Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114215571
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114215571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej veci
žalobcu C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom v V. republike, B. nad J., J. č. XXXX/XX, zastúpeného JUDr.
EvaristomZuzanom,advokátomsosídlomvBanskejBystrici,Hornáč.65A,protižalovanémuSlovenská
republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13, o zaplatenie 104.956,07 €, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 14C/99/2014-153 zo dňa 26.10.2015, ako súdu prvej
inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu
14.140,23 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,90 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
11.290,56 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti
zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa

ktorého bolo žalobcovi v rámci trestného stíhania vznesené obvinenie uznesením zo dňa 28.09.2010,
pričom trestné stíhanie bolo zastavené uznesením zo dňa 04.02.2013 bez právoplatného odsúdenia
žalobcu; v rámci trestného stíhania bol žalobca uznesením zo dňa 30.09.2010 vzatý do väzby, z ktorej
bolnazákladepríkazuprokurátoraprepustenýdňa03.03.2011;vtrestnomkonaníbolžalobcazastúpený
právnymi zástupcami Advokátska kancelária JUDr. Škerda s.r.o. a JUDr. Evaristom Zuzanom, ktorým
bola zaplatená odmena za právne služby spolu v sume 2.671,25 €; žalobca v čase pred vzatím do väzby
podnikal na základe živnostenského oprávnenia a za rok 2009 dosiahol ročný zisk v sume 143.965,-

Kč, za rok 2010 mu ročný zisk klesol o sumu 38.116,- Kč a za rok 2011 o sumu 40.646,- Kč; pred
vzatím do väzby žil žalobca bezúhonným spôsobom života; väzba obmedzila žalobcu v jeho osobnej
slobode, v slobode pohybu, v súkromí, vylúčila ho v podstate (až na návštevy v ústave na výkon
väzby) z kontaktu s jeho blízkymi, najmä s deťmi, narušila jeho vzťahy s deťmi, ale aj s ostatnýmipríbuznými, najmä so svokrovcami, s ktorými mal predtým dobrý vzťah, prišiel aj o časť svojich známych
a bol vystavený ohováraniu; žiadosťou zo dňa 20.11.2013 požiadal žalobca žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 105.203,69 € (2.918,87 € z titulu majetkovej škody,

2.284,82 € z titulu ušlého zisku a 100.000,- € z titulu nemajetkovej ujmy) spôsobenej rozhodnutím o
väzbe, ktorej žalovaný nevyhovel listom zo dňa 26.05.2014.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je žaloba žalobcu čiastočne dôvodná; súd
dospel k záveru, že v dôsledku zastavenia trestného stíhania je nárok žalobcu na náhradu škody

spôsobenú rozhodnutím o väzbe daný v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s § 8 ods. 5 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z.; náhrada škody z iného titulu ako rozhodnutie o väzbe nebola predmetom konania
v zmysle § 16 ods. 4 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z., pretože nebola predmetom predbežného
prerokovania nároku; súd považoval žalobu za dôvodnú ohľadne zaplatenia sumy 1.189,76 € z titulu
vynaložených trov právneho zastúpenia za právne služby poskytnuté JUDr. Evaristom Zuzanom; za
dôvodne uplatnený nepovažoval nárok na náhradu škody v sume 295,84 € za vynaložený úkon právnej

službyprevzatieaprípravazastúpenia,pretožeišlooopakovanýúkonužrazvykonanýpredchádzajúcim
právnym zástupcom žalobcu a ani nárok na náhradu škody za vynaložené trovy právneho zastúpenia
spočívajúce v právnych službách predchádzajúceho právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária
JUDr. Škerda s.r.o. v sume 1.185,65 €, pretože nemal preukázané, že o túto sumu sa zmenšil majetok
žalobcu; na ušlom zisku priznal súd žalobcovi sumu 620,80 € ako pokles priemerného zárobku žalobcu

za dobu trvania väzby; nakoniec za 158 dní väzby priznal súd žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 9.480,- € pri dennej sadzbe v sume 60,- €, pretože morálne zadosťučinenie nie je postačujúce a v
dôsledku väzby nepochybne došlo k zásahu do ústavných práv žalobcu, nakoľko jeho osobná sloboda
bola väzbou obmedzená, a táto nebola zákonná, keďže trestné konanie, ktoré sa voči nemu viedlo, bolo
zastavené; žalobca sa dostal do väzby hneď po smrti svojej manželky a matky svojich detí, nemohol

sa zúčastniť jej pohrebu; takýto zásah do osobnej slobody žalobcu, jeho práva na česť, dôstojnosť,
dobrú povesť a súkromie, vrátane kontaktu s jeho blízkymi v ťažkej životnej situácii, by za značnú ujmu
považovala aj každá iná fyzická osoba v rovnakom spoločenskom postavení; tento neoprávnený zásah
mal značný dopad aj na ďalší konkrétny život žalobcu (predovšetkým odlúčenosť od detí), a ktorého
negatívne dôsledky pretrvávajú doteraz (zhoršené vzťahy so svokrovcami), považoval súd z hľadiska

intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov najmä v rodinnom živote za značnú ujmu, pri ktorej
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením; pri rozhodovaní súd
zohľadnil náhradu nemajetkovej ujmy priznanú v obdobných konaniach a prihliadol aj na osobu žalobcu
ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy,
na okolnosti, za ktorých k nej došlo a závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi ako poškodenému v

súkromnom živote; vzhľadom na uvedené určil súd voľnou úvahou rozsah náhrady nemajetkovej ujmy
sumou 60,- € za každý deň vykonanej väzby, čo za 158 dní predstavuje sumu 9.480,- € a v prevyšujúcej
časti žalobu žalobcu zamietol, nakoľko priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu by
nebolo primerané okolnostiam veci a bolo by v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti vzhľadom
na výšku náhrad priznávaných pozostalým za smrť blízkeho človeka na Slovensku spôsobenú trestným

činom v sume od 20.000,- € do 50.000,- €, súčasne výkon väzby nezanechal také preukázateľné
negatívne následky, či už na zdravotnom stave žalobcu alebo v jeho v spoločenskom a v pracovnom
živote, pre ktoré by bolo spravodlivé odškodniť ho vyššou sumou (žalovaná suma 100.000,- € z titulu
nemajetkovej ujmy).

