Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. apríl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/468/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816207229
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7816207229.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobcu W. M., C.. XX.X.XXXX, Š., T. XXX,
zast. JUDr. Ivetou Višňovskou, advokátkou, Spišská Nová Ves, Radničné nám. 4, proti žalovanému Profi
Credit Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

zmluvy o RÚ, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 12Csp/46/2016 z 10.5.2017 Okresného súdu
Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom určil, že I. spotrebiteľský úver poskytnutý na základe
Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014, uzatvorený medzi spoločnosťou PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava 26, IČO: 35 792 752 a W. M., C.. XX.X.XXXX, T.

XXX, Š., za bezúročný a bez poplatkov, II. za absolútne neplatné neprijateľné podmienky uvedené v
Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014, uzatvorenej medzi spoločnosťou PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava 26, IČO: 35 792 752 a W. M., C.. XX.X.XXXX, T.
XXX, Š.: a.) v časti bodu 8.1. Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014 v znení:
„V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky alebo jej
časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, je Dlžník (Spoludlžník 1,

Spoludlžník 2) povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň
omeškania (t. j. 14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s
úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13. ods. 13.1 písm. a.) tejto Zmluvy
o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy a/
alebo Dohody o poskytovaní služieb, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú
pokutu v výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.).“, b.) v časti bodu 13.2.
Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014 v znení: „V prípade

omeškania Dlžníka so splácaním úveru alebo akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto Zmluvy o RÚ
je Veriteľ ďalej oprávnený predložiť platiteľovi mzdy Dlžníka, Spoludlžníka 1 a Spoludlžníka 2 Dohodu
o zrážkach zo mzdy a domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zrážkami zo mzdy...“ a III. priznal
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný, o ktorej výške
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a ako ju skutkovo

a právne odôvodnil, že písomným podaním 21.4.2017 rozšíril žalobca žalobný petit o alternatívny
petit, ktorú zmenu súd pripustil uznesením č.k.12Csp/46/2016 - 53 z 21.4.2017 v znení, ako bolo
navrhnuté v uvedenom písomnom podaní. Po doručení upravenej žaloby žalovaný sa písomne k žalobevyjadril a navrhol žalobu zamietnuť. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil.
Citoval znenie § 52 ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,4 písm. a), ods.5,11, § 54 ods.1,2 OZ a vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že stranami sporu bola uzavretá Zmluva o RÚ č. XXXXXXXXXX z

28.11.2014, na základe Žiadosti žalobcu z 26.11.2014, ktorej text obsahoval identifikačné údaje žalobcu
a žalovaného. V bode 5. Zmluvy údaje o požadovanom úvere napísané mechanickým zariadením a
v časti bodu 6. boli údaje o schválenom RÚ, zapísané ručne. Výška poskytnutého úveru v zmysle
Zmluvy predstavovala sumu 1 110,- eur, ktorú mal žalobca zaplatiť v 42 mesačných splátkach po
35,10 eur. V tom istom bode bol okrem toho aj údaj o celkovej mesačnej platbe vo výške 60,67

eur, s tým, že časť mesačnej splátky tvorila platba podľa dohody o poskytovaní služieb. Celková
suma, ktorú mal žalobca zaplatiť na poskytnutý úver vrátane nákladov, predstavovala výšku 1 585,20
eur, RPMN predstavovala 26 % a ročná úroková sadzba úveru 18,08 %. Ďalšia časť tohto bodu sa
vzťahovala k údajom súvisiacim s revolvingom. Keďže podľa vykonaného dokazovania revolving nebol
čerpaný, vychádzal len z údajov súvisiacich s úverom. V danom prípade bola medzi sporovými stranami
uzavretá spotrebiteľská zmluva formou predformulovanej typovej zmluvy, kde veriteľom bol žalovaný,

ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a dlžníkom žalobca, ktorý nekonal v rámci
predmetu podnikania. Postavenie žalobcu v zmluvnom vzťahu bol postavením slabšieho partnera v
takomto vzťahu, ktorý nedisponoval potrebnými odbornými znalosťami, niekoľkoročnými skúsenosťami
na úverom trhu, čo mohlo viesť k tomu, že žalobca nedokázal odhaliť v zmluve dojednania, ktoré ho
výrazne znevýhodňovali a spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vyplývajúcich zo

zmluvného vzťahu. Z týchto dôvodov posudzoval uplatnený nárok v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľskom úvere a Zákona o ochrane spotrebiteľa. V konaní
žalovaný namietal na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pretože naliehavý
právny záujem nie je daný v prípade uvádzania všeobecne definovaných predpokladov z pohľadu
jednej strany. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle

§ 137 písm. c) CSP, musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o
posúdenie, či podaná žaloba je účinným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či je možné
žalobou dosiahnuť odstránenie spornosti práva, či zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť nasledovať ďalšie súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je potrebné skúmať
so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním

určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia. Pri skúmaní podmienok
umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho,
že naliehavý právny záujem na určení práva má žalobca - spotrebiteľ, ktorého špecifické postavenie,
ako slabšej strany v spore, osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra
súdov, vnútroštátna právna úprava. V danom prípade, postavenie žalobcu pri vyslovení (ne)existencie

nárokužalovanéhonazrážkyzomzdy,nárokužalobcunaurčení bezúročnostiabezpoplatkovostiúveru,
aj v súvislosti s namietanými neprijateľnými zmluvnými podmienkami, sa stane istejšie, lebo žalobca
nebude vystavený, zo strany žalovaného riziku vymáhania úveru vo výške, ktorá by mu nenáležala z
dôvodu nedodržania zákonných podmienok pre uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to zvlášť
za stavu, pokiaľ si žalovaný zabezpečoval úhrady prostredníctvom zrážok zo mzdy žalobcu. Žalobca

nedokázal ovplyvniť zastavenie zrážok zo mzdy bez súdneho rozhodnutia, pretože jeho zamestnávateľ
by vykonával zrážky zo mzdy naďalej, riadiac sa len pokynmi žalovaného. Podľa názoru súdu je
daný naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe. Ďalej citoval znenie § 3 ods.1,3, §
4 ods.1 písm. g), h), ods.2,6, § 9 ods.1,2,6, § 11 ods.1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a poukázal na to, že žalobca žiadal o určenie, že spotrebiteľský úver na základe Zmluvy o RÚ č.

XXXXXXXXXX je bezúročný a bezpoplatkový, alternatívne o určenie, že Zmluva o RÚ č. XXXXXXXXXX
je neplatná. Právna teória pozná alternatívny petit. O alternatívny petit sa jedná, keď žalobca žiada
zaviazať žalovaného na dve plnenia, ktoré sú pre neho rovnocenné. Rozsudok súdu potom zaväzuje
dlžníkanajednoalebodruhéplnenie.Vdanomprípadesažalobcadomáhalurčenia,ževyššieoznačená
spotrebiteľská zmluva je bezúročná a bezpoplatková, alternatívne neplatná ako celok. V zásade pri

určení neplatnosti celej spotrebiteľskej zmluvy, musí táto obsahovať viacero neprijateľných zmluvných
podmienok, prípadne musí byť natoľko neurčitá, že sa z textu zmluvy a všeobecných obchodných
podmienok nedá jednoznačne vyjadriť obsah záväzku, teda to, čo má tá ktorá strana plniť a na čo
má nárok. Na posúdenie ustanovení zmluvy ako individuálne dojednaných, nestačí len prehlásenie
obsiahnuté v texte zmluvy, ale dodávateľ musí náležite dokázať skutočnosti o vyjednávaní a upravení

textu zmluvy pre potreby spotrebiteľa. Samostatné kritérium na posúdenie platnosti alebo neplatnosti
zmluvy tvorí aj hľadisko dobrých mravov. Pojem dobré mravy síce nie je priamo vysvetlený v zákone,
avšak pod týmto pojmom možno chápať základné hodnotové, etické a morálne zásady spoločnosti, na
ktorýchjespoločnosťpostavená.Rozporsdobrýmimravmisavpraxinajčastejšievyskytujeprizmluvácho úvere, hlavne pri dojednaniach o RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), v neprimeranej výške
sankcii za porušenie zmluvných dojednaní. Ďalej citoval znenie § 39 O. z. a podľa názoru súdu, vyššie
označenú Zmluvu nie je možné považovať za neplatnú ako celok, pretože Zmluva je dostatočne

určitá, obsah záväzku je možné zo Zmluvy vyvodiť, avšak niektoré zmluvné podmienky nie sú v súlade
s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľskom úvere a Zákona o
ochrane spotrebiteľa a tie môžu viesť k vyhláseniu neprijateľnosti zmluvných podmienok a v tom rozsahu
aj ich neplatnosti, prípadne k vyhláseniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Žalobca v súvislosti s
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poukázal na nesúlad dojednaní so Zákonom o spotrebiteľskom

