Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/550/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115218346
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7115218346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr.AndrejaŠalatuaJUDr.JánaSlebodníka,vovecižalobcuIntrumJustitiaSlovakia,s.r.o.,Bratislava,
Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Karadžičova 8,
proti žalovanej J. T., nar. X.X.XXXX, P., U. XXX/XX, o zaplatenie 660,83 € s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 35C/324/2015-44 z 5.4.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 454 € spolu s úrokom z omeškania
počítanýzosumy454eurvovýške8,75%počítanýod21.9.2012dozaplateniaatrovykonaniavrozsahu
40,40% a v prevyšujúcej časti potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi prisudzuje náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 40,40%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa právny predchodca žalobcu, spoločnosť Consumer
Finance Holding a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130 žalobou, podanou
uňho 13.7.2015 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil. Konštatoval, že žalovaná sa v mieste
bydliska nezdržiavala, jej iný pobyt nezistil, preto jej bol podľa § 29 O. s. p. ustanovený opatrovník
na zastupovanie v konaní v osobe pani C. C., zamestnankyne Okresného súdu Košice I. Na základe

návrhu zo 16.11.2015 uznesením č.k. 35C/324/2015-36 pripustil, aby do konania namiesto žalobcu
Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom v Kežmarku, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130 vstúpil
ako žalobca Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 5.1.2016. Ďalej uviedol, aké dokazovanie vykonal a zistil nasledovný
skutkový stav: 3.1.2012 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovanou zmluvu o poskytnutí pôžičky
č. XXXXXXX, na základe ktorej bola schválená výška pôžičky: 500 €, celková suma pôžičky: 1 020 €,
celkové náklady spotrebiteľa: 520 €, sadzba poistenia: 2,9 %, ročná úroková sadzba: 38,01 %, RPMN:

38,01 %, priemerná hodnota RPMN: 45,66 %, splátka: 17 €, mesačná výška poistenia: 0,49 €, termín
konečnej splatnosti: január 2017. Citoval znenie § 200ea, § 115a ods.1,2 O. s. p., § 52 ods.1,2,3,4, § 54
ods.2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.1,2, § 9 ods.2, § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z., účinného do
31.12.2012 a uzavrel, že žalobca uzavrel so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák.
č. 129/2010 Z.z., ako aj s poukazom na príslušné vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka,
na základe ktorej žalovaná odčerpala na sumu pôžičky v celkovej výške 500 €. Ďalej citoval znenie §
497, § 502 Obchodného zákonníka a mal za to, že hlavný právny vzťah je však založený zmluvou o

spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej
norme. Ďalej súd citoval znenie § 879r veta prvá, § 37 ods.1, § 39 O. z. a zobral do úvahy poskytnutie
úveru žalobcom žalovanej vo výške 500 € na základe spotrebiteľskej zmluvy č. XXXXXXX a túto zmluvu
podrobil tzv. sudcovskej kontrole s poukazom na vyššie citované ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch, kedy posudzujúc obsah danej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel k
záveru, že táto neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods.2 citovaného zákona a preto s poukazom
na § 11 ods.1 písm. a) citovaného zákona je nutné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez

poplatkov. Dospel k záveru, že uvedená zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods.2 písm. a), t.j.
druh spotrebiteľského úveru, resp. pôžičky; ak ju uzatvára so žalovanou, neobsahuje náležitosť podľa
§ 9 ods.2 písm. e), dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere nakoľko daná zmluva obsahuje len
termín konečnej splatnosti úveru, aj to je určené neurčito a nezrozumiteľne, len odkazom, že je to mesiac
január 2017, z čoho nieje zrejmé, či sa jedná o prvý alebo posledný deň predmetného kalendárneho

mesiaca, zmluva neobsahuje ani náležitosť podľa § 9 ods.2 písm. k), t.j. výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
kedy v zmluve je len uvedený údaj o výške splátky 17 € mesačne, ktorá však v sebe zahŕňa časť istiny,
poplatok za vedenie úverového účtu, úroky, prípadne úhradu za možnosť zmeny splátok a podobne a tak
je nutné konštatovať, že uvedený údaj nie je špecifikovaný tak, ako to vyžaduje zákon. Zároveň zmluva