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 1 písm. a) bod
1,§8ods.5,§8ods.6písm.d),§16ods.1a4,§17ods.1,2,3a4,§18ods.1a3zákonač.514/2003Z.
z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmocivzneníneskoršíchpredpisov;otrovách
konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 10.11.2015 (č.l. 180-181 spisu). Nesúhlasil s výrokom napadnutého rozsudku o

zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Súdu prvej inštancie vyčítal, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku v
zneníúčinnomdo30.06.2016).Domáhalsazmenynapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie.Vprvom
rade nesúhlasil s rozhodnutím súdu o jeho nároku na ušlý zisk za čas strávený vo väzbe, ktorý súdurčil ako rozdiel medzi priemerným denným zárobkom v roku 2009 a priemerným denným zárobkom v
rokoch 2010 a 2011; tento postup považoval za nesprávny, pretože priemerný zárobok za roky 2010 a
2011 mu klesol práve z dôvodu výkonu väzby; za čas strávený vo väzbe mu teda patrí náhrady škody

vo výške priemerného mesačného zárobku a nie len rozdiel medzi priemernými zárobkami; poukázal
na skutočnosť, že ušlý zárobok určený súdom za jeden deň v roku 2010 v sume 3,81 € a v roku 2011
v sume 4,06 € je zjavne nesprávny; nakoľko počas výkonu väzby nemohol vykonávať svoju zárobkovú
činnosť za tieto dni mu patrí náhrada ušlého zárobku v sume 14,37 € denne; preto sa domáhal priznania
ušlého zisku v požadovanej sume 2.284,82 €. Nesúhlasil ani s nepriznaním časti náhrady trov právneho

zastúpenia uhradené právnemu zástupcovi Advokátska kancelária JUDr. Škerda s.r.o. s odôvodnením
súdu, že nebolo preukázané skutočné zmenšenie jeho majetku o tieto peňažné prostriedky; zdôraznil,
že nepovažoval za potrebné preukazovať skutočnosť, že svojmu otcovi vrátil peňažné prostriedky za
obhajobu, pretože žalovaný túto skutočnosť nenamietal a ani súd nemal dôvod o tejto skutočnosti
pochybovať; bolo preto pre neho prekvapením, že mu súd túto časť nároku nepriznal a postup súdu
považoval za zbytočne prísne formalistický; nakoľko žalovaný túto skutočnosť nespochybňoval bolo ju

možné považovať za preukázanú; preto sa domáhal priznania aj náhrady škody z titulu náhrady trov
konania v sume 1.185,65 €. Nakoniec namietol aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimerane nízku vzhľadom na závažnosť zásahu do jeho osobnostnej sféry; tento zásah spôsobil
ujmu vo viacerých sférach jeho života a vo viacerých aspektoch, ktoré netrvali len počas výkonu väzby,
ale trvajú doteraz a bude ich znášať po zvyšok svojho života; preto nesúhlasil s určením náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 60,- € za každý deň väzby a domáhal sa náhrady nemajetkovej ujmy v
požadovanej výške.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal aj žalovaný včas odvolanie zo dňa 11.11.2015 (č.l. 183-186
spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo vyhovujúcej časti (okrem prisúdenej sumy ušlého

zisku 620,80 €, ktorú podľa výslovného uvedenia v odvolaní nenamietal). Vyjadril názor, že napadnutý
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku
v znení účinnom do 30.06.2016), ďalej namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016)
a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku
v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ Občianskeho súdneho poriadku v

znení účinnom do 30.06.2016). Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že žalobca v prejednávanom
spore za titul uplatnených nárokov označil len rozhodnutie o väzbe (uznesenie o vzatí do väzby); súd
prvej inštancie však túto skutočnosť dôsledne nezohľadnil a to najmä pri rozhodovaní o nároku na
náhradu majetkovej škody spočívajúcej v trovách obhajoby; zdôraznil, že ako uviedol aj v priebehu
konania,rozhodnutieoväzbenebolobezprostrednouarozhodujúcoupríčinouvznikuškodyspočívajúcej

v trovách obhajoby za úkony, ku ktorým by došlo bez ohľadu na rozhodnutie o väzbe; podrobne
argumentoval, že medzi priznanými trovami obhajoby a rozhodnutím o väzbe nie je vzťah príčinnej
súvislosti; príčinná súvislosť trov obhajoby a rozhodnutia o väzbe by bola daná len v prípade odmeny
za úkony, ktoré boli priamo vyvolané väzbou, ktoré s ňou bezprostredne súviseli, teda ku ktorým by
nebolo došlo nebyť rozhodnutia o väzbe (napríklad sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, účasť

na verejnom zasadnutí, na ktorom sa rozhodovalo o väzbe, žiadosť o prepustenie z väzby a podobne);
v prípade priznaných úkonov o takéto úkony nešlo; vyčítal súdu, že existenciu príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody spočívajúcej v trovách obhajoby a rozhodnutím o väzbe odôvodnil len tým, že
účtované úkony obhajoby boli realizované v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o
väzbe; zdôraznil, že samotná skutočnosť, že uplatnené úkony právnej služby boli vykonané v trestnom

konaní, nebola v konaní preukázaná, pretože na žiadnom pojednávaní nebol vykonaný dôkaz, ktorý by
preukázal, že obhajca žalobcu vykonal v trestnom konaní úkony právnych služieb, za ktoré bola priznaná
náhrada škody; otázka uskutočnenia úkonov právnych služieb nebola ani predmetom dokazovania;
uzavrel, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o majetkovej škode spočívajúcej v trovách obhajoby
nesprávne právne posúdil otázku príčinnej súvislosti, z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam (ohľadne uskutočnenia uplatnených úkonov právnych služieb), súčasne súdu
vyčítal aj odňatie možnosti konať pred súdom, pretože sa nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadne
absencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a vynaloženými trovami obhajoby. V ďalšom
texte odvolania žalovaný argumentoval, že v rámci odôvodnenia výšky prisúdenej nemajetkovej ujmysúd prvej inštancie najskôr vo všeobecnosti poukázal na zásady, podľa ktorých sa táto priznáva (§ 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) a následne sa zaoberal aj maximálnym limitom pre jej priznanie (§
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.); za svojvoľný označil nesúhlas súdu s uvedeným ustanovením

zákona limitujúcim výšku nemajetkovej ujmy a jeho neaplikovanie označil za neprípustnú formu svojvôle;
argumentoval, že predmetné ustanovenie je v súlade s ústavnou úpravou zodpovednosti štátu za škodu,
ktorá určenie medzí práva na náhradu škody od štátu zveruje osobitnému zákonu, pričom takýmto
limitujúcim ustanovení je práve § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.; poukázal na to, že súd prvej
inštancie neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by sa toto obmedzenie nemalo vzťahovať na

prejednávaný spor; zdôraznil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávne určenej
maximálnej sumy odškodnenia (19.000,- €), pretože vychádzal z minimálnej mzdy v čase rozhodovania
(380,- € v roku 2015), správny výška maximálnej sumy odškodnenia bola však 15.385,- € podľa
minimálnej mzdy v roku 2010, kedy bol žalobca vzatý do väzby (307,70 €); v prejednávanom spore tak
súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy na úrovni 61,61 % maximálnej sumy
odškodnenia, čo považoval za neprimerané v prípade trvania väzby približne 5 mesiacov ak celková

lehota väzby môže byť až 48 mesiacov; priznanú náhradu nemajetkovej ujmy 9.480,- € tak považoval za
neprimeranú vzhľadom na trvanie väzby ako aj sumy odškodnenia priznávané Európskym súdom pre
ľudské práva; uzavrel, že súd prvej inštancie dospel k prisúdenej sume nemajetkovej ujmy nesprávnym
právnym posúdením veci. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu zamietol, resp. aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.3 K odvolaniu žalobcu ani žalovaného nebolo podané žiadne vyjadrenie.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní
bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax

(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanej veci začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2

C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2Krajskýsúd,funkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolaniachžalobcuažalovanéhopodľa§34C.s.p.,
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu
odvolaní žalobcu a žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaniach žalobcu a
žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.3 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.4 Odvolací súd pri rozhodovaní o podaných odvolaniach vychádzal zo skutkových zistení súdu

prvej inštancie popísaných v napadnutom rozsudku, preto nebolo potrebné vykonané dokazovanie
opakovať alebo doplniť. Odvolacie námietky žalobcu a žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach
zvykonanýchdôkazovnepovažovalodvolacísúdzadôvodné,pretožeskutkovézisteniačerpalsúdprvej
inštancie z listinných dôkazov, ktoré do konania predložili strany a z výsluchov žalobcu a svedka, ktoré
bolivykonanévprítomnostistránatietoskutkovézisteniasúduprvejinštanciezvykonanýchdôkazovnie

sú podľa odvolacieho súdu v rozpore s ich obsahom. Odvolací súd sa však v celom rozsahu nestotožnil
s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie.4.5 Pokiaľ ide o zistený skutkový stav ohľadne predmetného trestného stíhania žalobcu (vrátane jeho
väzobného stíhania) tento popísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a ako taký nebol medzi
stranami sporný. Zo skutkového hľadiska je v prejednávanej veci rozhodujúce, že proti žalobcovi bolo

vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením, pretože trestné stíhanie bolo
právoplatnezastavenéasúčasne,ževrámciuvedenéhotrestnéhostíhaniabolžalobcavovýkoneväzby
v období od 27.09.2010 do 03.03.2011.

4.6 Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone

verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a za
orgán verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.);
štát (žalovaný) za podmienok stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného
aj nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), resp. rozhodnutím o

väzbe (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa nemôže zbaviť
(§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného zodpovedá štát (žalovaný) aj za
škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením obvineného, resp. rozhodnutím o väzbe v takomto konaní; na
vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu, (resp. nemajetkovú ujmu) z titulu nezákonného

rozhodnutia je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú (1) nezákonné
rozhodnutie, (2) vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) a (3) príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody (resp. nemajetkovej ujmy); (1) nezákonným rozhodnutím treba v
tejto súvislosti rozumieť predovšetkým rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v medziach jeho
právomoci, ktoré bolo na základe opravného prostriedku poškodeného príslušným orgánom zrušené

pre nezákonnosť (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z.); pre úplnosť je potrebné
uviesť, že podľa ustálenej súdnej praxe v prípade trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením obvineného, predstavuje pre účely konania o náhradu škody od štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. nezákonné rozhodnutie (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) samotné uznesenie
o vznesení obvinenia bez potreby jeho výslovného zrušenia (porovnaj napríklad nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012, rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 1Cz/6/1990 zo dňa 23.02.1990 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod č. R

35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28.06.1993
alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010); (2)
škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného (resp. nemajetkovou ujmou
je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného) vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia (v prípade nemajetkovej ujmy za predpokladu, že ju nemožno

uspokojiť inak) a nakoniec (3) príčinnou súvislosťou je skutková otázka objektívnej nevyhnutnosti
pôsobenia príčiny (nezákonné rozhodnutie) na následok (škoda, resp. nemajetková ujma), resp.
vyplývania následku (škoda, resp. nemajetková ujma) z príčiny (nezákonné rozhodnutie), t.j. o vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou) priamy
a bezprostredný vzťah príčiny a následku. Obdobne na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za

škodu,(resp.nemajetkovúujmu)ztitulurozhodnutiaoväzbejenevyhnutnésúčasnésplneniezákonných
predpokladov,ktorýmisú(1)rozhodnutieoväzbe,(2)vykonanieväzby,(3)zastavenietrestnéhostíhania,
oslobodenie spod obžaloby alebo skončenie trestného stíhania postúpením veci inému orgánu, (4)
absencia negatívnych zákonných podmienok podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., (5) vznik škody,
resp. nemajetkovej ujmy a (6) príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou, resp. nemajetkovou ujmou (vo

vzťahu k nemajetkovej ujme porovnaj napríklad Kerecman, P.: Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej
trestným stíhaním, ktoré skončilo inak než právoplatným odsúdením 1. časť; Justičná revue č. 8-9/2014,
str. 980-999).

4.7 V prejednávanej veci uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu rozhodnutia o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č.
514/2003 Z. z. (uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 30.09.2010). Zo skutkových okolností prejednávanej
vecivyplýva,žežalobcabolstranouvtrestnomstíhaní,vktorommubolovznesenéobvinenieuznesením
zo dňa 30.09.2010 (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) pre zločin zabitia (neskôr právna kvalifikáciazmenená na obzvlášť závažný zločin vraždy), pričom trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené
uznesením prokurátora krajskej prokuratúry zo dňa 04.02.2013 z dôvodu, že o skutku obvineného
bolo po odovzdaní trestného stíhania žalobcu do cudziny (Česká republika) už právoplatne rozhodnuté

cudzozemským orgánom príslušným na konanie o trestnom čine a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce (uznesením vrchného komisára zo dňa 24.09.2012 bola trestná vec žalobcu odložená,
keď uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.12.2012), pretože podľa názoru prokurátora na základe
doteraz zabezpečených dôkazov nie je predpoklad, že v prípade pokračovania trestného stíhania na
našom území by boli získané relevantné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť trestnú

zodpovednosť žalobcu ako obvineného; v rámci uvedeného trestného stíhania bol žalobca vzatý do
väzby, ktorú v období od 27.09.2010 do 03.03.2011 vykonal; odvolací súd preto súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že uznesenie o vzatí žalobcu do väzby predstavuje rozhodnutie o väzbe, ktoré po
právoplatnomzastavenítrestnéhostíhaniapredstavujejedenzpredpokladovzodpovednostižalovaného
za škodu a nemajetkovú ujmu (§ 8 ods. 5 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.); odvolací súd sa
súčasne stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalovaným tvrdená negatívna podmienka vo vzťahu

k právu žalobcu na náhradu škody (§ 8 ods. 6 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z.) nebola splnená,
pretože po odovzdaní trestného stíhania žalobcu do cudziny príslušný cudzozemský orgán nerozhodol o
uložení trestu žalobcovi a žalobca nebol ani inak potrestaný (disciplinárne, kárne alebo iným spôsobom
cudzozemským súdom alebo iným cudzozemským úradom), vo vzťahu ku ktorému trestu by bolo možné
uvažovať, či je tento trest dostačujúci (naopak žalobca nebol za skutok, ktorý sa mu kládol za vinu

odsúdený a ani jeho vina nebola žiadnym spôsobom konštatovaná).

