Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. júl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2615204329
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2615204329.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a JUDr Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: H. U., nar. XX.X.XXXX, bytom X.,
Q. XXX/XX, zastúpenému advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12, proti
žalovanému: X. I., adresa: T. XXX, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária BÁNOS,
s.r.o., so sídlom Galanta, Mierové námestie 2, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica, č.k.
7Cpr/1/2015-108 zo dňa 14.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru medzi
navrhovateľom (aktuálne žalobcom) a odporcom (aktuálne žalovaným) na základe listiny nazvanej
Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe - § 72 Zákonníka práce zo dňa 3.3.2015 je neplatné.
Druhou výrokovou vetou súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume
2.146,75 Eur za čas od 27.3.2015 do 18.8.2015 spolu s úrokom z omeškania vždy vo výške 5,05% ročne
zo sumy 62,18 Eur od 1.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od 1.6.2015 do zaplatenia, zo sumy

456,- Eur od 1.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od 1.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od
1.9.2015dozaplateniaazosumy 260,57Eurod1.10.2015dozaplateniavlehote3dníodprávoplatnosti
tohto rozsudku. Treťou výrokovou vetou súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu
trov konania vo výške 836,63 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa. Napokon štvrtou výrokovou vetou súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
z predmetu konania v sume 228,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 45 ods. 3, § 79 ods. 1, § 120
ods. 4, § 129 ods. 1, § 134 ods. 5, 10 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, ako i § 517 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Vecne súd argumentoval tým, že podľa § 45 ods. 3 Zákonníka práce musí byť skúšobná doba
dohodnutá písomne, inak je neplatná. Keďže medzi žalobcom a žalovaným skúšobná doba nebola
dohodnutá písomne, je neplatná, a preto nemôže dôjsť k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej

dobe. V konaní bolo preukázané, že žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 26.3.2015, že skončenie
pracovného pomeru považuje za neplatné a žiada naďalej o prideľovanie práce. Žalovaný popieral, že
by mu bola táto zásielka doručená, pričom z vyjadrenia Slovenskej pošty vyplynulo, že dňa 27.3.2015
žalovaný prevzal osobne zásielku, ktorú mu adresoval žalobca. Ďalej súd uzavrel, že vzhľadom nato, že zo strany žalovaného bol pracovný pomer so žalobcom skončený neplatne a žalobca trval na
ďalšom zamestnávaní, tak žalobcovi vznikol v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu
mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom

zamestnávaní, teda od 27.3.2015 až dokiaľ mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci, čo bol deň
19.8.2015. Súd podľa § 134 ods. 5 Zákonníka práce vychádzal z pravdepodobného zárobku žalobcu
vo výške minimálnej mzdy, čo v roku 2015 bolo vo výške 380,- Eur a zároveň určil priemerný zárobok
žalobcu na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce
použitím koeficientu minimálnej mzdy vo výške „1,2“, čo predstavuje pravdepodobný zárobok vo výške

456,- Eur mesačne. Vychádzal pritom z toho, že žalobca mal pracovať na pozícii vodiča medzinárodnej
prepravy a súd sa stotožnil so žalobcovým zaradením v tejto pracovnej pozícii ako pracovného miesta
zodpovedajúceho druhému stupňu náročnosti práce. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu mzdy za
marec 2015 za tri pracovné dni vo výške 62,18 Eur, za apríl až júl 2015 po 456,- Eur mesačne a za
12 dní augusta 2015 vo výške 260,57 Eur; spolu vo výške 2.146,75 Eur. Žalobca požadoval priznať aj
úrok z omeškania a keďže sa v konaní nepodarilo preukázať iný termín splatnosti mzdy, tak súd ho určil

podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že mzda bola splatná k poslednému dňu nasledujúceho
mesiaca, pričom skonštatoval, že žalovaný sa dostal do omeškania tak, ako tvrdil žalobca.

4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v zmysle zásady úspechu s tým, že
žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 836,63 Eur

podľa špecifikácie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku.

5. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania rozhodol s poukazom na § 2
ods. 2 veta prvá a § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch... Keďže žalobca bol
oslobodený od súdneho poplatku zo zákona, povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v

sume 228,- Eur súd uložil žalovanému, keďže žalobca bol v konaní úspešný a žalovaný bol v celom
rozsahu neúspešný.

