeného kontextu
citovaného ustanovenia § 95 ods. 1 CSP je možné vyvodiť, že je potrebné, aby súhlas strany, na ochranu

ktorej chce vystupovať, predložilo spolu s návrhom samotné občianske združenie. V tomto prípade
Združenie súhlas žalovanej nepredložilo.

8. Okrem toho odvolací súd ani nepovažoval vstup osobitného subjektu na ochranu spotrebiteľa za
potrebný, keďže išlo o konanie, kde už bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté o zamietnutí žaloby z

dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom otázka vecnej legitimácie strán konania
je otázkou právnou, ktorú musí súd brať do úvahy aj v prípade pasivity strán (v tomto prípade žalovanej
ako spotrebiteľa). Na ochranu práv žalovanej ako spotrebiteľa teda v tomto konkrétnom konaní nebolo
potrebné, aby súd do konania pribral Združenie ako osobitný subjekt.

9. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, že návrh Združenia na pribratie do konania
ako osobitného subjektu zamietol. Odvolací súd však považuje za potrebné poznamenať, že Združenie
je naďalej stranou konania v časti, v ktorej sa rozhoduje o odvolaní žalobcu proti výroku rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým bola Združeniu (v tom čase v postavení vedľajšieho účastníka) priznaná náhrada
trov konania, keďže v tejto časti sa rozhoduje o právach a povinnostiach Združenia.

10. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa §
379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého

dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce:

11. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z
pôvodného veriteľa - L. L., a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný

veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovanú na splnenie peňažného
záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok voči žalovanej
za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a
to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách.

12. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je

imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil
postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To

však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o
postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna
prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávkybez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení (okrem toho uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

4Obo/201/2001 sa týkalo obchodnej, nie spotrebiteľskej veci a iných skutkových okolností). Odklon od
uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore
o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej

povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy
o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka
nemožnovyvodiť,žedlžníkbynemoholnamietaťasúdskúmaťplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky,
ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

13. Priorita výkladu v prospech platnosti právnych úkonov, ktorou argumentuje žalobca v
odvolaní, sa týka výkladu prejavu vôle subjektov uskutočňujúcich daný právny úkon, nie však výkladu
právnych noriem. Je však možné uvažovať aj o tom, že ak by bol prípustný taký výklad právnej
normy, ktorý by neznamenal neplatnosť toho-ktorého právneho úkonu, bolo by potrebné vykladať danú
právnu normu práve týmto spôsobom a nie spôsobom, ktorý vedie k neplatnosti právneho úkonu. V

tomto prípade však podľa názoru odvolacieho súdu predmetná právna norma (§ 92 ods. 8 zákona
o bankách) nepripúšťa iný rozumný výklad než ten, že týmto ustanovením sú upravené zákonné
podmienky postúpenia pohľadávky banky voči klientovi na tretiu osobu, ktorých nerešpektovanie
spôsobuje absolútnu neplatnosť postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Výklad,
ktorým argumentuje žalobca (že ide len o úpravu bankového tajomstva, ktorej nerešpektovanie nemôže

mať za následok neplatnosť postúpenia pohľadávky), nemôže obstáť z dôvodov uvedených
nižšie.

14. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

15. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
„Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario
znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku

bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v
ustanovení§92ods.8zákonaobankáchjepotrebnépovažovať zakonanievrozporesozákonom
a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcomžalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na
žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo
platné.

16. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nesprávne
právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na
zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový
stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V preskúmavanej veci súd prvej

inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil,
žepostupprávnehopredchodcužalobcu-bankypredpostúpenímpohľadávkynažalobcunebolvsúlade
s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala
žalovanú na splnenie jej záväzku a výzvu jej doručila, resp. aspoň odoslala).

17. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že mu nebola doručená výzva súdu na predloženie dokladov,

odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nie je povinný vyzývať strany na
predloženie akýchkoľvek listinných dôkazov. Napriek tomu v tomto prípade zo súdneho spisu vyplýva,
že súd prvej inštancie prípisom z 23.11.2015 vyzval žalobcu prostredníctvom jeho vtedajšieho právneho
zástupcu, aby súdu oznámil, či a kedy bola vyhlásená predčasná splatnosť zmluvy o splátkovom úvere
a tiež, aby súdu oznámil, či pred postúpením predmetnej pohľadávky bolo dodržané ustanovenie §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a aby o tom doložil súdu listinné dôkazy, pričom v
zátvorke bolo výslovne uvedené „zaslanie výzvy + doručenka“. Tento prípis bol právnemu zástupcovi
žalobcu doručený dňa 16.12.2015. Okrem toho súd prvej inštancie zaslal žalobcovi prostredníctvom jeho
právneho zástupcu aj písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, v ktorom bol namietaný nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu práve z dôvodu nepreukázania doručenia výzvy žalovanej pred

