Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. máj 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/83/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408216179
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1408216179.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr.

Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: 1/ O., U..W.., W. W. P. V. H., A.
XX, O., zast. advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25,
Bratislava, IČO: 36 861 154, X/Mgr. Q. Ľ.Á., K.. XX.XX.XXXX, O. P. X, O., H.. P. J., K.. XX.X.XXXX, O. O.
XXA, O., V.. X. Š., K.. XX.X.XXXX, O. Q. XX, K. Q. K. B. (dedičia po zomr. Q. I., K. O. P. XX, O.), všetci
zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Alena Vyskočilová, s.r.o., so sídlom Banskobystrická 6, Bratislava,
proti žalovaným: X/ Y. S., O. Z. XXX, X/ H. V., O. P. XXX, obaja zast. ABELOVSKÝ & ŠULVA LEGAL
s.r.o., so sídlom Hlučínska 11, Bratislava o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o trovách

konania, na odvolanie žalobcu 1/ a pôvodnej žalobkyne 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV.
z 22. júna 2011, č.k. 11C/421/2008- 528 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo dňa 27. júla
2011, č.k. 11C/421/2008-560 a zo dňa 4. júna 2012, č.k. 11C/421/2008-670, a na odvolanie žalobcu 1/
proti uzneseniu tohto súdu z 10. apríla 2012, č.k. 11C/421/2008-622, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu
na určenie, že žalobca 1/ je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/7 k pozemku pôvodne
identifikovanéhoakopozemokV..Č..XXXX/XX-Y.ovýmere11829m2zapísanéhovpozemkovoknižnej

B.Č..XXXX,K.B.Y.„.,kat.úz.P.K.B.,vsúčasnostiidentifikovanéhoakopozemkyregistra„C“,zapísané
na LV pre kat. úz. P. K. B. Č.. XXXX W. V. Č.. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 285 m2, V. Č.. XXXX/
XXX - ostatné plochy o výmere 346 m2, V. Č.. XXXX/XXX - orná pôda o výmere XXXX Q.X, V. Č.. XXXX/
XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 800 m2, V. Č.. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 138
m2, V. Č.. XXXX/XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 190 m2, V. Č.. XXXX/XXX - zastavené
plochy a nádvoria o výmere 1544 m2, V. Č.. XXXX/XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 192
m2, V. Č.. XXXX/XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 92 m2, V. Č.. XXXX/XXX - ostatné plochy
o výmere 4982 m2 zamietol,

p o t v r d z u j e.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 10. apríla 2012, č.k. 11C/421/2008-622,
ktorým tento súd rozhodol o trovách prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania (sp. zn. 6Co
141/2011) z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolaciekonaniesavčastirozhodovaniaotrováchprvoinštančnéhoapôvodnéhoodvolaciehokonania
vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi z a s t a v u j e.
Žalovaným 1/,2/ sa p r i z n á v a proti žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania (sp. zn.

3Cdo/229/2013) v rozsahu 100%.
Žalovaným 1/,2/ sa p r i z n á v a proti žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
v rozsahu 100%.
O výške náhrady týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca 1/ domáhal určenia,
že je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/7 k pozemku pôvodne identifikovaného ako

pozemok V.. Č.. XXXX/XX, roľa o výmere 11 829 m2, zapísaný v pozemkovoknižnej B. Č.. XXXX, K.
B. Y. „., S.. Ú.. P. K. B., v súčasnosti identifikovaného ako pozemky registra „C“, zapísané na LV pre
kat. úz. P. K. B. Č.. XXXX W. V. Č.. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 285 m2, V. Č.. XXXX/XXX -
ostatné plochy o výmere 346 m2, V. Č.. XXXX/XXX - orná pôda o výmere 3260 m2, parc č. XXXX/XXX -
zastavené plochy a nádvoria o výmere 800 m2, V. Č.. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 138 m2, V.
Č.. XXXX/XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 190 m2, parc č. XXXX/XXX - zastavené plochy

a nádvoria o výmere 1544 m2, V. Č.. XXXX/XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 192 m2, parc
č. 2810/440 - zastavené plochy a nádvoria o výmere 92 m2, V. Č.. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere
4982 m2 (ďalej len „pozemok“), ktorý mali v súlade s uznesením Obvodného súdu Bratislava 4 č. D
113/93, Dnot 10/93 z 30.4.1993, právoplatného 7.6.1993 v dedičskej veci po por. Š. S., K.. XX.X.XXXX,
G.. X.XX.XXXX, ako novoobjavené dedičstvo nadobudnúť žalovaní 1/ a 2/ a to každý z nich v jednej

polovici, t.j. každý z nich v 1/14 spoluvlastníckeho podielu na pozemku.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Štátneho notárstva Bratislava
- mesto sp. zn. D 2939/74 z 21. 1. 1975, právoplatným 21.1.1975, v dedičskej veci po Š.I. S., G..
XX.XX.XXXX sa potvrdila o. i. J. S., nar. XX. X. XXXX V. B. T. X. B. S.. Ú.. P. K. B., pričom dedičia sa

vysporiadali dohodou. V spise o prejednaní dedičstva na str. 12 je poznámka notárky „nakoľko Š. S.
sa v menoslove nachádza asi päťkrát, a to ml., mal., z Dúbravky, nedá sa zistiť totožnosť, či skutočne
ide o poručiteľa. Preto nech si stránky radšej prinesú doklady, aby to nebola nehnuteľnosť, ktorá patrí
inému Š. S.“. Uznesením Obvodného súdu Bratislava 4 sp. zn. D 13/93 z 30.4.1993 v dedičskej veci
po Štefanovi Kralovičovi, zomr. 9. 11. 1985 súd potvrdil novoobjavený majetok, o. i. V.. Č.. XXXX/XX

v 1/7 žalovanej 1/ v polovici a žalovanému 2/ v polovici. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že z
pozemkovoknižnejB.Č..XXXX,S..Ú..P.K.B.,zozápisuvykonaného8.6.1943č.4171podľauznesenia
súdu D I 1836/39-14 sa vkladá vlastnícke právo k roli parc. č. 3186/20 o výmere 11.829 m2 v prospech
Š. S., I. S., X. S., Š. S., E. S., B. S. U. Q.. U. S., každý v 1/7. Ani jeden zo spoluvlastníkov nebol okrem
mena a priezviska identifikovaný iným osobným údajom - dátumom narodenia. K menu Š. S. boli správe

katastra doručené dve rôzne dedičské rozhodnutia. V prípade Š. S., nar. XX.X.XXXX, G.. X.XX.XXXX,
podľa dedičského rozhodnutia D 2939/74 z 21.1.1975 vlastníctvo k spornému podielu 1/7 nadobudol
J. S. - (v konaní pôvodne vystupujúci ako vedľajší účastník). V prípade Š. S.Č., K.. XX.X.XXXX, G.. X.
XX.XXXX na základe dedičského rozhodnutia D 113/93 z 30. 4. 1993 vlastníctvo k uvedenému podielu
nadobudli žalovaní 1, 2. Na základe dedičského rozhodnutia D 2939/74 bol vykonaný zápis vlastníctva

v prospech J. S. na J. Č.. XXX, na základe dedičského rozhodnutia D 113/93 vykonala správa katastra
zápisvlastníckehoprávavprospechžalovaných1,2naJ.Č..XXXX.Dňa15.5.1996bolosprávekatastra
predložené dedičské rozhodnutie D 275/95 po Š. S., K.. XX.X.XXXX, G.. X.X.XXXX, kde predmetom
dedenia o. i. bol aj pozemok V.. Č.. XXXX/XX v podiele 1/7. Zápis vlastníctva k predmetnému pozemku
bol vykonaný do K. J. Č.. XXXX, do ktorého bol podľa J. Č.. XXX ako spoluvlastník zapísaný aj J. S.

- pôvodný vedľajší účastník. Po vykonaní zápisu vlastníctva v prospech J. S. správa katastra J. Č..
XXX zrušila, pri zápise do J. Č.. XXXX správa katastra pod položkou výkazu zmien súčasne zrušila
aj J. Č.. XXXX, ale spoluvlastníkov - žalovaných 1, 2 do nového J. Č.. XXXX už nezapísala. Žalovaní
1,2 tak prestali byť evidovaní ako spoluvlastníci dotknutého pozemku. Následne bol 15.1.2008 správe
katastra doručený návrh na vklad vlastníckeho práva ku spoluvlastníckemu podielu pozemku V.. Č..

XXXX/XX (V. V.. Č.. XXXX/XX) predávajúcich J. S. U. Q. I. v prospech obchodnej spoločnosti The Port,
a. s., podľa kúpnej zmluvy z 11.1.2008, ktorý bol povolený. Z takto zisteného skutkového stavu súd
prvej inštancie vyvodil záver, že je nesporné, že predmetný pozemok bol predmetom dedenia po dvoch
rôznych osobách s menom a priezviskom Š. S., pričom v období rokov od 1975 do minimálne roku 2008
nemali žalobkyňa 2/ a vedľajší účastník a žalovaní 1, 2 vzájomne o sebe vedomosť a ani o tom, že V.. Č..

V. XXXX/XX, S..Ú.. P. K. B. bola zdedená v r. 1975 vedľajším účastníkom a v r. 1993 žalovanými 1, 2.
3.Vďalšomsúdprvejinštancieriešilakopredbežnúotázku,čivedľajšíúčastník-LadislavKralovičsastal
vlastníkom pozemku V.. Č.. XXXX/XX, S.. Ú.. P. K. B. v podiele 1/7 vydržaním spoluvlastníckeho podielu
v 1/7 a či je na mieste ochrana žalobcu 1/ podľa § 486 Obč. zák., keď podľa žalobcu 1/ dobromyseľne
nadobudol vec od nepravého dediča - vedľajšieho účastníka, ktorému bolo dedičstvo potvrdené. Súd

prvej inštancie dospel k záveru, že k vydržaniu nehnuteľnosti vedľajším účastníkom nedošlo a následnepreto nemohlo dôjsť platne ani k uzavretiu dohody o vyrovnaní dedičských podielov so žalobkyňou
2/ a platnému prevodu vlastníctva na žalobcu 1/ kúpnou zmluvou. Súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že vo výroku samotného rozhodnutia o prejednaní dedičstva po jeho právnej predchodcovi v r.

