Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/76/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8707208621
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8707208621.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu L.. L. Z., B. XX, P.,
správcu konkurznej podstaty úpadcu P. G., D. XX, F. Z., proti žalovanej R. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, F. Z., právne zastúpenej JUDr. Jozefom Beňom, advokátom, AK Poprad, Nám. sv. Egídia
95, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 13C 174/2007 - 267 zo dňa 02.02.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že z
vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva úpadcu P. G. a žalovanej prikázal do výlučného

vlastníctva žalovanej hnuteľné veci - televízor značky F., hifi vežu značky Z., hifi vežu bez označenia,
zostatok na účte v P. V., a. s., č. XXXXXXX/XXXX a zostatok na vkladnej knižke vedenej v P. V., a.
s., č. XXXXXXXX/XXXX. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 7
488,31 eur a povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 467,50 eura na účet prevádzkovateľa systému-
I., to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. 53 ods. 1, 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii a § 143, § 149 ods. 1, § 150 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že na
základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“) patria hnuteľné veci v zostatkovej hodnote 35 eur a zostatok na vkladnej
knižke v P. V., a.s. v sume 27,12 eura. V konaní bolo preukázané, že na účte žalovanej v P. V., a.s.
bol ku dňu zániku BSM zostatok v sume 15 504,50 eura. Žalovaná spočiatku nespochybňovala, že
tieto finančné prostriedky by nemali patriť do BSM a až na pojednávaní dňa 10.11.2015 začala tvrdiť,

že tieto finančné prostriedky sú jej výlučnými prostriedkami a nepatria do BSM. Na pojednávaní dňa
12.01.2016 predložila súdu doklad o vklade sumy 130 000 Sk na uvedený účet dňa 11.02.2004. Tvrdila,
že išlo o finančné prostriedky, ktoré jej darovala matka. Iné dôkazy ohľadom svojich tvrdení, že suma
15 504,50 eura nepatrí do BSM, súdu nepredložila. V zmysle § 120 O.s.p. každý účastník konania
je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úspešný v konaní môže byť iba vtedy, ak
zároveň unesie dôkazné bremeno, teda ak sa vykonanými dôkazmi preukážu tvrdenia strán sporu.
Žalovaná síce tvrdila, že tieto finančné prostriedky sú jej výlučnými prostriedkami, avšak podľa názoru

súdu toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. Skutočnosť, že dňa 11.02.2014 (správne má byť
uvedené dňa 11.02.2004 - poznámka odvolacieho súdu) bola na predmetný účet vložená suma 130
000 Sk, ešte nepreukazuje tvrdenie, že išlo o dar od matky žalovanej. Vzhľadom k tomu, že k zániku
BSM došlo dňom 24.07.2007, teda po viac ako 3 rokoch od vyššie uvedeného vkladu, bolo povinnosťoužalovanej preukázať, či za toto obdobie nedošlo k spotrebovaniu uvedených finančných prostriedkov.
Žalovaná však nepreukázala ani svoje základné tvrdenie o nadobudnutí sumy 130 000 Sk (4 315,20
eura) darovaním a taktiež nepreukázala, prečo by zvyšok zostatku na účte nemal patriť do BSM. Pokiaľ

žalovaná poukazovala na skutočnosť, že jej manžel nemal žiaden príjem, a teda zostatok na účte bol
vytvorený z príjmu, ktorý mala zo zamestnania, takéto tvrdenie je právne irelevantné, pretože príjmy z
pracovného pomeru sú prostriedkami, ktoré patria do BSM. Z týchto dôvodov súd konštatoval, že do
BSM strán sporu patrí aj zostatok na účte v P. V., a.s. v sume 15 504,50 eura. Pri vyporiadaní BSM
súd zohľadnil aj hodnotu dvoch kusov akcií, ktoré speňažil správca konkurznej podstaty za sumu 30

eur. Celková hodnota aktív patriacich do BSM teda predstavuje sumu 15 596,62 eura. V zmysle § 150
Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva súd vychádza zo zásady, že
podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov má teda nárok na polovicu hodnoty majetku
patriaceho do BSM, t. j. na sumu 7 798,31 eura. Keďže do konkurznej podstaty pripadla iba
suma získaná predajom akcií v hodnote 30 eur, žalovanej by vznikla povinnosť uhradiť do konkurznej
podstaty sumu 7 768,31 eura. Pri rozdelení majetku patriaceho do BSM súd rešpektoval zhodné

návrhy strán sporu, na základe ktorých do vlastníctva žalovanej boli prikázané hnuteľné veci a finančné
prostriedky na účte a vkladnej knižke.