4.8 Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody, žalobca uplatnil okrem iného nárok na
náhradu škody z titulu vynaložených trov obhajoby za právne služby v predmetnom trestnom konaní;
nie je sporné, že v trestnom konaní bol žalobca postupne zastúpený právnymi zástupcami najskôr

Advokátska kancelária JUDr. Škerda s.r.o. a neskôr JUDr. Evaristom Zuzanom; žalobca uplatnil trovy
obhajoby spolu v sume 2.671,25 € (1.185,65 € JUDr. Škerda s.r.o. a 1.485,60 € JUDr. Zuzan); súd
prvej inštancie žalobcovi napadnutým rozsudkom priznal náhradu škody z titulu trov obhajoby v sume
1.189,86 € (t.j. trovy obhajoby zaplatené JUDr. Evaristovi Zuzanovi okrem odmeny za jeden úkon
právnych služieb spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia v sume 295,84 €, ktorý nepovažoval

súd za účelne vynaložený a preto žalobu žalobcu v tejto časti zamietol); súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcu ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody z titulu trov obhajoby v sume 1.185,65
€ vyplatených obhajcovi Advokátska kancelária JUDr. Škerda s.r.o., pretože nemal preukázané, že „o
túto sumu sa skutočne zmenšil majetok žalobcu“; žalovaný sa vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu
na náhradu škody z titulu trov obhajoby v priebehu konania bránil tým, že (1) žalobca nepreukázal

úhradu uplatnených trov obhajoby v plnom rozsahu a súčasne tým, že (2) nie všetky uplatnené úkony
právnych služieb v rámci trov obhajoby boli vykonané v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe,
ktoré bolo titulom náhrady škody v prejednávanom spore (žalovaný zdôrazňoval, že v prejednávanom
spore žalobca neuplatnil náhradu škody aj z titulu uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
rozhodnutia, preto mu nebolo možné priznať náhradu škody z titulu trov obhajoby za všetky úkony

právnych služieb uskutočnené v predmetnom trestnom konaní, ale len za tie, ktoré boli vykonané v
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe).

4.8.1 Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že argumentácia žalovaného o nutnosti v konaní
o náhradu škody od štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. označiť právny titul, od ktorého sa

odvodzuje uplatnený nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, je vo všeobecnosti správna; vo
všeobecnostiplatí,ževkonaníonáhraduškody(nemajetkovejujmy)odštátuniejevylúčené,žežalobca
uplatní viac peňažných nárokov so samostatným skutkovým základom (ide o tzv. objektívnu kumuláciu
nárokov); v takomto prípade však musí žalobca v žalobe uviesť pri každom z nárokov skutočnosti,
ktorými opíše skutok (skutkový dej) a tiež peňažnú sumu, ktorú u každého jednotlivého nároku požaduje

zaplatiť; pokiaľ tak neurobí, prípadne uvedie len jednu peňažnú sumu pre všetky uplatnené nároky
dohromady, ide o nedostatok žaloby, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, pretože súd nemôže
v takomto prípade konať vo veci samej (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 25Cdo/1310/2003 zo dňa 30.09.2003, sp. zn. 25Cdo/2295/2003 zo dňa 14.10.2004 v
spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 692/2004 zo dňa 28.07.2005,

sp. zn. 26Cdo/518/2011 zo dňa 20.07.2011, sp. zn. 30Cdo/1834/2013 zo dňa 21.11.2013 v spojení
s rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1566/2014 zo dňa 02.06.2015, sp.
zn. 30Cdo/3379/2013 zo dňa 31.03.2014 alebo sp. zn. 30Cdo/4251/2014 zo dňa 16.09.2015); nárok
na náhradu škody od štátu môže žalobca proti žalovanému uplatniť z titulu nezákonného rozhodnutiapodľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vznesení obvinenia) ako aj z titulu
rozhodnutia o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vzatí do
väzby); záver, že v obidvoch prípadoch ide o peňažné nároky so samostatným skutkovým základom

vyplýva zo skutočnosti, že zákonné predpoklady rozhodné pre posúdenie ich dôvodnosti sú u každého
z nich rozdielne (v tomto smere nie je právne významné, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia a
rozhodnutia o väzbe došlo v rámci totožného trestného konania); zákonné predpoklady, ktorých splnenie
je nevyhnutné pre vznik zodpovednosti žalovaného (štátu) za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, v prípade
nezákonného rozhodnutia sa odlišujú od zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného

(štátu)zaškodu,resp.nemajetkovúujmu,vprípaderozhodnutiaoväzbe(pozriajčasť4.6odôvodnenia);
bez presnej špecifikácie uvedených skutočností je žaloba v zmysle vyššie uvedeného neurčitá a pre
tento nedostatok nemôže súd pokračovať v konaní a musí sa pokúsiť v súčinnosti so žalobcom tento
nedostatok odstrániť (§ 129 ods. 1 a 2 C.s.p.).

4.8.2 V prejednávanom spore si žalobca sporný nárok na náhradu škody od štátu uplatnil z titulu

rozhodnutia o väzbe; je zrejmé, že žalobca pritom vychádzal z nesprávneho názoru, že akýkoľvek
titul uplatneného nároku na náhradu škody od štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ho oprávňuje na
uplatnenie všetkých nárokov, ktoré mu voči štátu podľa jeho názoru vznikli v trestnom konaní, ktoré
neskončilo jeho právoplatným odsúdením, keď si zjavne neuvedomil odlišný a samostatný skutkový
základ jednotlivých nárokov; napriek tomu dospel odvolací súd preskúmaním veci k názoru, že špecifiká

prejednávanej veci umožňujú priznať žalobcovi uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody z titulu
trov obhajoby za vynaložené právne služby v predmetnom trestnom konaní; z obsahu žaloby totiž
jednoznačne vyplýva, že napriek výslovnému uvedeniu, že titulom na náhradu uplatnenej škody má
byť len rozhodnutie o väzbe, žalobca v rámci odôvodnenia uplatneného nároku na náhradu majetkovej
škody spočívajúcej v zaplatených trovách obhajoby opisuje všetky úkony právnych služieb vykonané v

predmetnom trestnom konaní, t.j. aj tie, ktorých titulom uplatnenia by správne bolo uznesenie o vznesení
obvinenia ako nezákonné rozhodnutie; z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že cieľom žalobcu bolo
podanou žalobou dosiahnuť náhradu všetkých vynaložených trov obhajoby; rovnakým spôsobom si
žalobca nárok na náhradu majetkovej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby uplatnil
aj v predbežnom prerokovaní nároku (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), preto prekážkou pre ich

priznanie nemohlo byť ani ustanovenie § 16 ods. 4 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z., keďže bolo
jednoznačne zrejmé, že žalobca v tomto smere uplatňuje nielen nárok na náhradu škody spočívajúcej v
trovách obhajoby vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe, ale aj nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách
obhajoby vo vzťahu k rozhodnutiu o vznesení obvinenia; podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť na
ťarchu žalobcu, že nebol príslušným orgánom vyzvaný na odstránenie nedostatkov (nezrozumiteľnosti)

