Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/43/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210388
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210388.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 20. augusta 2014, č.k. 7C/286/2012-100, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 2.678,34 Eur z titulu majetkovej škody a

sumu 535,67 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, zároveň ním zamietol aj návrh
navrhovateľa na začatie konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o. Bratislava a povinného Katarína Rusňáková
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
doručená exekučnému súdu dňa 28.02.2011 a uznesením zo dňa 07.06.2011, č.k. 4Er/140/2011-10,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.07.2011, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol a ďalším uznesením zo dňa 18.10.2011, č.k. 4Er/140/2011-14, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2011, exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa po právnej
stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c), § 7 ods. 2 O.s.p., ďalej ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní a ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,
2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len

zákon č. 514/2003 Z.z.). V prvom rade preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom
opätovne dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, keďže navrhovateľ vo svojom podaní na prerušenie
konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť postupu súdu konať
nestranne a bez prieťahov a ničím neodôvodnil ako zákonný sudca môže byť svojím rozhodnutím priamo
dotknutý vo svojich právach, aké konkrétne poznatky mal získať mimo dokazovania a z akého dôvodu by
mal byť k účastníkom konania vo vzťahu ekonomickej závislosti. Dospel k záveru, že samotné podanie

sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd SR automaticky nemôže byť dôvodom na prerušenie konania,
preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Ďalej konštatoval, že do úvahy neprichádzala ani
možnosťprerušiťkonaniepodľaust.§109ods.1písm.b)O.s.p.,pretoževzmysleust.§7ods.2O.s.p.,v
spojitostisust.§25ods.4zákonač.514/2009Z.z.,mápríslušnýokresnýsúdprávomocriešiťpredmetný
spor a v súčasnosti neprebieha žiadne iné konanie, od výsledku ktorého by bolo rozhodnutie tohto
súdu závislé, resp. sa nerieši otázka, ktorú tento súd nie je oprávnený sám riešiť. Rovnako zdôraznil,

že uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.10.2013, č.k. 7C/286/2012-47
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.01.2014, č.k. 6Co/45/2014-69 boloprávoplatne rozhodnuté o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, toto rozhodnutie je právoplatné
a vykonateľné a pre súd záväzné a bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia
nemôže byť dôvodom na prerušenie konania. Záverom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.04.2013, č.k. I.ÚS 250/2013-10, ktorým bola sťažnosť navrhovateľa odmietnutá
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie a rozhodnutie.
Návrh na vykonanie dôkazu listinným dôkazom znaleckým posudkom na preukázanie výšky škody,
ktorý zadal navrhovateľ znaleckému ústavu Ekonomickej univerzite v Bratislave, zamietol, pretože
znalecký posudok, ktorý nebol vypracovaný v súdnom konaní, nemal charakter znaleckého posudku,

ale listinného dôkazu. Uviedol, že znalecké dokazovanie nenariadil a navrhnutý dôkaz pre rozhodnutie
súdu za tohto skutkového a právneho stavu považoval za právne irelevantný. Podľa jeho názoru boli
tvrdenia navrhovateľa o škode všeobecné po skutkovej stránke, vyjadrené len výslednou sumou, bez
skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce, všeobecné tvrdenia preto nemožno znalecky ani
inak preskúmať. Mal za to, že v znaleckom posudku sú uvádzané len všeobecné, ničím nepodložené
skutočnosti, pričom znalecký ústav ho vypracoval bez toho, aby bol oboznámený s predmetným

exekučným spisom a jeho závery sú hypotetické. Preto uzavrel, že znalecký posudok je len prepočtom
nepreukázaných a navrhovateľom tvrdených sumárnych údajov a tvrdení na počet žalôb, výpočty
pripomínajú voľnú úvahu, väčšina konaní neprebiehala v období 2009-2012, znalecký posudok teda
nepreukazuje prípadnú majetkovú škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s navrhovateľom namietaným
postupom. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona,

považoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný. Uviedol, že s účinnosťou od 01.06.2011
bola do ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa
zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná
zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného

poriadku. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo
o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku, konštatoval, že sa vzťahuje na všetky exekučné
konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto
dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnené aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.

K tomu dodal, že táto novela procesného charakteru neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia,
preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúcie.Ďalejdaldopozornostivýkladpojmunesprávnehoúradnéhopostupu,
ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011,
pričom z uvedeného vyplynulo, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že

súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav,
vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom
rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a
zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto

druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z citovaných
zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami
SúdnehodvoraEurópskejúnie.LenpríkladmodaldopozornostiuznesenieNSSRsp.zn.3Cdo146/2011
zo dňa 13.10.2011, uverejnené pod Rc 46/2012, z ktorého vyplýva správnosť postupu exekučného

súdu, ktorý "vstupuje" do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej
doložky. Za nesprávny označil názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku
veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a
vykonateľného rozsudku. Zdôraznil, že ničotný akt nemá účinky právneho aktu, môže však mať účinky
obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k náhrade

škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu a na podporu tohto
záveru poukázal na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., pričom uviedol, že NS SR pripustil možnosť exekučného
súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn.
5Cdo 291/2010 zo dňa 29.03.2011. V zmysle uvedeného potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom

úradnom postupe súdu v uplatnenom nároku považoval za neopodstatnené, preto navrhovateľovi
nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ
exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej
doložky a vyvodil právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemalteda oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup legitímny. V nadväznosti
na uvedené skonštatoval, že pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý
jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia

v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo
zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav podľa jeho názoru zapríčinil jedine
oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Skutkové
tvrdenianavrhovateľauvedenévnávrhupovažovalzanepravdivéazdôraznil,žedátumzačatiakonania,
t.j. podania návrhu na vykonanie exekúcie z pohľadu lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia nie je relevantný. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4Er/140/2011,
EX/2893/11 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého bola doručená súdu dňa 28.02.2011 a zo dňa 07.06.2011 súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.07.2011 a
ďalším uznesením zo dňa 18.10.2011, č.k. 4Er/140/2011-14 súd exekučné konanie zastavil. Dospel tak
k záveru, že nie je pravdou, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia

rozhodol do 98 dní od doručenia tejto žiadosti, pričom súdu lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti v
prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula a dobu na rozhodnutie vzhľadom na
potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej
doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považoval za primeranú so záverom, že súd
postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou

rýchlosťou. Okrem toho, že nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup,
uviedol, že navrhovateľ vôbec nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by
bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Majetková škoda vyčíslená navrhovateľom v rozsahu
istinyapríslušenstvaplnenia,ktorénavrhovalvymôcťvexekučnomkonaní,vžiadnomprípadenevznikla
v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a

aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s ust. § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní a takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody. S
poukazom na uvedené návrh navrhovateľa zamietol s tým, že o náhrade trov konania bude podľa ust.
§ 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),

súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil

s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniamprotistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek

dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,

či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.

Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti

jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je
zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov.
Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a
to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo

k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne
rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy

súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem toho zdôraznil, že
ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa

na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 01.07.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, pričom konanie na exekučnom súde začalo dňa 08.02.2011, t.z. že k rozhodnutiu
o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie
predstavuje viac ako 143 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prostredníctvom
súdneho exekútora na exekučný súd dňa 28.02.2011 a uznesením zo dňa 07.06.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 08.07.2011, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a ďalším uznesením zo dňa 18.10.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2011,
exekučné konanie zastavil.

Odvolací súd v tomto prípade v prvom rade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
lehota 15 dní od doručenia žiadosti, z prekročenia ktorej vychádzal navrhovateľ v rámci odôvodňovania
uplatneného nároku, sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora,
aby vykonal exekúciu. Z textu zákonného ustanovenia teda nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní

dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie
z dôvodu nesplnenia podmienok zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehotynarozhodnutie,pretožeexekučnýsúdvpredmetnejexekučnejvecipoverenienevydal,aležiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom

nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd aj vykonal a zistil, že exekúciu
nemožno z uvedených dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke

o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval žiadnulehotu, v ktorej má exekučný súd rozhodnúť o zamietnutí poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom
vydanie poverenia), v lehote 3 mesiacov a 6 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na exekučný súd, nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré

by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôvodu nesplnenia

prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu pritom odvolací súd rovnako ako
súd prvého stupňa v prejednávanej veci nepovažoval za potrebné bližšie sa zaoberať uplatnenou
škodou, preto možno súhlasiť s jeho procesným postupom, v rámci ktorého návrh na vykonanie dôkazu
listinným dôkazom - predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave, zamietol z dôvodu jeho právnej irelevantnosti.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky
zaujatosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 4NcC/357/2012, kedy krajský
súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. Stanislava Miklánková nie
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa

týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo

rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo navrhovateľovi riadne doručené

dňa 14.11.2013. Skutočnosť, že toto vyjadrenie nebolo navrhovateľovi doručené už pred prvým
pojednávaním vo veci dňa 14.10.2013, treba pripísať krátkosti času pri súčasnom zohľadnení
zaťaženosti súdu prvého stupňa, nakoľko odporca doručil svoje vyjadrenie k návrhu súdu prvého stupňa
až dňa 11.10.2013. Na prvom pojednávaní došlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na prerušeniekonania, pričom toto rozhodnutie bolo zároveň potvrdené Krajským súdom v Trenčíne uznesením zo
dňa 26.03.2014. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ v odvolaní namieta,
že súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ v priebehu konania podal

celkovo dva krát v totožnom znení, nerozhodol osobitne, keď uznesenie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania bolo navrhovateľovi riadne doručené dňa 14.11.2013 a navrhovateľ proti nemu podal
odvolanie. V danej súvislosti teda nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd
prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi
možnosť podať proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa

nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil. Okrem uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že o totožnom
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd prvého stupňa správne rozhodol jeho zamietnutím
opakovane aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku, preto námietka navrhovateľa v tomto smere
nemôže obstáť. Druhý termín pojednávania bol vytýčený na 09.06.2014, následne na 10.06.2014,
pričom predvolanie bolo navrhovateľovi doručené dňa 22.05.2014, a následne došlo k odročeniu tohto
pojednávania na 20.08.2014 za účelom opätovného predvolania účastníkov, ku ktorému v prípade

navrhovateľa došlo dňa 17.07.2014. Navrhovateľovi teda nebola súdom prvého stupňa odňatá možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní, pričom túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120
ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 18.09.2013, ako to vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. nerozhodoval,
keďže rozhodnúť o nich je povinnosťou súdu prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .