Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/444/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108219327
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5108219327.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľov: Ia/ PhDr. I. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX T., štátny občan SR, Ib/ Ing. E. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XXXXX/XX, XXX XX T., štátny občan SR, Ic/ Mgr. P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX, I.
C., H. - B., U XSX, X., Kanada, štátny občan SR, všetci navrhovatelia zastúpení JUDr. Ladislavom

Potockým, advokátom, so sídlom E. XX, XXX XX W., proti odporcom: I/ JUDr. R. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX P. XXX, štátny občan SR, II/ P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. XXX, štátny
občan SR, III/ Mgr. H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XXX, štátny občan SR, všetci odporcovia
zastúpení JUDr. Jánom Kasenčákom, advokátom, so sídlom D. M. XXXX/X, XXX XX W., v konaní o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 6C/160/2008-548 zo dňa 25. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/160/2008-548 zo dňa 25. 11. 2014 v prvej vete výroku, ktorým

sa navrhovatelia domáhali určenia, že navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ sú podielovými spoluvlastníkmi
každý v podiele o veľkosti 1/3, a to pozemku parcela KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512
m2, nachádzajúcej sa v k. ú. P., evidovanej na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Bytča,
katastrálnym odborom voči odporcovi v rade III/ zamietol, p o t v r d z u j e .

Odvolanie navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ proti druhej vete výroku rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

6C/160/2008-548 zo dňa 25. 11. 2014, ktorým súd konanie o návrhu navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ vo
vzťahu k odporcom I/ a II/ zastavil, o d m i e t a .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia rade Ia/ až Ic/ domáhali
voči odporcovi v rade III/ určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele o veľkosti 1/3, a to k
pozemku parcela KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. P., evidovanej

na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálnym odborom. Súčasne konanie o návrhu
navrhovateľov v Ia/ až Ic/ vo vzťahu k odporcom v rade I/ a II/ zastavil. Zároveň vyslovil, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 20.07.2008 podaným
na Okresnom súde Žilina dňa 01.08.2008 sa pôvodný navrhovateľ PhDr. R. M., CSc., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. XXXX/XX, XXX XX T., štátny občan SR (ďalej aj ako "pôvodný navrhovateľ" alebo

"právny predchodca navrhovateľov", ktorý v priebehu konania zomrel dňa XX.XX.XXXX), domáhal voči
odporcom v rade I/ a II/ vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že je výlučným vlastníkom v celosti
parc. KN č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, ktorá sa nachádza v k. ú. P. a je zapísaná na Správekatastra Bytča na LV č. XXX. Zároveň žiadal, aby súd uložil odporcom v rade I/ a II/ povinnosť
odstrániť z parc. KN č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P. plot vybudovaný z kovových trubiek
zabetónovaných v počte 18 ks spolu aj s pletivom natiahnutým na týchto trubkách, a to do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku. Súčasne žiadal, aby súd zaviazal odporcov v rade I/ a II/ nahradiť mu trovy
konania na účet jeho právneho zástupcu.
Svoj návrh pôvodný navrhovateľ skutkovo odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom parc. KN č. 787/1
- záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P., ktorá je zapísaná na LV č. XXX vedenom Správou katastra Bytča,
a to na odporcov v rade I/ a II/ v celosti. Predmetný pozemok bol pôvodne zapísaný ako parc. PKN

č. 1252 - lúka vo vnútornosti v pozemnoknižnej (ďalej aj PK) vložke č. 1363. Štátne notárstvo v Žiline
vydalo v dedičskej veci po jeho matke I. M., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX,
zomrelej XX.XX.XXXX rozhodnutie spis. zn. 4D 1645/82 zo dňa 28.10.1983, ktorým bol prejednaný
aj pozemok parc. PKN č. 1252 zapísaný v PK vložke č. 1363, pričom podľa tohto rozhodnutia sa
stal dedičom poručiteľkinho podielu o veľkosti 20/36 na predmetnom pozemku on. Na strane druhej
dotknutého rozhodnutia Štátneho notárstva v Žiline je uvedená poznámka pre Stredisko geodézie Žilina,

že na základe tohto rozhodnutia vykoná na podiel poručiteľky zápis v prospech syna poručiteľky -
pôvodného navrhovateľa. Pôvodný navrhovateľ ďalej uviedol, že dňa 13.09.1967 bola napísaná na
Miestnom národnom výbore v Kolároviciach Dohoda zúčastnených strán: 1. I. M., bydliskom P. XXX, 2.
R. J., bydliskom P. XX, 3. Z. M. s manželkou P., rod. P., bydliskom P. XXX, 4. T. D., bydliskom P. XX, 5. P.
M., bydliskom P. XXX, 6. H. P., bydliskom P. XXX, 7. E. M., bydliskom P. XXX, ktorou si usporiadali úžitok

v okrem iných parcelách PKN aj k parc. PKN č. 1252, k. ú. P.. Účastníci dohody sa vzdali večného úžitku,
teda vlastníckeho práva ku parc. PKN č. 1252, ktorá je totožná s parcelou KN č. 787, k. ú. P.. Parcelu
KN č. 787 totožnú s parc. PKN č. 1252, k. ú. P. užívali ako svoju vlastnú jeho rodičia I. M., rod.
G. a R. M., a to už od roku 1938 a nikto ich v tejto držbe nerušil a formálne vedení spoluvlastníci uznali
toto vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti jeho rodičom spísanou Dohodou zo dňa 13.09.1967.

Jeho matka I. M. zomrela dňa XX.XX.XXXX a jeho otec R. M. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Až do svojej
smrti parcelu KN č. 787/1, k. ú. P. užívali ako svoju vlastnú, nik ich v tejto držbe a úžitku nerušil a on ako
ich syn pokračoval v užívaní a vo vlastníctve tohto pozemku až do 07.05.2006, na ktorý
si bezdôvodne nárokujú odporcovia v rade I/ a II/. Vlastnícke právo k spornej parcele KN č. 787/1, k. ú.
P. nadobudol jednak dedičstvom po svojej nebohej matke I. M., rod. G., a to na základe

rozhodnutia Štátneho notárstva v Žiline spis. zn. 4D 1645/82 zo dňa 28.10.1983. Súčasne pôvodný
navrhovateľ s odkazom na znenie ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že spornú parcelu
spolu aj s jeho právnymi predchodcami - jeho rodičmi vlastnia a užívajú od roku 1938 a ku dňu spísania
návrhu na začatie konania je to 70 rokov, takže splnil podmienky vydržania vlastníckeho práva podľa
ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sporná parcela sa nachádza hneď za jeho rodinným domom

a cez tento pozemok mali aj prístupovú cestu do dreveného humna, keď zvážali úrodu a uskladňovali ju
v humne. Na tomto pozemku vysadil ovocné stromy, čerešne a iné, ktoré zodpovedajú dobe vydržania.
Odporcovia v rade I/ a II/ si predmetný pozemok proti jeho vôli oplotili tak, že zabetónovali kovové trubky,
na ktoré natiahli pletivo. Po dĺžke zabetónovali 10 kovových stĺpikov a po šírke 8 kovových stĺpikov, čím
si protiprávne zabrali jeho pozemok a znemožnili mu vstup do dvora a do humna. Pôvodný navrhovateľ

sa preto domáhal, aby odporcovia v rade I/ a II/ odstránili uvedené oplotenie a tento pozemok mu vydali
do jeho vlastníctva a užívania.
OdporcoviaI/aII/sakdoručenémunávrhuvyjadrilipodanímzodňa29.09.2008, vktoromuviedli,
že s podaným návrhom na začatie konania nesúhlasia, nakoľko spornú nehnuteľnosť nadobudli na
základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 17.10.2005 od R. J., rod. I. v dobrej viere na základe ponuky od

predávajúcej, ktorá bola v tom čase výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti na základe osvedčenia
o dedičstve vydaného JUDr. Jurajom Ehnom, súdnym komisárom povereným Okresným súdom Žilina
spis. zn. D 630/1999, Dnot 10/1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.03.2001.
Odporcovia v rade I/ a II/ zároveň s poukazom na znenie ust. § 80 písm. c) O.s.p. namietali, že pôvodní
navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, na základe čoho mali za

to, že návrh na začatie konania je potrebné bez ďalšieho ako nedôvodný zamietnuť. Súčasne uviedli,
že súdu predkladajú úradný záznam zo dňa 29.09.2008, z ktorého vyplýva, že R. J., rod. I. sa vyjadrila
tak, že spornú parcelu nadobudla osvedčením o dedičstve spis. zn. D 630/1999, Dnot 10/1999, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.03.2001 po poručiteľovi E. J., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bydliskom
P. XX, zomrelom XX.XX.XXXX, t. j. po svojom manželovi. Ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľnosti

túto odpredala odporcom v rade I/ a II/. Vklad kúpnej zmluvy bol Správou katastra Bytča povolený dňa
16.11.2005 a týmto dňom aj nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Zároveň odporkyni v rade II/ nie
je známe, na základe čoho si pôvodný navrhovateľ robí nároky na spornú parcelu, nakoľko túto užívala
ona spoločne so svojím manželom a pôvodný navrhovateľ ju užíval iba so súhlasom rodičovjej nebohého manžela. Odporcovia v rade I/ a II/ tak žiadali súd, aby návrh pôvodného navrhovateľa
zamietol a zaviazal ho nahradiť im trovy konania.
Odporcovia I/ a II/ sa k návrhu na začatie konania písomne vyjadrili opätovne podaním doručeným

súdu dňa 18.01.2012, v ktorom uviedli, že sa nezakladá na pravde skutkové tvrdenie pôvodného
navrhovateľa, že sporný pozemok parcela KN č. 787/1 bol pôvodne zapísaný v PK vložke č. 1363 ako
parc. PKN č. 1252, a to s poukazom na vyjadrenie Správy katastra Bytča zo dňa 11.04.2011,
z ktorého vyplýva, že parcela PKN č. 1252 je uvedená v PK vložke č. 119, ako aj v PK vložke č. 1363
a že sa nejedná o duplicitné vlastníctvo. Ďalej odporcovia v rade I/ a II/ poukázali na to, že Správa

katastra Bytča vo vyjadrení zo dňa 11.04.2011 vykonala i identifikáciu spornej parcely KN č. 787/1, z
ktorej vyplýva, že a) na základe rozhodnutia D 597/82 (zmena zapísaná v PK vložke č. 119
pod por. č. 49/83) došlo k prejednaniu dedičstva po poručiteľke I. J., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej
XX.XX.XXXX, a to okrem iných nehnuteľností i k prejednaniu parc. KN-C č. 787 - záhrady o výmere
531 m2, pričom z identifikácie, ktorá je súčasťou tohto rozhodnutia je parcela PKN č. 1252 z PK vložky
č. 119 identická s parcelou KN-C č. 787 o výmere 531 m2; b) v rozhodnutí spis. zn. 4D 598/82, ktoré

bolo zapísané ako zmena v PK vložke č. 119, k. ú. P. pod č. 92/84, došlo k prejednaniu parcely PKN č.
1252, ktorá bola zidentifikovaná ako parcela č. 787 - záhrada o výmere 531 m2, pričom zápis vlastníctva
bol vykonaný na E. J.; c) následne E. J. ako výlučný vlastník parcely KN č. 787 v konaní vedenom na
príslušnej Správe katastra Bytča pod spis. zn. V 689/97 odpredal časť parcely KN č. 787 o
výmere 19 m2 - odpredaná časť bola vytvorená geometrickým plánom č. 10978283-426/97 ako parc.