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

4.8.3 Preskúmaním veci dospel odvolací súd súčasne k názoru, že ani postup súdu prvej inštancie nebol
bez nedostatkov; z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu konania žalobca (najmä pod vplyvom obrany
žalovaného) v písomnom podaní zo dňa 27.03.2015 výslovne uviedol, že „žalobou sa v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. domáha voči Slovenskej republike náhrady škody (skutočnej škody a ušlého zisku)
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci v súvislosti
s trestným konaním, ktoré bolo začaté uznesením (...) zo dňa 27.09.2010 a skončené uznesením
(...) zo dňa 04.02.2013“; z obsahu tohto podania (§ 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v
znení účinnom do 30.06.2016) vyplýva, že nároku na náhradu škody sa žalobca okrem rozhodnutia

o väzbe domáha aj z titulu uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia; išlo teda
o zmenu skutkových okolností, od ktorých žalobca odvodzoval uplatnený nárok, v priebehu konania,
ktorú bolo z procesného hľadiska podľa obsahu potrebné považovať za zmenu žaloby (§ 95 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); z obsahu spisu však nevyplýva
rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby; napriek uvedenému

procesnému pochybeniu však dospel odvolací súd k záveru, že uvedeným postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces (za účinnosti predchádzajúcej
právnej úpravy považovala judikatúra nerozhodnutie o návrhu na pripustenie zmeny žaloby za odňatie
možnosti konať pred súdom, ktoré však predstavuje užší pojem ako porušenie práva na spravodlivý
proces, pričom nová právna úprava civilného procesu účinná od 01.07.2016 pojem odňatie možnosti

konať pred súdom neprevzala); v prvom rade je potrebné uviesť, že tento procesný nedostatok
nevytkol súdu prvej inštancie podanom odvolaní žalobca ani žalovaný; ďalej je potrebné uviesť, že
proti rozhodnutiu o pripustení alebo nepripustení zmeny žaloby zákon odvolanie nepripúšťal (§ 202
ods. 3 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016), preto ani prípadnérozhodnutie súdu prvej inštancie by nemohlo byť podrobené odvolaciemu prieskumu; ďalej podľa
procesného predpisu účinného od 01.07.2016 je odvolací súd oprávnený z vlastnej iniciatívy (t.j. bez
odvolacej námietky odvolateľa) prihliadať len na vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok

(§ 380 ods. 2 C.s.p.), medzi ktoré nemožno zaradiť nerozhodnutie o návrhu žalobcu na pripustenie
zmeny žaloby; v neposlednom rade bolo v dôsledku vád pri predbežnom prerokovaní nároku žalobcu
na náhradu škody možné v prejednávanom spore rozhodovať aj o nároku žalobcu na náhradu škody
spočívajúcu vo vynaložených trovách obhajoby nielen v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, ale
aj s rozhodnutím o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č.

514/2003 Z. z.).

4.8.4 Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ohľadne nároku na náhradu škody spočívajúceho v trovách obhajoby zmeniť;
žalobca uplatnil náhradu škody z titulu zaplatených trov obhajoby, ktoré mu vznikli v celom trestnom
konaní; vzhľadom na špecifické okolnosti prejednávaného sporu (bod 4.8.2 odôvodnenia) boli splnené

podmienky na priznanie tohto nároku, aj keď žalobca výslovne za titul uplatneného nároku označil
len rozhodnutie o väzbe; preto bolo dôvodné skúmať splnenie zákonných predpokladov na vznik
zodpovednosti žalovaného za uplatnenú majetkovú škodu spočívajúcu v trovách obhajoby vo vzťahu k
uzneseniu o vznesení obvinenia ako nezákonnému rozhodnutiu ako aj vo vzťahu ku rozhodnutiu o väzbe
(k zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti pozri bod 4.6 odôvodnenia); pri rozhodovaní bolo

potrebné vziať do úvahy, že v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31.12.2012, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané (z hľadiska prejednávaného sporu) nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o väzbe a súčasne v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31.12.2012, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným

predpisom (t.j. v súčasnosti vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.); ako vyplýva z vyššie uvedeného
(najmä bod 4.6 odôvodnenia) medzi základné predpoklady vzniku nároku žalobcu na náhradu škody
v prejednávanom spore patrí nezákonné rozhodnutie, resp. rozhodnutie o väzbe, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe a vznikom škody; vzťah
príčinnej súvislosti vyjadruje účelnosť vynaložených trov obhajoby (účelnosť splýva so vzťahom príčinnej

súvislosti); o vzťah príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o
väzbe a škodou spôsobenou žalobcovi je daný vtedy, ak je medzi vydaním rozhodnutia a škodou vzťah
príčiny a následku; ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť žalovanej nenastáva;
otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach; v tomto smere z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky žalobcom uplatnené trovy obhajoby boli vynaložené v

predmetnom trestnom konaní vedenom proti žalobcovi a v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia ako nezákonným rozhodnutím alebo s rozhodnutím o väzbe; súčasne nebolo sporné, že
žalobca mal v predmetnom trestnom konaní postupne dvoch obhajcov; žalovaný namietal preukázanie
úhrady vyúčtovaných trov obhajoby v sume 1.185,65 € obhajcovi Advokátska kancelária JUDr. Škerda
s.r.o. zo strany žalobcu (nebolo sporné, že túto sumu uhradil otec žalobcu); na rozdiel od súdu prvej

inštancie dospel odvolací súd k záveru, že úhrada trov obhajoby obidvom právnym zástupcom sa
dotkla majetkovej sféry žalobcu; zo zisteného skutkového stavu vyplýva úhrada trov obhajoby právnemu
zástupcovi Advokátska kancelária JUDr. Škerda s.r.o. s vplyvom na majetkovú sféru žalobcu, nakoľko
otec žalobcu v tomto prípade plnil za neho a to z titulu dlhu, ktorý mal voči žalobcovi (dokazovanie,
ktoré by vyvrátilo toto skutkové tvrdenie nebolo navrhnuté a preto bolo dôvodné z neho pri rozhodovaní

vychádzať); iný výklad by bol formálny a popieral by nárok žalobcu na náhradu škody od štátu za
situácie, kedy je zrejmé, že k plateniu trov obhajoby zo strany otca žalobcu došlo len z dôvodu, že
žalobca bol vo výkone väzby a nemohol tento úkon objektívne vykonať sám; úhrada trov obhajoby
JUDr. Evaristovi Zuzanovi v sume 1.485,60 € zo strany žalobcu nebola medzi stranami sporná a
bola preukázaná príjmovým pokladničným dokladom; pri rozhodovaní o nároku na náhradu majetkovej