3. Žalovaná v rámci vyporiadania BSM žiadala, aby súd zohľadnil úhradu spoločného záväzku v
sume 18 560 eur, pričom tvrdila, že ide o spoločný a nerozdielny záväzok žalovanej a jej manžela,

ktorý v celom rozsahu uhradila zo svojich výlučných finančných prostriedkov po zániku BSM. Žalobca
tvrdil, že aj keby žalovaná preukázala, že išlo o jej výlučné finančné prostriedky, nemožno úhradu
záväzku zohľadniť v rámci vyporiadania BSM, pretože túto pohľadávku si mala žalovaná prihlásiť
do konkurznej podstaty. V tomto smere vyslovil odvolací súd v zrušujúcom uznesení právny názor,
ktorým je súd v zmysle § 226 O.s.p. viazaný. Odvolací súd konštatoval, že v zmysle § 511 ods. 1

Občianskeho zákonníka, ak rozhodnutím súdu bola uložená viacerým dlžníkom povinnosť splniť dlh
veriteľovi spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich.
Účinkom vyhlásenia konkurzu bolo, že exekučné konanie na majetok úpadcu sa ex lege zastavilo.
Toto zákonné ustanovenie má chrániť úpadcu pred exekučným konaním, no nemá účinky na ostatných
spoludlžníkov. Veritelia sa teda mohli domáhať zaplatenia dlhu iba voči žalovanej, keďže voči jej

manželovi im toto právo vyhlásením konkurzu zaniklo. Ak pri solidárnom záväzku uhradí dlh jeden z
dlžníkov, má regresný nárok vo vzťahu k ostatným dlžníkom. V prípade, ak nie je vzájomný vzťah medzi
spoludlžníkmi upravený rozhodnutím, potom platí, že podiely oboch dlžníkov sú vo vzájomnom pomere
rovnaké, teda v prípade žalovanej a jej manžela v 1-ici. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prípade, ak
by žalovaná preukázala, že uhradila záväzok vo výške 18 560 eur z výlučných finančných prostriedkov,

bolo by možné prihliadnuť na úhradu tohto záväzku v rámci vyporiadania BSM. Súd mal preukázané, že
záväzok voči veriteľom v sume 18 560 eur bol uhradený tak, že na účet C.. U. Y. bola dňa 21.06.2011
2 x vložená suma po 9 000 eur a následne dňa 23.06.2011 bola na tento účet vložená suma 560 eur. Z
predloženýchdokladovvyplýva,žedňa21.06.2011obavkladyurobilmanželžalovanejadňa23.06.2011
vklad urobila žalovaná. Za účelom objasnenia skutočnosti komu patrili finančné prostriedky vložené na

vyššieuvedenýúčet,súdvykonalvýsluchžalovanej,ktorátvrdila,žepredmetnýdlhvyplatilazfinančných
prostriedkov, ktoré si sporila doma a ktoré potom dala manželovi, aby ich vložil na účet. Tvrdila, že
každý mesiac si odložila splátku podľa toho, ako jej to vychádzalo, spravidla 1/3 z platu. Údajne tiež
mala nejaké peniaze od príbuzných, avšak nešpecifikovala bližšie, o akú sumu išlo a toto tvrdenie ani
ničím nepreukázala. Žalovaná uviedla, že dosahovala príjem cca 700 eur, ale z predložených výpisov

z účtov za obdobie od 24.07.2007 do 30.06.2011 vyplýva, že v roku 2007 dosahovala príjem vo výške
cca 12 500 Sk. V roku 2008 dosahovala príjem cca 15 000 Sk, v roku 2009 bol jej príjem cca 550
eur a v rokoch 2010 a 2011 mala príjem vo výške cca 600 eur. Z predložených výpisov tiež vyplýva,
že žalovaná si nikdy nevyberala celú mzdu v hotovosti, naopak z účtu jej boli realizované príkazy na
úhradu a čiastočné výbery, iba výnimočne výber predstavoval vyššiu sumu, napr. dňa 02.03.2009 suma

