Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/136/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216209603
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216209603.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. C. J., rod. J., nar. XX. E.
XXXX, a 2. H. J., rod. V., nar. XX. E. XXXX, obaja bytom E. F. XX, F. F., zastúpených splnomocnencom:
JUDr. Ladislav Angyal, advokát v Dunajskej Strede, proti žalovanej: C. J., rod. J., nar. X. H. XXXX,
bytom E. F. XX, F. F., zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Helena Buzgóová, advokátka v Dunajskej
Strede, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 16C/259/2016-63 zo dňa 6. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom 1 a 2 sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že žalobcovia spoločne sú výlučnými
(a medzi sebou bezpodielovými) spoluvlastníkmi časti doterajšieho pozemku parc. reg. C č. 371/33 v
k.ú. E. F. označenej ako novoutvorená parc. reg. C č. 371/39 - trvalý trávny porast o výmere 162 m2 na
geometrickom pláne č. 2901/2016 vyhotovenom Ing. V. D. 7. júna 2016 a úradne overenom Okresným
úradom Dunajská Streda - katastrálnym odborom 14. júna 2016 pod č. 1269/2016, ktorého kópia je

súčasťou tohto rozsudku. Vo výroku II. žalobcom priznal voči žalovanej nárok na náhradu 100% trov
prvoinštančného konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134
ods. 1 a 2, § 135a ods. 1, 3, § 143 Občianskeho zákonníka, ako i s poukazom na procesné ust. § 137
písm. c) Civilného sporového poriadku.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že podaná žaloba je určovacou žalobou v zmysle §
137 písm. c) Civilného sporového poriadku. Podľa judikatúry k predošlému ustanoveniu § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí
byťnaliehavývtomzmysle,žežalobcavdanomprávnomvzťahumôženavrhovanýmurčenímdosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Vzhľadom na význam zápisov v
katastri nehnuteľností, najmä ich hodnovernosti a záväznosti (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností v znení neskorších predpisov) pritom v zásade platí, že naliehavý právny záujem je daný,

ak na základe vydaného určovacieho rozhodnutia môžu docieliť zápis svojho práva v katastri, prípadne
zmenu v ňom. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v katastri nehnuteľností je
na liste vlastníctva č. XXX v k.ú. E. F. ako výlučná vlastníčka pozemku parc. reg. C č. 371/33 zapísaná
žalovaná, hoci podľa tvrdenia žalobcov časť tohto pozemku nadobudli vydržaním. Ich vlastnícke právovšak na liste vlastníctva zapísané nie je a jeho zápis záznamom bude možné vykonať práve na základe
určovacieho rozsudku súdu (§ 34 cit. zákona č. 162/1995 Z.z.). Tým je odôvodnený ich naliehavý právny
záujem na požadovanom určení svojho vlastníckeho práva. Žalobcovia tvrdia, že spornú časť pozemku

nadobudli vydržaním. Podmienky vydržania sú upravené v § 134 ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého
sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak ju má nepretržite v (oprávnenej) držbe 10
rokov. Oprávneným držiteľom je v zmysle § 130 ods. 1 v spojení s § 129 ods. 1 Obč. zák. ten, kto
s vecou nakladá ako s vlastnou, ak je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu
táto vec patrí. Z citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade splnenia zákonom určených podmienok

dochádzakvydržaniupriamozozákona,aksúsplnenétietopredpoklady:a)nadobúdateľjeoprávneným
držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav
užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. K
otázke dobromyseľnosti držiteľa je súdna prax jednotná v tom, že jej posúdenie nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z
objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na

okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo
zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec
prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého
možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Takýto stav sa môže zakladať aj na omyle

samotného držiteľa. Subjektívny pocit držiteľa však nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Ak sa
takýto pocit zakladá na omyle, je potrebné skúmať, či ide o omyl ospravedlniteľný, teda či k nemu došlo
napriek zachovaniu obvyklej miery opatrnosti (porov. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 172/2009 a
iné).

