Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/346/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916206252
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5916206252.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: W. P.,
nar. X.X.N., bytom S. R. X/XXXX, S., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátomom so
sídlom W. X/A, U., proti žalovanému: Provident Financial s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava,
právne zastúpenému spoločnosťou De minimis, s.r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o zaplatenie
1.701,99 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. 3Csp/75P/2016-138 zo dňa 20. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku (I.) o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobkyni sumu 1.000,78 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od
20.7.2016 do zaplatenia, vrátane lehoty splatnosti.

II.Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý vo výroku (II.) o čiastočnom
zastavení konania.

III.Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výrokoch (III. a IV.) o trovách prvoinštančného konania

tak, že žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
v rozsahu 17,60 %.
IV. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 1.000,78 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z priznanej istiny od 20.7.2016 do
zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2.Východiskovo súd prvej inštancie za preukázanú vyhodnotil existenciu právneho vzťahu založeného

zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 08.09.2014 medzi žalovaným ako veriteľom a
žalobkyňou ako dlžníčkou. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalobkyni vo
výške 1.550,00 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanej v 100 týždenných splátkach, pričom
výška každej splátky, od prvej po predposlednú bola dohodnutá sumou 23,30 eur a výška poslednej
splátky čiastkou 23,04 eur. Ďalej zmluvné strany dojednali úrok vo výške 21,50 % ročne, čo zo sumy
úveru predstavuje 368,45 eur, poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 411,29 eur, RPMN 57,17
% (celkové náklady), celkovú čiastku, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť (úver + celkové náklady)

vo výške 2.329,74 eur. Uvedená bola tiež priemerná hodnota RPMN vo výške 18,01 %, úver bol
poskytnutý na dobu 100 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky a konečnej splatnosti úveru bol
určený ako 7. deň stého týždňa po dni uzavretia zmluvy. Splatnosť prvej splátky nastáva 20. kalendárnydeň po dni uzavretia zmluvy, splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti
predchádzajúcej splátky.
3.Taktiež za preukázanú okresný súd považoval existenciu právneho vzťahu založeného na základe

Zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru uzavretej medzi žalovaným a
žalobkyňou dňa 08.09.2014, teda v rovnaký deň ako bol deň uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere,nazákladektorejzmluvyžalovanýposkytolžalobkynislužbu-prevzatiepeňažnejsumynaúhradu
splátok úveru za odplatu vo výške 922,25 eur v týždenných splátkach.
4.Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť na základe týchto dvoch

zmlúv sumu spolu čiastku vo výške 3.251,99 eur, čo splnila čiastočne pred lehotou splatnosti a zo strany
žalovaného jej bola poskytnutá „zľava“ vo výške 701,21 eur, t. j. žalobkyňa plnila žalovanému z oboch
týchto zmlúv sumu vo výške 2.550,78 eur.

5.Následneokresnýsúdpristúpilkposúdeniuexistenciepodstatnýchnáležitostízmluvyvzmyslezákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „citovaného zákona“) v znení účinnom ku dňu 08.09.2014, t.j. ku
dňuuzatvoreniazmluvyospotrebiteľskomúvere,pričomkonštatoval,žebolazistenáabsenciaviacerých
náležitostí v zmysle § 9 ods.2 citovaného zákona, na ktorú viaže citovaný zákon v ust. § 11 ods.1 ako
dôsledok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru. Konkrétne v zmluve
chýba termín konečnej splatnosti úveru, keď splatnosť úveru je uvedená len popisným označením:

7. deň stého týždňa po dni uzavretia zmluvy, pričom v zmluve nie je uvedený konkrétny dátum. Súd
mal za to, že zákon vyžaduje údaj obsahujúci konkrétny dátum splatnosti spotrebiteľského úveru.
Zmyslom citovaného ustanovenia je, aby spotrebiteľ mal informáciu o tom, ako dlho je povinný plniť
si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ uviedol žalovaný splatnosť
úveru takýmto zložitým popisným spôsobom ako 7. deň stého týždňa po dni uzavretia zmluvy, zo

samotného obsahu tejto formulácie nie je zrejmý dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
keďže sa odvíja jednak odo dňa uzavretia zmluvy a jednak od vykonania matematickej operácie u
spotrebiteľa s nevyhnutnosťou použitia pomôcok (kalkulačka, kalendár). Veriteľ pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskomúvereopresnomtermínekonečnejsplatnostiúverumalvedomosťabolojehozákonnou
povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto spôsobom a nie ponechať jeho výpočet na základe viac či menej

zložitej matematickej na spotrebiteľa. Postup veriteľa nasvedčuje neprehľadnosti znenia zmluvy, čo
nepochybne je v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené sa poskytnutý úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