úvere v časti splátok, pretože absentovalo dojednanie týkajúce sa splatnosti splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov a poradie, v akom sa budú priraďovať k nesplateným zostatkom a tiež dojednanie o
konečnej splatnosti. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o spôsobe výkladu § 9 ods.2 písm. k)
Zákona o spotrebiteľských úveroch Súdnym dvorom Európskej únie vo veci sp. zn.: C-42/15, Home
Credit Slovakia a.s. proti I. S. a konštatoval, že v období po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie bol zvažovaný rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku v porovnaní s vnútroštátnou úpravou,

a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Výklad obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie bol v určitom období (po vydaní rozsudku SD) aplikovaný v rozhodovacej činnosti
súdov vo veciach vyplývajúcich zo spotrebiteľských záväzkových vzťahov. Po prehodnotení účinnosti
a aplikovateľnosti uvedeného výkladu pre rozhodovanie vo veciach podľa právnej úpravy platnej
v Slovenskej republike, bolo konštatované, že Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo

Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor
Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.
Nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch [§ 9 ods.2 písm. f) a § 9 ods.2 písm. k)] sú odlišné od ustanovení Smernice

č. 2008/48/ES (článok 10 ods.2 písm. c).Výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom
EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej
judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti

sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom
spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Pri
rozhodovaní predmetnej veci vychádzal z vnútroštátnej právnej úpravy platnej v čase uzavretia Zmluvy
a posudzoval nielen spôsob dojednania splátok úveru, ale aj dojednanie o RPMN a zdôraznil, že

žalovaný ako veriteľ si nepochybne riadne nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.1 písm. f), g),
h) zák. č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľskom úvere, z ktorej vyplynula povinnosť veriteľa v dostatočnom
časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o
spotrebiteľskom úvere, poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými
veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, o

podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, o ročnej percentuálnej miere nákladov znázornenej
pomocou reprezentatívneho príkladu, v ktorom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne o poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom. Žalovaný
sa nemôže zbaviť tejto povinnosti odkazom na to, že dlžník - žalobca sa oboznámil s obsahom Zmluvy

a Zmluvných dojednaní, pokiaľ nie je zrejmé, kedy sa tak stalo, v akom rozsahu. Zákon si vyžaduje
poskytnutie zrozumiteľnej a zreteľnej informácie o zmluvných podmienkach, aby bolo možné akceptovať
ich individuálne dojednanie. Poskytnutie primeraného vysvetlenia sa musí vykonať pred uzavretím
zmluvy. Súd v rámci súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, preveril aj primeranosť ročnej
úrokovej sadzby. Spôsob výpočtu ročnej úrokovej sadzby zrejme nebol oboznamovaný, avšak výška

úrokovej sadzby 18,08 % bola primeraná, nepresahovala dvojnásobok priemerných úrokových mier
úverov poskytovaných bankami a uverejnených NBS pri nových obchodoch v roku 2014, platných aj pre
spotrebiteľské úvery. Priemerná miera úrokov pri nových obchodoch v spotrebiteľských úveroch, platná
pre domácnosti pre obdobie 1-5 rokov, predstavovala výšku 10,73 %, dvojnásobok 21,46 %. Riadne
oboznámenie zo zmluvnými podmienkami absentovalo v prípade dojednania o RPMN, predovšetkým

spôsobvýpočtuRPMNneboloboznámený,čovyplynulozvyjadreniažalobcu,ktorýnevedel,čouvedená
skratka znamená. Zo Zmluvy z bodu 6. vyplývali určité možné varianty výpočtu. Údaj o RPMN je možné
určiť až po schválení úveru. Pokiaľ bol teda úver schválený vo výške 1 100,- eur, mal byť v tejto výške
vyplatený, alebo žalobca mal byť informovaný o tom, že poplatok za poskytnutie úveru bude zrazený zosumy úveru. Takéto dojednanie sa v zmluve nenachádza. Žalobca uviedol, že mu bola vyplatená suma
na úver vo výške 999,- eur. V Zmluve bola RPMN vo výške 26 %. Zmätočným údajom pre žalobcu bola
suma mesačnej splátky, ktorá bola uvedená vo výške 35,10 eur a súčasne bol uvedený údaj o mesačnej

splátkespolusplatboupodľadohodyoposkytovaníslužiebvsume60,67eur.Oakúdoplnkovúslužbusa
malo jednať, nebolo zrejmé a už vôbec nie to, ako dospel žalovaný k tomu, že za presne neidentifikovanú
službu v čase uzavretia Zmluvy, bude žalobca v budúcnosti platiť ešte splátku 25,57 eur, to znamená
spolu sumu 60,67 eur. Obe splátky boli súčasťou Oznámenia veriteľa o schválení úveru. Tento fakt, že
sú tam dva rôzne údaje vzťahujúce sa k splátke, je mätúci pre spotrebiteľa. Rovnako preveril výpočet

RPMN za použitia kalkulačky uverejnenej na stránke Národnej banky Slovenska (NBS) s odkazom na
kalkulačku pre výpočet RPMN a ročného úroku, prostredníctvom „Ekonomika€sme.sk“ a „Finančné
centrum O peniazoch. Zoznam.sk“. Pri zadaní údajov o výške úveru 1 100,- eur, splátke vo výške 35,10
eur a dobe splácania 42 mesiacov a odpočte poplatku 111,- eur, RPMN predstavuje 26,82 %. Pri zadaní
skutočne vyplatenej sumy 999,- eur, pri splátke 35,10 eur, počte splátok 42, predstavovala RPMN 26,17
%. V prípade použitia splátky vo výške 60,67 eur, pri vyplatenom úvere 999,- eur, počte splátok 42

predstavovala RPMN výšku 88,15 %. Podobná výška RPMN je aj v prípade, že súd vychádzal zo sumy
poskytnutého úveru 1 100 a zo splátky 60,67 eur, kde dosiahla 88,84 %. Na predmetnom výpočte je
zrejmé, že pri výpočte RPMN by mal žalobca značné problémy zistiť, akým výpočtom dospel žalovaný k
výške RPMN uvedenej v bode 6. Zmluvy o RU. Je nepochybné že žalovaný nekonal v súlade s § 4 ods.1
písm. g), h) a § 9 ods.2 písm. j), k) zák. č. 129/2010 Z.z. V zmysle § 11 písm. b) uvedeného zákona

poskytnutý spotrebiteľský úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej uviedol, že súd
môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, na návrh ale aj bez návrhu vysloviť, že
určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. V danom prípade
žalobca navrhol určenie neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok v časti týkajúcej sa časti
oprávnenia veriteľa vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu na základe Dohody o zrážkach zo mzdy a v časti

zaplatenia zmluvnej pokuty. V súvislosti s uplatneným nárokom, skúmal do akej miery možno považovať
za neplatnú neprijateľnú podmienku týkajúcu sa Dohody o zrážkach zo mzdy (ďalej len „Dohoda“ v
príslušnom gramatickom tvare). Citoval znenie § 551 ods.1,2 OZ, a poukázal na to, že žalovaný tvrdil,
že dohoda o zrážkach zo mzdy je zákonný zabezpečovací inštitút aj v zmysle zák. č. 438/2015
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákona o spotrebiteľských úveroch a nemôže byť teda neprijateľnou

