Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. apríl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112208295
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5112208295.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka,

členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Ivany Nemčekovej, v sporovej právnej veci žalobcu:
Ing. S. U., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, XXX XX V. Y., zastúpeného právnym zástupcom
JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom M. N. XXXX/XX, XXX XX O. H., proti žalovanému:
Mgr. Marína Gallová, so sídlom kancelárie Z. XX, XXX XX S., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu
CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Dlhá 90, 010 09 Žilina,
IČO: 31 615 422, právne zastúpenému Karkó s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 1029/32, 010 01
Žilina, IČO: 50 158 121, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Všeobecná úverová

banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155,
v konaní o určenie pohľadávky vo výške 1.143.399,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/4/2012-409 zo dňa 28. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/4/2012-409 zo dňa 28. apríla 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov
tohto odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému a vedľajšiemu

účastníkovi na strane žalovaného priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. V
odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu
CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom v Žiline, určenia, že je
veriteľom vymáhateľnej pohľadávky vo výške 1.143.399,26 Eur titulom poskytnutej pôžičky úpadcovi,
ktorá je zapísaná v konečnom zozname pohľadávok úpadcu pod poradovým číslom 128, a náhrady
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že si riadne a včas prihlásil do konkurzu svoju pohľadávku s
právnym dôvodom vzniku titulom pôžičky poskytnutej úpadcovi, pričom právny dôvod, poradie a výšku

pohľadávky osvedčil pripojenými listinami. Veriteľ Všeobecná úverová banka, a.s. podal žalovanému
podnet na popretie pohľadávky z dôvodu, že z účtovných dokladov táto pôžička nevyplýva. Žalovaný
na tento podnet prihliadol a pohľadávku poprel. Žalovaný na jednej strane zistil právny dôvod vzniku
pohľadávky dňa 6.2.2012 a na druhej strane právny dôvod vzniku pohľadávky poprel. Žalobca tvrdí, že
s úpadcom uzavrel riadnu zmluvu o pôžičke a podľa dohodnutých podmienok pôžičky plnil, poskytol
úpadcovi peniaze v zmluvne dojednanej výške a mene. Námietka, že nikdy nedošlo k odovzdaniu peňazí
podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 04.01.2010, lebo pôžička je reálny kontrakt, je podľa žalobcu účelovým

tvrdením, smerujúcim k odňatiu práva a povinností žalobcu ako konkurzného veriteľa. Zo spôsobu
popretia pohľadávky žalobca dovodzuje, že žalovaný považuje zmluvu o pôžičke za neplatný právny
úkon. Žalovaný nešpecifikoval skutočnosti a neoznačil dôkazy, ktoré by svedčili jeho tvrdeniam, že nikdy
nedošlo k odovzdaniu peňazí v zmysle zmluvy.2. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 14CoKR/9/2015 zo dňa 31.5.2016. Odvolací súd konštatoval, že záver okresného súdu o

tom, že žalobca ako veriteľ iným spôsobom odovzdal žalovanému ako dlžníkovi peňažnú čiastku
1.143.399,26 Eur, je predčasný, keďže v konaní nebolo preukázané skutočné odovzdanie prostriedkov
zo strany žalobcu žalovanému s tým, že bude potrebné zaoberať sa úkonmi, ktoré prijatým rozhodnutiam
mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 4.1.2010 predchádzali. Jedná sa o úkony dohôd zo dňa
14.5.2007 a zo dňa 30.9.2008, ktoré boli uzatvorené medzi Ing. G., Ing. U. a úpadcom, v rámci ktorých

bola konštatovaná existencia nevyplatených podielov na zisku za roky 2005-2008. Až na základe
zistenia, či bol daný základ týchto dohôd, bude potrebné opätovne sa vyjadriť k otázke, či následne
môže byť prenechanie dispozičného práva k finančným prostriedkom spôsobom, ktorý spĺňa zákonný
predpoklad vyžadovaný ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka, teda či zákonný predpoklad
odovzdaniapredmetupôžičkymôžetvoriťajstavskoršiehodisponovania.Okresnýsúdviazanýprávnym
názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejednal a doplnil dokazovanie.

3. Okresný súd v procesnej rovine poznamenal, že prijatím Civilného sporového poriadku bol zrušený
inštitút vedľajšieho účastníka. Okresný súd osobitné postavenie vedľajšieho účastníka v konaní o
určenie popretej pohľadávky posudzoval s prihliadnutím na ust. § 32 ods. 7 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR“), ktoré postavenie zákonná úprava viaže na podnet veriteľa na

popretie pohľadávky. Okresný súd konštatoval, že zánik inštitútu vedľajšieho účastníka podľa CSP
sa postavenia vedľajšieho účastníka podľa ZKR nedotýka, nakoľko veriteľ, ktorý podal podnet na
popretie pohľadávky, má v konaní o určenie pohľadávky postavenie vedľajšieho účastníka konania a toto
postavenie mu trvá do okamihu, kedy zanikne postavenie účastníka v konkurznom konaní. Vzhľadom
na špecifické postavenie veriteľa podľa ZKR je potrebné inštitút vedľajšieho účastníka uplatňovať a

postavenie VÚB, a.s., ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného aj naďalej rešpektovať.

4. Okresný súd z dôvodu, že konkurzné konanie na majetok úpadcu začalo dňa 8.2.2011, aplikoval
v predmetnej veci relevantné ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31.12.2011 a ďalej ust. § 570 ods. 1, 2, § 657 Občianskeho zákonníka, ust. § 123, § 179 ods. 3, 4,

§ 125 ods. 1 písm. b) a § 36 Obchodného zákonníka. Okresný súd za konštatovania včasnosti podanej
žaloby posudzoval existenciu a právny dôvod žalobcom prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní
a dôvodnosť popretia pohľadávky správcom. Žalobca tvrdil, že prihlásená pohľadávka vznikla z titulu
bezúročnej pôžičky na základe dohody o nahradení existujúceho záväzku novým záväzkom podľa § 570
Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) zo dňa 4.1.2010, ktorá nadobudla účinnosť dňom uzavretia

zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a úpadcom. Pre posúdenie platnosti dohody, ktorou sa ruší záväzok
tým spôsobom, že sa nahrádza novým záväzkom (privatívna novácia), bol žalobca povinný tvrdiť a
preukázať dve základné skutočnosti, a to zrušenie existujúceho platného záväzku, a to záväzku dlžníka
vyplatiť žalobcovi podiel na zisku obchodnej spoločnosti a nahradenie tohto záväzku novým záväzkom,
t.j. naplnenie všetkých predpokladov platnosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 OZ. Žalobca niesol

dôkazné bremeno nielen ohľadom tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale tiež, že podľa tejto
zmluvy bolo dlžníkovi plnené. Veriteľ je pri odovzdaní predmetu pôžičky povinný umožniť, aby dlžník
nadobudol vlastnícke právo k požičanej veci, pričom požičané veci sa musia odovzdať dlžníkovi buď
priamo alebo nepriamo. Ku vzniku zmluvy o pôžičke môže dôjsť aj tak, že dlžník sa s veriteľom dohodne,
že veriteľova vec, určená podľa druhu, ktorá sa nachádza u dlžníka z iného právneho dôvodu, sa bude

považovať za požičanú vec.

