Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/125/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110216816
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8110216816.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Slovenská republika -
Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR so sídlom Námestie slobody č. 6, 810 05 Bratislava,
IČO: 30416094 proti žalovaným: 1. G.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. námestie č. XX, XXX XX W., 2.
F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, XXX XX W., 3. F.. S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. 4, XXX
XX F., 4. T.. H.. P. M., I.., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XX, XXX XX W., 5. U. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. č. XX, XXX XX O., 6. U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XX, XXX XX O., všetci zastúpení
právnym zástupcom JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom Štúrova č. 101, 093 01 Vranov

nad Topľou, o určenie vlastníckeho práva a iné, o odvolaní žalovaných v 1.až 6.rade proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 9C/47/2010-159 zo dňa 12.12.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok súdu 1.inštancie tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaní v 1.a ž 6.rade m a j ú n á r o k vo vzťahu k žalobcovi na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k pozemkom v katastrálnom území F. v obci F., ktoré v
žalobe špecifikoval. Tvrdil a preukazoval, že nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom na
základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia - výmeru 13081/I-1942 vydaného Župným úradom
Prešov, ktorým došlo k vyvlastneniu časti parcely mpč. XXXX zapísanej v pozemnoknižnej vložke XXX
vo vlastníctve právnej predchodkyne žalovaných v 2. až 6. rade. Vyvlastnená časť mala slúžiť na
rozšírenie Železničnej stanice Prešov.

2. Žalovaní vo svojej procesnej obrane tvrdili, že sú vlastníkmi sporných pozemkov, žalovaní v 2.
až 6.rade na základe Osvedčenia o dedičstve po poručiteľke P. N., ktorá bola výlučnou vlastníčkou
pôvodnej parcely č. XXXX, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici XXX k. ú F. (parciel č. XXXX/X - XXXX/
X). Žalovaný v 1. rade svoje vlastníctvo k pozemkom č. XXXX/X a XXXX/X odvodzuje od kúpnej
zmluvy, ktorej vklad bol povolený príslušnou správou katastra pod značkou V 6785/2008. Žalovaní
popierali nadobudnutie vlastníckeho práva Slovenským štátom titulom vyvlastňovacieho výmeru, od
ktorého žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo s uvedením konkrétnych dôvodov, pre ktoré tento titul

nepovažujú za právoplatný a vykonateľný.

Obsah napadnutého rozhodnutia3. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd“) rozsudkom zo dňa 12.12.2013, č.k. 9C/47 /2010-159 rozhodol
tak, že : „I. Určuje, že žalobca Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v
k.ú. F., obec F., okres F. a zapísaných na LV č. XXXXX ako parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku

- ostatné plochy o výmere 1396 m2 , ako parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy
o výmere 243 m2, parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere 722 m2 a LV
č. XXXXX ako parcela registra C č. 9842/4 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 501 m2, parcela
registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere 8 m2, parcela registra C č. XXXX/X druh
pozemku - ostatné plochy o výmere 69 m2, parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy

o výmere 38 m2. II. Žalobu v časti o určenie, že nehnuteľnosti uvedené vo výroku č. I. sú v správe
Železníc Slovenskej republiky zamieta. III. Žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu
Prešov zapísať do operátov katastra nehnuteľností parcely uvedené vo výroku č. I. ako vlastníctvo v
správe Železníc Slovenskej republiky zamieta. IV. Žalovaným v 1. a 6. rade náhradu trov konania
nepriznáva “.

4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z vyvlastňovacieho výmeru Župného
úradu v Prešove číslo 13081/ I - 1942 zo dňa 28. 04. 1942, že došlo k vyvlastneniu pre Slovenský štát
- železničnú správu pozemku o výmere 36 árov a 32 m2 zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. XXX
pod parcelným číslom XXXX ktorého vlastníkom bola vd. P. N., rod. M.. Týmto výmerom bola stanovená
náhrada pre vd. P. N. vo výške 90.800,- Ks. Ďalej zo zistení, že v platobnom výmere sa uvádzalo,

že podľa tohto rozhodnutia vyplatením a zložením náhrady súdu sú úplne vyrovnané všetky škody
zabraním a vyvlastnením pozemkov azda vzniklé, takže bývalým majiteľom pozemkov neprislúcha voči
železničnej správe z tohto titulu žiadna náhrada.