6.Ďalej v posudzovanej zmluve podľa okresného súdu absentuje ďalšia nevyhnutná náležitosť v zmysle

§ 9 ods.2 písm. l) citovaného zákona - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
keďže v zmluve je dojednaná len celková výška mesačnej splátky vrátane úrokov a poplatkov od prvej
po predposlednú 23,30 eur a poslednej 23,04 eur, počet splátok 100 a ich splatnosť: u prvej splátky
20. kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy, u každej ďalšej splátky 7. kalendárny deň po splatnosti
predchádzajúcej splátky. Z výšky splátky nemožno zistiť, aká časť splátky pripadá na istinu, aká časť

na úrok, aká časť na poplatok. Aplikované zákonné ustanovenie je podľa okresného súdu jednoznačné
a zrozumiteľné a nemožno ho považovať za dodržané len uvedením celkovej výšky splátky, hoci z iných
ustanovení zmluvy vyplýva výška dojednanej úrokovej sadzby a poplatku. Cieľom zákonodarcu bolo
umožniť spotrebiteľovi disponovať s informáciou, ako bude s jeho úhradou splátky naložené, t.j. akú časť
platí na účel vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov a akú časť na odplatu dodávateľa (úroky,

poplatky), ktorý pri uzatváraní zmluvy o tomto vedomosť mal. Zákon stanovuje požiadavku uvedenia
tohto údaja ako nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v záujme predchádzania
svojvoľného a nekontrolovateľného priraďovania splátok spotrebiteľa veriteľom na úhradu istiny, resp.
úhradu odplaty dodávateľa (úrokov a poplatkov), čo nepochybne má vplyv na schopnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah jeho záväzku. Aj v nadväznosti na absenciu tejto nevyhnutnej náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere nastupuje sankcia v zmysle § 11 ods.1 písm. b) citovaného zákona, to znamená
že poskytnutý úver sa aj z tohto dôvodu považuje za bezúročný a bez poplatkov.
7.Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu na argumentácii v súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, súd prvej inštancie poznamenal, že hoci článok 10
ods.2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny a tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods.1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnejprávnej úprave, tento rozsudok nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných
súdov. Ako vyplýva z požiadaviek smernice a z požiadaviek zákona č. 258/2001 Z.z. k náležitostiam
týkajúcim sa splátok úveru, tieto požiadavky sú v zjavnom rozpore - uvedená smernica požaduje,

aby zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzala výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a
citovaný zákon požaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V
prípade konfliktu smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu je povinnosťou súdu skúmať, či
možno smernici priznať priamy účinok a teda či možno nahradiť ustanovenie vnútroštátneho právneho
predpisu ustanovením smernice. V prípadoch, kedy má byť smernica použitá proti jednotlivcovi, však

neprichádza do úvahy, aby smernica sama o sebe založila jednotlivcovi povinnosť. Keďže v tomto
prípade jedná sa o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru, tento spor jednoznačne možno kvalifikovať ako spor medzi jednotlivcami a
preto nie je možné, aby súd priznal smernici priamy účinok. Následne súd skúmal, či smernici možno
priznať aspoň nepriamy účinok a teda či citované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch možno
vykladať eurokonformne. V takom prípade súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia

a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, ale je obmedzený rozsahom a medzami, t.j.
musí ísť o výklad v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smernice, o výklad za použitia
vnútroštátnymporiadkomaprobovanýchvýkladovýchmetódanapokonnesmiesajednaťovýkladcontra
legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. V danom prípade by sa nepochybne jednalo
o výklad contra legem. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe našich najvyšších súdnych autorít sa toto

ustanovenie vykladá tak, že sa vyžaduje členenie výšky, počtu a termínov splátok na splátky istiny,
úrokov a poplatkov. V danom prípade teda nemožno priznať smernici nepriamy účinok, nemožno toto
ustanovenie zákona vykladať eurokonformne. Preto predmetnú argumentáciu žalovaného pri svojom
rozhodovaní nezohľadnil.