5. Vo vzťahu k podielu na zisku konštatoval okresný súd, že právo žalobcu na podiel na zisku vyplýva
z ust. § 123 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“) a zo spoločenskej zmluvy. V rámci
postavenia spoločníka obchodnej spoločnosti je však potrebné rozlišovať medzi právom podieľať sa na

zisku obchodnej spoločnosti a nárokom na podiel na zisku. Právo na podiel na zisku vzniká ex lege
každému zo spoločníkov od momentu vzniku obchodnej spoločnosti, resp. od momentu vzniku účasti
spoločníka v obchodnej spoločnosti. Nárok na podiel na zisku zákonná úprava viaže na zasadnutie
valného zhromaždenia a prijatie uznesenia o tom, že spoločnosť rozhodla o rozdelení zisku v zmysle
ust. § 125 ods. 1 písm. b) OBZ. Na to, aby sa právo spoločníka stalo jeho nárokom, je nevyhnutné, aby

obchodná spoločnosť rozhodla o rozdelení zisku, pričom musia byť splnené aj podmienky podľa ust. §
179 ods. 3 OBZ, na obsah ktorého ustanovenia odkazuje právna úprava v ust. § 123 ods. 2 OBZ. Podľa
tejto úpravy môže obchodná spoločnosť vyplatiť spoločníkom ich podiel na čistom zisku až po tom,
čo bol tento zisk znížený o prídely do rezervného fondu, prípadne do ďalších fondov, ktoré spoločnosťvytvára podľa zákona, a čistý zisk musí byť znížený aj o neuhradenú stratu z minulých období. Aj v
prípade pozitívneho hospodárskeho výsledku v príslušnom kalendárnom roku nemusí táto skutočnosť
viesť k rozdeleniu zisku spoločníkov, ak sa tento zisk použije na krytie straty za predchádzajúce účtovné

obdobie. Právna úprava tiež neumožňuje rozdelenie zisku, ak by v jeho dôsledku došlo k platobnej
neschopnosti spoločnosti.

6. Okresný súd uviedol, že žalobca obsah dohôd zo dňa 4.5.2007, 30.9.2008 a zo dňa 6.4.2009
interpretoval ako uznesenie valného zhromaždenia o rozdelení zisku a jeho následnom prenechaní

obchodnej spoločnosti na realizáciu investičných zámerov, zvýrazňujúc pritom postavenie žalobcu
a druhého spoločníka ako jediných spoločníkov a konateľov obchodnej spoločnosti a zdôrazňujúc
neformálny postup spoločníkov pri rozhodovaní takto zloženého valného zhromaždenia. Okresný súd
k týmto dohodám konštatoval, že ich účastníkmi sú spoločníci obchodnej spoločnosti CISS Martin,
s.r.o., Ing. U. a Ing. G., ktorí v týchto dohodách vyčísľujú výšku nevyplateného podielu na zisku za
označené obdobie s tým, že predmetné finančné prostriedky prenechávajú spoločníci na zabezpečenie

investičných zámerov spoločnosti do doby, pokiaľ nebude rozhodnuté inak. Okresný súd mal za to, že
aj s ohľadom na spôsob uplatňovania práv spoločníkov v spoločnosti, medzi ktoré patrí, napr. právo
podať návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, je nevyhnutné, aby rozhodovanie
valného zhromaždenia prebiehalo spôsobom vyplývajúcim zo spoločenskej zmluvy a Obchodného
zákonníka pri zachovaní minimálnych formálnych náležitostí a postupov. Ak by aj okresný súd prijal

názor žalobcu o neformálnom rozhodovaní valného zhromaždenia, keď spoločníci netrvali na zákonom
predpísanej formálnej požiadavke postupu pri jeho zvolávaní a rozhodovaní, hodnotil okresný súd
tieto tvrdenia žalobcu v kontexte ostatných skutočností zistených z dôkazov vykonaných v konaní. Ak
žalobca tvrdil, že uzavretím týchto dohôd došlo k rozdeleniu zisku a súčasne k prenechaniu finančných
prostriedkov obchodnej spoločnosti, musel by z účtovnej evidencie dlžníka vyplývať záväzok obchodnej

spoločnosti voči jednotlivým spoločníkom, buď z titulu nevyplateného zisku, alebo z titulu pôžičky.
Napriek preukazovaným výsledkom hospodárenia úpadcu za roky 2005-2008 (účtovnými dokladmi a
výpoveďou svedkyne S.), zo žiadneho z listinných dôkazov nevyplýva, že finančné prostriedky z titulu
podielu na zisku boli dlžníkom žalobcovi reálne vyplatené. Medzi stranami bolo zároveň nesporné, že
žiadna platba, či už hotovostne alebo prevodom na účet z titulu pôžičky žalobcom v prospech účtu

úpadcu vykonaná nebola. Z reštrukturalizačného posudku zo dňa 7.4.2011 vyplýva, že k 30.11.2010
úpadca neevidoval žiadne záväzky voči spoločníkom, avšak hodnota týchto záväzkov ku dňu 28.2.2011
už predstavovala sumu 2.304.255,26 Eur. Voči spoločníkom evidoval dlžník záväzky za rok 2007 vo
výške 36.513,31 Eur, za rok 2008 vo výške 20.751,18 Eur a za rok 2009 vo výške 31.656,74 Eur.
Zo žiadneho z vypracovaných reštrukturalizačných posudkov nevyplýva existencia záväzku dlžníka

za obdobie rokov 2007-2009 či už z titulu nevyplateného podielu na zisku alebo z titulu pôžičky voči
spoločníkom. Podľa súvahy, ktorá tvorí prílohu reštrukturalizačného posudku, je v riadku č. 085 uvedený
údaj, že nerozdelený zisk z minulých rokov predstavuje k 31.7.2010 sumu 2.337.586,- Eur, čomu
korešponduje aj obsah zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti dlžníka
zo dňa 4.1.2010, v rámci ktorej valné zhromaždenie konštatuje evidenciu nerozdeleného zisku za

účtovné roky 2005, 2006, 2007 a 2008 v sumách spolu vo výške 2.386.798,59 Eur. Valné zhromaždenie
súčasne rozhodlo o rozdelení tohto zisku medzi spoločníkov Ing. U. a Ing. G. v pomere 50 % každému
vo výške 1.143.399,26 Eur. Na základe uvedeného podľa okresného súdu možno konštatovať, že pokiaľ
súvaha o stave majetku k 31.7.2010 obsahovala údaj o nerozdelenom zisku z minulých rokov, uvedený
záver súvahy bol nesprávny alebo k uzavretiu dohody o prerozdelení tohto zisku muselo dôjsť v inom

časovom období, ako bolo v konaní tvrdené žalobcom.