5.Súdprvejinštancieďalejzistil,žeOkresnýsúdPrešovdňa12.11.1942vydaluznesenieč.NcI.829/42,

z ktorého vyplýva, že tento vo veci Slovenského štátu - železničná správa o rozvrhnutie vyvlastňovacej
ceny vd. P. N. a spol za nehnuteľnosť poukazuje Mestskú sporiteľňu v Prešove, aby na základe
poradovéhouznesenia z12.11.1942poukázalabezvyčkaniaprávoplatnostitohtouzneseniazdepozitu
zloženého u vymenovaného ústavu pre vd. P. N. sumu 96.475,- Ks. Uvedené obnosy boli zložené
pre vlastníkov za vyvlastnené nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke 944 mpč. XXXX, ktoré

obnosy boli na základe poradového pojednávania konaného dňa 12.11.1942 poukázané menovaným
vlastníkom. Ďalej zistil z uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 07.07.1942 sp.zn. Nc I. 829/42,
že okrem iných bola predvolaná za účelom rozvrhového pojednávania aj P. N. na deň 02.09.1942 do
súdnej miestnosti 28 toho súdu.

6. Ďalej vychádzal zo zápisov v PKV 944 pre k. ú. Prešov, že vlastníkom pôvodnej parcely XXXX
zapísanejvpozemnoknižnejvložkečísloXXXkatastrálneúzemieF. bolavd.P.N.(právnapredchodkyňa
žalovaných v 2. až 6.rade.), že bolo v pozemkovej knihe poznamenané zahájenie vyvlastňovacieho
konania v zmysle ustanovení Stáleho výboru číslo 291/38 Sb., ktoré bolo na základe výmeru Župného
úradu v Prešove číslo 13081/I./1942 vymazané. Na základe geometrického plánu vystaveného v

Prešove dňa 20.08.1947 došlo k rozdeleniu parcely číslo XXXX na parcelu číslo XXXX/X o výmere 36
árov a 32 m2 a na parcelu číslo XXXX/X o výmere 1 ha 60 árov a 75 m2. Parcela číslo XXXX/X bola
odpredaná na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14. 08. 1947 a bola odpísaná do novej vložky
3181.Zistil, že na parcele číslo XXXX/X je postavená stavba - vodojem na parcele XXXX/X je postavená
stavba - uzlový klub, na parcele číslo XXXX/X je postavená stavba - transformátor, na parcele XXXX/X

je postavená stavba garáž pre motorové vozidlo a na parcele XXXX/X je postavená stavba trafostanica.

7. Súd skúmal, či žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom na základe platného
právneho titulu. Konštatoval, že v roku 1942 prebehlo vyvlastňovacie konanie a jeho výsledkom bol
individuálny správny akt - vyvlastňovací výmer č. 13081/I.-1942 na základe ktorého došlo k vyvlastneniu

časti parcely XXX zapísanej v PKV 944 pre k.ú. F. to v rozsahu 36 árov a 32 m2 pre Slovenský štát -
železničnú správu. Za dôkaz, že vyvlastňovacie konanie prebehlo považoval aj uznesenie Okresného
súdu Prešov zo dňa 07.07. 1942, ktorým boli právna predchodkyňa žalovaných v 2. až 6. rade a
ostatní zainteresovaní predvolaní na deň 02.09.1942 na rozvrhové pojednávanie. Ako aj uznesenie
Okresného súdu Prešov zo dňa 12. 11. 1942, podľa ktorého obnosy, ktoré boli zložené pre vlastníkov

za vyvlastnené nehnuteľnosti boli na základe poradového pojednávania prikázané vlastníkom, ako aj to,
že súd poukazuje Mestskú sporiteľňu v Prešove, aby na základe poradového uznesenia poukázala bez
vyčkania právoplatnosti do súdneho depozitu sumu 96. 475,- Ks vd. P. N. ako náhradu za vyvlastnené
nehnuteľnosti.8. Súd prvej inštancie sa tak primárne zaoberal otázkou možnosti preskúmavania správneho aktu -
vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v Prešove, od ktorého odvodzuje žalobca svoje vlastnícke

právo. Dospel k záveru, že súd je viazaný predmetným rozhodnutím správneho orgánu a je povinný
vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho
práva. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vec sp.zn 4Cdo/123/2003), ďalej
na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky i Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorej mimo
rámec správneho súdnictva nie je súd oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Vždy skúma

či ide o správny akt a či nejde o takzvaný paakt a teda skúma, či správny akt je vydaný v medziach
právomoci príslušného správneho orgánu a či je právoplatný (Najvyšší súd ČR sp.zn 3Cdo/1091/96,
Ústavný súd ČR sp. zn. II. ÚS 770/02).