1974 nie sú uvedené konkrétne parcelné čísla pozemkov - pôda, o ktorú v užívaní JRD sa jedná, keď
notárka tieto uvádzala len v odôvodnení, pričom dedičia (aj vedľajší účastník) boli v priebehu dedičského
konania vyzvaní, aby doložili listiny o pôde v užívaní JRD; doklady o vlastníctve právneho predchodcu
v dedičskom konaní však nepredložili, hoci vedľajší účastník vo výpovedi uviedol, že doma nejaké
mali. Súdu prvej inštancie preto vychádzalo, že už v priebehu konania o prejednaní dedičstva bola

neistota, pochybnosť, o ktorého Š. S. sa jedná, o ktorej skutočnosti vedľajší účastník mal vedomosť.
Súdu prvej inštancie však z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo, ako vedľajší účastník nakladal
so spoluvlastníckym podielom k nehnuteľnosti v medziach, ktoré mu umožňovala vtedajšia legislatíva,
keď napr. tvrdil, že poberali z družstva naturálie, neosvedčil však žiadnu komunikáciu medzi ním a JRD
pred 1. 1. 1992 a ani po tomto termíne v súvislosti s transformáciou družstva, pričom vedľajší účastník
ani nevedel, kde sa uvedená parcela bližšie nachádza. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom

žalobcu 1/, že je v prejednávanej veci daná jeho ochrana podľa § 486 Obč. zák., pričom mal za to,
že uvedené ustanovenie sa na prípad žalobcu 1/ nevzťahuje. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
vedľajší účastník nebol neoprávneným dedičom po svojom právnom predchodcovi, ktorý zomrel v roku
1974, naopak bol oprávneným dedičom, pričom vedľajší účastník sa ani ako dedič nezúčastnil konania
o prejednaní dedičstva po právnom predchodcovi žalovaných 1/, 2, ktorý zomrel v r. 1985. Právny

predchodca vedľajšieho účastníka v čase smrti nebol vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, preto vedľajší
účastník nemohol v dedičskom konaní po otcovi nadobudnúť viac práv než mal on sám. Vzhľadom na
dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol, sa existenciou a platnosťou dohody o vyrovnaní
dedičských podielov vecne ďalej nezaoberal. Súd prvej inštancie vo vzťahu k pôvodnej žalobkyni 2/
žalobu zamietol z dôvodu, že táto nemá naliehavý právny záujem na výsledku sporu, ani aktívnu

legitimáciu k podaniu žaloby z dôvodu, že v prípade vyhovenia žalobe sa na jej právnom postavení nič
nezmení.

4. Proti tomuto rozsudku, podal odvolanie žalobca 1/. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že existencia viacerých osôb s menom Š. S. bola vzhľadom

na skutočnosť, že v PK vložkách boli vlastníci evidovaní len podľa mena a bez ďalších bližších
identifikačných údajov irelevantná a nezakladá nedobromyseľnosť vedľajšieho účastníka, nakoľko tento
fakt bol bežný vzhľadom na uvedený spôsob evidencie vlastníkov pozemkov v tej dobe. Poukázal na
to, že majetkový substrát zistilo štátne notárstvo, ktoré bolo na to príslušným orgánom a vzhľadom na
uvedené okolnosti bolo primerané zo strany vedľajšieho účastníka spoľahnúť sa na zistenia štátneho

notárstva. K argumentácii súdu prvého stupňa, že „vedľajší účastník nevedel, kde sa uvedená parcela
bližšie nachádza“ uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pozemok bol rozoraný, t. j. jeho
hranice neexistovali najneskôr od r. 1957 a teda ani nebolo možné presne identifikovať umiestnenie
pozemku v danej lokalite. Vzhľadom na skutočnosť, že pozemok užívalo JRD a teda bol v užívaní
socialistickej organizácie, bolo vylúčené, aby ho vedľajší účastník mohol užívať, čoho predpokladom

by bolo vytýčenie jeho hraníc a odčlenenie od ostatných pozemkov. Poukázal na to, že žalovaní
1/ a 2/ hodnoverným spôsobom nezdôvodnili, prečo predmetný spoluvlastnícky podiel k pozemku
nadobudli uznesením Obvodného súdu Bratislava 4 č.k. D 113/93, Dnot 10/93, ktorým sa rozhodlo o
novoobjavenom dedičstve poručiteľa a to na základe návrhu žalovaných 1/ a 2/ z 24.1.1992, pričom
poručiteľŠ.S.,K..XX.X.XXXXG.X.XX.XXXX.Vobdobíod24.1.1992žalovaní1/a2/tedanemalianilen

vedomosť o ich práve k nehnuteľnosti, čo by bolo podmienkou relevantného spochybnenia oprávnenej
držby vedľajšieho účastníka. Všetky doklady predložené žalovanými 1/ a 2/ dokladujú ich užívanie
pozemku až po 1.1.1992, teda po dobe, kedy vedľajší účastník vydržal vlastnícke právo k predmetnému
spoluvlastníckemu podielu k pozemku. Vytkol súdu prvého stupňa, že nezohľadnil skutočnosť, že správa
katastra pre hl. mesto SR Bratislavu vykonala zápis spoluvlastníckeho práva vo veľkosti 1/7 k pozemku

v prospech vedľajšieho účastníka na základe rozhodnutia štátneho notárstva Bratislava - mesto č. k. D
2939/74 po por. Š.I. S.R., G.. XX.XX.XXXX, pod č. Z - 6783/96, teda v r. 1996 a zároveň vykonala výmaz
spoluvlastníckeho práva žalovaných 1/ a 2/, ktorých spoluvlastnícke právo k pozemku bolo vedené na J.
Č.. XXXX. Je teda zrejmé, že v období od r. 1997 do r. 2008 žalovaní 1/ a 2/ nespochybňovali vlastníctvo
vedľajšieho účastníka k spoluvlastníckemu podielu k pozemku vedené na príslušnom liste vlastníctva.

Nesúhlasil s tým, že nie je daná ochrana žalobcu 1/ na základe § 486 Obč. zák., keď žalobca 1/ pri
kúpe pozemku postupoval s odbornou starostlivosťou, kúpnu zmluvu č. 2810-63-6 uzatvoril s vlastníkmi
vedenými na liste vlastníctva (v prípade žalobcu 2/ bola podkladom dohoda o vyrovnaní dedičských
podielov, ktorú správa katastra akceptovala, keďže povolila vklad vlastníckeho práva na kupujúceho -žalobcu 1/), pričom kúpnu cenu zložil do notárskej úschovy, podmienkou uvoľnenia kúpnej ceny bolo
predloženie listu vlastníctva použiteľného na právne úkony, kde ako podielový spoluvlastník na základe
príslušnej kúpnej zmluvy musel byť uvedený žalobca 1/ a spoluvlastnícky podiel k pozemku musel byť

bez tiarch a obmedzení.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie i žalobkyňa 2/. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobevyhovie.Uviedla,žezdedičskéhospisujezrejmé,žepodklady
k dedičskému konaniu zabezpečovalo od Správy geodézie výlučne Štátne notárstvo, ktoré doručené

doklady na základe vlastného uváženia vyhodnotilo a vydalo dedičské rozhodnutie č. D 2939/74, ktoré
obsahovalo aj predmetný spoluvlastnícky podiel, ktorý dedičia nadobudli dňom právoplatnosti tohto
dedičského rozhodnutia. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že vedľajší účastník mal možnosť objektívne sa
dozvedieť,akojeevidovanévlastníckeprávokuspoluvlastníckemupodielujehootca,napr.nahliadnutím
do pozemnoknižnej vložky č. 1750, dohľadaním listín a ich porovnaním uviedla, že táto požiadavka súdu
prvého stupňa, ktorú kladie na vedľajšieho účastníka v súvislosti s dedičským konaním, je v príkrom

rozpore s bežným a obvyklým postupom občanov pri dedičskom konaní v r. 1974. Zdôraznila, že vedľajší
účastník na základe dedičského rozhodnutia nenadobudol v k.ú. P. K. B. len tento jeden spoluvlastnícky
podiel, ale v tomto katastrálnom území nadobudol aj iné pozemky, než prešli do užívania socialistického
družstva, takže vedľajší účastník nemal dôvod skúmať, či jeho otec vlastnil aj spoluvlastnícky podiel,
ktorý je predmetom sporu. Súd prvej inštancie síce vytkol vedľajšiemu účastníkovi, že nenakladal so

spoluvlastníckym podielom v medziach, ktorú umožňovala vtedajšia legislatíva a neosvedčil, že by bola
medzi ním a družstvom prebehla nejaká komunikácia, avšak ani žalovaní 1/ a 2/ nepredložili doklady
o nakladaní s predmetným spoluvlastníckym podielom z obdobia pred 1.1.1992. Aj keď žalovaná 1/
opakovane tvrdila, že presne vedela, kde sa dotknutý pozemok nachádza a že ho vlastnil jej právny
predchodca, predmetný spoluvlastnícky podiel k tomuto pozemku nebol predmetom dedičského konania

po pozostalom Š. S., G.. XX. XX. XXXX v roku 1985, ale bol prejednaný až v dodatočnom dedičskom
konaní v r. 1993, teda v čase, keď už začali mať pozemky reálnu hodnotu. Je zrejmé, že ani žalovaní
1/ a 2/ v čase prvého dedičského konania v r. 1985, ktoré prebehlo ešte za socializmu, nenahliadali do
pozemnoknižnej vložky, nedohľadávali listiny a neporovnávali ich, t. j. zjavne nevykonávali úkony, ktoré
požadoval súd prvého stupňa vykonávať od vedľajšieho účastníka na zachovanie dobromyseľnosti v

rámci dedičského konania v r. 1974.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním aj vedľajší účastník. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že ako vyplýva z rozhodnutia Štátneho
notárstva Bratislava - mesto sp. zn. D 2939/74 z 21.1.1975, po por. Š.I. S., G.. XX.XX.XXXX, zdedil

výlučne poľnohospodársku pôdu v užívaní socialistickej organizácie, zapísanú v pozemkovej knihe vo
vložkách Č.. XXXX, XXX, XXX, XXXX, 2416 a to pozemky V.. Č.. XXXX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, S.. Ú.. P. K. B., pričom i pozemok V.. Č.. XXXX/XX v 1/7 zapísaný
v pozemkovej knihe vo vložke č. 1750 pre k. ú. Devínska Nová Ves zdedil podľa uvedeného dedičského
rozhodnutia. Tento pozemok je v prítomnosti vedený v katastri nehnuteľností ako pozemok parc. č.

2810/63 - orná pôda o výmere 11829 m2, zapísaný na J. Č.. XXXX. Pozemok parc. č. 3186/20 bol v
užívaní socialistickej organizácie a ani zo zápisnice o prejednaní dedičstva z 21.1.1975 nevyplynula
akákoľvek pochybnosť alebo podozrenie, že pozemok nepatrí do predmetu dedičstva po jeho otcovi.
Je síce pravdou, že na výpise z pozemnoknižnej vložky č. 2042 pracovník štátneho notárstva urobil
poznámku pre internú potrebu notárstva, že Štefan Kralovič sa v menoslove nachádza asi päťkrát, nedá

sazistiťjehototožnosť,čiskutočneideoporučiteľaapretonechsistránkyprinesúdoklady,abytonebola
nehnuteľnosť, ktorá patrí inému Š. S., tak takáto poznámka pri prejednávaní dedičstiev po r. 1964, teda
aj po jeho otcovi, nebola žiadnou zvláštnosťou, keďže údaje v pozemkových knihách, v jej jednotlivých
vložkách neobsahovali presné údaje, keďže dáta narodenia sa u vlastníkov pozemkov v týchto vložkách
nepísali. Mal za to, že vlastníctvo k predmetnému pozemku nadobudol vydržaním, lebo ho viac ako

desať rokov oprávnene držal s vedomím, že tento mu vlastnícky patrí na základe rozhodnutia štátneho
notárstva s vyznačenou doložkou právoplatnosti dňom 21.1.1975. Taktiež uviedol, že za obdobie od
21.1.1975 až do r. 2008 si nikto voči nemu nenárokoval vlastníctvo k uvedenému pozemku a preto je
nepochybné, že za toto obdobie nadobudol vlastníctvo k citovanému pozemku vydržaním ku dňu 1. 1.
1992.

7. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že
v roku 1931 nadobudla právna predchodkyňa žalovaných - Q. S., vlastníctvo k pozemku, ktorého
časť, spoluvlastnícky podiel v 1/7 je v tomto konaní predmetom sporu. V roku 1943 sa vlastníkmitohto pozemku stali siedmi súrodenci, deti Márie Kráľovičovej, medzi nimi aj Š. S., otec žalovanej 1/
a starý otec žalovaného 2/. V roku 1957 E. S., Q. Š. S. a matka žalovanej 1/ vstúpila do družstva,
do ktorého vniesla aj uvedený pozemok. Až do roku 1957, kedy bol pozemok združený do družstva,

na ňom súkromne hospodárili právni predchodcovia žalovaných, vrátane žalovanej 1/samej. V čase,
keď už užívalo pozemok družstvo, dostávali za pozemok od družstva naturálie. Do roku 1985 bolo
družstvo detentorom povolaným Š. S., právnym predchodcom žalovaných. Keď v roku 1985 zomrel,
časť dedičstva bola prejednaná krátko po jeho smrti, no značná časť sa prejednávala až v dodatočnom
dedičskom konaní v roku 1992. V roku 1993 nadobudlo právoplatnosť dedičské rozhodnutie obvodného

súduBratislavaIV,ktorýmbolspornýspoluvlastníckypodielkpozemkupriznanýchžalovaným,každému
v 1/14. Žalovaní aj po roku 1992 mali kontakt detentorom pozemku - družstvom. Stali sa osobami
oprávnenými z transformácie, boli vypočítané majetkové podiely, družstvo im opakovane predkladalo
výpisy ocenenia pôdy a zaslalo zmluvu o nájme poľnohospodárskych nehnuteľností. Tiež žalovaným
ponúkol odpredaj podielnických listov a jednalo s nimi ako s vlastníkmi. Od roku 1931 do roku 1957
súkromne a od roku 1957 až do obdobia, kedy žalobca 1/vykupoval pozemky, t. j. v roku 2007 až

2008, žalovaní a ich právni predchodcovia užívali pozemok prostredníctvo svojho detentora- družstva
a o existencii žalobkyne 2/a vedľajšieho účastníka nevedeli. Pri odkupovaní pozemku bolo žalovaným
doručených niekoľko listov, kde ich spoluvlastníci pozemku vyzvali na uplatnenie predkupného práva.
Žalovaná 1/ po istom čase nadobudla podozrenie, že niečo nie je v poriadku, keď s ňou samou nejednali
o odkúpení podielu, hoci s ostatnými spoluvlastníkmi rokovali už dávnejšie. Po nahliadnutí do katastra

nehnuteľností zistila, že ich list vlastníctva bol zrušený, a to v zmysle vyjadrení prokurátora i správneho
orgánu nezákonne. Vec preto začala riešiť. V ďalšom poukázali na to, že žalobkyňa 2/ nepreukázala
existenciu naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení. Poukázali na to, že ochrana podľa §
486 Občianskeho zákonníka žalobcovi 1/v žiadnom prípade neprináleží, nakoľko tento nemohol byť
bez pochybností o nespornom vlastníctve predávajúcich, keď spoluvlastníci sporného pozemku ešte v

čase pred prevodom sporného pozemku vyzvali na uplatnenie predkupného práva nie predávajúcich,
ale žalovanú 1/. Ako vyplynulo z výpovedí svedkov, žalobca výzvy formuloval sám, bol upozornený na
chyby vo výzvach a vedel o tom, že spoluvlastníci pozemku považujú za vlastníka sporného podielu
žalovaných. Ťažko možno za odbornú starostlivosť považovať zámerné prehliadanie faktu žalobcom 1/,
že všetci spoluvlastníci pozemku vyzvali na uplatnenie predkupného práva žalovaných, a nie žalobkyňu

2/a vedľajšieho účastníka. Okrem toho ani žalobkyňa 2/ani vedľajší účastník nie sú v zmysle zákona
v dedičskom konaní D 2939/74 po zomrelom Š. S. nepravými dedičmi, ale dedičmi oprávnenými a
na druhej strane žalovaní nie sú vo vzťahu k žalobkyni 2/a vedľajšiemu účastníkovi oprávnenými
dedičmi. Z uvedeného dôvodu za ochrana podľa § 486 Občianskeho zákonníka na posudzovaný prípad
nevzťahuje. V ďalšom uviedli, že vedľajší účastník nemohol byť dobromyseľný vzhľadom ku všetkým

okolnostiam, a z tohto dôvodu, aj keby vôbec z jeho strany držba existovala, tak ju nemožno považovať
za oprávnenú. V závere svojho vyjadrenia uviedli, že aj keby žalobcovia a vedľajší účastník preukázali
nadobudnutie vlastníctva vydržaním k 1.1.1992, v ďalšom období by naopak došlo k vydržaniu tohto
pozemku žalovanými, ktorí sa chopili držby prinajmenšom od uplatnenia práva v dedičskom konaní
24.1.1992, pričom v tomto konaní im bolo dedičstvo Obvodným súdom Bratislava IV potvrdené, t.j. mali

v oprávnenej držbe tento pozemok nepretržite po dobu viac ako 10 rokov, pričom v tejto držbe neboli
nikým a ničím rušení. Najneskôr v roku 2003 by sa tak stali vlastníkmi sporných podielov, z čoho je
potom zrejmé, že ani v takom prípade by v čase prevodu podielu na žalobcu 1/v roku 2008 neboli ich
vlastníkmi žalobkyňa 2/a vedľajší účastník.

8. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 12.3.2012 č.k. 6Co/141/2011-597
zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil, že žalobca 1/ je vlastníkom
spoluvlastníckeho podielu 1/7 k predmetnému pozemku. Výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu
žalobkyne 2/ zamietol, odvolací súd potvrdil. Odvolací súd bol na rozdiel od súdu prvej inštancie názoru,
že vedľajší účastník vlastnícke právo k spornému pozemku vydržal. Uviedol, že vedľajší účastník a

žalobkyňa 2/ boli účastníkmi dedičského konania po ich otcovi Š. S.U., ktorý zomrel dňa 18.11.1974. V
dedičskom spise sp. zn. D 2939/74 je síce na výpise z V.. B.. Č.. XXXX interná poznámka pre potreby
notárstva, že treba dedičov vyzvať, aby „priniesli doklady, aby to nebola nehnuteľnosť, ktorá patrí inému
Š. S..“ Na druhej strane však Štátne notárstvo v tejto dedičskej veci rozhodlo rozhodnutím z 21.1.1975
č.k. D 2939/74 bez toho, aby jej dedičia akékoľvek doklady predložili. Najviac, z dedičského spisu -

najmä zo zápisnice o predbežnom vyšetrení z 22.12.1974 - ani nevyplýva, že by boli dedičia skutočne
vyzvaní, aby predložili doklady týkajúce sa predmetu dedičstva. Preto bol odvolací súd toho názoru, že
iba zo spomenutej poznámky v dedičskom spise nemožno vyvodiť absenciu dobrej viery vedľajšieho
účastníka vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu Štátneho notárstva, ktoré treba v týchto súvislostiachpovažovať za titul, ktorý mohol mať za následok vznik vlastníckeho práva vedľajšieho účastníka (i
keď skutočným momentom nadobudnutia vlastníckeho práva bola smrť otca vedľajšieho účastníka
Š. S.). Inak povedané, vedľajšiemu účastníkovi bolo doručené vyššie uvedené rozhodnutie Štátneho

notárstva, podľa ktorého zdedil pôdu v užívaní JRD, ktorá bola špecifikovaná v odôvodnení uvedeného
rozhodnutia, okrem iného aj podiel 1/7 na pozemku V.. Č.. XXXX/XX (v súčasnosti V.. Č.. XXXX/XX).
Vedľajší účastník za týchto okolností nemal dôvod pochybovať o tom, že sa stal vlastníkom sporného
pozemku v 1/7 titulom dedenia po svojom otcovi. Keďže vedľajší účastník disponoval dedičským
rozhodnutím, podľa ktorého podiel 1/7 predmetného pozemku zdedil po svojom otcovi, nebolo možné

po ňom požadovať, aby nahliadol do V.. B.. Č.. XXXX, dohľadal listiny a porovnal ich obsah, ako to
uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Takéto opatrenia podľa názoru odvolacieho súdu
práve vzhľadom na existenciu dedičského rozhodnutia presahujú rámec bežnej, obvyklej a normálnej
opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti prípadu od vedľajšieho účastníka požadovať.
Absenciu dobrej viery vedľajšieho účastníka nemožno vyvodiť iba z toho, že nebolo preukázané, že by
pred 1. 1. 1992 komunikoval s JRD. Je všeobecne známou skutočnosťou, že za bývalého totalitného

režimu boli ľudia uzrozumení s tým, že ak aj vlastnia pôdu v užívaní JRD, nemôžu s ňou disponovať,
ani brať z nej úžitky a že im zostáva iba tzv. holé vlastníctvo. Preto nebolo odvolaciemu súdu jasné,
prečo by mal vedľajší účastník komunikovať s JRD. To, že presne nevedel, kde sa predmetný pozemok
nachádza, bolo úplne pochopiteľné, pretože JRD jednotlivé parcely vo vlastníctve občanov rozoralo a
scelilo do veľkých celkov (lánov, polí) a tak ich aj obhospodarovalo. To však podľa názoru odvolacieho

súdu nemalo za následok stratu dobrej viery vedľajšieho účastníka, že je vlastníkom sporného pozemku
v 1/7. Jeho dobrá viera sa totiž vzťahovala na pozemok evidovaný v pozemkovej knihe ako V.. Č.. X
XXX/XX, ako je špecifikovaný vo výroku vyššie uvedeného rozhodnutia Štátneho notárstva. Z toho podľa
názoru odvolacieho súdu vyplynulo, že vedľajší účastník bol najneskôr od právoplatnosti rozhodnutia
Štátneho notárstva Bratislava - mesto z 21.1.1975 č. k. D 2939/74, teda od 21.1.1975, oprávneným

držiteľom sporného pozemku v podiele 1/7. Dňom 1.1.1992 (účinnosť novely Občianskeho zákonníka
vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb.) sa stal vlastníkom predmetného pozemku v 1/7, pretože mal
tento pozemok v oprávnenej držbe nepretržite po dobu viac ako 10 rokov, pričom do doby oprávnenej
držby treba započítať aj dobu pred 1.1.1992 (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/01
uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2002). Odvolací súd sa súčasne stotožnil so záverom

súdu prvej inštancie, že žalobkyňa 2/ nemala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Jej
právne postavenie by sa totiž nezmenilo ani v prípade, ak by bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a
nezmenilo sa ani v dôsledku vyhovenia žalobe žalobcu 1/. Žalobkyňa 2/ svoj spoluvlastnícky podiel na
predmetnom pozemku predala žalobcovi 1/, ktorý sa tým stal vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na
tomto pozemku a odvolací súd jeho vlastnícke právo deklaroval vo výroku rozsudku.