7. Okresný súd tak dospel k záveru, že žalobcom interpretovaný obsah dohôd zo dňa 14.5.2007,
30.9.2008 a 6.4.2009 je v zjavnom rozpore s obsahom účtovných dokladov. Do roku 2010, kedy
malo dôjsť k dohode o novácii, z výsledkov hospodárenia dlžníka nevyplýva existencia záväzku voči

spoločníkom, či už z titulu nevyplateného podielu na zisku, na ktorý mal vzniknúť spoločníkom nárok
na základe rozhodnutia valného zhromaždenia, alebo z titulu pôžičky. Takéto prenechanie finančných
prostriedkov by muselo mať povahu pôžičky obchodnej spoločnosti, z ktorej by vyplývalo obchodnej
spoločnosti postavenie dlžníka a spoločníkom postavenie veriteľov. Existencia takejto pôžičky však z
účtovných dokladov a ďalších žalobcom preukazovaných skutočností nevyplývala. K formálnej úprave

rozdelenia zisku tak došlo až v roku 2010 dohodou o novácii, a preto ak v období do roku 2010 existovalo
akékoľvek právo spoločníkov spoločnosti na rozdelenie zisku za roky 2005, 2006 a 2007, ktoré nemalo
povahu nároku a ktorý zisk nebol jednotlivým spoločníkom vyplatený v čase, kedy obchodná spoločnosť
reálne disponovala takouto hodnotou disponibilných prostriedkov, ktoré by mohli byť následne reálneprenechané obchodnej spoločnosti na výkon podnikateľskej činnosti, nemohol byť záväzok dlžníka k
momentu uzavretia dohody o novácii zo dňa 4.1.2010 zrušený nováciou na záväzok z titulu pôžičky
ako reálneho kontraktu, pretože k faktickému alebo nepriamemu prenechaniu finančných prostriedkov,

ktoré sa predtým nachádzali v dispozícii žalobcu, k momentu uzavretia dohody o novácii nedošlo.
Podľa okresného súdu, pokiaľ v zápisnici z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa
4.1.2010 spoločníci konštatovali, že podiely na zisku za roky 2005 až 2008 sú prostriedkami, ktoré
patria v zmysle zákona spoločníkom a ktoré spoločníci nečerpali a ponechali ich na základe vzájomnej
dohody spoločnosti, je potrebné uviesť, že takéto ponímanie majetkového práva je nesprávne, nakoľko k

prerozdeleniu zisku spoločníkom v žalovanom rozsahu nikdy nedošlo a k prenechaniu týchto podielov na
realizáciu investičných zámerov by mohlo dôjsť len na základe zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu,
ktorej vznik by musel byť viazaný na okamih výplaty podielu na zisku. Táto okolnosť by nepochybne
vyplývala z účtovných dokladov obchodnej spoločnosti, keď účtovníctvo poskytuje základné informácie
o peňažnom vyjadrení hospodárskej činnosti určitého subjektu a o výsledkoch tejto činnosti, pričom
podnikatelia sú povinní viesť účtovníctvo správne a úplne, teda zaúčtovať všetky účtovné prípady,

ktoré časovo a vecne súvisia s účtovným obdobím, tak aby bolo možné zrozumiteľne, jednotlivo aj
v súvislostiach spoľahlivo a jednoznačne určiť obsah účtovných prípadov. Podnikatelia zapísaní v
obchodnom registri sú v zmysle ust. § 36 OBZ povinní účtovať v sústave podvojného účtovníctva, ktorá
umožňuje sledovanie stavu a pohybu majetkov, záväzkov, rozdielu majetku a záväzkov, nákladov, ako aj
zistenie výsledku hospodárenia. Za tohto stavu, pokiaľ zo strany žalobcu bol zdôrazňovaný neformálny

postup spoločníkov pri rozhodovaní o prerozdelení zisku, hodnotil okresný súd tento výklad žalobcu ako
tendenčný, v snahe dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v rámci konkurzného konania.

8. Okresný súd ďalej uviedol, že pokiaľ sa spoločníci dohodli, že vytvorený zisk sa použije na
realizáciu ďalších investičných zámerov spoločnosti bez toho, aby rozhodli o jeho rozdelení a výplate

spoločníkom, nemohol im vzniknúť nárok vymáhateľný na súde a rovnako nemohlo dôjsť k prenechaniu
finančných prostriedkov spoločnosti za podmienky reálneho kontraktu pôžičky, keďže zvoleným
postupom spoločníci vylúčili možnosť rozdelenia zisku v danom čase. Dohodami zo dňa 14.5.2007,
30.9.2008 a 6.4.2009 sa spoločníci dlžníka dohodli na prenechaní finančných prostriedkov spoločnosti
na zabezpečenie investičných zámerov s tým, že v tom čase vylúčili možnosť rozdelenia zisku, ktorý je

v jednotlivých dohodách špecifikovaný, čomu korešponduje aj spôsob vedenia účtovníctva, keď súvaha
majetku dlžníka za rozhodné obdobie obsahovala údaj o nerozdelenom zisku bez evidencie záväzku
spoločnosti voči spoločníkom z titulu nevyplateného podielu na zisku. Tento stav trval až do roku 2010,
kedy sa dňa 4.1.2010 malo uskutočniť rokovanie mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti
úpadcu s konštatovaním, že spoločnosť eviduje nerozdelený zisk za roky 2005-2008 v celkovej sume

2.286.798,52 Eur so špecifikáciou podielu na zisku pre jednotlivých spoločníkov a súčasne toto valné
zhromaždenie rozhodlo o vyplatení podielu na zisku spoločníkom a o tom, že vyplatenie podielu na zisku
bude uhradené zmenou existujúceho záväzku z titulu nevyplatených podielov na zisku na nový záväzok
z titulu prijatej bezúročnej pôžičky poskytnutej spoločníkmi. Podľa okresného súdu je predpokladom
platnosti takejto dohody okrem iného splnenie zákonom stanovených podmienok pre vyplatenie podielu

na zisku, a to reálna disponibilnosť finančnými prostriedkami, ktoré by mohli byť spoločníkom ako
čistý zisk na základe rozhodnutia valného zhromaždenia k uvedenému okamihu reálne vyplatené.
Výplata zisku nesmie byť vykonaná na úkor základného imania, rezervného fondu a iných fondov.
Z vykonaných dôkazov však vyplynulo, že k okamihu uzavretia dohody zo dňa 4.1.2010 finančné
pomery obchodnej spoločnosti vyplatenie podielu na zisku za uplynulé obdobia neumožňovali a spätnú

konvalidáciu tohto stavu právna úprava nepripúšťa. Pokiaľ spoločnosť v okamihu uzavretia dohody zo
dňa 4.1.2010 nedisponovala dostatkom finančných prostriedkov na rozdelenie zisku, nemohlo platne
dôjsť ani ku vzniku záväzku z pôžičky. Podľa okresného súdu tak žalobca nepreukázal existenciu
prihlásenej pohľadávky popretej správcom, a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