9. Prijal záver, podľa ktorého predložený vyvlastňovací výmer je správnym aktom, pretože bol vydaný
vecne príslušným správnym orgánom, v žiadnom prípade nejde o paakt teda nulitný alebo neúčinný

správny akt. Prezumpciu správnosti správneho aktu predpokladal aj v rámci jeho právoplatnosti.
Vychádzal z vyznačenej doložky právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí a mal za to, že opak nebol
preukázaný. Navyše mal za to, že štát by nepristúpil k výplate náhrady, ak by vyvlastňovací výmer nebol
právoplatný. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či listina zo dňa 06.06.1947 vydaná Miestnym národným
výborom v Prešove pod. č. 11.660/I-1947, ktorá sa týkala konania ohľadom rozdelenia nehnuteľností

- parcely číslo XXXX, zapísanej v PKV 944 môže svedčiť o tom, že k vyvlastneniu nedošlo a dospel
k záveru, že táto listina je predvolaním na určité správne konanie a celková výmera tejto parcely bola
uvedená z dôvodu, že v pozemkovej knihe bola stále zapísaná celková výmera parcely 2989 a nedošlo
k oddeleniu vyvlastnenej časti parcely XXXX. Vo vzťahu k listinnému dôkazu - geometrickému plánu
z 20.08.1947 konštatoval, že sa v ňom uvádza, že novým vlastníkom parcely XXXX/X v rozsahu úplne

totožnom s vyvlastňovacou výmerou je uvedený ČSD, teda Československé dráhy. Mal za to, že v
roku 1974 keď P. N. predávala p. č. 2989/2 vytvorenú z parcely XXXX vedela, že zbytok parcely
bol jej vyvlastnený a navyše zmluva bola uzavretá a daná daňovému úradu v čase pred vyhotovením
geometrického plánu (vyhotovený bol 20.08.1947). S námietkou neurčitosti vyvlastňovacieho výmeru
sa vyrovnal tak, že nebolo preukázané, aby geometrický plán na rozdelenie parcely XXXX neexistoval,

skôr avšak deľba nebola zapísaná v pozemkovej knihe. To čo bolo predmetom vyvlastňovania však bolo
zrejmé, keďže boli vykonané miestne šetrenia a žalobca sa chopil držby vyvlastňovanej nehnuteľnosti.

10. Podľa názoru súdu o tom, že právna predchodkyňa žalovaných v 2. až 6. rade v čase svojej smrti
už nebola vlastníkom parcely číslo XXXX/X svedčia podporne aj ďalšie listiny a to dedičské rozhodnutie

po nej z rokov 1950 a 1957, kedy predmetom dedičského konania po nej už táto parcela nebola.

11. S otázkou neexistencie vyvlastňovacieho spisu sa súd vyrovnal s tým, že táto nemôže byť bez
ďalšieho v prospech žalovaných opierajúc sa o existujúcu judikatúru, ak nie je dôvod k pochybnostiam,
že sa určité veci v dobe dávno minulej diali obvyklým pravidelným spôsobom, respektíve úradným

postupom je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade tak nebolo na tom kto tvrdí (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR spisová značka 22Cdo/1400/2004).

12. Prijal tiež záver, že predmetné parcely vlastnícky totožné s pôvodnou parcelou XXXX/1 vo
vyvlastnenej výmere užíval žalobca prostredníctvom jednotlivých železničných organizácií nerušene až

do času, keď ich nechali dodatočne prejednať v dedičskom konaní žalovaní v 2. až 6. rade. Vydržanie
sa začalo počas platnosti Uhorského obyčajového práva, keď vstup do držby a podmienky vydržania
boli podstatne odlišné ako podmienky vydržania stanovené následne Občianskym zákonníkom. Vstup
do držby vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho výmeru, v ktorom bolo uvedené, že Slovenský štát
vstúpil do držby vyvlastnenej nehnuteľnosti dňom začatia vyvlastňovacieho konania 04.02.1941.

13. Poukázal na ustanovenia § 562, § 566 zákona číslo 141/1950 Zb. nemal tak pochybnosti,
že vyvlastňovací výmer zo dňa 28.04.1942 založil dobrú vieru štátu, ktorý prostredníctvom rezortu
železničného alebo niektorej organizácie vstúpil do držby pozemkov. Štát tak pozemok zodpovedajúci
parcele číslo XXXX/1 vydržal uplynutím lehoty 10 rokov od 01.01.1950.

14. Prijal názor, podľa ktorého žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení
vlastníckeho práva podľa § 80 písm.c/ O.s.p. (účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie).
Vzhľadom na to, že nie je v katastri zapísaný vlastník pozemkov špecifikovaných v žalobe, žalobcupovažoval za aktívne legitimovaného dôvodiac to tým, že určenia vlastníckeho práva sa domáha
Slovenská republika.

