Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/148/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116211628
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116211628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom
Štúrova 5, 813 54 Bratislava, proti žalovanému: T. A., W.. XX.XX.XXXX, F. R. XXXX/X, XXX XX T., o
zaplatenie 8 602,23 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
9C/192/2016-53 zo dňa 26.06.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. a IV.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Konanie

zastavuje v časti o zaplatenie úrokov vo výške 189,46 €.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3935,17 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške
1,00% ročne zo
- sumy 693,28 € od 04.06.2014 do 19.06.2014,
- sumy 593,28 € od 20.06.2014 do zaplatenia,
a to v mesačných splátkach vo výške 150 € splatných vždy do 25. dňa toho ktorého kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a

to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa splatným celé dlžné plnenie.
III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
IV. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2, zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3

nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..

3.Vodôvodneníuviedol,žeŽaloboudoručenousúdudňa01.06.2016sažalobcadomáhalnažalovanom
zaplatenia sumy istiny - 8602,23 €, úrokov ku dňu 23.05.2016 - 4726,54 €, úrokov z omeškania - 171,80
€ a ďalej úroky a úroky z omeškania do budúcna. Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že dňa
03.10.2012 bola uzatvorená medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom Zmluva o OTP Expres
úvere č. 0342 5006 12 RSU, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá suma 9000 €.

4. Podaním došlým súdu dňa 17.03.2017 vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie úrokov vo výške
189,46 €. Postupom podľa § 145 ods.2 C.s.p. (Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto častizastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.) súd konanie v tejto
časti zastavil.

5. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 03.10.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „A.“. Z
tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá suma 9000 €, ktorú mal splatiť v 84 mesačných
splátkach vo výške 189,04 €. Úroková sadzba - 17,50% ročne. RPMN - 19,53%. Priemerná RPMN -
15879,36 €. Celková suma na zaplatenie 15879,36 €. Splatnosť prvej splátky 03.11.2012, splatnosť
poslednej splátky 03.10.2019.

6. Žalobca ďalej súdu predložil písomnosť s názvom
- výzva na zaplatenie záväzku zo dňa 19.09.2013, ktorou bol žalovaný upozornený na omeškanie so
splácaním a bol poučený o možnosti predčasnej splatnosti úveru,
- výzva, vyhlásenie úveru za predčasne splatný, ktorou došlo k predčasnému zosplatneniu úveru z

dôvodu jeho nesplácania.

7. Napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 03.10.2012, ustanovenie §
11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahovalo sankciu bezúročnosti úveru pre porušenie povinnosti
dodávateľa skúmať bonitu klienta, má súd za to, že k takému záveru možno dospieť aj aplikáciou § 3

ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

8. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej

schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak
i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou
pravdepodobnosti očakávať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

9. Súd je presvedčený, že v prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo z
nedbanlivosti konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil zadĺženosť žalovaného, je
konaním hrubo odporujúcim dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena vo forme úrokov. Zo strany
žalobcu neskúmaním bonity (neboli súdu zaslané žiadne doklady) išlo o hazardovanie s finančnými
prostriedkami. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný je povinný z prejednávaného úverového vzťahu

vrátiť iba istinu a nie aj úroky. Neskúmanie bonity je zároveň dôvodom pre nemožnosť predčasného
zosplatnenia úveru.

10. Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný nie

je povinný platiť úroky vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky istiny splatné ku dňu jeho
rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu boli splatné splátky 1. - 55. (splatné 03.11.2012 - 03.05.2017).
K tomuto dňu mala byť zaplatená istina 4615,17 €. Zaplatená bola istina 680 € a dlžná istina je tak vo
výške 3935,17 €.

11. Žalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania od dňa 04.06.2014 (č.l. 39). Ku dňu 04.06.2014
mala byť zaplatená istina - 1273,28 € a bola zaplatená istina - 580 € (č.l. 44). Žalovaný je tak povinný
zaplatiť úroky z omeškania zo
- sumy 693,28 € (1273,28 € - 580 €) od 04.06.2014 do 19.06.2014,
- sumy 593,28 € (1273,28 € - 580 € - 100 €) od 20.06.2014 do zaplatenia

K 04.06.2014 bola základná úroková sadzba ECB 0,25% p.a. a úroky z omeškania tak predstavujú výšku
5,25% ročne. Keďže žalobca požaduje úroky z omeškania vo výške 1,00% ročne, priznal mu súd úroky
z omeškania v tejto výške.