9. V priebehu konania pôvodný vedľajší účastník na strane žalobcov - J. S. zomrel dňa 14.6.2012. Jeho
dedičia nesúhlasili so vstupom do konania.

10. Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, uznesením zo dňa 11.2.2016 č. k. 3Cdo/229/2013-731 zrušil

rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku ako i uznesenie odvolacieho
súdu vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania, a
vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd poukázal na to,
že odvolací súd v danom prípade rozhodol bez toho, aby bol predtým vykonaným dokazovaním
obstaraný dostatok skutkových zistení o okolnostiach, za ktorých boli uzatvorené viaceré právne úkony

- dohoda o vyrovnaní znížených dedičských podielov, zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu 1/7
na právneho predchodcu žalobcu 1/, resp. následne na žalobcu 1/. Bez takéhoto dokazovania nemal
odvolací súd vytvorený náležitý podklad pre svoje rozhodnutie. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
je tiež podľa dovolacieho súdu nepreskúmateľný. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že vedľajší
účastník nadobudol sporný pozemok v podiele 1/7 vydržaním (1. januára 1992), mal medziiným

vysvetliť, na základe čoho mohol 30. apríla 1993 platne uzatvoriť so žalobkyňou 2/ dohodu o vyrovnaní
znížených dedičských podielov, keď takúto dohodu v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam bol vecne legitimovaný (ako povinná osoba) uzatvoriť na jednej
strane iba ten, kto dedením nadobudol určitú nehnuteľnosť v podiele presahujúcom jeho dedičský podiel,
a to len preto, že išlo o nehnuteľnosť v užívaní „socialistickej organizácie“, a na druhej strane ten

(oprávnená osoba), koho dedičský podiel bol takto znížený. Rovnako mal v odôvodnení napadnutého
rozsudku odôvodniť, z čoho následne vyvodil, že sú platné aj neskoršie právne úkony týkajúce sa
prevodu sporného pozemku v podiele 1/7. Rozhodnutie odvolacieho súdu ale takéto vysvetlenie
neobsahuje.11. V priebehu konania dňa 16.1.2017 zomrela i žalobkyňa 2/. Na jej miesto odvolací súd uznesením z
1.3.2018 pripustil vstup dedičov, a to Q.. Q. Ľ., nar. XX.XX.XXXX, O. P. X, O., H.. P. J., K.. XX.X.XXXX,

bytomO.XXA,O.,V..X.Š.,K..XX.X.XXXX,O.Q.XX,K.Q.K.B.včastirozhodovaniaotrováchkonania,
keďževecsamasavovzťahuknejstalaprávoplatnou. Tohoistéhodňaodvolacísúduznesenímpripustil
i úpravu žalobného petitu tak, aby označenie žalovaných nehnuteľností v žalobnom petite zodpovedalo
skutočnému stavu ich zápisu v katastri.

12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/
o určenie spoluvlastníckeho podielu zamietol, prejednal odvolanie na pojednávaniach dňa 20.9.2017,
21.2.2018 a 18.4.2018, zopakoval dokazovanie prečítaním listinných dôkazov založených v spise
(oboznámením obsahu dedičského spisu Dnot 96/99, listom Správy katastra z 8.7.2008, kúpnou
zmluvou medzi J. S. a Q. I. a spoločnosťou I. V., U..W.., dedičskými rozhodnutiami D 2939/74 a D

113/93, písomnými ponukami na uplatnenie predkupného práva č.l. 154-165 spisu, listom podielníckeho
družstva Devín zo 4.4.2011, Dohodou o vyporiadaní dedičských podielov z 30.4.1993 a notárskou
zápisnicou N 102/2004) ako i prečítaním obsahu výpovedí strán sporu a svedkov (Š. U. Q. S.), a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu 1/ nie je dôvodné.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ( § 387 ods. 2 C.s.p.).
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania

správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). Podľa § 387 ods.
2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by
sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj
v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p.,
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch
zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C. s. p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich

vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom
prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti

a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom 1/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadnesa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie
zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.

15. V prvom rade nie je možné sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu 1/, že v danej veci
treba uplatňovať ust. § 486 Obč. zák. Podľa cit. ustanovenia, kto dobromyseľne niečo nadobudol od
nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od
oprávneného dediča. Účelom ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, je ochrana tretej osoby, ktorá
prostredníctvom nepravého dediča nadobudla niečo z dedičstva. Túto ochranu zákon podmieňuje tým,

že dedičstvo nepravého dediča bolo právoplatne potvrdené súdom (súdnym komisárom) a súčasne
ide o dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča
predstavuje jednu z výnimiek zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám.
Rozhodujúcou právnou skutočnosťou, ktorou sa dedičské konanie končí, je z hľadiska ustanovenia §
486 Občianskeho zákonníka potvrdenie dedičstva nepravému dedičovi. V prípade, že dedičstvo nebolo
dedičovi potvrdené, nemožno citované ustanovenie použiť. Inými slovami, ak by zmluva o prevode

nehnuteľnosti bola predávajúcim dedičom s treťou osobou (kupujúcim) uzavretá skôr, než bolo dedičstvo
predávajúceho dediča k prevádzanej nehnuteľnosti potvrdené, bola by táto zmluva absolútne neplatná.
Právo na legalizáciu nadobudnutia vlastníckeho práva má však len dobromyseľný nadobúdateľ, t.
j. nadobúdateľ, ktorý nevedel ani nemohol vedieť, že dedičstvo bolo potvrdené niekomu, komu
potvrdené byť nemalo. Podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva je v tomto prípade skutočnosť,

že nadobúdateľ konal v dobrej viere, že nadobúda veci od vlastníka, hoci neskôr sa preukáže opak.
Skutočnosť, že vec alebo iná majetková hodnota bola nadobudnutá od nepravého dediča v dobrej viere,
v konaní pred súdom preukazuje nadobúdateľ. Ak tretie osoby, ktoré niečo nadobudli od nepravého
dediča, boli v dobrej viere, že ide o skutočného dediča, sú chránené tak, ako keby to nadobudli
od pravého (oprávneného) dediča. Dochádza tu teda k vylúčeniu nároku oprávneného dediča voči

tretej osobe. Je však zachovaný jeho nárok voči nepravému dedičovi s tým, že môže byť uspokojený
len vo forme peňažnej náhrady. V danej veci však J. S. (pôvodného vedľajšieho účastníka) nebolo
možné považovať za nepravého dediča. Nepravým dedičom je ten, komu bolo potvrdené dedičstvo po
poručiteľovi, hoci nebol jeho dedičom. V danej veci však J. S. bol skutočným dedičom po svojom otcovi
- poručiteľovi Š.I. S.R., G.. XX.XX.XXXX a toto dedičstvo mu bolo i potvrdené. Podstatné však je, že

poručiteľ Š. S. G.. XX.XX.XXXX nebol podielovým spoluvlastníkom žalovaných nehnuteľností. Týmto bol
v čase smrti jeho menovec Š. S., K.. XX.X.XXXX, G.. X.XX.XXXX (ktorého dedičmi boli žalovaní 1/, 2/).
Vedľajšiemu účastníkovi teda nebolo potvrdené dedičstvo po Š. S.Č., K.. XX.X.XXXX, G.. X.XX.XXXX a
tento nebol ani účastníkom dedičského konania po ňom. O prípad podľa § 486 Občianskeho zákonníka
by sa v danej veci mohlo jednať iba v prípade, ak by vedľajšiemu účastníkovi (Ladislavovi Kralovičovi)

bolo potvrdené dedičstvo po Š. S., K.. XX. X.XXXX, G.. X.XX.XXXX, čo sa však nestalo. J. S. bol teda po
svojom otcovi Š. S.R. G.. XX.XX.XXXX pravým dedičom. Podstata spočíva v tom, že otec vedľajšieho
účastníka nebol v čase smrti spoluvlastníkom žalovaných nehnuteľností. Nakoľko z uvedených dôvodov
v danej veci neprichádza ochrana žalobcu 1/ podľa ust. § 486 Občianskeho zákonníka, bolo v danej
veci ďalej nadbytočné skúmať jeho dobromyseľnosť z pohľadu aplikácie tohto ustanovenia, nakoľko cit.

ustanovenie nebolo možné pre posudzovaný prípad použiť.
16. V danej veci tak vyvstala spornou iba skutočnosť, či žalovaný spoluvlastnícky podiel vydržal/
nevydržal vedľajší účastník (J. S., ktorému bolo potvrdené dedičstvo, v ktorom boli prejednané aj
žalované nehnuteľnosti, hoci ich vlastníkom v čase smrti nebol jeho poručiteľ) a teda ho mohol
následne platne previesť na žalobcu 1/, ako i posúdenie skutočnosti (pre prípad, že by J. S. predmetné

nehnuteľnosti nevydržal do svojho vlastníctva), či žalobca 1/ resp. jeho právny predchodca konal pri ich
nadobúdaní dobromyseľne a teda, či v danej veci boli naplnené dôvody na prelomenie zásady „nemo
plus iuris“ zásadou dobrej viery žalobcu 1/ pri nadobúdaní týchto nehnuteľností.

17. Z obsahu spisu v danej veci vyplynulo (a nebolo medzi stranami sporné), že na základe uznesenia

súdu DI 836/39 - 14 bolo vložené vlastnícke právo S. V. Č.. XXXX/XX o výmere 11 829 m2 v
prospech Š. S., I. S., X. S., Š. S., E. S., B. S. U. Q.. U. S., každý v podiele 1/7-iny (PK vložka
1750, katastrálne územie P. K. B., zápis vykonaný dňa 8.6.1943 č. 4171). Je zrejmé, že ani jeden z
týchto spoluvlastníkov nebol okrem mena a priezviska identifikovaný žiadnym iným osobným údajom.
Z uvedeného dôvodu bol vyššie uvedený pozemok (v 1/7 ine spoluvlastníckeho podielu) predmetom

dedičstva po dvoch rôznych osobách menom Š. S.. B. V. Š. S., K.. XX.X.XXXX, zomr. 8.11.1974 išlo o
dedičské rozhodnutie D 2939/74 z 21.1.1975 v zmysle ktorého, vlastníctvo k tomuto spoluvlastníckemu
podielu nadobudol J. S. (pôvodný vedľajší účastník). V prípade Š. S.H., K.. XX.X.XXXX, G.. X.XX.XXXX
išlo o dedičské rozhodnutie D 113/93 z 30.4.1993, na základe ktorého vlastníctvo k vyššie uvedenémuspoluvlastníckemupodielunadobudliY.S.U.H.V.(žalovaní1/,2/),každýv1-ici.Nazákladededičského
rozhodnutia D 2939/74 vykonala správa katastra pod položkou výkazu zmien č. 48/75 zápis vlastníctva
do katastra nehnuteľností v prospech J. S. (vedľajší účastník) - J. Č.. XXX, katastrálne územie Devínska

