Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/487/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307212809
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1307212809.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: I. T., L. XX, G.,
zastúpeného advokátkou JUDr. Sylviou Filipovou, Radvanská 1, Bratislava, proti žalovanej: W. T., L.
XX, G., zastúpenej advokátkou JUDr. Ester Bujnovskou, Záhorácka 15B, Malacky, o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava III č.k. 12C/125/2007-409, zo dňa 4.4.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a v r a c i a vec na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak,
že do výlučného vlastníctva žalovanej pridelilhodnotu členského podielu v Stavebnom bytovom družstve

občanov v Pezinku k bytu č. XX, 2. poschodie bytového domu so súp. č. XXXX, nachádzajúceho sa na
L. ul. XX v Pezinku, zapísaného na LV č. XXXX (ďalej len „byt“) vo výške 72.400 eur; žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielu sumu 5.000 eur a rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyni a žalovanému (podľa správnosti žalobcovi a žalovanej)
uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava III sumu 2.172 eur
titulom súdneho poplatku. Žalobcovi a žalovanej uložil (každému) povinnosť zaplatiť trovy štátu 104,89

eura na účet Okresného súdu Bratislava III.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 6.7.2007 domáhal, aby súd vyporiadal
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že do vlastníctva žalobcu prikáže motorové vozidlo zn.
M. T. v hodnote 20.000,- Sk, a do vlastníctva žalovanej spálňový nábytok, obývaciu stenu, sedaciu
súpravu, chladničku Calex, vysávač Eta, televízor Funai, OVP, videoprehrávač zn. AIWA, pračku

zn. Whirpool, rádio prijímač zn. Philips, mikrovlnnú rúru a satelitné zariadenie zn. Unident, spolu
v hodnote 36.300,- Sk, členský podiel v stavebnom bytovom družstve v hodnote 2.300.000,- Sk a
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 1.158.150,- Sk. Súd
prvej inštancie konštatoval, že predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je
všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Manželstvo strán sporu
bolo právoplatne rozvedené 16.8.2006, pričom strany sa nedohodli na tom, kto bude predmetný byt

ďalej užívať ako nájomca. Vo veci rozhodoval Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 7C/138/2008-104,
ktorý nadobudol právoplatnosť 17.1.2011. Tento súd zrušil právo spoločného nájmu strán k bytu a
určil, že členkou družstva a jedinou nájomníčkou bytu bude ďalej žalovaná. V časti o určenie práva
na bytovú náhradu bolo rozhodnuté, že žalobca je povinný predmetný byt vypratať do 15 dní odo dňa
zabezpečenia náhradného bytu. Ďalej poznamenal, že strany sporu neuzavreli dohodu o vyporiadaní
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov a preto sa žalobca obrátil žalobou na súd prvej

inštancie, v lehote troch rokov od zániku tohto bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobca ako predmet
bezpodielového spoluvlastníctva uvádzal napokon iba hodnotu členského podielu k bytu, nakoľko akostrany sporu zhodne prehlásili, hnuteľné veci sa stali s ohľadom na čas bezcennými a bez zostatkovej
hodnoty.

3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe medzi hodnoty, ktoré je potrebné
v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadať, patrí aj hodnota členského
podielu v bytovom družstve. Súdna prax sa zjednotila na stanovisku, že všeobecnou cenou členského
podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské
práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a podobne. Obvykle sa táto

cena zisťuje porovnaním s už zrealizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste
a čase (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2000, sp. zn. 5 Cdo 29/2000).
V konaní poveril stanovením hodnoty členského podielu znalca, ktorý určil jeho hodnotu metódou
polohovej diferenciácie ako všeobecnú hodnotu predmetného bytu vo výške 72.400 eur. Zdôraznil, že
pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vo všeobecnosti vychádza zo zásady
rovnosti ich podielov, nie je však vylúčené, aby tieto podiely boli určené v inom pomere. Znenie § 150

Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní,
prihliadnuc k tomu, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie veci tak, že vec prikáže
do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne,
respektíve v prevažnej miere, bez toho, aby uložil druhému manželovi, ktorý sa o jej nadobudnutie
a udržanie nezaslúžil, zaplatiť na vyrovnanie podielov určitú finančnú čiastku. Zákon síce explicitne

spôsob nerovného vyrovnania neupravuje, ale samotná podstata nerovnosti spočíva v tom, že môže byť
vyjadrená nielen percentom alebo zlomkom, ale i prikázaním celej veci jednému z manželov.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzavreli manželstvo
XX.XX.XXXX, pričom vychádzal zo zistenia, že o nadobudnutie predmetného bytu sa pričinila výlučne

žalovaná, ako členka bytového družstva, ktorá si žiadosť o byt podala u svojho zamestnávateľa a
dostala od neho kladné stanovisko. Vzhľadom na to, že bytové družstvo bolo v omeškaní s kolaudáciou
predmetného bytu a žalovaná medzičasom so žalobcom uzatvorila manželstvo (družstevný byt získali
od Okresného stavebného bytového družstva Bratislava - vidiek 22.7.1992), vznikol žalobcovi, ako jej
manželovi, spoločný nájom k bytu. Žalobca sa z predmetného bytu navždy odsťahoval v novembri 2004,

a to ešte za trvania manželstva a od mája 2005 náklady spojené s týmto bytom nehradil a to ani sčasti,
čím mal súd prvej inštancie za preukázané, že o udržanie spoločného majetku sa od polovice roku 2005
pričinila iba žalovaná. Žalovaná ako dôkazy svojich tvrdení predložila doklady o jednotlivých platbách. Z
manželstva účastníkov sa narodili dve deti, syn Marek a dcéra Miriam, ktorí v čase opustenia spoločnej
domácnosti žalobcom mali iba 11 a 14 rokov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť na

to, že všetku osobnú starostlivosť o rodinu a domácnosť prevzala na seba iba žalovaná, ktorá deti riadne
vychovala a poskytla im pokojné rodinné zázemie, naviac s veľmi nízkym príjmom, cca 330 eur netto,
čím sa ukázala ako osoba spoľahlivá a zodpovedná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo možné
a spravodlivé odchýliť sa od zásady rovného podielu pre oboch manželov pri vyporiadaní zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva a s poukazom na § 148, § 149, § 150 Občianskeho zákonníka určil, že

do výlučného vlastníctva žalovanej pripadá všeobecná hodnota členského podielu družstevného bytu v
hodnote, ktorú stanovil znalec na 72.400 eur; vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že výlučne
iba žalovaná sa pričinila o nadobudnutie bytu a jeho udržanie. Podstatné pre súd prvej inštancie bolo
tiež zistenie, že žalovaná sa ešte počas trvania manželstva listom z roku 2001 pokúšala o odkúpenie
predmetného bytu od Okresného stavebného bytového družstva, čo by zvýšilo hodnotu bytu a upevnilo

by postavenie strán sporu na trhu s nehnuteľnosťami, pričom to bol žalobca, ktorý s odkúpením bytu
nesúhlasil. Žalobca žiadne z tvrdení žalovanej nevyvracal, dôkazy o opaku nepredkladal, preto ich mal
súd prvej inštancie za pravdivé a nespochybnené; žalobca v konaní iba tvrdil, že on sa riadne o rodinu
staral, s ohľadom na čo mal za to, že nie je na mieste, aby nebolo rozhodnuté podľa rovnosti podielov.
Vykonaným dokazovaním však súd prvej inštancie mal preukázaný opak týchto tvrdení, a to i výsluchom

jeho medzičasom už plnoletých detí, C. a predovšetkým C.. Tá vypovedala o dlhodobom nezáujme
žalobcu o ňu a jej brata, o čom svedčila i skutočnosť, že žalobca napriek pozvaniu svojej dcéry, neprijal
jej pozvanie na stužkovú a tiež jeho arogantný postup v prípade odvozu dcéry od lekára domov, za
ktorý žiadal 3 eurá, hoci na svoje vlastné hobby, motorky, finančné prostriedky zjavne mal. Podotkol,
že žalobca bol navyše živnostníkom, v odbore maliar - natierač, a v čase po odchode zo spoločnej