8.Okrem toho je nesprávny aj údaj o RPMN obsiahnutý v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže
doplnková služba týkajúca sa spotrebiteľského úveru - zabezpečenie splátok úveru na základe zmluvy
o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 08.09.2014, konkrétne odplata
za ňu, má byť súčasťou celkových nákladov a tým aj zarátaná do RPMN, čo sa v tomto prípade
nestalo. Je nepochybné, že skutočná výška RPMN je vyššia, ako je výška uvedená v zmluve o

spotrebiteľskom úvere, a to niekoľkonásobne, čím spotrebiteľ bol uvedený do omylu dodávateľom,
keď úver sa javil výhodnejší, ako v skutočnosti bol, čo malo reálny dopad na jeho správanie. Súd
poukázal na znenie ust. § 2 písm. g) citovaného zákona, kde je uvedená definícia celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a kde okrem iných patria aj náklady na doplnkové
služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše

uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho
získal za ponúkaných podmienok. Zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je individuálne dojednaná, je
vyhotovená na formulári, kde boli vpísané len osobné údaje žalobkyne, číslo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a výška odmeny za poskytnutú doplnkovú službu. Táto zmluva súvisí nepochybne s uzavretou
zmluvou o spotrebiteľskom úvere (obsahuje odkaz na presné číslo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

obsahom zmluvy je konkrétna úprava spôsobu prevzatia peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok
tohto spotrebiteľského úveru). Ide teda o zmluvu akcesorického charakteru vo vzťahu k zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Z hľadiska obsahu záväzku bol súd toho názoru, že táto služba neslúži záujmom
spotrebiteľa, ale záujmom dodávateľa. Prakticky ide o inkasovanie splátok, čo je nepochybne prioritným
cieľom dodávateľa. V tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, v

zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom; odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Obsahom dojednania medzi žalobkyňou a žalovanou o
predmetnejdoplnkovejslužbejesnahazostranyžalovanejúmyselnezískaťodžalobkynevyššieplnenie

v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru, ako mu zo zákona vyplýva a tým zákon obchádzať.
Súd nezistil žiaden relevantný dôvod pre záver, že táto zmluva slúži záujmom spotrebiteľa. Odôvodnenie
žalovanej, že táto zmluva bola pre žalobkyňu výhodná, nakoľko mohla sa rozhodnúť splácať dlžnú
sumu vkladom alebo prevodom na bankový účet žalovaného, je nepresvedčivé a výhoda spotrebiteľa
v tomto prípade je len iluzórna, absolútne neadekvátna výške dojednanej odplaty. Naopak výhoda

je daná u žalovanej, keďže žalobkyňa v rámci tejto služby zaplatila žalovanej za doplnkovú službu
sumu 922,25. S ohľadom na uvedené konštatoval, že zmluva o zabezpečení splátok úveru predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku a je preto neplatná s poukazom na ust. § 53 ods.5 Občianskeho
zákonníka a zároveň sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods.1 vspojení s § 9 ods.2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu nesprávne uvedenej výšky RPMN,
teda jej absencie, nakoľko poplatok za túto doplnkovú službu týkajúcu sa spotrebiteľského úveru nebol
zohľadnený pri výpočte RPMN. Z hľadiska výšky odplaty za spotrebiteľský úver platí, že v prípade

zahrnutia odmeny za doplnkovú službu do celkových nákladov spotrebiteľa, je odplata v rozpore s ust. §
53 ods.6 Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka je
zmluva o spotrebiteľskom úvere neplatná v celom rozsahu, keďže dojednanie o výške odplaty nemožno
oddeliť od jej obsahu. Dodal, že zmluva o poskytnutí doplnkovej služby, rovnako ako aj zmluva o
spotrebiteľskom úvere sú formulárové zmluvy, ktorých obsah žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nemožno