4. Podľa citovaných ustanovení možno pritom vydržať aj časť pozemku, a to osobitne v prípadoch,
pokiaľ sa držiteľ s držbou vlastného pozemku chopí aj držby časti susedného pozemku a s ohľadom na
všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu patrí aj táto časť. Pod pojmom „s ohľadom na všetky
okolnosti“ treba v takom prípade rozumieť nielen výmeru takto zabranej časti pozemku, ale aj okolnosti

jeho zabratia, postup prevodcu alebo nadobúdateľa v súvislosti s prevodom a chopením sa držby aj
časti susedného pozemku. V týchto prípadoch držiteľ nebude mať žiaden titul na uchopenie držby tejto
časti a jeho držba tak spočívať predovšetkým na omyle. Vo výsledku ide teda pri posudzovaní jeho
dobromyseľnosti v podstate o posúdenie, či takýto omyl je ospravedlniteľný alebo nie. Judikatúra v
tejto súvislosti napríklad vychádza z toho, že samotný rozdiel kupovanej a užívanej výmery (dokonca

o 50%) automaticky nevylučuje dobromyseľnosť držiteľa, takisto ju nevylučuje chýbajúce zameranie
alebo chýbajúce vytýčenie pozemkov. Naopak, zahradenie časti pozemku k inému pozemku oplotením,
a to o to viac, ak takéto oplotenie bolo na pozemku od nepamäti, nikto proti nemu nenamietal, prístup
na zahradenú časť pozemku je len z pozemku držiteľa a pod. (porov. podrobný prehľad judikatúry u
Feketeho, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár. Bratislava: Eurokodex 2011, s. 746 až 749).

5. Spomedzi uvedených predpokladov nebolo v prerokúvanej veci sporné, že žalobcovia od roku 1989 (v
podstate odo dňa registrácie kúpnej zmluvy, teda 16. augusta 1989, od kedy nadobudli vlastnícke právo
k parcele č. 66/2) držia pozemok parc. č. 66/2, ako aj k nemu prihradenú časť pozemku dnešného parc.
reg. C č. 371/33. Táto zahradená časť je odčlenená geometrickým plánom Ing. V. D. zo 7. júna 2016

č. 2901/2016 a je v ňom označená ako nová parcela reg. C č. 371/39. Tento pozemok ako nehnuteľná
vec je najneskôr od 1. januára 1992 spôsobilým predmetom vydržania (porov. § 134 ods. 2 Obč. zák.
v znení účinnom od 1. januára 1992 a contrario). Zo zisteného skutkového stavu takisto vyplýva, že
držba žalobcov bola neptretržitá, pretože od roku 1989 nebola rušená až do roku 2013, kedy si žalovaná
nechala premerať hranice parciel. Aplikáciou vyššie uvedených záverov na prerokúvanú vec treba podľa

názoru súdu uzavrieť, že je splnená aj tretia podmienka vydržania, a to oprávnená držba. Podľa už cit.
ust. § 130 ods. 1 Obč. zák. sa pritom v pochybnostiach predpokladá oprávnenosť držby. Žalobcovia tak
nemuseli jasne dokázať dobromyseľnosť svojej držby, ale postačilo dokázať okolnosti, ktoré objektívne
vyvolajú pravdepodobnosť dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patria. V takom prípade
nastúpia účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou žalovanej bolo dokázať, že žalobcovia

dobromyseľní byť nemôžu, aby nastúpivšiu domnienku oprávnenosti držby vyvrátila (§ 192 C.s.p.). Zo
zisteného skutkového stavu je v prerokúvanej veci zrejmé, že žalobcovia v roku 1989, keď nadobúdali
pozemok parc. č. 66/2, nemali jasnú vedomosť o tom, že prebiehajúce oplotenie nekopíruje vlastnícku
hranicu tejto parcely. Naopak, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že toto oplotenie bolo na svojommieste v podstate od nepamäti, o jeho skutočnú polohu (t.j. či kopíruje vlastnícku hranicu) sa nikto
nestaral. Oplotenie takto prebiehalo pozdĺž celého pôvodne rodičovského pozemku žalobcu v 1. rade a
žalovanej, teda aj pozdĺž neskorších parciel 63 užívanej ich bratom Y. J.. Aj jeho pozemok bol užívaný

