Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/39/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209212768
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2209212768.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr.

Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: G. S., nar. XX. E.
XXXX, Ul. Q. XXX/XX, B., zastúpenej: JUDr. Andrej Gara, advokát, Bratislava, proti žalovanej: Q. O.,
nar. X. U.XXX, F. Y. XX/XX, B., zastúpenej: JUDr. Peter Bilkovič, advokát, Bratislava, o 4.000 € s prísl.,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12 C 140/2009-555 z 13.
júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolaním napadnutý rozsudok sa mení tak, že žaloba sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa (pôvodne v 1. rade spolu so žalobcom v 2. rade - jej manželom, voči ktorému však bola
žaloba medzičasom právoplatne zamietnutá) sa vo svojej žalobe domáhala voči žalovanej (pôvodne v

1. rade, ako aj voči žalovanej v 2. rade - poisťovni, voči ktorej bola žaloba medzičasom právoplatne
zamietnutá) zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú jej spôsobila žalovaná v 1. rade v dôsledku
dopravnej nehody, za ktorú bola aj právoplatne odsúdená. Žalobkyňa bola v dôsledku tejto dopravnej
nehody práceneschopnou približne 14 mesiacov, čím došlo k zásahu do jej práva na zdravie a telesnú
integritu, a za to žalobkyňa žiadala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000 €. Okrem
toho v dôsledku tejto dopravnej nehody došlo k zásahu do emocionálnej sféry a súkromného života
žalobkyne (spolu s pôvodným žalobcom v 2. rade - jej manželom), za čo žalobkyňa požadovala náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch pre seba vo výške 6.000 €.

2. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom č. k. 12 C 140/2009-330 žalobe žalobkyne čiastočne vyhovel
a zaviazal žalovanú zaplatiť jej celkovo 4.000 €, z čoho sumu 2.000 € priznal za zásah do súkromia
žalobkyne a 2.000 € priznal za zásah do práva na zdravie a telesnú integritu žalobkyne. Vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a táto časť jeho rozsudku ako nenapadnutá odvolaním aj nadobudla právoplatnosť.
Na odvolanie žalovanej voči vyhovujúcej časti tunajší súd rozsudkom č. k. 24 Co 202/2011-411 zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd vyšiel zo zásady, že
náhrada škody na zdraví sa odškodňuje bolestným a náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia,
ktorými sa odškodňujú všetky obmedzenia poškodeného v jeho živote. Nepovažoval za možné, aby sa
osoba poškodená pokúšala nahrádzať alebo navyšovať nároky na bolestné a sťaženia spoločenského
uplatnenia prostredníctvom ustanovení na ochranu osobnosti. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Cdo 65/2013 rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej
časti (vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Nepovažoval za správny názor odvolacieho súdu, že by rámec úpravy odškodnenia ujmy na zdraví
fyzickej osobe zahŕňal v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom a ochranu
práva na súkromný a rodinný život. Naopak, z ustanovení zákona č. 437/2004 Z. z. podľa dovolacieho
súdu nie je možné vyvodiť, že by náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia malipokrývať aj za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v
spoločnosti. V nadväznosti na tento zrušujúci rozsudok najvyššieho súdu potom tunajší súd uznesením
č. k. 26 Co 312/2014-510 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 12 C 140/2009-330 vo výroku,

ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni 4.000 €, ako aj v nadväzujúcom výroku o súdnom
poplatku a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení v podstate vytkol súdu prvej inštancie, že bez
konkrétnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka skonštatoval, že pre žalobkyňu je primeranou
suma náhrady 2.000 € za zásah do súkromia a 2.000 € za zásah do zdravia a telesnej integrity. Uložil
súdu prvej inštancie, aby v potrebnom rozsahu doplnil dokazovania, jeho výsledky náležite zhodnotil a

svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Okrem toho odkázal na medzičasom vydané uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014, ktoré sa takisto zaoberalo otázkou konkurencie nároku z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy.

3. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie tu napadnutým rozsudkom č. k. 12C 140/2009-555 z
13. júna 2016 žalobe žalobkyne znova vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť jej 4.000 €; rozhodnutie o

trovách vyhradil samostatnému uzneseniu po právoplatnosti tohto rozsudku. Z vykonaného dokazovania
mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

4.1 Žalovaná 5. septembra 2006 o 17.55 hod. medzi obcami Dunajská Lužná a Šamorín riadila
osobné motorové vozidlo, plne sa nevenovala riadeniu vozidlo, v dôsledku čoho sa vozidlo postupne

bočným premiestnením vľavo dostalo do protismeru. Tam svojou ľavou stranou narazilo do ľavej strany
protiidúceho vozidlo Opel Corsa a nato narazilo do ľavej strany ďalšieho vozidlo Škoda Felícia Combi,
ktoré riadila žalobkyňa. Žalobkyňa v dôsledku týchto nárazov utrpela zranenia opísané ďalej. Za toto
konanie bola žalovaná odsúdená trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok č. k. 2 T 12/2009
právoplatným 4. marca 2009 za trestný čin ublíženia na zdraví.

4.2 Bezprostredne po dopravnej nehode bola žalobkyňa hospitalizovaná od 5. septembra 2006 do 19.
septembra 2006, kedy sa podrobila operačnému zákroku otvorenej zlomeniny predkolenia ľavej nohy.
Pooperačný priebeh bol primeraný, bol skomplikovaný opuchom nohy a členka, ktorý však postupne
ustupoval. Priebeh rehabilitácie bol takisto primeraný. Do 8. februára 2007 sa žalobkyni upravila hybnosť

nohy a palca a jej nález sa zlepšil, žalobkyňa chodila s nemeckými barlami a postupne rozcvičovala
hybnosť v kolene a členku. V oblasti zranenia však pociťovala na večer bolesti. Od 18. apríla 2007 začala
rehabilitáciu a chodila pomocou barly. Do 23. októbra 2007 sa jej upravilo znecitlivenie a prepadávanie
palcaprichôdziaabsolvovalarehabilitácie.Od19.novembra2007začalaznovapracovať,nopridlhšom
státí jej ľavá noha viac pripúchala a mala bolesti v ľavom členku. Najneskôr od 7. júla 2008 jej bol zistený

zmenenýstereotypchôdzeafixovaniejazvynapredkolení.Vobdobí8.až11.januára2007sažalobkyňa
znova podrobila operácii pre extrakciu osteosyntetického materiálu, naďalej chodila o francúzskych
barliach, hybnosť v kolene aj členku však bola úplná. Celková práceneschopnosť žalobkyne trvala od 5.
septembra 2006 do 1. novembra 2007 a potom znova od 18. januára do 1. marca 2009. Za priemernú
a primeranú dobu liečenia znalci považovali približne obdobie 6 mesiacov, dlhšia práceneschopnosť

žalobkyne bola neprimeraná, avšak biologicky odôvodnená, keďže si ju vynútili sprievodné komplikácie
- predĺženie hojenia a súčasné postihnutie hlbokých žíl predkolenia. Počas toho jej zdravotný stav
vyžadoval opatrovanie inou osobou, avšak nebol vážny. U žalobkyne sa predpokladajú trvalé následky,
ich rozsah však môže kolísať.