škody spočívajúcej v trovách obhajoby bolo vzhľadom na vyššie uvedené potrebné vziať do úvahy, že
právo sa v konkrétnom prípade nemôže aplikovať výlučne ako formalizovaný systém pravidiel, ale aj
ako hodnotový systém; obrana žalovaného v niektorých ohľadoch vyžadujúca preukázanie tvrdených
skutočností do najmenších podrobností zameraná predovšetkým na formálnu stránku veci vo svojej
podstate popiera zmysel a účel právnej úpravy náhrady škody od štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.

z., ktorou je úprava podmienok odškodnenia osôb, ktorým štát svojou činnosťou spôsobil ujmu a nie
jej sťaženie, či praktické znemožnenie; preto dospel odvolací súd k záveru o splnení podmienok na
zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k nároku na majetkovú škodu spočívajúcu v trovách obhajoby;
pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného o nepreukázaní skutočného vykonania úkonov právnychslužieb túto uplatnil žalovaný až v podanom odvolaní (po riadnom procesnom poučení podľa § 120
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a vyhlásení dokazovania za
skončené), v priebehu konania ich vykonanie nenamietal (vo vzťahu k trovám obhajoby namietal len

nepreukázanie skutočného zaplatenia trov obhajoby zástupcovi Advokátska kancelária JUDr. Škerda
s.r.o. a nedostatok príčinnej súvislosti medzi uplatnenými trovami obhajoby a rozhodnutím o väzbe ako
titulom ich uplatnenia), súd prvej inštancie preto nevykonal dokazovanie pripojeným spisom trestného
konania a na preukázanie vykonania úkonov právnych služieb aj podľa odvolacieho súdu postačovali
ich vyúčtovania uskutočnené právnymi zástupcami žalobcu (obsahujúce rozpis jednotlivých vykonaných

úkonov právnych služieb), ktorými súd prvej inštancie vykonal dokazovanie ako listinnými dôkazmi; z
uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v tejto časti dôvodné a zmenil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a priznal žalobcovi náhradu škody spočívajúcu v
trovách obhajoby za vynaložené úkony právnych služieb spolu v sume 2.375,41 € a zamietnutie žaloby
v časti nároku o zaplatenie 295,84 € za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia u právneho
zástupcu JUDr. Evarista Zuzana ponechal nedotknuté (odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku

v tomto rozsahu nesmerovalo).

4.9 V prejednávanom spore uplatnil žalobca žalobou aj nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku
v sume 2.284,82 € z titulu rozhodnutia o väzbe; napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal
žalobcovi na ušlom zisku sumu 620,80 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobca nesúhlasil so

zamietnutím žaloby v tejto časti a aj ohľadne tohto nároku podal proti rozsudku odvolanie; žalovaný
prisúdenie sumy 620,80 € žalobcovi nenamietal a v podanom odvolaní výslovne uviedol, že uloženie
povinnosti zaplatiť žalobcovi ušlý zisk podaným odvolaním nenapáda; odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je aj v tejto časti dôvodné; medzi stranami nebolo sporné, že zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik majetkovej škody žalobcu v podobe ušlého zisku z titulu

rozhodnutia o väzbe za obdobie výkonu väzby žalobcu od 27.09.2010 do 03.03.2011 boli splnené;
sporná tak medzi stranami zostala len výška nároku; súdna prax je jednotná v tom, že „ušlý zisk
je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nepríde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí; ušlý zisk sa tak
neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu; na vznik nároku na

náhradu škody z titulu ušlého zisku nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť
naisto preukázané, že pri pravidelnom behu vecí (t.j. nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej
udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v
dôsledku konania škodcu, resp. vzniku škodnej udalosti; pri posudzovaní ušlého zisku teda nepostačuje
len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že

pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku“ (dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje práve poškodeného);
vznik nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku tak „musí byť podložený existujúcimi a reálne
dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že škodná udalosť skutočne negatívne
zasiahla do priebehu konkrétneho deja (pravidelného chodu vecí) vedúceho k určitému zisku; pre

výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie
škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel; v
prípade ušlého zisku ide teda o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla
vzniknúť v budúcnosti“ (porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/198/2007 zo dňa 30.09.2008, sp. zn. 5Cdo/246/2013 zo dňa 24.02.2016 a sp. zn. 5MCdo/1/2011

zo dňa 29.10.2012 alebo uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/319/2008 zo
dňa 28.04.2010, sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 3Cdo/513/2014 zo dňa 21.06.2016
a sp. zn. 5Cdo/195/2015 zo dňa 29.03.2017; rovnako porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 28Cdo/2121/2010 zo dňa 27.03.2012); v prejednávanom spore žalobca uplatnil
ušlý zisk za obdobie výkonu väzby spočívajúci v ušlom príjme z podnikania; žalobca pred vzatím

do väzby a aj následne po prepustení na slobodu podnikal na základe živnostenského oprávnenia;
podľa vykonaného dokazovania daňovými priznaniami žalobcu tento za rok 2009 dosiahol čistý príjem
z podnikania v sume 143.965,- Kč, za rok 2010 čistý príjem z podnikania v sume 105.849,- Kč a
za rok 2011 čistý príjem v sume 103.319,- Kč; podľa odvolacieho súdu tak žalobca uniesol dôkazné
bremeno na preukázanie pravidelného chodu vecí, z ktorého by vyplynul záver, že nebyť vzatia do väzby

a výkonu väzby v období od 27.09.2010 do 03.03.2011, žalobca by s vysokou pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou dosiahol príjem z podnikania ako pred vzatím do väzby; pri rozhodovaní bolo
potrebnézohľadniť,žežalobcaakoživnostníkvykonávajúciremeselnúčinnosťmáobmedzenémožnosti
preukázania budúcich príjmov, pretože vopred neuzaviera kontrakty a je odkázaný na objednávkyod objednávateľov jeho služieb; preukázanie budúcich príjmov daňovými priznaniami preto považoval
odvolací súd za dostatočné, keď je zrejmé, že pokles príjmov žalobcu v rokoch 2010 a 2011 je približne
rovnaký oproti príjmom v roku 2009 a v obidvoch prípadoch je odrazom približne troch mesiacov, ktoré