až po plot, čo zasa mohlo žalobcov len utvrdzovať v ich domnení, že ich držba je oprávnený. Prístup na
oplotením zahradenú časť dnešnej parcely č. 371/33 bol možný len z dnešného dvora žalobcov a táto
časť bola vzhľadom na polohu oplotenia ešte pred rokom 1989 a dodnes je užívaná ako jeden celistvý
dvor a záhrada. Okrem toho zahradená výmera 162 m2 nie je v pomere k prevádzanej parcele č. 66/2
(948 m2) tak veľká, aby muselo byť laikovi napohľad jasné, že k parcele 66/2 nepatrí, a to o to viac, že

to predstavuje rozdiel na dĺžke oboch pozemkov len približne 8 až 10 metrov. Vzhľadom na uvedené
okolnosti tak súd dospel k záveru, že pravdepodobnosť dobromyseľnosti žalobcov o tom, že im patrí
aj zahradená časť pozemku dnešného parc. č. 371/33 (odčlenená ako parc. č. 371/39), je dostatočne
veľká, čím je založená domnienka oprávnenosti ich držby tejto časti pozemku od 16. augusta 1989,
keďže sa prihliada aj na dobu oprávnenej držby pred 1. januárom 1992 (§ 135a ods. 1 Obč. zák. v znení
účinnom do 31. decembra 1991; ust. § 135a ods. 3 Obč. zák. treba v tejto súvislosti interpretovať tak, že

vylučovalo len nastúpenie účinkov vydržania, nie aj oprávnenú držbu v zmysle § 132a ods. 1 Obč. zák.
v cit. znení). Keďže žalovaná túto domnienku oprávnenosti nevyvrátila, uplynutím 10 ročnej oprávnenej
držby (teda 16. augusta 1999) sa žalobcovia stali vlastníkmi spornej prihradenej časti pozemku.

6. Žalovaná počas konania poukazovala na to, že v roku 2013 zistila nesprávny priebeh oplotenia a

tvrdila teda, že chce vrátiť len svoje vlastníctvo, ktoré v roku 1989 nebolo žalobcom predané. Podstatou
vydržania v prerokúvanej veci však je práve nezhoda (omyl) na strane žalobcov v otázke rozsahu
predmetu predaja. Preto je logické, že pri premeraní v roku 2013 sa zistil posun vlastníckej hranice
oproti oploteniu a tým tiež to, že právna hranica pozemku predávaného v roku 1989 nebola zhodná
s oplotením. Pre výsledok veci je však podstatné, že z už uvedených dôvodov je omyl na strane

žalobcov ohľadom výmery tohto pozemku ospravedlniteľný a mal za následok, že žalobcovia nadobudli
vlastnícke právo vydržaním aj k tej (zahradenej) časti pozemku, ktorú v roku 1989 nekúpili. Dodatočné
zistenie tejto nezhody v roku 2013, teda 14 rokov po uplynutí vydržacej doby, nezmení nič na tom, že
žalobcovi nadobudli túto časť zo zákona 16. augustom 1999, aj keď o tom ani oni sami ani žalovaná
nevedeli. Z ustanovenia § 143 Obč. zák. vyplýva, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva je

všetko, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, okrem určitých vymedzených vecí. V
prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobcovia sú od 80-tych rokov manželmi a prihradenú časť pozemku
parc. č. 371/33 začali držať spoločne s pozemok parc. č. 66/2, ktorý nesporne nadobudli kúpou do
bezpodielového spoluvlastníctva. Z funkčnej spojitosti oboch pozemkov je zrejmé, že aj prihradenú časť
parcely č. 371/33 užívali spoločne (mali spoločnú vôľu túto držať, keďže ju považovali za časť svojho

pozemkuparc.č.66/2),vdôsledkučohospoločnesplnilipodmienkyvydržaniadosvojhobezpodielového
vlastníctva. Z už cit. § 143 Obč. zák. by však vyplynul ten istý záver, ak by aj túto časť oprávnene
držal a vydržal len jeden zo žalobcov za trvania manželstva. Zo všetkých uvedených dôvodov súd
žalobežalobcovvyhovel,pričomspornúprihradenúčasťpozemkuurčilsodkazomnariadnespracovaný
geometrický plán, ktorý bude slúžiť ako podklad pre zápis tohto rozsudku do katastra nehnuteľností (§

34 zák. č. 162/1995 Z.z.). O trovách rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešným žalobcom
priznal nárok na ich náhradu v plnej výške.