neobsahuje údaj o poradí, v ktorom sa budú jednotlivé splátky priraďovať a ako z jednotlivej mesačnej
splátky bude platená časť na istinu, časť na úrok, prípadne na iné poplatky účtované žalobcom a teda
i táto časť zmluvy nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti úverovej zmluvy. Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť súd za použitia § 11 citovaného zákona potom ďalej musel konštatovať, že keďže táto
zmluva neobsahuje uvedené náležitosti, považoval úver za bezúročný a bez poplatkov a následne z

tejto skutočnosti pri rozhodovaní o veci aj vychádzal. Zároveň súd podrobil sudcovskej kontrole výšku
danej sadzby úroku, kedy pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku bolo potrebné prihliadnuť
na celkové okolnosti úkonu, pohnútky a účel, ktorý sledoval, predovšetkým bolo potrebné porovnať
dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov. Zistil, že priemerné úrokové
miery z úverov obchodných bánk pri stave úverov v domácnostiach pri úveroch spotrebiteľských a

ostatných, ako aj pri nových obchodoch predstavuje úrokovú sadzbu v rozsahu od 12,11 do 13,08 %.
Keďže nikto, ani súd nemôže ani nie je jeho úlohou nahrádzať kontraktačný proces a určiť presnú
úrokovú mieru, aká by prípadne medzi stranami bola v rámci udržateľných úrokov dohodnutá, výška
zmluvného úroku ďaleko prevyšuje akceptovateľnú výšku, túto časť zmluvy o úvere, t.j. dohodu o
výške úroku vyhodnotil ako v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť v tejto

časti dojednania. Zároveň ešte opakuje, že táto dohoda o výške úroku nebola exaktne stanovená a
dojednaná a teda už aj z toho dôvodu je zmluva neplatná. Definoval pojem dobré vychádzajúc pri z
rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) a uzavrel, že neprimeranou preto
odporujúcou dobrým mravom je taká výška dohodnutých úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú
mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším sadzbám, uplatňovaným

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok NS SR z 26.4.2012- 5Cdo 26/2011). V súlade
s dobrými mravmi je taká výška úroku, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny za užívanie
požičanej istiny), teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým)
spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla taká výška úrokov, ktorá
podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na

najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke často práve z dôvodov svojej inak
neriešiteľnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník
v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky, čo odporuje dobrým mravom.
CitovalzrozsudkuNajvyššiehosúduSRz26.4.2012,sp.zn.5Cdo26/2011,NemeckéhoBGH(Spolkový

súdny dvor) vo svojom rozsudku z 13.3.1990 (AZ: XI ZR 252/89) z rakúskej a švajčiarskej judikatúry:
K § 879 ABGB ods. 2 č. 4, rozs. NS ČR 21Cdo 1484/04, Ústavného súdu SR v náleze z 28.2.1995
sp. zn. PL. ÚS 10/95. V zmluve teda bola dojednaná úroková miera vo výške 38,01 % ročne, pričom v
čase uzavretia predmetnej zmluvy pri úveroch poskytovaných bankami domácnostiam, predstavovala v
priemere okolo 12,11 - 13,08 % ročne. Už len samotná skutočnosť, že cena úveruje niekoľkonásobne

vyššia je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho
úkonu. Úrok vo výške 38,01 % ročne podstatnou a absolútne neprimeranou mierou prekračoval horný
limit obvyklej úrokovej miery. Žalobca si uplatnil úroky vo viac ako 3-násobnej výške, ako poskytovali
banky v rovnakom období, čiže prekročil obvyklé úroky poskytované bankami a dohodnutie úrokovej
sadzby 38,01 % za neprimerané, úžernícke, v rozpore s dobrými mravmi a teda v konečnom dôsledku

neplatné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti o nedostatkoch danej zmluvy súd za použitia §
11 mal za to, že zmluva neobsahuje zákonné náležitosti, resp. tieto náležitosti sú uvedené neurčito,
nezrozumiteľne, neúplne a teda s poukazom na § 39 a 37 O. z. považoval zmluvu za neplatnú a to aj
vzhľadomnavysokúvýškuúrokovejsadzby.Vtakomtoprípadenastupujeinštitútvydaniabezdôvodnéhoobohatenia podľa § 451 a nasl. O. z.. Citujúc § 451 ods.1,2, § 456 veta prvá, § 457, § 458 ods.1 veta
prvá Občianskeho zákonníka, § 5b, § 7 ods.1, § 8 ods.1 písm. g) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a posúdil teda danú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú a musel aj prihliadať na zvýšenú

ochranu spotrebiteľa, ktorú poskytuje inštitút posudzovania premlčania uplatneného nároku ex offo,
aj bez toho, že sa dlžník premlčania dovolá. Zastáva názor, že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Týmto orgánom je predovšetkým a najmä súd, čo
vyplýva jasne a nepochybne z odvolávky normatívneho textu na premlčanie vo význame prekážky