Nová Ves. Na základe dedičského rozhodnutia D 113/93 doručeného správe katastra dňa 18.4.1994,
vykonala správa katastra pod položkou výkazu zmien č. 97-98/94 zápis vlastníctva v prospech žalovanej
1/a žalovaného 2/ - J. Č.. XXXX, katastrálne územie P. K. B.. Dňa 15.5.1996 obdržala správa katastra
dedičské rozhodnutie D 275/95 po Š. S., G.. X.X.XXXX. Predmetom dedičstva bol okrem iného i
pozemok V.. Č.. XXXX/XX v spoluvlastníckom podiele 1/7 vedený v PK vložke 1750. Zápis vlastníctva

bol vykonaný pod položkou výkazu zmien č. 168/96 do nového J. Č.. XXXX, do ktorého bol v zmysle LV
č. 836 ako spoluvlastník zapísaný i J. S. (vedľajší účastník). Po vykonaní zápisu vlastníctva v prospech
J. S., správa katastra pôvodný J. Č.. XXX zrušila. Pri zápise vlastníctva do J. Č.. XXXX však správa
katastra pod položkou výkazu zmien č. 168/96 zrušila súčasne i J. Č.. XXXX, avšak spoluvlastníkov
žalovanú 1/a žalovaného 2/ z J. Č.. XXXX do nového J. Č.. XXXX ako spoluvlastníkov nezapísala.
Dňa 15.1.2008 bol správe katastra doručený návrh na vklad vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu

podielu pozemku V.. Č.. XXXX/XX (pôvodný pozemok V.. Č.. XXXX/XX) predávajúcich J. S. (vedľajší
účastník) a Q. I. (pôvodná žalobkyňa 2/) v prospech firmy I. V., U..W.. na základe kúpnej zmluvy zo dňa
11.1.2008. Rozhodnutím zo dňa 21.1.2008 správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva v prospech
tejto spoločnosti.
Správa katastra vo svojom oznámení zo dňa 8.7.2008 uviedla, že šetrením zistila, že J. Č.. XXXX,

katastrálne územie P. K. B. bol založený zápisom uznesenia Obvodného súdu Bratislava 4 D 113/93,
Dnot 10/93 v dedičskej veci po poručiteľovi Š.I. S., K.. XX.X.XXXX , G.. X.XX.XXXX, kde predmetom
dedenia bol o.i. aj pozemkovoknižný pozemok V.. Č.. XXXX/XX roľa o výmere 1ha 1829 m2, evidovaný v
PKvložkeč.1750namenoporučiteľaoveľkostispoluvlastníckehopodielu1/7.Zápisomvyššieuvedenej
listiny vlastnícke právo k citovanej nehnuteľnosti nadobudli žalovaná 1/ o veľkosti spoluvlastníckeho

podielu 1/14 a žalovaný 2/ o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/14 a vlastnícke právo bolo zapísané
na J. Č.. XXXX (zapísané položkou výkazu zmien 97 - 98/94). Následne bola na zápis do katastra
nehnuteľnosti predložená žiadosť pôvodnej žalobkyne 2/ o založenie listu vlastníctva respektíve zápis
vlastníckeho práva o.i. aj k pozemku V.. Č.. XXXX/XX o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/7 v
prospechvlastníkaLadislavaKraloviča(vedľajšiehoúčastníka)vzmyslepredloženejlistiny-rozhodnutia

štátneho notárstva Bratislava - mesto D 2939/74 v dedičskej veci po nebohom Š.I. S., G.. XX.XX.XXXX.
Jej prílohou bol aj výpis z PK vložky č. 1750 a identifikácia parciel. Uvedená žiadosť bola správou
katastra prijatá do registra „ záznam do katastra nehnuteľností “ pod č. konania Z-6783/96. Správa
katastra v zmysle vyššie uvedených listín vykonala zápis vlastníckeho práva k pozemkovoknižnému
pozemku V.. Č.. XXXX/XX orná pôda o výmere 11 829 m2 na nový J. Č.. XXXX prospech vlastníka

J. S. (vedľajší účastník) o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/7, pričom vykonala výmaz vlastníckeho
práva evidovaného k tej istej nehnuteľnosti na J. Č.. XXXX (zapísané položkou výkazu zmien 267/97).
Následne bol na zápis do katastra nehnuteľností predložený geometrický plán č. 21/2005 vyhotovený
V., W..Y..R.. dňa 30.5.2005 na obnovu hraníc o.i. aj pôvodného pozemku č. 3186/20 (K. V..Č.. XXXX/
XX), z ktorého je zrejmé, že pozemkovoknižný pozemok V.. Č.. XXXX/XX R. výmere 11 829 m2 sa

obnovil ako pozemok C-KN parc. č. 2810/63 o výmere 11 829 m2 (zapísané položkou výkazu zmien
594/07). Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo prekryté ďalším právnym úkonom, a to zápisom
kúpnej zmluvy č. 2810 - 63 - 6 povolenej pod č. konania V-907/08 uzatvorenej medzi predávajúcimi
J. S. U. Q. I. U. S. I. V., U..W.., ktorej prílohou bola notárska zápisnica N 102/2004, Nz 72620/2004 -
osvedčenie podľa zákona č. 293/1992 Zb. o vyrovnaní dedičských podielov a predmetom prevodu bol

pozemok C-KN parc. č. 2810/63 orná pôda o výmere 11 829 m2 evidovaný v prospech predávajúcich
o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/7. Zápisom vyššie uvedenej istiny vlastnícke právo k citovanej
nehnuteľnosti nadobudol I. V., U..W.. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/7 a vlastnícke právo bolo
zapísané na J. Č.. XXXX (zapísané položkou výkazu zmien 143/08). V súčasnosti vlastnícke právo k
uvedenej nehnuteľnosti je evidované na J. Č.. XXXX v prospech vlastníka I. V., U..W.. v celosti.

Z obsahu pripojeného dedičského spisu D 2939/74 odvolací súd zistil, že v zápisnici o predbežnom
vyšetrení zo dňa 22.12.1974 je v bode 6 (či je tu dedičstvo, a aké) uvedené - nehnuteľnosti 1 rodinný
dom, dvor, V.. Č.. XXXX /., vl. 2043, v katastrálnom území P. K. B. a pôda v užívaní JRD v katastrálnom
území P. K. B.. Pozemok, ktorý je predmetom tohto sporu v predmetnej zápisnici bližšie špecifikovaný
nebol. Označenie uvedenej nehnuteľnosti (V..Č.. XXXX/XX) sa nachádza až na č.l. 11 dedičského spisu,

kde sú vymedzené aj iné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dedenia. Zároveň sa však na č.l. 12 tohto
dedičského spisu nachádza i poznámka notára v znení: „ Nakoľko Š. S. sa v menoslove nachádza asi
5 krát a to ml. mal., z Dubravy, nedá sa zistiť totožnosť, či skutočne o poručiteľa ide. Preto, nech si
radšej stránky prinesú doklady, aby to nebola nehnuteľnosť, ktorá patrí inému Š. S.“. Písomná výzvas rovnakým znením spolu s termínom dedičského konania na deň 21.1.1975 bola doručená J. S. dňa
9.1.1975, pôvodnej žalobkyne 2/ dňa 10.1.1975 a Q. S. dňa 10.1.1975, ako do úvahy prichádzajúcim
dedičom. Zároveň z predmetného dedičského psiu je zrejmé, že pri pozemku V.. Č.. XXXX/XX (rola

Bližne Jamairske o výmere 1ha 18 á 29m2) sú (okrem poručiteľa Š. S.) ako ďalší spoluvlastníci uvedení:
Š. S. (1/7), I. S. (1/7), X. S. (1/7), E. S. (1/7), B. S. (1/7) a mal. U. S. (1/7).

18. Najskôr odvolací súd pristúpil k preskúmaniu vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie ohľadne
možného vydržania predmetného pozemku (spoluvlastníckeho podielu) vedľajším účastníkom (J. S.). V

tomto smere je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že k vydržaniu spoluvlastníckeho podielu
vo veľkosti 1/7 LU. S. nedošlo.
Odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.) v pôvodnom znení vydržanie
neupravoval. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že po 1.4.1964 nebolo možné vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964,
t.j. za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. Ak k nadobudnutiu vlastníckeho práva

vydržaním došlo najneskoršie 31.3.1964, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. mohla byť
táto skutočnosť len deklarovaná. Účinky zloženej právnej skutočnosti (skutkovej podstaty vydržania)
nastúpili automaticky v dobe ich prípustnosti. Až novela Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb.
účinná od 1.4.1983, vrátila inštitút vydržania opäť do Občianskeho zákonníka, ale možnosť vydržania
obmedzila z možných subjektov len na občanov (fyzické osoby) a nepriznala toto právo organizáciám

(právnickým osobám). Tiež výrazne zúžila okruh (hnuteľných a nehnuteľných) vecí, ku ktorým bolo
možné vydržať vlastnícke právo. Treba podotknúť, že ani nasledujúca novela č. 509/1991 Zb. účinná od
1.1.1992, ktorá sa vrátila k obvyklému poňatiu vydržania, na tomto obmedzení subjektov nadobúdania
a spôsobilých predmetov za dobu od 1.4.1964 do 31.12. 1991 v prechodných ustanoveniach viac
nezmenila (porovnaj § 872 ods. 6 OZ v znení po novele č. 509/1991 Zb.), pretože sa odvolával len na

doterajšie predpisy. Vydržanie bolo po 1.4.1983 upravené takto: nadobudnutie v prospech právnických
osôb Občiansky zákonník vôbec neumožňoval, nadobudnutie v prospech fyzických osôb sa vylučovalo
vo vzťahu k veciam v súkromnom vlastníctve vrátane pozemkov, k veciam z majetku v socialistickom
vlastníctve alebo k veciam, ku ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných
predpisov. Na základe zákona č. 131/1982 Zb. platilo, že nepretržitou 10 ročnou držbou pozemku

vydržala fyzická osoba vlastnícke právo k pozemku, alebo jeho časti pre štát a sama nadobudla právo
na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku (pozri § 135a OZ v znení platnom do vydania
zákona č. 509/1991 Zb.). Súčasná úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od
1.1.1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním, zrušila nedôstojné obmedzenie jeho použitia, najmä
obmedzenie predmetov spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a vylúčenie vydržania právnickou

osobou. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba započítať aj držbu vykonanú
pred 1.1.1992. Pritom však účinky právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu, mohli nastať najskôr
1.1.1992. Vlastnícke právo k pozemku vydržaním potom nadobudne osoba, ktorá kedykoľvek po 1.
1. 1992 (vrátane) splní podmienky ustanovené § 134 Občianskeho zákonníka; zo znenia zákona totiž
nemožno vyvodiť, že by sa nemohlo prihliadať na dobu, počas ktorej mal oprávnený držiteľ pozemok

v držbe pred 1.1.1992. Vlastníkom nehnuteľností sa počínajúc 1.1. 1992 stane osoba, ktorá má
nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným
držiteľom pred 1.1.1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto
dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/80/2001).
Z ustálenej súdnej praxe ďalej vyplýva, že základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby,

ktorá musí mať charakter držania veci so zámerom mať ju pre seba. Za oprávnenú držbu sa považuje
nakladanie s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti (t.j. aj okolnosti
nadobudnutia držby) dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Oprávnenosť držby musí
byť teda daná nielen pri vzniku oprávnenej držby, ale v celom jej priebehu. Oprávnená držba sa nemusí
opierať o platný nadobúdací titul, ale sa môže opierať aj o domnelý právny dôvod. O taký prípad ide, keď

je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je, hoci v skutočnosti tak tomu nie
je. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce
sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Domnienka držiteľa,
že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť,
na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol. Dobrá viera držiteľa sa

musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva,
ktoré je predmetom držby. Dobrá viera držiteľa sa posudzuje objektívne, t.j. so zreteľom na konkrétne
okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len zposúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva

(rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/1253/1999). Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve,
nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti,
z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého
vydržanie ide. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri
bežnej opatrnosti vyhnúť. Pri posúdení otázky, či v danom prípade boli splnené podmienky oprávnenej

držby vedúce k vydržaniu, nemožno vychádzať len zo skutočnosti, že stav, ktorý vznikol v dôsledku
uchopenia držby, nebol v súlade s údajmi uvedenými v pozemkovej knihe, prípadne inej verejnej knihe,
o ktorých sa držiteľ nepresvedčil. Je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba
uchopená.

