Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. október 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/471/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115205130
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3115205130.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so
sídlom Bratislava, Karadžičova 8, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Bratislava,
Karadžičova 8, proti žalovanému: Z. X., bytom S., Na E. XXX/XX, o zaplatenie 4 311,30 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza z dňa 31. mája 2016, č.k.
14C/196/2015-70, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
461,05 eur. Výrokom II. vo zvyšnej časti návrh zamietol a výrokom III. žalovanému právo na náhradu
trov konania nepriznal. Z odôvodnenia vyplýva, že pôvodný žalobca Consumer Finance Holding, a.s.
sa žalobou doručenou súdu dňa 29.05.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 4

311,30 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 21.09.2011 zmluvu
o pôžičke evid. č. 5007804, na základe ktorej mu poskytol celkovú sumu pôžičky 6 620,27 eur. Podľa
zmluvy mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 67 mesačných splátkach v sume 98,81 eur. Do
dňa vyhotovenia žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej sumy 360,56 eur. Vzhľadom na to, že
žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne
a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, pôvodný žalobca dňa 23.02.2012 listom

- predžalobnou upomienkou - vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo.
Do dňa vyhotovenia žaloby žalovaný dlžné splátky neuhradil. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania
žaloby predstavuje sumu 4 311,30 eur. Pôvodný žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9 %
ročne zo žalovanej sumy od 05.04.2012 do zaplatenia. Súd dňa 03.07.2015 pripustil uznesením zmenu
v osobe žalobcu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný dňa 05.09.2011
a právny predchodca žalobcu, spoločnosť Conusmer Finance Holding, a.s., dňa 21.09.2011 podpísali

listinu označenú ako „Žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky“. Listina je označená číslom
5007804. Z jej textu vyplýva, že právny predchodca žalobcu mal poskytnúť žalovanému pôžičku na
úhradu záväzkov žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcu a voči VÚB, a.s. Sú uvedené údaje:
„Schválená výška pôžičky 3.820,08 eur“, „Celková suma Pôžičky: 6.620,27 eur“, „Výška mesačnej
Splátky 98,81 eur“, „RPMN 23,99 %“ a „Ročná úroková sadzba 23,99 %“. Z prehľadu splátok a úhrad
vyplýva, že žalovaný uhradil žalobcovi splátkami v rôznej výške sumu 360,56 eur. Listom zo dňa

23.03.2012, označeným ako „Vypovedanie zmluvy“, právny predchodca žalobcu zmluvu vypovedal a
vyzval žalovaného na uhradenie celkového dlhu do 5 dní od doručenia vypovedania. Keďže žalobca
pred začatím prvého pojednávania vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 461,05 eur, súd konanie
zastavil v tejto časti. Žalobca si uplatnil v konaní svoj nárok na základe zmluvy o pôžičke, ktorú
mal uzatvoriť jeho právny predchodca so žalovaným dňa 21.09.2011. Na základe ust. § 657 OZ
možno konštatovať, že podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú dohoda o prenechaní určitého

množstva druhovo určených vecí (teda aj peňazí) dlžníkovi a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka
vrátiť tieto veci veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby. Z uvedeného zároveň vyplýva, že v zmluveo pôžičke musí byť dostatočne určito a nepochybne dohodnuté aj množstvo druhovo určených vecí,
ktoréprenechávaveriteľžalovanému.Zobsahulistinypredloženejsúduprávnympredchodcomžalobcu,
označenej ako „Žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky“, vyplýva, že žalovanému mala byť

poskytnutá pôžička na úhradu záväzkov žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcu a voči VÚB,
a.s. K výške pôžičky sú v listine uvedené dva údaje, a to: „Schválená výška Pôžičky: 3.820,08 eur“ a
„Celková suma Pôžičky: 6.620,27 eur“. Z ďalšieho obsahu zmluvy konkretizácia týchto pojmov nie je
celkom zrejmá a nie je ani vysvetlený prípadný rozdiel medzi nimi. V čl. 1.1 Všeobecných obchodných
podmienok právneho predchodcu žalobcu je pojem „Celková suma Pôžičky“ definovaný ako: „súčet

všetkých Splátok dohodnutých medzi Klientom a Spoločnosťou v Zmluve.“ Podľa názoru súdu slová
„celková suma Pôžičky“ nemožno vykladať vo význame, že je nimi len iným spôsobom vyjadrený
význam slov „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.“ Toto slovné spojenie totiž používa zákon
č. 129/2010 Z.z. v ustanovení § 2 písm. h) a údaj o „celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“
radí § 9 zákona zároveň medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru
súdu, k takémuto zhodnému významu citovaných slovných spojení nemožno dospieť gramatickým a ani

logickým výkladom ustanovenia § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z.z. Ustanovenie čl. 1.1 Všeobecných
obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu je v tomto prípade v rozpore so zákonom.
Súd poukázal na to, že zo znenia žaloby, ktorú podal pôvodný žalobca, teda samotný veriteľ pôžičky,
ktorá mala zmluvou vzniknúť, vyplýva, že žalovanému poskytol „celkovú sumu pôžičky 6.620,27 eur“.
Navyše v prílohe zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorou bola v priebehu konania na žalobcu postúpená