postúpením pohľadávky bankou na žalobcu. Žalobca teda bol dostatočným spôsobom informovaný o
tom, že súd prvej inštancie bude tieto skutkové okolnosti (existenciu a doručenie kvalifikovanej výzvy
žalovanej podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách) preskúmavať, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
nemožno považovať za prekvapivé, či nepredvídateľné. Zo zápisnice o pojednávaní
zo dňa 30.06.2016 vyplýva, že na uvedenom pojednávaní sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania

(ani vedľajší účastník), a ani ich zástupcovia. Akékoľvek procesné poučenia, výzvy účastníkom alebo
vyjadrenia súdu by za týchto okolností boli zbytočnými formálnymi úkonmi, na ktoré by účastníci konania
aj tak nemohli reagovať pre svoju neprítomnosť. Preto to, že sudca pred prázdnou pojednávacou
miestnosťou neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia účastníkov považuje za zhodné, ktoré
skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná (§ 118 ods. 2

O.s.p.), odvolací súd nielenže nepovažuje za porušenie práva strán na spravodlivý proces, ale ani za
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP).

18. V súdnom spise sú založené podania žalobcu z 24.03.2016, 10.06.2016 a 24.06.2016, v ktorých
sa žalobca okrem iného vyjadril aj k svojej aktívnej vecnej legitimácii. Aj z toho je zrejmé, že žalobca

mal možnosť uviesť svoje právne posúdenie a aj ju využil. Pokiaľ žalobca namietal, že tieto jeho
podania neboli spomenuté v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a súd prvej inštancie sa s nimi
nevysporiadal, nie je to pravda - súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol obsah
podaní žalobcu z 24.03.2016 a z 24.06.2016 (pričom podanie z 24.06.2016 malo totožný obsah ako
podanie z 10.06.2016). Podstatnejšie než to, či bolo vyjadrenie žalobcu výslovne spomenuté alebo nie,

je však to, či sa súd vysporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré žalobca vo svojom vyjadrení uviedol. K
tomu odvolací súd uvádza, že „špecifická odpoveď súdu na rozhodujúce argumenty účastníka konania“
vyžadovaná rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 410/2006, II. ÚS 251/2004, III. ÚS 209/2004) neznamená,
že konajúci súd musí výslovne uviesť, že niektorou svojou úvahou vyvracia argumentáciu konkrétneho

účastníka konania. Stačí, keď súd uvedie takú vlastnú právnu argumentáciu, popri ktorej argumentácia
toho-ktorého účastníka zjavne neobstojí. V tomto prípade súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
uviedol svoje právne posúdenie, podľa ktorého pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať okrem
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré poskytuje
dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom vzťahu z bankového úveru, lebo

vyžaduje pred postúpením pohľadávky písomnú výzvu banky klientovi a bez tejto výzvy nemohlo dôjsť
k platnému postúpeniu pohľadávky zo strany banky na žalobcu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Z toho je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že § 92 zákona o bankách
ustanovuje len podmienky prelomenia bankového tajomstva, preto z neho nemožno vyvodiť dôvodyneplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a že postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru by
sa malo posudzovať výlučne podľa ustanovení § 524 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Proti tejto argumentácii žalobcu uviedol súd prvej inštancie dostatočne jasne

svoju vlastnú právnu argumentáciu (s ktorou sa odvolací súd, ako je uvedené vyššie, stotožňuje). Súd
prvej inštancie sa teda dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa jeho aktívnej
vecnej legitimácie a platnosti postúpenia pohľadávky.

19. V písomných podaniach z 10.06.2016 a z 24.06.2016 žalobca žiadal súd prvej inštancie „o

oznámenie skutočnosti, kedy by súd považoval za potrebné, resp. vhodné doložiť podklad alebo
vysvetlenie, či dôkaz zo strany žalobcu, najmä k otázke preferencie platnosti postúpenia pohľadávky“.
Takáto požiadavka zo strany žalobcu nemala oporu vo vtedy účinnom procesnom poriadku (O.s.p.),
podľa ktorého mal súd povinnosť uviesť na pojednávaní, ako zistil skutkový stav, a ktoré
dôkazy vykoná, resp. nevykoná (§ 118 ods. 2 O.s.p.), avšak nemal povinnosť vyzývať ktoréhokoľvek
účastníka konania na predloženie dôkazov. Súd preto nemal povinnosť na takúto žiadosť žalobcu