domácnosti, keď nebola kríza, mal určite dostatok pracovných príležitostí, aby mohol minimálne svoje
deti riadne finančne zabezpečiť. Žalovaná naopak v konaní preukázala, že žalobca si vyživovaciu
povinnosť k svojim dvom deťom ani za trvania manželstva neplnil, na jej výzvy o zaplatenie nereagoval.
Napokon prostredníctvom advokáta JUDr. Jozefa Tuhého podala 29.3.2005 na Okresnú prokuratúruBratislava III trestné oznámenie na žalobcu pre podozrenie z trestného činu zanedbania povinnej výživy
podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona, a až na základe neho si žalobca svoju vyživovaciu povinnosť na
deti začal plniť. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie uviedol, že výlučná miera zásluhovosti

žalovanej bola preukázaná nielen pokiaľ ide o získanie predmetného bytu, ale aj o jeho udržanie po
odchode žalobcu z tohto bytu, kedy sama hradila všetky náklady spojené s užívaním bytu.

5. Na vyrovnanie podielu žalobcu súd prvej inštancie zaviazal žalovanú finančnou čiastkou 5.000 eur,
kedy podiel žalobcu krátil na sedminu, pričom do neho zahrnul polovicu preukázateľne a stranami sporu

zhodne tvrdeného zaplateného členského poplatku a doplatku za predmetný byt za trvania manželstva
vo výške 666 eur, a tiež nesporných investícii na zakúpenie 2 plastových okien v roku 2000, náklady na
stierkovanie, vymaľovanie predmetného bytu, zakúpenie obkladov a dlažieb v kuchyni, na balkóne. Pri
krátení tohto podielu vzal pritom zreteľ predovšetkým na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej
domácnosti výlučne zo strany žalovanej, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobca sa o rodinu
a deti riadne dlhodobo nestaral. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keď žalobca mal v konaní len čiastočný
úspech. Ďalej uviedol, že v zmysle § 151 O.s.p. súd rozhoduje o trovách štátu aj bez návrhu. Zo
štátnych prostriedkov bolo zaplatených na nariadené znalecké dokazovanie 209,78 eura, preto zaviazal
strany sporu k zaplateniu tejto sumy, každého vo výške 104,89 eura, keďže znalecké dokazovanie bolo
potrebné pre rozhodovanie o ich spoločnej veci, ako náhrady trov štátu. Poukázal tiež na § 2 ods. 1

písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. podľa ktorého sú poplatníkmi obe strany sporu v konaní o vyporiadanie
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovalebojedenznichpodľarozhodnutiasúdu.Vzmyslepoložky
6 sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok 3 % z predmetu konania, ak sa konanie skončilo
rozsudkom a preto zaviazal strany sporu k zaplateniu 2.172 eur.

6. Proti výroku rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie
jeho podielu sumu 5.000 eur podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a
žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 36.200 eur ako vyrovnanie členského podielu v Stavebnom
bytovom družstve, Na J. X, G.. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie by mal prioritne vychádzať z
princípu parity; poukázal na to, že posudzovanie výšky podielu manžela podľa toho, ako sa zaslúžil o

nadobudnutie a udržanie majetku získaného za trvania manželstva sa v súdnom konaní uplatňuje iba
výnimočne (Z I, s. 451). Rozhodnutie s tak výraznou disproporciou nebolo podľa neho možné založiť
na argumentoch, ktoré v napadnutom rozsudku uviedol súd prvej inštancie a ktoré podľa jeho názoru
nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. K argumentu súdu prvej inštancie, že výlučne žalovaná sa
zaslúžila o získanie predmetného bytu uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že o