7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom advokátky, navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, žalovanej priznať náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania. Odvolateľka argumentovala tým, že žalobcovia nesplnili predpoklad
dobromyseľnosti a oprávnenosti držby. Spornú záhradu, ktorú sa rodičia strán rozhodli darovať bratovi
žalovanej,presnevymeralznalecIng.VojtechBinder,označiljukolíkmianiktonemoholmaťpochybnosti
o výmere záhrady, pretože pri premeraní záhrady bol prítomný aj žalobca 1, aj rodičia strán. Znalec si
na pojednávanie priniesol doklady z archívu a presne uviedol priebeh zamerania. Znalec v tom čase pri

premeraní záhrady upozornil, že aj jedna aj druhá časť nehnuteľnosti nie je užívaná podľa darovanej
výmery, ale je užívaná väčšia časť. Žalobcovia spornú časť nehnuteľnosti nikdy neužívali ako záhradu
tak ako užívali tú časť nehnuteľnosti, ktorá im patrí, táto časť bola užívaná ako priestor na odkladanie
nepotrebností, ako smetisko. Žalobcovia hradili dane a poplatky z nehnuteľností, ktoré majú vlastnícky
usporiadané. Za túto časť nehnuteľnosti hradila dane a poplatky za života matka, po jej smrti žalovaná.

Narušené vzťahy medzi žalobcom 1 a žalovanou ako súrodencami sú z dôvodov na strane žalobcu
1. Pred pojednávaním žalovanej zhorelo auto, ako výstraha, že sa má správať tak, ako brat očakáva.
Žalovanej je ľúto, že musí viesť spor o 162 m2, pri inom prístupe žalobcov táto záležitosť mohla byť
dávno doriešená.8. Žalobcovia 1 a 2 odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrili prostredníctvom
advokáta a uviedli, že s rozsudkom súdu prvej inštancie súhlasia a navrhujú ho potvrdiť a priznať im

náhradu trov odvolacieho konania. Odvolateľkou namietané skutočnosti sú podľa žalobcov účelové,
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobcovia od 16.08.1989 do roku 2013 nikdy neboli v užívaní
rušení, s prihliadnutím na malú výmeru spornej parcely je nemožné v prírode tento stav nepochybne
zistiť, ako kupujúci mali právo sa domnievať, že kúpnou zmluvou zo dňa 16.08.1989 nadobudli aj spornú
výmeru, ktorá mohla byť súčasťou vtedajšej parcely č. 371. Aj podľa konštantnej judikatúry (rozhodnutie

NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1398/2000 a sp. zn. 22 Cdo 1848/98) je v zásade možné aj vydržanie časti
parcely, prakticky v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby
časti susedného pozemku.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinnéhood01.07.2016-ďalejlenCSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčas(§362ods.

1CSP),oprávnenýmsubjektom-zároveňstranou, vktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359
CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1CSPacontrario),bezpotrebydoplneniadokazovania,keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219ods.3CSP),adospelkzáveru,žeodvolaniužalovanejniejemožnépriznaťúspech,keďžerozsudok
súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza

dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi, ktorí vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty
než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

13. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci

pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:15. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním podrobne a vyčerpávajúco zistil rozhodujúce skutkové
okolnosti, z ktorých je zrejmé, že žalobca 1 je synom a žalovaná dcérou svedka G. J. a jeho zosnulej
manželky P., rod. D., ktorá zomrela XX. S. XXXX. G. J. s manželkou pred rokom 1989 vlastnili pozemky

v k.ú. E. F. označené vtedy ako parcely č. 63, 64, 65 a 66 s podlomeniami, ktoré spolu tvorili približne
50 metrov široký pás (geometrický plán č.l. 6). Na severovýchodnej strane hraničili tieto pozemky s
pozemkom dnes označeným ako parc. reg. C č. 371/33 o výmere 1.262 m2 (geom. plán č.l. 37 a 38
zo spisu 11C/431/2015), ktorý bol vo výlučnom vlastníctve P. J., rod. D. (matky žalobcu 1 a žalovanej).
Medzi touto parcelou a parcelami č. 64 a 66 bolo dávno pred rokom 1989 vybudované drevené oplotenie,