KN-C č. 787/2 o výmere 19 m2 - D. T., nar. XX.XX.XXXX a T. T., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom P. XXX;
d) E. J. zomrel dňa XX.XX.XXXX a na základe dedičského konania po ňom vedenom pod sp. zn.
D 630/99, Dnot 100/99 sa výlučnou vlastníčkou parcely KN-C č. 787/1 (ktorá podľa identifikácie
zodpovedá parcele PKN č. 1525) stala R. J., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorá na základe kúpno-predajnej
zmluvy odpredala odporcom v rade I/ a II/ spornú parc. č. 787/1. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ, a

ani jeho právni predchodcovia nikdy nenadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v súčasnosti
vedenej ako parcela KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P. na LV č. XXXX. K
tvrdeniu pôvodného navrhovateľa, že nadobudol parc. PKN č. 1252 zapísanú v PK vložke č.
1363 na základe dedičského rozhodnutia po I. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, a to podiel
vo výške 20/36, odporcovia v rade I/ a II/ namietali, že poukazujú na str. 2 dedičského rozhodnutia

po poručiteľke I. M., z ktorého vyplýva, že pôvodný navrhovateľ v skutočnosti nadobudol len podiel o
veľkosti 2/36, a nie 20/36. Odporcovia tak namietali, že parcela PKN č. 1252 zapísaná v PK vložke
č. 1363, k. ú. P. nie je vzhľadom na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra Bytča totožná
so spornou parcelou, ktorá bola pôvodne vedená v PK vložke č. 119 ako parcela PKN č. 1252, k. ú.
P.. Pôvodný navrhovateľ, ako aj jeho právni predchodcovia nikdy neužívali spornú parcelu a zároveň

nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k spornej parcele vydržaním, a to z dôvodu, že chýba
dobromyseľnosť, ako i oprávnenosť držby užívateľa, čím nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady
na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Pôvodný navrhovateľ PhDr. R. M., CSc, v priebehu konania zomrel dňa 07.02.2012, ako to vyplýva
z úmrtného listu vystaveného Matričným úradom Mestskej časti Bratislava - Ružinov dňa 09.02.2012.

Podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 08.03.2012 dedičské konanie po pôvodnom
navrhovateľovi ako poručiteľovi bolo vedené pod spis. zn. 38D/210/2012, pričom prejednaním dedičstva
bola poverená súdna komisárka Mgr. Jana Borovičková. Mgr. Jana Borovičková podaním zo dňa
24.04.2012 súdu oznámila, že dedičské konanie po pôvodnom poručiteľovi nie je ešte právoplatne
skončené, pričom na základe predbežného vyšetrenia vykonaného v dedičskej veci prichádzajú do

úvahy ako dedičia po pôvodnom navrhovateľovi v I. zákonnej dedičskej skupine
navrhovatelia Ia/ až Ic/ Súd tak v zmysle ust. § 107 ods. 3 O.s.p. v konaní pokračoval bez
ďalšieho namiesto pôvodného navrhovateľa, s jeho dedičmi - navrhovateľmi Ia/ až Ic/ - a to vzhľadom k
tomu, že v prejednávanej veci vzhľadom na zápis výlučného vlastníctva k spornej parc. KN-C č. 787/1 -
záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P. na LV č. XXXX pod B1 na Mgr. H. H. (neskôr odporcu III/) na základe

darovacej zmluvy V 780/09 zo dňa 21.09.2009 položka výkazu zmien 209/09 (ako to vyplýva z výpisu
z katastra nehnuteľností z LV č. XXXX zo dňa 31.01.2011 na č. l. 80 spisu). O pokračovanie v konaní
bez jeho prerušenia za ich účasti žiadali aj svojimi podaniami navrhovatelia Ia/ (zo dňa 27.05.2012 na
č. l. 199 spisu) a Ib/ (zo dňa 01.06.2012 na č. l. 201 spisu).
Navrhovatelia Ia/ a Ib/ podaním zo dňa 08.06.2012 žiadali súd, aby do konania popri odporcoch v rade

I/ a II/ pripustil ako ďalšieho účastníka na strane odporcu Mgr. H. H. ako odporcu III/, a to a poukazom
na ust. § 92 ods. 1 až 3 O.s.p. a na skutočnosť, že odporcovia v rade I/ a II/ darovacou zmluvou zo dňa
21.09.2009 č. V 780/09 darovali spornú nehnuteľnosť svojmu synovi - Mgr. H. H..Uznesením č. k. 6C/160/2008-272 zo dňa 17.01.2013 okresný súd pripustil vstup Mgr. H. H. do konania
na strane odporcu, a to ako odporcu v rade III/, a to viazaný podľa ust. § 226 O.s.p. vysloveným
právnym názorom Krajského súdu v Žiline, ako súdu odvolacieho v prejednávanej veci, v uznesení č.

k. 10Co/213/2012-261 zo dňa 27.11.2012, že sa nemožno stotožniť s názorom prvostupňového súdu
(vysloveného v uznesení č. k. 6C/160/2008-214 zo dňa 18.07.2012), že navrhovatelia sú nerozlučnými
procesnými spoločníkmi v zmysle ust. § 91 ods. 2 veta prvá O.s.p. Krajský súd v Žiline v ďalšom uviedol,
že návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania (na strane odporcu) nie je uvedený
v taxatívnom výpočte procesných podaní nerozlučných spoločníkov v ust. § 92 ods. 1 veta druhá

O.s.p., pri ktorých sa vyžaduje súhlas všetkých účastníkov - nerozlučných spoločníkov vystupujúcich
na jednej strane. Vzhľadom k tomu prvostupňový súd nerozhodol správne, keď na návrh iba z dvoch
z troch nerozlučných procesných spoločníkov na strane navrhovateľa na vstup odporcu v rade III/
z dôvodu, že nemal preukázaný súhlas tretieho nerozlučného spoločníka na strane navrhovateľa,
zamietol.
Uznesenímvyhlásenýmnapojednávanídňa23.05.2014zaprítomnostinavrhovateľovIa/aIb/,právneho

zástupcu navrhovateľov Ia/ až Ic/, odporcov I/ až III/ a právneho zástupcu odporcov (v tom čase I/ a II/),
na základe úpravy návrhu na začatie konania navrhovateľmi na tomto pojednávaní, okresný súd pripustil
podľa ust. § 95 ods. 1 O.s.p. zmenu návrhu na začatie konania, a to v nasledovnom znení žalobného
petitu: Súd určuje, že navrhovatelia Ia/ až Ic/ sú podielovými spoluvlastníkmi spornej, evidovanej v
katastri nehnuteľnosti ako parc. KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, a to každý v podiele 1/3.

a zároveň odporcovia I/ a II/ sú povinní odstrániť z parc. KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2,
k. ú. P., plot vybudovaný z kovových trubiek, zabetónovaný v zemi v počte 18 ks spolu aj s pletivom,
natiahnutým na týchto trubkách, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Zmenu návrhu na začatie konania z hľadiska nadobudnutia svojho spoluvlastníctva k
spornej nehnuteľnosti navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ odôvodnili tak, že pôvodný navrhovateľ nadobudol

spornú nehnuteľnosť po svojej matke I. M., rod. G.. Táto uvedenú nehnuteľnosť nadobudla od svojich
právnych predchodcov, a to od manželov Metóda G. a E., rod. D.. Táto nehnuteľnosť bola vždy vo
vlastníctve rodiny, teda manželov G., následne to zdedila I. M., rod. G. a po nej pôvodný navrhovateľ.
Navrhovateliataksvojevlastníckeprávoodvodzujúoddvochtitulov,atonazákladededeniaavydržania.
Vo všeobecnosti pokiaľ ide o vydržanie vlastníckeho práva, navrhovatelia uviedli, že v čase platnosti

tzv. Stredného občianskeho zákonníka, t. j. od roku 1951 do 31.03.1964, platné právo poznalo inštitút
vydržania, pričom ho upravovalo v ust. § 16 a nasl. Stredného občianskeho zákonníka. Naopak inštitút
vydržania nepoznal Občianky zákonník platný od 01.04.1964, avšak podľa súčasnej právnej úpravy,
teda súčasného právneho stavu, sa všetky vydržacie doby spočítavajú, ako by túto nehnuteľnosť užíval
jeden vlastník ku dňu rozhodnutia súdu. Pokiaľ sa týka vydržacej doby, do konca roku 1950 za platnosti

bývalého práva na Slovensku, vydržacia doba bola v rozsahu 31 rokov, pričom po roku 1950, teda od
01.01.1951 išlo o 10-ročnú vydržaciu dobu. K svojmu naliehavému právnemu záujmu na požadovanom
určení navrhovatelia Ia/ až Ic/ uviedli, že spočíva v tom, aby boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci
každý v podiele 1/3 k spornému pozemku vzhľadom na to, aby sa stali výlučnými vlastníkmi a mohli
s touto nehnuteľnosťou disponovať po právnej stránke, ako aj po stránke hospodárskej, aby ju mohli

obrábať a pod.
Podaním zo dňa 24.11.2014 doručeným súdu dňa 25.11.2014 navrhovatelia Ia/ až Ic/ zobrali návrh na
začatie konania voči odporcom v rade I/ a II/ v celom rozsahu späť a žiadali konanie v tejto časti zastaviť.
Uvedené procesné podanie odôvodnili navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ tým, že odporcovia I/ a II/ previedli
svoje vlastníctvo spočívajúce v spornej nehnuteľnosti na odporcu v rade III/, a preto v ďalšom

mienia spor viesť iba proti tomuto účastníkovi.
Navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ tak počas konania zásadne zotrvali na argumentácii uvedenej ešte
v pôvodnom návrhu na začatie konania zo dňa 20.07.2008 podanom ich právnym predchodcom
so zmenou vyplývajúcou zo zmeny návrhu, ako ju prezentovali navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/
prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 23.05.2014.

Odporcovia tiež zásadne počas konania zotrvali na obrane uvedenej v ich vyššie uvedených písomných
podaniach. K zmene návrhu na začatie konania pripustenej uznesením súdu na pojednávaní dňa
23.05.2014 sa vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa
25.11.2014 tak, že neexistuje a nebola v konaní preukázaná žiadna právna skutočnosť alebo listina, z
ktorej by vyplývali navrhovateľmi v rade Ia/ až Ic/ žalované spoluvlastníctvo v nimi tvrdených podieloch.