aj pohľadávka voči žalovanému, označenej ako „identifikácia postúpenej pohľadávky“ na č.l. 28, sa
opäť uvádza údaj: „výška úveru 6.620,27 eur“. Tieto údaje sú však v rozpore s tvrdením žalobcu, že
žalovanému bol poskytnutý úver v sume 3.820,08 eur. Podľa názoru súdu, listina podpísaná právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným nie je ako dvojstranný právny úkon dostatočne určitá v takom
zmysle, aby z nej nepochybne vyplýva podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, ktorou je dohoda o

presnom, resp. určitom množstve poskytnutých druhovo určených vecí žalovanému ako dlžníkovi. Podľa
§ 4 ods.1 zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu. Pokiaľ teda v písomnom znení zmluvy neboli dostatočne vymedzené všetky
podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke, nebola písomná forma zmluvy zachovaná. Súd preto dospel k
záveru, že zmluva o pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a odporcom

je absolútne neplatná. Pokiaľ boli na základe takejto neplatnej zmluvy poskytnuté žalovanému nejaké
finančné prostriedky, bol povinný ich vrátiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457
OZ. Žalovaný bol teda povinný poskytnutú sumu žalobcovi, prípadne jeho právnemu predchodcovi vrátiť.
Súd musel v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. prihliadať aj na prípadné premlčanie žalovaného
nároku. Ako bolo uvedené, nárok žalobcu na zaplatenie sumy poskytnutej žalovanému je podľa názoru

súdu nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd mal za to, že právny predchodca žalobcu sa dozvedel o
bezdôvodnom obohatení žalovaného už v okamihu, keď sa žalovanému peňažné prostriedky poskytol,
t.j. dňa 21.09.2011. Žaloba bola podaná na súde dňa 11.03.2015, teda nepochybne po uplynutí

dvojročnej premlčacej doby. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol. Nakoľko žalovaný mal
vo veci plný úspech, mal by nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania. Náhradu trov konania
si však neuplatnil, preto mu ju súd nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom namietal výrok II., ktorým súd prvej inštancie

žalobu vo zvyšnej časti zamietol a nepriznal náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací súd na základe
§ 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť sumu 3.850,25 eur, úrok z
omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 3.850,25 eur od 05.04.2012 do zaplatenia, všetko v lehote do
troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne označil úverovú zmluvu za absolútne

neplatný právny úkon a napadnuté rozhodnutie nemá oporu v zákone ani v skutkovom stave. Úverová
zmluva bola uzavretá riadne a platne v písomnej forme podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.,
na základe ktorej žalovaný čerpal úver tak, ako je výška úveru označená v základných náležitostiach
úverovej zmluvy pod označením „schválená výška pôžičky“. Z označenej položky je nepochybné,
že sa jedná o sumu úveru poskytnutého žalovanému, čo žalovaný nerozporoval. K celkovej sume

6.620,27 eur, označenej pod položkou „celková suma pôžičky“, uviedol, že sa jedná o celkovú sumu,
na ktorej zaplatenie sa žalovaný zmluvne zaviazal. Uvedená skutočnosť vyplýva zo samotného obsahu
pojmu „celková suma pôžičky“, ktorý v sebe zahŕňa okrem poskytnutej sumy aj navýšenie o zmluvne
dojednané úroky. Navýšenie úveru o celkové náklady spojené s úverom predstavuje suma 2.800,19 eur,označená v zmluve pod položkou „celkové náklady spotrebiteľa“. Jednoduchým aritmetickým výpočtom
by súd musel dospieť k záveru, že celková suma pôžičky 6.620,27 eur pozostáva z dvoch veličín, a
to sumy poskytnutého schváleného úveru 3.820,08 eur a navýšenia úveru o celkové náklady spojené

s úverom v sume 2.800,19 eur. Navyše v písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 17.03.2016 žalobca
súdu riadne špecifikoval výšku poskytnutého úveru 3.820,08 eur. Predložená úverová zmluva v časti jej
základnýchnáležitostíspĺňapožiadavkujednoduchostiazrozumiteľnosti.Žalovanývpozíciíspotrebiteľa
má možnosť prehľadne sa zorientovať v jej základných náležitostiach, z ktorých je zistiteľná výška úveru,
náklady na úver, celková cena, ktorú musí zaplatiť, doba splácania úveru, počet mesačných splátok, ako

aj výška mesačnej splátky, a preto žalobca má za to, že úverová zmluva spĺňa základné kritériá určitosti
a zrozumiteľnosti právneho úkonu. Ďalej uviedol, že úverovú zmluvu žalovaný podpísal dobrovoľne
bez akéhokoľvek nátlaku. Žalovaný svoje zmluvné povinnosti splácať zmluvne dojednané splátky úveru
neplnil riadne a včas, čo bolo v konaní preukázané. Nakoľko úverová zmluva bola riadne uzavretá v
písomnej forme, úver žalovaný čerpal a zmluvné strany sa riadili zmluvnými dojednaniami, aj v záujme
zachovania naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov úverového vzťahu nie je možné úverovú