ktoré však nekopírovalo vlastnícku hranicu medzi týmito parcelami, ale bolo umiestnené približne 8
až 10 metrov za hranicou parciel č. 66 s podlomeniami. V dôsledku toho boli tieto parcely spolu s
takto oplotením „zabranou“ časťou parc. reg. C č. 371/33 užívané ako keby išlo o jeden pozemok.
(výpovede žalobcu 1, žalovanej a svedkov G. J. a Y. J.). Približne okolo roku 1988 až 1989 došlo
medzi žalobcom 1, žalovanou a svedkom Y. J. (všetko súrodenci) na jednej strane a svedkom G. J. a
manželkou P. rod. D. (ich rodičmi) na strane druhej k dohode, podľa ktorej bude celý 50 m pás pozemkov

rozdelený medzi týchto troch súrodencov (zhodné výpovede žalobcov 1 a 2, žalovanej a svedka Y. J.).
Na základe toho žalobcovia nadobudli do svojho výlučného vlastníctva pozemok parc. č. 66/3, na ktorom
začali stavať rodinný dom. (nesporná skutočnosť). V nadväznosti na to svedok Ing. L. v dňoch 28. až
30. apríla 1989 vypracoval „Geometrický plán na zameranie skutočného stavu“ č. B-52-9/89-1 (č.l. 6),
ktorým bola vytvorená parcela č. 66/2 - záhrada o výmere 948 m2, pričom nové hranice mali byť v

prírode označené „žel. kolíkmi“. Nebolo zistené, či žalobcom bol vysvetlený obsah tohto geometrického
plánu, ako a pokiaľ boli zatlčené uvedené kolíky, ani to, či žalobcovia vedeli, čo prípadne tieto kolíky
znamenali. Rovnako nebolo dokázané, že by žalobcovia vedeli o tom, že oplotenie medzi parcelou
č. 66/2 a parcelou dnešného č. 371/33 nezodpovedá vlastníckej hranici a je ním zahradená aj časť
parcely č. 371/33. (výpoveď žalobcov, žalovanej a svedkov G. J. a Y. J.). Dňa 16. augusta 1989 bola

spísaná notárska zápisnica č. N 196/89 (č.l. 5), v ktorej G. J. a manželka P. rod. D. ako predávajúci a
žalobcovia 1 a 2 ako kupujúci prejavili, že predávajú a kupujú parcelu č. 66/2 v k.ú. E. F. o výmere 948
m2 vytvorenú „geom. plánom B-50-9/89-1“ za cenu 5.688 býv. Kčs, a to ako záhradu k priľahlej parcele
č. 66/3 s rozostavaným domom. Zmluva bola v ten istý deň (16. augusta 1989) Štátnym notárstvom
v Dunajskej Strede registrovaná. Odvtedy žalobcovia až do roku 2013 nerušene užívali celú záhradu

na pozemku parc. č. 66/2 a ďalej až po oplotenie, teda vrátane zahradenej časti parc. č. 371/33,
bez toho, aby ich v užívaní ktokoľvek rušil. (výpoveď žalobcov, svedka G. J. a Y. J.). V súčasnosti
takisto nie je vlastnícka hranica medzi oboma parcelami v teréne jasne viditeľná (obhliadka). Približne
v rovnakom čase svedok Y. J. nadobudol od rodičov pozemky parc. č. 66/1 a 63 ako druhú tretinu z
pôvodného 50 metrového pásu pozemkov. Ani on si nebol vedomý, že by oplotenie na severovýchodnej

strane pozemku, ktoré bolo vlastne pokračovaním oplotenia pozemku žalobcov, nekopírovalo vlastnícku
hranicu, a vychádzal z toho, že nadobúda celé pozemky až po toto oplotenie. (výpoveď Y. J.). P. J.
rod. D. (matka žalobcu 1 a žalovanej) zomrela XX. S. XXXX. Osvedčením sp. zn. 13D/682/2008 (č.l.
8 a 9) bolo potvrdené, že pozemok parc. č. 381 (dnešná parc. reg. C č. 371/33) o výmere 1.262 m2
na LV č. XXX nadobudla žalovaná, ktorá je aj v súčasnosti vedená na tomto liste vlastníctva ako jeho

výlučná vlastníčka (LV č.l. 10). Žalovaná a žalobcovia viedli od roku 2011 spor o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k parcelám č. 64 a 65 a domu s.č. XX v spornej oblasti, ktorý sa viedol
na súde pod sp. zn. 5C/143/2011. V tomto konaní bol svedkom Ing. L. vyhotovený znalecký posudok č.
4/2013, ktorý konštatoval rozdielny priebeh vlastníckej hranice a oplotenia. V nadväznosti na to žalovaná
vyzvala žalobcov na vypratanie nimi zahradenej časti pozemku parc. reg. C č. 371/33 a tento nárok

uplatňuje v konaní súdu sp. zn. 11C/431/2015.

