Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/124/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414209637
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:6414209637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa D.,
C. XXX/XX, o zaplatenie 4.150,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 26C/20/2015-163 zo dňa 29.3.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 497 Obchodného zákonníka, ust. § 39,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), ust. § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 89 ods. 1 a §
92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k skutkovým zisteniam, že Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako banka a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 26.2.2008 zmluvu o splátkovom úvere
č. 0412051402, na základe ktorej banka poskytla žalovanému ako dlžníkovi splátkový úver vo výške
150.000,-Sk (4.979,09 Eur) s premenlivou úrokovou sadzbou vo výške 12,35% a žalovaný ako dlžník
sa zaviazal úver splácať v 73 mesačných splátkach po 2.977,-Sk (98,82 Eur) splatných 1. dňa v
mesiaci, pri ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 15,26%, s konečnou splatnosťou úveru dňa

1.3.2014. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE zo dňa 15.12.2011 Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako postupca postúpil žalobcovi ako postupníkovi pohľadávky uvedené a špecifikované
v prílohe č. 1 k zmluve, medzi ktorými bola aj pohľadávka voči žalovanému z úverovej zmluvy zo dňa
26.2.2008, zostatok pohľadávky 8.215,38 Eur, istina celkom 7.473,07 Eur, počet dní omeškania 1230.
Dňa 27.12.2011 Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca oznámila žalovanému, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 postúpila pohľadávku vo výške 8.215,38 Eur žalobcovi
ako postupníkovi. Dňa 24.1.2012 zaslal žalobca žalovanému výzvu k úhrade a oznámenie o vyhlásení

mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 24.1.2012. Predmetnú zmluvu o splátkovom úvere súd posúdil
ako zmluvu spotrebiteľskú s poukazom na ust. § 52 OZ a zároveň ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorú sa subsidiárne vzťahuje Občiansky
zákonník a zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách.4. Súd sa zaoberal v prvom rade vecnou legitimáciou sporových strán vychádzajúc zo záveru, že
preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania a súd ju skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania
nenamieta. Zdôraznil, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania je bankový úver, ktorý na rozdiel
od úverov, napr. od nebankových spoločností, je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách. Postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“ a to aj osobu, ktorá nie je
bankou, je možné realizovať nielen v súlade s všeobecným ust. § 524 a nasl. OZ, ale aj v súlade s

ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktoré ustanovenie poskytuje dlžníkom zákonnú
ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru. Ust. § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky
klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia
pohľadávky z banky na inú osobu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné

postúpenie pohľadávky banky a musia byť súčasne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Pripustením
opačnej argumentácie by totiž bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže
postúpiť akýkoľvek „živý“ (nesplatný) úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na
ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle
zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom Zákona o bankách a viedlo by

k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s
bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným - nebankovým subjektom. Tento postup by taktiež
mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa
vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Preto predmetom postúpenia
z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po

lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na
úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní, keďže z vyššie citovaného
ustanovenia Zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť
môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť
splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým

bol v omeškaní nepretržite 90 dní.

5. Dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca - nebankový subjekt uzavrel dňa 15.12.2011
zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym predchodcom - bankou. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení
pohľadávok vyplýva, že ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní 1230 dní, zostatok

pohľadávky bol 8.215,38 eur, splatnosť pohľadávky bola dňa 1.3.2014. Z výzvy žalobcu adresovanej
žalovanému k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 24.1.2012 vyplýva,
že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24.1.2012. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako
postupca teda postúpila žalobcovi ako nebankovému subjektu nesplatnú pohľadávku, s ktorou síce
bol žalovaný v omeškaní 1230 dní, avšak žalobca nepreukázal, že právny predchodca žalobcu

Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka, žalovaného písomne vyzvala na zaplatenie peňažného záväzku,
s ktorým bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Nebol teda preukázaný
základný, zákonom vyžadovaný predpoklad platného postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu.
Dôvodom zamietnutia žaloby bol teda nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal platné
nadobudnutie (postúpenie) predmetnej pohľadávky od banky. Súd mal za to, že znenie ustanovenia