byt požiadali obaja, pričom žalovaná dostala kladné vyrozumenie, on záporné. Predmetný byt im bol
pridelený za trvania manželstva, a to 2 roky po jeho uzavretí a odovzdaný za ďalšie 2 roky. Nadobudnutie
bytu bolo štandardné s prihliadnutím na vtedajšiu dobu. Na pojednávaní konanom 12.12.2012 so
žalovanou zhodne vypovedali, že za trvania manželstva uhradili zo spoločných prostriedkov v súvislosti
s členstvom v bytovom družstve a bytom bytovému družstvu všetky platby, rovnako ako následné úpravy

v predmetnom byte a výmenu okien. V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že im ako
manželom vznikol nielen spoločný nájom bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom družstve. Ďalej k
argumentu, že o udržanie spoločného majetku sa od polovice roku 2005 pričinila iba žalovaná uviedol,
že z dikcie zákona i z ustálenej praxe súdov je zrejmé, že súd by mal skúmať, ako sa manželia starali o
udržanie spoločného majetku v čase vedenia spoločnej domácnosti, po jej opustení jedným z manželov

a po rozvode manželstva. V čase vedenia spoločnej domácnosti predmetný byt udržiaval a zveľaďoval,
čonespochybňovalaanižalovaná.Odnovembra2004bývalurodičov,keďprenezhodyaneustáleataky
zo strany žalovanej, ktorými trpeli najmä deti, opustil spoločnú domácnosť. Ako nepravdivé namietal
tvrdenie súdu prvej inštancie, že sa podieľal na nákladoch spojených s bývaním do mája 2005. Poukázal
nato,žesamažalovanávpísomnomvyjadreníz29.4.2013uviedla,žesananichpodieľaldojúna2006a

tiežzaplatilnedoplatoknanájomnomvovýške9.752,-Skavroku2007nedoplatoknakoncesionárskych
poplatkoch, o čom predložil písomné doklady. Za nezanedbateľnú považoval aj skutočnosť, že žalovaná
asi 7 rokov žije v predmetnom byte so svojím priateľom, čo potvrdil aj ich syn vo svojej výpovedi. Mal
za to, že súd prvej inštancie sa s touto informáciou nevysporiadal, pričom v napadnutom rozsudku mu
vyčítal, že neprispieval dlhšie na náklady spojené s bývaním a preto nerozhodol v zmysle prvej vety §

150 Občianskeho zákonníka. Toto konanie súdu prvej inštancie považoval za nekonvenčné a nesúladné
s chápaním dobrých mravov. Dodal, že akoby nestačilo, že predmetný byt nemohol užívať a miesto
neho tam býval iný muž. Žalobca ďalej nesúhlasil s tvrdeniami, že všetku osobnú starostlivosť o rodinu
a domácnosť prevzala na seba žalovaná. Tento pohľad súdu prvej inštancie mal za jednostranný, bezobjektívneho zhodnotenia dôkazov. Uviedol, že o deti sa zaujímal a riadne platil výživné, čo potvrdila
aj žalovaná i dcéra. Okrem výživného deťom platil aj obedy v škole. Ozrejmil, že spomínané trestné
oznámenie pre podozrenie zo zanedbania povinnej výživy nebolo podané z dôvodu jeho neochoty

výživné platiť, ale z dôvodu, že nevedel, že rozhodnutie je v tejto otázke predbežne vykonateľné. Na
deti manželke peniaze uhrádzal, len nie v požadovanej výške a výživné v krátkom čase doplatil. Tvrdil,
že jeho účasť na starostlivosti o deti bola obmedzená, keďže tie boli zverené matke, s ktorou žili v
spoločnej domácnosti a dodal, že žalovaná mu často bránila v realizácii styku s ich deťmi, čo sa snažil
riešiť opakovanými návštevami ÚPSVaR v Pezinku. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že keď opustil