zmluvu označiť za absolútne neplatný právny úkon. Pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní
z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať zreteľ na ústavný príkaz preferencie výkladu v
prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených
prípadov. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd sa pri rozhodovaní vyššie uvedenou zásadou
neriadil. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014. Uviedol, že neexistuje právny

dôvod pre označenie dotknutej úverovej zmluvy ako celku za absolútne neplatný právny úkon. V
dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti
úveru je nesprávne aj nastolenie režimu bezdôvodného obohatenia, a tým aj nesprávna aplikácia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko úverová
zmluva bola uzavretá platne, vzťahuje sa na plynutie premlčacej doby režim trojročnej premlčacej doby

podľa § 101 Občianskeho zákonníka a žalobcom uplatnený nárok z úverovej zmluvy premlčaný v
čase začatia konania nebol. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

3. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaným nebolo podané.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti v zmysle § 389
ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný. Určitosť právneho úkonu treba odlišovať od zrozumiteľnosti (za
nezrozumiteľný sa považuje prejav, ak je nejasne vyjadrený jeho obsah), pričom neurčitosť sa týka
jeho obsahovej stránky - neurčitý prejav je zrozumiteľný z výrazovej stránky, ale jeho obsah nie je

určitý. Neurčitý je právny úkon, ak neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani pomocou
výkladových pravidiel podľa § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Podľa súdnej praxe nestačí, že
zmluvnej strane, prípadne zmluvným stranám, je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je zároveň
objektívne známe osobám, ktoré zmluvnými stranami nie sú.

6. Podľa § 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho,
čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a
chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

7. V preskúmavanej veci sa odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že listina
podpísaná medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nie je ako dvojstranný právny úkon
dostatočne určitá v takom zmysle, aby z nej nepochybne vyplývala podstatná náležitosť zmluvy o
pôžičke, ktorou je dohoda o presnom, resp. určitom množstve poskytnutých druhovo určených vecí

žalovanému ako dlžníkovi, a preto nebola dodržaná písomná forma zmluvy vyžadovaná ust. § 4 ods.1
zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, z ktorého dôvodu súd uzavretú zmluvu
posúdil ako absolútne neplatnú s dôsledkom vrátiť žalobcovi poskytnuté plnenie titulom bezdôvodného
obohatenia, ktorý nárok následne považoval za premlčaný. Preskúmaním obsahu zmluvy odvolacísúd dospel k záveru, že uzavretá zmluva je nepochybne platná, obsahuje všetky formálne náležitosti
platného právneho úkonu, ako aj náležitosti vyžadované zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Odvolací súd mal za to, že z obsahu zmluvy nepochybne a určitým spôsobom vyplýva,

že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému pôžičku v sume 3.820,08 eur, celkové náklady
spotrebiteľa predstavovali sumu 2.800,19 eur a celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť (v zmysle
§ 2 písm. h/ zák.č.129/2010 Z.z.) predstavovala sumu 6.620,27 eur, pretože nepochybne ide o súčet
poskytnutej pôžičky vo výške 3.820,08 eur a celkových nákladov spotrebiteľa v sume 2.800,19 eur.
Výklad, ktorý použil súd prvej inštancie, že skutočnosť, že právny predchodca žalobcu použil v zmluve

namiesto slovného spojenia uvedeného v § 2 písm. h/ zák. č. 129/2010 Z.z. „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť“ spojenie „celková suma pôžičky“, má za následok nedodržanie písomnej formy a
tým neplatnosť celej zmluvy, považoval odvolací súd za príliš formalistický, odporujúci obsahu zmluvy
a výkladovým pravidlám uvedeným v § 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Preto odvolací súd na
rozdiel od súdu prvej inštancie bol toho názoru, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným je platná, a preto nezakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu

neplatnosti zmluvy tak, ako to ustálil súd prvej inštancie.

8. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odvolacie námietky žalobcu boli dôvodné,
a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie preskúmať, či došlo platne k ukončeniu

zmluvy (č.l. 4). Odvolací súd pritom poukazuje na to, že v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a tiež § 14 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. možno platne vypovedať iba zmluvu uzatvorenú na dobu
neurčitú, ak je to dohodnuté v zmluve (v tomto prípade sa však jedná o zmluvu uzatvorenú na dobu
určitú), a tiež z obsahu spisu je zrejmé (č.l.5), že výpoveď nebola doručená žalovanému. Uvedené
posúdenie bude mať vplyv na prípadnú otázku začiatku plynutia premlčacej doby (ak by nedošlo k

ukončeniu zmluvy platným spôsobom, v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka by sa premlčiavali
len jednotlivé splátky). Ďalej bude úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní preskúmať zmluvu
aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa (preskúmanie zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z.z. a tiež podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). V ďalšom konaní tiež súd prvej inštancie rozhodne o návrhu
Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02

Bratislava, IČO: 42 362 962 (ďalej ako „Združenie“), na pribratie do konania ako osobitného subjektu
na strane žalovaného.

9. V novom rozhodnutí vo veci súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).