§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o postúpení pohľadávok, neobsahuje úpravu výnimiek z bankového tajomstva, nesúhlasil s výkladom
žalobcu, že nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. K námietke žalobcu, že právny
predchodca žalobcu oznámil žalovanému začatie výkonu mandátnej činnosti právneho predchodcu
žalobcu, ktorým právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok, súd uviedol, že
oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 26.2.2008 o začatí výkonu mandátnej činnosti, ktorým
Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému, že zverila na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej
dňa 31.1.2011 správu a vymáhanie uvedenej pohľadávky ku dňu uzavretia mandátnej zmluvy vo
výške 7.141,98 eur spoločnosti CASH COLLECTORS AK s.r.o., neobsahovalo výzvu žalovanému na

zaplatenie peňažného záväzku. Pokiaľ ide o platobnú históriu úveru v ktorej sa opakovane vyskytuje
položka "poplatok za upomienku" (20.6.2008, 10.7.2008, 24.7.2008), čím chcel žalobca preukazovať,
že žalovaný bol opakovane právnym predchodcom žalobcu vyzývaný na úhradu dlžných splátok, súd
uzavrel, že žalobca uvedené upomienky nepredložil a nepredložil ani dôkaz o tom, že žalovanému bolivôbeczasielané,pretožalobcaanipredloženouplatobnouhistóriouzaslanievýzvyžalovanémuprávnym
predchodcom žalobcu na zaplatenie omeškaného peňažného záväzku nepreukázal. K obrane žalobcu,
že podľa ust. § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, si banka alebo pobočka zahraničnej

banky môže so svojim klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy
ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť, súd uviedol, že žalobcom uvádzané znenie
tohto ustanovenia nebolo platné a účinné v čase uzavretia zmluvy, ale až od 10.6.2013, preto si právny
predchodca žalobcu a žalovaný nemohli v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 26.2.2008 zmluvne upraviť

práva a povinnosti odchylne od tohto zákona. Pokiaľ ide o znenie bodu 18.14 Všeobecných obchodných
podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo
nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka
vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu
osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu a klient je oprávnený postúpiť svoje

pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky, súd mal za to, že táto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bola súčasťou Všeobecných
obchodných podmienok, ktorých obsah žalovaný nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, nakoľko boli
vopred pripravené, predtlačené a žalobca v konaní nepreukázal, že táto zmluvná podmienka bola

dohodnutá individuálne, preto sa nepovažuje za individuálne dojednanú a ako neprijateľná je neplatná.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 251, § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s čl. 4, 17 CSP tak, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, hoci mu nárok na náhradu trov konania vznikol, keď bol v konaní úspešný v plnom rozsahu,

avšak zo spisového materiálu mal súd preukázané, že žalovanému v konaní žiadne výdavky nevznikli,
pretovsúladesozásadouhospodárnostikonaniaaneprimeranéhonezaťažovaniastránsporu,rozhodol
už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 388 CSP
zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vráti vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania
podľa špecifikácie v celkovej výške 440,87 Eur, spočívajúcej v súdnom poplatku za odvolanie a trovách
právneho zastúpenia. Ako odvolacie dôvody uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

8. Ako prvé žalobca v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že nie je správny záver prvoinštančného
súdu,ževykonanýmdokazovanímnebolopreukázané,žepostupcapredpostúpenímpohľadávkyvyzval
žalovaného na úhradu dlhu. V podaní zo dňa 16.9.2016 ako aj na pojednávaní dňa 8.2.2017 žalobca

tvrdil, že žalovaný bol zo strany postupcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a žalobca preukázal
svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V podaní zo
dňa 27.1.2017 žalobca zároveň tvrdil, že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splácaním úveru
od 25.7.2008, kedy uhradil poslednú splátku úveru. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou
rozporované, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo treba považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia.

Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože v konaní bolo nespornými
skutkovými tvrdeniami preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej
výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (od 25.7.2008), a teda nebolo preukázané, že zo strany
postupcu došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva.

9. Ďalej žalobca poukazoval na predložené oznámenie o postúpení pohľadávky a dôvodil, že relevantné
oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka - žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V

tejto súvislosti odkázal na závery NS SR v rozsudku sp. zn. 4 Obo 210/2001, ako i na obdobné závery
v rozhodnutiach Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016, či sp. zn. 5Co/248/2016, Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a Krajského súduv Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Mal za to, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek
predloženiu oznámenia o postúpení pohľadávky, skúmal platnosť zmluvy o postúpení.

10. V ďalšej časti odvolania žalobca riešil postúpenie nesplatnej časti peňažného záväzku. Vyslovil
názor, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že len splatná pohľadávka z úveru tvorí
pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere. Pohľadávka zodpovedajúca
nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý
vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen

nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Z ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je už splatná. Zmyslom daného ustanovenia je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník
uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky,
právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Pokiaľ by predmetné

ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo
by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Ustanovenie by nebolo formulované v tom zmysle,
že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované
v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník s omeškaní môže byť predmetom
postúpenia. Ak by zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť len peňažný záväzok, ktorý

je už splatný, potom by druhá veta § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná a
nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením uhradil banke peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať a teda banka by nemala aké
právo uplatňovať. Na tomto mieste žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16Co/73/2016 a sp. zn. 15Co/511/2015, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016 a sp.

zn. 7Co/540/2015.

11. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom uviedol, že žalovaný úver riadne v stanovených
termínoch nesplácal, teda postupcovi vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru.
Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca podaním

zo dňa 24.1.2012 označeným ako Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom
veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu.
Spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj
právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Rovnaké závery obsahuje aj rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015.

12. V ďalšom sa odvolateľ zaoberal platnosťou postúpenia pohľadávky v súvislosti s ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách. Vyslovil názor, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Z jeho systematického zaradenia vyplýva, že jeho účelom je úprava

výnimiekzbankovéhotajomstvaanehovoríopodmienkachplatnostipostúpeniapohľadávok.Zozákona
ani nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky. Podľa ust. § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný
predpis, pričom v poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je odkaz len na ust. § 524 OZ a nie aj

na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto upravuje podmienky,
ktorých splnenie je potrebné na prelomenie bankového tajomstva, nemožno ho spájať s platnosťou
postúpenia pohľadávok. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky - žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú
Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti odkázal na názor

doc. JUDr. Kristiána Csacha v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z uvedeného vyvodil, že doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Zdôraznil, že ku
dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní po dobu 1230 dní, teda súčet všetkých omeškaní
žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, a
preto právny predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade,

ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešovesp.zn.12Co/223/2015.Žalobcatedazastávanázor,žemuvznikolnároknaúhraduuplatnených
splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, túto skutočnosťžalobca preukázal oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení
pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

13. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu sa nevyjadril. Ďalšie podania v
odvolacom konaní strany nepodali.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým

stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

15.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,spoukazomnauplatnenúodvolaciuargumentáciužalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, pretože neboli preukázané podmienky platného

postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v dôsledku
čoho mal byť daný dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

16. Žalobca v odvolaní okrem iného namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak
s ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách spájal aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka

pohľadávky, keďže jeho účelom podľa žalobcu je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie platnosti
postúpenia pohľadávok.

17. Odvolací súd sa týmto názorom žalobcu nestotožnil, nakoľko má za to, že pre platnosť postúpenia
pohľadávky banky z bankového úveru na nebankový subjekt, musia byť okrem všeobecných podmienok

upravených v § 524 ods. 1 OZ, splnené aj podmienky v zmysle z. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vzhľadom
na to, že žalobca sa domáha zaplatenia pohľadávky, ktorú mal nadobudnúť ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo potrebné, aby
v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej

inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 uzavretú medzi Slovenská
sporiteľňa, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom, spolu s prílohou č. 1, ako aj
oznámenie o postúpení pohľadávky žalovanému zo dňa 27.12.2011.

18. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore
úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom
práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti
byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).19. Podľa § 524 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému (ods. 1). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené (ods. 2).

20. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez
zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať

preukázania zmluvy o postúpení (ods. 2).

21. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky,
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku

zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči

banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

22. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka

banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

23. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

24. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

25. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

26. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (ods. 1). Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu
nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).

27. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

28. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových
stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazyo pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

29. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy

z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného

postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za
následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.

31. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha
aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov

prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a
objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom
výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých
prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti
sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka

racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v
súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu
zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad
právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak,
ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.

Sudcasapritomnemusízastaviťudoslovnéhoznenianormy.Viazanosťzákonomneznamenáviazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

32. Odvolací súd je toho názoru, že napriek systematickému zaradeniu citovaného ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, v rámci

ustanovenia upravujúceho výnimky z bankového tajomstva, nie je možné výklad tohto ustanovenia
zužovať len na výklad systematický spôsobom, ako ho poníma žalobca s tým, že sa ním upravujú iba
prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom nie sú ním upravené zákonné podmienky pre platné
postúpenie pohľadávky. Naopak, v citovanom ustanovení, vychádzajúc najmä z jeho gramatického
znenia, je nesporne zrejmé, že stanovuje banke podmienky pre účinné postúpenie bankovej pohľadávky,

ktorých naplnenie v danom prípade preukázané nebolo. Navyše Zákon o bankách bol v tomto smere
novelizovaný, pričom s účinnosťou od 8.6.2013 došlo aj k zmene označenia marginálnej rubriky nad §
89 zákona na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo,“ čo znamená, že zákonodarca vyjadril vôľu, že
cieľom ustanovení § 89 a nasl. Zákona o bankách, a teda aj § 92 ods. 8 zákona (ktoré po tejto
novele zostalo v nezmenenom znení), je nielen ochrana bankového tajomstva, ale aj klientov bánk, teda

so zreteľom na znenie § 92 ods. 8 zákona, potom aj v súvislosti s potupovaním pohľadávok bánk z
bankových úverov na iné (aj nebankové) subjekty.33. Pokiaľ žalobca poukazoval na znenie ustanovenia § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, v zmysle ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, s tým,
že v poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je odkaz len na ust. § 524 OZ, odvolací súd uvádza,

že poznámky pod čiarou v zákonoch majú iba informatívny charakter, nemajú normatívnu povahu a
nemožno nimi normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti v rozpore s právnou úpravou, ktorej sa
poznámka pod čiarou týka (uznesenie ÚS SR IV. ÚS 240/09). Skutočnosť, že poznámka k ust. § 4 ods. 5
zák. č. 258/2001 Z. z. obsahuje iba odkaz na ust. § 524 OZ neznamená, že otázku platnosti postúpenia
pohľadávky v prípade spotrebiteľských úverov nemožno posudzovať aj s ohľadom na ďalšie osobitné

predpisy, akým je napr. aj zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách.

34. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho
úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti

ex offo aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietala (§ 39 Občianskeho zákonníka). Oznámenie
banky o postúpení pohľadávky žalobcovi adresované žalovanému bolo splnením povinnosti pôvodného
veriteľa ako postupcu v zmysle § 526 ods. 1 OZ. Takéto oznámenie má len tie právne účinky, že kým
nie je postúpenie pohľadávky oznámené dlžníkovi, môže plniť aj pôvodnému veriteľovi (postupcovi),
ktorý je povinný prijať takto poskytnuté plnenie. Ustanovenie § 526 ods. 1 OZ teda slúži na ochranu

dlžníka, ktorý splnil svoj záväzok osobe, ktorá v dobe plnenia podľa hmotného práva nebola veriteľom
pohľadávky, napr. preto, že zmluva o jej postúpení bola neplatná. Oznámenie podľa § 526 ods. 1
OZ teda predstavuje právnu skutočnosť, na základe ktorej vzniká povinnosť dlžníka plniť pohľadávku
postupníkovi, nekonvaliduje sama o sebe neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Toto oznámenie
rozhodne nemožno stotožňovať ani zamieňať so splnením podmienky bankou v zmysle cit. § 92 ods.