spoločnú domácnosť mali deti 11 a 15 rokov; v tom veku nemohli posúdiť, čo bolo dôvodom ich sporov,
naviac ak tieto dôvody trvali niekoľko rokov. S matkou bývali v spoločnej domácnosti. Ak nechcela,
aby sa s deťmi stretol, nasledoval krik, čo deti traumatizovalo a ony ten krik ešte ďalej museli znášať
aj po jeho odchode. Zdôraznil, že pri pretrvávajúcej osobnostnej poruche žalovanej nebolo ľahké tieto
situácie zvládnuť. Z výsluchu detí bolo podľa neho zrejmé, že majú strach, aby mohli v predmetnom
byte ďalej bývať. Ďalej ozrejmil, že tvrdenie, že ich opustil kvôli inej žene sa nezakladalo na pravde.

Dcéra len reprodukovala to, čo dlhé roky doma počúvala a i keď z jej účelovej výpovede bola čitateľná
snaha pomôcť v spore matke, vyplývalo z nej aj to, že dcéru vozil k lekárovi, že deti brával na výlety,
na chatu v Banskej Bystrici, na motokáry a podobne. K skutočnosti, že žalovaná podala v roku 2001
žiadosť o odkúpenie predmetného bytu uviedol, že je pravdou, že vtedy chcel s prevodom tohto bytu
ešte počkať, keďže nemali na vyplatenie peniaze. Neskôr prišli manželské problémy, tak sa o prevod

nezaujímali. Tento argument však považoval za tendenčný a pri rozhodovaní irelevantný. Nesúhlasil
s tým, že ako žalobca žiadne z tvrdení žalovanej nevyvracal, dôkazy opaku nepredkladal, a preto ich
mal súd prvej inštancie za pravdivé a nespochybnené. Bol toho názoru, že k svojim tvrdeniam doložil
listinné dôkazy a písomné vyjadrenia potrebné na rozhodnutie. Považoval za zarážajúce, že tvrdenia
žalovanej, že je dlhé roky „motorkár“ mal súd prvej inštancie bez jediného dôkazu za preukázané, i

keď si motorku kúpil len pred rokom a aj to ojazdenú. Ani táto skutočnosť však nebola podľa neho
dôležitá pri rozhodovaní o tejto veci. Ďalej uviedol, že konštatovanie, že si od dcéry pýtal 3 eurá za
odvoz k lekárovi sa nezakladalo na pravde; pravdou však bolo, že neprijal pozvanie na stužkovú ich
dcéry, nakoľko mal obavy z konfliktu so žalovanou. Bol tiež toho názoru, že odôvodnenie výpočtu na
vyrovnanie podielu vo výške 5.000 eur bolo nedostatočné, nepresné a nepreskúmateľné a nemalo

oporu vo vykonanom dokazovaní. Uzavrel, že o rodinu a deti sa so žalovanou starali spoločne, dbali na
zabezpečenie potrieb detí a rovnako sa spoločne zaslúžili o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí.
Z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť súdom prvej inštancie uvádzané dôvody nerovnosti
pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie by malo
smerovať k tomu, aby vzťahy k spoločnému majetku manželov boli upravené čo najspravodlivejšie, v

súlade s dobrými mravmi.

7. O odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1
C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť a

vrátiť vec na ďalšie konanie.

9. V prejednávanej veci sa žalobca proti žalovanej domáhal vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Je nesporné, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva medzi
stranami bola napokon iba hodnota členského podielu k bytu, nakoľko strany sporu zhodne prehlásili,

