Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/207/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114212442
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114212442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu P., zastúpeného W. proti
žalovanému J., o zaplatenie 5.217,31 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 09. februára 2017, č.k. 18C/263/2014-109 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalovaný uzavrel dňa 18.07.2006 so Y. zmluvu o

splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej Y. poskytla žalovanému bezúčelový spotrebný
úver vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eur), ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť 119 mesačnými splátkami
po 2.153,- Sk (71,47 eur). Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 04.11.2009
postúpila Y. ako postupca žalobcovi ako postupníkovi pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1 k
zmluve o postúpení pohľadávok, pričom predmetom postúpenia bola i pohľadávka voči žalovanému zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 20.11.2009 oznámila Y.
žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy č. XXXXXXXXX vo výške 8.221,76

eur žalobcovi. Žalobca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 29.11.2013 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy č. XXXXXXXXX ku dňu 29.11.2013 v celkovej výške 8.221,76
eur. Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení účinných v čase uzavretia zmluvy, a to §
23a ods. 1, ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 524 ods.1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a §
39 Občianskeho zákonníka, účinných v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca si pohľadávku pôvodného
veriteľa (Y.) uplatňoval z titulu postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal otázkou,

či k postúpeniu pohľadávky Y. na žalobcu došlo zákonom predpokladaným spôsobom, t. j. platne, a
teda, či je žalobca v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal, že by žalovaný súhlasil s postúpením pohľadávky zo Y. na žalobcu a ani to, že by
Y. žalovaného na úhradu dlhu vyzvala, a že by prípadná výzva bola žalovanému odoslaná a doručená.
Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom predpísaných podmienok pre platné
postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, súd prvej inštancie konštatoval, že
zmluva o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE, uzavretá dňa 04.11.2009 medzi Y., ako postupcom

a žalobcom ako postupníkom, je v tejto časti neplatná. Následkom neplatnosti tejto zmluvy je absencia
aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ išlo o
trovy konania, súd prvej inštancie uviedol, že vo veci mal plný úspech žalovaný, avšak z obsahu spisunevyplynuli žiadne trovy, ktoré by žalovanému v súvislosti s týmto konaním vznikli, preto
mu náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/2001 a na viaceré uznesenia krajských

súdov uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení
pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky
a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy
o postúpení. K platnosti postúpenia pohľadávky uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže účelom

predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza
k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného
ustanoveniaprelomeniebankovéhotajomstvaanieobmedzeniemožnostipostúpiťpohľadávku.Žalobca
zastáva názor, že prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno

spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže
norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu
ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. S
nedoručením písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách teda nemôže
byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce

zo zodpovednosti banky v zmysle § 50 ods. 1 zákona o bankách. K tomu poukázal aj na názor doc.
JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Ďalej žalobca
v odvolaní upriamil pozornosť na to, že súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, preto žalobca zastáva názor, že jeho
právny predchodca (postupca) by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade, ak by

písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Napokon žalobca poukázal na skutočnosť, že v
bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok klient (žalovaný) výslovne súhlasil s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V priebehu konania, pred vyhlásením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, došlo k zmene
právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, 2) CSP stanovil, že ak

neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s
tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa
procesných ustanovení CSP.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods.
2 CSP), pričom odvolací súd dopĺňa nasledujúce:

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z
pôvodného veriteľa - Y. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred
postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku titulom

poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo
dňa 04.11.2009 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa § 39
Občianskeho zákonníka, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý konkrétny hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie

vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil

postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o
postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax
sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/2001, ktoré
citoval v odvolaní žalobca. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore
o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd
povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu
neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z
Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky, ak toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa
priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 03.07.2012, č.k.
IV. ÚS 337/2012-19.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods.

8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

9. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo
vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.).

Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis
znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Pokiaľ žalobca v odvolaní odkazoval na dôvodovú správu,
je potrebné pripomenúť, že táto dôvodová správa sa týkala pôvodného znenia citovaného ustanovenia,
avšak novelou zákona o bankách zákonom č. 132/2013 Z. z. bol nadpis štrnástej časti (do ktorej patrí aj

§ 92) zmenený z „Bankové tajomstvo“ na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“, čo tiež nasvedčuje
tomu, že účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov
banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta
postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta

nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení
§ 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcubola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nesprávne
právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na
zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový
stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej
inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil,

žepostupprávnehopredchodcužalobcu-bankypredpostúpenímpohľadávkynažalobcunebolvsúlade
s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala
žalovaného na splnenie jeho záväzku a výzvu mu doručila, resp. aspoň odoslala). Súd prvej inštancie
správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8
zákonaobankáchzostranyjehoprávnehopredchodcu,apretopostúpeniepohľadávkyvočižalovanému
nažalobcunebolovsúladescitovanýmzákonnýmustanovením,čohoprávnymnásledkomjeneplatnosť

postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že
vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom
konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 18.07.2006, ktorú uzavrel žalovaný so Y.

11. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v
znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k

druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje
len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia
banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
(t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak

súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej
vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný
odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

12. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je
možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa a podľa ktorých o absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka
alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona

o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin
slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).

13. Napokon k argumentu žalobcu, že žalovaný už vo Všeobecných obchodných podmienkach banky
súhlasil s postúpením pohľadávky banky, odvolací súd uvádza, že v celom texte Zmluvy o splátkovom

úvere sa nenachádza výslovný odkaz na Všeobecné obchodné podmienky, v zmluve sa odkazuje len na
„VOP“, pričom takýto akronym môže byť pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľný. Aj keby však takéto
ustanovenie bolo súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli riadne inkorporované do
zmluvy, a s ktorými bol spotrebiteľ riadne oboznámený, išlo by o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
spôsobujúcuznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže banka ako dodávateľ je podľa tejto zmluvnej podmienky
oprávnená kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi (spotrebiteľovi) na tretiu osobu aj bez
súhlasu klienta (klient na to vopred dáva súhlas už podpisom zmluvy, ktorej súčasťou sú Všeobecné
obchodné podmienky), avšak klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke na tretiu osobu
výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Takáto neprijateľná zmluvná podmienka by bola

podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu
ako vecne správny potvrdil.15. Aj keď žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie proti (celému) rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, pričom súčasťou rozhodnutia súdu prvej inštancie bol aj výrok o trovách konania, žalobca

okrem všeobecného konštatovania, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, neuviedol žiadne konkrétne dôvody nesprávnosti výroku o trovách. Odvolací
súd k tomuto výroku uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa
zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V
preskúmavanej veci bol žalovaný vo veci samej plne úspešný, preto by mu v súlade s ustanoveniami §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP patril voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (avšak žalovanému žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie mu preto náhradu trov nepriznal).
Tieto ustanovenia CSP súd prvej inštancie aplikoval správne a správne ich aj interpretoval. Keďže v
odvolacom konaní bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdené, teda nedošlo k zmene
pomeru úspechu a neúspechu strán vo veci samej, odvolací súd napadnutý rozsudok aj v časti o trovách
potvrdil ako vecne správny.

16. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, teda by mal v súlade s ustanoveniami § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaný však bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy odvolacieho konania
mu nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).