podmienkou. Súd však poukazuje na to, že pre platné dojednanie, musí byť Dohoda dojednaná v
Zmluve, zákonom požadovaným spôsobom, alebo vo forme osobitnej dohody. Zo Zmluvy je zrejmé,
že Dohoda nebola súčasťou dojednaní a v konaní nebola predložená ani osobitná listina obsahujúca
Dohodu. Pre Dohodu platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Dlžník musí prejaviť vôľu
uzavrieť Dohodu. Úprava zmluvných podmienok odkazom na všeobecné podmienky alebo dojednania

v zmysle OZ nie je možná, pretože takáto možnosť je daná len podľa § 273 Obchodného zákonníka.
Z vykonaného dokazovania nevyplynul žiaden prejav vôle zo strany žalobcu uzavrieť Dohodu, a preto
nie je možné hovoriť o individuálnom dojednaní a už vôbec nie o uzavretí Dohody o zrážkach zo mzdy
žalobcu, pretože absencia prejavu vôle spôsobuje neplatnosť takého úkonu v zmysle § 37 ods.1 O. z..
Poukázal na znenie § 2 ods.2 O. z., podľa ktorého v občiansko-právnych vzťahoch, vrátane zmluvných

vzťahoch, majú účastníci rovnaké postavenie. Z toho vyplýva, že veriteľ vo vzťahu k spotrebiteľovi
nie je vo vzťahu nadriadenosti a neprislúcha mu právo jednostranne určovať, pre ktoré pohľadávky
a v akej výške, sa budú realizovať úhrady formou zrážok zo mzdy v prospech veriteľa. Povinnosťou
žalovaného ako veriteľa bolo v zmysle § 53 ods.9 O. z. uplatniť právo podľa § 565 O. z. najskôr
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a súčasne upozorniť spotrebiteľa v

lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Splnenie tejto zákonnej povinnosti žalovaný
nepreukázal, napriek neplatne uzavretej Dohode dal pokyn zamestnávateľovi na vykonávanie zrážok
zo mzdy žalobcu. Snahou žalovaného bolo zjavne dosiahnuť splácanie úveru formou Dohody, kde mal
výrazneinémožnostiovplyvniťplatby,pretožezamestnávateľžalobcusariadiljehopokynmiavykonával
by zrážky, kým by ich žalovaný nezastavil. Predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy podľa názoru

súdu nebola individuálne dojednaná. Svojim obsahom spôsobuje nepochybne značnú nerovnováhu
v zmluvnom postavení strán v neprospech spotrebiteľa, z toho dôvodu spĺňa kritérium neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Citoval znenie § 544 ods.1,2 O. z. a uviedol, že v prípade zmluvnej pokuty je
potrebné pri uzavretí zmluvnej pokuty dodržať zákonné podmienky pre jej uzavretie, vyplývajúce z
§ 544 ods.1,2 O. z.. Zmluvná pokuta bola zahrnutá do textu Zmluvy do bodu 8.1. Text Zmluvy bol

predformulovaný žalovaným a na viac písaný minimalizovaným písmom, bez zvýraznenia dôležitých
častí v Zmluve. Samotná zmluvná pokuta bola zapracovaná do uvedeného textu zmätočne, nejasne, s
odkazom na bod 13.1. Zmluvných dojednaní, ktoré neboli súčasťou Zmluvy. Z textu Zmluvy bodu 8.1.
sa javilo, že zmluvnú pokutu si mohol veriteľ uplatniť vo výške 0,04 % denne už v prípade samotnéhoomeškania a súčasne v prípade omeškania o viac ako tri mesiace, čo sa javí ako určitá duplicita,
zvlášť za stavu, keď si mohol žalovaný uplatňovať aj úrok z omeškania. Dojednanie podľa názoru súdu
nebol nesplnilo predpoklady individuálneho dojednania zmluvnej pokuty, tak ako bolo zapracované

rozhodne spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu ,
na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Okrem toho, žalovaný nepreukázal, že by bolo umožnené žalobcovi
oboznámiťsasobsahomZmluvnýchdojednaní,anižemuboliodovzdanévčasepreduzavretímZmluvy.
Odkaz na Zmluvné dojednanie to znamená na nejaké všeobecné zmluvné podmienky, súd nepovažuje
za právne relevantný postup v spotrebiteľskom vzťahu, pretože OZ neumožňuje dojednanie zmluvných

podmienok riešiť odkazom na všeobecné zmluvné podmienky. Dojednanie zmluvnej pokuty takýmto
spôsobom, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu nevyváženosť práv a povinností
účastníkov zmluvného vzťahu. Zhodnotením vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca sa
dôvodne domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe Zmluvy č.
8500093437 a určenia neprijateľných zmluvných podmienok uvedených vo výroku rozsudku, z toho
dôvodu žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 255 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z.

Civilného sporového poriadku (ďalej len „ CSP „) tak, že žalobca mal v konaní úspech, z toho dôvodu
mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník, v zmysle § 262 ods.2 CSP.
3.Rozsudok napadol v celom rozsahu, včas podaným odvolaním pričom jeho podanie odôvodnil

nasledovnými odvolacími dôvodmi: podľa § 365 ods.1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; podľa § 365 ods.1 písm. d) Civilného
sporového poriadku konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
podľa § 365 ods.1 písm. h) Civilného sporového poriadku nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie

- vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej
právnej normy. I. Podľa napádaného rozsudku súd dospel k záveru, že Zmluva o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX je bezúročná a bez poplatkov, zdôvodnil to tým, že pri rozhodovaní v predmetnej
veci vychádzal z vnútroštátnej právnej úpravy r, preto rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
číslo C-42/15 nemá vplyv na posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Súd vychádzal (podľa bodu 45.

odôvodnenia) z toho, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje rozpísanie splátky. Zároveň súd
odmietol akceptovať výklad, ktorý prijal Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 z dôvodu, že by podľa neho
išlo o pripustenie priameho účinku v horizontálnych vzťahoch medzi jednotlivcami a súčasne preto, že
výklad únijného súdu je výkladom vnútroštátneho práva. Tvrdí, že súd prvej inštancie svojím výkladom
a prístupom k vzťahu únijné právo a vnútroštátne právo porušil únijné právo, princíp jeho aplikačnej

prednosti a zároveň povinnosť uplatniť eurokonformný výklad právneho poriadku. Súd prvej inštancie sa
mylne domnieva, že na smernicu 2008/48/ES a rozhodnutie Súdneho dvora EU v spomenutej veci Home
Credit Slovakia, a.s. c/a I.U. S. nemôže prihliadať, lebo by jej priznal priamy účinok v horizontálnych
vzťahoch. Význam smernice a jej aplikovateľnosti pritom spočíva v nepriamom účinku tak, že súd
nesmie vnútroštátne pravidlo vykladať v rozpore so smernicou. Smernica číslo 2008/48/ES o zmluve

o spotrebiteľskom úvere je v právnom poriadku SR implementovaná zák. č. 129/2010 Z.z. Citoval bod
9 recitálu, čl. 22 smernice a uviedol, že v prípade, ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy
implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy nie priamy účinok smernice, ale nepriamy
(tzv. súladný alebo eurokonformný). Jeho rešpektovanie je povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata
nepriameho účinku je daná tým, že súd členského štátu (resp. akýkoľvek jeho rozhodujúci orgán) má

povinnosť vykladať vnútroštátne právo (a to nielen implementované, ale právny poriadok ako celok, viď
nižšie citované rozhodnutie Pfeiffer) v súlade so smernicou. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), z ktorého citoval body 115 a 116 (pozri v tomto zmysle rozsudok
Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50). Nejde teda o priamy účinok spočívajúci v použití smernice
voči jednotlivcovi (pričom z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aká povinnosť by sa mala neprípustne