19. Pre danú vec uvedené znamená, že dobrú vieru J. S. bolo potrebné skúmať predovšetkým k

okamihu (k okolnostiam), za ktorých sa tento chopil držby predmetného pozemku. Bolo potom potrebné
skúmať, či Ladislav Kralovič sa mohol stať oprávneným držiteľom s ohľadom na všetky okolnosti, za
ktorých sa chopil pozemku (a teda či nemohol mať pochybnosti o existencii svojho práva), pričom
nebolo možné vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa (teda nepostačovalo jeho
subjektívne presvedčenie o svojom práve). Ak bola nehnuteľnosť zahrnutá do dedičstva na základe

vyhlásenia dediča, ktoré nebolo ničím podložené, nemôže byť dedičské rozhodnutie titulom držby, ktorá
by mu umožnila jej vydržanie. Všetci účastníci dedičského konania museli totiž vedieť, že rozhodnutie
štátneho notárstva je v tomto ohľade postavené len na ich nepodloženom tvrdení - prihlásení pozemku
do dedičstva (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/3368/2007).
Ako už bolo uvedené, dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti

veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo (K tomu
srov.rozsudek Nejvyššího soudu z 27. 2. 2002, sp.rozsudok Najvyššieho súdu z 27. 2. 2002, sp. zn.
22 Cdo 1398/2000, uveřejněný v Souboru rozhodnutí pod C 1067. zn. 22 Cdo 1398/2000). Z odbornej
literatúry aj judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že o dobrej viere možno hovoriť tam, kde držiteľ
drží vec v omyle, že mu vec patrí, a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Pokud omyl přesahuje rámec

běžného,obvyklého,posuzovánívěci,neníomluvitelný.Akomylpresahujerámecbežného,??obvyklého
omylu, nie je ospravedlniteľný. Držitel, který drží věc na základě takového omylu, může být sice v dobré
víře, avšak nikoliv se zřetelem ke všem okolnostem, a proto nemůže být držitelem oprávněným . Držiteľ,
ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, ale nie so zreteľom na všetky
okolnosti, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Obsah rozhodnutí Státního notářství v P. z 10.

3. 1980, sp.
Obsah listín založených v dedičskom spise D 2939/74 nesvedčia o dobrej viere J. S. so zreteľom
na všetky okolnosti. Pokud se v tomto rozhodnutí uvádí, že louka v kat. území P. o výměře 2749
m2, kterou převezme žalobce, není uvedena v evidenci nemovitostí u Střediska geodézie v P. zřejmě
omylem, pak toto vysvětlení se podle obsahu dědického spisu neopírá o žádné relevantní zjištění u

střediska geodézie. Ak J. S., ako i žalobkyni 2/ a ich matke (ako dedičom po Š. S., G.. X.XX.XXXX),
bola notárom prejednávajúcim dedičstvo zaslaná výzva, z ktorej je zrejmé, že vhľadom na to, že „. S.
sa v menoslove nachádza asi 5 krát a to ml. mal., z Dubravy“ a preto sa „nedá zistiť totožnosť, či
skutočne o poručiteľa ide“, a preto boli súčasne vyzvaní na doloženie ďalších „dokladov, aby to nebola
nehnuteľnosť, ktorá patrí inému Š. S.“, nemohol byť J. S. objektívne v presvedčení, že predmetný

spoluvlastnícky podiel skutočne patrí jeho poručiteľovi (nemohol v dedičskom konaní nadobudnúť
jednoznačné presvedčenie, že jeho otec bol ich skutočným spoluvlastníkom). Ladislav Kralovič tak
nemohol byť v dobrej viere o tom, že skutočne „dedí“ pozemok, ktorý mal spoluvlastnícky patriť
jeho poručiteľovi, so zreteľom na všetky okolnosti, a to navyše za stavu, že žiadne ďalšie doklady o
vlastníckom práve poručiteľa k predmetným pozemku v dedičskom konaní na výzvu notára nedoložil.

Samotná skutočnosť, že napriek uvedenému, notár vydal dedičské osvedčenie, ktorým potvrdil J. S.
dedičstvo aj ohľadne týchto pozemkov, bez ďalšieho jeho dobrú vieru nezakladá. Túto nemôže zakladať
preto, lebo táto bola spochybnená práve nedostatočným preukázaním vlastníckeho práva poručiteľa
k predmetnému pozemku, čo mu muselo byť zrejmé, ako i to, že tieto pochybnosti neboli odstránené
doložením ďalších dokladov. Ak potom bez akejkoľvek opory v operátoch evidencie nehnuteľností,

či iných podkladov bol predmetný pozemok zahrnutý do dedičstva, nemohlo byť právnym titulom
zakladajúcim dobrú vieru J. S. dedičské rozhodnutie, na základe ktorého bol zapísaný ako spoluvlastník
predmetného pozemku. Všichni účastnící dědického řízení museli totiž vědět, že rozhodnutí státního
notářství je v tomto ohledu postaveno pouze na jejich nepodloženém tvrzení přihlášení pozemku dodědictví. Všetci účastníci dedičského konania (J. S., Q. I., Q. S.) museli totiž vedieť, že rozhodnutie
štátneho notárstva je v tomto ohľade postavené iba na nepodložených tvrdeniach prihlásenia pozemku
do dedičstva. Toto rozhodnutí tudíž nemohlo být pro takového účastníka dědického řízení, který se stal

dědicempředmětnéhopozemku,titulemoprávněnédržby.Totorozhodnutietedanemohlobyťpretakého
účastníka dedičského konania, ktorý sa stal dedičom predmetného pozemku (J. S.), titulom oprávnenej
držby. Proto se držba předmětného pozemku žalobcem nemohla stát oprávněnou a vést k vydržení.
Preto sa držba predmetného spoluvlastnického podielu k pozemku J. S. nemohla stať oprávnenou a
viesť k vydržaniu.

Navyše, z obsahu listín založených v dedičskom konaní, muselo byť Ladislavovi Kralovičovi zrejmé
i to, že zvyšné spoluvlastnícke podiely na predmetnom pozemku nevlastnili jeho príbuzní, ale osoby,
ktoré vôbec nepoznal, hoci všetky tieto osoby nadobudli spoluvlastnícke právo na základe jedného a
rovnakéhoprávnehotitulu,ktorýmbolodedenieč.d.4171/1943,hocimumuselobyťzrejmé,žejehootec
spolu s týmito osobami nikdy nededil (nebol v príbuzenskom vzťahu). Ak teda otec J. S. nezdedil tento
pozemok spolu s týmito osobami (zvyšnými podielovými spoluvlastníkmi) a ani ich nepoznal, muselo byť

J. S. zrejmé, že jeho otec spoluvlastníkom tohto pozemku nikdy nebol. Vyššie uvedené skutočnosti si
mohol J. S. v dedičskom konaní vedenom po jeho otcovi kedykoľvek overiť (keďže zoznam zvyšných
podielových spoluvlastníkov ako i titul nadobudnutia ich spoluvlastníckych podielov - č.d. 4171/1943) je
v dedičskom spise po jeho otcovi uvedený. Nemožno preto tvrdiť, že J. S. bol pri dedení pozemku po
svojom otcovi dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti, keďže mohol objektívne (pri zachovaní

náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, od každého subjektu práva
vyžadovať) zistiť, že jeho otec nie je podielovým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti a teda, že možno
mať pochybnosti o existencii jeho práva zdediť predmetný spoluvlastnícky podiel.Jestliže žalobce po
vydání tohoto rozhodnutí byl přesvědčen, že je vlastníkem předmětného pozemku, nejde Ak bol potom
J. S. po vydaní dedičského rozhodnutia v omyle, že je po svojom otcovi vlastníkom spoluvlastníckeho

podielu k predmetnému pozemku, nešlo u neho o omyl ospravedlniteľný a z objektívnych hľadísk ho
nemožno považovať za oprávneného držiteľa. Odvolací súd tak v zhode so súdom prvej inštancie dospel
k záveru, že J. S. vlastnícke právo k spoluvlastnickému podielu k tomuto pozemku nevydržal a preto
ho ani nemohol platne (v zmysle zásady „nemo plus iuris“) ďalej prevádzať (či už uzatvárať dohodu so
žalobkyňou 2/ o vyrovnaní dedičských podielov resp. Zmluvu o prevode spoluvlastnického podielu na

spoločnosť I. V., U..W..). Napokon z rovnakých dôvodov nemohla byť pri uzatváraní Dohody o vyrovnaní
dedičských podielov dobromyseľná ani žalobkyňa 2/, keďže táto bola rovnako účastníčkou predmetného
dedičského konania, ktorej bola rovnako zaslaná výzva notára na doloženie dokumentov preukazujúcich
vlastnícke právo poručiteľa k tomuto pozemku.
Odvolací súd ďalej poukazuje i na to, že podstatou dedenia je vstup dediča do právneho postavenia

svojho predchodcu, pričom dedičské aktíva tvoria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili
v okamihu smrti poručiteľovi, jeho smrťou nezanikli a prechádzajú na dedičov (napr. Cirák, J. a kol.:
Dedičsképrávo.Šamorín:Heuréka,2009.s.56,58).Deklaratórneosvedčenieodedičstvenemôžepreto
založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol v čase smrti ich právny predchodca,
teda poručiteľ (uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 309/2016-10 zo dňa 17. mája 2016).

19. Vyššie uvedené závery ohľadom skúmania dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti je potom
možné vzťahovať i na odvolaciu argumentáciu žalobcu 1/, ktorý o sebe tvrdí, že ak vlastnícke právo
k predmetnému pozemku nevydržal J. S., tento (žalobca 1/) sa stal jeho spoluvlastníkom na základe
dobrej viery, že vec kúpnou zmluvou nadobudol od skutočného vlastníka (a teda že zásada „nemo plus

iuris“ môže byť v danom prípade prelomená zásadou dobrej viery pri nadobúdaní pozemku žalobcom
1/ od J. S. a žalobkyne2/) s odkazom na závery nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015.
Odvolacia argumentácia žalobcu 1/ v tomto smere potom súvisí s problematikou uplatnenia zásady
nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť
na iného právo, ktoré sám nemá. Najvyšší súd zaujal k tejto otázke v rozsudku z 26.1.2017 sp. zn.