4.3 Život žalobkyne sa oproti tomu, aký bol pred nehodou, výrazne zmenil. Do toho času zabezpečovala
rodinu, s manželom sa venovali záľubám a starali o dve deti. Pravidelne chodili na dovolenky,
navštevovali kino, divadlo, po havárii sedela iba doma. Žalobkyňa následky nehody zle znášala a
psychicky bola na tom veľmi zle, často plakala, ťažko znášala, že nemôže nič robiť a nemôže sa
venovať deťom. Keď došlo k dopravnej nehode, mala žalobkyňa dve malé deti, ktoré do školy musel

odprevádzať manžel, a žalobkyňa im nemohla poskytovať starostlivosť v takom rozsahu ako by bola
chcela. Celý chod domácnosti zostal na jej manželovi. Rodinní priatelia obmedzili návštevy u žalobkyne,
prestali chodiť na spoločné lyžovačky. To, že po dopravnej nehody musel manžel žalobkyne prevziať
jej aktivity (starostlivosť o domácnosť a rodinu), ho obmedzilo v jeho záľubách (kynológia). Žalobkyňa
s manželom si chceli kúpiť rodinný dom, po nehode však žalobkyňa nemohla robiť žiadne práce, preto

jej musela pomáhať matka. Tým sa zmenil život celej rodine, pričom k predchádzajúcemu spôsobu
života sa doteraz nevrátili. Ani po finančnej stránke rodina žalobkyne nie je v takom stave ako pred
nehodou. Žalobkyni po nehode zostali trvalé následky - jedna noha kratšia a pri šoférovaní naďalej myslí
na nehodu.4.4 Súd prvej inštancie nepovažoval za dokázané, že by sa žalovaná ospravedlnila po nehode žalobkyni
tak, ako to tvrdila.

5. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že predmetom
ochranyosobnostipodľa§11anasl.Občianskehozákonníkasúimateriálnehodnotyastránkyosobnosti
človeka. Zákon poskytuje ochranu proti neoprávnenému zásahu, ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej
osobezhľadiskajejpostaveniaspoločnosti(vrodine,napracoviskuavodbornýchkruhoch,naverejnosti

a vo verejných funkciách). Ak zásah nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, má sa poskytnúť
primerané zadosťučinenie, ktoré môže byť morálne alebo finančné. Náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch tak môže súd priznať, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, ak bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Za opodstatnené a spravodlivé
treba považovať priznanie zadosťučinenia v peniazoch tam, kde intenzita zásahu do dôstojnosti fyzickej
osoby nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Súd musí vychádzať z dvoch kritérií,

a to závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.
Súd prvej inštancie uzavrel, že v prerokúvanej veci došlo k zásahu žalovanej do osobnostnej sféry
žalobkyne. To sa prejavilo najmä v postavení žalobkyne v spoločnosti, starostlivosti o deti, rodinu a
domácnosť. Žalobkyňa sa nemohla zdokonaľovať vo svojej profesii. Súd prvej inštancie považoval
takisto za preukázaný zásah do súkromného, rodinného a pracovného života. Na základe toho dospel

k záveru, že žalobkyňa si neuplatňuje nároky na základe fyzickej ujmy, ktoré by mohla byť predmetom
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale len nároky spojené s tým, že určité obdobie
sa život žalobkyne a jej rodiny zmenil, teda že bola ochudobnená o spoločenský život. Zároveň prihliadol
na citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch, smútku, šoku z dopravnej nehody. Vzhľadom na
to považoval za primerané poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 4.000 €.

Pritom prihliadol na to, že dopravná nehoda bola nedbanlivostným trestným činom. Zároveň vychádzal z
toho, že morálneho zadosťučinenia sa žalobkyňa doteraz nedočkala a v súčasnosti by už bolo neúčelné.

6. Včas podaným odvolaním sa žalovaná domáha zmeny tohto rozsudku a zamietnutia žaloby. Vytkla
súdu prvej inštancie, že sa neriadil právnymi názormi vyslovenými v zrušujúcich rozsudkoch najvyššieho

súdu a odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie len tým, že si vyžiadal likvidačnú
správu poisťovateľa na zistenie, čo bolo žalobkyni vyplatené z titulu náhrady škody. Následne však
neporovnal zranenia, resp. ujmu titulom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia s ujmou,
za ktorú žalobkyňa žiada náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neskúmal ich prípadné prekrytia
a duplicitu a teda dôvodnosť nároku žalobkyne vo vzťahu k dôsledkom v pracovnom, kultúrnom,

súkromnom, manželskom a politickom živote. Súd sa ďalej vôbec nezaoberal tým, že u žalobkyne nejde
o prípad hodný osobitného zreteľa (§ 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z.). Medzi sadzbami bodového
ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je aj položka 255: vážne duševné poruchy vzniknuté
pôsobením otrasných zážitkov, preto žalobkyni nemôže patriť odškodnenie tohto strádania vo forme
nároku z titulu ochrany osobnosti. Ani opätovný výsluch žalobkyne nijakým podstatným spôsobom

nezmenil zistenie, že žije obvyklým spôsobom a pracuje ako zdravotná sestra v zahraničí. Vyhodnotenie
dôkazov považuje žalovaná za jednostranné, pričom súd sa len stručne odvoláva na svedecké výpovede
svedkov, nie je však zrejmé, na ktorých. Odvolateľka si navyše splnila poskytnúť povinnosť poskytnúť
morálne zadosťučinenie, a to formou SMS, ktoré má dodnes uložené vo svojom mobilnom telefóne.
Súd prvej inštancie však tento dôkaz vôbec nevykonal. Žalovaná tiež namietla, že u žalobkyne nedošlo

k značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. Ide o
pomerne častú dopravnú nehodu, ktorá je skôr nešťastnou náhodou. Súd mal zhodnotiť, či boli naplnené
podmienky § 13 Obč. zák. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, či boli splnené
podmienky § 13 ods. 2 Obč. zák. Súd takisto nijako neuviedol, ako a akým spôsobom závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti prípadu zhodnotil a ako ich mal preukázané. Vo výsledku žalovaná vyslovila

názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný. Pripomenula, že žalobkyňa už z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia dostala sumu 3.460 €. Záverom žalovaná žiadala súd o uplatnenie
§ 450 Obč. zák. a o zníženie náhrady z dôvodu, že priznané odškodnenie predstavuje polročný plat
žalovanej a komerčné poisťovne odmietajú tento nárok nahradiť na základe zákona č. 381/2011 Z. z.

7. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Súd prvej inštancie podľa nej
zhodnotil lekárske posudky v súvislosti s vyplateným bolestným a sťažením spoločenského uplatnenia
a zistil, že tieto nároky sa neprekrývajú s nárokom priznaným napadnutým rozsudkom. Za irelevantný
považovalaargument,žežalobkyninepatrilomimoriadnezvýšenievzmysle§5ods.5zákona437/2004,keďže tento nárok a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie sú totožné a nesúvisia spolu. Vytkla
žalovanej, že napriek námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu nešpecifikuje, aké dôkazy
by mali dospieť k zisteniu skutkového stavu. Okrem toho sama na pojednávaní žiadne ďalšie návrhy

na vykonanie dokazovania nemala. Súd prvej inštancie správne a zodpovedne pristúpil k doplneniu
dokazovania. Takisto tento súd riadne sledoval právny názor Najvyššieho súdu SR, racionálne vysvetlil
a odôvodnil, akým spôsobom vyhodnotil vyplatené bolestné, náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia a ďalšie nároky a prečo sa tieto nároky nestotožňujú s nárok uplatneným žalobou. Znova
poprela, že by sa žalovaná žalobkyni ospravedlnila, teda že by jej poskytla morálne zadosťučinenie.