žalobcovi ukladať, pretože len vtedy je možné uvažovať o zákaze priameho účinku smernice), ale len o
nepriamy účinok a ten mal súd rešpektovať. Význam nepriameho účinku potvrdilo známe rozhodnutie
vo veci Kucukdeveci (C-555/07) a citoval body 47 a 48. Výklad čl. 10 ods.2 písm. h) smernice 2008/48/
ES (ktorému by vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky malo zodpovedať § 9 ods.2
písm. k) zák. o spotrebiteľských úveroch) podaný Súdnym dvorom EÚ je nasledovný; Za týchto okolností

je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že čl. 10 ods.2 písm. h) smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bezťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ak súd odmietol uvedený výklad rešpektovať,
podľa nášho názoru tak spravil neoprávnene, nakoľko
- rešpektovanie výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ je povinnosť každého súdu členského štátu

EÚ. - rešpektovanie uvedeného výkladu nie je uplatnením priameho účinku smernice, ale nepriameho
(tzv. súladného) účinku, na ktorý je súd povinný prihliadať dokonca vo vzťahu k celému právnemu
poriadku (nie len implementovaným normám), čo potvrdzujú napríklad rozhodnutie Pfeiffer, alebo
Kticiikdeveci označené vyššie, - smernica 2008/48/ES nezakladá spotrebiteľovi žiadnu povinnosť či
nárok ohľadne „rozpisovania" splátky na časť istina, úroky. A koniec koncov, javí sa potom celkom

zvláštne, aby Súdny dvor EÚ podal pomerne jasný a konkrétny výklad hoci ten by mal byť podľa
súdu neaplikovateľný. Skutočnosť, že postup súdu je nesprávny a význam spomenutého rozhodnutia
C-42/15 je inak akceptovaný dokumentuje aj fakt, že pod vplyvom uvedeného rozhodnutia je navrhnutá
novela zák. č. 129/2010 Z.z., kde práve dochádza k podstatnej zmene § 9 ods.2 písm. k) a podľa
dôvodovej správy sa zmena deje preto, aby došlo k zosúladeniu právnej úpravy so smernicou 2008/48/
ES. Tvrdí, že súd dospel k nesprávnemu záveru o náležitosti tykajúcej sa uvádzania počtu, výšky a

termínov splátok a výklad podaný súdom odporuje § 9 zák. o spotrebiteľských úveroch. Za nezákonný
je potrebné považovať aj ten dôvod, kedy podľa súdu by zmluva mala obsahovať nesprávny údaj
o RPMN. Súd ako podklad pre svoje tvrdenie nepoužil zákonný vzorec výpočtu RPMN, ale nejaké,
zákonom nepredvídané webové stránky, ktoré pri výpočte RPMN nepoužívajú postup a metodiku
stanovenú v prílohe k zákonu č. 129/2010 Z.z. Tvrdí preto, že výrok o určení, že úver je bezúročný a

bez poplatkov nie je zákonným, nemá oporu v spoľahlivo, zákonne a dôsledne zistenom skutkovom
stave a v právnom posúdení. Súčasne tvrdí aj to, že v konaní nebol preukázaný žiadny naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, a jeho existencia sa javí ako objektívne vylúčená. II. Odvolanie
proti výroku o určení, že súd určuje za absolútne neplatné neprijateľné podmienky v časti bodu 13.2
odôvodnil nasledovne: Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne skutkové a právne závery, ktoré by

dávali podklad pre uvedený výrok. Bod 13.2 nepredstavuje žiadnu inú úpravu znevýhodňujúcu žalobcu
oproti zákonnému právu veriteľa predložiť dohodu o zrážkach zo mzdy platiteľovi mzdy (príjmu). Citoval
znenie § 551 ods.2 O. z. a uviedol, že z napádaného rozsudku nie je zistiteľné, v čom predmetné
ustanovenie ako také spôsobuje nerovnováhu v postavená strán v neprospech spotrebiteľa a v čom
je splnený znak „hrubej nerovnováhy." Neprijateľnou podmienkou z povahy veci nieje dohoda, ktorá

kopíruje/preberá obsah zákonnej úpravy. Toto vyplýva výslovne aj zo smernice Rady 93/13/EHS,
podľa ktorej sa ustanovenia smernice (upravujúcej neprijateľné podmienky) nepoužijú na podmienky,
ktoré odrážajú zákonné ustanovenia členského štátu. Výslovne to vyplýva z čl. 1 ods.2 smernice,
ktorý citoval. Tvrdí preto, že označený výrok nemá oporu v spoľahlivo, zákonne a dôsledne zistenom
skutkovom stave a v právnom posúdení. III. Odvolanie proti výroku o určení, že súd určuje za absolútne

neplatné neprijateľné podmienky v časti bodu 14.1 odôvodňujeme nasledovne: Napadnutý rozsudok
neobsahuje žiadne skutkové a právne závery, ktoré by dávali podklad pre uvedený výrok. Skutočnosť,
že dojednanie o zmluvnej pokute nie je individuálne neznamená, že ide o neprijateľnú podmienku.
Žiadny zákon neurčuje, že by dohoda o zmluvnej pokute musela byť individuálne dohodnutá a len vtedy
je platnou. Z § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že neprijateľnou podmienkou je len

také ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané a súčasne ktoré spôsobuje hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. To, že článok 14., ods. 14.1 žiadnu
nerovnováhu (teda nevýhodu oproti zákonnej regulácii) nespôsobuje vyplýva aj z toho, že uvedené je
v súlade s § 53b ods.1 O. z.. To isté ustanovenie, pokiaľ ide o výšku pokuty, nemôže byť súčasne aj
v súlade so zákonom a aj neprijateľnou podmienkou a citoval znenie § 53b ods.1 O. z. Vykonávacím

predpisom pre uvedené zákonné ustanovenie bolo nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., na ktoré sa
o.i. v návrhu na začatie konania aj poukázalo a citoval znenie § 3a ods.1,2,3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z. a uviedol, že uplatnený nárok na zmluvnú sankciu a úrok z omeškania môžu podľa
výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. Ak sa tak stane, tak od
daného dňa je možné uplatňovať len zákonný úrok z omeškania. Zákonodarca tak právne aproboval a

predpokladal situáciu, že súčet všetkých sankcií za omeškanie (t.j. úrok z omeškania, pokuty, penále
a podobne) môžu dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. A preto stanovil, že
od dosiahnutia danej hranice (teda keď súčet všetkých sankcií bude rovnaký ako suma poskytnutých
peňažných prostriedkov) je možné uplatniť len zákonný úrok z omeškania. Závery súdu odporujú zmyslu
právnej úpravy neprijateľnej podmienky. Tá totiž smeruje k tomu, aby postavenie spotrebiteľa nebolo

nevýhodnejšie oproti tomu, čo právna úprava predpokladá a povoľuje. Ak je v otázke sankcií prípustné,
aby ich súčet neprevyšoval určité obmedzenie, potom dodržanie daného obmedzenia nepredstavuje
neprijateľnú podmienku. Žalovaný napáda aj závery súdu týkajúce sa formy dohody o zmluvnej pokute.
Podľa súdu dohoda o zmluvnej pokute nieje dodržaná, lebo žalobca podpísal len zmluvu a zmluvnédojednania sa nachádzajú až za podpisom. V prvom rade namieta, že záver súdu nemá oporu v žiadnom
zákone. Žiadny zákon neurčuje, že každá strana jedného listu musí byť podpísaná. Ak je zmluva tvorená
viacerými listami, potom podpis stačí len raz. Ak súd prvej inštancie dospel k inému záveru, potom ho

mal minimálne odôvodniť uvedením konkrétnej právnej normy, z ktorej výkladu vychádza; inak o výklad
bez opory v zákone. V zmysle platných ustanovení právneho poriadku môže byť zmluva alebo jej časť
tvorená aj zmluvnými dojednaniami (§ 273 ods. 1 Obchodného zákonníka). V tomto prípade sú zmluvné
dojednania na rovnakých listoch, ako je samotná zmluva. Z právneho hľadiska tvoria jeden celok a
jeho podpisom vzniká zmluvný vzťah, ktorého obsah tvoria. Veľkosť písma, ktorá je dostatočná, farba,