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy, náhradu
trov konania a súdny poplatok podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný,

pričom ako odvolacie dôvody označil dôvody obsiahnuté v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.
Domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

7. Ako prvé namietal záver súdu prvej inštancie, že doručenie žiadosti žalovaného o prideľovanie práce

žalobcovi bolo preukázané. Uviedol, že žalobca ako zamestnanec mal v zmysle § 38 ods. 3 Zákonníka
práce písomnosť doručiť žalovanému na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. Žalovaný má za to,
žepredmetnýlistneprevzal.SúdprvejinštanciesavodôvodnenístotožnilsvyjadrenímSlovenskejpošty,
ktoré ale odvolateľ nepovažuje za relevantný dôkaz preukazujúci, že predmetný list bol žalovanému
skutočne doručený. Pošta poukazuje na zásielku pod RP 437643525 SK, pričom v rozsudku sa

neuvádza, čo bolo predmetom tejto zásielky a žalobca v konaní ani nepreukázal, že jeho podanie
bolo zasielané pod týmto číslom. Žalobca nepreukázal, že predmetný list zaslal ako doporučenú
zásielku, ako mu to vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, ani z vyjadrenia Slovenskej pošty
nevyplýva, či predmetná zásielka bola podaná ako doporučená. Súd prvej inštancie ani neodôvodnil,
či vyjadrenie Slovenskej pošty má účinky doručenia doporučenej zásielky a podľa akého právneho

predpisu takto postupoval. Okrem toho list s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru...“
žalobcadoručovalfyzickejosobeX.I.,na adresuT.XXX.Žalobcamalvšakuzatvorenúpracovnúzmluvu
so živnostníkom X. I. a nie s fyzickou osobou. Ak by daný list žalovaný skutočne prevzal, nešlo by o
účinné prevzatie písomnosti, nakoľko bola adresovaná fyzickej osobe a nie živnostníkovi.

8. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný zameral na priznanú náhradu mzdy, pričom poukázal na znenie
ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Namietal, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný dňa
11.8.2015 zaslal žalobcovi výzvu na pokračovanie v práci s tým, že nástup na výkon práce očakával
19.8.2015. Dňa 18.8.2015 žalobca zaslal žalovanému sms, že do pracovného pomeru nenastúpi, potom
v zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce neplatne skončený pracovný pomer skončil dohodu

dňa 3.3.2015, teda vtedy, keď sa mal skončiť. Následne mal súd prvej inštancie prihliadnuť na ods. 5
citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Nakoľko žalovaný v konaní prehlásil, že list
s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru..“. mu doručený nebol, žalobca má právo nanáhradumzdyibazačasoddoručenianávrhuvovecisamejaždočasu,kýmžalovanýumožnilžalobcovi
pokračovaťvpráci,t.j.do18.8.2015. Niejemožnépriznaťnáhradumzdyod27.3.2015,nakoľkovkonaní
nebolo relevantne preukázané, či žalovaný list skutočne dňa 27.3.2015 prevzal. Súd prvej inštancie sa

v odôvodnení s touto skutočnosťou nevysporiadal, neuviedol žiadne argumenty na základe ktorých sa
nestotožnil s tvrdeniami žalovaného ohľadne náhrady mzdy. Žalobcovi mala byť priznaná náhrada mzdy
v sume jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Odvolateľ poukázal tiež na to,
že nie je spravodlivé uplatňovať náhradu mzdy žalobcom, nakoľko po skončení pracovného pomeru
sa opätovne zamestnal, pričom vykonával prácu a poberal mzdu už od 30.3.2015, s čím sa súd v

odôvodnení rozsudku taktiež nevysporiadal. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok V 7/1985.

9. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný zameral na podľa neho nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, keďže súd sa nevysporiadal s vykonanými dôkazmi, ani s argumentmi žalovaného, čím konal
v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal tvrdeniami
žalovaného, keďže sa k nim nevyjadril, nezdôvodnil, na základe čoho mal za preukázané doručenie

nesúhlasu so skončením pracovného pomeru žalovanému a uspokojil sa len s vyjadrením Slovenskej
pošty. Tiež pri náhrade mzdy sa nevyjadril k tomu, prečo nezohľadnil § 79 ods. 4 písm. b) a ods. 5
Zákonníka práce, na ktoré žalovaný poukazoval. Taktiež súd neprihliadol na skutočnosť, že žalobca
bol zamestnaný a poberal mzdu. Tieto námietky vzniesol žalovaný aj vo vyjadrení zo dňa 13.10.2015.
Zdôraznil, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe NS SR napr. rozsudok sp. zn. 4Cdo 171/2005 treba za

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, čo je podľa odvolateľa samostatným odvolacím dôvodom v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP a taktiež zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP.