Odporcovia v rade I/ až III/ tak aj po pripustenej zmene a súčasne po späťvzatí návrhu voči odporcom
I/ a II/ žiadali návrh navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ voči odporcovi v rade III/ zamietnuť v plnom rozsahu
a konanie o návrhu navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ proti odporcom v rade I/ a II/ zastaviť a súčasne
zaviazať navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ spoločne a nerozdielne nahradiť odporcom trovy konania.Na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi okresný súd zistil nasledovný skutkový stav
postačujúci pre rozhodnutie v prejednávanej veci:

Pokiaľ tak ide o konanie o návrhu navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ proti odporcom v rade I/ a II/, t. j. o
návrhu navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ proti odporcom v rade I/ a II/ o určenie, že sporná parc. KN-C
č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2 nachádzajúca sa v k. ú. P., evidovaná na LV č. XXXX, vedenom
Okresným úradom Bytča, katastrálnym odborom je v ich podielovom spoluvlastníctve každého v podiely
o veľkosti 1/3 a o uloženie povinnosti odporcom v rade I/ a II/ odstrániť z parc. KN-C č. 787/1 - záhrady

o výmere 512 m2, k. ú. P., plot vybudovaný z kovových trubiek, zabetónovaný v zemi v počte 18 ks
spolu aj s pletivom, natiahnutým na týchto trubkách, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, súd so
súhlasom odporcov v rade I/ a II/ so späťvzatím návrhu na začatie konania voči nim výslovne vyjadreným
na pojednávaní dňa 25.11.2014 konanie o návrhu navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ vo vzťahu k
odporcom v rade I/ a II/ podľa ust. § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. zastavil.

Súd sa tak v ďalšom zaoberal návrhom navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ proti odporcovi v rade III/, t. j.
návrhom navrhovateľov o určenie že sporná parcela KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2
nachádzajúca sa v k. ú. P., evidovaná na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálnym
odborom je v ich podielovom spoluvlastníctve každého v podiele o veľkosti 1/3.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ v časti o uloženie povinnosti odstrániť z parcely KN-

C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P., plot vybudovaný z kovových trubiek,
zabetónovaný v zemi v počte 18 ks spolu aj s pletivom, natiahnutým na týchto trubkách, a to do 30
dní od právoplatnosti rozsudku, ako to vyplýva z vyjadrenia navrhovateľov urobeného prostredníctvom
ich právneho zástupcu na otázku súdu ústne do zápisnice o pojednávaní dňa 23.05.2014 (a ako tomu
korešponduje uznesenie súdu o pripustení zmeny návrhu na začatie konania vyhlásené na pojednávaní

dňa 23.05.2014), navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ návrh v tejto časti smerovali len proti odporcom I/ a II/.
Keďže predmetom určenia súdu malo byť vlastne deklarovanie spoluvlastníckeho práva navrhovateľov
k spornému pozemku parcela KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2 nachádzajúcej sa v k. ú.
P., požadované určenie sa tak dotýka ich právnej sféry. Na druhej strane odporca v
rade III/ je v súčasnosti evidovaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom

Bytča, katastrálnym odborom, ako výlučný vlastník sporného pozemku, teda rozhodnutie súdu vo veci
sa dotýka tiež jeho právneho postavenia (práva). Súd teda vychádzal z toho, že obe strany sporu sú
vecne legitimované (t. j. navrhovatelia aktívne a odporcovia pasívne).
Súd I. stupňa tiež konštatoval, že navrhovatelia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem,
keďže sú v stave právnej neistoty z dôvodu, že, ako tvrdili v návrhu, sú spoluvlastníkmi sporného

pozemku každý v podiele o veľkosti 1/3. Nakoľko v súčasnosti je ako výlučný vlastník sporného pozemku
v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k. ú. P. vedený odporca v rade III/, nie je možné bez tohto
požadovaného určenia odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľov v rade Ia/ až Ic/ a dosiahnuť zápis
ich prípadného spoluvlastníctva k spornému pozemku na LV č. XXXX, k. ú. P., keďže údaje
katastra doposiaľ zapísané na LV č. XXXX svedčia v prospech výlučného vlastníctva odporcu v rade III/,

a to pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.).
Navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ odvodzovali svoje spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
u každého v podiele o veľkosti 1/3 z dvoch titulov, a to 1. že túto spornú nehnuteľnosť do
podielového spoluvlastníctva nadobudli sčasti dedením po svojom právnom predchodcovi - pôvodnom
navrhovateľovi R. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, 2. že túto spornú nehnuteľnosť do

podielovéhospoluvlastníctvanadobudlisčastivydržaním,pričomvlastnevstúpilidooprávnenejdržbyich
právnych predchodcov s tým, že si tak započítali do vydržacej doby podľa ust. § 134 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992 aj dobu oprávnenej držby ich
právnych predchodcov.
Pokiaľ tak ide o prvý navrhovateľmi tvrdený právny dôvod nadobudnutia ich spoluvlastníctva u každého

v podiele o veľkosti 1/3 k spornému pozemku, t. j., že vlastnícke právo k nemu nadobudli dedením
ako dedičia po nebohom pôvodnom navrhovateľovi R. M. (podľa cit. ust. § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992 v spojení s ust. § 460 Občianskeho zákonníka),
okresný súd upriamil pozornosť na ust. § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou
poručiteľa. Nemožno ale opomenúť skutočnosť, že právna úprava dedičského práva v SR sa riadi

princípom ingerencie, resp. účasti štátu pri nadobúdaní dedičstva (vyplýva aj z cit. ust. § 481 a nasl.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1993). Uvedené sa prejavuje tým, že konanie o
dedičstve možno začať i bez návrhu (§ 175a ods. 2 O.s.p.) a súčasne, že po každom poručiteľovi
musí byť dedičstvo prejednané v rámci zákonom upraveného dedičského konania [toho času podľa ust.§ 175a a nasl. O.s.p., do 31.12.1992 podľa ust. § 26 a nasl. zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve
a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)]. V dedičskom konaní musí byť tiež prejednaný
majetok,ktorýpripôvodnomdedičskomkonanínebolznámy(nebolzistený;podľaust.§175xO.s.p.).Do

tohto stavu k nadobudnutiu dedičstva nepostačuje iba smrť poručiteľa (nadobudnutiu dedičstva dedičom
poručiteľa nedochádza iba na základe smrti poručiteľa), ale v zmysle zákona sa vyžaduje,
aby o dedičstve poručiteľa bolo rozhodnuté v dedičskom konaní a aby buď bola súdom schválená
dedičská dohoda (§ 482 Občianskeho zákonníka) alebo aby súd potvrdil dedičstvo jedinému dedičovi
(§ 481 Občianskeho zákonníka) alebo viacerým dedičom podľa ich dedičských podielov (§ 483 a § 484

Občianskeho zákonníka). Potom až na základe rozhodnutia o dedičstve, sa dedičstvo
nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Vzhľadom na existujúci právny stav v dobe od smrti
poručiteľa, až do rozhodnutia o dedičstve v dedičskom konaní, tu nie je istota, s akým
výsledkom sa dedičské konanie skončí, teda kto sa stane poručiteľovým dedičom a ako bude dedičstvo
vyporiadané medzi viacerými poručiteľovými dedičmi. Stav, ktorý v takomto prípade vzniká v období od
smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia o dedičstve, sa prejavuje vo vzájomných

vzťahoch dedičov k majetku patriacemu do dedičstva. Až do právoplatného rozhodnutia
o dedičstve sa dedičia považujú za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov majetku patriaceho do dedičstva
a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení
a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou
sa na týchto právach a povinnostiach podieľajú. V sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú veci, alebo

majetkových práv patriacich do dedičstva sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje
tým, že majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov podľa ust. § 91 ods. 1 O.s.p., pretože ide o
také spoločné práva a povinnosti, že rozhodnutie v spore sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. Pri
rozhodovaníoprávealebopovinnostijednéhozdedičov,saúčinnosť adôsledkyrozsudkuvzťahujú
aj na ostatných dedičov. S poukazom na uvedené možno potom vyvodiť záver, že ak poručiteľ zanechal

viac dedičov a medzi dedičmi nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná vec, ktorá je predmetom
občianskeho súdneho konania vedeného s inou osobu, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, majú až do
prejednania dedičstva ohľadne tejto veci v dedičskom konaní, resp. v dodatočnom dedičskom konaní,
všetci dedičia poručiteľa v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov podľa už cit. zákonného
ust. § 91 ods. 2 O.s.p. (rozhodnutie zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R

42/1974).
Okresný súd dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali, svoje tvrdenie, že by
nadobudli dedičstvom po ich právnom predchodcovi - nebohom pôvodnom navrhovateľovi PhDr. R. M.,
CSc., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Z. XXXX/XX, XXX XX T. zomrelom XX.XX.XXXX, sporný
pozemok v akomkoľvek spoluvlastníckom podiele. Navrhovatelia v konaní totiž neprodukovali (či by

ho už boli súdu predložili, ako účastníci dedičského konania po poručiteľovi R. M., alebo ho aspoň
nezameniteľne označili) žiadne rozhodnutie (vrátane osvedčenia) súdu v zmysle ust. § 482 Občianskeho
zákonníka [resp. podľa ust. § 175q ods. 1 písm. c) alebo ust. § 175zca ods. 1 písm. c) O.s.p.] alebo ust. §
483vspojenísust.§484vetaprváObčianskehozákonníka[resp.podľaust.§175qods.1písm.d)alebo
e) O.s.p.] v dedičskej veci po ich právnom predchodcovi - poručiteľovi R. M., ktorým by súdom došlo k

schváleniu, príp. osvedčeniu dohody o vyporiadaní dedičstva uzavretej medzi navrhovateľmi,
ktorej súčasťou by bol ako aktívum dedičstva aj sporný pozemok, resp. ktorým by súdom došlo k
potvrdeniu nadobudnutia dedičstva, zahŕňajúceho aj sporný pozemok, navrhovateľmi. Súd potom za
danej dôkaznej situácie musel konštatovať, že navrhovatelia v konaní neuniesli dôkazné bremeno (§ 120
ods. 1 O.s.p.), ktoré ich v konaní zaťažovalo na preukázanie nimi tvrdeného skutkového stavu, že spornú

nehnuteľnosť nadobudli v nimi tvrdených podieloch (resp. v akýchkoľvek iných podieloch) dedením
po ich právnom predchodcovi - pôvodnom navrhovateľovi R. M., a to vzhľadom k vyššie uvedenému
spôsobu nadobúdania dedičstva podľa právneho poriadku platného na území SR.
Ďalej sa súd I. stupňa v konaní zaoberal posúdením otázky druhého navrhovateľmi tvrdeného právneho
dôvodu, na základe ktorého mali nadobudnúť vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, a to vydržaním podľa

cit. ust. § 132 ods. 1 v spojení s cit. ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991
Zb. účinnom od 01.01.1992, pričom dospel k nepochybnému záveru, že k takémuto spôsobu
nadobudnutia vlastníctva navrhovateľmi k spornej nehnuteľnosti nemohlo dôjsť.
Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a
pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá

nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania (veci,
ku ktorým nemožno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, negatívne vymedzuje cit. ust. § 134 ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb.) patria: a) nadobúdateľ je oprávneným
držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stavdržby predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri hnuteľnostiach tri roky a
pri nehnuteľnostiach desať rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny
nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho

právny predchodca. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný
alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou.
Zo znenia zákona je tak treba vyvodiť, že ako podmienka pre oprávnenú držbu (teda aj samotné
vydržanie) nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je
potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere ("so zreteľom ku všetkým okolnostiam"). Túto podmienku vykladá

publikovaná judikatúra tak, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že mu vec alebo právo náleží (súčasné znenie ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, predtým
od 01.04.1983 do 31.12.1991 ust. § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka), nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu ("titulu"), ktorý by mohol mať za
následok vznik práva (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba

ujala držby, pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie,
a držiteľ na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod.). Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje
z hľadiska objektívneho, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno na ňom
požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí.
(viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.04.1997 spis. zn. 2 Cdon 1178/96, rozsudok Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 07.06.2001 spis. zn. 22 Cdo 595/2001) Pokiaľ ide o dobromyseľnosť držby (jednak pri
vstupe do držby, ako aj počas jej trvania) okresný súd citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z jeho
súčasnej rozhodovacej praxe. Konštatoval, že posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba
hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a
treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží
vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.

Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov
a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom
na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť
zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z
neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy

sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v
prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad." (pozri uznesenie NS SR
spis. zn. 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010 alebo uznesenie NS SR spis. zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa
01.03.2011 alebo uznesenie NS SR spis. zn. 6 M Cdo 5/2010 zo dňa 20.04.2011).
Okresný súd konštatoval, že je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že navrhovatelia mohli vstúpiť do

(prípadnej) oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti podľa cit. ust. § 130 ods. 1 OZ v znení účinnom
od 01.01.1992 až po smrti ich právneho predchodcu - pôvodného navrhovateľa R. M., t. j. po dni
07.02.2012, teda v čase, kedy už vyše 3 a pol roka prebiehal súdny spor o vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti medzi ich právnym predchodcom - pôvodným navrhovateľom a odporcami v rade I/ a
II/, a to na základe návrhu pôvodného navrhovateľa doručeného súdu dňa 01.08.2008. So zreteľom

na všetky okolnosti sporu, teda najmä na zápis vlastníckeho práva najskôr odporcov v rade I/ a II/ k
spornej parcele v roku 2005 na LV č. XXX a následne odporcu v rade III/ v roku 2009
na LV č. XXXX, nemohli byť navrhovatelia dobromyseľní o tom, že im patrí vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti, keďže museli mať so zreteľom ku všetkým okolnostiam o svojom vlastníctve na základe
vyššie uvedeného dôvodné pochybnosti (aj keď nepochybne boli subjektívne presvedčení o svojom

vlastníctve; viď uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 97/2009 zo dňa 30.03.2011). Súčasne prvostupňový
súd zdôraznil, že pôvodný navrhovateľ R. M. vo svojom návrhu na začatie konania tvrdil, že on sám
nadobudol výlučné vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, a to na základe dedenia v
podiele o veľkosti 20/36 a súčasne, zrejme vo zvyšnom podiele o veľkosti 16/36, vydržaním na základe
oprávnenej držby, do ktorej vstúpil po smrti jeho matky I. M., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej

XX.XX.XXXX. Ak by aj súd vychádzal z tohto skutkového tvrdenia pôvodného navrhovateľa, ktoré
navrhovatelia po jeho smrti v ďalšom nijakým spôsobom nespochybňovali a svojou argumentáciou naň
nadviazali, pôvodný navrhovateľ by výlučné vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti (t. j. vrátane podielu,
ktorý nenadobudol dedením) nadobudol najneskôr dňa 10.09.1994 (v zmysle ust. § 134 ods. 1 a3 v spojení s ust. § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka), t. j. uplynutím 10-ročnej
vydržacej doby podľa cit. ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb.,
ktorá by začala plynúť najneskôr od 10.09.1984, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Štátneho

notárstva v Žiline č. k. 4D 1645/82-98 zo dňa 28.10.1983 v dedičskej veci po poručiteľke I. M., rod.
G.. Ak mal teda R. M. nadobudnúť výlučné vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti za svojho života, o čom
navrhovatelia museli vedieť, aj keby navrhovatelia vstúpili do oprávnenej držby po smrti ich právneho
predchodcu, t. j. po 07.02.2012, ku dňu rozhodnutia súdu v prejednávanej veci, t. j. ku dňu 25.11.2014
by nemohli nadobudnúť vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, a to vzhľadom k tomu, že ku

dňu im 25.11.2014 nemohla uplynúť 10-ročná vydržacia doba podľa cit. ust. § 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. Do tejto vydržacej doby si
totiž navrhovatelia nemohli započítať držbu ich právneho predchodcu - pôvodného navrhovateľa R. M.,
keďže v prípade pravdivosti skutkových tvrdení navrhovateľov, (ako už bolo uvedené vyššie), nadobudol
výlučné vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti najneskôr ku dňu 10.09.1994, teda od 10.09.1994 by bol
až do svojej smrti dňa 07.02.2012 vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Zo samej podstaty vydržania

vlastníckehoprávatotižvyplýva,ževydržaťvlastníckeprávomôželennevlastníkvecipráve naúkor
jej pravého vlastníka, a teda si môže započítať v zmysle cit. ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka
v znení zákona č. 509/1191 Zb. dobu, po ktorú mal opäť ako nevlastník vec v oprávnenej držbe jeho
právny predchodca (napr. ak nevlastník ako oprávnený držiteľ vec prevedie kúpnou zmluvou na ďalšiu
osobu - kupujúceho, kupujúci si tak môže ako ďalší oprávnený držiteľ započítať do vydržacej doby dobu,

po ktorú mal vec v oprávnenej držbe predávajúci).
Okrem toho navrhovatelia v konaní nepreukázali ani titul pre svoj vstup do oprávnenej držby spornej
nehnuteľnosti, t. j., že mali nadobudnúť na základe rozhodnutia (osvedčenia) dedičského súdu spornú
nehnuteľnosť v akomkoľvek spoluvlastníckom podiele dedením po pôvodnom navrhovateľovi
- poručiteľovi R. M. (samozrejme iba v prípade, že by tento bol v nejakom podiele ku dňu svojej smrti

iba oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti, teda nie jej výlučným vlastníkom).
Okresný súd tiež uviedol, že z pohľadu navrhovateľmi požadovaného určenia ich vlastníckeho práva k
spornej nehnuteľnosti, teda z pohľadu konštatovaného nepreukázania ich vlastníckeho práva k spornej
parcele KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P. (vzhľadom na uvedené dôvody zamietnutia
návrhunavrhovateľov)bolanapokonnepodstatnáotázkavlastníctvaI.M.,rod.G.kparcelePKNč.1252,

k. ú. P., resp. jej časti zodpovedajúcej spornej parc. KN-C č. 787/1 - záhrady o výmere 512 m2, k. ú. P.
a súd sa tak zodpovedaním tejto otázky ani bližšie osobitne nezaoberal, keďže aj prípadná existencia
vlastníckeho práva I. M., rod. G. k spornej nehnuteľnosti, ku dňu jej smrti, t. j. ku dňu 08.10.1982, by
nemohla nič zmeniť na dôvodoch rozhodnutia súdu v prejednávanej veci. Len
skutočne na margo otázky vlastníctva I. M., rod. G., si okresný súd poznamenal, že zo skutkového stavu

uvedeného vyššie vyplýva pochybnosť o navrhovateľmi tvrdenom výlučnom vlastníctve
nehnuteľnosti I. M., rod. G.. Dotknutá PKN parcela č. 1252, ktorej časti zodpovedá sporná parcela KN-C
č. 787/1 totiž nebola zapísaná len v PK vložke č. 1363 a č. 1364, ako na tieto poukazovali navrhovatelia,
ale aj v ďalších vyššie spomenutých PK vložkách (vrátane PK vložke č. 119, z ktorej zápisov v časti B,
odvodzovali svoje vlastníctvo odporcovia), a to v každej s poznámkou "dľa dŕžavy" s odkazom na PK

protokol č. 574. Pochybnostiam súdu nasvedčuje taktiež Dohoda spísaná na MNV v
Kolároviciach dňa 13.09.1967, z ktorej je možno vyvodiť, že I. M., rod. G. s určitosťou nebola
k tomuto dňu výlučným vlastníkom parcely PKN č. 1252, k. ú. P., keďže sa k tomuto dňu večitého úžitku
v prospech nej mali odplatne vzdať T. D. za odmenu 100,- Kčs, E. P., rod. M. za odmenu 300,- Kčs
a H. P. za odmenu 50,- Kčs a za parcelu, ktorá sa nachádza za E. domom, pričom I. M., rod. G. dňom

podpísania Dohody mala parcely prebrať a ešte len vstúpiť do ich úžitku. Súčasne z obsahu Dohody
vyplýva, že R. J. ako účastník tejto Dohody sa nevzdal v prospech I. M., rod. G. večitého úžitku k parc.
č. 1252, ale k parcelám č. 1257/1 a č. 1257/2. Uvedenému záveru nasvedčujú aj zápisy v jednotlivých
PK vložkách, v ktorých bola zapísaná parcela PKN č. 1252. Preto v zmysle ust. § 134 ods. 2
OZ v znení účinnom do 31.03.1983 nemohla z dôvodu nepreukázania registrácie tejto dohody štátnym

notárstvom nadobudnúť I. M., rod. G. zmluvne žiadne spoluvlastnícke podiely k parcele PKN
č. 1252, k. ú. P.. Súčasne s poukazom na judikatúru (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo
283/2009 zo dňa 27.10.2010, rozsudok NS ČR, spis. zn. 22 Cdo 490/2001 zo dňa 10.10.2002) takáto
Dohoda nemohla viesť ani k prípadnému vydržaniu vlastníckeho práva k parcele PKN č. 1252, k. ú. P.
v celosti I. M., rod. G.. Na druhej strane bolo možné zo zisteného skutkového stavu vyvodiť, že I. M.,

rod. G. bola v určitom podiele vlastníčkou parcely PKN č. 1252. Určenie vlastníctva I. M., rod. G. však
nebolo predmetom prejednávanej veci a vzhľadom k neuneseniu dôkazného bremena navrhovateľmi
na preukázanie existencie právneho dôvodu vzniku ich vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, sa súd v
ďalšom už otázkou vlastníctva I. M., rod. G. k spornej nehnuteľnosti nezaoberal.Obdobne s poukazom na konštatované dôvody rozhodnutia vo veci samej sa súd v ďalšom už bližšie
nezaoberal ani otázkou vlastníctva spornej nehnuteľnosti pôvodným navrhovateľom R. M. ku dňu jeho
smrti, t. j. ku dňu 07.02.2012. Pokiaľ ide o otázku vlastníckeho práva odporcu v rade III/ (resp. pred tým

odporcov v rade I/ a II/) spornej nehnuteľnosti, otázka určenia vlastníckeho práva odporcov v rade I/ až
III/ (resp. určenia, že títo nie sú a neboli vlastníkmi) spornej nehnuteľnosti nebola predmetom konania o
návrhu navrhovateľov, a preto sa ňou súd opätovne s odkazom na dôvody svojho rozhodnutia osobitne
nezaoberal.
Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali žiaden spôsob