font alebo iné grafické úpravy nemôžu mať vplyv na informačnú schopnosť textu, nakoľko rozhodujúci
je obsah zmluvy a jeho objektívna zistiteľnosť, zrozumiteľnosť a určitosť. Súd nešpecifikuje, ktoré
informačné povinnosti textu mali byť porušené a na základe ktorých ustanovení zákona. Veľkosť písma
zmluvných dojednaní je plne v súlade s bežne zaužívanou praxou v súkromnom sektore napr. veľkosť
písma príbalových letákov liekov a iné. Závery súdu o neprehľadnosti a malom písme zmluvných
dojednaní sú preto neopodstatnené. Tvrdí preto, že označený výrok nemá oporu v spoľahlivo, zákonne

a dôsledne zistenom skutkovom stave a v právnom posúdení. IV. Citoval znenie § 220 ods.2 CSP a
má za to, že vyššie označené zákonné ustanovenie súd porušil tým, že svoje rozhodnutie nezdôvodnil
tak, ako to zákon predpokladá. Nie je úlohou a ani zákonnou povinnosťou strany sporu spochybňovať
napádané rozhodnutie zo všetkých, do úvahy prichádzajúcich dôvodov. Z napádaného rozsudku nieje
možné zistiť, aké skutočnosti boli dokázané a aké závery z nich vyvodené na to, aby súd mohol

rozhodnúť o tom, čo je neprijateľná podmienka. V celom rozsudku sa neuvádzajú žiadne skutočnosti o
hrubejnerovnováhevneprospechspotrebiteľavovzťahukjednotlivýmzmluvnýmdojednaniam,ohľadne
ktorých súd takto rozhodol. Vždy súd prvej inštancie uvádza len strohé a paušálne konštatovanie o
neprijateľnosti. Na základe uvedeného, a rovnako aj s prihliadnutím na súdnu prax tvrdí, že postupom
súdu došlo k podstatnému zmareniu jeho práv ohľadne podania odvolania, a napádané rozhodnutie trpí

tzv. inou vadou. V praxi Najvyššieho súdu SR je ustálený právny názor a citoval z rozsudok sp. zn. 4Cdo
171/2005 zo 27.4.2006 a poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž - o - KS 100/2006 z
20.6.2007 a rozhodnutie NS SR publikované pod R 2/2016. Zároveň odmieta tvrdenia žalobcu s ktorými
sa stotožnil súd o tom, že nebol dostatočne informovaný o parametroch úveru. Túto povinnosť si splnil
zákonom predpísaným spôsobom podľa § 4 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a

to prostredníctvom zákonom určeného formulára Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere,zktoréhovyplývauvedenievšetkých,zákonomstanovenýchinformácií.Nevyužitieprávasatutak
automatickyzamieňasjehonemožnosťou.III.Vzhľadomkvyššieuvedenémupodávaprotirozsudkuč.k.
12Csp/46/2016 - 81 z 10.5.2017 odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom
rozsahu a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie a

uplatnil si nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 92,21 eur vrátane
DPH.
4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v úvode vyjadrenia k podanému odvolaniu považoval
za potrebné uviesť, že súd vykonal dostatočné dokazovanie, náležite posúdil právnu stránku veci, ako
aj skutkový stav veci samej a berúc uvedené v úvahu aj náležite v uvedenej právnej veci rozhodol. Má

za to, že súd vykonaným dokazovaním a na základe všetkých skutočností v tomto konaní zistených
rozhodolvsúladesplatnýmiprávnymipredpismi.Ďalejjepotrebnépoukázaťnaskutočnosť,žežalovaný
jeznámouobchodnouspoločnosťou,ktorádlhodoboposkytujespotrebiteľskéúveryatoajzapodmienok
priamo odporujúcich zákonu a podľa neho aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovaný má
vopred pripravené predformulované znenia spotrebiteľských úverových zmlúv, s ktorými sa samotný

spotrebitelia nemajú možnosť adekvátne oboznámiť, nemajú možnosť ich akýmkoľvek spôsobom
ovplyvniťavprípadenutnejpotrebyzískaniafinančnýchprostriedkovsataktonevýhodnýmpodmienkam
musia podrobiť. Žalovaný v úvode svojho odvolania sa nestotožňuje s názorom súdu v tom, že súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie Súdneho dvora ER C-42/15
nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom a to vzhľadom na existenciu ustálenej

judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-l52/84, C-91/92, C-397/01) v otázke priameho účinku smerníc v spore
medzi jednotlivcami, kde v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku smerníc spočívajúceho
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa
ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore
dodávateľ a spotrebiteľ. K odkazu žalovaného v bode I. svojho odvolania na rozhodnutie Súdneho dvora

EU C-42/15 argumentujúc použitie tohto rozhodnutia s tým, že vnútroštátne právo sa nesmie vykladať
v rozpore so smernicou a pod. považuje odvolacie dôvody žalovaného výlučne za účelové, zmätočné
a neopodstatnené. Nestotožňuje sa s tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní a nižšie okrem iného
poukazuje aj na tvrdenia žalovaného týkajúce sa časti jeho odvolania, v ktorom sa opiera o rozhodnutieSúdneho dvora EU C-42/15, na základe ktorého má žalovaný za to, že súd dospel k nesprávnym
skutkovým a právnym záverom o tom, že uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu
neobsahuje predpísané náležitosti a preto mal podľa tvrdení žalovaného súd rozhodnúť vo výroku I

nezákonným spôsobom. Súdny dvor EU vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy
nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. On argumentuje výlučne platnými predpismi
SR. Nestačí, že Smernica (o ktorej rozhodnutie pojednáva) má iné znenie ako zákon členského štátu
(ZoSU), a že Súdny dvor EU v Rozsudku C-42/15 uviedol, že Smernica sa má vykladať tak alebo onak
musí to byť vnútroštátny súd, ktorý musí skúmať, či môže podľa vnútroštátnych výkladových metód

vykladať vnútroštátne právo eurokonformne. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej
Najvyšším súdom SR potvrdili, že výklad zákona je taký, že sa vyžaduje dodržanie podmienok v ZoSU
a pre prípad o ktorom pojednáva rozhodnutie, aj členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a
splátky úverov, vychádzajúc z jazykového výkladu zákona. K rozhodnutiu Súdneho dvora EU (C-42/15),
o ktorý sa žalovaný opiera uvádza, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu
musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v

sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia
skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne.
Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákon však nie je absolútny, pretože
takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem.
V prvom rade, najpodstatnejšie je uvedomiť si, že Súdny dvor EU vykladá jedine a výlučne právo

Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade
s vyššie uvedeným Súdny dvor EU aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zák. č. 129/2010 Z. z. ("ďalej len "ZoSÚ"). Naopak,
výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. K vyššie uvedenému zastáva názor, že v
konkrétnom prípade vnútroštátneho sporu spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. proti I. S. (rozsudok

Súdneho dvora EU C-42/15), a teda ani v obdobných sporoch veriteľov a spotrebiteľov, sa nejedná o
určujúci súladný výklad, pretože Zákon neprebral znenie Smernice doslovne, ale podstatným spôsobom
sa odchýlil od jej znenia, a navyše výklad Smernice nie je sporný). V tomto konkrétnom prípade (spory
veriteľ verzus spotrebiteľ vo veci bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov) vnútroštátne
súdy môžu skúmať len možnosť nápravného súladného výkladu, pretože text Zákona je odlišný od

textu Smernice, a výklad Smernice zo strany Súdneho dvora EÚ je odlišný od výslovného znenia
Zákona. Odo dňa vstupu Smernice v platnosť, resp. odo dňa uplynutia lehoty na jej transpozíciu a to
od 11.6.2008, kedy Smernica nadobudla platnosť, museli vnútroštátne súdy ex offo, bez ohľadu na
to, či sa účastníci súdnych konaní nepriameho účinku Smernice dovolávali alebo nie, vykladať Zákon
v súlade so Smernicou. Vnútroštátne súdy v zmysle konštantnej judikatúry potvrdili výklad Zákona

napriek jednoznačnému ustanoveniu Smernice tak, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky istiny,
úrokov a poplatkov. V prípade, ak by po Rozsudku C-42/15 začali vnútroštátne súdy vykladať Zákon
tak, že členenie splátok sa nevyžaduje, potvrdili by, že v judikatúre spred Rozsudku C-42/15 postupovali
v rozpore so Smernicou a veritelia by si mohli uplatňovať nárok na náhradu škody za nezákonné
rozhodnutia, a porušili by zásadu právnej istoty spočívajúcu v tom, že rovnakú vec by rozhodovali inak.