10. V závere odvolateľ zhrnul, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nezákonný najmä preto,

že sa nedostatočne vysporiadal s doručením listu s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného
pomeru...“ žalovanému, nepriznal náhradu mzdy len od času doručenia žaloby do času, kedy
žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, vec nesprávne právne posúdil, keď pri určení výšky
náhrady mzdy neaplikoval § 79 ods. 4 písm. a) a ods. 5 Zákonníka práce, nezdôvodnil, prečo
neprihliadol na skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu a v odôvodnení sa nevyjadril ako

posúdil podstatné skutkové tvrdenia žalovaného. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje
odvolateľ za nepresvedčivé a nedostačujúce, nakoľko sa súd nevysporiadal náležite s vykonanými
dôkazmi a nijakým spôsobom nezdôvodnil zásadné argumenty žalovaného predostreté v konaní a
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného predložil prostredníctvom
svojej advokátky písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s podaným odvolaním nesúhlasí. K
nedoručeniu listu s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru...“ uviedol, že dňa 26.3.2015
pre žalovaného žalobca nevykonával prácu na pracovisku z dôvodu, že mu prestal prideľovať prácu a
preto list nemohol doručiť na pracovisku a zaslal ho žalovanému doporučene, čím postupoval v zmysle

Zákonníka práce. Žalovaný je fyzická, nie právnická osoba. Žalovaný občan je tou istou osobou ako
žalovaný podnikateľ. Súd podľa žalobcu správne vec právne posúdil podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
Žalovanému patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku za celý čas od oznámenia do dňa,
kedy mu umožnil pokračovať v práci, t.j. odo dňa 27.3.2015 do 18.8.2015. Súd prvej inštancie nemal
dôvod zaoberať sa otázkou, či žalobca mal v posudzovanom období uzatvorený pracovný pomer s iným

zamestnávateľom, nakoľko táto skutočnosť nemá na nárok žalobcu v spore o náhradu mzdy žiaden
následok. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne
správny potvrdil a zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania na trovách právneho zastúpenia, vyčíslených súhrnnou sumou 145,66 Eur.

12. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného podal žalovaný prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia repliku, v ktorej zopakoval prečo považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
nezákonný. Trvá na tom, že žalobca nepreukázal doručenie nesúhlasu so skončením pracovného
pomeru. Zdôraznil, že vyjadrenie Slovenskej pošty o doručení zásielky žalovanému nepovažuje za
relevantný dôkaz preukazujúci, že daný list bol žalovanému skutočne doručený. Slovenská pošta

poukazujenazásielkusvyššiecitovanýmčíslom,pričomvrozsudkusaneuvádza,čobolojejpredmetom
a žalobca nepreukázal, že jeho podanie bolo zasielané pod týmto číslom zásielky. Súd prvej inštancie
v rozsudku neodôvodnil, či vyjadrenie Slovenskej pošty má účinky doručenia doporučenej zásielky
a podľa akého predpisu takto postupoval, neskúmal, či sa na spornej doručenke nachádzal podpisžalovaného, prípadne niektorého z jeho rodinných príslušníkov. Súd nevykonal dokazovanie, či sa na
rovnakej adrese nezdržiaval otec X. I. a či podpis na údajnej doručenke nie je jeho. Zopakoval, že
súd prvej inštancie má prihliadnuť na § 79 ods. 5 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanec

má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov,
na čo súd neprihliadol a zároveň sa v odôvodnení s tým ani nevysporiadal. Opätovne zopakoval, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za nedostačujúce, keďže súd sa náležite nevysporiadal
s vykonanými dôkazmi a s argumentmi žalovaného v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Zdôraznil, že súd sa
absolútne nezaoberal tvrdeniami žalovaného, keďže sa k nim v odôvodnení rozsudku vôbec nevyjadril,

nezdôvodnil na základe čoho má preukázané doručenie daného listu, uspokojil sa len s vyjadrením
Slovenskej pošty. Taktiež pri náhrade mzdy sa nevyjadril k tomu, prečo nezohľadnil § 79 ods. 4 písm.
b) a ods. 5 Zákonníka práce na ktoré žalovaný poukazoval. Taktiež pri rozhodovaní o náhrade mzdy
nezohľadnil skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu. V záverečnom návrhu, obdobne
ako v odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

