Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. apríl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/91/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616205347
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616205347.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Prima banka
Slovensko,a.s.,sosídlomŽilina,Hodžova11,IČO:31575951,protižalovanej:S.Q.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom J. V. XXX, o zaplatenie 205,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5Csp/8/2016-112 zo dňa 30.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie n e d o t ý k a .

Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23,35 eur
do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanej priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 77,30 %.

2. Rozsudok okresného súdu sa opiera o ust. § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §

108 ods. 1, 2, § 110 Obchodného zákonníka, ako aj § 2 písm. e/, § 1 ods. 5, § 9 ods. 9 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení
platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanej
žalobe čiastočne vyhovel, nakoľko mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť. Žalobca sa domáhal
žalovaného nároku právnym dôvodom úhrady debetného zostatku (nepovoleného prečerpania účtu),
vrátane prislúchajúceho úroku. Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, mal súd
preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 08.11.2013 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní

bankových produktov a služieb medzi, predmetom ktorej bolo zriadenie a vedenie bežného účtu,
používanie platobnej karty, poskytovanie služieb elektronického bankovníctva a špecifikácia služby SMS
notifikácia. Medzi žalobcom a žalovanou vznikol spotrebiteľský právny vzťah, nakoľko zmluva, ktorá
bola medzi nimi uzavretá, bola zmluvou medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Z predložených listinných
dôkazov mal súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená zmluva o čerpaní
úveru formou povoleného prečerpania. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah, táto zmluva musí mať
náležitosti ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd v tomto prípade

nemal preukázané riadne dojednania o všetkých náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako
sú výška úveru, konečná splatnosť úveru, výška splátky, ročná úroková sadzba, ročná percentuálna
mieranákladov,priemernáhodnotaRPMN.Žalobcavkonaníneuniesoldôkaznébremenoanepreukázal
dôvodnosť svojho nároku čo do uplatnených úrokov 28 % ročne a debetných operácii. Nepreukázalriadne dojednanie o úrokoch, ako aj o poplatkoch, ktoré boli vykonané na ťarchu účtu žalovanej.
Odkaz na sadzobník poplatkov nie je riadnym dojednaním účastníkov zmluvy o povinnosti žalovanej
platiť tieto poplatky. Od spotrebiteľa však nie je možné požadovať poplatky, ktoré nie sú individuálne

dojednané v zmluve. Prostriedky, ktoré žalovaná od žalobcu čerpala, súd vyhodnotil ako úver formou
povolenéhoprečerpaniabezúrokov,bezpoplatkovvzmysleustanovenia§11Zákonaospotrebiteľských
úveroch. Súd nemal preukázané, že žalovaná čerpala finančné prostriedky nad rámec dohodnutého
limitu povoleného prečerpania. Žalovaná vložila na účet, v období od uzatvorenia zmluvy o povolenom
prečerpaní t. j. od mesiaca marec 2014 (pričom do vložených prostriedkov súd započítal aj čiastku 6,13

eur, ktorá predstavovala zostatok na účte v mesiaci február 2014) do uzatvorenia účtu, celkovú čiastku
1.489,30 eur a čerpala finančné prostriedky vo výške 1.512,65 eur. Preto súd žalobcovi priznal rozdiel
medzi čerpanými prostriedkami, ktoré žalovaná z účtu vybrala a vloženými prostriedkami, ktoré žalovaná
na účet vložila. Súd priznal žalobcovi sumu 23,35 eur, ktoré zaviazal žalovanú zaplatiť do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP.
Žalobca mal vo veci úspech v sume 23,35 eur, čo je 11,35 %, neúspech v sume 182,43 eur, čo je 88,65
%. Pomer úspechu a neúspechu predstavoval 88,65 % - 11,35 % je rozdiel 77,30 %. Žalovaná bola v
spore úspešnejšia, preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, t.
j. 77,30 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to v rozsahu zamietnutej
časti a trov konania. S argumentmi súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje napadnutý
rozsudok za nesprávny. Odvolanie odôvodňuje ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP. K názoru súdu,

že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. - výška úveru, konečná splatnosť
úveru, výška splátky, ročná úroková sadzba, RPMN, priemerná RPMN, žalobca uvádza, že zmluvné
strany uzatvorili dňa 27.03.2014 zmluvu o povolenom prečerpaní. Ide o úver splatný na požiadanie.
Poukazuje na ust. § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy. K jednotlivým
náležitostiam, ktoré podľa súdu chýbajú, žalobca uvádza, že pokiaľ ide o výšku úveru, obsahuje ho

zmluva v bode 1 ako limit povoleného prečerpania. Pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru, úver nemal
konečnú splatnosť, bol splatný na požiadanie. Výška splátky nie je povinná náležitosť. Ročná úroková
sadzba je obsiahnutá v bode 1 ako 19,9 % ročne, RPMN a priemerná RPMN nie je povinná náležitosť.
Uvedené tvrdenia o chýbajúcich náležitostiach teda nemajú oporu ani v zákone, ani v dokazovaní súdu.
K tvrdeniu, že žalobca nepreukázal riadne dojednanie úroku 28 % ročne, žalobca uviedol, že si daný

nárok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený.
Zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v §
9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Naopak, podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ
informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových

sadzieb v úrokovej výveske na webstránke. Má za to, že zverejnením vývesiek na webovom sídle
žalobcu a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok
nedôvodné. Žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu
a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v
rozsahu a z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch, ktorými súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania,

potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny.

