Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. december 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/151/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316212519
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2316212519.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 49, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne
zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 49, Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
proti žalovanému: J. F., narodený XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/XX, B., o zaplatenie 458,09 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35Csp/7/2016-29 zo
dňa 10.5.2017 v zamietajúcemu výroku a vo výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v napadnutom

výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 297,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 297,75
eur od 29.7.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, druhým výrokom vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a tretím výrokom rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania
v rozsahu 30%.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 657, § 658, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, §
53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b),
d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 255 ods. 1, 2, §
262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu a žalovaný
dňa 15.8.2012 uzavreli zmluvu o pôžičke Triangel. Predmetom financovania pôžičky bol nábytok -
sedacia súprava. V zmluve o pôžičke bola uvedená kúpna cena 469 eur, celková suma pôžičky
665,60 eur, s poistením 685 eur, mesačná splátka 33,28 eur, s poistením 34,25 eur. Pôžička (finančné
plnenie) bola v zmluve o pôžičke uvedená vo výške 469 eur, celkové náklady spotrebiteľa 196,60 eur,
termín konečnej splatnosti 4/2014, počet splátok 20. V zmluve o pôžičke bola ďalej uvedená ročná
úroková sadzba 52,76 %, RPMN 52,76 % a priemerná RPMN vo výške 46,52%. V časti Poistenie

schopnosti splácať splátky pôžičky je drobným, ťažko čitateľným písmom uvedené vyhlásenie dlžníka,
že si je vedomý, že podpisom tejto zmluvy o pôžičke zároveň vyjadruje súhlas s poistením schopnosti
splácať splátky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. Poistenie mu vzniká na základe Rámcovej zmluvy
o poistení, uzatvorenej medzi spoločnosťou (ako poistníkom) a Poisťovňou Cardif Slovakia, a.s. (akopoistiteľom) a Všeobecných poistných podmienok poistiteľa, a to v rozsahu Základného súboru poistenia
A), resp. v prípade vyznačenia žiadosti o Komplexný súbor poistenia B) v rozsahu Komplexného
súboru poistenia. Podľa článku 6 Všeobecných obchodných podmienok klient je povinný riadne a včas

splácať poskytnutú pôžičku, a to v pravidelných mesačných splátkach v sume a termínoch určených
splátkovým kalendárom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, inak v sume a termínoch uvedených v
zmluve a/alebo podmienkach a/alebo VOP. Pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/alebo Zmluve a/alebo
podmienkach a/alebo VOP stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom
mesiaci. V jednotlivých splátkach je zahrnutý dohodnutý anuitný úrok, príslušná časť istiny a poistenie.

Prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy a/alebo doručení služby, pokiaľ nie
je dohodnuté inak. Podľa prehľadu splátok a úhrad žalovaný uhradil do 7.6.2016 na splatenie úveru
sumu 171,25 Eur, na ťarchu účtu boli pripísané pokuty v celkovej výške 75,83 Eur, ktoré si žalobca v
tomto konaní neuplatňuje. Listom zo dňa 20.7.2013 označeným ako predžalobná upomienka právny
predchodca žalobcu vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo v celkovej
výške 527,47 eur do 3 dní od doručenia upomienky. Listom z 30.9.2016 právny predchodca žalobcu

oznámil žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok k 19.9.2016 postúpil pohľadávku
uplatňovanú v tomto konaní na žalobcu.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva, na ktorú je potrebné

aplikovaťustanoveniaObčianskehozákonníka.Popreskúmanízmluvyo pôžičkezpohľadu,čiobsahuje
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 15.8.2012,
súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona). Zmluva obsahuje len údaj o počte splátok 20, výšku
mesačnej splátky 33,28 eur. Zo zmluvy preto nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splátku

istiny a aká na splátku úroku. Táto skutočnosť nevyplýva ani z ďalších listinných dôkazov predložených
žalobcom a rozvrhnutie splátok nie je uvedené ani v prehľade splátok a úhrad. Z uvedeného údaju
nie je spotrebiteľ schopný vyvodiť, aké bude navýšenie sumy, ktorú si v skutočnosti požičiava a z
akých konkrétnych zložiek sa skladá celková suma, ktorú bude napokon povinný veriteľovi vrátiť.
Zmluva neobsahuje ani termíny splatnosti jednotlivých splátok. Zmluva ďalej neobsahuje údaj o termíne