9. Ohľadom nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 CSP za konštatovania, že úspešnou stranou v konaní bol žalovaný a vedľajší účastník na strane
žalovaného.Okresnýsúdimpretopriznalvočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca cestou právneho zástupcu odvolanie, v ktorom namietol, že

pre vydanie napadnutého rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky. Okresný súd nesprávnym
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené. Okresný súd konštatoval, že k úprave rozdelenia zisku došlo až v roku

2010 dohodou o novácii s tým, že ak spoločníkom nebol zisk vyplatený v čase, kedy spoločnosť reálne
disponovala takouto hodnotou disponibilných prostriedkov, ktoré by následne mohli byť prenechané
spoločnosti na výkon podnikateľskej činnosti, nemohol byť záväzok dlžníka k momentu uzavretia dohody
o novácii zrušený nováciou na záväzok z titulu pôžičky ako reálneho kontraktu. Podľa žalobcu sú
závery okresného súdu v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním a hodnotenie dôkazov zo strany

okresného súdu nebolo uskutočnené v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a zásadou spravodlivosti. Zo
spoločenskej zmluvy vyplýva, že spoločníci spoločnosti Ing. U. a Ing. G. majú nárok na podiel na
zisku, pričom žalobca účtovnými dokladmi za roky 2005 až 2008 preukazoval výsledky hospodárenia
úpadcu a výšku dosiahnutého zisku. Podľa dohody spoločníkov zo dňa 14.5.2007 a zo dňa 30.9.2008
spoločníci prenechali nevyplatené podiely na zisku spoločnosti na zabezpečenie investičných zámerov
spoločnosti s tým, že dňa 4.1.2010 valné zhromaždenie spoločnosti rozhodlo o prerozdelení účtovných

ziskov a schválilo, aby celá suma v hodnote 2.286.798,52 Eur bola vyplatená spoločníkom ako podiel
na zisku, a to žalobcovi v rozsahu 1.143.399,26 Eur a v rovnakej výške druhému spoločníkovi Ing.
G.. Podľa zápisnice z tohto valného zhromaždenia bolo zároveň rozhodnuté, že vyplatené podiely na
zisku budú uhradené zmenou existujúceho záväzku z titulu nevyplatených podielov na zisku na záväzok
z titulu bezúročnej pôžičky poskytnutej spoločníkmi. Zmluvou podľa ust. § 570 OZ zo dňa 4.1.2010

bolo dohodnuté nahradenie doterajšieho záväzku dlžníka novým záväzkom tak, že doterajší záväzok
zanikneadlžníkovivzniknepovinnosťplniťnovýzáväzok.Doterajšímzáväzkombolafinančnápovinnosť
dlžníka vyplatiť veriteľovi ako spoločníkovi podiel na zisku za roky 2005-2008, ktorý vznikol rozhodnutím
valného zhromaždenia zo dňa 4.1.2010, a novým záväzkom je povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dlh
vo výške 1.143.399,26 Eur titulom poskytnutej pôžičky. Z obsahu ust. § 657 OZ vyplýva, že na základe

zmluvy o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených, t.j. zastupiteľných
vecí na voľné nakladanie, ktoré je dlžník povinný po uplynutí dojednanej doby veriteľovi vrátiť. Znakom
pôžičky je jej reálna povaha, čo znamená, že na uzavretie zmluvy sa vyžaduje reálne odovzdanie veci
dlžníkovi, pričom požičané veci sa musia odovzdať dlžníkovi buď priamo alebo nepriamo. Ku vzniku
zmluvy o pôžičke môže dôjsť aj tak, že dlžník sa s veriteľom dohodne, že veriteľova vec, určená podľa

druhu, ktorá sa nachádza u dlžníka z iného právneho dôvodu, sa bude považovať za požičanú vec. V
posudzovanom prípade je kauza nového záväzku z titulu pôžičky odlišná od pôvodnej, ktorej základ
spočíval v záväzku dlžníka z titulu vyplatenia podielu na zisku spoločníkom spoločnosti. Dohodou o
novácii zo dňa 4.1.2010 účastníci prejavili vôľu nahradiť pôvodný záväzkový vzťah z titulu vyplatenia
podielu na zisku novým záväzkom z titulu pôžičky. Preto právnym dôvodom prihlásenej pohľadávky v

konkurznom konaní mohol byť len nový existujúci záväzok. Podľa žalobcu bolo vykonanými dôkazmi
preukázané, že žalobca prenechal úpadcovi finančné prostriedky, na vyplatenie ktorých mu vzniklo
právo z titulu podielu spoločníka na dosiahnutom zisku spoločnosti, na dočasné nakladanie tým, že
mu dohodou umožnil nadobudnúť vlastnícke právo k požičanej veci, čím došlo k naplneniu podmienky
reálneho kontraktu, a to nepriame odovzdanie peňažnej sumy, s ktorým bol spojený záväzok dlžníka

poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi vydať ako podiel na zisku. Veriteľ tak prenechal finančné
prostriedky spoločnosti na nakladanie, ktoré prostriedky v čase uzavretia zmluvy boli v dispozícii dlžníka
z iného právneho dôvodu, s tým, že tieto sa budú považovať za požičanú vec, t.j. pôžičku. Z listinných
dôkazov vyplýva, že nerozdelený zisk za roky 2005-2008 nebol spoločníkom úpadcu vyplatený a k
jeho vyplateniu nedošlo ani ku dňu vyhlásenia konkurzu. V dôsledku nahradenia tohto záväzku novým

záväzkomztitulupôžičkymoholžalobcasvojupohľadávkuvkonkurznomkonaníuplatniťlenprihlásením
pohľadávky z právneho dôvodu pôžičky. Žalobca považoval za nesprávny názor okresného súdu,
podľa ktorého nedošlo k reálnemu poskytnutiu finančných prostriedkov zo strany žalobcu úpadcovi z
dôvodu, že poskytnutie peňažných prostriedkov nie je evidované v účtovníctve úpadcu. To, že pôžička
nie je vedená v účtovníctve, nemá vplyv na platnosť zmluvy o pôžičke, resp. na reálne odovzdanie