3 Cdo 223/2016 toto stanovisko: „K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva
dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal
v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v
zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí
nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“
preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takomprípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale
nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu
nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej

na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“.
Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva
a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný
právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie
je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými

slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad
zápisom v katastri. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti
od toho, kto nie je ( nebol ) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza
napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej
kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata
možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len

ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého
dediča podľa § 486 Občianskeho zákonníka ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu
predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť
zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium

transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska
predvídateľnostirozhodovaniasúdnejmocijepretopotrebnéodmietnuťmožnosťnadobudnúťvlastnícke
právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré
Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Š., P., O., E., W., I. a
kol., Nakladatelství D.. Z.. O., 2015, str. 2087).

V poslednom období však došlo k čiastočnej zmene judikatúry týkajúcej sa zásady nemo plus iuris
ad alium transferre potest ipse habet. V tomto ohľade treba poukázať na nález Ústavného súdu SR
zo 16.3.2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015. Právna veta tohto nálezu znie takto: „Z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.

Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidva ústavné princípy - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ
však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej

spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník
než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
( katastrálnom ) konaní.“ Rovnaký právny názor zaujal aj Ústavní soud ČR, ktorý v náleze z 28.1.2016

sp. zn. III. ÚS 247/14 okrem iného uviedol: „Ústavní soud zastává ve své nálezové judikatuře konstantní
názor, že je třeba při posouzení nabytí vlastnictví k nemovitostem zapsaným v katastru nemovitostí od
nevlastníka, důsledně zvažovat a hodnotit existenci dobré víry nového nabyvatele. Absencí posouzení
dobré víry nabyvatele nemovitostí tak došlo k upřednostnění principu, že nikdo nemůže na jiného
převést více práv než sám má před principem právní jistoty, ochrany dobré víry a důvěry v akty státu.“

Možno teda urobiť záver, že trendom najnovšej judikatúry je, že v konkrétnom prípade na základe
konkrétnych skutkových okolností je možné uprednostniť princíp dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Inými slovami, súčasná
judikatúra zastáva stanovisko, že v konkrétnom prípade na základe zváženia všetkých okolností prípadu
je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj len na základe princípu ochrany dobrej viery.

20. Na to, aby však odvolací súd v danej veci aplikoval vyššie uvedené závery, bolo potrebné, aby
žalobca 1/ nadobudol žalovaný spoluvlastnícky podiel na pozemku od Ladislava S. U. Q. I. v dobrej
viere, že ho kupuje od skutočných vlastníkov (a teda i v dôvere v akt štátu - zápis ich vlastníckeho práva
na príslušnom LV, keďže nemožno od neho požadovať vedomosť o tom, ako vec opustila vlastníkovu

sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom konaní),
ako i to, že žalovaní 1/,2/ boli podielovými spoluvlastníkmi nedbalými. Ako už bolo uvedené, vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. V tomto smere bol potom odvolací
súd v zhode so žalovanými, že nielenže žalobca 1/ nemohol byť pri nadobúdaní spoluvlastníckehopodielu od J. S. U. Q. I. na základe kúpnej zmluvy dobromyseľný, ale i v tom, že žalovaných 1/,
2/ nebolo možné považovať za nedbalých spoluvlastníkov. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť žalobcu 1/
resp. jeho právneho predchodcu pri nadobúdaní žalovaného spoluvlastníckeho podielu, vykonaným

dokazovaním (i v konaní pred odvolacím súdom) bolo preukázané, že žalobca 1/ musel mať dôvodnú
pochybnosť o vlastníckom práve J. S. U. Q. I. resp. musel mať vedomosť i o tom, že podielovou
spoluvlastníčkou tohto istého spoluvlastníckeho podielu je i žalovaná 1/. Uvedené vyplýva predovšetkým
z toho, že pri uplatňovaní si nárokov z predkupného práva zvyšnými podielovými spoluvlastníkmi, výzvy
na uplatnenie si predkupného práva formuloval a vyhotovil samotný pracovník žalobcu 1/ (resp. jeho

právneho predchodcu), pričom sám za ich adresátku označil i žalovanú 1/ (viď č.l. 154 až 165 spisu).
Uvedené potvrdili vo svojej výpovedi i svedkovia Š. S. U. Q. S.. Š. S. vo svojej výpovedi uviedol, že
pracovníkovi žalobcu 1/, ktorý robil zmluvy na výkup spoluvlastníckych podielov povedal, že vo výzve
na uplatnenie si predkupného práva je nesprávne uvedená osoba J. S., nakoľko tam má byť Š.I. S..
Pracovník žalobcu 1/ mu mal povedať, že sa to bude musieť opraviť na všetkých dokumentoch. Svedok
Q. S. vo svojej výpovedi k ponuke na uplatnenie si predkupného práva uviedol, že listinu (výzvu na

uplatnenie si predkupného práva) formulovala samotná spoločnosť I. V., on ju iba podpísal. Je potrebné
zdôrazniť, že všetky tieto ponuky na uplatnenie si predkupného práva (vyhotovené pracovníkom žalobcu
1/) mali ako adresáta uvedenú žalovanú 1/. Žalobca 1/ resp. jeho právny predchodca tak musel z
niečoho vychádzať, keď pri písomnom vyhotovení týchto ponúk uviedol ako adresáta práve žalovanú
1/. Uvedenému potom korešponduje i to, že z obsahu týchto výziev (viď prvý odsek) a z textu samotnej

kúpnej zmluvy z 11.1.2008 (čl. II bod1) je zrejmé, že sú obsahovo totožné (spôsob ich formulácie) a teda
je zrejmé, že ich vyhotovovala tá istá osoba. Zvyšní podieloví spoluvlastníci (ako i samotný žalobca 1/,
ktorý výzvy vyhotovil) tak museli mať vedomosť, že podielovou spoluvlastníčkou žalovaného pozemku
je i žalovaná 1/. Táto (žalovaná 1/) si síce predkupné právo na podklade týchto ponúk neuplatnila,
avšak v samotnej výzve opravila meno poručiteľa (z J. S. na Š. S.) ako i dátum jeho narodenia (z

12.5.1931 na 22.7.1912). Napokon v konaní nebolo sporné, že predmetný pozemok bol v užívaní JRD
Devín - uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil tak J. S. ako i žalovaná 1/ (čo muselo byť
zrejmé i žalobcovi 1/ pri skupovaní tohto pozemku), a teda ktokoľvek (i žalobca 1/) sa mohol tohto
družstva (JRD Devín resp. Družstva podielnikov DEVÍN) dopytovať, s kým má uzavretú nájomnú zmluvu
resp. koho on považuje za spoluvlastníkov predmetného pozemku. Z listu JRD Devín (č.l. 488) je

totiž zrejmé, že podľa jeho evidencie už od apríla 1992 boli do zoznamu oprávnených osôb zapísaní
i žalovaní 1/,2/ z dôvodu vlastníctva pozemku v podiele 1/7 po Š. S. zomrelom 9.11.1985 po ktorom
prebiehalo náhradné dedičské konanie z 24.1.1992. Dňa 29.9.1993 bolo družstvo dodané i dedičské
rozhodnutie Obvodného súdu Bratislava IV po Š.E. S., zomrelom 9.11.1985, kde vlastníkmi tejto parcely
sa stali i žalovaní 1/, 2/, každý v podiele 1/14. Samotné družstvo po celú dobu užívania uvedeného

pozemku považovala za jeho vlastníka spomínané osoby. Je potom zrejmé, že pri bežnej opatrnosti,
ktorú bolo možné od neho požadovať, si mohol žalobca 1/ osoby vlastníkov preveriť aj dopytom na
Družstvo podielnikov DEVÍN. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalovaných,
že ťažko možno za odbornú starostlivosť považovať zámerné prehliadanie faktu žalobcom 1/, že všetci
spoluvlastníci pozemku vyzvali na uplatnenie predkupného práva žalovaných 1/,2/, a nie žalobkyňu

2/ a vedľajšieho účastníka, navyše za stavu, keď bol žalobca 1/ zvyšnými podielovými spoluvlastníkmi
upozornený na chyby vo výzvach (pokiaľ ide o meno a dátum narodenia poručiteľa Š.I. S.). Žalobca
1/ výzvy na uplatnenie si predkupného práva zvyšných podielových spoluvlastníkov formuloval sám,
týmito podielovými spoluvlastníkmi bol upozornený na chyby vo výzvach a teda vedel o tom, že títo
zvyšní spoluvlastníci pozemku považujú za vlastníka sporného podielu žalovaných 1/,2/. S poukazom

na uvedené, sa žalobca 1/ mohol osobne informovať od zvyšných podielových spoluvlastníkov (keďže
s nimi rokoval o predaji spoluvlastníckych podielov), kto je podielovým spoluvlastníkom po Š. S..
Uvedené potom vylučuje jeho dobromyseľnosť pri nadobúdaní žalovaného spoluvlastníckeho podielu
od J. S. U. Q. I., pretože jeho dobrá viera tu nebola daná so zreteľom na všetky okolnosti veci.
Nemožno preto tvrdiť, že žalobca 1/ bol pri nadobúdaní žalovaného spoluvlastníckeho podielu od J.

S. U. Q. I. dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti, keďže mohol objektívne (pri zachovaní
náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, od každého subjektu práva
vyžadovať) zistiť, že spoluvlastníkmi tohto podielu sú žalovaní 1/, 2. Napokon nebol naplnený ani
druhý z predpokladov pre uplatnenie záverov nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorým je nedbalosť
žalovaných 1/, 2/. V tomto smere odvolací súd uvádza, že žalovaných 1/, 2/ nebolo možné považovať za

nedbalých spoluvlastníkov, kdeže títo pri zápise svojho spoluvlastnického práva na základe dedičského
rodhodnutia D 113/93, Dnot 10/93 po Š. S. G.. X.XX.XXXX do katastra nehnuteľností nijako nepochybili,
ale pochybila práve príslušná správa katastra (ako štátny orgán), tým, že „….pri zápise vlastníctva do J.
Č.. XXXX pod položkou výkazu zmien č. 168/96 zrušila súčasne i J. Č.. XXXX, avšak spoluvlastníkov -žalovaných 1/,2/ už do nového J. Č.. XXXX ako spoluvlastníkov nezapísala. V prípade vykonania zápisu
právoplatných dedičských rozhodnutí, ktoré majú účinky právoplatného súdneho rozhodnutia, by bol v
katastri nehnuteľnosti evidovaný duplicitný zápis vlastníctva k tej istej nehnuteľnosti rôznymi osobami,