že hnuteľné veci sa stali s ohľadom na čas bezcennými a bez zostatkovej hodnoty. Žalobca sa domáhal,
aby členský podiel k predmetnému bytu v hodnote ustálenej znaleckým dokazovaním na 72.400 eur
pripadol žalovanej. Na vyrovnanie podielu žiadal proti žalovanej zaplatiť 36.200 eur, t.j. polovicu hodnoty
členského podielu k bytu. Súd prvej inštancie prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej hodnotu
členského podielu k bytu, lebo mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že výlučne iba žalovaná

sa pričinila o nadobudnutie predmetného bytu a jeho udržanie. Na vyrovnanie podielu žalobcu zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi 5.000 eur a pri krátení tohto podielu vzal zreteľ predovšetkým na starostlivosť
o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany žalovanej, pretože žalobca sa o rodinu
a deti riadne dlhodobo nestaral.10. V zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno vyporiadať len zaniknuté bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov môže zaniknúť na základe rôznych

právnych skutočností, ktoré spôsobujú jeho zánik priamo zo zákona (napr. rozvod, smrť jedného z
manželov), alebo môže zaniknúť na základe rozhodnutia súdu. Ak nebolo zaniknuté bezpodielové
spoluvlastníctvo vyporiadané dohodou manželov, rozhodne o jeho vyporiadaní súd na návrh niektorého
z nich (§ 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd môže s ohľadom na dispozičný princíp civilného
sporového konania vyporiadať len ten majetok, ktorý strany sporu navrhli na vyporiadanie do troch

rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Po uplynutí troch rokov totiž nastupuje
nevyvrátiteľná právna domnienka o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 149 ods.
4 Občianskeho zákonníka). Súd vykoná vyporiadanie v súlade so zásadami uvedenými v § 150 Občianskehozákonníka;vychádzaztoho,
že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo,
čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku

vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to,
ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných
vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej
domácnosti (§ 150 Občianskeho zákonníka).

11. Odvolací súd na objasnenie právnej stránky veci zdôrazňuje, že pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva sa vychádza z princípu rovnosti podielov oboch manželov. Rozhodovacia prax
pripúšťa odklon od tohto princípu, tento postup je však výnimočný a musí byť odôvodnený
konkrétnymi skutkovými okolnosťami (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.3.2015,
sp. zn. 5Co/809/2014). Tie musia byť v konaní náležitým spôsobom preukázané tak, aby

jednoznačne odôvodňovali záver o nerovnosti podielov oboch manželov pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva. Treba mať na zreteli, že okolnosti, ktoré odôvodňujú odklon od princípu rovnosti
podielov nespočívajú v akomkoľvek negatívnom konaní jedného z manželov, ale len v takom, ktoré
sa významnejšie premieta do majetkovej sféry zákonného majetkového spoločenstva manželov
alebo do starostlivosti o rodinu. Tieto okolnosti je však nutné dôsledne zohľadňovať v pomeroch

každého individuálneho prípadu, nakoľko variabilita vzájomných vzťahov manželov sťažuje vyslovenie
všeobecne aplikovateľných záverov. Týmito okolnosťami môže byť napríklad to, ak jeden z manželov
vôbec nepracuje alebo sa práci vyhýba, nevedenie spoločnej domácnosti, gamblerstvo, používanie
návykových látok, alkoholizmus, zavinené zadlžovanie bezpodielového spoluvlastníctva, úmyselné
alebo aj nedbanlivostné konanie, ktoré viedlo k zániku alebo k poškodeniu spoločnej veci, problematika

tzv. domáceho násilia, výkon trestu odňatia slobody a ďalšie (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 25.3.2014, sp. zn. 24Co/21/2013). Uvedené formy konania predstavujú predpoklad pre odklon súdu
od princípu rovnosti podielov oboch manželov, ak sa významnejšie premietajú do spoločného majetku
manželov, či starostlivosti o rodinu (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.11.2013, sp.
zn. 19Co/220/2013, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2015, sp. zn. 3 Cdo