13. Na doručenú repliku zareagoval žalobca prostredníctvom svojej advokátky duplikou, v ktorej
zdôraznil, že žalobca doručil nesúhlas so skončením pracovného pomeru doporučeným listom zo
dňa 27.3.2015 žalovanému, pričom ako dôkaz opätovne pripojil kópiu podacieho lístku i oznámenie
Slovenskej pošty. Námietka žalovaného, že súd nevykonal dokazovanie, či podpis na údajnej doručenke

nie je otca žalovaného, označil za podanú oneskorene, keďže ju uplatnil prvýkrát až 17.1.2017. Ak
má otec žalovaného rovnaké meno, priezvisko a adresu ako žalovaný, mal toto oznámiť hneď, ako sa
dozvedel, že mu takáto zásielka mala byť doručovaná, najneskôr však do vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej. Ak tak neurobil, nemôže sa dovolávať toho, že súd nevykonal v tomto smere dokazovanie.
Podľa žalobcu súd na vec aplikoval správne § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Vyslovil nesúhlas

s námietkou žalovaného, že súd mal skúmať, či mal žalobca uzatvorený pracovný pomer s iným
zamestnávateľom, keďže žalobcovi prislúcha náhrada mzdy za dobu prvých 9 mesiacov po neplatnom
skončení pracovného pomeru, bez akejkoľvek možnosti zníženia alebo nepriznania náhrady. Žalobca
sa pritom domáha náhrady mzdy za čas kratší ako 9 mesiacov po neplatnom skončení pracovného
pomeru. Zdôraznil, že aktivita žalobcu spočívajúca v tom, že si našiel zamestnanie, mu v žiadnom

prípade nemôže byť pripísaná v neprospech. Vzhľadom na uvedené, žalobca naďalej trval na tom, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako v celom rozsahu vecne správny potvrdil a zároveň žiadal, aby bolo
uložené žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vyčíslenú podľa
špecifikácie v podaní súhrnne sumou 291,62 Eur, na účet advokátky žalobcu.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale poučenie o odvolaní bolo

dané podľa OSP, časť odvolacej lehoty planula v čase účinnosti OSP a odvolanie bolo podané krátko po
1. júli 2016, za účinnosti CSP, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa príslušných ustanovení
OSP aj CSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak

neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase

podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v
čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365
ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom akoho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaného odvolania už

nebolo samotné určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi stranami, keďže prvý výrok
preskúmavaného rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť skončenia daného pracovného pomeru v
dôsledku nepodania odvolania nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania bol rozsah
priznanej náhrady mzdy, včítane povinnosti zaplatiť náhradu trov konania a súdny poplatok, a to v
medziach včas uplatnených odvolacích dôvodov žalovaného.

17. Ako novú skutočnosť, resp. nový dôkaz, ktorý nebol uplatnený v prvoinštančnom konaní, žalovaný
až v podanej replike, teda aj po uplynutí mu odvolacej lehoty, použil námietku, že súd nevykonal
dokazovanie či sa na rovnakej adrese ako žalovaný nezdržiava jeho otec a či podpis na údajnej
doručenke nie je podpisom otca žalovaného. Keďže skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvého stupňa (§ 205a OSP), resp. prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany,

ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP), možno v odvolaní použiť len za
zákonom taxatívne vymenovaných okolností, ktorých existencia v danom prípade zo strany žalovaného
nebola ani tvrdená, nieto ešte preukázaná, pričom zároveň v rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť (§ 205 OSP), resp. odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a doplniť (§ 365 ods. 3 CSP), len do uplynutia lehoty na podanie odvolania,

na tento odvolací dôvod a k nemu sa podávajúci dôkaz nebolo možné v odvolacom konaní prihliadať.

18. Žalovaný v podanom odvolaní ako prvé namietal, že v konaní nebolo preukázané doručenie
žalovanému listu žalobcu zo dňa 26.3.2015, ktorým oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával. Tento argument odvolateľa na základe dokazovania vykonaného pred

prvoinštančným súdom neobstojí.