7. Odvolacie námietky žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné. Predovšetkým je potrebné

poukázať, že odvolanie žalobcu je vnútorne rozporné, keď na jednej strane tvrdí, že so žalovanou platne
uzatvoril zmluvu o povolenom prečerpaní, ktorá podľa jeho vyjadrenia obsahuje povinné náležitosti v
zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch) a od uzavretiatejto zmluvy odvodzuje svoj nárok a zároveň tvrdí, že uplatnený nárok spadá pod ust. § 18 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z., ktoré upravuje prekročenie.

8. V súdenej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa
ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to
s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy

je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom
spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia
a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou
práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá
je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je
limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá uzatvárala právny úkon

s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

9. Žalobca sa odvoláva na uzatvorenú zmluvu o povolenom prečerpaní účtu, ktorá bola medzi stranami
sporu uzatvorená dňa 07.03.2014. Ide pritom o zmluvu, ktorú zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch upravuje v ust. § 10 ods. 1 písm. c/, podľa ktorého ustanovenia poskytnutý spotrebiteľský úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného
prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa §
10 ods. 1. Zákon tak osobitne vymedzuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného
prečerpania, pričom nedostatok týchto náležitostí sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru.

10. Hoci odvolacia námietka, že takáto zmluva nemusí obsahovať RPMN, je správna, nič to
nemení na závere súdu prvej inštancie, že zmluva uzatvorená medzi stranami náležitosti v zmysle
§ 10 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, čo má za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru. Pokiaľ žalobca namieta, že takáto zmluva nemusí obsahovať dobu trvania

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nemožno sa s
touto obranou stotožniť, pretože povinnosť takejto náležitosti vyplýva z § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona o
spotrebiteľských úveroch, na ktoré odkazuje § 10 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva
uzatvorená medzi stranami neobsahuje ani náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. w/ - právo na
odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehoty, počas ktorej možno toto právo uplatniť a ďalšie

podmienky jeho vykonania, vrátane povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa
§ 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu. Rovnako neobsahuje náležitosť
uvedenú v § 10 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch - povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek
zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške.

11. Výklad a aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so
zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon dodržanie iba niektorých z obsahových náležitostí
zmluvy postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí náležitosti nevyhnutné,
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí
uvedených v § 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. c/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Pri akceptovanom
prístupe dodávateľa k spotrebiteľovi text spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ ide o zmluvu formulárovú,
individuálne nedojednanú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne určitý, prehľadný a logicky
usporiadaný. Zásada profesionality dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Aj v
spotrebiteľskej zmluve možno určiť čas jej obsahu odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Takáto

aplikácia však má svoje obmedzenia.

12. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (na rozdiel od zmlúv obchodných) majú
slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať dojednania technického a
vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a poctivosti, ak sa dávajú do

nich dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska informovania spotrebiteľa dôležité,
resp. ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že si ich spotrebiteľ nevšimne.
Ak takéto podstatné ustanovenia dodávateľ zahrnie do všeobecných obchodných podmienok, nepočínasi v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu (nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013).

13. Práve pri úvere, ktorý sa musí splatiť na požiadanie, zákon ako podstatné náležitosti zmluvy
vymedzuje úpravu práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas
ktorej možno toto právo uplatniť, ako aj ďalšie podmienky jeho vykonania, ako aj povinnosť spotrebiteľa
kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške. Tieto náležitosti sú pre informovanie
spotrebiteľa rozhodné, aby mal predstavu o právnom vzťahu, do ktorého vstupuje. Nemožno potom

akceptovať dojednanie takýchto podstatných a závažných ustanovení vo všeobecných obchodných
podmienkach, kde popri množstve dojednaní, ktoré sa na daný prípad ani vzťahovať nemusia, ich
spotrebiteľ ľahko prehliadne a stráca tak prehľad o právach a povinnostiach, ktoré mu z právneho vzťahu
vznikajú. Je neprípustné, aby podstatná náležitosť zmluvy bola upravená vo všeobecných obchodných
podmienkach. Ak takúto zmluvu dodávateľ pripravil, vyvolal nerovnováhu v postavení spotrebiteľa a na
obsah takýchto dojednaní v obchodných podmienkach nemožno prihliadať.

14. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na § 18 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, toto ustanovenie
podľa názoru odvolacieho súdu na prejednávanú vec aplikovať nemožno.

15. V zmysle ust. § 18 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak ide o zmluvu o otvorení

bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný
informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné
spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie,
indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru,
sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto

poplatky môžu meniť.

16. Citované ustanovenie by mohlo byť aplikované v prípade, keby medzi účastníkmi nebola uzatvorená
zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania. Takáto zmluva však medzi stranami
uzatvorená bola.

17. Z vyššie uvedených dôvodov postupoval súd prvej inštancie správne, keď poskytnutý úver formou
povoleného prečerpania považoval za bezúročný a bez poplatkov a keď vo výške presahujúcej čerpanú
istinu nárok žalobcu zamietol.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci potvrdil ako vecne správny. Vecnú
správnosť vykazuje aj výrok o náhrade trov konania, proti ktorému výroku neboli vznesené žiadne
konkrétne odvolacie námietky.

19. Výroku, ktorým súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sumu 23,35 eur do troch dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku, ako odvolaním nenapadnutého, sa odvolací súd nedotýka.

20. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 CSP. Úspešnou účastníčkou odvolacieho konania bola žalovaná, vznikol jej preto nárok voči
žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)