konečnej splatnosti úveru (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona). Konkrétny dátum
splatnosti poslednej splátky nie je v zmluve uvedený a jednoznačne ho nemožno určiť ani odkazom na
dohodnutétermínysplatnostijednotlivýchsplátok.Žalovanýmalpodľazmluvyzaplatiť20splátok,pričom
začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, v dôsledku čoho nemožno zo zmluvy vyvodiť
ani konečnú splatnosť úveru. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to

uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť.
Žalobca súdu prvej inštancie žiadny splátkový kalendár ako súčasť zmluvy nepredložil. Vzhľadom na
uvedené nedostatky súd prvej inštancie síce považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platne
uzavretú, v dôsledku chýbajúcich náležitostí je však poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. V
súvislostisrozsudkomSúdnehodvoravoveciC-42/15zodňa09.11.2016,naktorýžalobcavobdobných

veciach poukazuje, tento nie je možné aplikovať na daný prípad a to z nasledovných dôvodov: Pri
konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade
skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň
účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda

eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné
znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne
právo Európskej únie a ako taký, nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V
súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C 42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.. Súd prvej

inštancie mal za preukázané, že žalovanému bola ako úver poskytnutá čiastka 469 eur, pričom podľa
prehľadusplátokaúhradapodľaúdajuuvedenéhožalobcomvžalobežalovanýuhradilnajehosplatenie
sumu 171,25 eur. Dlh žalovaného tak predstavuje sumu 297,75 eur. V uplatnenej časti istiny 297,75 eur
súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zároveň žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania v
zákonnej výške 8,5 % ročne z nesplatenej sumy istiny ku dňu 29.7.2013 (prvý deň omeškania ako deň

nasledujúci po dni dodatočne poskytnutej lehoty na plnenie po predčasnom zosplatnení dlhu) vo výške
297,75 eur, do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol.5. Súd prvej inštancie čiastočne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu
30 %. Žalobca bol úspešný v časti uplatnenej istiny 297,75 eur (65 %), žalovaný v zamietnutej časti
160,34 eur (35 %), čo pri zohľadnení pomeru patrí žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške

30 %.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania
podal prostredníctvom svojho advokáta písomne odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru o bezúročnosti úveru.

V odvolaní uviedol, že právny názor súdu I. inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t. j. splátku istiny, úrokov a
poplatkov,niejesprávnyajevrozporesčl.10SmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESako
právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť
pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo
dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské

súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny
prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach
úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti

základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva
o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní
C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol
aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad

rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí
úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods.
2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice 2008/48/E vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri
ktorejdochádzaksplácaniu/amortizáciiistinyúveruvrámcijednotlivýchsplátok,nemusívčaseuzavretia
obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť

spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná
tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú
veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné
právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere,
no toto práva nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok

(splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a
poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu
zmluvu, Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice stanovuje, že zmluva musí
uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods.
3. uvedenej Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne kedykoľvek

počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Ustanovenie článku 10
ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej Smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok 10
ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú

stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. V prejudiciálnej otázke,
či sa článok 23 Smernice 2008/481ES má vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedenévčlánku10ods.2tejtoSmernice,tátozmluvasabudepovažovaťzazmluvuoúverebezúrokov

a poplatkov, Súdny dvor EÚ rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského
štátu, avšak ich tvrdosť musí byt' primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca
v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje
najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne
existencii notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok

10 ods. Smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť' rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie §
4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/200 l Z. z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z. č.
129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t. j. záväzným prameňom práva. Z rozhodnutiaSúdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným
spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, žalovanému uloží povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 160,34 eur, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 160,34 eur od 29.7.2013
do zaplatenia a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v plnom
rozsahu.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v

odvolanípoužilzákonomprípustnýodvolacídôvod(§365ods.1písm.h)Civilnéhosporovéhoporiadku),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku)
a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť

dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s §
378 ods. 1 Civilného sporového poriadku.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,
keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku a v napadnutom výroku o

náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

9. Už právoplatným prvým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného
sporovéhoporiadku)súdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu297,75eur

s úrokom z omeškania vo výške 8.50 % ročne zo sumy 297,75 eur od 29.7.2013 do zaplatenia do troch
dníodjehoprávoplatnosti.Keďžežalovanýprotipreskúmavanémurozsudkuodvolanienepodal,vprvom
vyhovujúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho
prieskumu tak zostal druhý zamietajúci výrok a tretí výrok o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej
inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť,

