Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/274/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210510
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210510.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

anemajetkovejujmy,naodvolanienavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduNovéMestonadVáhom
zo dňa 9. septembra 2014, č.k. 6C/227/2012-85, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 385 Eur z titulu

nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 11r/2167/2010,
EX/17024/2010 v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o. Bratislava a povinného Milan Zámek,
nar. 09.12.1970 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého bola doručená na tunajší súd dňa 21.12.2010. Dňa 10.03.2011 súd vydal

poverenie na vykonanie exekúcie č. 5304 015700*, č.k. 11Er/2167/2010-12 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť istinu vo výške 772,53,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 137,12,-
eur a zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 772,53,- eur od 15.06.2010 do zaplatenia +
trovy predchádzajúceho konania 252,66,- eur + trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 18.02.2011, č.k. 11Er/2167/2010-10 súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 137,12,- eur, zamietol. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 15.06.2011. Zo spisu Spr súd zistil, že navrhovateľ nepodal sťažnosť
na postup súdu v predmetnom konaní 11Er/2167/2010. Právny zástupca navrhovateľa v písomne
podanom vyjadrení zo dňa 16.06.2014/ založené v Spr 466/14/ uviedol, že predložil znalecký posudok
s tým, že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu
udelení poverenia na vykonanie exekúcie dosahuje hodnotu minimálne 30,76,- eur a majetková škoda v
každom individuálnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje hodnotu

minimálne 30,76,- eur. Porušením práv spoločnosti vznikla aj nemajetková ujma. Súd zamietol návrh na
vykonanie dôkazu listinným dôkazom znaleckým posudkom na preukázanie výšky škody, ktorý zadal
navrhovateľ znaleckému ústavu Ekonomickej univerzite v Bratislave, pretože znalecký posudok, ktorý
nebol vypracovaný v súdnom konaní, nemá charakter znaleckého posudku, ale listinného dôkazu.
Navrhnutý dôkaz je pre rozhodnutie súdu za tohto skutkového a právneho stavu právne irelevantný.
Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd

návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Navrhovateľ sa domáha
náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu NovéMesto nad Váhom v exekučnom konaní. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho
úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade
súd udáva, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127
ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne
a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu

na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. V prvom rade preto súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom
konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci.
Ako vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy konaní

predsedovi súdu. V niektorých veciach podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto
toho, aby reagoval na výzvu súdu predložiť žiadané listiny. Ďalej súd pre všetky prejednávané veci
udáva, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v
ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a
to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach

prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /napríklad uznesenie NS SR 3Cdo
146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy
účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve
z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách
upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na oprávneným predkladané

exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období
nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov, na udržanie a správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na

publikačné výdaje spojené s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania, toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ
spravuje svoje vymáhané pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť
sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani
prípadné podanie žiadosti o informáciu o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine

prípadov ako hromadné žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych
exekučných spisov, nemohlo vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí.

Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom boli doručované žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach rozhodoval tak, že všetky

tieto žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uzneseniami zamietal, resp. exekučné
konanie zastavil, pričom od doručenia žiadosti do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti ubehol
rozdielny, vždy podstatne kratší ako navrhovateľom tvrdený počet dní tak, ako to je zrejmé z osobitnej
časti odôvodnenia tohto rozsudku. Z priebežne novelizovaného, no vo vzťahu k návrhu navrhovateľa
rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; ak
však súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na rozdielod vydania poverenia prípustné odvolanie. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená lehota 15
dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bolo exekučné konanie zastavené. Preto zo skutočnosti, že

rozhodnutie o zastavení exekučného konania nebolo vydané v 15 dňovej lehote, nemožno vyvodiť to,
že by sa Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dopustil protiprávneho konania v tej časti § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z., že by nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Do úvahy následne
prichádzalo posúdenie dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia

škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385 eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto ad
Váhom v konaní, v ktorom je navrhovateľ oprávneným proti povinnému Milan Zámek, EX/17024/2010
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, pričom o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 10.03.2011, pričom neuviedol, kedy začalo
konanie - omeškanie viac ako 7 mesiacov /. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k.
11r/2167/2010, EX/17024/2010 v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o. Bratislava a povinného

MilanZámek,nar.09.12.1970súdzistil,žežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciesúdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého bola doručená na tunajší súd dňa 21.12.2010. Dňa 10.03.2011 súd
vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5304 015700*, č.k. 11Er/2167/2010-12 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť istinu vo výške 772,53,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 137,12,- eur
a zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 772,53,- eur od 15.06.2010 do zaplatenia + trovy

predchádzajúceho konania 252,66,- eur + trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 18.02.2011, č.k. 11Er/2167/2010-10 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 137,12,- eur, zamietol. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosťdňa15.06.2011.Zuvedenéhoskutkovéhotvrdenianavrhovateľprávnevyvodzoval,žeišlo
o nesprávny úradný postup. S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové

tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu
súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade
však nebolo zistené, že by bolo rozhodnutie, ktorým bolo exekučné konanie zastavené, zmenené alebo

zrušené. Vychádzajúc z uvedeného preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť štátu. Súd konal
tak, že medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 7
mesiacov, ale 78 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, pričom
v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh navrhovateľa
ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu
väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom

súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému

bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v

rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorýchsúd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie

listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej

a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne

udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním

zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký
posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené

v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po
roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom,
že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže
vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom
navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len

odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Okrem toho zdôraznil, že ak bol doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania
z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o

tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 9Co/174/2014.Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na

ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 10.03.2010, pričom omeškanie predstavuje viac ako 7

mesiacov.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.
Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že súdny exekútor podal na súd prvého stupňa dňa
21.12.2010 žiadosť o udelenie poverenia a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok stáleho

rozhodcovského súdu za stavu, kedy bolo poverenie exekučným súdom udelené dňa 10.03.2011. Súd
za predpokladu, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods.
2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného titulu zo zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie. Exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ cit. zákona je potom okrem iného aj
vykonávanie rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote neobstojí a preto bol v

konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj
s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu, nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za

rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu -
právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.
Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.
Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel knesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka

zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 22.05.2014 pod sp.zn. 4NcC/28/2014, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
OkresnéhosúduvNovomMestenadVáhomMgr.StanislavaMiklánkovániejevylúčenázprejednávania

a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom,
odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje
na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. I ÚS/250/2013-10 zo dňa 30.04.2013 odmietol sťažnosť

navrhovateľa,ktorounamietalporušeniesvojichzákladnýchprávnasúdnuochranuaspravodlivýproces
z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu, pričom svoj nárok odvodzuje od
postupu tohto okresného súdu.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že

súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil
z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v
celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 20.08.2014, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 09.09.2014, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení

podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .