Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/155/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317203018
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317203018.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom v Žiline, na ul. Hodžovej č. 11, proti žalovanej: S. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v Humennom,
na ul. G. Č.. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 1857,53 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 18.10.2017 č.k. 7Csp/59/2017 - 66 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o trovách konania

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

1.602,38 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.602,38 Eur od 18.02.2017 do
zaplatenia. Žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 66 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 14.9.2015
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške
2.000 Eur. Tento sa žalovaná zaviazala splatiť v 108 splátkach po 30,01 Eur mesačne. Zo strany
žalobcudošlokvyhláseniupredčasnejsplatnostiúverukudňu17.02.2017.Žalovanávprospechžalobcu

uhradila sumu 397,62 Eur a iba finančné prostriedky vo výške 142,47 Eur boli započítané na istinu úveru.

3. V zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2
písm. l) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet
splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité
a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

4. Účelom tejto právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž
informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ
má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to
priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa
prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaná
v predmetnom prípade však túto možnosť nemala, keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v
zmluve o spotrebiteľskom úvere.

5. Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 tento je na
prejednávanú vec neaplikovateľný. V tomto konkrétnom prípade vnútroštátne právo išlo nad rámecsmernice a zakotvilo prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úverenasplneniektorýchjeviazanéposúdeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru.

6. Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti členenia
splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy
účinok. Išlo by o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

7. V zmluve sa nenachádza ani ďalšia náležitosť vyplývajúca z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z.z. a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery
nákladov. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery

nákladov.

8. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa poskytnutý spotrebiteľský úver podľa ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považoval za bezúročný a bez poplatkov. Z poskytnutej
istiny úveru vo výške 2.000 Eur žalovaná v prospech žalobcu uhradila čiastku 397,62 Eur a jej dlh voči

žalobcovi predstavuje sumu 1.602,38 Eur (2 000,- Eur - 397,62 Eur). V tejto časti bol uplatnený nárok
považovaný za dôvodný a žalovaná zaviazaná na zaplatenie sumy1.602,38 Eur s príslušným úrokom z
omeškania. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Pokiaľ žalobca požadoval úrok aj po splatnosti
úveru, t.j. po 18.02.2017, súd pre úplnosť uvádza, žeby v tejto časti žalobu zamietol aj z dôvodu, že od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania, nie však už dohodnuté zmluvné úroky.

9. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanoveniami § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP.

10. Proti tomuto uzneseniu, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobe žalobcu

bolo v plnom rozsahu vyhovené. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú aj
obchodné podmienky banky. Niektoré z náležitostí , ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovať sú obsiahnuté v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti
sú v obchodných podmienkach. Počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené
termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a

kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky
ich úhrady , vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných
na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru
prebieha formou mesačných anuitých splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje

amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácii pred uzatvorením
zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom
úvere.Anuitaaanuitnésplácaniejedefinovanéakopravidelné(periodické)plynutiepevnestanovených
platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká.
Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška

a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky
bude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou
splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje.

11. Výška, počet a termín splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá

už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška
sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných obchodných podmienok a tým
aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet,
koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát
danú službu banky využije. Zároveň termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré

sú súčasťou Sadzobníka a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný. V prospech argumentácie
banky svedčí aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vydaný vo veci C-42/15, v
zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008
ozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušeníSmerniceRady87/102/EHSvspojenísčlánkom3písm.m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte
úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo Sadzobníku,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) Smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby
členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Uvedeným výrokom Súdny
dvor Európskej únie jednoznačne potvrdil, že banka na spôsob uvádzania týchto povinných náležitosti
úverovej zmluvy nazerá správne a rozsah, v akom jednotlivé náležitosti uvádza, je pre spotrebiteľa
postačujúci pre posúdenie rozsahu jeho záväzku. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je
podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné

poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v
zmluve uvádzať. Článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok.

12. Všetky predpoklady použité na výpočet RPMN v zmluve uvedené sú a ide o výšku úveru, dátum prvej
splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za
poskytnutie úveru , dátum zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z.z. nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje
uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN, nepožadoval ani predpoklady pre výpočet

RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN . Právny predpis stanovuje,
že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Zmyslom zákona nie je bezúčelný
formalizmus alebo vynucovanie náležitosti zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je
dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku.

13. Nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj
po predčasnom zosplatnení. V zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vychádzajúc z
tohto ustanovenia obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky , ale aj

úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných
prostriedkov ,predstavujú cenu úveru , dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia
až do okamihu ich reálneho vrátenia a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom
na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných
záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

15. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2
písm. k) zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

17. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematickývýpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť
správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť

do úverového vzťahu s veriteľom. S nesprávne uvedenou RPMN v neprospech spotrebiteľa zákon č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) spája
následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

18. Správnym je i záver, podľa ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky,
teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s
ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
považoval za bezúročný a bez poplatkov.

19. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

20. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský

štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo

ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia

smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej

zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

21. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho

právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.22. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

23. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský

zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

24. Úver je odplatným právnym úkonom, pri ktorom odplatu predstavujú spravidla úroky. Je to zrejmé z

ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

25. Vychádzajúc z tohto ustanovenia úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky

poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Ak si ale účastníci dohodnú úverové obdobie a
dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do splatnosti úveru nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po
splatnosti úveru úroky z omeškania. Inštitút úrokov z omeškania je odlišný od inštitútu odplatných úrokov
a má sankčnú povahu. Úroky z omeškania v občiansko-právnych veciach sú právne regulované čo do
ich maximálnej výšky.

26. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda
podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že
veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v

splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
v splátkach vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je

obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok veriteľa na úroky ako ceny dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade

svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa
na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom

by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovozosplatnenejpohľadávky.Aknastalstav,kedyspotrebiteľužnemáprávnytitulmaťpeňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený

krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.27. Možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právne
upravená v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, na ktorú v prípade plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy nadväzuje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho

zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov.Vyhlásenímpredčasnejsplatnostizostranyžalobcuakoveriteľaavzmysleustanovenia§565
Občianskeho zákonníka zmluva zaniká. Zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy
a zaniká aj povinnosť žalovanej ako spotrebiteľky splácať žalobcovi poskytnutý úver v dohodnutých
splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky. Úroky majú akcesorický charakter k hlavnej

zmluve, a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva neexistovala, pretože zanikla.
Ak hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok a pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné
úroky. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu
účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa
s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne
úroky.

28. Čo sa týka obchodnoprávnej úpravy splatnosti úrokov táto vyplýva z ustanovenia § 503 Obchodného
zákonníka. Ustanovenie § 503 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje otázku riadneho
splácania úrokov dohodnutých v zmluve, pričom odstavec 2 tohto ustanovenia upravuje toto riadne
splácaniepreprípad,žesaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach.Preotázkusplatnosti

úrokov je podstatná prvá a posledná veta ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. V čase,
keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky , ktoré sa ho týkajú.
Práve prvá a posledná veta uvedeného ustanovenia ustanovujú, že veriteľ je oprávnený na úroky
len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Obchodný zákonník expresis verbis v prvej vete

ustanovenia§503ods.1upravuje,že„záväzokplatiťúrokyjesplatnýspoluso záväzkomvrátiť“použité
peňažné prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažných
prostriedkov. Expresis verbis úpravu obsahuje tiež tretia veta uvedeného prvého odseku ustanovenia
§ 503 Obchodného zákonníka, keď splatnosť úrokov nastáva „ v čase , keď sa má vrátiť“ zvyšok
poskytnutých peňažných prostriedkov a nie „ v čase, keď dlžník vráti“ zvyšok poskytnutých prostriedkov.

Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je koncipované jednoznačne a nepripúšťa žiaden
iný výklad.

29. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre
prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje

v ustanovení § 503 ods. 1 a ods. 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadne úroky len do momentu vzniku
záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi , nie do momentu ich skutočného vrátenia.

30. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z..

31. Za čas po splatnosti úveru patrí veriteľovi iba právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej
všeobecne záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva

do rozporu so zákonom. Takýmto neprípustným navyšovaním úrokov z omeškania je aj navyšovanie
úrokov z omeškania o úroky za úver po lehote splatnosti úveru.

32. Občiansky zákonník v ustanovení § 559 ods. 2 ukladá povinnosť dlžníkovi dlh splniť riadne a včas.
Riadne a včasné nesplnenie dlhu má za následok omeškanie dlžníka čo je zrejmé z ustanovenia § 517

ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní s plnením peňažného dlhu v zmysle ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi iba právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky
z omeškania vo výške stanovenej vykonávacím predpisom.

33. Pojmu plnenie použitom v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez akýchkoľvek

pochybností zodpovedá pojem pohľadávka. Vychádzajúc z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka
záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka)
od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Príslušenstvo pohľadávky je definované vustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a sú ním úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

34. Ak Občiansky zákonník úroky definuje len ako príslušenstvo pohľadávky a veriteľovi umožňuje pri
omeškaní s plnením peňažného dlhu, teda s plnením pohľadávky požadovať od dlžníka popri plnení
aj úroky z omeškania je zrejmé, že takáto možnosť sa vzťahuje iba na pohľadávku a nie aj na úroky
tvoriace iba príslušenstvo pohľadávky.

35. Občiansky zákonník ako základný právny predpis upravujúci spotrebiteľské vzťahy, ktorý je v
súčasnosti v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 veta tretia priamo aplikovateľný i na úverovú zmluvu
uzatvorenú podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, umožňuje veriteľovi po lehote
splatnosti pohľadávky priznať iba úroky z omeškania jedine z pohľadávky a nie aj z jej príslušenstva.

36. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskehozákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva.Právnypredpis,ktorého
súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa
ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

37. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej
žalovanej v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

39. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).