4 000 eur. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že za uvedené obdobie nasporila sumu 18 000 eur, tak by musela
mesačne usporiť sumu cca 375 eur, čo pri výdavkoch vyplývajúcich z výpisov účtu a ktoré uvádzala
aj žalovaná, pretože tvrdila, že sama v tomto období uhrádzala všetky náklady na domácnosť, nie je
reálne. Žalovaná vždy tvrdila, že jej manžel nemal žiaden príjem, čo nakoniec preukázala aj výpismi
daňových priznaní za niektoré roky, teda podľa svojich vyjadrení aj musela znášať sama všetky náklady

na spoločnú domácnosť. Navyše tvrdila, že si odkladala cca 1/3 z príjmu, avšak uvedená suma by
predstavovala cca 2/3 z jej príjmu. Na to, aby súd mohol započítať to, čo sa z majetku jedného manžela
vynaložilo na spoločný majetok, teda aj na úhradu spoločného záväzku, muselo by byť jednoznačne
preukázané, že ide o výlučné finančné prostriedky tohto manžela. V danom prípade vklady v hotovostivo výške 18 000 eur urobil manžel žalovanej a vzhľadom na vyššie uvedené rozpory vo výpovedi
žalovanej, súd neuveril jej tvrdeniam, že išlo o jej výlučné finančné prostriedky, ktoré dala manželovi.
Keďže súd mal preukázané, že vklady v hotovosti v celkovej sume 18 000 eur urobil manžel žalovanej a

žalovaná nepreukázala, žeby to boli finančné prostriedky, ktoré nadobudla po zániku BSM do výlučného
vlastníctva, súd dospel k záveru, že nie je jednoznačne preukázané tvrdenie žalovanej, a preto nie je
možné úhradu sumy 18 000 eur z titulu spoločného záväzku zohľadniť v rámci vyporiadania BSM. Aj keď
žalovaná preukazovala, že jej manžel v rozhodnom období nemal žiaden príjem, nemožno jednoznačne
vylúčiť, že mohlo ísť aj o jeho výlučné prostriedky, ktoré mohol nadobudnúť darom alebo pôžičkou od

príbuzných, známych a pod. Žalovaná tiež poukázala na to, že aj keby peniaze, z ktorých bol uhradený
záväzok, patrili do BSM, tak by nebolo možné vyvodiť jej povinnosť na zaplatenie vyrovnávacieho
podielu, pretože zo spoločných finančných prostriedkov bol uhradený spoločný záväzok. V tomto smere
súd poukázal na skutočnosť, že v rámci aktív patriacich do BSM bola preukázaná iba suma 15 504,50
eura, ktorá bola na účte v P. V., a.s. ku dňu zániku BSM a ktorú po zániku BSM vybrala z účtu žalovaná.
Ohľadom tejto sumy žalovaná jednoznačne vylúčila, žeby tieto finančné prostriedky použila na úhradu

záväzku,naopaktvrdila,žetietopeniazepoužilaprepotrebydomácnosti,tedadošlokichspotrebovaniu.
V konaní nebolo preukázané, že by strany sporu mali aj iné finančné prostriedky patriace do BSM,
z ktorých by eventuálne mohol byť uhradený spoločný záväzok. V každom prípade by išlo o ďalšie
spoločné prostriedky, ktoré nie sú zahrnuté v aktívach, a teda ani neovplyvňujú celkový rozsah majetku
patriaceho do BSM. Žalovaná v rámci dokazovania navrhla vyžiadať aj daňové priznanie za ďalšie

roky, avšak súd nepovažoval za potrebné vykonať tento dôkaz, pretože už z predložených daňových
priznaní vyplýva, že manžel žalovanej nedosahoval príjem, túto skutočnosť potvrdil aj v prehlásení zo
dňa 20.12.2015 a nakoniec o majetkových pomeroch manžela žalovanej svedčí aj skutočnosť, že došlo
k začatiu konkurzného konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je možné započítať polovicu
zo sumy 18 000 eur, ktorou bol uhradený spoločný záväzok žalovanej a jej manžela, pretože nebolo

jednoznačne preukázané, že tieto finančné prostriedky boli výlučným vlastníctvom žalovanej. Súd teda
zohľadnil iba úhradu v sume 560 eur, ktorú veriteľom preukázateľne uhradila žalovaná a ohľadom ktorej
nebolo spochybnené, že ide o jej výlučné finančné prostriedky. Z uvedenej sumy súd zohľadnil čiastku
v rozsahu 1-ce, t.j. v sume 280 eur a po započítaní tejto sumy uložil žalovanej povinnosť uhradiť z titulu
vyrovnania podielu na BSM sumu 7 488,31 eura.

4. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol súd prvej inštancie podľa § 2 ods. 1 písm. c)
v spojení s § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch. O trovách konania rozhodol
podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

5. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Uviedla, že podstatou sporu
medzi stranami je to, či v rámci konania o vyporiadanie BSM má žalovaná nárok na započítanie peňažnej
sumy, ktorou uhradila spoločný a nerozdielny záväzok oboch manželov voči tretím osobám. V ostatnej
časti zisťovania rozsahu BSM a jeho vyporiadania nebol medzi stranami sporu zásadný spor. Podstatou
argumentácie žalobcu je tvrdenie, že pohľadávka tretích osôb voči stranám sporu nebola prihlásená

v konkurznom konaní, a preto ju nebolo možné uspokojiť, kým konkurz trvá. Podstatou argumentácie
žalovanej je tvrdenie, že nakoľko išlo o záväzok so solidárnym plnením, mohol sa veriteľ uspokojiť
ako voči manželovi žalovanej, tak aj voči nej samej, pričom mohol uspokojiť svoju pohľadávku voči
obom manželom alebo voči každému samostatne. Okolnosť, že veritelia svoju pohľadávku neprihlásili
do konkurzu vyhlásenému na majetok manžela žalovanej, preto nespôsobila zánik pohľadávky voči

žalovanej.Žalovanátútopohľadávkupriznanúexekučnýmtitulomavymáhanúvexekučnomkonaníbola
povinná uhradiť, a preto má nárok na započítanie toho, čo zo svojho vynaložila na zánik spoločného
záväzku. Žalovaná nesúhlasila s výrokom ani s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom
uviedla, že veritelia žalovanej a jej manžela mohli a nemuseli prihlásiť svoju pohľadávku do konkurzu
voči manželovi. Vzhľadom k tomu, že išlo o solidárny záväzok, mali právo uplatňovať si celú pohľadávku

len voči žalovanej. Vyplatením spoločného záväzku sa znížili záväzky žalovanej aj jej manžela. Žalovaná
svoj regresný nárok voči svojmu manželovi nemohla prihlásiť do konkurzu lebo tento nárok vznikol
až 4 roky po vyhlásení konkurzu a tiež preto, že tento nárok sa vysporiadava v osobitnom konaní,
ktorým je konaní o vyporiadanie BSM. K skutkovému posúdeniu veci žalovaná uviedla, že vkladateľom
podstatnejčastiprostriedkov,ktorýmibolsplatenýspoločnýzáväzok,boljejmanžel,ktorýbollenosobou,

ktorá vykonala vklad. Nemohlo ísť o jeho peniaze, lebo iba žalovaná bola osobou, ktorá mala po celý
rozhodný čas stály príjem. Manžel nemal príjem, pričom toto skutkové tvrdenie si osvojil aj súd. Na
jednej strane súd tvrdí, že nemohlo ísť o úspory žalovanej, lebo nemala dostatočne vysoký príjem.
Na druhej strane súd tvrdí, že išlo o úspory jej manžela, ktorý hoci nemal žiaden príjem, ich moholzískať pôžičkou alebo darom. Tento skutkový záver je v rozpore so zásadami výrokovej logiky a nie je
podložený žiadnym vykonaným dôkazom. Súd na jednej strane považoval za preukázané, že suma 15
504,50 eura, ktorú žalovaná vybrala z jej bankového účtu dňa 08.08.2007 bola použitá na financovanie

domácnosti. Súčasne však súd tvrdí, že na financovanie domácnosti bol použitý výlučne plat žalovanej.
Ak mal súd skutočne za preukázané, že vybratá suma sa používala na úhradu výdavkov domácnosti,
mal ju potom zohľadniť aj pri úvahe, či mohla alebo nemohla žalovaná o 4 roky neskôr disponovať sumou
18 560 eur potrebnou na úhradu spoločného dlhu. Výdavky domácnosti tak boli uhrádzané ako z platu
žalovanej, tak aj z vybratej sumy 15 504,50 eura. Nie je preto nijako nemožné, aby žalovaná dokázala