15. Žalobe o určenie vlastníckeho práva k pozemkom špecifikovaným v žalobe vyhovel. Zamietol
žalobu žalobcu v časti o určenie práva hospodárenia Železníc SR dôvodiac to tým, že výrok o určení
vlastníckeho práva štátu a výrok o určení práva hospodárenia nemôžu vedľa seba obstáť. Navyše
uviedol, že v prejednávanej veci žalobu nepodali železnice, ktoré by sa inak určenia práva hospodárenia
k majetku štátu domáhať ako jediné mohli a tak nie daná aktívna vecná legitimácia žalobcu a ani daný

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo vzťahu k návrhu žalobcu - uloženia povinnosti
orgánom správy katastra zapísať vlastníctvo do príslušných operátov uviedol, že otázka vyznačenia
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nemôže byť súdom orgánom katastra nariadená.

16.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.2O.s.p.(účinnéhovčasejehorozhodovania)anáhradu
trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Konštatoval, že žalobca mal prevažný úspech ohľadom

určenia vlastníckeho práva a žalovaní úspech ohľadom povinnosti uložiť správe katastra vykonať zápis
a tak úspech účastníkov konania považoval v podstate za rovnakých. Žalobca navyše náhradu trov
konania nepožadoval.

Obsah odvolania a obsah vyjadrení k odvolaniu

17. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote a to proti výroku I. a IV. podali odvolanie
žalovaní v 1. až 6. rade. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie alebo zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. V odvolaní ďalej uviedli, že súd neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v spojitosti s dôvodom porušenia práva na
spravodlivý proces. V odvolaní ďalej uviedli, že súd vychádzal len z vyvlastňovacieho výmeru, ktorý
považoval za právoplatný a z tohto dôvodu tak malo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu predmetných
nehnuteľností. Vyvlastňovacie rozhodnutie je nadobúdacím titulom. Podľa ich názoru sa však mal

dôkladnejšie zaoberať skutočnosťou, či sa tento výmer stal právoplatným, kedže súd rozhoduje o
takej závažnej zmene ako je zmena vlastníctva jedine na základe tohto právneho titulu. Skutočnosť,
že vyvlastňovací výmer mal byť doručený na 10 miest prostredníctvom obecného notárskeho úradu
nemožno obísť iba konštatovaním, že listín niet a že to nemôže byť žalobcovi na škodu, ale to
predsa nemôže byť na ujmu žalovaným. Podľa ich názoru ide o nesprávne posúdenie zo strany súdu,

že žalovaní majú dokázať neexistenciu doručenia. Žalovaní neexistenciu doručenia predsa nemôžu
dokázať, ale žalobca mal dokázať existenciu doručenia osobám, ktorým sa Výmerom vyvlastňovali
pozemky. Súd mal vyzvať žalobcu, aby preukázal a dokázal doručenie Vyvlastňovacieho výmeru. Ak
sa doručovalo prostredníctvom notárskeho úradu, ako všeobecne známej inštitúcie, preto pokladáme
za nemožné, aby táto skutočnosť nevyvolala pochybnosť, ak mal byť doručený na 10 miest a záhadne

ani na jednom z týchto miest sa nenachádza. Súd nesprávne právne posúdil aj tú skutočnosť, ak
vo veci rozvrhového konania vyvlastnenej ceny pozemkov odvodzuje skutočnosť, že cena uložením
do depozitu (v rozpore s výmerom o vyvlastnení, pretože sa mala poukázať po právoplatnosti a nie
v r. 1942, pritom formulácia o právoplatnosti je vyznačená až v roku 1944) bola zaplatená právnej
predchodkyni žalovaných, pritom nebolo ani zisťované a preukázané, či predchodkyni žalovaných bolo

známe, že cena pozemkov pri vyvlastnení bola poukázaná do depozitu, súd vychádza iba zo samotného
uznesenia vo veci rozvrhového konania v r. 1942 vo vzťahu k vyvlastňovacej cene za nehnuteľnosť.
Predsa k plneniu do depozitu došlo v rozpore s platným právom (aj samotný Výmer konštatuje, že po
právoplatnosti), teda k plneniu došlo bez právneho dôvodu (bez vyznačenia právoplatnosti na Výmere)
a sa poukázala finančná suma vo výške 96 475,- Sk do depozitu peňažného ústavu. V danom prípade

ide o plnenie bez právneho dôvodu, čo súd nebral v úvahu a aj túto skutočnosť nesprávne právne
posúdil, čo malo za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Považujú za neodôvodnené, aby
žalovaná strana preukazovala, že k vyvlastneniu nedošlo. Majú za to, že konanie vo veci vyvlastnenia
ale je sporné, že z depozitu takzvaná cena za vyvlastnenie sa nedostala do rúk osoby ktorej mali byť
pozemky vyvlastnené. Nebolo preukázané ani to, že bola aspoň vyrozumená, aby si uplatnila právo

