Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/590/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214203374
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214203374.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS
KSISlovensko,s.r.o.,sosídlomBratislava,Pajštúnska5,IČO:35724803,zastúpenýTOMÁŠKUŠNÍR,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: G. G., nar. XX. XX. XXXX,
bytom D. XXX/XX, C., o zaplatenie 716,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Komárno zo dňa 28. januára 2016 č. k. 14C/743/2014-91 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506, §

397 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 111 Občianskeho
zákonníka, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a
žalovaná ako dlžníčka uzavreli dňa 04. 08. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212261093. Na základe
tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 46.000,-Sk (1.526,92 eura), ktorý sa žalovaná
zaviazala uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške

18,40 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 42,12 eura v období od 20. 09. 2006
do 20. 07. 2011 (teda v 59 mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci).
RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške 23,13 %.Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné
podmienky. Žalovaná čerpala úver v sume 1.528,92 eura dňa 04. 08. 2006. Tento riadne a včas
nesplácala, keď titulom úveru veriteľovi nič neuhradila. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. ku dňu 29. 12.
2009 evidoval právny predchodca žalobcu v bankovom informačnom systéme pohľadávku zo zmluvy o

splátkovom úvere v sume 3.476,48 eura, keď žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia splátok
splatných v období od 20. 03 2010 do 20. 07. 2011. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok
žalovanej, ktorý vznikol zo zmluvy o splátkovom úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny
obchodný záväzkový vzťah, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je
potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru

súdu prvej inštancie, v konaní bolo potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či žalobca neuplatňuje
premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovanej ako
spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji
tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo
prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom
č. 102/2014 Z. z. je súd povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti.

Zároveň mal za to, že bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu
dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka aleboObchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny
vzťah, súd prvej inštancie bol toho názoru, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá
je v našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10. 2010). Predmetnou novelou neboli
dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo
odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na
vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne
právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný. Konštatoval,

že z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovanú ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna
úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu
dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu prvej inštancie z ustanovenia §
266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku,

ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si
žalovaná ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrela zmluvu
podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd prvej inštancie v prejednávanej
veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok

plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia
záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na
plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý
nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve.
Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je

objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle
od subjektívnej okolnosti, teda, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Právo mohlo byť
prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu
na začatie konania. V prejednávanej veci z výpisov z účtu mal súd preukázané, že žalovaná úver nikdy
nesplácala. Nakoľko žalovaná neuhradila riadne a včas ani prvú splátku úveru splatnú dňa 20. 09. 2006,

deň 21. 12. 2006 možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať za
deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za začiatok plynutia premlčacej doby. Najneskôr
od 21. 12. 2006 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09. 2006) začala
plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného
zákonníka) v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 20. 12. 2009. Podľa názoru súdu prvej

inštanciepreto,keďkonanievprejednávanejvecizačalodňa21.02.2014doručenímžalobynasúd,bolo
to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
nespochybnil právo žalobcu na uplatnenie jeho (aj keď premlčaného) nároku žalobou na súde, avšak
poznamenal, že žalobca nárok na vrátenie dlžnej sumy úveru uplatnil po viac ako siedmich rokoch odo
dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy

musel súd prvej inštancie bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky,
ktorá s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči
spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie žalobný návrh žalobcu zamietol. S poukazom na ustanovenie § 142 ods.

1 OSP uviedol, že hoci žalovaná bola podľa výsledku konania plne úspešnou stranou sporu, súd jej
náhradu trov konania nepriznal, keďže si túto neuplatnila.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym
posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Zdôraznil, že žalobou si uplatnil len

nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20. 03. 2010 do konečnej splatnosti úveru - 20.
07. 2011. Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným
stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Neplnením splátok mu vzniklo, resp. už jeho
právnemu predchodcovi, právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, avšak toto právo nevyužili
a k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nepristúpili. Aj v prípade pripustenia, že na uvedený záväzkový

vzťahjepotrebnéaplikovaťustanoveniaObčianskehozákonníka,jezust.§103Občianskehozákonníka
nesporné, že ak veriteľ svoje oprávnenie k zosplatneniu celého dlhu nevyužije, plynie premlčacia doba
pre každú splátku samostatne. Na základe uvedeného preto nie je zrejmé, na základe akých zákonných
ustanovení súd dospel k záveru, že premlčacia doba márne uplynula dňa 20. 12. 2009. Konečnásplatnosť úveru bola dojednaná na 20. 07. 2011 a v konaní si uplatňuje len nepremlčané splátky úveru,
teda splátky splatné od 20. 03. 2010 do konečnej splatnosti úveru - 20. 07. 2011. Súd prvej inštancie tak
na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby

a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o
úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ.
Poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodnutí krajských súdov,
ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nesúhlasil s aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,
majúc za to, že tým došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, 2

Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1
Listinyzákladnýchprávaslobôd,kporušeniuochranypredsvojvoľnýmzásahomštátnejmocizakotvenej
v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa
článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového
protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému
a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Tiež uviedol, že aplikácia ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa
na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu
pohľadávok veriteľom a k podaniu žaloby na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty

ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania
orgánu verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa, ako aj k porušeniu zásady
ustanovenej v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonovaostatných,všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovmusíbyťvsúladesÚstavouSR,najmä,
pokiaľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobou zo dňa 21. 02. 2014 a ustanovenie § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 OSP zmenil tak, že vyhovie
návrhu žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 OSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 716,04 eur
spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 03. 2010 do 20. 07. 2011 vo výške 42,70
eura a ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 716,04 eur od 21.07.2011 do zaplatenia
a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná s právnym predchodcom žalobcu -

Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 04. 08. 2006 uzavrela zmluvu č. 212261093. Na základe tejto zmluvy
boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.
12. 2009 žalobca nadobudol voči žalovanej pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu
3 476,48 eura. Žalobca si uplatnil podanou žalobou pohľadávku v časti dlžnej istiny, a to splátky úveru
splatné od 20. 03. 2010 do 20. 07. 2011 v počte 17 a v celkovej výške 716,04 eur. Zároveň si uplatnil

na zaplatenie úrok z omeškania vyčíslený vo výške 42,70 eura a ročný úrok z omeškania 9 % z dlžnej
sumy istiny 716,04 eur od 21. 07. 2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom zaplateného
súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a

žalovaná uzatvorili dňa 04. 08. 2006 Zmluvu o splátkovom úvere č.0212261093. Na základe tejto zmluvy
bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 46 000 Sk (1.526,92 eura), ktorý sa žalovaná zaviazala uhradiť
právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 18,40 % ročne v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.269 Sk (42,12 eura) v období od 20. 09. 2006 do 20. 07.
2011 (v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). Súd prvej inštancie žalobu žalobcu

zamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaná neuhradila žiadnu splátku úveru, ani prvú
splátku splatnú dňa 20.09.2006, preto mal za to, že najneskôr od 21. 12. 2006 (teda uplynutím troch
mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20. 09. 2006) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie
dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 20. 12. 2009,a keďže konanie v prejednávanej veci začalo až dňa 21. 02. 2014, bolo to až po uplynutí premlčacej
doby na uplatnenie tohto nároku.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak

nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.
6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS
243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda,inýmislovami,nato,abypremisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS
332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 CSP).

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že

súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, avšak vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ
ustálil záver o počiatku, ako aj uplynutí premlčacej doby na uplatnený nárok žalobcu.

12. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0212261093 zo dňa 04. 08. 2006 vyplýva, že jej súčasťou sú
všeobecné obchodné podmienky, ktorými sa riadia všetky právne vzťahy neupravené v úverovej zmluve.

V zmysle všeobecných obchodných podmienok bodu 7.6.1. je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť
pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, ak je
klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, ako aj inakukončiť zmluvný vzťah. Uvedený bod všeobecných obchodných podmienok tak upravuje oprávnenie
banky využiť uvedené právne možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy,
avšak uvedené oprávnenie nie je povinnosťou banky, to znamená, že banka ho môže využiť, ale nemusí,

a teda nie je možné mu toto oprávnenie dať za povinnosť. Ak teda aj žalovaná nezaplatila žiadnu splátku
z poskytnutého úveru veriteľovi a tento nevyužil svoje oprávnenie k zosplatneniu celého dlhu, ktoré mu
vzniklo v zmysle bodu 7.6.1. všeobecných obchodných podmienok, plynie premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti, tak ako to bolo dohodnuté v zmluve. Keďže žalobca, ani jeho právny
predchodca toto svoje oprávnenie zosplatniť celý dlh nevyužil, nemožno počiatok plynutia premlčacej

doby posúdiť tak, ako to urobil súd prvej inštancie, preto je tento jeho záver nesprávny. Z uvedených
dôvodov bude potrebné, aby sa súd prvej inštancie opätovne zaoberal posúdením otázky splatnosti
žalobcom uplatnených jednotlivých splátok úveru a počiatku rozhodného pre plynutie premlčacej doby,
vychádzajúc z dokladov založených v spise a následne posúdil, či je žalobcom uplatnený nárok
premlčaný alebo nie. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.
2 CSP).

13. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť,
že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na
ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o poskytnutie splátkového úveru, pričom právny

predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o
tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka je preto

správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo
4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka

nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval
to,či sapri úverovejzmluve,ktorájezároveňspotrebiteľskouzmluvoumápremlčanieposudzovaťpodľa
Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. K namietaniu aplikácie ustanovenia § 5b zák. č 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva, že touto otázkou sa rovnako zaoberal už Najvyšší

súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015, pričom mal za to,
že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom
ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod,
ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom. Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za
to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo

namietal žalobca v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením
veci súdom prvej inštancie stotožňuje.

14. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď predmetnú zmluvu posúdil ako absolútny obchod,
avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne
určil počiatok plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté
rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).