čo mala správa katastra riešiť vyznačením obmedzujúcej poznámky na J. Č.. XXXX U. J. Č.. XXXX (a nie
J. Č.. XXXX zrušiť), ktorá by obmedzila právo všetkých zapísaných vlastníkov (dedičov) ďalej nakladať
s dotknutou nehnuteľnosťou. Týmto pochybením správy katastra nastal stav, že žalovaní 1/, 2/ prestali
byť evidovaní v príslušnom katastrálnom operáte ako spoluvlastníci dotknutého pozemku…“. Uvedené
pochybenie správy katastra skonštatovala aj Okresná prokuratúra Bratislava IV v liste zo dňa 16.1.2009

sp. zn. Pd 179/08-10 (č.l. 96 spisu).
Z uvedeného potom vyplýva, že pred nadobudnutím (kúpou) spoluvlastnického podielu žalobcom 1/ od
J. S. U. Q. I. (v roku 2008) boli žalovaní 1/,2/ (už od roku 1994) riadne titulom dedenia zapísaní ako
podieloví spoluvlastníci na J. Č.. XXXX, avšak k ich výmazu resp. zrušeniu tohoto LV došlo iba z dôvodu
pochybení príslušnej správy katastra, ako štátneho orgánu. Správa katastra totiž namiesto toho, aby
žalovaných 1/, 2/ zaevidovala na nový J. Č.. XXXX (i s obmedzujúcou poznámkou) tak neurobila, a

zrušila i J. Č.. XXXX na ktorom boli žalovaní zapísaní ako podieloví spoluvlastníci, pričom na nový J.
Č.. 2567 ani len nevyznačila obmedzujúcu poznámku duplicity vlastníctva. Keby teda nedošlo k tomuto
pochybeniusprávykatastra,vroku2008(včasekúpypozemkužalobcom1/)byzápisvlastnickéhopráva
k žalovanému spoluvlastnickému podielu svedčil, tak J. S. U. Q. I., ako i žalovaným 1/,2. Tak či tak teda
možno konštatovať, že žalovaní 1/,2/ nemohli byť v rozhodnom období (pri zápise ich spoluvlastnických

podielov do katastra na základe dedičského rozhodnutia D 113/93, Dnot 10/93 po Š. S. zomr. 9.11.1985 )
nedbalými spoluvlastníkmi. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že v okolnostiach prejednávanej veci
nemožno vzhliadnuť dôvody pre aplikáciu záverov nálezu ÚS SR zo 16.3.2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015.

21. Odvolací súd preto konštatuje, že skutočnými vlastníkmi žalovaného spoluvlastnického podielu sú

žalovaní 1/,2/, každý v 1/14-ine.

22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd žalobu žalobcu 1/ na určenie vlastníckeho práva k
spoluvlastníckemu podielu zamietol, potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.. Výrok, ktorým súd prvej

inštancie žalobu žalobkyne 2/ zamietol, odvolací súd potvrdil ešte svojím rozsudkom zo dňa 12.3.2012
č.k. 6Co/141/2011-597, a tento zostal právoplatným, nakoľko nebol rozhodnutím dovolacieho súdu
dotknutý.

22. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení

s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/, 2/ úspešným v tomto odvolacom konaní, priznal nárok
na ich náhradu proti žalobcovi 1/. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ resp. jej dedičom, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania žalovaným 1/, 2/ nevznikol, nakoľko nárok žalobkyne 2/ už nebol predmetom tohto
odvolacieho konania (tento prestal byť predmetom sporu právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu
zo dňa 12.3.2012 č. k. 6Co/141/2011-597). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239
ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je
prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).

23. Napadnutým uznesením zo dňa 10. apríla 2012, č.k. 11C/421/2008-622, súd prvej inštancie uložil

žalobcom 1/, 2/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalobcov povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 156,86 eur
na účet ich právneho zástupcu. V odôvodnení uviedol, že priznal náhradu trov konania neúspešným
žalovaným podľa § 143 O.s.p., nakoľko títo svojím správaním nedali príčinu na podanie žaloby. Súd
priznal žalovaným náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby - písomné podanie zo

dňa 15.8.2011, písomné podanie zo dňa 9.3.2012, účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
20.2.2012, spolu vo výške 156,86 eur. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách
prvoinštančného i pôvodného odvolacieho konania (6Co/141/2011).

24. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie vedľajší účastník (J. S.) ako i žalobca 1/. Žalobca 1/navrhol,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaných 1/, 2/ k
náhrade trov konania žalobcovi 1/. Namietol aplikáciu ustanovenia § 143 O.s.p. na posudzovaný prípad.
Žalovaní navrhli napadnuté uznesenie potvrdiť.25. Krajský súd v Bratislave uznesením teda zo dňa 29.1.2013 č.k. 6Co/264/2012-704 toto uznesenie
zmenil tak, že žalobcom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu
trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 156,86 eur, a odvolacie konanie

voči vedľajšiemu účastníkovi zastavil. Zároveň žalobcom 1/,2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalovaným 1/,2/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 44,38 eur.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 11. 2. 2016 č. k. 3Cdo/229/2013-731 zrušil
toto uznesenie odvolacieho súdu vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách prvoinštančného a

odvolacieho konania, a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd
však súčasne nezrušil uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 10. apríla 2012, č. k. 11C/421/2008-622,
ktorým tento rozhodol o trovách prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania.

27. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného a pôvodného odvolacieho
(6Co 141/2011) konania rozhodol tak, že žalobcom 1/, 2/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalobcov

uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania pozostávajúcu
z trov právneho zastúpenia vo výške 156,86 eur. Súd prvej inštancie tak rozhodol nielen o nároku na
náhradu trov konania, ale aj o ich výške. Odvolací súd tak podľa § 470 ods. 2 C.s.p., (na rozdiel od
trov dovolacieho a nového odvolacieho konania, kde sa už postupuje podľa C.s.p.) musel vo vzťahu k
týmto trovám konania preskúmavať nielen správnosť záverov súdu prvej inštancie o priznaní nároku na

náhradu trov konania, ale aj ich výšku. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo záveru o úspešnosti inej sporovej strany (po
rozhodnutí odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 6Co 141/2011) a teda vychádzal z toho, že v spore bol
úspešný žalobca 1/ (žalobkyňa 2/ nebola v spore úspešná, nakoľko nemala naliehavý právny záujem na
žalovanom určení) a žalovaní 1/, 2/ boli v spore neúspešní. Zároveň však bol názoru, že bolo potrebné

(v konaní úspešného žalobcu 1/ ako i neúspešnú žalobkyňu 2/ a vedľajšieho účastníka) zaviazať na
trovy konania žalovaných, keďže títo nedali príčinu na podanie žaloby (§ 143 O.s.p.). Nakoľko teda súd
prvejinštancieprirozhodovaníotrováchprvoinštančnéhokonaniaakoipôvodnéhoodvolaciehokonania
napadnutým uznesením vychádzal z iného posúdenia miery úspechu strán sporu v konaní vo veci samej
(vychádzajúc zo záverov rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 12.3.2012 č.k. 6Co/141/2011-597), ako i

s poukazom na to, že vedľajší účastník v priebehu konania dňa 14.6.2012 zomrel a žiaden z jeho dedičov
nevyslovil záujem pokračovať v konaní, ako i s poukazom na to, že v priebehu konania dňa 16.1.2017
zomrela i žalobkyňa 2/ a na jej miesto odvolací súd uznesením z 1.3.2018 pripustil vstup dedičov, a to Q..
Q. Ľ.S., K.. XX.XX.XXXX, O. P. X, O., H.. P. J., K.. XX.X.XXXX, O. O. XXA, O., V.. X. Š., nar. 25.7.1953,
bytom Q. XX, K. Q. K. B. v časti rozhodovania o trovách konania, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm.

a) zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým tento rozhodol o trovách prvoinštančného a
pôvodného odvolacieho konania, a vec mu podľa
§ 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie tak bude musieť
nanovo rozhodnúť o trovách prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania tak, že najskôr
samostatne rozhodne o ich nároku a po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatne o ich

výške (§ 262 C.s.p.). V tomto smere odvolací súd ďalej dodáva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o nároku na náhradu týchto trov bude vychádzať z ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a teda nárok na ich náhradu
prizná (v spore úspešným) žalovaným 1/, 2/. Zároveň však bude potrebné zohľadniť, že na strane
žalobcov nevznikla solidarita pri ukladaní povinnosti nahradiť trovy konania, ale žalobcov 1/,2/ bolo
potrebné v tomto smere pokladať za samostatných účastníkov. Podľa záverov uznesenia NS SR sp. zn.

1MCdo 7/2009 „pokiaľ je veľkosť spoluvlastníckych podielov žalovaných na sporných nehnuteľnostiach
odlišná, je potrebné, aby súd aj pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnili tento pomer jednotlivých
žalovaných na prejednávanej veci a podľa tohto pomeru ich zaviazal aj na ich náhradu“. V danej veci
sa žalobca 1/, žalobkyňa 2/ a vedľajší účastník domáhali určenia vlastníckeho práva k predmetnému
spoluvlastníckemu podielu v prospech žalobcu 1/. Kým žalobca 1/ bol v spore neúspešný z dôvodu, že

vlastnícke právo k tomuto podielu platne nenadobudol, žalobkyňa 2/ bola v spore neúspešná z dôvodu,
že nemala na žalovanom určení naliehavý právny záujem. Preto je namieste, aby každý zo žalobcov
bol na náhradu trov konania zaviazaný samostatne (nie solidárne). Správne bude potom v tomto
smere výrok súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o nárok na náhradu trov prvoinštančného a pôvodného
odvolacieho konania) znieť tak, že „žalovaným 1/,2/ sa proti žalobcovi 1/ priznáva nárok na náhradu

trov prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania (6Co/141/2011) v rozsahu 100%“ a vo vzťahu
k pôvodnej žalobkyni 2/ tak, že „žalovaným 1/,2/ sa proti dedičom pôvodnej žalobkyne 2/ (Q.. Q. Ľ., K..
XX.XX.XXXX, O. P. X, O., H.. P. J., K.. XX.X.XXXX, O. O. XXA, O., V.. X. Š.S., K.. XX.X.XXXX, O. Q.XX, K. Q. K. B.) priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania
(6Co/141/2011) v rozsahu 100%.
28. Odvolací súd vzhľadom na úmrtie vedľajšieho účastníka na strane žalobcov, a keď jeho dedičia

odmietli vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci, odvolací súd odvolacie konanie v časti rozhodovania
o trovách prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania voči vedľajšiemu účastníkovi zastavil (§
62 C.s.p.). Navyše v tomto smere platí i to, že ak jedna strana sporu neexistuje, nie je medzi kým
rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania a výrok o nároku na náhradu trov konania je nadbytočný
(viď uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. februára 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).

29. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho konania sp. zn. 3Cdo/229/2013 o týchto má podľa záverov
rozhodnutia dovolacieho súdu rozhodnúť odvolací súd (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní
boli úspešní žalovaní 1/, 2/ a preto im prináleží nárok na ich náhradu podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Z
týchto dôvodov odvolací súd o trovách dovolacieho konania rozhodol tak, že žalovaným 1/,2/ priznal
proti žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%“. Vo vzťahu k žalobkyni
2/ resp. jej dedičom, nárok na náhradu trov dovolacieho konania žalovaným 1/, 2/ nevznikol, nakoľko

nárok žalobkyne 2/ už nebol predmetom dovolacieho konania (tento prestal byť predmetom sporu
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 12.3.2012 č. k. 6Co/141/2011-597).

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0
(§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).