209/2012). V predmetnom konaní nebolo sporné, že žalovanej má byť zo zaniknutého bezpodielového
spoluvlastníctva manželov pridelený členský podiel k predmetnému bytu; uvedená skutočnosť vyplývala
jednak z obsahu žalobného návrhu, kde samotný žalobca žiadal vydať rozhodnutie, ktorým by bol
členský podiel k predmetnému bytu pridelený žalovanej, a tiež z rozsudku Okresného súdu Pezinok
č.k. 7C/138/2003-104, zo dňa 19.6.2006, ktorým bolo zrušené právo spoločného nájmu strán sporu k

predmetnému bytu a zároveň ním bolo určené, že jedinou nájomníčkou a členkou bytového družstva
bude žalovaná. Hoci výrokom o zrušení spoločného nájmu k družstevnému bytu nie je súčasne
rozhodnuté o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva k tomuto bytu t.j. v uvedenom konaní sa
nerozhoduje o majetkovom vyporiadaní bývalých manželov ohľadne ich spoločného majetkového práva
k podielu v družstevnom byte, napriek tomu z konštantnej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie, ktorým

sa určuje, komu z manželov má členský podiel pripadnúť, bude závisieť predovšetkým na tom, ktorý z
nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať, či už na základe dohody rozvedených manželov alebo na
základe právoplatného rozhodnutia súdu (R 42/1972). Hodnota členských práv a povinností (členského
podielu) by nemala pripadnúť tomu z manželov, ktorý stratil právo spoločného užívania bytu a tým
aj členstvo v družstve (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.6.2012, sp. zn.

3 Cdo 183/2010). S ohľadom na uvedené je nepochybné, že v spojitosti s právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Pezinok č.k. 7C/138/03-104, zo dňa 19.6.2006, mala v súdenom spore patriť bez
ďalšieho majetková hodnota členského podielu v bytovom družstve výlučne žalovanej; nedôvodná bola
argumentácia súdu prvej inštancie o prikázaní členského podielu žalovanej podľa princípu zásluhovostina základe jej (výlučného) pričinenia sa o nadobudnutie predmetného bytu. Možno tak zhrnúť, že v čase
podania žaloby ostal de facto nevyporiadaný iba majetkový nárok žalobcu plynúci zo zrušenia práva
spoločného nájmu bytu.

12. Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000 eur titulom finančného
vyrovnania jeho podielu na majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j.
jeho podiel krátil na sedminu; argumentoval iba tým, že pri krátení predmetného podielu vzal zreteľ
predovšetkým na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti výlučne zo strany

žalovanej, nakoľko v konaní mal za preukázané, že žalobca sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral.
Podľa názoru odvolacieho súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti nepreskúmateľné.
Absentuje totiž právne zdôvodnenie rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by náležite
ozrejmovali, ako súd prvej inštancie interpretoval právnu normu, na základe ktorej bolo možné vziať
zreteľ na negatívne správanie sa žalobcu (t.j. že sa dlhodobo nestaral o rodinu a deti) a na základe ktorej
bolo možné dospieť k záveru o disparite pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd

prvej inštancie interpretoval § 150 Občianskeho zákonníka len tak, že toto ustanovenie nevylučuje, aby
súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní, berúc do úvahy, ako sa každý z manželov
zaslúžil o nadobudnutie a udržanie veci, pričom neuviedol žiadne iné okolnosti vedúce k záveru o
disparite. Odvolací súd zdôrazňuje, že proces aplikácie právnych noriem pozostáva z troch základných
postupov, ktorými sú náležité zistenie skutkového stavu, interpretácia právnej normy, ktorá sa má na

daný skutkový stav vzťahovať a subsumpcia zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. V
oblastinedostatočnevyloženejazdôvodnenejprávnejargumentácie(subsumpciaskutkovéhostavupod
zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti
rozhodnutia, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež so zásadami
spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 33/2012). Je povinnosťou
všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 328/05, zo dňa 29.3.2006,
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 116/06, zo dňa 5.9.2006). Vzhľadom na

to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku obmedzil iba na konštatovanie
toho, k akým skutkovým zisteniam prihliadol pri finančnom vyrovnaní podielu na majetku patriacom do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov ohľadom členského podielu k predmetnému bytu, avšak bez
toho, aby uviedol, aké právne úvahy ho k tomuto záveru viedli, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je v tejto časti nepreskúmateľný.