žalobca strávil výkonom väzby (t.j. približne tri mesiace v roku 2010 a tri mesiace v roku 2011); preto
súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a priznal žalobcovi náhradu škody
spočívajúcu v ušlom zisku spolu v sume 2.284,82 €, t.j. priemerný denný zisk zistený v roku 2009 v
sume 394,42 Kč (143.965,- Kč : 365 dní) za počet dní výkonu väzby 158 spolu v sume 62.318,36 Kč po
prepočte na menu euro v čase podania žaloby v sume 2.284,82 €); súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku nesprávne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu škody spočívajúcej v ušlom
zisku vychádzal len z rozdielu medzi príjmom žalobcu z podnikania v roku 2009 a v rokoch 2010 a
2011, pretože žalobcovi bolo potrebné nahradiť ušlý zisk, ktorý by inak dosiahol nebyť výkonu väzby,
čo bolo možné dosiahnuť len náhradou priemerného príjmu za obdobie výkonu väzby, ktorý žalobca
preukázateľne dosiahol pred výkonom väzby a o ktorý žalobca preukázateľne prišiel práve v dôsledku
výkonu väzby.

4.10 Nakoniec v prejednávanom spore žalobca žalobou uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 100.000,- € z titulu rozhodnutia o väzbe; napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal
žalobcovi na nemajetkovej ujme sumu 9.480,- € (60,- € denne krát 158 dní) a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol; žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby v tejto časti a ohľadne tohto nároku podal proti

rozsudku odvolanie, pretože prisúdenú nemajetkovú ujmu považoval za neprimerane nízku; žalovaný
nesúhlasil s prisúdenou nemajetkovou ujmou nakoľko ju považoval za neprimerane vysokú a preto
tiež podal proti tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie; pre účely odvolacieho konania je
zrejmé, že základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej výkonom väzby v období
od 27.09.2010 do 03.03.2011 nebol medzi stranami sporný; sporná zostala výška nemajetkovej ujmy,

na ktorú vznikol žalobcovi nárok; preskúmaním veci sa odvolací súd stotožňuje s tým, že boli naplnené
zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu žalobcu v dôsledku výkonu
väzby (podrobne bod 4.6 odôvodnenia).

4.10.1 Odvolací súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že súd prvej inštancie v rámci

právnehoposúdeniavecinesprávneustálil,podľaakéhozneniazákonač.514/2003Z.z.trebajednotlivé
uplatnené nároky (osobitne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) žalobcu posudzovať; ako bolo už
niekoľkokrát zdôraznené, z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal
z titulu uznesenia zo dňa 30.09.2010 o jeho vzatí do väzby ako rozhodnutia o väzbe; podľa záverov
súdnej praxe právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania

nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že
uplatniteľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok napr. oslobodením obžalovaného
spod obžaloby (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo
dňa 16.03.2016 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo
dňa 12.12.2012); preto dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia zo dňa

30.09.2010 o vzatí žalobcu do väzby ako rozhodnutia o väzbe bolo potrebné posudzovať podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 30.09.2010; v prejednávanom spore tak bol súd prvej
inštancie povinný aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 (t.j. v znení pred
zmenami vykonanými novelou uskutočnenou zákonom č. 508/2010 Z. z. a zákonom č. 412/2012 Z.
z.); z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie takto nepostupoval; podané

odvolania nesprávne právne posúdenie veci súdu prvej inštancie v tomto smere nevytkli; pri skúmaní
dôvodnosti odvolaní proti rozhodnutiu súdu o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy však bol odvolací
súd povinný zaoberať sa zákonnými limitmi kladenými zákonom na rozhodovanie o nemajetkovej ujme
v rámci konania o náhrade škody od štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

4.10.2 Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie
§ 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010, podľa ktorého v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2); výška nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3) a výška nemajetkovejujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody (§ 17 ods. 4).

4.10.3 Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je vzhľadom na okolnosti posudzovaného prípadu možné považovať za dostatočné
zadosťučinenie pre žalobcu a jeho ujmu nemožno v tomto prípade ani odčiniť inak ako poskytnutím
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Proti tomuto záveru v podaných odvolaniach nenamietali

žalobca ani žalovaný.

4.10.4 Z citovaného ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010
je zrejmé, že v prípade rozhodnutia o väzbe ako titulu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
zákon stanovil minimálnu sumu nemajetkovej ujmy na jednu tridsatinu priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok za každý

deň pozbavenia osobnej slobody, t.j. z hľadiska prejednávaného sporu minimálna sadzba náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcu predstavovala 24,82 € denne ako jedna tridsatina z priemernej mesačnej
mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2009 v sume 744,50 € (čo predstavuje sumu 3.921,56
€ za 158 dní väzby); súd prvej inštancie pri rozhodovaní dospel k záveru o primeranosti dennej
sadzby nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 60,- € denne (čo predstavuje sumu 9.480,- € za 158 dní

väzby); z hľadiska predmetu konania, ktorým bol súd viazaný, išlo v tomto smere o odškodnenie
nemajetkovej ujmy žalobcu za rozhodnutie o väzbe v trestnom konaní, ktoré skončilo zastavením
trestného stíhania; iný titul odškodnenia (nezákonné rozhodnutie) nebol uplatnený, preto sa súd pri
rozhodovaní mohol zaoberať len samotnou väzbou a jej dôsledkami na osobu žalobcu (na rozdiel
od odškodnenia z titulu nezákonného rozhodnutia, kedy by musel súd skúmať dôsledky samotného

trestného stíhania na osobu žalobcu; takýto nárok však v prejednávanom spore žalobca neuplatnil);
pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu bolo potrebné rešpektovať
aj závery súdnej praxe, podľa ktorých hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou,
nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú; určenie výšky nemajetkovej ujmy má
byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti; súd musí

mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa ustanovenia
§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine,
spoločnosti a podobne (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/154/2011
zo dňa 12.12.2012; pre kritériá určenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pozri aj Kerecman,