Žalobkyňa zdôraznila, že bola obmedzená v obvyklom spôsobe života imobilizáciou a musela 9
mesiacov nosiť ortézu, jej stav si vyžadoval opatrovanie inou osobou a pomoc pri obstarávaní a príprave
prostriedkov dennej obživy. Celkovo absolvovala tri operácie, dodnes trpí bolesťami v dolnej končatine,
ľavú nohu má o jeden centimeter dlhšiu od pravej a palec na ľavej nohe jej funguje na 50 %. Tvar
ľavého predkolenia je odlišný v porovnaní s druhou nohou, čo ako žena ťažko znáša. Jej noha je
zmrzačená, čo jej sťažuje dennodenný život v spoločnosti. Kvôli nehode nemohla byť plnohodnotnou

matkou a rodičom pre svoje školopovinné deti. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, tá je
prenechaná voľnej úvahe súdu, pričom podľa žalobkyne súd postupoval svedomito a náležite zdôvodnil
priznanú výšku. Znova pripomenula rozsudok najvyššieho súdu 7 Cdo 65/2013 a vyslovila názor, že
prvoinštančný súd nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy nad rámec odškodnenia titulom náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia, ale ako samostatný nárok z titulu práva na ochranu osobnosti.

Záverom nesúhlasila s aplikáciou ustanovenia § 450 Obč. zák. na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže
sa má súd riadiť len ustanovením § 13 ods. 2 Obč. zák. a analogické použitie by bolo neprípustné.

8. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na svojom odvolacom návrhu. Zotrvala na svojej námietke, že
súd dôsledne neskúmal jednotlivé zložky bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,

teda jednotlivé diagnózy, ktoré boli stanovené posudzujúcimi lekármi a či tieto korešpondujú s dôvodmi,
na základe ktorých si žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, alebo nie. Ak sa
aj tieto nároky neprekrývajú, z rozsudku súdu prvej inštancie to nevyplýva. Zotrváva na tom, že súd sa
mal zaoberať ustanovením § 5 ods. 5 zákona 437/2004 Z. z., pretože to nasvedčuje tomu, že nejde
o prípad hodný osobitného zreteľa, ale o celkom zrejme bežnú dopravnú nehodu. Zdôraznila, že jej

nie sú známe rozsudky, okrem smrteľných zranení, kde osobnostný stav poškodeného je nezvratný, v
ktorých by za poškodenie zdravia bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a takýto stav
považuje za absurdný. Zopakovala svoje stanovisko, že § 13 ods. 2 Obč. zák. vyžaduje značné zníženie
dôstojnosti a vážnosti žalobkyne, pričom tu išlo o nechcené a nešťastné konanie žalovanej, ktoré je
bežnou súčasťou života a ako také nemôže privodiť takú vážnu ujmu poškodeného, aby boli automaticky

splnené podmienky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie podľa nej nezdôvodnil,
prečo priznal žalobkyni výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vyššiu než jej patrí z titulu náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia. Pritom nijako neodôvodnil ani svoju úvahu o znížením dôstojnosti a
vážnosti spoločnosti. Zotrvala na tom, že žalobkyni sa dostalo morálneho zadosťučinenia. Takisto ďalej
trvala na tom, aby sa odvolací súd zaoberal ustanovením § 450 Obč. zák.

9. Žalobkyňa odvolaciu dupliku k replike doručenej jej do vlastných rúk 19. decembra 2016 nepodala.

10. Napadnutý rozsudok bol vyhlásený pred 1. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. účinky úkonov vykonaných pred 1. júlom

2016 zostávajú zachované. V dôsledku toho treba na účinky odvolaniu žalobcu (vrátane prípustných
odvolacích dôvodov a rozsahu odvolacieho prieskumu) použiť ustanovenia O. s. p. účinné do 30. júna
2016.

11. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385

ods. 2 C. s. p.), pretože to považoval za potrebné. Žalobkyňa na odvolacom pojednávaní zotrvala na
svojom stanovisku, že u nej došlo k závažnému zásahu do osobnostných práv a vzniknutá ujma je
dlhotrvajúca. Žalobkyni pretrvávajú následky v podobe kratšej a deforomovanej ľavej nohy a 50 %
funkčnosti palca na nej, čím sa zasahuje do jej psychickej sféry. Žalobkyňa nemôže robiť tie veci, ktoré
robila predtým, šport nemôže pestovať a musí si po krátkej dobe vždy sadnúť. Zotrvala na tom, že

morálne zadosťučinenie nebolo poskytnuté a nebolo by ani účelné. Uplatnené nároky sa neprekrývajú
s nárokmi z titulu bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a žaloba nie je ani
šikanózna, teda žalobkyňa sa nesnaží vymôcť druhú sankciu. Žalovaná zotrvala na stanovisku, že súd
prvej inštancie mal skúmať „previs“ medzi nárokom na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenskéhouplatnenia a nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznila, že celá žalobkynina argumentácia je
krytábolestnýmanáhradouzasťaženiespoločenskéhouplatnenia.Nebolnaplnenýpredpokladzníženia
vo vážnej miere v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. Úmyslom zákonodarcu podľa nej nebolo odškodňovať

takéto bežné dopravné nehody, kde išlo o zlyhanie ľudského faktora.

12. Odvolací súd tak preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj
predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie, a po jeho preskúmaní v medziach odvolacích
dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné.

13. Odvolací súd úvodom nezdieľa názor žalovanej, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre
nedostatočné odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
jasne vysvetlil, aké skutkové zistenia považuje za preukázané a z akých dôkazných prostriedkov ich
zistil. Takisto odôvodnil, prečo nepovažuje za dokázané tvrdenie žalovanej o tom, že sa žalobkyni

ospravedlnila. Konečne súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo považuje za
splnené podmienky § 13 ods. 2 Obč. zák. a prečo teda považuje za daný nárok žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok podľa názoru
odvolaciehosúduvyhovujenáležitostiam§220ods.2C.s.p.To,žežalovanásjednotlivýmijehozávermi
a úvahami nesúhlasí, samo osebe nespôsobuje objektívny nedostatok odôvodnenia, ani arbitrárnosť

napadnutého rozsudku. Táto odvolacia námietka žalovanej je tak neopodstatnená.

14. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odsekoch 4.1 až 4.4 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej
inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej

súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie na stranách 7 až 11 a 13 až 14 zrozumiteľne
opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil a ako vyhodnotil rozpory
medzi nimi, ktoré sa však v konaní ani neobjavili. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov nepodporujú
obsahulistínzaloženýchvspise,aniobsahuvýpovedíúčastníkov(strán)asvedkovtakakosúzachytené
v zápisniciach o pojednávaní. Samotné hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie potom zodpovedá

formálnej logike ako aj všeobecným skúsenostiam.