nadobudnutia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, a to či už nimi tvrdeným spôsobom nadobudnutia
vlastníctva, alebo akýmkoľvek iným spôsobom podľa cit. ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení zákona č. 509/1991 Zb., z ktorého dôvodu súd ich návrh proti odporcovi v rade III/ zamietol.
Prvostupňový súd tiež uviedol, že nevykonal vo veci navrhovateľmi navrhované dokazovanie svedkami
R. M., I. M. a I. H., ktorých svedecká výpoveď mala súdu objasniť otázku vlastníctva a užívania spornej
parcely, a to z dôvodu, že zodpovedanie otázky faktického užívania spornej nehnuteľnosti v

minulosti by nijakým spôsobom nemohlo ovplyvniť dôvody rozhodnutia súdu, ako boli vyššie uvedené,
keďže tieto dôvody neboli založené na žiadnej skutkovej okolnosti súvisiacej s užívaním spornej
nehnuteľnosti. Pokiaľ sa týka otázky vlastníctva spornej nehnuteľnosti, táto otázka nie je skutkovou,
ale právnou otázkou, pričom svedecká výpoveď preukazuje len skutkové tvrdenia účastníka, nie ním
produkovanúprávnukvalifikáciu,ktorousúdniejenapokonaniviazaný. Zrovnakýchdôvodovsúd

nevykonal ani dokazovanie výsluchom odporcov a odporcami navrhovanej svedkyne R. J.. Súčasne súd
v zmysle ust. § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. rozhodol o nevykonaní dokazovania svedkami D. T., T. T.,
keďže ich svedecká výpoveď mala preukázať, od koho kúpili pozemok pod stavbu ich rodinného domu.
Je zjavné, že títo svedkovia sa mali vyjadriť k otázke, od koho kúpili geometrickým plánom č. 762-438-73
na rozdelenie parcely č. 1252 vyhotoveným Geodéziou Žilina dňa 25.10.1973 novovytvorenú parcelu

EN č. 1252/2 - záhrada o výmere 620 m2. Súčasne sa mali svedkovia vyjadriť bližšie k skutočnostiam
uvedeným v čestnom prehlásení D. T. zo dňa 20.05.2014, podľa ktorého mal stavebný pozemok (s
číslom parc. 1252/2) pod jeho rodinný dom v P. súp. č. XXX, k. ú. P. dostať darom od I. M., rod. G.
ako náhradu za jej dlh jeho matke P. T., rod. M. a že predmetný pozemok parcela č. 1252/2 bol sčasti
vytvorený aj z časti parcely PKN č. 1252 o výmere 230 m2. Akékoľvek skutkové zistenia vyplývajúce z

výsluchu týchto svedkov by opäť nemohli nič zmeniť na záveroch, na ktorých súd svoje
rozhodnutie postavil. Z obdobných dôvodov súd nevykonal dokazovanie ani navrhovateľmi navrhovanou
ohliadkou na mieste samom, ktorá by mohla opätovne len objasniť skutkový stav z hľadiska otázky
užívania spornej nehnuteľnosti v minulosti, resp. v súčasnosti a súčasne ani dokazovanie
znalcom navrhované navrhovateľmi, ktoré malo byť zamerané na zameranie spornej nehnuteľnosti

na mieste samom. Rovnako aj identifikácia pôvodnej parcely PKN č. 1252, k. ú. P. so stavom podľa
registra "C" katastra nehnuteľností vykonaná znalcom, by taktiež nemohla zmeniť nič na dôvodoch, pre
ktoré súd návrh navrhovateľov zamietol. Pokiaľ navrhovatelia žiadali, aby znalcovi bola tiež uložená
otázka výpočtu spoluvlastníckych podielov jednotlivých podielových spoluvlastníkov pôvodnej parcely
PKN č. 1252, súd má za to, že opätovne nejde o otázku skutkovú, ale o otázku právnu, ktorú nijako

neprináleží posudzovať znalcovi, ale výlučne súdu. Pokiaľ navrhovatelia žiadali, aby súd zabezpečil od
Obecného úradu Kolárovice, či bola uvalená na I. M., rod. G. nútená správa za účelom zabezpečenia
poľnohospodárskej výroby, pretože predmetná záhrada tvorila súčasť poľnohospodárskeho podniku,
súd poukazuje na to, že takáto skutková okolnosť je rovnako bez právneho významu vo vzťahu k
dôvodom rozhodnutia súdu vo veci samej. Preukázanie tejto skutkovej okolnosti nemá žiaden vplyv na

záver súdu o tom, že navrhovatelia nepreukázali existenciu žiadneho titulu pre vznik ich vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti.
Napokon súd nepovažoval za potrebné ani osobitne sa zmieňovať o prípadných skutkových zisteniach
vyplývajúcich zo všetkých iných dôkazov produkovaných účastníkmi (najmä navrhovateľmi), ktoré aj
boli v priebehu konania vykonané postupom podľa ust. § 129 O.s.p., avšak neboli bližšie uvedené v

odôvodnení tohto rozsudku, a to vzhľadom k tomu, že akékoľvek takéto skutkové zistenia vyplývajúce
z týchto dôkazov, by opätovne nemohli akýmkoľvek spôsobom zmeniť vyššie uvedené závery, na
ktorých súd postavil svoje rozhodnutie vo veci samej. Tieto skutkové zistenia by mohli objasniť len
otázku nadobudnutia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti či už pôvodným navrhovateľom (prípadne
jeho právnou predchodkyňou I. M., rod. G.), alebo odporcami v rade I/ až III/ (prípadne ich právnou

predchodkyňou R. J., resp. E. J.). S poukazom na uvedené dôvody tohto rozhodnutia by však
preukázanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami navrhovateľov aj tak
nemohlo viesť bez ďalšieho preukázania vyššie špecifikovaného dedičského rozhodnutia po poručiteľovi- pôvodnom navrhovateľovi R. M., ktorým by došlo k prededeniu aj spornej nehnuteľnosti ako aktíva
dedičstva, k záveru súdu o vlastníckom práve navrhovateľov Ia/ až Ic/ k spornej nehnuteľnosti.
Pokiaľ navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovali vykonať dokazovanie

výsluchom seba samých ako účastníkov konania (§ 131 ods. 1 O.s.p.), okresný súd poukázal na to, že
dôkaznej povinnosti účastníka podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. predchádza povinnosť tvrdenia účastníka
podľaust.§101ods.1O.s.p.Aktedaprávnyzástupcanavrhovateľovnapojednávanídňa23.05.2014na
otázku súdu, aké skutkové tvrdenia navrhovateľov majú byť preukázané ich výpoveďami ako účastníkov
konania, uviedol, že nevie uviesť, čo vyplynie z ich výpovedí, ak sa budú vyjadrovať k predmetu sporu,

súd tento dôkaz nevykonal (ust. § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.) jednak z tohto dôvodu a jednak z
dôvodu, že ani výpoveď navrhovateľov nemohla bez pochybností preukázať existenciu dedičského
rozhodnutia po poručiteľovi R. M., ktorého súčasťou by bolo aj rozhodnutie o dedičstvo spočívajúcom v
spornej nehnuteľnosti, bez preukázania čoho súd, ako to vyššie vysvetlil, nemohol návrhu navrhovateľov
vyhovieť. Ak právny zástupca navrhovateľov namietal, že nevykonaním výsluchu navrhovateľov ako
účastníkov konania podľa ust. § 131 ods. 1 O.s.p. dôjde zo strany súdu k porušeniu práv navrhovateľov

podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,akoajčl.46ods.1ačl.48ods.
2 Ústavy SR, súd I. stupňa sa s takouto argumentáciou právneho zástupcu navrhovateľov nestotožnil.
Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 32Cdo 4892/2010 zo dňa 24.05.2011,
ktorého argumentáciu si súd dovolil osvojiť a nepovažuje za potrebné k nej už nič dodávať: "Zatiaľ čo
prednesy a iné procesné úkony slúžia k tomu, aby účastník mohol uviesť svoje tvrdenia, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci a realizovať ďalšie svoje procesné práva
alebo plniť svoje procesné povinnosti, je výsluch účastníka konania (§ 131 O.s.p.) jedným z dôkazov
(dôkazných prostriedkov) slúžiacich na preukázanie tvrdení účastníka (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Výsluch
účastníka konania má tak postavenie jedného z radu do úvahy prichádzajúcich dôkazov (dôkazných
prostriedkov), ktorými súd zisťuje skutkový stav veci. Pri výsluchu sa účastník konania vyjadruje k

rozhodným skutočnostiam (ku skutočnostiam významným pre skutkové zistenia); tento výsluch neslúži
a nemôže slúžiť na realizáciu jeho procesných práv účastníka. Ak rozhodne preto súd o veci samej bez
výsluchu účastníka, nemôže sa v žiadnom prípade jednať o taký postup, ktorým by účastníkovi bola
odňatá možnosť konať pred súdom, pričom nezrealizovanie tohto dôkazu mu nijako nebráni vyjadriť sa
k veci (§ 118 ods. 1 O.s.p.) alebo k ostatným vykonané dôkazy (§ 123 O.s.p.). Ak preto vytýka dovolateľ

súdom, že mu nevypočutím jeho osoby ako účastníka konania odňali možnosť sa vyjadriť k
prejednávanej veci, ide o námietku nedôvodnú".
Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí sa domáhali

jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie; alternatívne navrhli, aby odvolací súd
rozsudokokresnéhosúduzmeniltak,ženávrhunavrhovateľovvradeIa/,Ib/,Ic/vcelomrozsahuvyhovie
a zaviaže odporcov v rade I/ až III/ nahradiť im trovy prvostupňového i odvolacieho konania.
Primárne namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v dôsledku nezrozumiteľnosti alebo
nedostatku jeho dôvodov. Podľa ich názoru prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým,

že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhovatelia v rade Ia/ až Ic/ vedú spor proti odporcom v rade I/ až III/ o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pôvodný navrhovateľ PhDr. R. M., CsC. nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom T. - S., Z. XX, zomrel dňa XX.XX.XXXX. Navrhovatelia v rade Ia/, Ib/, Ic/ sú jeho
právnymi nástupcami. Pôvodný navrhovateľ PhDr. R. M., CsC. nebol v tomto konaní vypočutý, na

rozdiel od odporcov v rade I/ až III/ a konajúci sudca odmietol vypočuť v konaní aj navrhovateľov
v rade Ia/, Ib/ a Ic/, čo je zrejmé a zistiteľné zo zápisnice z pojednávania zo dňa 23.05.2014. Právny
zástupca navrhovateľov navrhol súdu vykonať výsluch navrhovateľov, keďže doteraz od začiatku sporu
k predmetu sporu neboli vôbec vypočutí. Navrhol tiež, aby sa vo veci urobila ohliadka na mieste samom,
noanitátonebolaokresnýmsúdomvykonaná.Pokiaľkonajúcisudcapostupovaltak,žeprávnyzástupca

navrhovateľov bol uzrozumený s tým, že dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 1
veta prvá O.s.p. predchádza povinnosť tvrdení účastníkov v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p., takýto postup
odvolatelia považujú za šikanu zo strany konajúceho sudcu a poukazujúc pritom na ust. § 125 O.s.p.,
keď jedným z dôkazných prostriedkov je aj výsluch účastníkov. Ak sudca odvolávajúc sa na znenie
ust. § 101 ods. 1 O.s.p. odmietal vypočuť v konaní navrhovateľov ako účastníkov konania podľa ich

názoru im odňal vedomé právo konať pred súdom. Pokiaľ sú v ust. § 125 O.s.p. označené dôkazné
prostriedky, ktoré možno použiť pred súdom, podľa názoru odvolateľov je neprijateľné, aby sudca v
konaní účastníkov konania nevypočul. Napokon na str. 12 zápisnice z pojednávania dňa 23.05.2014 súd
rozhodol tak, že dôkaz výsluchom účastníkov konania navrhovateľov v rade Ia/ a Ib/ nevykoná. Okremtoho, je absolútne neprijateľné, ak sudca poučil navrhovateľov že pre prípad ich neúspechu v konaní,
môžu takýto jeho procesný postup namietať. Tým bol podľa ich názoru výsledok prejednávanej veci
prakticky jasne čitateľný. Odvolatelia tiež namietali porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

Ústavy SR, keďže im bolo odopreté právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v tomto konaní
a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Predmetom návrhu je nehnuteľnosť špecifikovaná vo výroku napadnutého rozsudku, ktorú považujú
odvolatelia za svoju dedovizeň, o ktorú ich odporcovia v rade I/ až III/ chceli pripraviť. Okresný súd v
konaní nezisťoval skutkový stav, ktorý predchádzal rozhodnutiu o dedičstve po poručiteľoch I. J., rod.