odpovedať. Ako však už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie napriek tomu už pred uvedenými
podaniami žalobcu vyzval žalobcu na predloženie listinných dôkazov o tom, že pri postúpení pohľadávky
bolo dodržané ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom v zátvorke bolo výslovne uvedené
„zaslanie výzvy + doručenka“. Ak žalobca napriek tomu súdu potrebné listinné dôkazy nepredložil a
nezúčastnil sa ani na pojednávaní, na ktorom by prípadne mohol reagovať na vzniknutú procesnú

situáciu po tom, čo by súd uviedol svoje skutkové posúdenie, sám nesie zodpovednosť za neunesenie
dôkazného bremena vo vzťahu k svojej aktívnej vecnej legitimácii.

20. Napokon, pokiaľ žalobca v odvolaní citoval bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok banky,
podľa ktorého mal klient súhlasiť s tým, že banka je oprávnená postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky

voči klientovi na tretiu osobu, avšak klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke nej na
tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky, takéto ustanovenie - okrem toho, že
je zahrnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré klient nepodpísal, a preto nepredstavuje
skutočný prejav vôle klienta súhlasiť s postúpením pohľadávky na tretiu osobu - predstavuje zjavnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď umožňuje

banke postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu klienta, avšak klientovi to isté neumožňuje bez
súhlasu banky. Preto toto ustanovenie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a nie je možné naň
prihliadať.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, zamietajúcom žalobu,

ako vecne správny potvrdil.

22. K trovám vedľajšieho účastníka odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov
konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie
alebo za náhodu. So zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka

- spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.) nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o
náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná
právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný
žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením
vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania

aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania,
vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké
práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a
povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom)
alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané

Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti
vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., aplikované aj v danom prípade, neviaže
právonanáhradutrovkonaniavýslovnenažalobcualebožalovaného,alevovšeobecnostinaúčastníka,
zakladáuvedenéustanoveniepovinnosť,akoajprávonanáhradutrovkonaniaspoukazom na
ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za

výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník,
hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého
vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom
konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súdprvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania spočívajúcu v
trovách právneho zastúpenia s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.

23. Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má
právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca,
tak aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom
toto právo, garantované Ústavou, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade
bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.).

Nejde o zneužitie inštitútu ochrany spotrebiteľa, keď sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom.
V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane
spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania, vrátane vedľajšieho účastníka, je (alebo
by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva

právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia.
Obdobne skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, a
teda by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti,
sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny
poriadok a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú, a ani neobmedzujú vyššie uvedené

ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť
právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov
právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za
predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto,

že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta.

24. K námietke, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva účelnosť trov vedľajšieho
účastníka, odvolací súd uvádza, že posúdenie účelnosti vynaložených a uplatňovaných trov je
imanentnou súčasťou každého rozhodovania o trovách (o rozsahu ich náhrady). To, že súd posúdil

trovy uplatnené účastníkom konania ako účelne vynaložené, pritom nemusí byť v rozhodnutí výslovne
uvedené. Naopak, výslovne je potrebné uviesť len tie trovy, ktoré súd vyhodnotí ako neúčelné. Ak teda
súd v rozhodnutí vo vzťahu k niektorým trovám neuvedie, že ich považoval za neúčelné, z podstaty
veci to znamená, že ich súd považoval za účelne vynaložené. O tom, že sa súd prvej inštancie v
preskúmavanej veci zaoberal účelnosťou trov vedľajšieho účastníka, svedčí aj skutočnosť, že časť

vedľajším účastníkom uplatnených trov (náhradu za stratu času) nepriznal.

25. K účelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní, považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu
prvej inštancie dňa 12.12.2013. Dňa 17.02.2016 vedľajší účastník doručil súdu prvej inštancie svoje

vyjadrenie, v ktorom okrem iného vzniesol (vecne zdôvodnenú) námietku nedostatku aktívnej legitimácie
žalobcu a žiadal, aby žalobca preukázal splnenie povinnosti pri postupovaní pohľadávky v kontexte
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, a to zaslanie písomnej výzvy zo strany banky a jej doručenie a tiež
preukázanie dĺžky omeškania viac ako 90 dní. Toto vyjadrenie bolo zástupcovi žalobcu doručené dňa
14.03.2016. Následne bolo súdu prvej inštancie dňa 29.03.2016 doručené podanie žalobcu, v ktorom