19. Žalobca v konaní preukázal svoje tvrdenie, že listinu o nesúhlase so skončením pracovného pomeru
žalovanému doručil a to jednak samotnou listinou zo dňa 26.3.2015 (č.l. 35 spisu) adresovanou na
adresu X. I., T. XXX, XXX XX T.. Odovzdanie listu pošte na prepravu preukázal kópiou podacieho lístka

(č.l. 34 spisu), z ktorého je zrejmé, že žalobca ako odosielateľ podal zásielku adresovanú žalovanému
ako doporučený list 1. triedy pod podacím číslom RP 437643525 SK, ktorá bola prijatá na pošte v Senici
dňa26.3.2015o11.42hod. Slovenskápošta,a.s.,BanskáBystricanapokonlistomzodňa27.4.2016(č.l.
80)oznámila,žešetrenímnadodávacejpošteT.bolozistené,žezásielkaRP437643525SKadresovaná
pre X. I. bola dodaná dňa 27.3.2015 a adresát ju prevzal osobne. Týmito listinnými dôkazmi odvolací

súd zhodne s prvoinštančným mal za preukázané, že predmetná zásielka - list žalobcu adresovaný
žalovanému,obsahujúcinesúhlassoskončenímpracovnéhopomeru,bolžalovanémudoručenýatodňa
27.3.2015, pričom žalovaný zásielku prevzal osobne. Pokiaľ žalovaný namieta, že zásielka mu doručená
nebola,natotosvojetvrdeniežiadendôkazneposkytol,dôkaznúsiluvymenovanýchlistinnýchdôkazoch
žalobcu ani len nespochybnil.

20. Nielen podľa v čase odvolania účinného § 366 CSP, ale obdobne i v zmysle v čase prvoinštančného
konania účinného ust. § 205a OSP, prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za podmienok taxatívne
vymenovaných v ustanovení, ktorých existenciu v danom prípade žalovaný ani len netvrdil, nieto že

by ich bol aj preukázal. Naviac i ak by bola niektorá z podmienok na uplatnenie prostriedkov procesnej
obranyžalovanéhoažvodvolanísplnená,itakbymuselabyťuplatnenánajneskôrvlehotenavyjadrenie
k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP), okrem toho odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP, ekvivalentne § 205 ods.
3 OSP), čo takisto pri nových námietkach odvolateľa obsiahnutých až vo vyjadrení k vyjadreniu

žalobcu k odvolaniu dodržané nebolo, preto námietka, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie,
či sa na rovnakej adrese nezdržiava otec žalovaného a či podpis na doručenke nie je jeho, ako aj že
nesúhlas so skončením pracovného pomeru bol adresovaný fyzickej osobe ako takej a nie živnostníkovi
- podnikateľovi, ktorý bol zamestnávateľom, už nemožno použiť ako prostriedok procesnej obrany, aniako odvolací dôvod. Nebolo preto potrebným, aby sa s touto argumentáciou odvolací súd vysporiadaval.
Odhliadnuc od toho žalovaný je fyzickou osobou - živnostníkom, nie právnickou osobou, fyzická osoba
v danom prípade preto splýva so živnostníkom a preto pokiaľ žalobca zaslal list s nesúhlasom so

skončením pracovného pomeru žalovanému s označením jeho mena a priezviska a miesta podnikania
(ktoréjenaviacvdanomprípadetotožnésmiestomjehobydliska),konalsprávnealistinu opredmetnom
právnom úkone žalobcu treba považovať za účinne doručenú žalovanému ako jeho zamestnávateľovi.

21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zhŕňa, že po oboznámení sa s obsahom spisu

a dôkazmi vykonanými v prvoinštančnom konaní bolo preukázané, že oznámenie žalobcu ako
zamestnanca, žalovanému ako zamestnávateľovi, v zmysle § 79 Zákonníka práce s obsahom, že
skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní,
bolo riadne a účinne doručené žalovanému. V tomto smere uplatnené odvolacie námietky žalovaného
neobstoja.

22. Ako ďalšie odvolateľ namietal rozsah priznanej náhrady mzdy, keď bol toho názoru, že súd mal
priznať žalobcovi náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce iba v rozsahu výpovednej doby
dvoch mesiacov. Odvolací súd ani v tomto smere nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné.

23. V zmysle na danú vec sa vzťahujúceho ust. § 79 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu

neplatného skončenia pracovného pomeru v marci 2015, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť

náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (ods. 1). Ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,

prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada
mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (ods. 2). Ustanovenie odseku 2 sa nevzťahuje na
oznamovateľakriminalityaleboinejprotispoločenskejčinnosti,akdošlokskončeniupracovnéhopomeru
počas poskytovania ochrany podľa osobitného predpisu (ods. 3). Ak zamestnávateľ skončil pracovný
pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa

so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak, a)
bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený
okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť (ods. 4). V prípadoch
ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného
zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov (ods. 5).

24. Vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu pri jeho posúdení podľa
citovaného ustanovenia, aj odvolací súd považuje za nesporné, že v danom prípade boli splnené všetky
zákonné podmienky, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za čas od 27.3.2015
do 18.8.2015. V konaní totiž už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku bolo rozhodnuté, že

skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe listiny nazvanej „Skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ zo dňa 3.3.2015 je neplatné, tiež bolo preukázané splnenie
ďalšej podmienky a to, že žalobca ako zamestnanec účinne oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, v dôsledku čoho pracovný pomer neskončil s tým, že nebola
splnená výnimka nemožnosti od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej

zamestnával. V dôsledku toho vznikla povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy a to v
sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
teda ako bolo preukázané od 27.3.2015, dokiaľ žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, k čomu
podľa preukázaného došlo odo dňa 19.8.2015, čím nárok na náhradu mzdy trval do predchádzajúceho
dňa 18.8.2015, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku.

25. Prvoinštančný súd tak priznal žalobcovi náhradu mzdy za cca 5 mesiacov. Keďže tento celkový
čas, za ktorý sa má náhrada mzdy poskytnúť, nepresiahol 12 mesiacov, v zmysle citovaného § 79 ods.
2 Zákonníka práce nebolo založené oprávnenie súdu náhradu mzdy znížiť. V dôsledku toho nebolodôvodným prihliadať na to, či sa žalobca po skončení pracovného pomeru opätovne zamestnal a či
poberal mzdu a od kedy, keďže rozsah nároku žalobcu na náhradu mzdy v danom prípade je daný vyššie
citovaným zákonným ustanovením, za daných okolností bez možnosti súdu tento rozsah moderovať.

26. Pretože nárok zamestnanca na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 79
ods. 5 Zákonníka práce, na ktorý poukazuje odvolateľ, je výslovne v zmysle odseku 4 tohto ustanovenia
viazaný na splnenie podmienky, že pracovný pomer zamestnávateľ skončil neplatne a zamestnanec
netrvá na ďalšom zamestnávaní, keď ako bolo uvedené vyššie, žalobca na ďalšom zamestnávaní

podľa preukázaného trval, nemôže nastúpiť fikcia, že pracovný pomer skončil dohodou a to pre daný
prípad dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť v skúšobnej dobe, ako to tvrdí žalovaný a nebol tak
založený nárok na náhradu mzdy iba za obdobie výpovednej doby dvoch mesiacov. Keďže tieto zákonné
podmienky neboli splnené, vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania nebol
potom ani dôvod, aby sa prvoinštančný súd týmito ustanoveniami Zákonníka práce, ktorých hypotéza
nebola naplnená, vysporiadaval.

27. K argumentácii odvolateľa sa žiada dodať, že v zmysle citovaného znenia § 79 ods. 1 Zákonníka
práce je úplne irelevantné a bez právnych následkov, ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že
na ďalšom zamestnávaní trvá a následne do pracovného pomeru, hoci aj na výzvu zamestnávateľa,
nenastúpi. Je to aj logické a spravodlivé, keďže nárok náhrady mzdy patrí zamestnancovi iba do času,

keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, nie teda dovtedy, kedy reálne nastúpi, alebo kedy
nastúpenie odmietne. Vzhľadom na uvedené, aplikácia ust. § 79 ods. 4 písm. b) v spojení s ods. 5, ktorej
uplatnenia sa odvolateľ domáha, je na daný prípad nemožná a súd prvej inštancie správne na náhradu
mzdy aplikoval ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, vec teda správne právne posúdil.

28. Je potrebné uznať, že preskúmavané rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil stručne, avšak
všetka podstatná argumentácia je v ňom obsiahnutá v súlade s vtedy účinným ust. § 157 ods. 2 OSP,
pričom odvolací súd vyššie argumentoval podrobnejšie reagovaním na konkrétnu účinne uplatnenú
odvolaciu argumentáciu žalovaného. Odôvodnením preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom
teda nedošlo v takej miere k porušeniu procesného práva strán (na odôvodnenie rozhodnutia), že by

tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov
žalovaného, odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých žalovaného
zaväzujúcich častiach, včítane závislého (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) výroku o

náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výrokoch vecne správne potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100% voči neúspešnému žalovanému. O

výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).