Q. (01.08.1896 až 11.03.1982) sp. zn. 4D 598/82 a R. J. (12.05.1890 až 31.03.1982) pod
sp. zn. D 598/82-68 prospech E. J. na jednej strane a rozhodnutiu o dedičstve s dodatočne objaveného
majetku po poručiteľke I. M., rod. G. (02.04.1905 až 08.10.1982) sp. zn 4D 1645/82-91 v
prospech R. M. na druhej strane. Popis tejto problematiky sa nachádza na str. 8 napadnutého rozsudku.
V oboch dedičských rozhodnutiach bola prejednaná PKN parcela č. 1252 (a tiež PKN parcela č. 1257)
v kat. ú. P., okres T.. Rozhodujúcou pre navrhovateľov je PKN parc. č. 1252 (C-KN

parc. č. 787), ktorá je predmetom tohto sporu. PKN parcela č. 1252 mala podľa identifikácie Strediska
geodézie v Žiline v roku 1971 výmeru 763 m2 a podľa pozemkovej knihy bola zaznamená v 8 vložkách.
Podľa tejto identifikácie podiel užívateľky I. M. na PKN parcele č. 1252 v PK vložke 1364 tvoril 636 m2,
čo zodpovedalo 30/36 a zvyšných 127 m2 patril užívateľke P. M., rod. T.. Podľa PK vložiek č. 1363 a č.
1364 vlastníctvo I. M., rod. G., zdedenej po rodičoch E. G. a E. rod. D. predstavovalo podiel

2/36 (podiel 2/36 vo vložke č. 1363 a podiel 18/36 vo vložke č. 1364). V roku 1974 väčšinová
vlastníčka PKN parcely č. 1252 I. M., rod. G. iniciovala delenie PKN parc. č. 1252 pre stavbu rodinného
domu pre synovca D. T., ako kompenzáciu za dlh jeho matke. Do stavebného pozemku PKN parc. č.
1252/2 boli zahrnuté podiely PKN parc. č. 1252 troch vlastníkov (E. T., rod. P. s manželom a synom, PK
vložka č. 863 D./Q. T. s manželkou rod. P., PK vložka č. 1964, Q. R., rod. C., PK vložka č. 2017), ktoré I.

M., rod. G., vyplatila; a tiež podiely, ktoré zdedila po svojom manželovi R. M., staršom, a to z PKN parc.
č. 1258, PK vložka č. 1093 a PKN parc. č. 1257/3, PK vložka č. 2090. Zostatková nehnuteľnosť PKN
parcela č. 1252 (1252/1) o rozlohe 533 m2 pripadla podľa Rozhodnutia o prípustnosti stavby pre D. T.
(OMV - Odbor výstavby a územného plánovania v Žiline č. j. 1209/74-Aš z 30.07.1974) v pomere 5/6 I.
M. a v podiele 1/6 P. M., rod. T., ktorá žiaden podiel v PKN parcele č. 1252 nevlastnila a od roku 1938

ho už ani neužívala. Zostatkové nehnuteľnosti PKN parc č. 1252/1 o výmere 533 m2 (iným zameraním
vznikla výmere 531 m2) boli pravdepodobne okrem vlastníctva I. M. v podiele 2/34 z PK vložky č. 1363
a č. 1364 obsiahnuté aj podiely O. M., PK vložka č. 1768, O. U. s manželkou, rod. U. PK vložka č. 1436,
ktorých R. M. starší vyplatil v roku 1938 (čestné prehlásenie O. M. (1897-1973) o spomínanom vyplatení
podielnikov z 12.09.1967 s chybnými údajmi PKN parc. č. 1952 a č. 1957 v úradne overenej kópii, ktorá

je súčasťou spisu a sprevádza ho notárske potvrdenie podielu O. M. PKN parc. č. 1252 ako dôkaz o
technickej chybe a tiež čestné vyhlásenie I. M., rod. G. (18.12.1936, jeho nevesty, že ide o PKN parc. č.
1252 a č. 1257). Nemožno zabudnúť zahrnúť do tejto kategórie ani podiely vlastníkov vyplatením ktorých
sa I. M. pokúšala získať celú PK vložku č. 1363 (nielen jej podiel 2/36) pomocou dohody napísanej dňa
13.09.1967 na MNV v Kolároviciach. Nesporne do tejto zostatkovej nehnuteľnosti PKN parc. č. 1252/1

o výmere 533 m2 patril aj podiel R. J. s manželkou I., rod. Q., ktorí podľa PK vložky č. 119 vlastnili
najmenšiu časť z PKN parcely č. 1252 v podiele 1/36. O ich podiele sa navrhovatelia dozvedeli v roku
1975, keď brat manžela navrhovateľky - C. chcel postaviť rodinný dom na PKN parc. č. 1252
(pre stavebný pozemok sa počítalo s celou zostatkovou rozlohou PKN parc. č. 1251 o výmere 533 m2),
č. 1253 a č. 1256 a stavba mu bola schválená OMV v Žiline odborom poľnohospodárstva, lesného a

vodného hospodárstva č. j. PVLH-25/75-212.1/Šk zo dňa 06.10.1975. Z rodinných dôvodov sa napokon
stavba nezrealizovala, ale je jedným z dôkazov o užívaní spornej nehnuteľnosti M.. Zostatková PKN
parcela č. 1252 o výmere 533 m2 nepochádza z PK vložky č. 119, ale zahŕňala tiež vlastníctvo I. M.
získané dedením (PK vložka č. 1363 a č. 1364), ako aj vyplateným podielom (vložka č. 1768, č.1436 a
zvyšok z PK vložky č. 1363). Vyplatenie podielu sa nepodarilo zmluvne zaznamenať ani jej manželovi R.

M. a tiež ani jeho manželke I. M., rod. G., no slúžila ako dôkaz ich dobromyseľnej držby spornej parcely.
Rozhodnutie o dedičstve po poručiteľovi R. J. pod sp. zn. D 598/82-68 vykonateľné 17.06.1983 syn E.
J. získal zo zostatkovej PKN parc. č. 1252/1 ideálne podiely, čiže celých 533 (resp.
531 m2). V praxi by to znamenalo, že celá zostatková časť PKN parc. č. 1252 prešla do bezpodielového
vlastníctva E. J. a jeho nadobudnutie flagrantne porušil vlastnícke práva I. M.. Odvolatelia namietali

jednotlivédôkazy,zktorýchvychádzalprvostupňovýsúdprisvojomrozhodnutí.OdkedyE.J.vroku1983
získal neprávom celú zostatkovú časť PKN parc. č. 1252 o rozlohe 531 m2, nikto jeho ani jeho manželku
R. J., rod. I. na nej nevidel. Navrhovatelia tiež namietali, že tvrdenia odporcov v priebehu celého
prvostupňového konania, ktoré považujú za nepravdivé. Navrhovateľka v rade Ia/ tvrdila, že jej manželnemal dôvod žiadať J. o užívanie sadu, pretože z titulu dedenia mu prináležal podiel 20/36 z PKN parc.
č. 1252 (CK-N parc. č. 787) z titulu užívania 30/36 i z titulu dlhoročnej dobromyseľnej držby patril M.. R.
J. a E. J. nikdy nepracovali na uvedenej nehnuteľnosti, ani nikto ich tam nevidel. Dôkazom nepravdivosti

ďalšieho tvrdenia je žiadosť odporcu v rade I/ s manželkou o výstup z úžitku z 09.09.2006 adresovaná
manželovi navrhovateľky v Ia/ R. M. mladšiemu s odôvodnením, že od 01.11.2006 chcú túto kúpenú
parcelu sami obhospodarovať. Právny predchodca navrhovateľov nemohol tušiť, že od roku 1983
nie je vlastníkom zostatkovej PKN parcely č. 1252 (CK-N parc. č. 787), keďže mal právny vzťah k tejto
nehnuteľnosti na základe rozhodnutia o dedičstve po poručiteľke I. M., rod. G. sp. zn. 4D 1645/82-91

o dodatočne objavenom majetku, v ktorom konaní boli prejednané aj podiely na PKN parc. č. 1252
zapísané v PK vložkách č. 1363 a č. 1364, naďalej platil za spornú nehnuteľnosť daň a nik ho od augusta
2005 v jej užívaní nerušil. V tom čase chcel odovzdať chalupu s okolím tvoriacim poľnohospodársku
usadlosť synovi E. M., nar. XX.XX.XXXX. Až vtedy sa pôvodný navrhovateľ na katastrálnom úrade
dozvedel, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti. R. J., rod. I., ktorá nadobudla nehnuteľnosť osvedčením
o dedičstve sp. zn. D 630/99, Dnot 100/99 právoplatným 14.01.2001. Pani J. chcela nehnuteľnosť

právnemupredchodcovinavrhovateľovpredať,ktorúvšakvčasejehoneprítomnostivKanadeodpredala
dňa 16.12.2011 odporcovi v rade I/. Až následne sa manžel navrhovateľky v rade I/ dozvedel, že E. J.
v roku 1997 predal z CK-N parc. č. 787 19 m2 D. T. za účelom povinnej legalizácie plynovej prípojky (V
9689/97-3) totožných s 19 m2, ktoré menovanému venovala I. M., rod. G. už v roku 1979 v čase, keď
staval plot. D. T. uskutočnil vklad svojej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností až v roku 1997, po 23

rokoch od darovania. Nový geometrický plán č. 10978283-423/79 bol vyhotovený s inými parametrami
a vychádzal z iných zdrojov. Na uvedenú skutočnosť upozorňovala navrhovateľka v rade I/ vedúcu
katastrálneho odboru OÚ v Bytči. Podľa rozhodnutia o dedičstve po poručiteľke I. M., rod. G. sp. zn. 4D
1645/82-98 z roku 1983 R. M. mladší nadobudol PKN parc. č. 1252 v podiele 20/36 (2/36 vo vložke č.
1363 a podiel 18/36 vo vložke č. 1364). Ak sa tieto jeho podiely ocitli v ideálnych podieloch PKN parc.