15. V tejto súvislosti možno súhlasiť s námietkou žalovanej, že záver súdu prvej inštancie o tom, že
žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom ospravedlnenia žalobkyni, je dôsledkom nevykonania
dokazovania SMS správami žalovanej. Takisto možno súhlasiť s tým, že vykonanie tohto dokazovania

mohlo mať vplyv na skutkový záver súdu prvej inštancie, či sa žalovaná sa ospravedlnila žalobkyni za
spôsobenú dopravnú nehodu alebo nie, keďže práve z tohto dôkazu mohlo vyplynúť takéto skutkové
zistenie. Ak by z neho takéto skutkové zistenie vyplynulo, skutkový stav zistený súdom prvej inštancie
mohol byť iný než je opísaný v odsekoch 4.1 až 4.4 tohto rozsudku. Odvolací súd však nepovažoval za
potrebnédopĺňaťdokazovanietýmitoSMSsprávamiatýmsaodchyľovaťodskutkovéhostavuzisteného

súdom prvej inštancie. Ako totiž bude vysvetlené ďalej, samotná okolnosť, či k takému ospravedlneniu
došlo alebo nie, nie je podstatná pre posúdenie, či žalobkyňa má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch alebo nie.

16. Na základe takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že na

vec treba aplikovať ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. V zhode so súdom
prvej inštancie aj odvolací súd uzatvára, že aj dopravná nehoda ako protiprávne konanie môže mať
za následok zásah do práva na ochranu osobnosti a môže tak za zákonom ustanovených podmienok
viesť k vzniku nároku na primerané zadosťučinenie. Podľa odvolacieho súdu však súd prvej inštancie
v prerokúvanej veci nesprávne právne posúdil, či sú naplnené podmienky pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. Z § 13 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu
jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa ods. 2 citovaného paragrafu platí, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
ods. 1, a to najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto výšku má
súd určiť s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Už preto však nemožno súhlasiť s právnym názorom žalovanej, že pre posúdenie nárokov z
titulu ochrany osobnosti je rozhodujúce, či dopravná nehoda bola bežnou nehodou, zlyhaním ľudskéhofaktora či nešťastnou náhodou. Z citovaného § 13 ods. 1 Obč. zák. totiž vyplýva, že fyzická osoba má v
zásade právo na ochranu pred každým neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, teda
pred každým zásahom, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Zákon nevyžaduje, aby išlo nevyhnutne

o zásah zavinený, postačí, ak ide o objektívne protiprávne konanie pôvodcu zásahu. Okrem toho
však žalovaná prehliada, že v prerokúvanej veci bola za svoje konanie (dopravnú nehodu) odsúdená
právoplatným trestným rozkazom. Podľa § 135 ods. 1 O. s. p., ale aj § 193 C. s. p. je potom súd takýmto
rozhodnutím viazaný, a to nielen čo do protiprávnosti, ale aj čo formy zavinenia (pozri judikát R 35/1993).
Súd je teda viazaný tým, že v prerokúvanej veci šlo o nedbanlivostné konanie (porov. výrok trestného

rozkazu sp. zn. 2 T 12/2009), čím je vylúčené uvažovať o tejto nehode ako o nešťastnej náhode, za
ktorúžalovanánezodpovedá.Natietookolnostijepotommožnéprihliadaťlenprivymeriavaníkonkrétnej
sumy náhrady nemajetkovej ujmy ako na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo.

17. Do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Obč. zák. patrí právo na súkromie zahŕňajúce
širokú oblasť života fyzickej osoby (najmä jej súkromný život, intímnu a rodinnú sféru, vnútorný,

myšlienkový a citový život). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine, manželských
a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Na porušenie práva na ochranu súkromia
ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov v súkromí, ale tiež v prípade
neoprávaného rozširovania poznatkov môže do nej dôjsť aj v dôsledku zásahu do mena a priezviska. V
širokej škále prejavu a súčasti súkromného života zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov

dosúkromia.Odporušeniaprávanasúkromietrebadôsledneodlišovaťprípadyneoprávnenýchzásahov
do práva na česť a dôstojnosť a vážnosť spoločnosti. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd
podľa citovaného § 13 ods. 2 Obč. zák. priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca.
Dôvody priznania náhrady v citovanom ustanovení (značné zníženie dôstojnosti fyzickej osoby v
značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti) uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú

podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa materiálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práva chránených
ustanovením § 11 Obč. zák. je určitá ujma. Z hľadiska intenzity, okolností, za ktorých k nemu došlo a
vstupom negatívnych dôsledkov dopadu na zásahu na chránené práva sa v praxi môže vyskytnúť ujmy,
ktoré (a) neopodstatňujú ani nemateriálnu a materiálnu satisfakciu, (b) opodstatňujú (len) nemateriálnu

sankciu alebo (c) opodstatňujú tak materiálnu, ako aj nemateriálnu satisfakciu. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej náhrady v peniazoch je potom vždy existencia závažnej ujmy. Za takú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo
intenzitu zásahu jeho trvania alebo dopad alebo dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie
sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v

danom mieste a v čase (v tej istej situácii, prípadne v tom istom spoločenskom postavení) podobne
vnímala aj každá iná fyzická osoba (porovnaj v tomto smere judikát R 53/2010). V dôsledku toho nie
je správny ani názor žalovanej v odvolaní o tom, že nedošlo k značnému zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, v dôsledku čoho jej nepatrila náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Tieto dôvody sú totiž len demonštratívne a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch tak môže

byť opodstatnená aj v iných prípadoch.

18. Z citovaného výkladu § 13 ods. 2 Obč. zák. je potom zrejmé, že pre posúdenie toho, na aké
zadosťučinenie (morálne alebo materiálne) má dotknutá fyzická osoba právo, je rozhodujúca objektívna
povaha (charakter) zásahu a objektívna povaha (charakter) vzniknutej ujmy. Vychádzajúc zo záverov

citovaného judikátu R 53/2010 potom ale musí platiť, že ak „zníženie dôstojnosti fyzickej osoby v
značnejmierealebojejvážnostivspoločnosti“súdemonštratívnymvýpočtomprípadov,kedysamorálna
satisfakcia nezdá dostačujúca, je tým vo všeobecnosti vyjadrený stupeň intenzity tejto ujmy, pri ktorom
sa už morálna satisfakcia nezdá dostačujúca. Systematickým výkladom citovaného ustanovenia potom
treba dospieť práve k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch zásahu

do súkromia a do psychickej sféry fyzickej osoby môže dotknutej osobe vzniknúť len vtedy, ak dôsledky
týchto zásahov do osobnosti fyzickej osoby sú svojou intenzitou rovnaké (resp. podobné) intenzite
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Iný výklad by
odporoval systematike citovaného ustanovenia a logike demonštratívneho výpočtu, pretože by viedol
k záveru, že demonštratívne vypočítané prípady všeobecnej normy („morálna satisfakcia sa nezdá

dostačujúca“) majú inú kvalitu ako táto všeobecná norma, ktorej (demonštratívnymi) príkladmi majú
byť. Z týchto úvah potom vyplýva aj vzťah medzi morálnou satisfakciou podľa § 13 ods. 1 Obč.
zák. a náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorý v zásade nie
je komplementárny ani podmienený, ale navzájom nezávislý. Ak určitý konkrétny zásah opodstatňujeposkytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože ujma ním spôsobená napĺňa znaky
uvedené v § 13 ods. 2 Obč. zák., nemôže postačovať morálne zadosťučinenie. To ale znamená,
že prípadné poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nemateriálnej podobe v týchto prípadoch

nemôže vylúčiť ani znížiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto výklad by totiž odporoval
objektivizovanému vnímaniu závažnosti zásahu a vzniknutej ujmy práva na ochranu osobnosti, ako
vyplýva z § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. To potom vo výsledku znamená, že pri skúmaní, či
má dotknutá osoba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je irelevantné, či pôvodca zásahu
v konkrétnom prípade poskytol alebo neposkytol zadosťučinenie morálne (napríklad ospravedlnenie).