ich preto považovať za individuálne dojednané. V tejto súvislosti je relevantná aj skutočnosť výšky
odmeny za výber splátok, ktorá predstavuje 59,50% poskytnutého úveru presahujúc tak celkové náklady
spotrebiteľa, ako boli vyčíslené v zmluve o spotrebiteľskom úvere (dohodnutý úrok spolu s poplatkom za
garantovanú službu). Je zrejmé, že takúto doplnkovú službu si žalobkyňa sama nevymienila a bola jej
nanútená žalovanou s účelom skryť tak skutočnú výšku odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru,
a to bez ohľadu na označenie doplnkovej služby v názve ako „dobrovoľnej“, čo samo o sebe vyvoláva

pochybnosti o jej „dobrovoľnosti“.

9.V neposlednom rade je podľa súdu prvej inštancie poplatok za garantovanú službu obsiahnutý
v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 411,29 eur, čo predstavuje 26,53% z poskytnutého
spotrebiteľského úveru, neprijateľnou zmluvnou podmienkou a v zmysle § 53 ods.5 Občianskeho

zákonníka ide o dojednanie neplatné, keďže neslúži záujmom spotrebiteľa, ale záujmom dodávateľa.
Z hľadiska obsahu tejto garantovanej služby jedná sa o bežné administratívne činnosti poskytované
dodávateľmi pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou a
pokiaľ by aj súd ustálil, že v prípade vyvolania týchto činností omeškaním spotrebiteľa so splácaním
spotrebiteľského úveru tieto činnosti je prípustné spoplatniť, výška poplatku býva štandardne stanovená

v prehľadných cenníkoch, osobitne za každý konkrétny úkon a v primeranej výške zodpovedajúcej
povahe toho ktorého úkonu, resp. činnosti. Naviac súd poukázal na to, že dojednanie týkajúce sa
špecifikácie poplatku za garantovanú službu (len z názvu poplatku sa nedá usúdiť, o aký poplatok ide) sa
nenachádza v zmluve, ale v zmluvných podmienkach, ktoré nie sú žalobkyňou podpísané. Uzavrel, že
vzhľadom na povahu tohto dojednania, ktoré je nevyhnutným dojednaním, bolo potrebné zahrnúť ho do

zmluvy, keďže zmluvné podmienky z technického hľadiska len bližšie vysvetľujú nevyhnutné dojednania
zmluvy, teda nie je splnená požiadavka písomnej formy na dojednanie o tomto poplatku, preto úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.1 písm. b) označeného zákona.

10.Žalobkyňa tiež namietala absenciu zákonnej náležitosti (zmluvy) v podobe klauzuly týkajúcej sa

adresy veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto sa nenachádza
v zmluve, ale v zmluvných podmienkach, ktoré nie sú žalobkyňou podpísané. Okresný súd preto aj
tu konštatoval, že vzhľadom na povahu tohto dojednania, ktoré je nevyhnutným dojednaním zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, bolo potrebné zahrnúť ho do zmluvy, keďže zmluvné podmienky z technického
hľadiska len bližšie vysvetľujú nevyhnutné dojednania zmluvy, teda nie je splnená požiadavka písomnej

formy na dojednanie tejto náležitosti, preto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle §
11 ods.1 písm. b) označeného zákona.

11. Vychádzajúc z konštatovaného okresný súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že preplatok vo
výške 1.000,78 eur ako rozdiel sumy, ktorú žalobkyňa plnila na predmetný spotrebiteľský úver vo výške

2.550,78 eur a poskytnutej sumy úveru vo výške 1.550,00 eur, predstavuje bezdôvodné obohatenie
žalovaného na úkor žalobkyne s poukazom na ust. § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka, keď zistil
splnenie všetkých zákonných predpokladov pre vydanie bezdôvodného obohatenia - žalovaná zo
zákona pri porušení určitých povinností nemá nárok na úroky a poplatky spojené s poskytnutým
spotrebiteľským úverom. V prípade neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o poskytnutí

doplnkovej služby je síce každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal,
avšak námietka žalovanej týkajúca sa opomenutia synalagmatickej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho
zákonníka dôvodná nie je. V prípade konštatovania neplatnosti zmlúv je síce potrebné vo výroku
rozsudku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, t.j. vzájomnú podmienenosť každého plnenia, ktoré
je jedna strana povinná vrátiť druhej strane, avšak v rámci plnenia doplnkovej služby zo strany