z depozitu. Dátum právoplatnosti súd počas celého konania nezistil, teda ani predchádzajúceho (OS
PO 8C54/2003) z produkovaných dôkazov, pretože tento výmer sa nikdy nestal právoplatným. Podľa
vyššie uvedenej skutočnosti, že Výmer nemohol byť právoplatný, tomu nasvedčuje aj fakt, t.j. listina
bývalého MNV v Prešove zo dňa 06.07.1947 ohľadom rozdelenia stále pôvodnej parcely č. XXXX aj v r.1947 a nie so stavom po vyvlastnení. V tejto súvislosti len niekoľko poznámok na ktoré súd nereagoval.
Je vôbec možné vyvodiť takýto záver ak štátne orgány listom zo dňa 06.07.1947 akceptovali stav keď
právna predchodkyňa bola vlastníckou celej parcely č. XXXX? Ak dobrovoľne podpísala kúpnu zmluvu

pre Mraziarne, nebola by podpísala kúpnu zmluvu pre Železnice na pozemok v oveľa menšej výmere?
Ak by boli Železnice vedomé si svojho vlastníctva neboli by si vlastníctvo zapísali do železničnej knihy a
do pozemkovoknižnej vložky? Skončenie vyvlastnenia by nebolo zapísané v pozemkovoknižnej vložke?
Súd nedostatočne zistil skutkový stav aj ohľadom geometrického plánu z roku 1947. Nesprávne právne
posúdenie spočíva aj v tom, ak súd pokladal Výmer za právoplatný, pritom uznal, že geometrický plán

žiadny k vyvlastneniu neexistoval. Vo Výmere nie je žiadny geometrický plán uvedený. Ak by išlo o
vyvlastnenie v roku 1942 parcely č. XXXX, tak by podľa vtedy platných predpisov musel byť tento
geometrický plán vyhotovený. V danom prípade ide o neurčitosť vyvlastňovanej časti z hľadiska jeho
polohy a v tom prípade samotný výmer o vyvlastnení je paaktom pre neurčitosť, pretože od platnosti
Zákona č. 177/27 Zb. sa tieto geometrické plány robili. Samotný údaj v pozemkovej knihe bolo možné
zmeniť len na základe geometrického plánu s listinou. Predmet a poloha údajne vyvlastňovaného

pozemku nemôže byť neurčitá. Súd nesprávne posúdil výmer, pretože z neho nie je zrejmé, ktorá časť
má byť vyvlastnená. Ak súd odkazuje na prídelové výmery a porovnáva na základe analógie s výmermi
o vyvlastnení, tak potom dávame do pozornosti odvolaciemu súdu, že aj z toho vyplýva nedostatočné
zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie, čoho dôsledkom je nesprávne rozhodnutie vo
veci, pretože súd opomenul na Vyhlášku č. 25/1945 Zb. a k tomu patriaci Výmer ministra spravodlivosti

z roku 1947 vo veci prídelov za akých okolností prídelové listiny sú určité z hľadiska identifikácie
pozemkov. Napokon súd sám na strane 8 spochybňuje svoje závery ktorými odôvodňuje svoj výrok,
že skúma či ide o paakt a či je právoplatný. Ak všeobecný súd rozhoduje o vlastníctve a nemôže
mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať vecné nesprávnosti, alebo nezákonnosti správneho
aktu, aj vtom vidíme nesprávne právne posúdenie, pretože to by znamenalo, že v rámci určovacej žaloby

o vlastníctvo k nehnuteľnostiam by súdy nemohli rozhodovať o preskúmavanie vecnej nesprávnosti,
alebo nezákonnosti správneho aktu pri rozhodnutiach napr. o povolení vkladu, ak by právne úkony
vykazovali znaky absolútnej neplatnosti z dôvodu neurčitosti, ako aj v našom prípade dôvod neurčitosti
vyvlastňovanej časti a nepreukázanie právoplatnosti vyvlastňovacieho výmeru, čo súd sám uznáva, čo
súd nezistil iba len z tzv. vyznačenej formulácie navyše na kópii, ktorá mohla byť ľahko zneužitá. Súd sa

v tomto konaní nevysporiadal ani s otázkou zdôvodnenia naliehavého právneho záujmu na tejto žalobe.
V samotnej žalobe sa zdôvodňuje duálnym vlastníctvom. Na výzvu súdu opätovne žalobca odôvodnil
naliehavý právny záujem duálnym vlastníctvom. Súd nereagoval na námietky žalovaného, že v danom
prípade duálne vlastníctvo nikdy neexistovalo. Súd si to v rozsudku odôvodnil za žalobcu sám a bez
ďalšieho považoval tento naliehavý právny záujem za zdôvodnený. Žalobca žiadnym iným spôsobom