vytvoriť úspory potrebné na úhradu spoločného záväzku. Bez významu nie je skutočnosť, že výkonom
exekúcie bola fakticky ohrozená iba žalovaná, nakoľko bola vždy zamestnaná a poberá mzdu zo závislej
činnosti. Motivácia žalovanej ušetriť potrebné peňažné prostriedky a zaplatiť spoločný dlh pod tlakom
tejto hrozby je viac ako pochopiteľná. Opačne, pre skutkový záver, že malo ísť o peniaze jej manžela
nie je žiadna opora v dokazovaní, dokonca je tento záver v rozpore s dokazovaním. Bolo preukázané,
že manžel bol dlhodobo bez akéhokoľvek príjmu a žiadne dary alebo pôžičky neboli ani len tvrdené a

už vôbec nie dokazované. Jedinou preukázanou skutočnosťou je vloženie väčšej časti peňazí osobou
manžela na účet veriteľov. Nakoľko ide o manželov, je takáto správa spoločných vecí bežná. Nie je
nijako výnimočné ani nepravdepodobné, že žalovaná poverila manžela, aby pomerne vysokú čiastku
peňažných prostriedkov odniesol do banky a vložil ich na účet veriteľov. Zostávajúcu časť na úhradu
trov konania uhradila už samotná žalovaná. Po právnej stránke je nesporné, že žalovaná má právo na

úhradu toho, čo z vlastných prostriedkov použila na úhradu spoločného záväzku. Navrhla napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd sám rozhodol
a oproti právam žalobcu zohľadnil právo žalovanej na úhradu polovice sumy, ktorú vynaložila na úhradu
spoločného záväzku. Uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalobcavovyjadreníkodvolaniuuviedol,ženiejepravdoutvrdenieopodstateargumentáciežalobcu.
Podstatou argumentácie žalobcu je to, že do podstaty patrí polovica sumy, ktorá bola na účte žalovanej
v P. V. vo výške 15 504,50 eura, lebo ide o prostriedky, ktoré nadobudli za trvania BSM. Prostriedky
patriace do BSM je potrebné v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka vysporiadať tak, že v zásade
polovica patrí úpadcovi, t.j. do konkurznej podstaty. Skutočnosť, že uhradila za úpadcu časť spoločného

záväzku (ak by to bolo preukázané) z vlastných prostriedkov by znamenala, že mala možnosť si túto
časť prihlásiť do konkurzu ako pohľadávku. Navrhol napadnutý rozsudok ako správny potvrdiť.
Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré jej bolo doručené dňa 27.04.2016, písomne nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §

34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako
aj s dôvodmi tam uvedenými a k odvolacím námietkam žalobcu len na doplnenie v zmysle § 387 ods.

2 CSP konštatuje:

9. Podstatou tohto odvolacieho konania, tak ako aj predchádzajúceho odvolacieho konania, je
námietka žalovanej, ktorá požadovala, aby súd pri vyporiadaní BSM započítal sumu 18 000 eur,
ktorú mala uhradiť podľa jej tvrdení z vlastných prostriedkov, na úhradu spoločného dlhu. Na základe

pokynu odvolacieho súdu súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v tom smere, či finančné prostriedky,
ktorými bol dňa 21.06.2011 uhradený dlh vo výške 18 000 eur manželom Y. boli výlučnými finančnými
prostriedkami žalovanej, a teda či žalovaná zo svojho výlučného vlastníctva vynaložila prostriedky na
úhradu spoločného dlhu. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho
vynaložil na spoločný majetok (§ 150 ods. 1Občianskeho zákonníka). Správne súd prvej inštancie

zdôraznil, že na to, aby súd mohol započítať to, čo sa z majetku jedného manžela vynaložilo na spoločný
majetok, teda aj na úhradu spoločného záväzku, muselo by byť jednoznačne preukázané, že ide o
výlučné finančné prostriedky tohto manžela.10. Z výsluchu žalovanej zo dňa 20.10.2015 vyplynulo, že už 19 rokov pracuje v P. V., a.s. ako servisný
poradca, pričom iný príjem, okrem príjmu zo zamestnania nemala. Peniaze, ktoré boli vložené na úhradu
dlhu si šetrila doma tým spôsobom, že peniaze, ktoré jej chodili od zamestnávateľa si vybrala z účtu

a rozdelila, koľko potrebuje na potraviny a koľko si môže odložiť ako rezervu. Žalovaná uviedla, že si
odkladala 1/3 z platu, ale nevedela sa bližšie vyjadriť k tomu, aký mala v predchádzajúcom období príjem
a po akých čiastkach si šetrila. Nevedela ani uviesť, z akého dôvodu boli dňa 21.06.2016 realizované
dva vklady na ten istý účet po 9 000 eur a nie jeden vklad. Našetrené peniaze podľa jej tvrdení dala
manželovi. Tvrdila tiež, že peniaze, ktoré dňa 08.08.2007 vybrala z účtu, nepoužila na úhradu dlhu