žalovanej žiadna peňažná náhrada neprichádza do úvahy, keďže ide o plnenie, ktoré neslúžilo potrebám
spotrebiteľa, ale potrebám dodávateľa, ako bolo uvedené vyššie.12.Zároveň (popri istine) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.000,78 eur od 20.07.2016, t.j. odo dňa vyhotovenia odpovede
žalovaného na predsporovú výzvu, kedy žalovaný najneskôr vedel o bezdôvodnom obohatení na úkor

žalobkyne a mal možnosť ho na účet žalobkyne zaplatiť, pričom výška úroku z omeškania je v súlade
s ust. § 369 ods.1,2,3 Obchodného zákonníka, § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.

13.Vnadväznostinaspäťvzatiežalobyvčastiozaplateniesumy701,21eurspríslušenstvom,t.j.úrokom

z omeškania z tejto sumy vo výške 5% ročne počnúc dňom 20.07.2016 do zaplatenia okresný súd s
poukazom na ust. § 145 ods.2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Uviedol, že žalovaný so späťvzatím
žaloby vyjadril svoj súhlas, tento však ani nebol potrebný, nakoľko k späťvzatiu žaloby v uvedenej časti
došlo skôr, než sa začalo pojednávanie (§ 146 ods.2 CSP).

14.O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods.1 CSP v spojení s §

262 ods.1 CSP a priznal žalobkyni voči žalovanej v časti konania o zaplatenie sumy 1.000,78 eur s
príslušenstvom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko v tejto časti konania bola
žalobkyňa úspešná v celom rozsahu.
15.Včastikonaniaozaplateniesumy701,21eurspríslušenstvomsúdpriznalžalovanémuvočižalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s poukazom na ust. § 256 ods.1 CSP, nakoľko žalobkyňa

procesne zavinila zastavenie konania v uvedenej časti, keďže vzala späť svoju žalobu v tejto časti bez
uvedenia akéhokoľvek relevantného dôvodu.

16.Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov, kde nebol úspešný, podal odvolanie žalovaný a domáhal sa
zmeny v podobe zamietnutia žaloby v celom rozsahu, eventuálne zrušenia a vrátenia veci súdu prvej

inštancie a ďalšie konanie. Primárne napadnutému rozsudku vytýkal arbitrárnosť a porušenie princípu
legality. Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiž opomína, že súčasťou právneho poriadku právo
Európskej únie popri vnútroštátnom práve Slovenskej republiky a ich vzájomný vzťah je determinovaný
zásadou prednosti práva EÚ. Na viacerých miestach sa totiž odvoláva na úmysel zákonodarcu, čo však
nie je prípustné, keď dochádza k stretu medzi právom EÚ a vnútroštátnym právom. Poukázal na viaceré

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, v zmysle záverov ktorých vnútroštátny súd musí vychádzať z právnej
domnienky, že keď členský štát využil možnosť voľnej úvahy, mal v úmysle v celom rozsahu si splniť
povinnosti vyplývajúce zo smernice. Arbitrárnosť odvolateľ videl v tom, že súd prvej inštancie vôbec
neuviedol, z akého dôvodu neaplikoval priamy i nepriamy účinok smernice 2008/48. Okresný súd síce
aj spomína rozsudok Súdneho dvora vo veci Klára Bíróová, C-42/15, avšak opomína, že náležitosť

uvedená v článku 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48 (dĺžka trvania zmluvy o úvere) nevyžaduje
dátumovú špecifikáciu, čo jasne a určito objasnil aj Súdny dvor EÚ, ktorý priemerného spotrebiteľa
nezneschopňuje na úroveň nesvojprávnej osoby. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vyžaduje dátumovú
špecifikáciutermínukonečnejsplatnosti,potomvskutočnostineaplikovalanipriamyaninepriamyúčinok
jasného, presného a určitého čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice 2008/48. Súd prvej inštancie si týmto svojim

nezákonným postupom súčasne uzurpoval právomoc výkladu aktov Únie, bez toho aby požiadal o ich
výklad Súdny dvor EÚ podľa článku 267 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podaním návrhu na
začatie prejudiciálneho konania.