16. V otázke oplotenia súd prvej inštancie vyšiel z výpovedí žalobcu 1 a svedka Y. J., ktoré boli potvrdené
v podstate aj výpoveďou G. J., že oplotenie oddávna stálo a dodnes stojí na tom istom mieste a ide
v podstate o to isté oplotenie. Túto skutočnosť, i keď inými slovami, potvrdili tieto tri výpovede, a to

po obhliadke fotografií, resp. na mieste samom. Naopak, žalovaná sa vo svojej výpovedi obmedzila
v podstate len na holé popretie, že plot zobrazený na fotografiách a obhliadnutý súdom nie je tým
sporným plotom, toto svoje tvrdenie však nijako bližšie nevysvetlila ani neodôvodnila. Pre posúdenie
veci najpodstatnejším je pritom záver ohľadom vedomosti, resp. nevedomosti žalobcov o skutočnom
priebehu vlastníckej hranice.

17. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že podľa § 130 ods. 1 druhej vety Občianskeho
zákonníka platí v pochybnostiach domnienka oprávnenosti držby. V dôsledku toho treba v prípade
pochybností považovať oprávnenú držbu za dokázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak (§ 192C.s.p.). V nadväznosti na to je dôkazné bremeno medzi toho, kto sa oprávnenej držby dovoláva, a
toho, kto ju popiera, rozdelené. Povinnosťou toho, kto sa oprávnenej držby dovoláva, nie je nevyhnutne
dokázať ju, ale navrhnúť dôkazy (§ 145 C.s.p.), ktoré objektívne vyvolajú pochybnosti aspoň o tom,

že by držiteľ mohol byť dobromyseľný, že mu vec alebo právo patria. V takom prípade nastúpia
účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou protistrany je navrhnúť dôkazy na zistenie,
že držiteľ dobromyseľný byť nemôže (§ 145 v spojení s § 192 C.s.p.). Ak ten, kto sa oprávnenej
držby dovoláva, svoju dôkaznú povinnosť splní a vyvolá aspoň pochybnosti súdu v tom zmysle, že
dobromyseľnosť držiteľa by mohla byť pravdepodobná, postačí pre pozitívny záver o oprávnenosti držby

to, že protistrana dobromyseľnosť jasne nevyvrátila. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ako aj podľa
názoru odvolacieho súdu, žalobcom sa podaril dôkaz, ktorý s dostatočnou dávkou pravdepodobnosti
naznačuje ich dobromyseľnosť. Naopak, žalovanej sa nepodarilo ich dobromyseľnosť (a tým účinky
nastúpenej domnienky) vyvrátiť.

18. Z výpovedí oboch žalobcov, ktoré sú v podstatnej miere podopreté výpoveďou svedka Y. J., totiž

vyplýva, že pri predaji v roku 1989 existovalo na ich strane presvedčenie o tom, že oplotenie na
severovýchodnej strane pozemkov parc. č. 66/2 (ktoré neprerušene pokračovalo aj po severovýchodnej
strane parcely 63) kopírovalo vlastnícke hranice. V nadväznosti na to existovalo na ich strane oprávnené
presvedčenie, že pozemky, ktoré im predávajú rodičia (svedok G. J. s manželkou), sú daným oplotením
ohraničené. Súd prvej inštancie pritom správne v tejto súvislosti za kľúčovú a najdôveryhodnejšiu

považoval výpoveď svedka Y. J.. Ten je totiž bratom oboch strán, preto nemá zrejmý dôvod nadržiavať
ktorejkoľvek z nich. Okrem toho sám svoj pozemok (hraničiaci s parcelou č. 66/2 žalobcov) predal tretej
osobe (A. Y.), pričom sám pri predaji vychádzal z toho, že pozemok ide až po plot. Pritom A. Y. neskôr
(v roku 2013) dobrovoľne na výzvu žalovanej posunul oplotenie až na vlastnícku hranicu. U svedka Y. J.
nemožno teda predpokladať ani záujem na obhajobe existujúceho stavu, keďže v časti, ktorá sa ho týka,

nemá na jeho zachovaní už prakticky žiaden záujem. Práve tieto okolnosti robia výpoveď tohto svedka
dôveryhodnou. V spojení s ňou (§ 151 C.s.p.) sa potom stávajú dôveryhodnými aj výpovede žalobcov,
ktoré sa s jeho výpoveďou obsahovo v podstate zhodujú.