č. 1252 (CK-N parc. č. 787) podľa rozhodnutia o dedičstve po poručiteľovi R. J. pod sp. zn. D 598/82-68
vykonateľnom 17.06.1983, jedná sa o duplicitné vlastníctvo v tej istej nehnuteľnosti. V danom prípade je
zisťovanie skutkového stavu v prejednávanej veci nevyhnutné, no prvostupňový tak za celý čas trvania
súdneho sporu nič v tomto smere neurobil. Bez dôkladného poznania skutočnosti, závery vyúsťujúce
do jeho rozhodnutia nemôžu byť spoľahlivé ani objektívne. Hoci právny predchodca navrhovateľov v

úvode svojho sporu nebol veľmi presvedčivý, jeho právna nástupkyňa - navrhovateľka v rade I/ doručila
do spisu okresnému súdu elaborát na tému „Duplicitné vlastníctvo". Všetky skutkové tvrdenia a listinné
dôkazy sú súčasťou modrej zložky pripojenej navrhovateľkou v rade I/ do spisu. Okrem toho súd prvého
stupňa nemohol dospieť na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam. Jedná sa o
referencie z katastra, ktorým málokto rozumie. Katastrálny úrad v tejto veci nepodal žiadne presvedčivé

argumenty v prospech jednej alebo druhej strany. M. mali účasť vo viacerých vložkách ako J. (vložka č.
1363, č.1364, ako aj tri zahrnuté do stavebného pozemku pre D. T.) neformálnou dohodou podpísanou
na MNV v Kolároviciach 13.09.1967 mali nadobudnúť celú vložku č. 1363. Záznamy o prevodoch z
jednej PK vložky do druhej absentujú najmä pri kľúčových PK vložkách č. 1363, č. 1364 a č. 119. Okrem
toho vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je to, že po úmrtí pôvodného

navrhovateľa R. M. sa navrhovatelia v rade Ia/, Ib/ a Ic/ prihlásili na pokračovanie v prebiehajúcom spore.
Pokiaľ ide o nehnuteľnosti v k.ú. P. navrhovatelia patria do okruhu dedičov po poručiteľovi
R. M., no k rozhodnutiu o tomto dedičstve zatiaľ nemohlo dôjsť pre neukončený spor a pre prebiehajúci
proces ROEP v k. ú. obce P.. Navrhovatelia disponujú rozhodnutím o dodatočne objavenom majetku po
poručiteľke I. M., rod. G., pod sp. zn. 4D 1645/82-91, ktorého nadobúdateľom je pôvodný navrhovateľ,

teda manžel navrhovateľky v rade Ia/ I. M.. V ňom sú zahrnuté obe PK vložky č. 1363 a č.
1364, ktoré v roku 1982 bez vedomia navrhovateľov zmenili vlastníka. Navyše, v rámci pripravovaného
dedičského konania po poručiteľovi R. M. (právnom predchodcovi navrhovateľov) v identifikácii parciel
č. j. 219/02 OÚ katastrálneho odboru Bytča je vo vložkách č. 1363 a č. 1364 záznam prevedené v
podiele 1/1 na nového vlastníka. Jedná sa o teda o konkrétne dôkazy porušovania vlastníckeho práva

navrhovateľov, ktoré oni nemôžu tolerovať. Ani R. J. nemohla previesť väčší podiel než aký vlastnila.
Nehnuteľnosť - pozemok č. 787/1 je záhrada a slúži ako prístup do hospodárskych budov navrhovateľov
v rade Ia/ až Ic/ a nachádza sa medzi rodinným domom navrhovateľov a ich hospodárskou budovou.
Je teda logické, že sporná nehnuteľnosť patrí k rodinnému domu navrhovateľov, nachádzajúcemu sa
v k.ú. P..

Navrhovatelia tiež pripojili k opravnému prostriedku aj argumentáciu, ktorú už v písomnej podobe
predkladali v prvostupňovom konaní súdu.Odporcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd odvolanie navrhovateľov proti
výroku o zastavení konania vo vzťahu k odporcom v rade I/ a II/ odmietol a vo zvyšnej časti, aby
napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Odmietli tvrdenie odvolateľov o tom, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď ich okresný
súd nevypočul ako účastníkov konania ( § 131 ods. 1 O.s.p.). Poukázali pritom na
znenie ust. § 125 vety prvej O.s.p. a konštatovali, že dokazovanie nemá tri fázy, prvou fázou je tvrdenie
účastníka konania o určitej skutočnosti, v dôsledku (ne)existencie, ktorej odvodzuje svoje uplatňované,
resp. bránenie právo. Splnením povinnosti tvrdiť rozhodnú skutočnosť vzniká automaticky dôkazná

povinnosť, ktorou označí dôkazný prostriedok, vykonaním ktorého účastník konania presvedčí súd
o pravdivosti svojho tvrdenia. Následne súd podľa ust. § 132 O.s.p. vyhodnotí dôkazy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Navrhovatelia, a to najmä navrhovateľka
v rade Ia/ na otázku sudcu nevedela odpovedať, čo chce preukázať svojím výsluchom. Odporcovia
zdôraznili, že navrhovatelia odvodzovali svoje právo po pôvodnom navrhovateľovi, ktorý bol v konaní
vypočutý a žiaden z navrhovateľov neuskutočnil žiaden hmotno-právny úkon, z ktorého by vyplývala

existencia nároku, a ktorý by súdnou cestou žiadali priznať. Odporcovia poukázali na nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. II. ÚS 182/02 zo dňa 11.11.2003, z ktorého vyplýva, že z práva na verejné
prejednanie veci a v prítomnosti účastníka a z práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
nevyplýva bezpodmienečne právo na vykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu, vrátane dôkazu
výsluchom účastníka. Je samozrejme potrebné dôsledne rozlišovať dôkaz výsluchom účastníka od

tvrdení účastníka a jeho prednesov pri pojednávaní. Dôkaz výsluchom účastníka konania nie je určený
na to, aby pri ňom účastník uvádzal svoje tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach, ani aby sa touto
formou vyjadroval k iným vykonaným dôkazom. K tomu slúžia práve prednesy účastníka a jeho procesné
úkony. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníkom teda bez ďalšieho neznamená porušenie článku 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Vykonanie dôkazu výsluchom účastníka predpokladá, že je

potrebné preukázať tvrdenia, ktoré už boli prednesené a že jeho prostredníctvom majú byť preukázané,
pričom ide o poslednú možnosť, ktorá prichádza do úvahy vtedy, ak tieto tvrdenia nemožno preukázať
inak. Ak má súd rozhodnúť, či účastníka k dôkazu vyslúchne, musí predovšetkým presne vedieť, aké
skutočnosti majú byť týmto dôkazom preukázané. Pri správnom postupe súdu preto neprichádza do
úvahy, aby ešte len vlastným výsluchom účastníka boli doplňované neúplné, či chýbajúce skutkové

tvrdenia.NavrhovateľkavradeIa/využilasvojeprávozakotvenévust.§101ods.1O.s.p.aopísalaurčité
skutočnosti vo svojom 26-stranovom elaboráte. Navrhovatelia si mohli uplatniť svoje práva a
namiesto výsluchu účastníka konania mohli potom ako Krajský súd v Žiline zamietol námietku zaujatosti
voči Mgr. P. adresovať súdu podanie, v ktorom by boli opísané skutočnosti, ktoré v rámci výsluchu
účastníka chceli uviesť. Navrhovatelia však túto možnosť nevyužili. Odporcovia poukázali na uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 08.11.2001 sp. zn. 1 Sžr/38/2011 v zmysle ktorého Najvyšší súd SR dáva do
pozornostizásadu,ktoráplatilaužvrímskompráve,podľaktorej„vigilantibusiurascriptasunt,"t.j.„práva
patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)", teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,

aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním, môžu strácať svoje
práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných
ustanovení." Právny zástupca navrhovateľov si sám odporuje, keď na jednej strane napáda postup súdu
spočívajúci v nevykonaní dôkazu výsluchom účastníkov konania a na strane druhej v spojení s článkom
48 ods. 2 Ústavy SR namieta, že sa nemohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Následne

právny zástupca odporcov konštatoval, že v odvolaní na str. 4 až 9 text odvolania, je pravdepodobne
totožný s 26-stranovým podaním napísaným a podpísaným navrhovateľkou v rade Ia/. Odporcovia
tiež dodali, že právny zástupca podal na súd absolútne nesprávny návrh, vymedzil nesprávne okruh
účastníkov konania, uskutočnil v konaní viacero chybných procesných krokov, prehliadol aktuálnu
judikatúru týkajúcu sa tejto veci, nereflektoval procesným podaním na smrť účastníka konania a zobral

návrh voči odporcom v rade I/ a II/ späť, v dôsledku čoho ako dominus litis nasmeroval celý súdny
spor k prehre. Odvolanie pod bodom 2 je podľa názoru odporcov nezrozumiteľné. Právny zástupca
navrhovateľov neoznačil dôkazy, z ktorých podľa jeho názoru súd čerpal skutkové zistenia a neuviedol
(podľa neho) správne skutkové zistenia, ku ktorým mal súd prísť pri hodnotení týchto dôkazov. Túto časť
podania vyhodnotil právny zástupca odporcov ako urážlivú a opovrhujúcu. Pokiaľ odvolatelia namietali,

že v konaní došlo k vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odporcovia
zdôraznili, že procesným úkonom, ktorý osoba oznámi, že patrí do okruhu dedičov a vstupuje do konania
namiesto pôvodného účastníka konania, súd nemôže na základe tohto úkonu priznať právo. Okrem
toho, každý z navrhovateľov žiadal súd o priznanie spoluvlastníckeho podielu k spornej nehnuteľnosti vovýške 1/3, pričom zo žiadnej (objektívnej či subjektívnej) právnej skutočnosti (právny úkon, rozhodnutie
súdu a pod.) nevyplýva, že v tejto nehnuteľnosti majú navrhovatelia nadobudnúť žiadaný spoluvlastnícky
podielkspornejnehnuteľnosti.Pokiaľprávnyzástupcanavrhovateľovneuvádzavosvojompodanípodľa

neho správne právne posúdenie veci a správne ustanovenie právneho predpisu, ktoré mal súd na danú
vec aplikovať a aký mal byť zistený skutkový stav, táto časť jeho podania je neúplná a odvolací súd
by mal jeho opravný prostriedok z tohto dôvodu odmietnuť. Rovnako nie je zrejmé, prečo navrhovatelia
napádajú aj výrok súdu o tom, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Odvolací súd v danom štádiu nemôže rozhodnúť o trovách odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možné napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (podľa § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.) a po preskúmaní ho bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) ako vecne
správny vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľov a v závislom výroku o trovách konania podľa §