17.Zároveň podľa odvolateľa súd prvej inštancie vôbec právne neodôvodnil, ako sa vyporiadal s

argumentáciou žalovaného uvedenou vo vyjadrení k žalobe, v duplike a prednesenej na pojednávaní.
V danej spojitosti pripomenul právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patriace medzí
základné zásady spravodlivého súdneho konania. Okrem toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku
nekoherentné, nepresvedčivé, pretože je nelogické a evidentne neprijateľné a nespravodlivé. Vôbec súd
nevysvetlil, prečo na danú vec aplikoval zákon č. 258/2001 Z.z., hoci zmluva bola utvorená za účinnosti

zákona č. 129/2010 Z.z... Ďalej súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo doplnková služba má slúžiť len
záujmom spotrebiteľa, ako dospel k záveru, že žalobkyňa v rámci tejto služby zaplatila žalovanej za
doplnkovú službu
sumu 922,25, keď súd prvej inštancie sám konštatuje, že nad rámec istiny
úveru 1.550 eur plnila žalobkyňa žalovanému sumu 1.000,78 eur. Pokiaľ súd prvej inštancie tvrdí, že

zmluva o zabezpečení splátok úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a je preto neplatná,
podľa odvolateľa nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou celá zmluva, nanajvýš niektoré jej
ustanovenie. Navyše, súd prvej inštancie nemôže súčasne tvrdiť, že doplnková zmluva je neplatná
a súčasne chcieť, aby náklady na takú službu boli započítané do RPMN. Obdobne okresný súdnevysvetľuje ako sa dopracoval k uvedenému záveru o nevymienenosti a o nanútenosti. Tu odvolateľ
argumentoval vo vzťahu k charakteru zmluvy o doplnkovej službe, že je dobrovoľná, nie je každý
spotrebiteľjuuzavrie,jenezávisláodskutočnosti,čidôjdekuzavretiuzmluvyodoplnkovejslužbe,tátosa

uzatváraažpouzavretízmluvyoúvereajesamostatneuzavretouinominátnouspotrebiteľskouzmluvou,
nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, a jej predmetom je nadštandardná doplnková
služby spočívajúca v preberaní peňažnej hotovosti a určenej na úhrady splátok spotrebiteľského úveru
v mene žalobkyne. Celková odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o doplnkovej službe bola pritom
určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi a v plnej miere zodpovedá náročností

toho, že okrem iného obchodný zástupca sa spravidla 100-krát musí dostaviť do miesta určeného
žalobkyňou za účelom plnenia Zmluvy o doplnkovej službe.

18.Odvolateľ nesúhlasil s tvrdením, že do RPMN malo byť zahrnutá aj celková odmena, resp. náklady
spojené so Zmluvou o doplnkovej službe. Žalobkyňa totiž nemusela Zmluvu o doplnkovej službe
uzavrieť, aby na základe Zmluvy o úvere získal spotrebiteľský úver, údaje v Zmluve o úvere o výške

RPMN sú tak správne. V danej spojitosti poukázal na viacero rozhodnutí súdov SR.

19.Okrem toho žalovaný vytýkal súdu nesprávne skutkové zistenia, predovšetkým o údajnej absencií
náležitosti doby trvania a termínu konečnej splatnosti, ktorá je uvedené v podobe termínu 100 týždňov,
taktiež skutkové zistenia, že Zmluva o úvere je údajne bezúročná a bez poplatkov a že sa žalovaný

bezdôvodne obohatil. Pokiaľ zákon č. 129/2010 Z.z. používa pojem termín konečnej splatnosti, nie
dátum, slovo termín vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť, zatiaľ čo slovo dátum však vymedzuje
konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. (krátky slovník slovenského jazyka). Úroky, ani
istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti
jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov. Žalovaný

pripomína, že výklad daného ustanovenia len jazykovým výkladom pri použití extrémne formalistického
zužujúceho výkladu, ktorý požadovala žalobkyňa je neprípustný. Tento formalistický zužujúci jazykový
výklad je pritom v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky, rozhodnutiami všeobecných
súdov, aj s nedávnym zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky Slovenska. Súdny dvor EÚ
konštatoval, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, iba

na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať
mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne
(nepresne) transponovala do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené
podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (uplatnenie eurokonformného výkladu), t.j. iba vo svetle
smernice 2008/48, ktorá nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis

každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (amortizačnú tabuľku).
20.Napokon odvolateľ vytkol okresnému súdu (inú vadu), že neposkytol predbežné právne posúdenie
podľa § 181 ods. 2 CSP.