19. Pokiaľ ide o výpoveď svedka G. J., ani podľa názoru odvolacieho súdu ju nemožno ako celok

považovať za spoľahlivú, pretože svedok (vypovedajúci navyše v maďarčine) viaceré údaje plietol,
resp. neopisoval ich zrozumiteľne, čo je opodstatnené jeho vysokým vekom (viac než 82 rokov). Preto
nemožno tejto výpovedi v detailoch priznať príliš veľkú hodnotu (napr. tvrdil, že pozemok po oplotenie
kúpil, synovi to však celé nedaroval, pritom však z dokazovania je zrejmé, že so synom bola spísaná
kúpna zmluva, no pozemok, na ktorom je oplotenie, patril výlučne jeho manželke). Ako celok možno

z výpovede svedka vyrozumieť ľahostajnosť vtedajších vlastníkov k otázke umiestnenia oplotenia a
priebehu vlastníckej hranice („starí ľudia na to kašľali“). V jednotlivostiach však vo výpovedi svedka
ťažko rozlíšiť, čo hovorí o skutočnej situácii pri prevode v roku 1989 a čo je výsledkom jeho reakcie na
premeranie hraníc v roku 2013 a následného správania žalobcov a žalovanej. Okrem toho nemožno
strácať zo zreteľa ani to, že o svedka sa stará žalovaná ako jeho dcéra, takže svedok je dlhodobo pod jej

(vedomým alebo nevedomým) vplyvom, čo aj s ohľadom na jeho vysoký vek môže sugestívne vplývať
aj na jeho reprodukciu sporných udalostí.

20. Súd prvej inštancie správne vo výsledku nepovažoval za presvedčivú ani výpoveď svedka Ing. L.,
keď dôvodne nemožno považovať za pravdepodobné, že by si svedok dokonale pamätal na všetky

okolnosti zameriavania pozemkov u žalobcov, žalovanej, ich brata a rodičov od roku 1988 až dodnes.
Naopak, je zrejmé (a potvrdzoval to aj priebeh výpovede), že svedok si na osvieženie pamäte nazrel do
svojich pracovných výstupov (náčrtov, geometrických plánov atď.). To je pochopiteľné, ale vo výsledku
nemožno vylúčiť, že to svedka vedie k tomu, že jeho výpoveď je obsahom týchto podkladov ovplyvnená
a že svedok vypovedá tak, aby to bolo s týmito podkladmi v súlade. Nemožno preto na strane svedka

vylúčiť omyl (pochybenie), a to či už v čase a miestach opisovaných udalostí, prípadne aj v samotnom
výkone (napr. ohľadom toho, či a kde zatĺkol kolíky). Takýto omyl by bol pri svedkovi pochopiteľný
taktiež aj vzhľadom na jeho vek (83 rokov), ale aj na veľké množstvo znaleckých a geodetických úkonov
vykonaných počas jeho profesijnej praxe.

21. Ani ďalšími (nepriamymi) dôkazmi sa nepodaril preukázať opak domnienky oprávnenosti držby (§
192 C.s.p.). Predovšetkým, vedomosť žalobcov (resp. nedostatok ich dobromyseľnosti) o skutočnom
predmete kúpy nezakladá samotný geometrický plán z roku 1989. Už z jeho názvu totiž vyplýva, že
tento bol vyhotovený na „zameranie skutočného stavu“, nie na rozdelenie parciel. Okrem toho možnopovažovať za všeobecne známe, že laickej verejnosti (za akú treba považovať aj žalobcov) nie je
geometrický plán v jeho grafickej časti bežne zrozumiteľný, najmä nie sú zrozumiteľné rôzne druhy
čiar (hrubé, tenké, červené, čierne, čiarkované, plné, prečiarknuté znakom „S“ alebo dvojitou čiarou