8 zák. č. 483/2001 Z.z., keďže ani podľa formy, ani podľa obsahu nie je výzvou banky adresovanou
dlžníkovi na splnenie dlhu, s ktorým je dlžník v omeškaní.

35. V danom prípade podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, žalobca nedokázal, že by
v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému naňho postúpená dňa

15.12.2011, boli podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnené. Cit. ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak bol žalovaný napriek

písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady
splnené neboli, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku
ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom (§ 39 OZ). Z tohto dôvodu by potom samotná
zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto pohľadávky bola absolútne neplatným

právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadať.

37. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu a doručenie
žalovanému výzvy banky na splnenie omeškaného dlhu. V spise sa taký dôkaz nenachádza a žalovaný
jeho existenciu ani v odvolaní netvrdil. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému

bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj
keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o
postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie pred súdom, a

preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie.

38. Napokon k odvolacej argumentácii žalobcu, že vzhľadom na to, že žalovaný nepoprel žalobcom
prednesené skutkové tvrdenia o tom, že žalovaný bol zo strany postupcu vyzvaný na úhradu
omeškaných splátok, že žalobca preukázal v spore svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s ohľadom na

ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splnením, čo len
časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, považujú
sa tieto skutkové tvrdenia žalobcu podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné, odvolací súd uvádza, že
podstatné je, že v danom prípade sa jedná o spor so spotrebiteľskej zmluvy, čiže ide o spor s ochranouslabšej strany sporu v zmysle ustanovení § 290 a nasl. CSP, v ktorých sporoch súd vykonáva v
prospech slabšej strany sporu potrebné dokazovanie aj bez návrhu (§ 295 CSP). Zároveň v takýchto
sporoch v zmysle ustanovenia § 300 CSP platí, že na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú

všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak. Znamená to, že na tzv. spotrebiteľské
spory sa ustanovenia o konaní použijú len „primerane.“ Ustanovením o konaní je i § 151 ods. 1 CSP, v
zmysle ktorého sa zásadne v „bežnom“ sporovom konaní stranou nepopreté skutkové tvrdenia považujú
za nesporné. Toto ustanovenie (§ 151 ods. 1 CSP) však na spotrebiteľské spory aplikovať nemožno,
pretože jeho použitie, vzhľadom na charakter spotrebiteľských sporov, v ktorých sa vo zvýšenej miere

uplatňuje protektívna ingerencia súdu, nemožno považovať za primerané. V spotrebiteľských sporoch
nemožno vychádzať z toho, že stačí, ak žalovaný - spotrebiteľ skutkové tvrdenia žalobcu - dodávateľa
výslovne nepoprel, čím sú tvrdenia žalobcu preukázané, nakoľko v týchto sporoch je súd v zmysle ust.
§ 290 a nasl. CSP povinný na ochranu takéhoto spotrebiteľa prihliadať ex offo.

39. Nakoľko už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na

preukázanie splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky,
postačuje pre záver o dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby, nebolo potrebné, vzhľadom na zásadu
procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), sa potom už ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, nadbytočnou a
irelevantnou odvolacou argumentáciou žalobcu zaoberať.

40. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004,
II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

41. Zhrnúc uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom
rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou
odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého), potvrdil.

42. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v

zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

44.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

45. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal

pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konanížiadnenevznikli,jevsúladesčl.17ZákladnýchprincípovCSPzakotvujúcichprocesnúekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradutrovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

46. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s
odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26. 10. 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.

47. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).