V tomto kontexte poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31.3.2016, sp. zn. 20Co/50/2015,
v ktorom sa spoločnosť Home Credit Slovakia v odvolaní voči pôvodnému rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa, ktorým OS Stará Ľubovňa zamietol žalobu spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. v
časti úrokov a poplatkov z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, dokonca doslovne domáhal
nepriameho účinku Smernice vo vzťahu k predmetnému § 9 ods.2 písm. k) Zákona (členenie splátok na

istiny, úroky a poplatky), pričom Krajský súd v Prešove zaujal k tejto argumentácii odmietavé rozhodnutie
a citoval z jeho odôvodnenia. K tejto argumentácii a dovolaniu sa eurokonformného výkladu Zákona
Krajský súd v Prešove zaujal odmietavé stanovisko, keď vyjadril, že „Odvolaciemu súdu rovnako ako
súdu prvého stupňa neušlo pozornosti, že zmluva o úvere neobsahuje rozpísaný údaj o splátkach istiny,
úrokoch, poplatkoch a taktiež v nej nie je uvedená konečná splatnosť úveru. Celkovo v nej je chaoticky

a znepokojujúco uvedené množstvo údajov, v ktorých sa priemerný spotrebiteľ len ťažko zorientuje.
Účelomprávnejúpravy(§11ods.1zák.č.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch(ďalejlen„ZoSÚ")je
bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný
o výške úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov. A to priamo v zmluve so sankciou

straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené". Ak by všeobecné súdy zrazu v obdobných
veciach postupovali v rozpore s vyššie uvedeným rozsudkom, výrazne by bola narušená zásada právnej
istoty. Obchodnú podmienku používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských úveroch spočívajúcu v
nečlenení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné hodnotiť tiež ako neprijateľnúpodmienku v zmysle § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len "Občiansky zákonník"), a to z dôvodov uvedených nižšie. Zmluvy vo svojich ustanoveniach
obsahujú určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma

sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. Okrem
skutočnosti, že takéto neuvedenie rozčlenenia splátok považuje ustálená judikatúra všeobecných súdov
SR (ako sme už uviedli vyššie) za nenaplnenie Zákonnej požiadavky uvedenej v § 9 ods.2 písm. k)
Zákona a preto považuje úvery poskytnuté prostredníctvom takto formulovaných zmlúv za bezúročné
a bez poplatkov, má za to, že sa jedná o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách. V

zmysle § 53 ods.1 O. z. (citoval jeho znenie) a uviedol, že v zmysle zmlúv, ktoré nečlenia splátky
na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, má spotrebiteľ plniť úver v jednotlivých splátkach, ale od
samotného počiatku nevie, koľko má hradiť na istinu úveru a koľko má hradiť na odplatu veriteľa -
úroky úveru a poplatky úveru. Veriteľ to od samého začiatku veľmi dobre vie a má o tom vedomosť,
ale takúto informáciu spotrebiteľovi neposkytuje. Je to teda veriteľ, kto svojvoľne a nekontrolovateľne
priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny

veriteľa (úrokov a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča
toto veriteľ robí. Ak by si spotrebiteľ proaktívne vyžiadal amortizačnú tabuľku, nič by to nemenilo na
skutočnosti, že priradenie splátok spotrebiteľa k istine a úrokom zaplatených do momentu vyžiadania
si amortizačnej tabuľky by bolo len a len v réžii veriteľa a spotrebiteľ by nemal žiadnu moc ovplyvniť,
ako veriteľ určil jednotlivé splátky do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky. Pokiaľ by sa jednalo

o splátky uvedené v prípadne vyžiadanej amortizačnej tabuľke - bol by to opäť len a len veriteľ, ktorý
by jednostranne a svojvoľne určil, ako v amortizačnej tabuľke uvedie, ako sa bude splácať istina úveru
a ako sa bude splácať jeho odmena - úroky, bez dohody so spotrebiteľom. Má za to, že nakoľko
veriteľ musí mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od
počiatku, vo svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, inak sa bude jednať o nekalú

obchodnú praktiku v zmysle už § 7 ods.2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len "Zákon o ochrane spotrebiteľa"), v zmysle ktorého „obchodná praktika sa považuje za nekalú,
ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa
vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná", v spojení s § 7 ods.4

Zákona o ochrane spotrebiteľa a § 8 ods.3,4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorých za nekalú
obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé opomenutie konania, za ktoré sa tiež považuje, „ak
predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným
spôsobom podstatné informácie, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal". Takáto nekalá obchodná praktika veriteľov

a neprijateľná obchodná podmienka spočíva v tom, že spotrebiteľovi sú predložené na podpis zmluvy,
v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako
odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom in formácia o splácaní odmeny
je jedna z najpodstatnejších in formácií v zmluve vôbec. Veriteľom nerobí problém túto informáciu do
zmlúv včleniť, avšak veritelia túto informáciu do zmlúv zámerne nevkladajú a skrývajú ju. Keďže toto

rozdelenie neurčuje spotrebiteľ a ani nie je o spôsobe tohto pomeru informovaný pred uzavretím zmluvy
a ani v zmluve samotnej, takouto obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. In concreto, v zmysle § 53 ods.4
písm. a) O. z. je hypotéza tejto normy naplnená tým, že spotrebiteľ má splácať istinu úveru a zároveň
platiť odmenu veriteľovi vo forme úrokov, avšak pred uzavretím zmluvy (a ani v zmluve samotnej) nemá

spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa, v akej výške bude mesačne splácať svoj dlh a v akej výške bude
platiť odmenu veriteľa. V zmysle § 53 ods.4 písm. o) O. z. (jeho znenie citoval), v konkrétnom správaní
veriteľov sa to prejavuje v tom, že nielen do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky, dokonca aj
vypracovaním samotnej amortizačnej tabuľky - je to veriteľ, kto po podpise zmluvy jednostranne určuje,
aká časť bude použitá na splátku istiny a aká časť bude použitá na splátku odmeny veriteľa bez toho,

aby do toho mohol spotrebiteľ akokoľvek zasiahnuť. V zmysle vyššie uvedeného, okrem skutočnosti, že
Smernici nie je možné ani po Rozsudku C 42-15 priznať ani priamy ani nepriamy účinok, je potrebné
vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu úroky a poplatky ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku.
Navyše v prípadoch, kedy v zmluvách o spotrebiteľských úveroch nie sú uvedené informácie o splátkach
v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, bude sa aplikovať § 566 O. z.