219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V tejto časti odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym

skutkovým zisteniam a návrh navrhovateľov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj správne
právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním
zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky navrhovateľov v rade 1a/ až 1c/ uvedené v opravnom
prostriedku, a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Odvolatelia vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam len zopakovali
argumentáciu prezentovanú v prvostupňovom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnili so skutkovými

a právnymi závermi prvostupňového súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané
je teda vždy vecou súdov (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Prvostupňový súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo tvrdenia navrhovateľov nepovažoval za pravdivé v
kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Na strane druhej bola tak v konaní preukázaná
pravdivosť tvrdení odporcu v rade III/. Z obsahu spisového materiálu vyplýva neunesenie dôkazného

bremena navrhovateľov v tomto súdnom konaní. Odvolací súd vo všeobecnej rovine k výsledkom
dokazovania a jeho hodnoteniu zo strany prvostupňového súdu pre úplnosť udáva, že v sporovom
konaní primárne nesie dôkazné bremeno navrhovateľ v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú
žalobe vyhovieť, ak budú tieto tvrdenia preukázané a na strane druhej i odporca nesie dôkazné
bremeno tých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju obranu proti žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú

skutkovú okolnosť, ktorá je medzi účastníkmi sporná a pre rozhodnutie dôležitá, postihne nepriaznivý
dôsledok toho účastníka, ktorý mal v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o
navrhovateľovaichskutkovétvrdeniaadôkazynavrhnutévtomtokonaní.Akpovykonanomdokazovaní
nie je možné urobiť záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka o určitej skutkovej okolnosti, ale ani
záver o nepravdivosti tohto tvrdenia, znamená to, že tvrdená skutočnosť nebola preukázaná. Dôsledok

neunesenia dôkazného bremena, v danom prípade na strane odporcu, sa premietol do rozhodnutia súdu
prvého stupňa.Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že výsluch účastníka konania je iba jedným z
dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O.s.p. (viď ZSP 26/2000). Navrhovatelia

produkovali v konaní množstvo listinných dôkazov. Okresný súd vychádzal v konaní zo skutkových
tvrdení, ktoré navrhovatelia a ich právny predchodca prezentovali počas celého prvostupňového
konania. Navyše, títo účastníci boli v konaní zastúpení advokátom. Obsahom prednesu účastníka má
byť iba prednes skutkových tvrdení, o ktoré opiera uplatnené nároky a jeho vyjadrenie a reakcia na
prednesy, tvrdenia a argumenty druhej strany. To všetko zabezpečoval zo strany odporcov v konaní

ich právny zástupca. Na druhej strane, výsluch účastníka konania by mal obsahovať popis skutkového
stavu, priebehu skutkových udalostí bez toho, aby sa účastník vyjadroval k prednesom
a argumentom druhej procesnej strany. Navrhovatelia v konaní pred okresným súdom neprezentovali,
ktoré nimi tvrdené skutkové okolnosti majú byť preukázané práve ich výsluchom v konaní. Súd v
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v

rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníka konania. Ak
súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, takýto jeho postup nemožno považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). Okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia vychádzal z množstva dôkazov produkovaných procesnými stranami v konaní a riadne v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo niektoré z dôkazov navrhnutých obidvomi procesnými

stranami nevykonal. Napokon okresný súd v súlade s ust. § 132 O.s.p. všetky dôkazy vyhodnotil
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom
starostlivosti prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Ani námietka odvolateľov o tom, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná. Okresný súd sa
dôsledne zaoberal všetkými procesnými návrhmi navrhovateľov, ktoré boli v konaní prezentované a po
riadne vykonanom dokazovaní vo veci aj meritórne rozhodol. V priebehu konania
prvostupňový súd dôsledne poučoval účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach, a to aj
nad rámec povinnosti upravenej v ust. § 5 O.s.p., keďže títo boli zastúpení v konaní advokátom. Za

takéhoto stavu nie je pravdivým tvrdenie odvolateľov, že by sa nemohli v konaní vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Keďže navrhovatelia boli v konaní zastúpení advokátom, tento prezentoval v
ich mene stanoviská svojich klientov k prejednávanej veci.
Vo vzťahu ku genéze týkajúcej sa zápisov v evidencii nehnuteľnosti (pozemková kniha, príp. kataster
nehnuteľností) uvádzaných odvolateľmi v ich opravnom prostriedku, odvolací súd poznamenáva, že

všetky tieto skutočnosti boli prezentované touto procesnou stranou aj v prvostupňovom konaní a okresný
súd sa s nimi vo svojom odôvodnení riadne vysporiadal, s ktorými dôvodmi sa odvolací sú plne stotožnil.

Rovnako nemohlo byť vadou konania, pokiaľ súd v súlade s ust. § 107 ods. 1, 3 O.s.p. pokračoval v
konaní s dedičmi pôvodného navrhovateľa PhDr. R. M., CSc., ktorý v priebehu konania zomrel dňa

07.02.2012. Tento postup plne zodpovedá zákonu, pričom sami odvolatelia uviedli, že žiadali pokračovať
v prebiehajúcom spore.

Námietku odvolateľov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil tiež ako
nedôvodnú. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. Nálezy Ústavného súdu
SR III.ÚS 209/04, IV.ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil,
že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V dôvodoch

rozhodnutia je nevyhnutné vyložiť právne aplikačné úvahy, ktoré súd viedlo k podradeniu skutkovej
podstaty pod príslušnú právnu normu. V záujme preskúmateľnosti zdôvodnenia právneho posúdenia
veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil právne
nesprávne námietky účastníkov. Všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov
zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne a veľmiprecízne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Okresný súd vo svojom odôvodnení uviedol presne správne dôvody, prečo nemožno návrhu
navrhovateľov vyhovieť, pokiaľ odvodzovali svoje spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, každý
s výškou podielu 1/3 z titulu, že predmetnú nehnuteľnosti nadobudli do podielového
spoluvlastníctva sčasti dedením po svojom právnom predchodcovi - pôvodnom navrhovateľovi R. M.,
nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Je nepochybné, že nehnuteľnosť, ku ktorej žiadajú navrhovatelia

určiť vlastnícke právo je predmetom sporu už od roku 2008, a preto ako taká ani
nemôže byť zahrnutá do dedičstva po poručiteľovi R. M., ktorý sám podal žalobu v tejto veci. S
ohľadom na túto okolnosť potom nemôže byť správny ani okruh účastníkov v tejto veci vo vzťahu
k takto žiadanému určujúcemu výroku. Navyše, odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovatelia nemôžu
svojím žalobným návrhom obísť dedičské konanie, ale jediným procesne prípustným prostriedkom
by mohla byť žaloba o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi R. M.,

nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX. Z ustálenej judikatúry súdov, jednoznačne vyplýva, že
spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec (hnuteľná či nehnuteľná), sa v
občianskom súdnom konaní typovo rieši žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol v deň svojej smrti
vlastníkom veci; je tomu tak práve preto, že ak je po poručiteľovi viac dedičov a dedičstvo ohľadne
spornej veci nebolo vyporiadané, nemôžu sa dedičia bez ďalšieho domáhať, že sú (spolu)vlastníkmi

veci. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, návrh navrhovateľov, ktorí odvodzovali svoje
spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti u každého v podiele 1/3 tým, že spornú nehnuteľnosť
nadobudli do podielového spoluvlastníctva sčasti dedením po svojom právnom predchodcovi - R. M.,
nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, nemôže byť dôvodná. Odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, v ktorej argumentoval okresný súd, prečo žalobe na

uvedenom skutkovom základe nemožno vyhovieť.

Vo vzťahu k navrhovateľmi tvrdenému vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že
tak ako konštatoval prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, zákonom ustanovené podmienky
vydržania sú: a/ existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so

zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; b/ uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má
oprávnený držiteľ vec v držbe (3-ročná doba pri hnuteľných veciach, 10-ročná doba pri nehnuteľných
veciach); c/ spôsobilosť predmetu vydržania. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j.
ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu
vec patrí. Detencia sama osebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať
len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa.
Okresný súd sa v prejednávanej veci podrobne zaoberal jednotlivými atribútmi držby a vo svojom
rozsudku správne vyhodnotil, že navrhovatelia nemohli vydržať spornú nehnuteľnosť z dôvodov
presne špecifikovaných v napadnutom rozhodnutí. Z dokazovania vykonaného pred okresným súdom

jednoznačne vyplýva, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali dobromyseľnosť držby, ani titul pre
svoj vstup do oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti. Pre zamietnutie žaloby o určenie vlastníckeho
práva vydržaním postačí absencia čo i len jedného atribútu špecifikovaného v ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka.
Okresný súd mal teda dostatok skutkových zistení i dôkazov na meritórne rozhodnutie v prejednávanej

veci.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p., súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej ako vecne správny p o t v r d i l .Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

Pokiaľ okresný súd v druhej vete výroku rozsudku, konanie o návrhu navrhovateľov v rade
Ia/ až Ic/ vo vzťahu k odporcom v rade I/ a II/ zastavil, odvolací súd odvolanie navrhovateľov podané v
tejto časti jeho rozhodnutia odmietol ako odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený (§ 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.).

Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Aj keď
sú navrhovatelia účastníkmi konania, nespĺňajú subjektívny predpoklad na podanie odvolania
protidruhejvetevýrokurozsudku.Subjektívnympredpokladomnapodanieodvolaniajeto,ženapadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľov. Neprospech sa spravidla prejavuje
v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu
(napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Z uvedeného

vyplýva, že na podanie odvolania je oprávnený len ten účastník konania, ktorému bolo rozhodnutím súdu
prvého stupňa spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností účastníkov konania;
podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným navrhovateľmi v návrhu na začatie
konania (prípadne v ich procesnom podaní), nie však subjektívne presvedčenie účastníka konania o
dôsledkoch vyplývajúcich pre neho z rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovatelia na pojednávaní konanom dňa
25.11.2014 zobrali svoj návrh vo vzťahu k odporcom I/ a II/ späť a okresný súd po súhlase odporcov
s týmto dispozitívnym úkonom, podľa § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. rozhodol o zastavení konania proti týmto
účastníkom konania. Odvolatelia teda podali odvolanie v tejto časti proti rozhodnutiu súdu, ktorým bolo

v plnom rozsahu vyhovené ich dispozitívnemu úkonu - späťvzatiu návrhu proti odporcom v rade I/ a II/.
Ak vezme účastník svoj návrh na začatie konania späť (čo i len vo vzťahu k niektorému z účastníkov
konania), ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa nekonalo a vo veci meritórne
nerozhodovalo vo vzťahu k týmto účastníkom. V danom prípade, ak navrhovateľ zobral žalobu voči
odporcom v rade I / a II/ späť, nemôže toto späťvzatie odvolať (viď R 60/1999).

Keďže navrhovatelia podali odvolanie proti tej časti rozhodnutia okresného súdu, ktorou bolo v plnom
rozsahu vyhovené ich čiastočnému späťvzatiu návrhu proti odporcom v rade I/ a II/ po súčasnom súhlase
odporcov s týmto ich procesným úkonom, odvolací súd podľa § 214 ods. 2 O.s.p. pri aplikácii ust. § 218
ods. 1 písm. b) O.s.p. ich odvolanie v predmetnej časti ako odvolanie podané niekým, kto na podanie
nebol oprávnený, o d m i e t o l .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,
keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania
ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.