V prerokúvanej veci teda nie je vôbec podstatné, či sa žalovaná žalobkyni po dopravnej nehode
ospravedlnila alebo nie. Vecou konajúcich súdov je totiž posúdiť, či ujma, ktorá žalobkyni vznikla,
je takej intenzity, že ju treba odškodniť nemajetkovou ujmou v peniazoch. Pokiaľ sa táto intenzita
zistí, potom žalovanú ani prípadné ospravedlnenie nemôže zbaviť povinnosti zaplatiť žalobkyni túto
náhradu. Naopak, pokiaľ sa takáto intenzita vzniknutej ujmy nezistí, potom musí byť žaloba o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá; otázkou, či bola poskytnutá morálna satisfakcia, sa potom

súd v konaní vôbec nebude zaoberať, keďže žalobkyňa takúto morálnu satisfakciu nepožaduje a jej
priznanie teda neprichádza do úvahy (porov. § 216 ods. 1 C. s. p.).

19.Priposudzovaní,čivprerokúvanejvecijeujmavzniknutážalobkyninatoľkozávažná,žeopodstatňuje
priznanie náhrady tejto ujmy v peniazoch, je potrebné vychádzať z právnych názorov vyjadrených v

zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 65/2013 (uverejneného inak neskôr ako
judikát R 1/2015). Ako už bolo uvedené vyššie, najvyšší súd v tomto rozsudku vyslovil názor, že
nemajetkovou ujmou je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a jej postavenia
spoločnosti.Nepremietasadofyzickejintegrity,anidomajetkovejsféryfyzickejosobyatrebajuodlišovať
od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s dôsledkami (§ 16 Obč. zák.), resp. inej majetkovej ujmy

vzniknutej v dôsledku zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa
iných predpisov (§ 444 Obč. zák.). Zmyslom takejto náhrady je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu
spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia, odstránenia jeho následkov (bolestné), resp. náhradu
za ujmu na zdraví, ktorá má poukázateľne neprijateľné následky pre životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie spoločenských úloh (sťaženie

spoločenského uplatnenia). Z toho dovolací súd uzavrel, že v platnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví
nemá oporu pôvodný záver odvolacieho súdu, že rámec špeciálnej úpravy ujmy na zdraví v sebe zahŕňa
aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život.
Zo zákona č. 437/2004 Z. z. vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej

osoby. Zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 cit. zák.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia (§ 10 cit. zák.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha č. 1 citovaného zákona)
nemožno vyvodiť, že by náhrada za bolesť za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytovali za
ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia spoločnosti. Týmto
názorom je odvolací súd viazaný aj tu v prerokúvanej veci (§ 455 C. s. p.).

20. Rovnako však bol týmto názorom viazaný aj súd prvej inštancie, ktorý bol na dôvažok (§ 226 O.
s. p.) viazaný aj nadväzujúcim zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu. Z nich jednoznačne vyplynula
povinnosť súdu prvej inštancie dôsledne zistiť, či priznané a poisťovňou (pôvodne žalovanou v 2.
rade) sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo uplatňované na základe rovnakých skutkových tvrdení

(s odkazom na uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 426/2014). V dôsledku toho bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie v novom konaní dôsledne oddeliť jednotlivé skutkové tvrdenia, ktorými žalobkyňa
odôvodňovala zásah do svojho práva na ochranu osobnosti. Potom bolo jeho povinnosťou dôsledne
oddeliťjednotlivéprejavytohtozásahuvofyzickejsfére,vpsychickejsféreavjejpostavenívspoločnosti.
Následne mal posúdiť, ktoré z týchto prejavov sú odškodniteľné v rámci náhrady za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia a ktoré touto náhradou odškodniteľné nie sú, a teda musia byť nahradené
v peniazoch v rámci zásahu do psychickej sféry fyzickej osoby a do práva na jej súkromie a rodinný
život.Vtomtosmerepodľanázoruodvolaciehosúdužalovanáopodstatnenevytýkasúduprvejinštancie,
že takéto porovnanie nevykonal dôsledne, a teda dôsledne neoddelil skutkové tvrdenia o ujme, za
ktorú môže patriť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a o ujme, za ktorú žalobkyni patrila náhrada

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Po takomto oddelení totiž treba porovnať intenzitu
už len tej ujmy, ktorá vznikla v dôsledku takých zásahov, ktoré sa neodškodňujú prostredníctvom
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (slovami NS SR „ujmu, ktorá sa premieta
do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia spoločnosti“). Len keď táto konkrétna ujmadosiahne intenzitu vyžadovanú ustanovením § 13 ods. 2 Obč. zák. teda takú intenzitu, že sa nezdá
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1, možno uvažovať o ich odškodnení náhradou nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Z rozsudku dovolacieho súdu podľa názoru odvolacieho súdu totiž vyplýva práve

to, že na účely posudzovania intenzity vzniknutej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. nemožno
zohľadňovaťspoločne(kumulatívne)celúujmu,ktorábolažalobkynispôsobenávjejživote,tedaujmuna
zdraví, sťažení spoločenského uplatnenia, na jej psychickej sfére a postavení v spoločnosti. Nemožno
teda zohľadňovať tie čiastkové ujmy, ktoré už boli odškodnené náhradou za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Práve naopak, pri posúdení naplnenia podmienok § 13 ods. 2 Obč. zák.

možno brať na zreteľ výlučne na tie ujmy, ktoré citovanými náhradami uspokojené neboli. Opačný
výklad, teda kumulatívne posudzovanie všetkej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená, vrátane tej, ktorá
už bola odškodnená bolestným a náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia, by bol v rozpore
s ustanovením § 13 ods. 2 Obč. zák. a viedol by práve k žalovanou namietanému dvojitému (resp.
viacnásobnému) odškodneniu tej istej ujmy. Nesprávnosť takéhoto výkladu možno vyvodiť práve aj zo
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