finančných prostriedkov dlžníkovi. V konaní bolo preukázané, že v čase uzatvorenia dohody spoločníkov
zo dňa 14.5.2007 a zo dňa 30.9.2008 spoločnosť úpadcu disponovala dostatkom finančných aktív,
ktoré mohli byť použité na výplatu nerozdeleného zisku. Pokiaľ sa spoločníci dohodli, že rozdelený zisk
prenechávajú spoločnosti ako pôžičku na rozvoj jej aktivít, nemožno takéto konanie kvalifikovať ako
„dohodu o nerozdelení zisku“, ale práve naopak, ako dohodu o rozdelení zisku a určenie miesta a účelu

plnenia v rámci zmluvy o pôžičke. Žalobca aj svedok G. sa vyjadrili, že po uzatvorení týchto dohôd takto
poskytnuté peniaze brali ako pôžičku pre spoločnosť.11. Žalobca ďalej namietal, že napadnutým rozsudkom bol porušený princíp spravodlivosti podľa čl.
1 ods. 1 Ústavy SR, keď napadnutý rozsudok je v rozpore s elementárnou logikou aj princípom
spravodlivosti a ak nadobudne právoplatnosť, žalobca, ktorý poskytol úpadcovi kapitál, ktorý bol použitý

na rozvoj podnikateľskej činnosti a za ktorý boli nakúpené nehnuteľnosti, bude vylúčený z možnosti
uspokojenia svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Ak by žalobca neposkytol úpadcovi peňažné
prostriedky vo výške prihlásenej pohľadávky, žalovaný by nemal čo v rámci konkurzného konania
speňažovať a konkurz by pre nedostatok majetku bol zastavený. Okresný súd nepostupoval v súlade
s Nálezom Ústavného súdu č.k. II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11.9.2014, v ktorom Ústavný súd vyslovil,

že správca je pri popretí povinný jednoznačne vyjadriť aj dôvod a rozsah popretia pohľadávky, pričom
obmedzenie popretia len na určitý dôvod alebo na určitý rozsah popretia znamená právnu fikciu uznania
pohľadávkyvnepopretomrozsahu,pričomúlohouincidenčnéhokonanianiejeopätovnépreskúmavanie
uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úloha správcu a účelom takéhoto konania je rozhodnúť len
o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie. Týmto záverom Ústavného súdu SR sa okresný
súd neriadil, keď vychádzal z tvrdení žalovaného a vedľajšieho účastníka na jeho strane, ktoré vôbec

neboli obsahom popieracieho prejavu a ktoré tvrdenia žalovaný produkoval až v rámci konania. Podľa
žalobcu je rozsudok okresného súdu nezákonný, arbitrárny, zmätočný a nedostatočne odôvodnený,
keď okresný súd porušil zásadu rovnosti účastníkov sporového konania, ktorá je zakotvená v čl. 6 ods.
1 CSP. Napadnutý rozsudok spĺňa všetky pojmové znaky arbitrárneho rozsudku, čo podľa Ústavného
súdu SR znamená najmä extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými

a právnymi zisteniami, interpretáciu, ktorá je v rozpore s obsahom právnej praxe, bez toho, aby boli
dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých bola odmietnutá stabilizovaná výkladová prax.
Okresný súd v rozsudku neuskutočnil výklad ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o konkurze
a reštrukturalizácii v súlade s judikatúrou dovolacieho súdu a nevzal do úvahy ústavný aspekt danej
veci. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca pritom poukázal na
stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR v rozhodnutiach I. ÚS 22/03, I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96 s tým,
že na zamietnutie žaloby žalobcu neexistoval žiaden zákonný predpoklad a podľa žalobcu rozhodnutie
okresného súdu nie je riadne odôvodnené, a teda je nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku musí mať

náležitosti podľa § 220 a nasl. CSP a vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Okresný
súd v odôvodnení rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil. Žalobca preto žiadal, aby odvolací
súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

12. Žalovaný cestou právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že záver napadnutého
rozsudku považuje v celom rozsahu za správny. Podľa žalovaného dohody zo dňa 14.5.2007, 30.9.2008
a 6.4.2009 nie je možné považovať za rozhodnutie spoločníkov úpadcu o rozdelení zisku. Táto

skutočnosť je zrejmá zo znenia samotných dohôd, ktoré o rozdelení zisku nepojednávajú a z účtovníctva
úpadcu, z ktorého vyplýva, že zisk, ktorý mal byť podľa žalobcu rozdelený už v roku 2007, 2008 a 2009,
bol v účtovníctve evidovaný ako nerozdelený zisk z minulých rokov až do roku 2010, nakoľko o jeho
rozdelení bolo rozhodnuté až dňa 4.1.2010 na valnom zhromaždení úpadcu. Ak by boli tvrdenia žalobcu
o rozdelení zisku v roku 2007, 2008 a 2009 pravdivé, znamenalo by to, že k rozdeleniu zisku za roky

2005 a 2006 došlo až 4-krát, k rozdeleniu zisku za rok 2007 3-krát a k rozdeleniu zisku za rok 2008
2-krát, čo nie je možné. Podstatné je aj to, že dňa 4.1.2010, v čase konania valného zhromaždenia,
na ktorom bolo rozhodnuté o rozdelení zisku za roky 2005-2008, neboli splnené podmienky v zmysle §
123 ods. 2 OBZ na to, aby takéto rozhodnutie mohlo byť prijaté, a to z dôvodu, že úpadca bol v danom
období v úpadku, ako to vyplýva z reštrukturalizačného posudku zo dňa 23.7.2010, podľa ktorého bol

predĺžený už v roku 2007, a naviac ani nedisponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov
na vyplatenie zisku spoločníkom, nakoľko tieto finančné prostriedky v spoločnosti neboli. Nakoľko na
základe vyššie uvedených dohôd nebolo rozhodnuté o rozdelení zisku a dňa 4.1.2010 neboli splnené
zákonné podmienky na takéto rozhodnutie, nemohlo dôjsť platne ani k uzatvoreniu dohody o novácii, na
základe ktorej mal byť pôvodný záväzok na vyplatenie zisku zmenený na nový záväzok z titulu pôžičky.

Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobca si do konkurzného konania prihlásil pohľadávku z titulu pôžičky,
avšak z dôvodu, že k poskytnutiu/odovzdaniu peňažných prostriedkov úpadcovi nikdy nedošlo, nemohlo
dôjsť ani k vzniku akejkoľvek pohľadávky žalobcu z titulu pôžičky peňazí ako tzv. reálneho kontraktu, t.j.
popretie žalobcovej pohľadávky zo strany žalovaného bolo v celom rozsahu správne a zákonné.13. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že okresný súd mal pochybiť, keď v konaní prihliadal
na vyjadrenia žalovaného, ktoré neboli uvedené v jeho popieracom prejave s tým, že žalovaný tejto

argumentácii nerozumie, nakoľko to bol práve žalobca, ktorý v priebehu konania začal produkovať úplne
nové tvrdenia a predkladať dokumenty, ktoré neboli súčasťou prihlášky jeho pohľadávky. Žalobca sa
preto logicky k týmto novým tvrdeniam a dokumentom, ktoré podľa jeho názoru boli vyhotovené až po
podaní žaloby, relevantným spôsobom vyjadril, na čo okresný súd správne prihliadol. K tvrdeniu, že
napádaný rozsudok je nezákonný, arbitrárny, zmätočný a nie je odôvodnený, žalovaný zdôraznil, že

samotný žalobca v podanom odvolaní tieto pojmy len teoreticky vymedzuje s odkazom na judikatúru
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, pričom však konkrétne argumenty na podporu svojich
tvrdení neuvádza. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za zrozumiteľný a preskúmateľný, z jeho
odôvodnenia je zrejmé, ktoré skutočnosti okresný súd považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a nakoniec, ako vec právne posúdil. Žalovaný tak žiadal
napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

14. Vedľajší účastník na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s rozhodnutím
súdu prvej inštancie v celom rozsahu súhlasí. Žalobca v konaní nebol schopný ani riadne vyšpecifikovať
právny dôvod svojich tvrdení, resp. ich menil podľa potreby, z čoho možno usudzovať, že zo strany
žalobcu sa jednalo o účelovú obranu bez právneho základu, čo mal okresný súd z vykonaných dôkazov

aj preukázané. Odvolanie žalobcu považuje vedľajší účastník za uvedenie všeobecných odvolacích
dôvodov - odcitovanie judikatúry, resp. komentáru, kde po ich citácii chýba konkrétne uvedenie
porušenia, resp. odňatia práva, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca
neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré neboli zrejmé už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vedľajší
účastník sa stotožnil s tvrdeniami a dôkazmi predkladanými žalovaným, na základe ktorých okresný súd

žalobu zamietol. Vedľajší účastník žiadal rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdiť.

15. Žalobca cestou právneho zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného a vyjadrenie vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného uviedol, že skutočnosti tvrdené žalovaným v jeho vyjadrení sú v celom
rozsahu účelové, zavádzajúce a nepravdivé. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že žalobca

nie je veriteľom úpadcu a že z jeho strany nedošlo k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov
úpadcovi, keď takéto tvrdenie odporuje elementárnej logike a výklad právnych predpisov okresným
súdom je v rozpore s princípom spravodlivosti a rovnosti občanov pred ústavou a popiera nutnosť
ochrany spravodlivého práva pred neúnosnou mierou pozitívneho práva. Bez poskytnutia peňažných
prostriedkov zo strany žalobcu úpadcovi by úpadca nemohol ďalej rozvíjať svoje podnikateľské aktivity a

nadobúdať majetok, ktorý teraz žalovaný ako správca speňažuje v rámci konkurzu, a to za neprimerane
nízke ceny. Je preto v záujme žalovaného, aby bol žalobca vylúčený z okruhu veriteľov úpadcu.
Napadnutý rozsudok je v rozpore s princípom spravodlivosti a nemôže obstáť argumentácia žalovaného
a vedľajšieho účastníka na jeho strane, že odvolacie dôvody boli v odvolaní žalobcu formulované len
vo všeobecnej rovine.

16. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na doterajších vyjadreniach s tým, že záver
okresného súdu je v celom rozsahu správny. Elementárnej logike odporujú práve tvrdenia žalobcu, keď
tentouvádza,žeúpadcoviposkytolpôžičkuvovýškepresahujúcejjedenmilióneur,bezktorejbynedošlo
k rozvoju jeho podnikateľských aktivít. Žalovanému nie je jasné, o aký rozvoj podnikateľských aktivít

sa mala táto pôžička pričiniť, keď úpadca skončil v konkurze a so záväzkami presahujúcimi niekoľko
miliónov eur. Žalobca nikdy neposkytol (neodovzdal) peňažné prostriedky úpadcovi, a teda ani nikdy
nedošlo ku vzniku akejkoľvek pohľadávky žalobcu z titulu pôžičky ako reálneho kontraktu.

17. Vedľajší účastník na strane žalovaného na doručené vyjadrenie žalobcu písomne nereagoval.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods.
1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením
rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/20/2017-463 zo dňa
17.4.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudkuoznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho
vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 19.4.2018, na základe čoho boli, v
spojenísustanovením§378ods.1CSP,splnenéprocesnépodmienkykverejnémuvyhláseniurozsudku

krajským súdom.

20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z
titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím

dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra
2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého
stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa
ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v
odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

25. Žalobca v podanom odvolaní namietol nesprávne skutkové zistenia, nesprávne hodnotenie dôkazov
a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadom jeho záveru, že nemohlo dôjsť k
prenechaniu finančných prostriedkov spoločnosti ako podmienky reálneho kontraktu pôžičky. Krajský
súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení prvoinštančného súdu
uvádza, že ak žalobca v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka

vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej
inštancie.VtejtosúvislostikrajskýsúdpoukazujenauznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa14.09.2011,
sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov

je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)

a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu
tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkovéhostavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je

právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je

relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií
vyššieuvedenéhohodnoteniadôkazov.Rozhodnutieokresnéhosúdusaopieralootvrdeniaarelevantné
dôkazy produkované účastníkmi v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

26. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež námietka žalobcu ohľadom nesprávneho

právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií
v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo
strany žalobcu išlo o žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že je veriteľom vymáhateľnej pohľadávky vo
výške 1.143.399,26 Eur titulom pôžičky poskytnutej úpadcovi. Z prihlášky pohľadávky (č.l. 100 spisu)
vyplýva, že žalobca právny dôvod vzniku pohľadávky vymedzil ako pôžičku poskytnutú úpadcovi a

žalovaný ako správca právny dôvod tejto pohľadávky poprel z dôvodu, že nikdy nedošlo k odovzdaniu
peňazí v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 4.1.2010, lebo pôžička je reálny kontrakt (č.l. 105 spisu).
Bolo namieste, aby sa okresný súd zaoberal otázkou, či z vykonaných dôkazov možno konštatovať
vznik takého právneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje vznik svojej pohľadávky v uvedenej
výške voči žalovanému. V tomto smere preto nemôžu obstáť odvolacie námietky žalobcu, že okresný

súd nepostupoval v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 409/2013, podľa ktorého je
úlohou incidenčného konania len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie. Z
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku plynie, že okresný súd sa v rámci dokazovania zaoberal
predovšetkým otázkou vzniku záväzku úpadcu z titulu pôžičky ako reálneho kontraktu, teda hodnotil,
či v konaní bola preukázaná dôvodnosť popretia prihlásenej pohľadávky žalovaným ako správcom

práve na základe ním vymedzeného tvrdenia, že nedošlo k odovzdaniu peňazí v zmysle zmluvy o
pôžičke s tým, že pôžička je reálny kontrakt. Nemôže tak obstáť námietka žalobcu, že okresný súd sa
v konaní zaoberal tvrdeniami žalovaného a vedľajšieho účastníka na jeho strane, ktoré neboli obsahom
popieracieho prejavu a ktoré mali byť uplatnené až v rámci konania o podanej žalobe žalobcu. Práve s
prihliadnutím na obsah popieracieho prejavu žalovaného ako správcu bolo namieste okresným súdom

hodnotiť naplnenie všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov pre vznik právneho vzťahu zmluvy
o pôžičke s prihliadnutím na charakter tohto právneho vzťahu ako reálneho kontraktu.