neodôvodnil naliehavý právny záujem. Iba súd sám dodáva, že navrhovateľovo postavenie ako vlastníka
je neisté. Iba súd bez toho aby žalobca vyslovil dôvody na strane 8 odôvodnenia sám odôvodňuje
naliehavý právny záujem. Táto skutočnosť je v rozpore s princípom procesného konania a jednej zo
základných pilierov začatia dokazovania a rozhodovania vo veci samej pri určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam. Napriek tomu, že rozsudok určuje vyvlastňovací výmer ako nadobúdací titul, nemožno

spomenúť konštatovanie súdu ohľadom vydržania. Ak nebolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie,
peniaze za pozemok neboli vyplatené, právna predchodkyňa predsa nemala vedomosť o uložení
do depozitu, nemožno uplatniť ani vydržanie. Protiprávne konanie neguje dobromyseľnosť. Otázke
vydržania napriek tomu súd venuje značnú pozornosť. Žalobca ani jediným dôkazom nepreukázal jednu
okolnosť, ktorá svedčí o tom aby splnila aspoň jednu podmienku držby. Sám nevedel kedy sa stal

oprávneným držiteľom. Tu mu znova súd pomáha svojou úvahou. Žalobca iba tvrdil, že užíva pozemky,
ale v skutočnosti to tak nebolo. Sám neoprávnene začal stavať na cudzích pozemkoch stavby bez
stavebnéhopovolenia,čobolozasocializmumožné.Tietostavbypotomevidovalvosvojichevidenciách,
čo ale nie je dôkazom o oprávnených stavbách. Súdu uniklo, že na karte bola len budovy, nikdy neboli
pozemky.

18. Žalobca sa písomne vyjadril k odvolaniu žalovaných. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok v tých
výrokoch, ktoré boli napadnuté zo strany žalovaných ako vecne správny.

Hodnotenie odvolacieho súdu

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákonodvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody,
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
nariadil odvolacie pojednávanie, zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných je dôvodné. Predmetom prieskumu sa stali opätovne pred odvolacím súdom
len výroky rozsudku napadnuté žalovanými v 1.až 6. rade, z dôvodu, že odvolací súd rozsudkom č.

k. 21Co 35/2014-206 prejednal odvolanie žalobcu podané voči výrokom II. a III. rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k 9C47/2010-159. Dovolanie žalobcom proti rozsudku odvolacieho súdu podané nebolo.
Ústavný súd vo svojom Náleze č.k. I. ÚS 699/2016-48 zo dňa 19.apríla 2017 vyslovil porušenie práv
žalovaných v 1. až 6. rade a po zrušení rozsudku vo vzťahu k žalovaným sa predmetom prieskumu
stali výroky I. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie.

20. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/ 2016 Z. Z Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.),
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,

popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

21. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozhodol rozsudkom č.k. 21Co/35/2014-206 zo dňa
26.02.2015 o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1.až 6.rade proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k.
9C/47/2010-159 zo dňa 12.12.2013 tak, že rozsudok potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal. Na základe dovolania podaného žalovanými v 1.až 6.rade Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Cdo/444-215-253 zo dňa 30.06.2016 dovolanie žalovaných v
1.až 6.rade odmietol a žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ústavný súd
Slovenskej republiky svojim Nálezom sp.zn. I. ÚS 699/2016-48 vyslovil, že základné právo žalovaných
v 1.až 6. rade bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/35/2014 z 26.02.2015 a jemu

predchádzajúcim postupom porušené, zároveň rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

22. Odvolatelia vo svojom odvolaní namietajú nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a
na to nadväzujúci nesprávny právny záver. Odvolací súd vzhľadom na závery vyslovené Ústavným
súdom vo vyššie citovanom náleze pri hodnotení dôkazov pristúpil k preskúmaniu titulu, od ktorého

žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo. Žalobca tvrdí, že nadobudol sporné pozemky na základe
právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia - vyvlastňovacieho výmeru č. 13081/I.-1942, vydaného
dňa 28.04.1942 Župným úradom Prešov, ktorým malo dôjsť podľa jeho tvrdenia k vyvlastneniu časti
parcely mpč. XXXX, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. F. vo vlastníctve P. N., právnej
predchodkyne žalovaných v 2.až 6.rade a to na základe návrhu Ministerstva dopravy a verejných prác -

rezortu železničného v Bratislave pre Slovenský štát - železničnú správu. Vyvlastnená časť parcely mpč.
XXXX k.ú. F. mala slúžiť na rozšírenie železničnej stanice. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
vyhodnotil tvrdenia žalobcu o predmetnom titule pre nadobudnutie vlastníckeho práva ako preukázané.

23. Odvolatelia spochybňujú v podanom odvolaní záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu

tvrdení žalobcu, že štát sa stal vlastníkom sporných pozemkov na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia, ktorý je nadobúdacím titulom. Podľa ich názoru sa súd nedostatočne vyrovnal s otázkou,
či sa výmer stal právoplatným.