13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pre odklon od princípu
rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov postačuje negatívne
správanie žalobcu spočívajúce v tom, že sa o rodinu a deti riadne dlhodobo nestaral a túto starostlivosť
zabezpečovala žalovaná. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít je

toho názoru, že princíp rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
predstavuje všeobecné pravidlo a nerovnosť, t.j. disparita tvorí výnimku z tohto pravidla. Preto
nie akékoľvek negatívne konanie jedného z manželov môže viesť k odklonu od princípu rovnosti
podielov, ale len také konanie, ktoré sa významnejšie premieta do spoločného majetku manželov alebo
starostlivosti o rodinu. V tejto súvislosti je potrebné pre náležité objasnenie odklonu od princípu rovnosti

podielov zdôrazniť, že konanie žalobcu by muselo mať znaky extrémnej závažnosti pri určení tak
výraznej nerovnosti podielov, akú v prejednávanej veci zvolil súd prvej inštancie; ten žalovanej priznal
majetok v hodnote 72.400 eur a žalobcovi priznal na vyrovnanie jeho podielu sumu 5.000 eur, t.j. ide
o disparitu v pomere približne 7:1. Odvolací súd má za to, že dôvody vedúce k tak výraznej disparite,
ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, nie sú ani takej povahy, ale ani

takej intenzity, aby opodstatňovali tento záver. Uvedené platí pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi
takým negatívnym konaním žalobcu, ktoré by zasahovalo do majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (napr. že by žalobca nepracoval alebo sa vyhýbal práci, bol vo výkone trestu
odňatia slobody, gambloval, zadlžoval spoločný majetok, úmyselne alebo z nedbanlivosti zničil byt,
alebo spoločné veci a pod.), ale tiež z dôvodu nedostatočnej intenzity negatívneho konania žalobcu

(napr. domáce násilie) premietajúceho sa do starostlivosti o rodinu; odvolací súd sa nestotožnil s takým
chápaním negatívnych okolností v manželstve, podľa ktorého by odmietnutie pozvania na stužkovú
svojej dcéry, vypýtanie si 3 eur od žalovanej za odvoz dcéry k lekárovi, alebo splnenie vyživovacej
povinnosti k deťom pochádzajúcim z manželstva až po podaní trestného oznámenia, malo predstavovaťtaké krajne negatívne správanie žalobcu v starostlivosti o rodinu, ktoré by zakladalo disparitu v pomere
7:1. Súd prvej inštancie teda vec aj nesprávne právne posúdil.

14. Na uvedenom základe rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné
právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k odklonu od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nesprávnym právnym posúdením veci súd prvej inštancie
zase dôsledne nezhodnotil všetky právne významné skutočnosti dôležité pre modifikáciu princípu

rovnosti podielov. Súd prvej inštancie tým znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (je neprípustné, aby odôvodnenie
napadnutého rozsudku bolo založené na tom, že súd prvej inštancie sa odvolá na citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ale bez právneho zdôvodnenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah,
ktoré by dostatočne ozrejmovali ich použitie) a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v
konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou

bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 5.000 eur podľa §
389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie.
V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní vezme do úvahy, že predpokladom pre
súdny odklon od princípu rovnosti podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nie je akékoľvek negatívne správanie sa žalobcu, ale len také, ktoré sa významnejšie premieta do
spoločného majetku manželov alebo starostlivosti o rodinu, a to v naznačenom smere a s ohľadom na
vyššie uvedené kritéria (viď ods. 12 a 13 tohto odôvodnenia). Spor opätovne prejedná na pojednávaní,
neopomenúc, že s účinnosťou od 1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a
účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi

C.s.p. (čl. 16 ods. 1 Základných princípov C.s.p.). Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu
preskúmateľné, dôsledne vyhodnotí tvrdenia strán a svedkov o podstatných negatívnych okolnostiach
v manželstve, vysporiada sa s odvolacími námietkami žalobcu a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje
závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220

ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

15. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, §
396 ods. 3 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).