P.: Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo inak než právoplatným
odsúdením2.časť;Justičnárevueč.10/2014,str.1169-1196);prirozhodovanítakodvolacísúdprihliadol
najmä na povahu trestnej veci a celkovú dĺžku pozbavenia osobnej slobody žalobcu, ďalej na do úvahy
prichádzajúcu minimálnu výšku dennej sadzby nemajetkovej ujmy, tiež na to z akých konkrétnych
dôvodov sú splnené predpoklady na stanovenie vyššej dennej sadzby nemajetkovej ujmy a prečo práve

táto denná sadzba nemajetkovej ujmy je primeraná vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej
veci zistené z vykonaného dokazovania; na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že
sadzba náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu v sume 60,- € denne je primeraná okolnostiam
posudzovaného prípadu a stotožnil sa s náhradou nemajetkovej ujmy prisúdenej súdom prvej inštancie
spolu v sume 9.480,- € vyhodnotiac odvolania žalobcu aj žalovaného ako nedôvodné; právna úprava

rozhodujúca pre právne posúdenie veci stanovila minimálnu sadzbu náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu
v sume 24,82 € denne; túto však bolo nevyhnutné zvýšiť vzhľadom na závažnosť trestného činu, ktorý
bol žalobcovi kladený za vinu (obzvlášť závažný zločin vraždy spáchaný na blízkej osobe - manželke),
dĺžku pozbavenia osobnej slobody (158 dní), takmer úplné vylúčenie žalobcu zo stretávania sa s rodinou
(otec) a najmä s maloletými deťmi (dvaja synovia Jakub a Daniel vo veku 5 rokov), ktoré nevyhnutne

po smrti matky vyžadovali starostlivosť zo strany otca, nemožnosť zúčastniť sa na poslednej rozlúčke
so zosnulou manželkou a v neposlednom rade s prihliadnutím na dopady výkonu väzby na psychiku
žalobcu (podľa dokazovania výsluchom otca žalobcu tento výkon väzby zle psychicky znášal); z týchto
dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne
správny.

4.10.5 V prípade rozhodovania o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy musel súd vychádzať
len z titulu, ktorý žalobca označil ako právny základ svojho nároku (rozhodnutie o väzbe); pre posúdenie
veci z obsahovej stránky ako nároku aj z titulu nezákonného rozhodnutia chýbali dostatočné skutkovépodklady (na rozdiel od nároku na náhradu majetkovej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách
obhajoby; bod 4.8.2 odôvodnenia), pretože nebolo zrejmé, či v predbežnom prejednaní nároku aj
ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy opisoval celý priebeh trestného konania (ako v prípade

uvedeného nároku na náhradu majetkovej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby) a to
z dôvodu, že nebolo vykonané dokazovanie samotnou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku,
ale len písomnou odpoveďou žalovaného, z ktorej táto skutočnosť nevyplýva; keďže dokazovanie
predmetnou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku nebolo ani navrhnuté neboli splnené ani
dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku; skúmanie dôsledkov samotného vedenia trestného stíhania

na osobu žalobcu (okrem výkonu väzby) preto nebolo predmetom konania v prejednávanom spore
(podrobnejšie aj v bode 4.10.4 odôvodnenia).

4.10.6 Odvolací súd považuje za nevyhnutné dodať, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 (zavedenie hornej hranice náhrady nemajetkovej ujmy)

a odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2010, išlo o iné právne posúdenie veci na základe aplikácie ustanovenia, ktoré
nebolo doteraz aplikované súdom prvej inštancie; napriek tomu však odvolací súd nerealizoval výzvu
stranám na vyjadrenie sa k možnej aplikácii uvedeného ustanovenia nakoľko z úradnej činnosti je
odvolaciemu súdu známy postoj žalovaného k intertemporálnym účinkom zmeny ustanovenia § 17 ods.

4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 (žalovaný vychádza z názoru, že predmetné
ustanovenie sa od 01.01.2013 aplikuje na všetky prípady bez ohľadu na okamih vydania nezákonného
rozhodnutia, resp. rozhodnutia o väzbe), s ktorým sa však odvolací súd nestotožňuje; preto odvolací
súd v prejednávanom spore uprednostnil rýchlosť prejednania veci a odstránenie stavu právnej neistoty
pred poskytnutím lehoty na vyjadrenie s prihliadnutím aj na závery súdnej praxe k aplikácii ustanovenia

§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 (ohľadne intertemporálnych
dôsledkov zmien uvedeného ustanovenia pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016, ktoré odmietlo vyššie uvedený názor žalovaného ako rozporný
s princípom zákazu retroaktivity právnych noriem).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na
základevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam;žalovanýpodanéodvolanieodôvodnil
ťažiskovo tým, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci; žalovaný okrem toho v podstate vytýkal súdu prvej inštancie odňatie možnosti
konať pred súdom v súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku.

6.2 Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neuplatnil odvolací dôvod nesprávnych
skutkových zistení z vykonaných dôkazov dôvodne, dospel však k záveru o nesprávnom právnom

posúdení veci ohľadne nároku na náhradu majetkovej škody vynaložením trov obhajoby a z dôvodu
ušlého zisku (odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, dospel však k inému právnemu posúdeniu veci); v prípade nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy dospel súd prvej inštancie k vecne správnemu rozhodnutiu (aj keď pri odôvodnení výšky prisúdenej
nemajetkovej vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia); súčasne dospel odvolací súd k záveru,

že v prípade nároku na náhradu majetkovej škody vynaložením trov obhajoby ani žalovaný neuplatnil
odvolací dôvod nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov ani odvolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia (z hľadiska odvolacej argumentácie o nedostatku príčinnej súvislosti) dôvodne;
vytýkané procesné nedostatky v rozhodovaní súdu prvej inštancie odvolací súd neidentifikoval.7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.140,23 € do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. Z hľadiska obsahu je však potrebné uviesť, že
pokiaľ ide o časť prisúdeného nároku na náhradu majetkovej škody spočívajúcej v trovách obhajoby v
sume 1.189,76 €, resp. v ušlom zisku v sume 620,80 € ako aj v časti nemajetkovej ujmy v sume 9.480,-
€ ide o potvrdzujúci rozsudok a k zmene napadnutého rozsudku pristúpil odvolací súd len z dôvodu
jednoduchosti a väčšej zrozumiteľnosti rozhodnutia.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení
s § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a nakoniec v spojení s § 262 ods. 1

C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí
a súčasne odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť
o nároku na náhradu trov celého konania; pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo
nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku konania bol žalobca v spore

pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania v sume 14.436,07 € jeho úspech predstavuje 97,95
% (prisúdená suma 14.140,23€) a úspech žalovaného predstavuje 2,05 % (zamietnutá suma 295,84
€), pretože neúspech žalobcu je súčasne v rovnakom rozsahu úspechom žalovaného; pri rozhodovaní
o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy celú uplatnenú sumu nemajetkovej ujmy a vzal za
základ len prisúdenú sumu, ktorá závisela od úvahy súdu, nakoľko nárok bol čo do základu daný;

pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu
ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby ohľadne nemajetkovej ujmy
v prevyšujúcej časti, nemala na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv; z hľadiska pomeru úspechu
strán v konaní bol tak žalobca v spore úspešnejší a vznikol mu proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 95,90 % (97,95 % mínus 2,05 %). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).