24. Súd prvej inštancie konštatoval, že predložený vyvlastňovací výmer je správnym aktom, pretože

bol vydaný vecne príslušným správnym orgánom, v žiadnom prípade nejde o paakt, teda nulitný
alebo neúčinný správny akt. Prezumpciu správnosti správneho aktu predpokladal aj vo vzťahu jeho
právoplatnosti. Vychádza z vyznačenej doložky právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí a mal za to,
že opak nebol preukázaný. Čo sa týka otázky doručovania tohto výmeru, konštatoval, že zo strany
3-4 výmeru je zrejmé, že bol doručovaný na 10 miest. Pod bodom 6 sa uvádza, že Obecný notársky

úrad obdrží 5 exemplárov s tým, aby všetkých zainteresovaných uvedomil a výmery doručil. Z tejto
formulácie nie je však možné ustáliť, že Obecný notársky úrad mal 5 exemplárov doručovať pred ním
nachádzajúcim sa 5 adresátom, a to 1. Ministerstvu dopravy a verejných prác - rezort, 2. Stavebnému
odboru, 3. Katastrálnemu meračskému úradu, 4. Daňovému úradu, 5. Daňovej správe. Táto formuláciarovnako môže znamenať, že Obecný notársky úrad mal doručovať tento vyvlastňovací výmer fyzickým
osobám, účastníkom vyvlastňovacieho konania, a to napríklad aj vd.P. N..

25. Ústavný súd vo svojom Náleze č.k I. ÚS 699/2016-48 zo dňa 19.apríla 2017 konštatoval, že „.
Aj z tejto citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd interpretuje
dôkaz v prospech žalobcu, keď tvrdí, že Obecný notársky úrad mal doručovať vyvlastňovací výmer, aj
keď podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť z vyvlastňovacieho výmeru nevyplýva, pričom toto
tvrdenie možno spochybniť aj počtom fyzických osôb, ktorým mali byť nehnuteľnosti vyvlastnené, a teda

im mal byť podľa názoru okresného súdu doručovaný vyvlastňovací výmer“.

26. Odvolací súd súhlasí s odvolateľmi, že otázka právoplatnosti správneho rozhodnutia nie je
žalobcom preukázaná. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané doručenie predmetného
vyvlastňovacieho rozhodnutia právnej predchodkyni žalovaných, preto platí, že nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť a vykonateľnosť. V danom prípade nebola splnená základná podmienka a to podmienka

existencie spôsobilého rozhodnutia, na základe ktorého malo dôjsť k vyvlastneniu a prechodu
vlastníctva dotknutej osoby na štát. Takáto nespôsobilosť rozhodnutia je v tomto prípade spôsobená
tým, že nedošlo k preukázaniu jeho riadneho doručenia, a teda nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodnutia. Pochybnosti o tom, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované dotknutej vlastníčke
existujú, keďže priamo z predmetného rozhodnutia nevyplýva určitý a jasný pokyn na doručovanie

rozhodnutia vlastníčke vyvlastňovaného majetku, ako to už bolo vyššie konštatované. Odvolací súd na
tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že uplynula
pomerne dlhá doba od vydania tohto rozhodnutia ale plynutie času nemožno pričítať na jeho ťarchu
je potrebne uviesť, že Ústavný súd SR napr. v rozhodnutí III. ÚS 148/05 uviedol, že v špecifických
okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia správneho

orgánu musí byť preukázané mimo „rozumných pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný
záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z
predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. Je totiž rovnako tak zrejmé že je mimo všetkej logiky
pričítať na ťarchu žalovaným, že doba ktorá uplynula od vydania rozhodnutia je dlhá, že nemožnosť
zabezpečenia dôkazov o doručení rozhodnutia by mala byť na ťarchu im, pričom nedostatok dôkazov

a existenciu spisu, či existenciu doručenky by v tomto štádiu konania mali niesť práve žalovaní, pričom
tieto skutočnosti ani v najmenšom nemohli ovplyvniť.

27. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné
rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená

vlastníctva k veci bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to
bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. Nezachovanie kompletného
spisu správneho orgánu po dobu niekoľkých desaťročí obsahujúceho skutočnosti potvrdzujúce spôsob
doručenia rozhodnutia vyvlastňovacieho výmeru nie je možné pričítať na ťarchu žalovaným. (do
pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 12/2014). Nemožno pritom opomenúť, že

kópia vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 28.apríla 1942 predložená žalobcom (č.l. 154) obsahuje údaj
potvrdzujúci právoplatnosť výmeru, keď tento zápis bol vykonaný dňa 04.08.1944, teda až po uplynutí
dvoch rokov od vydania Vyvlastňovacieho výmeru.