21. V prerokúvanej veci žalobkyňa už v žalobe skutkovo oddelila zásah do jej telesnej integrity na strane
jednej a zásah do jej súkromného a rodinného života na strane druhej, a oba zásahy ohodnotila aj
rôznymi sumami (10.000 € a 6.000 €). Ako uviedol Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku a ako bolo
podrobne vyložené v predošlých odsekoch, aj pri zásahu smerujúcom primárne do telesnej integrity

fyzickej osoby (ako napr. dopravná nehoda) možno na účely ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák. skúmať
len ujmu spôsobenú v psychickej sfére dotknutej osoby a v jej postavení v spoločnosti. Nemožno teda
na tieto účely brať do úvahy zásahy do fyzickej sféry fyzickej osoby (ujmu v tejto sfére), na ktorých
odškodnenie slúži práve náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Na odôvodnenie
ujmy na telesnej integrite pritom žalobkyňa už v žalobe predniesla, že utrpela ťažkú ujmu na zdraví s

doživotnými následkami a bola práceneschopná 14 mesiacov, podrobila sa niekoľkým operáciám a s
následkami svojich zranení bude žiť po zvyšok svojho života. Podľa názoru odvolacieho súdu sú však
všetky tieto zásahy odškodnené v rámci náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia,
keďže ide napospol o nápravu následkov spôsobených poškodením na zdraví (zranením), jeho liečením
a odstraňovaním jeho následkov (porov. § 2 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.), ako aj o nápravu

preukázateľne nepriaznivých následkov pre životné úkony žalobkyne, uspokojovanie jej životných a
spoločenských potrieb alebo na plnenie jej spoločenských úloh (§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z.).
Jediné, čo z týchto následkov opísaných žalobkyňou možno považovať za zásah do osobnostných
práv žalobkyne, za ktoré by jej mohlo patriť zadosťučinenie podľa podľa § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák.,
sú jej prípadné psychické útrapy spojené s jej chorobou, zranením, práceneschopnosťou a liečením. Z

vyššie citovaného judikátu NS SR vyplýva, že pri posudzovaní tejto závažnosti je potrebné vychádzať
z objektivizovanej závažnosti, teda z takého vnímania tejto ujmy, aké možno očakávať u priemerného
človeka.

22. V prerokúvanej veci z vykonaného dokazovania vyplýva v podstate len to, že žalobkyňa po určitý čas

bola na tom „psychicky zle“ z dôvodu, že liečenie nepostupovalo celkom tak, ako si to predstavovala,
prípadne tak ako by to zodpovedalo očakávanému priebehu pri tomto zranení. Inak však z vykonaného
dokazovania neboli zistené žiadne ďalšie osobitné zásahy do psychickej sféry žalobkyne v súvislosti
s poškodením jej zdravia. V súvislosti s ňou sa u žalobkyne nezistila žiadna depresia ani prípadné
iné chorobné psychické stavy. Liečenie žalobkyne síce prebiehalo dlho, avšak jej stav sa postupne

zlepšoval. Žalobkyňa pri samotnej dopravnej nehode, ani následne neutrpela žiaden taký otras na
psychike, ktorý by sa u nej prejavil pocitmi beznádeje, teda ktorý by zhoršoval jej psychický stav nad
rámec toho, čo možno pri poškodení zdravia očakávať u priemerného človeka. Je totiž prirodzené,
že akékoľvek zranenie a jeho následné liečenie vyvolajú aj u priemerného človeka do istej miery
psychické zmeny. Každý človek má prirodzene strach z toho, či liečenie jeho zranenia dopadne dobre,

či po jeho skončení budú obnovené všetky funkcie jeho orgánov a či to bude znamenať určitú zmenu
v jeho telesnom vzhľade, prípadne celkovo v jeho ďalšom živote. Takéto úvahy a z toho vyplývajúci
pokles nálad, t. j. psychickú záťaž, však podľa názoru odvolacieho súdu treba považovať za bežnú
súčasť každého zranenia a aj nasledujúceho liečenia. O zásah do práva na ochranu osobnosti, za ktorý
by poškodenému patrila náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, by mohlo ísť len vtedy, ak by táto

psychická záťaž presiahla bežný stupeň a dosiahla by úroveň vymedzenú v § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. V prípade žalobkyne nebol zistený žiaden taký osobitný dôvod, ktorý by u nej odôvodňoval
akékoľvek hlbšie psychické prežívanie tejto udalosti. Žalobkyňa sa nenachádzala v ohrození života,
počas liečenia nebola v bezvýchodiskovej situácii, kedy by nádej na jej uzdravenie nebola vôbec,prípadne by bola veľmi malá. Nebolo zistené, že by žalobkyňa počas liečenia prežívala intenzívny strach
o to, že by samotné liečenie nedopadlo dobre, že by sa neobnovili funkcie jej ľavej nohy, teda že by
napríklad o túto nohu prišla, prípadne že by ostala úplne nepohyblivá. Len v týchto prípadoch by bolo

možné zásah prejavujúci sa v psychickej sfére žalobkyne hodnotiť ako natoľko závažný na účely § 13
ods. 2 Občianskeho zákonník, aby opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a ním zisteného skutkového stavu, ktorý odvolací
súd prevzal, však zásah a ujma takejto intenzity do psychickej sféry žalobkyne nevyplývajú. Preto podľa
názoru odvolacieho súdu nie sú splnené podmienky § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda že by

sa morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. nezdalo dostačujúce. Za zásah do psychickej
sféry žalobkyne súvisiaci s jej vzniknutým zranením a jeho liečením nemožno žalobkyni priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa by tak mala nárok len na zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorého sa v prerokúvanej veci vôbec nedomáha.

23. Žalobkyňa sa ďalej domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že v dôsledku

dopravnej nehody spôsobenej žalovanou došlo do zásahu do jej emocionálnej sféry a do jej súkromného
života (vrátane práva na rodinný život). K tomuto zásahu a ujme malo už podľa citovaného žalobného
prednesu dôjsť tým, že žalobkyňa vnímala negatívne svoju absenciu na novom pracovnom pracovisku,
14 mesiacov bola nepohyblivá, potom nastúpila do práce, z čoho mala bolesti a ťažkosti. Všetku
starostlivosť o domácnosť musel zabezpečovať jej manžel napriek tomu, že pracoval. Bol nútený čerpať

si v zamestnaní dovolenku a starať sa o deti, musel sa naučiť prať, žehliť, variť a navštevovať manželku
v nemocnici. Okrem toho malo dôjsť k narušeniu ich rodinných tradícií. Žalobkyňa bola nútená opustiť
aktívne trávenie voľného času s rodinnou na bicykloch, kynologických pretekoch a prechádzkach v
prírode ako aj lyžovačkách. Podobne jej manžel musel zanechať tieto svoje koníčky na dva roky.
Obmedzil sa ich rušný spoločenský život. Takisto sa obmedzil ich dovolenkový život. Počas dlhodobej

pracovnej neschopnosti žalobkyni jej deti začali navštevovať 8-ročné gymnázium, resp. základnú školu,
ažalobkyňanemohlabyťaktívneúčastnánatejtofázevývojaichdetí.Jejsynzačalvynechávaťfutbalové
tréningy. Konečne mala žalobkyňa s manželom objednanú pred nehodou kompletnú rekonštrukciu
rodinného domu, ktorá však neprebiehala podľa plánu, keďže im vznikli nečakané výdavky. To malo za
následok zníženie životnej úrovne rodiny a vyčerpanie všetkých úspor. Žalobkyňa bola tiež ukrátená o

možnosť osobne vybrať materiál na dom.