a súdy musia zostatky, na ktoré si veritelia nárokujú, posúdiť z hľadiska toho, či sú v súlade s touto
zákonnou normou. Okrem už vyššie špecifikovaných dôvodov, ktoré považuje žalovaný za nesprávne
vo veci nečlenenia splátok na istinu, úroky a pod. poukázal odvolaciemu súdu aj na tú skutočnosť,
že v poslednom období už samotný žalovaný pochopil význam ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. azačal uvádzať vo svojich zmluvách splátku formou členenia na istinu a úroky. Taktiež poukázal na tú
skutočnosť, že v spornej zmluve nie sú len nedostatky v spomínanom členení splátok, ale taktiež čo sa
týka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru čo je ďalším dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a

bezpoplatkovosti spornej úverovej zmluvy. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že
súd okrem rozpisu splátok, skúmal aj ďalšiu obligatórnu náležitosť a to správne určenie RPMN a termín
konečnej splatnosti, ktorý zo zmluvy nie je pre spotrebiteľa, teda žalobcu jednoznačne zrejmý. Je nutné
poukázať aj na tú skutočnosť, že on nebol riadne oboznámený s náležitosťami zmluvy ako takej, teda
zo strany žalovaného ako veriteľa nebola daná riadna informačná povinnosť a taktiež je otázne, či si

žalovaný splnil riadne svoju zákonnú povinnosť a to akým spôsobom si overil jeho platobnú schopnosť
a jeho príjmové pomery, teda, či vôbec je schopný ním žiadaný úver splácať. V uvedenej veci týkajúcej
sa obligatórnych náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch zároveň poukazuje
aj na existujúcu konštantnú judikatúru slovenských súdov potvrdenú rozsudkami Najvyššieho súdu
SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR. Krajský súd
v Prešove vo svojom rozhodnutí číslo 21Co/104/2016 jednoznačne uvádza, že účelom právnej úpravy

ZoSU je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Informácia spotrebiteľa o
úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje
spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Špecifikácia má svoj význam z dôvodu transparentnosti
plnenia. V prípade neplatnosti napríklad poplatku spotrebiteľ nemá v zmluvách veriteľa presne uvedenú
časť splátky po odpočítaní prípadnej neplatnosti poplatku. To isté platí aj v prípade neplatnosti časti o

úrokoch. Spotrebiteľ by sa dostal do stavu právnej neistoty vo vzťahu k otázke, akú časť splátky má platiť
v prípade neplatnosti úrokov. V tomto rozhodnutí Krajský súd v Prešove zároveň vyslovil stotožňujúce
sa tvrdenie súdu prvej inštancie vo veci bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru v časti
rozpisu splátok na istinu, úroky a pod. tým, že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v
úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom

za naplnenie tejto náležitosti nie je možné považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny,
úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu
úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky
platí. Má za potrebné odvolaciemu súdu pripomenúť skutočnosť, ktorá mu je už zrejme aj dlhšie známa
a to že žalovaný využíva tieseň, ľahkomyseľnosť, dôveryhodnosť spotrebiteľa na to, aby mu poskytol

spotrebiteľský úver za nie výhodných podmienok. V tomto konkrétnom prípade sa jedná aj o to, že
on v čase uzavretia zmluvy nemal tú vedomosť, že podpisom na tejto zmluve mu budú poskytnuté
akoby dva úvery a to jeden klasický spotrebiteľský a druhý tzv. „automatický revolving" o ktorom sa
dozvedelažprikonzultáciísprávnymzástupcom.Takétokonaniežalovanéhopovažujezanemorálneav
hrubomrozporesdobrýmimravmivočiobyčajnémučloveku-spotrebiteľovi.Označeniespornejúverovej

zmluvy je „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“, čo považuje
taktiež v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko samotný názov zmluvy je v rozpore so samotným obsahom
tejto zmluvy a je pre obyčajného človeka - spotrebiteľa mätúci a nezrozumiteľný. Vzhľadom na vyššie
uvedenéskutočnostiaajnažalovanýmuvádzanérozhodnutieSúdnehodvoraEÚmájednoznačnezato,
že zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade

absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedených skutočností tak v celom konaní ako aj v podanom
vyjadrení k odvolaniu žalovaného, má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s platnými
právnymi predpismi, vychádza z riadneho a správneho právneho posúdenia veci samej a aby odvolací
súd v súlade s § 387 ods.1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň

si uplatnil trovy odvolacieho konania za vyjadrenie k podanému odvolaniu a to za jeden úkon právnej
služby vo výške 76,84 € (68,00 € + režijný paušál 8,84 €).
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.
7.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo naprejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
8.Podľa§220ods.2CSP vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
9.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové

zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom
- podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci
bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí
stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru -
záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy

protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je

potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania

práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
10.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod
č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd

(úst.zák.č.23/91Zb.)aČl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
11.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej

praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené.
12.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno
uzavrieť, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
13.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú

subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,

pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, čiby obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní

súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných

otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore

s § 204 CSP a p..
14.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a

nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba

opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

15.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
16.Ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
17.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:

Súd prvej inštancie zmluvný vzťah sporových strán správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský a úverovú
zmluvu uzavretú stranami sporu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z.
a správne zameral dokazovanie na zistenie, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti
predpísané v § 9 ods.2 zák. č. 129 /2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy (28.11.2014) a či obsahom zmluvy nie sú neprijateľné zmluvné podmienky.

18. Z vykonaného dokazovania súd dospel k správnemu záveru, že zmluva uzavretá stranami sporu
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, pretože neurčuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a v dôsledku
toho je potrebné v zmysle § 11 ods.1 písm. a) cit. zák. poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez
poplatkov.

19.Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že úverová zmluva obsahuje iba uvedenie
celkovej výšky anuitnej splátky 35,10 €, z ktorej však nie je možné zistiť, aká je výška splátok istiny, v
akom rozsahu je v splátke zahrnutý úrok a v akom rozsahu sú v tejto splátke zahrnuté poplatky. Členenie
splátky v zmysle § 9 ods.2 písm. k) citovaného zákona nie je obsiahnuté v samotnom texte zmluvy, ani
v Zmluvných dojednaniach, ktoré podľa tvrdenia žalovaného mali tvoriť jej neoddeliteľnú súčasť, pričom

nie sú stranami podpísané.
20.Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že pokiaľ niektoré náležitosti zmluvy o úvere, predpokladané
zák. č. 129/2010 Z.z., boli upravené v zmluvných podmienkach, nepodpísaných zmluvnými stranami,
takáto dohoda o podstatných náležitostiach úverovej zmluvy nespĺňa podmienku písomnej formy.
21.Podľa § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 28.11.2014, t. j. v čase uzavretia

úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.22.V zmysle § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 28.11.2014 poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú
formu podľa § 9 ods.1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm.

a) až k), r) a y).
23.Vyššie citovaný § 9 ods.2 písm. k/ je úplnou transpozíciou článku 10 ods.2 písm. h) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len Smernica),
čo vyplýva z tabuľky zhody k Smernici.
24.Podľa článku 10 ods.2 písm. h) Smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,

počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
25.Doterajšia súdna prax v SR vykladala § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. (vnútroštátne právo
SR) tak, že zmluva musí obsahovať uvedenie splátky úveru s členením na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky poplatkov, inak sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.
26.Rovnako § 11 ods.1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 28.11.2014 bolo v súdnej

praxi aplikované tak, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala
písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a/
až k/, r/ a y/ a § 10 ods.1.
27.Na výklade § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. tak, ako je uvedený vyššie, zotrváva odvolací
súd aj v tejto prejednávanej veci a nemá dôvod sa od tohto výkladu odkloniť, keďže v prejednávanej

veci zmluva síce bola písomne uzavretá, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. k) cit. zák..
28.Vzhľadom na zistenie, že úverová zmluva neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a
iné poplatky, súd dospel k správnemu záveru, že takýto úver je potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov.
29.Uvedený nedostatok nie je možné odstrániť ani odkazom na možnosť spotrebiteľa kedykoľvek počas

trvania zmluvy vyžiadať si amortizačnú tabuľku, z ktorej členenie ním uhradenej splátky na istinu, úroky
a ostatné poplatky je zrejmé.
30.Ako vyplýva z odvolania žalobcu, splátka úveru bola síce vždy v rovnakej výške, avšak plnenie z tejto
splátky bolo započítavané na úroky a istinu v rôznej výške v závislosti od intervalu úverového vzťahu,
kedy k plneniu došlo. Na začiatku úverového vzťahu totiž najväčší podiel celej splátky tvoril úrok a na

konci úverového vzťahu zase istina.
31.Za danej situácie spotrebiteľ v čase uzatvárania úverovej zmluvy a ani v priebehu trvania zmluvného
vzťahu nemal vedomosť o tom, z akých položiek a v akej výške pozostáva navýšenie úveru a hoci
mal určenú povinnosť plniť splátku v dohodnutej výške, nemal možnosť oboznámiť sa pred uzavretím
zmluvy, ako bude táto splátka rozčlenená, pokiaľ ide o splácanie istiny úveru, ako aj úrokov z úveru a