manželom Y., lebo to bol dlh manžela a predpokladala, že to vyrieši on. Tieto peniaze mala použiť na
domácnosť, avšak nevedela uviesť, na aký účel potrebovala naraz sumu 16 265,02 eura. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že žalovaná napriek tomu, že už 19 rokov pracuje v V. (v čase výsluchu ako servisný
poradca)aztohtodôvoduniejemožnéjupovažovaťzaosobubezskúsenostívoblastifinancií,nevedela
uviesť, aký mala príjem a akú čiastku si mesačne odkladala. Po zohľadnení príjmu žalovanej (v roku
2008 jej mesačný príjem bol cca 12 500 Sk, v roku 2008 cca 15 000 Sk, v roku 2009 cca 550 eur a

v rokoch 2010 a 2011 cca 600 eur) a preukázaných výdavkoch na domácnosť realizovaných príkazom
na úhradu, ktoré vyplývajú z výpisov z účtu (čl. 209 - 212) je len málo pravdepodobné, že dokázala
ušetriť sumu 18 000 eur. Prinajmenšom zvláštne je tvrdenie žalovanej, že peniaze šetrila doma, napriek
tomu, že disponovala účtom, resp. to, že peniaze nevkladala na iný, napr. sporiaci účet. Rozporné je
napokon aj jej tvrdenie a tvrdenie jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 15.10.2013, z ktorého

vyplýva, že z peňazí pod položkou č. 4 (t.j. zostatok na účte v P. V., a.s. č.ú. XXXXXXXX/XXX, ktorý patril
do BSM) uhradila spoločný záväzok voči manželom Y.. Žalovaná si vo výpovediach zjavne protirečí, keď
na jednej strane tvrdí, že dlh voči manželom Y. uhradila z peňazí, ktoré boli na účte ku dňu 24.07.2007
a zároveň, že tieto prostriedky si našetrila až po zániku BSM a mali by to byť preto výlučne jej finančné
prostriedky. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že peňažné prostriedky, ktoré boli ku dňu vyhlásenia

konkurzu na účte v P. V., a.s. bezpochyby patrili do BSM, lebo aj keby to boli úspory zo mzdy žalovanej,
tieto boli nadobudnuté za trvania manželstva, a preto patrili do BSM. Napokon žalovaná tvrdila, že dlh
voči manželom Y. bol dlhom jej manžela. Uvedené tvrdenie je v priamom rozpore s obsahom spisu, z
ktorého vyplýva, že zmluvu o pôžičke zo dňa 10.10.1995 uzatvárala spolu s manželom aj ona sama,
pričom rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 9C 356/1996 - 14 zo dňa 30.05.1996, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 31.07.1996, bola spolu so žalovaným v 1. rade P. G. a žalovaným v 3. rade L. P.
zaviazaná spoločne a nerozdielne zaplatiť manželom Y. sumu 310 000 Sk s príslušenstvom.

11. Dôkazné bremeno v danom prípade spočívalo na žalovanej, lebo práve žalovaná žiadala započítať
18 000 eur ako sumu, ktorú zo svojho výlučného vlastníctva mala uhradiť na splatenie spoločného dlhu

a práve ona tvrdila skutočnosť, že ide o jej výlučné prostriedky. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže
žalovaná svoje tvrdenia nepreukázala, ani odvolací súd neuveril žalovanej, že finančné prostriedky vo
výške 18 000 eur, ktorými bol uhradený dlh manželom Y., boli jej výlučnými finančnými prostriedkami.
Pokiaľ ide o ďalšie tvrdené skutočnosti a to, že iba žalovaná, keďže mala stály príjem bola ohrozená
exekúciou sa snažila ušetriť peňažné prostriedky a dlh voči Y. uhradiť, odvolací súd uvádza, že aj v

skoršom období disponovala peňažnými prostriedkami na účte a napriek tomu dlh neuhradila. Keďže
bola dlžníčkou spolu s manželom, neobstojí jej tvrdenie, že išlo o výlučný dlh jej manžela.

12. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v súvisiacom
výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

13. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie, ktorý doposiaľ o
trovách nerozhodol.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).