a pod.). V samotnom geometrickom pláne z roku 1989 je pritom zakreslená tak vlastnícka hranica,
ako aj umiestnenie oplotenia rovnakou čiarou, oplotenie je však prečiarknuté znakom „S“, z čoho však
žalobcovia nemuseli vôbec vyrozumieť, že nejde o vlastnícku hranicu. Ďalej treba v prospech žalobcov
hodnotiť aj výpovede svedkov, z ktorých v podstate zhode so samotnými výpoveďami žalobcov vyplýva,
že žalobcovia neboli vo svojej držbe rušení od počiatku až do roku 2013, a to ani samotnou žalovanou.

Z jej výpovede a obhliadkou sporných pozemkov súd prvej inštancie sám zistil, že sporné oplotenie
prebiehalovpodstatevjednejrovinepozdĺžvšetkýchtrovdielovpôvodnéhoveľkéhorodinnéhopozemku
(t.j. za zadnou časťou parcely č. 66/2 patriacej žalobcom, parc, č. 63 patriacej žalovaným a parc. č. 64),
pričom žalovaná sama až do roku 2013 nemala tiež vedomosť o tom, že jeho priebeh nezodpovedá
vlastníckej hranici. Konečne, sporná časť pozemku má tvar v podstate kosodĺžnika o výmere 162 m2.
Obhliadkou pritom súd prvej inštancie zistil, že dĺžka kratšej strany je približne 8 až 10 metrov, pričom

vlastnícka hranica medzi parcelou č. 66/2 a spornou časťou nie je fyzicky vôbec viditeľná. Ak žalobcovia
v roku 1989 mali nadobudnúť pozemok o výmere 948 m2 o dĺžke (podľa geometrického plánu z č.l. 6)
cca 58 metrov a oplotenie bolo umiestnené o približne 8 až 10 metrov ďalej, nejde o taký posun, ktorý
by musel byť pre laického pozorovateľa zistiteľný voľným okom.

22. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, zohľadniac ustálenú rozhodovaciu súdnu prax,
podľa ktorej vydržanie časti parcely je v zásade možné. Je to praktické najmä v prípadoch, keď niekto
nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku.
Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku i keď
ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000).

23. Podľa ustálenej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby
časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je
vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto
prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v

danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol
mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom
titule. Podmienkou teda je, aby držal sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným
z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer

plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 09.03.2000
sp. zn. 22Cdo 1848/98).

24. Odvolateľka na vyvrátenie dobromyseľnosti a neoprávnenosti držby žalobcov vo vzťahu k spornej
časti nehnuteľnosti vo svojom odvolaní poukázala len na výpoveď znalca Ing. Vojtecha Bindera, ktorý v

čase pôvodného prevodu vlastníctva mal vymerať predmetné nehnuteľnosti, a teda všetkým malo byť
zrejmé, aká je v skutočnosti hranica medzi pozemkami.

25. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 C.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade

nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

26. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie.

27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa
dokazovania, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok (účinný do 30.06.2016) ukladá
účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1
O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazanýnávrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s
následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné
mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi

účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých
dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle
ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov
vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej

právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom

navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle a podrobné dokazovanie, okrem výsluchu sporových
strán a oboznámenia sa s listinnými dôkazmi vypočul viacerých svedkov a uskutočnil aj ohliadku na
mieste, pričom výsledky dokazovania správne vyhodnotil a podrobne odôvodnil, z ktorých dôkazov
vychádzal a ktoré dôkazy považoval za nehodnoverné. Za takýto nie úplne hodnoverný dôkaz považoval

aj výpoveď svedka Ing. Y. L., pričom podrobne uviedol aj dôvody nehodnovernosti tejto výpovede, s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a vo vzťahu ku ktorým odvolateľka vo svojom
odvolaní neponúkla žiadne rozhodujúce argumenty.

30. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobe

v celom rozsahu vyhovel a určil vlastnícke právo žalobcov, rozhodol vo veci vecne správne, a preto
s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého), ako vecne správny potvrdil.

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

32. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalovanej, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislostiupriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

33.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1vspojenís §
396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalobcom 1 a 2 voči neúspešnej
žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).