28. Je potrebné poukázať na ďalšie dôkazy podporujúce záver, že právna predchodkyňa žalovaných

nemala vedomosť o existencii sporného výmeru, pokiaľ v roku 1947 dochádza k rozdeleniu celého
pozemku a k predaju časti pozemku. Z listiny zo dňa 07.10.1947 bývalého MNV v Prešove (č.l. 52
súdneho spisu) vyplýva, že došlo k rozdeleniu pôvodnej parcely č. XXXX na dve časti XXXX/X a XXXX/X
a z listiny zo dňa 20. 08. 1947 (č.l. 48-49 súdneho spisu) vyplýva, že ako majiteľ celej parcely je vedená
vd. P. N., ktorá novovytvorenú parcelu mpč. XXXX/X predala (č.l. 55-56 súdneho spisu).

29. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Z § 191 C.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť.

30. Ak teda žalovaní spochybnili proces vyvlastnenia, dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje
žalobcu, ktorý predložil vyvlastňovacie rozhodnutie o vyvlastnení majetku a od neho odvodzuje svojevlastnícke právo (č.l. 2 súdneho spisu). Bolo na ňom, aby preukázal svoje tvrdenia o nadobudnutí
vlastníctva pozemku hodnoverným spôsobom. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol
v konaní dôkazné bremeno na preukázanie tohto tvrdenia. Možno konštatovať, že účinky vyvlastnenia

nenastali z dôvodu, že rozhodnutie Župného úradu v Prešove nebolo právnej predchodkyni žalovaných
v 2. až 6. rade doručené, ako bolo uvedené vyššie. Po vyhodnotení dôkazov, ktoré majú preukazovať
nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu titulom vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 28.apríla 1942 nie
je možné súhlasiť so súdom prvej inštancie a jeho záverom, že sa štát stal vlastníkom nehnuteľností
v roku 1942. Právna predchodkyňa žalovaných nestratila vlastnícke právo k pozemkom.

31. Keďže je spochybnený nadobúdací titul vlastníckeho práva, je potrebné sa zaoberať tvrdeniami
žalobcu, že stal vlastníkom sporných nehnuteľnosti na základe vydržania podľa zákona č. 141/1950
Zb. Stredného občianskeho zákonníka. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
k všetkým okolnostiam sa musí vzťahovať i k titulu na základe, ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo, pričom postačí, ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam dobromyseľný, že tu

takýto titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere treba vždy hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho
hľadiska samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri
normálnej opatrnosti, ktorou je možnosť vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať
od každého nemal, respektíve nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec alebo právo patrí.

32. V prejednávanej veci treba vychádzať z toho, že štát v roku 1942 prevzal pozemky bez právneho
dôvodu. Prevzatie veci štátom na základe správneho rozhodnutia, ktoré nebolo riadne doručené a
nenadobudlo právoplatnosť je možné podradiť pod pojem prevzatie veci bez právneho dôvodu a
tak sa stáva držba neoprávnená. Nad rámec uvedeného možno poukázať aj na skutočnosť, že

žalobca realizoval ponuku na odkúpenie predmetných pozemkov. I takýto postup svedčí o rozpore
s presvedčením žalobcu o jeho vlastníckom práve k predmetným pozemkom (č.l. 43 spisu), z
ktorého vyplýva, že žalobca mal jednať o odkúpení sporných nehnuteľností, ako aj reklamačné konanie
na Správe katastra, ktoré bolo ukončené rozhodnutím zo dňa 21. októbra 1999, ktorým bol žalobca
ako vlastník časti spornej nehnuteľnosti vymazaný z katastra nehnuteľností a proti tomuto rozhodnutiu

nevyužil možný opravný prostriedok.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd mal za to, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia
o vlastníckom práve k sporným pozemkom. Odvolací súd považuje odvolanie žalovaných za dôvodné a
preto pristúpil k zmene napadnutého rozsudku podľa § 388 CSP vo výroku, ktorým súd prvej inštancie

žalobe vyhovel a určil vlastnícke právo žalobcu k pozemkom, nachádzajúcich sa v k.ú. F., obec F., okres
Prešov a zapísaných na LV č. XXXXX ako parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy
o výmere 1396 m2 , ako parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere 243
m2, parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere 722 m2 a LV č. XXXXX ako
parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere 501 m2, parcela registra C č.

XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere 8 m2, parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku -
ostatné plochy o výmere 69 m2, parcela registra C č. XXXX/X druh pozemku - ostatné plochy o výmere
38 m2 a žalobu žalobcu v tejto časti zamietol (vo výroku I.).

34. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 a 2

C.s.p. vzhľadom na plný úspech žalovaných v 1. až 6. rade v konaní v rozsahu 100 % priznal im tak
náhradu trov celého konania voči žalobcovi.

35. Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).