či súd prvej inštancie právne správne posúdil jeho nárok.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 15.8.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
uzatvorená Zmluva o pôžičke č. 20276624, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 469
eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 52,76 % ročne, RPMN 52,76 % a priemernou hodnotou RPMN

46,52 %. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 20 mesačných splátkach vo
výške 33,28 eur splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky
nasledujúci mesiac po uzatvorení predmetnej zmluvy. Žalovaný z poskytnutého úveru zaplatil celkom
sumu 171,95 eur. Výzvou zo dňa 20.7.2013 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného k okamžitej
úhrade všetkých splátok jednorázovo a k uhradeniu celkovej istiny vo výške 527,47 eur najneskôr do

3 dní od doručenia výzvy. Listom zo dňa 30.9.2016 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému
ku dňu 19.9.2016 postúpenie pohľadávky zo zmluvy č. 20276624 uzatvorenej dňa 10.8.2012 vo výške
521,32 eur spolu so všetkými úrokmi a ostatným príslušenstvom na žalobcu.

11. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d)), keď
poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2).

12. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie istiny v sume 297,75 eur vypočítanej ako
rozdiel poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov v sume 469 eur a zaplatených splátok úveru v sume
171,25 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 297,75 eur od29.7.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol dôvodiac, že zmluva o pôžičke neobsahuje údaj o
termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov
v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nesúhlasil
s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, poukazoval na

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova, podľa ktorého Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že článok 10 ods.
2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001
Z. z. (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS. Ďalej namietal, že rozloženie splátok na istinu, úrok a poplatky v členení
na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s
požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy
ako právneho úkonu.

13. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti

s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť
jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd
anisprihliadnutímnauplatnenéodvolacieargumentynenachádzadôvod,prektorýbysamalodzáverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti

záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

14. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ

nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

15. Uzavretú zmluvu o pôžičke odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle

ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie,
a nespochybnil ani žalobca. Právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v rámci
svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo
podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie účelového spotrebiteľského úveru, teda
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnanákupspotrebnéhotovaru.Ideoštandardnúformulárovúzmluvu

uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom
predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

16. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť predmetného úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané z obsahu zmluvy o pôžičke, ktorú podrobil kontrole, že
v zmluve o pôžičke nie je uvedený žiaden údaj o termíne konečnej splatnosti úveru v zmysle zákonnej
požiadavkynaobsahzmluvyospotrebiteľskomúverepodľa§9ods.2písm.f)zákonaospotrebiteľských

úveroch a výška mesačnej splátky je uvedená údajom 33,28 eur, čiže nie je presne špecifikovaná
spôsobom, ktorý vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo
namietal odvolateľ.17. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť

právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový
stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom

odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa
preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu.

18. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver
na rozdiel od úveru bežného zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 9 ods. 1, 2
predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú

formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9
ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vymedzuje
prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11
citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné

dodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy,postihujebezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskomúvere.Pokiaľzmluvauzavretámedzijejúčastníkminiektorúználežitostívymenovaných
v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. Žalobca v odvolaní namietal, že rozčlenenie splátok na istinu, úrok a poplatky priamo v základných
náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a
zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Z obsahu úverovej zmluvy

vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 33.28 eur. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd uvádza, že zákon ukladá povinnosť
v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny,
splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií
pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne

vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu
a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z
týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými
relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere

dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a
nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchýmaritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny
úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa
tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie

a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností
dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči
dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa
možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností

tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal
možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Konkretizácia celkového
počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí nesporne poskytuje celkový sumár
povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

20. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva

je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska

informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

21. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý žalobca nesúhlasil
s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke neobsahuje povinnú náležitosť podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára
Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

22. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad
práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

23. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

24. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o
spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne

požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov
potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami
rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o

spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebosíce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.
1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou
vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode

s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 1.1.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť
to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

25. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.

V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

26. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

27. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V
takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,

musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa
jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej
istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších

súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a
podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania
splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov

a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.

28. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,
ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre
súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie

pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

29. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i
proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným

spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z
tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

30. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku
a vo výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z

dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacomkonaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).