27. Krajský súd s prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcu upriamuje pozornosť na svoje zrušujúce
uznesenie č.k. 14CoKR/9/2015-293 zo dňa 31.5.2016, v ktorom k otázke vzniku záväzku zo zmluvy o

pôžičke na základe dohody o privatívnej novácii bolo konštatované, že predpokladom pre uzatvorenie
takejto dohody o privatívnej novácii je existujúci záväzok, ktorý sa má nahradiť a zároveň vznik záväzku
nového, pričom musia byť naplnené všetky podstatné náležitosti vyžadované pre jednotlivé zmluvné
typy, teda privatívna novácia musí platne zrušiť pôvodný záväzok a súčasne musí platne založiť záväzok
nový,apretojepotrebnézaoberaťsavkonaníotázkou,čiposudzovanáprivatívnanováciamohlazaložiť

nový záväzok, t.j. v danom prípade či došlo k naplneniu podstatných náležitostí pre zmluvný typ zmluvy
o pôžičke. Okresný súd sa tak v rámci ďalšieho konania vecne správne zameral na otázku naplnenia
všetkých zákonom požadovaných náležitostí pre vznik žalobcom tvrdeného zmluvného vzťahu medzi
ním ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom zo zmluvy o pôžičke.

28. Žalobca vo vzťahu k vyriešeniu tejto v konaní základnej otázky namietal, že okresný súd nesprávne
vyhodnotil predložené dôkazy, a to predovšetkým dohody zo dňa 30.9.2008, zo dňa 14.5.2007 a zo dňa
6.4.2009 (č.l. 91, 92 a 378 spisu). Krajský súd po oboznámení sa s týmito dohodami konštatuje, že
v nich žalobca a Ing. G. ako spoločníci úpadcu pod vtedajším obchodným menom CISS Martin s.r.o.,konštatovali, že majú v spoločnosti nevyplatené podiely na zisku spolu za roky 2005, 2006, 2007 a
2008 s tým, že predmetné finančné prostriedky prenechávajú spoločnosti na zabezpečenie investičných
zámerov až do doby, pokiaľ nebude rozhodnuté inak. Krajský súd ďalej po oboznámení sa s účtovnými

dokladmi, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že
ak na základe týchto dohôd, tak ako to v konaní prezentoval žalobca, malo dôjsť k rozdeleniu zisku
spoločnosti za uvedené časové obdobie, tak táto skutočnosť sa v účtovníctve úpadcu neodzrkadlila,
keď z účtovníctva spoločnosti v danom období nevyplýva ani záväzok spoločnosti voči spoločníkom,
teda aj voči žalobcovi, z titulu nevyplateného zisku a ani záväzok z titulu pôžičky. Rovnako tak zo

žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by finančné prostriedky z titulu podielu na zisku boli
žalobcovi ako spoločníkovi úpadcu touto spoločnosťou vyplatené. Z vyjadrenia žalobcu a svedka Ing.
G. pritom plynie, že už v čase uzatvárania vyššie uvedených dohôd v roku 2007, 2008 a 2009 spoločníci
úpadcu uvedené finančné prostriedky brali ako pôžičku poskytnutú spoločnosti. Na jednej strane je
tak zo strany žalobcu prezentované, že týmito dohodami malo dôjsť k prerozdeleniu zisku spoločnosti
medzi spoločníkov, pričom nevyplatenie tohto zisku samotní spoločníci brali ako pôžičku poskytnutú

spoločnosti, a napriek tomu valné zhromaždenie dňa 4.1.2010 rozhodovalo o prerozdeľovaní tohto zisku
s tým, že zároveň došlo k dohode o nahradení pôvodného záväzku na vyplatenie zisku spoločnosťou
jej spoločníkom novým záväzkom zo zmluvy o pôžičke. Žalobca tak v konaní tvrdil rozdelenie zisku
spoločnosti medzi spoločníkov na základe vyššie uvedených dohôd a zároveň rozdelenie zisku za to isté
časové obdobie na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 4.1.2010 (zápisnica

z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti úpadcu z č.l. 96 spisu). Okresný súd v
tomto smere vecne správne upriamil pozornosť na skutočnosť, že z účtovníctva spoločnosti úpadcu do
roku 2010, kedy malo dôjsť k dohode o novácii, nevyplývala existencia žiadneho záväzku úpadcu voči
žalobcovi z titulu nevyplateného podielu na zisku a rovnako existencia žiadneho záväzku z titulu pôžičky.
V zhode so súdom prvej inštancie je pritom krajský súd vo vzťahu k vyššie uvedeným dohodám zo dňa

14.5.2007, 30.9.2008 a 6.4.2009 názoru, že týmito dohodami nedošlo k rozdeleniu zisku spoločnosti za
v dohodách uvedené obdobie, keď takáto skutočnosť z uvedených dohôd ani pri neformálnom prístupe
k plneniu náležitostí vyžadovaných pre riadne valné zhromaždenie spoločnosti úpadcu nevyplýva. V
týchto dohodách je konštatované len to, že spoločníci majú v spoločnosti nevyplatené podiely na zisku,
ktoré finančné prostriedky prenechávajú spoločnosti na zabezpečenie jej investičných zámerov. Z týchto

dohôd teda nevyplýva, že by spoločníci spoločnosti rozhodli o tom, že sa zisk spoločnosti rozdelí medzi
spoločníkov, ani o tom, v akom pomere, resp. v akej výške jednotlivým spoločníkom spoločnosti má tento
zisk pripadnúť. Dohody nespĺňajú náležitosti rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti v zmysle
ust. § 125 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka o rozdelení zisku spoločnosti. Je potom bez právneho
významu zaoberať sa otázkou, či v čase, kedy tieto dohody boli uzatvárané, spoločnosť disponovala

alebo nedisponovala dostatočným objemom finančných prostriedkov na to, aby takýto zisk mohol byť
prípadne spoločníkom vyplatený. Ak do roku 2010 nebolo rozhodnuté o rozdelení zisku, tak zároveň
nemohlo dôjsť k tomu, aby spoločníci finančné prostriedky zodpovedajúce tomuto zisku prenechali
spoločnosti, čím by došlo k naplneniu predpokladov podmienky vzniku zmluvy o pôžičke ako reálneho
kontraktu.