vzal žalobu v podstatnej časti späť, a v ktorom tiež argumentoval v prospech svojej aktívnej vecnej
legitimácie. Aj keď príčinnú súvislosť medzi vyjadrením vedľajšieho účastníka a uvedeným podaním
žalobcu nemožno preukázať, časová súvislosť je nesporná. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka, doručené
súdu dňa 17.02.2016, tak nemožno považovať za neúčelné. Rovnako neúčelná nie je ani
neúčasť splnomocneného zástupcu vedľajšieho účastníka na pojednávaní dňa 31.03.2016 (hoci toto

pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, čo však vedľajší účastník, ani
jeho zástupca nemohli predpokladať; odročenie pojednávania sa do trov premietlo tak, že súd prvej
inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu za tento úkon len vo výške 1/4 tarifnej odmeny).
Odvolací súd nezistil žiaden legitímny dôvod, aby bol žalobca odbremenený od náhrady týchto účelne
vynaložených trov (ktoré súd prvej inštancie priznal len v najnižšom možnom rozsahu). Pokiaľ ide o úkon

„príprava a prevzatie právneho zastúpenia“, odvolací súd uvádza, že Združenie síce vstúpilo do konania
pravdepodobne bez znalosti veci, o čom svedčí aj skutočnosť, že súčasne so vstupom do konania
žiadalo súd o doručenie žaloby s prílohami, takýto postup bol však v súlade s vtedy účinným procesným
predpisom. Po doručení žaloby s prílohami Združenie - už v procesnom postavení vedľajšieho účastníka- predložilo súdu vo svojom podaní vecnú argumentáciu, je teda zrejmé, že postupovalo v konaní
už so znalosťou veci. Prevzatie a príprava právneho zastúpenia sa nemusí vzťahovať
len na okamih udelenia plnej moci advokátovi, kedy advokát ešte nemusí byť (plne)

oboznámený s podstatou veci, ale týka sa prípravy právneho zastúpenia a stratégie účastníka konania
kedykoľvek, keď sa advokát oboznámi s vecou, v ktorej má klienta zastupovať. Teda aj v
tomto prípade bol úkon právnej pomoci „prevzatie a príprava zastúpenia“ účelný a priznanie náhrady
trov, spočívajúcich v odmene advokáta za tento úkon (vrátane tzv. režijného paušálu), bolo v súlade so
zákonom a vyhláškou.

26. Je potrebné pripustiť, že niektoré formulácie sa vo vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných
vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna
argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných
právnym predchodcom žalobcu. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu, podanie vedľajšieho účastníka,
doručené súdu prvej inštancie dňa 17.02.2016, nebolo iba všeobecným vyjadrením, ale bolo vecné,

obsahovalo konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania (najmä vecne zdôvodnenú
námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu) a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné,
že vedľajší účastník na strane žalovanej vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkovi, na strane
ktorého v konaní vystupoval, teda nemožno hovoriť o neúčelnom úkone, resp. neúčelne vynaložených
trovách. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene právneho

zástupcu vedľajšieho účastníka za tri úkony právnej služby, a to 1. prevzatie a príprava
zastúpenia, 2. vyjadrenie k žalobe, 3. účasť na nemeritórnom pojednávaní (vo výške
1/4 základnej tarifnej odmeny), vrátane režijných paušálov a náhrada cestovného v zmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené (samotné vyčíslenie
týchto trov súdom prvej inštancie žalobca v odvolaní nenamietal). Z týchto dôvodov odvolací

súd napadnutý rozsudok aj v časti o trovách vedľajšieho účastníka potvrdil ako vecne správny.

27. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, ktorá však bola v odvolacom konaní nečinná,
žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. V časti, v ktorej bolo A. aj po 30.06.2016 stranou konania (keďže sa rozhodovalo o jeho

nárokoch), t. j. v časti o trovy vedľajšieho účastníka, bolo Združenie v odvolacom konaní plne úspešné,
preto mu odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Združenie predložilo písomné vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu, teda mu vznikli v odvolacom konaní trovy, na ktorých náhradu má voči neúspešnému
odvolateľovi (žalobcovi) nárok z rovnakých dôvodov (uvedených vyššie), z akých má nárok na náhradu

trov konania pred súdom prvej inštancie. Pri rozhodovaní o výške trov odvolacieho konania bude súd
prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP) vychádzať z toho, že Združenie bolo účastníkom odvolacieho konania
len v časti týkajúcej sa jeho trov, nie vo veci samej.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).