12. Zaplatenie dlžnej sumy v splátkach súd žalovanému nepovolil v ňom požadovanej výške 50 € ale vo

výške 150 €, aby to malo ekonomické opodstatnenie aj pre žalobcu.

13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.14.Protirozsudku,atoprotizamietavémuvýrokupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.
Namietal, že nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade žalobca nedostatočne
skúmal bonitu klienta. Citované rozhodnutia v odôvodnení rozsudku nie je možné aplikovať na daný

prípad. To, že žalobca súdu nepredložil súdu listinný dôkazu o skúmaní bonity klienta ešte neznamená,
že žalobca s náležitou starostlivosťou neskúmal, či žalovaný spĺňa podmienky na poskytnutie úveru.
Žalobca pred poskytnutím úveru zaslal dopyt do Sociálnej poisťovne a odpoveď potvrdila, že žalovaný
v čase podania žiadosti o úver pracoval u zamestnávateľa X. N., s.r.o. od júla XXXX, a to minimálne
90 dní. Zároveň z výstupu bolo zrejmé, že žalovaný mal priemerný vymeriavací základ za posledné

3 mesiace u uvedeného zamestnávateľa aspoň 900 Eur. Žalobca pri schvaľovaní úveru postupoval
štandardným spôsobom. Mal preto právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Pre absenciu sankcie
bezúročnosti úveru v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v čase uzatvorenia zmluvy nie je
možné konštatovať porušenie povinnosti skúmať bonitu klienta. Nie je správna ani aplikácia § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy nepostupoval v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobca preto mal nárok aj na úroky, úroky z omeškania a poplatky. Žalobcovi prislúcha v

celom rozsahu aj nárok na zmluvné úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru s poukazom na
§ 497, § 502 Obchodného zákonníka. Zatiaľ čo úrok z úveru je cena peňažných prostriedkov, ktoré
poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma na dohodnutú dobu, úrok z omeškania
je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. Vzhľadom na to, že ide o dva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať

z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru
ako aj na úrok z omeškania. Povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru žalovanému okrem ustanovení
Obchodného zákonníka vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v čl. I bod 1. 2. Zmluvy o úvere a čl.
IV. bodu 1. Zmluvy o úvere. Nakoľko zmluva vyhlásením predčasnej splatnosti nezanikla, nárok žalobcu
na zaplatenie zmluvného úroku nezanikol. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok

zmenil a rozhodol v celom rozsahu v prospech žalobcu.

15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril

16. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP,
bez nariadenia pojednávania.

17. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným došlo

dňa 03.10.2012 k uzavretiu zmluvy označenej ako „A.“. W. by byť pochybnosti o tom, že predmetná
zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovanému bol
na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 9000 Eur pri úrokovej sadbe 17,50 % ročne. Úver
spolu s odplatou mal byť splatený v 84 mesačných splátkach vo výške 189,04 Eur. Konečná splatnosť

bola určená na máj 03.10.2019.

18.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

19. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú

sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj
účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie
spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými
papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

20. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru.21. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

22. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

23. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,

EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu

dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne
znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)
(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

24. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom
na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní
preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti
a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa,

t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu
žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z.. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, žiadne dôkazy však súdu vo vzťahu k otázke
skúmania bonity žalovaného nepredložil. Až v odvolacom konaní žalobca uviedol, že vykonal dopyt
na Sociálnu poisťovňu za účelom zistenia príjmu žalovaného. Dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil.

Aj za stavu, že žalobca by skúmal príjem žalovaného pred vstupom do zmluvného vzťahu, uvedené
nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z.. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, napr. zadlženosť, počet vyživovacích
povinností, mesačné výdavky žalovaného a pod., nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii
žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Za tohto stavu

je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust.
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna
situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu
bonity klienta.

25. Odvolací sú sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 (na ktoré napokon poukázal aj samotný súd prvej inštancie) v
zmysle ktorých, cit.: „dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubounedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd
uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto
je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o

odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie
úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu
platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí
zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po
poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou

starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení
zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie
spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom
prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa
názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie
závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“

26. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že úver je potrebné považovať za bezúročný, odvolací súd sa osobitne

nevyjadroval k odvolacej námietke týkajúcej sa nároku žalobcu na úrok z úveru za obdobie po
zosplatnení úveru do času splatenia istiny úveru.

28. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania.

29. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1
CSP).

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.
Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešný žalovaný, ktorému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, žiadne trovy odvolacieho konania
mu zo spisu nevyplývajú.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).