29. V zhode so súdom prvej inštancie možno konštatovať, že k rozhodnutiu spoločnosti o rozdelení
zisku došlo až na valnom zhromaždení dňa 4.1.2010, ktoré valné zhromaždenie rozhodlo o vyplatení
podielu na zisku žalobcovi ako spoločníkovi vo výške 1.143.399,26 Eur. Podľa rozhodnutia tohto
valného zhromaždenia malo byť zároveň rozhodnuté o tom, že vyplatenie podielov na zisku za roky

2005, 2006, 2007 a 2008 bude realizované zmenou existujúceho záväzku na záväzok zo zmluvy o
pôžičke. V danom čase konania tohto valného zhromaždenia spoločnosti, teda ku dňu 4.1.2010, však z
účtovných dokladov spoločnosti a z reštrukturalizačného posudku vyplýva, že spoločnosť nedisponovala
finančnými prostriedkami, ktoré by zodpovedali objemu zisku, ktorý sa mal rozdeliť medzi žalobcu a Ing.
G. ako spoločníkov spoločnosti úpadcu. Ak v danom čase finančné prostriedky v uvedenom objeme

nemohli byť vyplatené žalobcovi ako jeho podiel na zisku za predchádzajúce časové obdobie, tak nie je
možné konštatovať, že by zo strany žalobcu došlo k naplneniu reálnej podstaty zmluvného typu zmluvy
o pôžičke tým, že by tieto finančné prostriedky, ktorých existencia v danom čase nebola preukázaná,
prenechal do dispozície úpadcovi ako dlžníkovi zo zmluvy o pôžičke. Krajský súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné zvýrazniť reálny charakter (nie konsenzuálny charakter) zmluvy o pôžičke, ktorý

znamená, že ku vzniku právneho vzťahu je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. K odovzdaniu predmetu
pôžičky pri peňažnej pôžičke môže dôjsť nielen fyzickým odovzdaním požičanej sumy a bezodplatným
prevodom na účet dlžníka, ale aj takým spôsobom, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného
dôvodu pred uzavretím zmluvy o pôžičke, budú ďalej predstavovať predmet pôžičky. Podľa rozhodnutiaNS ČR sp.zn. 21Cdo 221/2003 k zmluve o pôžičke v zmysle ust. § 657 OZ nedochádza len na základe
dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy) ale až skutočným odovzdaním predmetu
pôžičky dlžníkovi.

30. Vychádzajúc z týchto zhodnotení konštatuje krajský súd, že ak ku dňu 4.1.2010 nebola preukázaná
existencia finančných prostriedkov, ktoré by mohli byť použité na výplatu podielu na zisku žalobcovi ako
spoločníkovi spoločnosti úpadcu, tak takéto finančné prostriedky nemohli tvoriť reálny podklad pre vznik
zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu tým, že by boli prenechané veriteľom dlžníkovi na základe

privatívnou nováciou novo vzniknutého záväzku zo zmluvy o pôžičke. Skutočnosť, že spoločnosť v
danom čase rozhodovania ku dňu 4.1.2010 nemala dostatočné finančné prostriedky na výplatu zisku,
vyplýva aj z vyjadrenia svedka Ing. G., ktorý bol okresným súdom vypočutý na pojednávaní dňa
25.11.2014 (zápisnica z č.l. 121 spisu). Tento svedok uviedol, že vtedy neboli investičné prostriedky
na vyplatenie zisku, a preto to bolo urobené dohodou tak, že záväzok z titulu nerozdeleného zisku sa
zmení na záväzok z titulu pôžičky. Krajský súd potom odkazuje na vecne správne závery súdu prvej

inštancie, ktorý konštatoval, že v čase dohody zo dňa 4.1.2010 finančné pomery obchodnej spoločnosti
úpadcu vyplatenie podielu na zisku za uplynulé obdobia neumožňovali a ak k tomuto času spoločnosť
nedisponovaladostatkomfinančnýchprostriedkovnarozdeleniezisku,nemohloplatnedôjsťanikvzniku
záväzku z titulu pôžičky.

31. Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal, že okresný súd v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozsudku, porušil zásadu rovnosti účastníkov sporového konania a že rozsudok vydaný vo
veci je nezákonný, arbitrárny, zmätočný a nedostatočne odôvodnený. Krajský súd vo vzťahu k tejto časti
odvolania žalobcu uvádza, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne výhrady, ktoré má voči
konaniu pred súdom prvej inštancie a voči rozsudku, ktorým okresný súd vo veci rozhodol. Z odvolania

žalobcu plynie len odkaz na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR ohľadom
konania pred súdmi a ohľadom postupu súdu v súdnom konaní s tým, že na zamietnutie žaloby žalobcu
neexistoval žiadny zákonný predpoklad. Vo vzťahu k námietke ohľadom nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku uvádza krajský súd, že opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil. Z ust.
§ 220 ods. 2 CSP vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil s tým, že súd je povinný jasne a výstižne vysvetliť,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia pritom nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva
aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

32. Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že by v
rozhodnutí okresného súdu chýbalo logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú
právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Okresný súd v odôvodnení svojho
rozsudku uviedol relevantné skutkové zistenia, uviedol právne predpisy, na základe ktorých posudzoval
v konaní uplatnený nárok, a jeho rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne

neodôvodnené, keď sa súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou sporových
strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalobcu, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel
a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva,
že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06).
Okrem toho krajský súd považuje za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NSSR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade
napadnutý rozsudok okresného súd i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia
za dostatočného rešpektovania ust. § 220 ods. 2 CSP.

33. Krajský súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu o porušení zásad rovnosti strán súdneho
konania okresným súdom. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP možno za porušenie práva na
spravodlivý proces označiť len taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva. Krajský súd uvádza, že žalobca mal od podania žaloby na súd až

do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie časový priestor na realizáciu jeho procesných práv,
k označovaniu a predkladaniu dôkazov, t.j. žalobcovi bola vytvorená možnosť obhájenia jeho práv
a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp
rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje
návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky,
za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa

prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/025). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba
také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v
sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti

ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany
sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných
podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné
postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a
ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“

je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky
strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám,
tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade
žalobcovi, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalovanému, a zároveň postupovať tak, aby bola
vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd

svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich
procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka žalobcu o porušení princípu
rovnosti sporových strán nemôže obstáť.

34. V zmysle uvedeného bolo preto dôvodné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust. § 387

ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie tak v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby, ako aj v
závislom výroku o trovách prvoinštančného konania. Výrok o trovách prvoinštančného konania nebol
odvolaním žalobcu osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol pri potvrdení
rozhodnutia vo výroku vo veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny.

35. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní
žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorým tak bola krajským súdom priznaná plná
náhrada trov tohto odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.