24. Z takto vymedzených čiastkových zásahov do práva na súkromný a rodinný život žalobkyne je však
podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobkyňa za zásahy odôvodňujúce náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. považuje aj zásah, ktorý čiastočne utrpel jej manžel

a syn, ďalej zásahy, ktoré nemožno vôbec považovať za zásah do osobnosti, ako aj niektoré zásahy,
ktoré sú odškodňované v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Predovšetkým za zásah do práva
na ochranu osobnosti žalobkyne nemožno vôbec považovať to, že došlo k poklesu životnej úrovne jej
rodiny v dôsledku obmedzenej možnosti manžela žalobkyne pracovať. Rovnako nemožno za zásah do
súkromného a rodinného života považovať problémy spojené s plánovanou rekonštrukciou domu, ktorú

bolo nutné následne kvôli poklesu rodinných príjmov revidovať, resp. realizovať ich svojpomocne. Ak
rodina žalobkyne skutočne utrpela určité finančné straty kvôli zníženiu príjmu, ide vo svojej podstate
o majetkovú škodu, ktorú si poškodený mohol a mal uplatňovať podľa § 442 a nasl. Obč. zák.
Nárok na náhradu škody je totiž viazaný na osobu poškodeného, v dôsledku čoho je tiež potrebné
rozlišovať,čimajetkovúškoduutrpelažalobkyňa,jejmanžel,prípadnetretieosoby,keďžekaždýznichje

samostatným právnym subjektom a ich nároky (pokiaľ nejde o spoločné nároky, prípadne nedošlo k ich
prechodu alebo postúpeniu) nemôže uplatňovať za ňu iná osoba. Zníženie príjmu žalobkyne v dôsledku
jej práceneschopnosti je majetkovou škodou žalobkyne, na ktorej náhradu mala nárok podľa § 446
Obč. zák., no podľa zisteného skutkového stavu jej aj bola vyplatená z povinného zmluvného poistenia
žalovanej za škodu spôsobenú motorovým vozidlom. Ak však skutočne došlo v dôsledku dopravnej

nehody k zníženiu príjmov manžela žalobkyne, pretože bol nútený prevziať väčší diel starostlivosti o
domácnosť a samotnú žalobkyňu, ide vo svojej podstate opäť o majetkovú škodu na jeho strane, za
ktorý by žalovaná zodpovedať mohla podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. V takom prípade by však bolo
potrebné (okrem skutočnej výšky škody, teda rozdielu príjmu dosahovaného manželom žalobkyne pred
nehodou a potom) podrobne skúmať, či bolo skutočne nevyhnutné, aby sa manžel žalobkyne vzdal

časti svojich pracovných zmien a vykonával starostlivosť o žalobkyňu. Konkrétne by bolo potrebné
porovnať, či mzda ušlá týmto spôsobom manželovi žalobkyne nie je vyššia než prípadné náklady na
obstaranie opatrovateľa pre žalobkyňu, prípadne pomocnej sily do domácnosti žalobkyne, ktorá by
prevzala starostlivosť, ktorú predtým vykonávala žalobkyňa. Odvolací súd si je vedomý aj ťažkostíspojených s vyčísľovaním takéhoto nároku, žalobkyni však nič nebránilo domáhať sa voči súdu použitia
§ 136 O. s. p. účinného v čase vyhlásenia prvoinštančného rozsudku. Ťažkosti spojené s vyčíslením a
preukazovaním jednotlivých položiek tohto nároku ale nemožno nahradiť tým, že sa žalobkyni namiesto

toho prizná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, aby takýto majetkový výpadok kompenzovala.

25. To isté platí aj pre prípadné zvýšenie nákladov na rekonštrukciu domu, resp. vyčerpanie úspor na
tentoúčel.Ajvtýchtoprípadochbybolopotrebnépovažovaťtietoujmyzamajetkovúškodu,atodokonca
škodu skutočnú, kedy by však na druhej strane bolo potrebné skúmať u každej jednotlivej položky rozsah

zníženiaapríčinnúsúvislosťmedzikonanímžalovanejatakýmtoznížením.Žalobkyňavšakanivžalobe,
ani počas konanie neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by svedčili o konkrétnych prejavoch
tohto všeobecne opísaného následku. Pokiaľ žalobkyňa hovorí, že jej bol nepríjemný negatívny dojem
na novom pracovisku, ktorý vyvolala jej dlhodobú absenciu, odvolací súd v tom nevidí žiadnu ujmu v
jej práve na súkromie a rodinný život. Okrem toho možno dať za pravdu žalovanej v tom zmysle, že
okolnosť, že sa niekto stane obeťou dopravnej nehody, vyvoláva u prevažnej väčšiny normálnych ľudí

súcit a pochopenie. Podobne je tomu aj na pracovisku, kde absencia v dôsledku práceneschopnosti
zapríčinenej takouto nehodou je skôr vnímaná s ľútosťou, než s akýmsi opovrhnutím, prípadne závisťou.
To koniec koncov vyplýva aj zo zisteného skutkového stavu, najmä z výpovedi kolegýň žalobkyne z
toho istého pracoviska. Nie je teda zrejmé, v čom v tomto prípade má spočívať ujma na súkromnom
a rodinnom živote žalobkyne a akú intenzitu táto ujma dosiahla. Zmenu organizácie rodinného života

žalobkyne, kedy manžel musel sa naučiť domáce práce a zabezpečoval starostlivosť o domácnosť,
takisto nemožno považovať za zásah do rodinného života ako súčasti osobnosti fyzickej osoby v zmysle
§ 11 Obč. zák. Z § 18 Zákona o rodine (č. 36/2005 Z. z.) totiž vyplýva, že manželia majú v manželstve
rovnaké povinnosti, sú povinní spolu žiť, hospodáriť, pomáhať si a byť si verní. Z § 19 ods. 1 Zák. o rodine
potomvyplýva,žesúpovinníspoločnezabezpečovaťpotrebyrodinyzaloženejmanželstvom.Vdôsledku

toho podľa názoru súdu nemožno samotný fakt, že v istej fáze spolužitia je starostlivosť o spoločnú
domácnosť vo väčšej miere na bedrách jedného alebo druhého z manželov, považovať za zásah do
rodinného života. Ide o prirodzený dôsledok rovného postavenia manželov, keď v prípade obmedzenia
jedného z nich preberá starostlivosť o domácnosť a rodinu v potrebnom rozsahu druhý manžel. Tento
zásah by mohol byť považovaný za zásah do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Obč. zák. len

z toho hľadiska, že je s ním spojená určitá zmena vo vzájomnom spolužití manželov a rodiny, ktorú
takýto presun starostlivosti má za následok. V prerokúvanej veci však zo zisteného skutkového stavu
vyplýva, že žalobkyňa bola síce imobilná, avšak ležala doma a jej manžel sa o ňu staral. Žalobkyňa
nebola hospitalizovaná súvisle dlhšie než niekoľko týždňov, nebola nútená chodiť na dlhodobé liečenia,
byť odlúčená do manžela a svojich detí. Naopak, tým že manžel sa o ňu dennodenne staral, v podstate

dochádzalo k naplneniu zmyslu súkromného a rodinného života, teda spolužitia manželov rozvíjania
vzájomného vzťahu v zmysle manželského sľubu teda „v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí“.
V prerokúvanej veci tak podľa názoru odvolacieho súdu presun starostlivosti o uspokojovanie potrieb
rodiny na manžela žalobkyne nemožno považovať za zásah do práva na ochranu osobnosti takej
osobitnej intenzity, aby opodstatnil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.