ďalších poplatkov. Spotrebiteľ má teda splácať istinu úveru a zároveň platiť odmenu veriteľovi vo forme
úrokov,avšakpreduzavretímzmluvyaanivzmluvesamotnejnemámožnosťoboznámiťsa,vakejvýške
bude mesačne splácať svoj dlh a v akej výške bude platiť odmenu veriteľa. Veriteľ až počas samotného
splácaniapriraďujeplnenienasplátkuistinyanasplátkuodmenybeztoho,abydotohomoholspotrebiteľ
akokoľvek zasahovať. Takúto zmluvnú podmienku preto je potrebné považovať za neprijateľnú, a teda

neplatnú, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.
32.Odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že síce zmluva je nazvaná ako zmluva o
revolvingovom úvere, plnenie na základe nej poskytnuté bolo ako klasický úver a táto nespĺňa základné
znaky revolvingu a síce, že klient môže opakovane čerpať finančné prostriedky do určeného limitu.
33.V zmysle § 53 ods.4 písm. a/ O. z. za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa

považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred
uzavretím zmluvy.
34.V zmysle § 53 ods.4 písm. o/ O. z. za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade
so zmluvou alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi.

35.Vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu § 9 ods.2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. a výklad tohto
ustanovenia ustálený súdnom praxou nie je možné ani po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 42/15-
Home Credit Slovakia, a.s., I. S., uskutočniť iný výklad vnútroštátneho práva, t.j. § 9 ods.2 písm. k) zák.
č. 129/2010 Z.z..
36.Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere

namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods.1). Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbamispotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia [§ 9 ods.2 písm. k)]. Zákonom stanovené presné členenie
auvedeniejednotlivýchčiastokúveruniejesvojvoľné,alepredstavujeprehľadnévymedzeniepovinností
dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol

uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Žalovaný ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, čo zároveň umožňuje
spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky
a poplatky v zmluve neuvedené.
37.Súd správne vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku dohodu o zrážkach zo mzdy, s ktorým

odôvodnením sa stotožňuje aj odvolací súd a dopĺňa, že v konaní bolo preukázané, že žalobca sa
s podmienkami zmluvy mal oboznámiť po podpise zmluvy, resp. žiadosti na uzatvorenie zmluvy, v
ktorej vyhlásil, že sa oboznámil so zmluvnými dojednaniami, (čl. 13 zmluvy), pričom obsahom bodu
13.2 je dohoda o zrážkach zo mzdy. Je teda zrejmé, že túto dohodu nikdy nepodpísal, pričom na
jej platnosť je potrebná písomná forma (§ 551 ods.1 O. z.). V tejto súvislosti je vhodné podotknúť,
že Obchodný zákonník nevyžaduje, aby boli obchodné podmienky podpísané zmluvnými stranami na

rozdiel od Občianskeho zákonníka a najmä pri spotrebiteľských vzťahoch. Súdna prax (napr. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010) zaujíma pomerne konštantné stanovisko,
podľa ktorého ak nie sú obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak
im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Za týmto
reštriktívnym výkladom je snaha ochrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu, keďže obchodné podmienky

sa pravidelne využívajú pri rôznych druhoch spotrebiteľských zmlúv (napr. s mobilnými operátormi,
o pripojení do internetovej siete, o úveroch a rýchlych pôžičkách). Nie je totiž ničím neobvyklým, že
obchodné podmienky sú len formálne prikladané k podpisovanej zmluve bez toho, aby sa s nimi
spotrebiteľ aj reálne oboznámil (nehovoriac o možnosti ich upraviť individuálnou dohodou v zmluve).
V dôsledku čoho môže dôjsť k situácii, že spotrebiteľ sa priloženými, ale nepodpísanými, obchodnými

podmienkami zaviaže k plneniu, o ktorom nemal vedomosť, a ktoré by mohlo mať pre neho v niektorých
prípadoch až existenčne nepriaznivé následky. V záujme právnej istoty je preto nutné, aby si zmluvné
strany zásadné a pre ne dôležité ustanovenia dohodli vždy priamo v texte vlastnej zmluvy. Preto súd
vyslovil správne neprijateľnosť tejto podmienky.
38.Rovnako správne súd vyslovil neprijateľnosť v časti bodu 8.1. Zmluvy o revolvingovom úvere č.

XXXXXXXXXX z 28.11.2014 v znení: „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s
úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude
uzavretá, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške
0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j. 14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka
(Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace stali podľa článku

13. ods. 13.1 písm. a.) tejto Zmluvy o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka
1, Spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy a/alebo Dohody o poskytovaní služieb, je Dlžník (Spoludlžník 1,
Spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu v výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania
(t.j. 14,6 % p.a.).“, lebo táto je pokuta je neprimeraná keďže dlžník je povinný ju platiť dvakrát, raz keď
je v omeškaní s mesačnou splátkou a druhý raz keď omeškanie úhradou mesačnej splátky o viac ako

tri mesiace. Z obsahu cit. bodu nie je zrejmé do kedy je veriteľ oprávnený túto pokutu počítať.
39.Preúplnosťknámietkežalovanéhotýkajúcejsanedostatkunaliehavéhoprávnehozáujmužalobcuna
určovacej žalobe, odvolací súd poukazuje na to, že nová procesná právna úprava zakotvuje v § 137 CSP
pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb, pričom kritériom členenia je v zásade žalobný návrh
(petit), avšak u druhov žalôb uvedených pod písmenom b/ a d/ sú tieto identifikované nielen podľa petitu,

ale aj podľa právneho dôvodu tvrdeného práva. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písmenách c) a
d) tohto ustanovenia, kde sa rozlišuje podľa písm. c) klasická určovacia žaloba (žaloba na určenie či tu
právo je alebo nie je) a podľa písm. d) žaloba o určení inej právnej skutočnosti. Zákonodarca uviedol, že
jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti
právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby

určovacej. Význam tohto ustanovenia spočíva v tom, že novo vymedzuje podmienky prípustnosti pre
tieto druhy žalôb, pričom podmienkou prípustnosti žaloby na určenie či tu právo je alebo nie je naliehavý
právny záujem žalobcu (s výnimkou, ak tento vyplýva z osobitného predpisu) a prípustnosť žaloby na
určenieprávnejskutočnostimusívyplývaťzosobitnéhopredpisu(t.j.nováprávnaúpravapripúšťažalobu
na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že vyplýva z právneho predpisu - najmä hmotného

práva). Zmluvy a iné právne úkony, ich platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami a preto sa na
žalobný návrh, ktorým má byť určená neplatnosť zmluvy (v tomto prípade úverovej zmluvy) vzťahujú
vyššie uvedené požiadavky.40.Odvolací súd dospel k záveru, že súd správne určil, že na požadovanom určení existuje u žalobcu
naliehavý právny záujem a to s poukazom na znenie § 11 ods.4 zák. č. 129/2010 Z.z. (platný v čase
rozhodovaniasúdu),podľaktoréhospotrebiteľsamôžepredsúdomdomáhaťurčenianeplatnostizmluvy

o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou.
41.Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b)
nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
42.Naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe vyplýva z osobitného predpisu.
43.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
44.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
45.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
46.Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu

100% bola priznaná úspešnému žalobcovi, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie postupom
podľa § 262 ods.2 CSP.
47.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.