Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/119/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214205431
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8214205431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: O. Z., D.. XX. X. XXXX, N. A. XX, XXX
XX B., o zaplatenie 3105,34 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 2C/202/2014-49 zo dňa 13.09.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.776,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,15 % zo sumy 2.776,83 Eur od 17. 7. 2014 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
Z a s t a v u j e konanie v časti o zaplatenie 75,- Eur.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 64 %. “

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 2 písm. d), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2
písm. j) a k), § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.7.2014 domáhal zaplatenia sumy
3.105,34 Eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania.
Na výzvu súdu žalobca zaslal súdu podaním doručeným dňa 18.3.2016 rozpis splátok a ich
započítavania v prospech istiny a zmluvného úroku. V uvedenom podaní uviedol, že náležitosť v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch sa nachádza v bode 2.5.3

Obchodných podmienok, neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky (VOP
a OP). Uvedeným podaním žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 75 eur týkajúcej sa poplatkov za
upomienky späť.
Strany uzavreli dňa 7.8.2013 úverovú zmluvu, ktorou žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.200
Eursúrokovousadzbou17,9%p.a.Vzmluveboldohodnutýpoplatokzaposkytnutieúveruvovýške160
Eur a výška anuitnej splátky 57,51 Eur. Stanovená bola splatnosť prvej splátky 20.8.2013 a splatnosť
úveru 20.7.2023. Celkove mal žalovaný uhradiť 120 splátok a celkovo mal zaplatiť žalobcovi 7.061,20

Eur. V zmluve je uvedená aj RPMN vo výške 21,51 % a priemerná RPMN vo výške 19,47 %.
V zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch nepostačuje, ak v zmluve o
spotrebiteľskom úvere je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Je potrebné zdôrazniť, že zákon spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva spĺňala prísneobsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka
záväzkovo právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru.
Podľa názoru súdu však v predmetnej zmluve chýba aj ďalšia povinná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2

písm. j/ citovaného zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet
RPMN.
V dôsledku chýbajúcich vyššie citovaných obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
teda potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaný by preto mal žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t.j. 3.200 eur a keďže doposiaľ

mu zaplatil 423,17 Eur, jeho dlh predstavuje sumu 2.776,83 Eur. Súd preto zaviazal žalovaného len k
zaplateniu tejto istiny a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Z prisúdenej istiny súd
priznal aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ.
Žalovaný sa dostal do omeškania po zosplatnení úveru listom zo dňa 24.6.2014, ktorým bol vyzvaný na
jeho úhradu do dňa 16.7.2014. Od nasledujúceho dňa je teda v omeškaní a to s poukazom na § 565 OZ
a dohodnutými zmluvnými podmienkami. Vychádzajúc však z dispozičnej zásady v konaní súd priznal

úroky z omeškania v uplatnenej výške od 18.7.2014 do zaplatenia.
Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods.
2 CSP.

2. Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti výroku o

trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že predpoklady pre
výpočet RPMN boli uvedené v Štandardných Európskych informáciách, ktoré boli priložené dlžníkovi
pri podpise zmluvy. Pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie.
Keďže tak súd neučinil, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Počet a termíny splátok istiny
aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o

výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú
zaplatiť, lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny
a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie
úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie na istinu a úroky úveru obsahuje

amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením
zmluvy o úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ by
samotný text zmluvy mal obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti
úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti,
zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u

ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v
samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov. V prospech
argumentácie žalobcu svedčí aj návrh novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra 2015, z
ktorej vyplýva, že nie je nutné uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký podiel z jednotlivých splátok
pripadá na uhradenie istiny a úrokov. V uvedenej súvislosti poukázal na návrh generálnej advokátky

prednesený vo veci vedenej na Súdnom dvore EÚ C-42/15. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného
na náhradu trov konania.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

3. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.
Je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 07.08.2013 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem
všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č.
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať

zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude
úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov.
Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie
je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochranyspotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru
ochrany spotrebiteľovi.
SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú

stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
Tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. však cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení

jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu,
ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc

v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice

priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).
Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
„Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné
sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).
„Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb.

s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú
nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).
Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer,
C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže
hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo

ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod
15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).
V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vyplýva,
že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú

výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto náležitosti nie je možné
považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má
právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach,
akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky platí.
Rovnako je možné súhlasiť s tvrdením súdu prvej inštancie, že v úverovej zmluve nie sú uvedené

predpoklady použité na výpočet RPMN tak, ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Predmetný
obligatórny údaj musí byť uvedený priamo v zmluve, t.j. v hlavnom zmluvnom dokumente, ku ktorému
účastníci záväzkového vzťahu pripájajú svoj podpis na vyjadrenie ich súhlasu byť ním viazaní.
Nepostačuje preto jeho uvedenie v iných dokumentoch.
Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) a j) ZoSÚ, v zmysle

§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Bolo preto dôvodné žalobu
v časti o zaplatenie sumy prevyšujúcej nesplatenú istinu zamietnuť.
Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 17.02.2016 doručenou žalobcovi dňa 24.02.2016 vyzval žalobcu na
objasnenie a preukázanie skutočností relevantných pre rozhodnutie vo veci, preto odvolacia námietka
týkajúca sa nesprávneho postupu súdu prvej inštancie nie je opodstatnená.

Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

4. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tomuto však žiadne trovy odvolacieho konania zo
spisu nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.5. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.