21.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyňa navrhla rozsudok potvrdiť, nakoľko ho

považuje za logický, správny a dostatočne odôvodnený.

22.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danomvustanovení§379CSP(ztohtotitulunedotknutýmponechalodvolanímnenapadnutýanezávislý

výrok o čiastočnom zastavení konania) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti meritórneho výroku ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP a vo výroku o trovách (prvoinštančného) konania zmenil podľa § 388 ods. 1 CSP.

23.Neobstojí argumentácia odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci založená na bode 13

napadnutého rozsudku, ktorý (bod) obsahuje zmienku o zákone č. 258/2001 Z.z. Okresný súd totiž vec
posúdil - viď citácia aplikovaných predpisov na strane 10 napadnutého rozsudku, resp. explicitné znenie
bodu 11 veta prvá odôvodnenia okresného súdu - podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. Opísané
označenie neúčinnej právnej normy (okresným súdom) je len zjavná (jednorázová) nesprávnosť/omyl a
odvolateľ účelovo prehliada okrem výpočtu/citácie aplikovaných predpisov (kde zákon č. 258/2001 Z.z.

nie je) celý zvyšný text odôvodnenia dotknutého rozsudku, kde (napr. v bodoch 9, 11,12, 14, 15, resp.
17) okresný súd (náležite) aplikuje práve a len zákon č. 129/2010 Z.z.24.Neopodstatnenou je i odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení o neposkytnutí predbežného
právnehoposúdenia.Zobsahuzápisniceopojednávaníkonanomdňa20.6.2017(č.l.136spisu)vyplýva,
že okresný súd učinil predbežné posúdenie a to v znení, ktoré korešponduje odôvodneniu vyneseného

rozsudku. Atribút prekvapivosti (ktorému mal inštitút predbežného posúdenia predchádzať) je teda v
prípade napadnutého rozsudku vylúčený.

25.Odvolateľ osobitne nespochybnil čiastkový záver okresného súdu, že v súdenej veci ide o
spotrebiteľský úver. Nadväzne platí, že takýto úver musí obsahovať zákonom predpísané náležitosti,

pričom dôsledkom absencie náležitostí vymenovaných/označených v § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného
zákona je, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
26.Takouto náležitosťou je (okrem iných) aj termín konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm.
f/ citovaného zákona). Ako správne konštatoval okresný súd, ide o obligatórnu náležitosť zmluvy,
na ktorej rešpektovaní je nutné striktne trvať a nie je možné stotožniť sa s účelovým výkladom
pojmu termín prezentovaného žalovaným. Konečná splatnosť spotrebiteľského úveru totiž musí byť

vymedzená určitým spôsobom/termínom, čiže nepostačuje uvedenie len počtu týždňov, počas ktorých
bude spotrebiteľ úver splácať; o to viac, ak predmetná zmluva nestanovuje určitým/jednoznačným
spôsobom ani termín začiatku splácania úveru. Hoci ide o bezprostredne súvisiace informácie, údaj o
počte splátok je samostatným a kvalitatívne odlišným (taktiež obligatórnym) údajom s osobitným cieľom
zabezpečiť spotrebiteľovi dostatočný rozsah podkladov pre rozhodnutie o (ne)uzavretí konkrétneho

zmluvného záväzku. Z tohto pohľadu postup/snaha žalovaného v konečnom dôsledku smeruje k
obchádzaniu povinnosti uviesť údaje, ktoré sú „spotrebiteľskými“ predpismi explicitne vyžadované,
neakceptovateľná. Údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - v zmysle konkrétneho dátumu
- totiž posudzovaná zmluva nepochybne neobsahuje. Inými slovami, pre posúdenie/ustálenie konečnej
splatnosti konštrukcia zmluvy od spotrebiteľa vyžaduje primárne zistiť dátum uzavretia zmluvy,