2 Obč. zák.

26. Za zásah do práva na súkromný a rodinný život možno považovať určité obmedzenie vzájomných
rodinných kontaktov pri spoločných rodinných akciách. Možno totiž vychádzať z toho, že napríklad
pri spoločnej dovolenke alebo inom spoločnom trávení času pri spoločných záľubách dochádza k

upevňovaniu a prehlbovaniu vzťahov medzi jednotlivými členmi rodiny a tým aj k napĺňaniu účelu
práva na súkromie a rodinný život. Zo zisteného skutkového stavu však celkom zreteľne vyplýva,
že takéto obmedzenie na strane žalobkyne v podstate netrvalo viac než jeden rok. Podľa názoru
súdu nemožno jednoročnú prestávku aj v takýchto aktivitách považovať za natoľko závažný zásah
do práva na súkromný a rodinný život, aby ho objektivizovane z hľadiska priemerného človeka bolo

možné považovať za natoľko intenzívny, ako to vyžaduje § 13 ods. 2 Obč. zák. Preto nemožno
považovať ani za opodstatnené jeho odškodnenie formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Za toto obdobie totiž nemôže na strane žalobkyne dôjsť k vynechaniu takého počtu spoločných
podujatí, aby to skutočne mohlo zanechať závažnú ujmu na tomto rodinnom a súkromnom živote.
Navyše treba brať do úvahy, že vďaka pobytu žalobkyne doma, kde sa liečila, boli tieto spoločné

rodinné podujatia vykompenzované spoločným pobytom v kruhu rodiny. V tomto smere inak námietky
žalobkyne na odvolacom pojednávaní o úplnej nemožnosti vykonávať športové aktivity odporujú
zistenému skutkovému stavu, kedy znalec prof. MUDr. Lohnert pred súdom prvej inštancie jasne
uviedol, že niektoré športy žalobkyňa vykonávať môže. Možnosť žalobkyne rozvíjať a upevňovaťrodinné a súkromné vzťahy tak zostáva čiastočne zachovaná, hoci aj pri iných športových aktivitách.
Samotná nemožnosť vykonávať športové aktivity je však aj podľa citovaného rozsudku NS SR 7 Cdo
65/2013 súčasťou zníženej možnosti uspokojovať životné a spoločenské potreby poškodené, na ktorých

odškodnenie slúži náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z.).

27. Uvedené závery platia rovnako, aj pokiaľ ide o určité „okno“ vo vývoji detí žalobkyne. Rozvíjanie
vzťahov k vlastným deťom spoločným prežívaním významných udalostí v ich živote takisto patrí k pojmu
rodinného a súkromného života. Samozrejme, možno považovať z pohľadu žalobkyne ako rodiča za

smutné, že sa napríklad nemohla zúčastniť prvého školského dňa svojho syna, prípadne prechodu dcéry
navyššítypškoly.Trebavšakpovedať,ževnašichpodmienkachvôbecnebývazvykom,abysanatýchto
akciách zúčastňovala široká rodina, aby boli tieto udalosti nejakým zásadným spôsobom prežívané
priamo na mieste samom, t. j. v škole, a to o to menej, ak nejde o nástup do 1. ročníka základnej školy,
ale len o prechod na vyšší typ školy (osemročné gymnázium). Naopak, aj zo všeobecných skúseností
konajúceho súdu je zrejmé, že deti na takéto akcie spravidla doprevádza jednej rodič, keďže druhý

zostáva v takom prípade v práci. O priebehu tohto podujatia sa potom tento rodič dozvedá z pravidla len
z rozprávania, prípadne fotografií. Podľa názoru odvolacieho súdu teda ani v tomto prípade nemožno
hovoriť o takej závažnej ujme na súkromnom a rodinnom živote, aby sa tým opodstatňovalo priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v peniazoch.

28. Konečne, žalobkyňa vôbec nemôže vo svojom mene uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
jej mala vzniknúť tým, že jej manžel sa musel prestať venovať záľubám, prípadne jej syn prestal chodiť
na tréning. Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák. priznávajú nároky z ochrany
osobnosti len osobe, ktorá bola zásahom do svojej osobnosti dotknutá (výnimka v podobe postmortálnej
ochrany podľa § 15 Obč. zák. sa v prerokúvanej veci nepoužije). Z toho vyplýva, že právo na ochranu

osobnosti je prísne individualizované, teda je viazané vždy na konkrétnu osobu poškodeného. To
platí takisto aj pre zásahy do rodinného a súkromného života, ktoré zákon nijako nevyčleňuje a ktoré
sú zaradené do všeobecného pojmu ochrany osobnosti v zmysle § 11 Obč. zák. Naše právo teda
neumožňuje, aby jeden člen rodiny uplatnil nároky za zásah do súkromného a rodinného života celej
rodiny. Žalobkyňa teda nemôže uplatňovať prípadné obmedzenia, ktoré zo zmien v rodinnom živote

vyvolanýchjejzranenímvyplynuliprejejsynaalebojejmanžela.Vovzťahukmanželovižalobkynepritom
treba opätovne dodať, že jeho nároky uplatňované z titulu zásahov do práva na ochranu osobnosti boli
rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 24 Co 202/2011-411 právoplatne zamietnuté.

29. Na základe uvedeného tak treba dospieť k názoru, že spomedzi zásahov do podstavenia žalobkyne,

ktoré žalobkyňa skutkovo opisovala vo svojej žalobe a ďalších podaniach, časť možno považovať za
škodu na zdraví a časť za majetkovú škodu. Tieto zásahy sa odškodňujú ako náhrada škody (skutočnej
škody alebo ušlého zisku) podľa § 442 Občianskeho zákonníka na strane žalobkyne a čiastočne aj
na strane jej manžela. Prípadne môžu tieto zásahy byť škodou na zdraví a napĺňať skutkovú podstatu
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré

sa odškodňujú jednak podľa § 444 Obč. zák. a citovaného zákona, jednak náhradou ušlého zárobku
podľa § 445 a 446 Obč. zák. Tieto zásahy sa neprejavili v psychickej sfére žalobkyne a jej postavení
spoločnosti, ale v jej fyzickej integrite, resp. majetkovej sfére. Žalobkyne za ne teda ani podľa citovaného
rozsudku 7 Cdo 65/2013 nemôže patriť náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák.
Vo zvyšku zásahy do postavenia žalobkyne potom majú za následok ujmu, ktorá sa premieta do

psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia spoločnosti. Pri objektivizovanom vnímaní tejto ujmy
vyžadovanej judikatúrou (porov. R 53/2010) však ujma spôsobená žalobkyni, ktorá bola súdom prvej
inštancie skutkovo správne zistená, nenapĺňa intenzitu ujmy vyžadovanú ustanovením § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Preto žalobkyni nie je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorej sa v prerokúvanej veci domáha.

30. Opačný záver súdu prvej inštancie, že jej takýto nárok v prerokúvanej veci patrí, tak nebol správny.
Preto odvolací súd žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že
žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

31. Súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 3 O. s. p. vyhradil rozhodnutie o trovách samostatnému
rozhodnutiu a táto výhrada si podľa § 470 ods. 2 C. s. p. zachovala svoje účinky aj po 30. júni 2016.
Preto o trovách konania (vrátane trov odvolacieho konania) v rozsahu, v akom o nich nebolo rozhodnutéuzneseniami súdu prvej inštancie č. k. 12 C 140/2009-433 a tunajšieho súdu č. k. 26 Co 18/2018-610,
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

32. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.