následne „pripočítať“ 100 kalendárnych týždňov, pričom konečná splatnosť by mala nastať 7. deň
stého kalendárneho týždňa. Opísaná konštrukcia, mimo rámca rozumnej pochybnosti, nepredstavuje
jednoznačné vymedzenie konečnej splatnosti úveru, ako je tomu napr. pri štandardne používanom
spôsobe, napr. splatnosť prvej splátky 20.7.2010, konečná splatnosť 20.7.2015. Naopak, ide o zbytočne
neprehľadný, pracný spôsob doslova “výpočtu“ a nie konkrétneho/presného určenia konečnej splatnosti,

vedúci skôr k nejasnostiam než k žiaducemu stavu jednoznačného vymedzenia podmienok v
rámci kontraktácie tak, aby sa predišlo sporom založeným nejasnými dojednaniami. Odhliadnuc od
uvedeného, zmluva na jednom mieste uvádza, že konečnou splatnosťou je 7. deň stého týždňa od
uzavretí zmluvy (t.j. prvá splátka by mala byť splatná 7. deň od uzavretia zmluvy), na inom mieste však
tá istá zmluva definuje, že splatnosť prvej splátky nastáva 20. kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy.

Aj tento vnútorný rozpor podporne ilustruje vecnú správnosť záveru okresného súdu o deficite riadneho
vymedzenia dotknutej zákonnej náležitosti.
27.Možno preto uzavrieť, že absencia riadneho vymedzenia konečnej splatnosti úveru má za následok,
žeposkytnutýúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov,súdprvejinštancietedarozhodolsprávne,
keď uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni rozdiel medzi celkovým plnením žalobkyne a výškou

poskytnutého úveru.

28.Nakoľko z hľadiska procesnej ekonómie pre potvrdenie vecnej správnosti určujúceho záveru
napadnutého rozsudku - o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru -
postačuje zistenie/potvrdenie absencie čo i len jedného z okresným súdom vytknutých samostatných

deficitov posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd na základe úvah opísaných v
bode 26 tohto odôvodnenia rozsudok v napadnutej časti meritórneho výroku potvrdil ako vecne správny.

29. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie (odvolaním) osobitne napadnutý nebol.
Ako výrok závislý (od meritórneho výroku) však podlieha prieskumu odvolacieho súdu. V tejto

spojitosti krajský súd poznamenáva, že niet dôvodu rozdeľovať rozhodovanie o (jednotných) trovách
prvoinštančného konania na viac výrokov (body 14 a 15 tohto odôvodnenia) a osobitne posudzovať
mieru úspechu, resp. princíp zavinenia k časti konania, ohľadne ktorej bolo konanie zastavené a k
časti ukončenej meritórnym rozhodnutím. Relevantnej právnej úprave ako aj požiadavke prehľadnosti
výrokovej časti súdneho rozhodnutia a v neposlednom rade zrozumiteľnosti úpravy trov konania (pre

sporové strany) zodpovedá taká úprava, keď súd v rámci jedného výroku jednoznačne ustáli celé trovy
týkajúce sa konania pred súdom prvej inštancie.
30.Na základe opísaných východísk pristúpil krajský súd k zmene výrokov III. a IV. napadnutého
rozsudku a s poukazom na to, že miera úspechu žalobkyne predstavuje 58,80 % (priznaná suma1.000,78 eur z pôvodne požadovanej čiastky 1.701,99 eur) a neúspechu 41,20 % (t.j. ohľadne čiastky
701,21 eur, kde je určujúcim procesné zavinenie žalobkyne na zastavení konania v tejto časti) priznal
žalobkyni náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu/pomere čistého úspechu - 17,60 % (58,80

% - 41, 20%).

31. Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný - odvolateľ bol v štádiu tohto odvolacieho konania neúspešný, preto mu
vznikal povinnosť nahradiť protistrane trovy odvolacieho konania.

32.O konečnej/konkrétnej výške trov prvoinštančného (v zmysle záverov/úvah uvedených v bode 30
tohto odôvodnenia) ako i (tohto) odvolacieho konania (bod 31 tohto odôvodnenia) rozhodne postupom
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

33.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a

dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.