žalovateľnosti uplatneného subjektívneho práva. To, že zákonodarca použil v citovanej norme pojem
premlčanie, ktoré je upravené v hmotnoprávnych predpisoch, na tom nič nemení. Použil ho totiž v
kontexte s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa je lex specialis k 100 ods.1 O. z., ktoré je však samo procesným
ustanovením, nakoľko v naznačených diferenciách normuje procesné vzťahy (procesnú činnosť súdu),
keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní. Ako

to vyplýva z dikcie poslednej vety § 100 ods.1 O. z.: ,Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať." Dikcia § 100 ods.1 O. z. a dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex generalis (§100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a
lex specialis (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa), lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
jednoznačne dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods.1 O. z. v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky

vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú
v konaní pred súdom. A naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie
(správnejšie na márne uplynutie premlčacej lehoty) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka. Citoval znenie
§ 100 ods.1, § 101, § 107 ods.1, § 122 ods.1,2,3, § 57 ods.3 O. z. a dospel k záveru, že nárok žalobcu
na základe zmluvy z 3.1.2012, na základe ktorej právny predchodca žalobcu mal poskytnúť žalovanej

pôžičku vo výške 500 €, na ktorú pôžičku žalovaná učinila úhrady vo výške 36 € je podaný po uplynutí
zákonnej 2-ročnej premlčacej lehoty, vychádzajúc z toho, že skonštatoval neplatnosť spotrebiteľskej
zmluvy - v danom prípade tak platí plynutie premlčania podľa § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka,
ktorý dodržanie je súd povinný v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. skúmať z úradnej povinnosti aj
napriek tomu, že sama žalovaná spotrebiteľka sa tejto skutočnosti pred súdom nedovoláva. Návrh bol

podaný 13.7.2015. Pre všeobecnú premlčaciu lehotu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz. Začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na subjektívnej okolnosti a v
zásade nastáva splatnosťou dlhu. Súd sa pri zistení nedodržania zákonnej premlčacej lehoty už nemusí
zaoberať dôvodnosťou žaloby. Keďže nárok žalobcu súd vzhľadom na vyššie citovanú argumentáciu
vyhodnotil ako plnenie z bezdôvodného obohatenia, t.j. z neplatného právneho úkonu, mal súd potom za

to, že k bezdôvodnému obohateniu žalovanej voči žalobcovi došlo v deň uzatvorenia (neplatnej) zmluvy
dňa 3.1.2012. A teda žalobca už deň nasledujúci mohol žiadať od žalovanej vydanie bezdôvodného
obohatenia, nakoľko dohoda o splatení poskytnutej čiastky v 60 mesačných splátkach je s poukazom
na absolútnu neplatnosť celej zmluvy tiež neplatná. Porovnaním dátumu 3.1.2012 s dátumom podania
žaloby na súd 13.7.2015, je nevyhnutné konštatovať, že nárok žalobcu je premlčaný. O trovách konania

rozhodol podľa § 151 ods.1,5 veta prvá, § 142 ods.1, § 149 ods.1 O. s. p (ich znenie citoval) a mal
za to, že v konaní bol v celom rozsahu neúspešný žalobca, ktorý si uplatnil právo na náhradu trov
konania, ale vzhľadom na jeho neúspešnosť, súd o jeho trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia naopak žalovaná bola v celom rozsahu úspešná, avšak žiadne trovy
jej nevznikli a tieto si ani neuplatnila, a preto súd o jej trovách s poukazom na § 151 ods. 1 veta prvá

O.s.p. nerozhodoval.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca I. podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) C.s.p. v celom
rozsahu a navrhol, aby odvolací súd na základe § 389 ods.1 písm. c) C.s.p. napadnutý rozsudok súdu 1.
inštancie zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie. II. Odvolanie odôvodnil tým, že súd I. inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom. Súd zamietol žalobu z dôvodu uplynutia premlčacej
doby pri nastolení režimu bezdôvodného obohatenia z dôvodu absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy
pre rozpor výšky úrokovej sadzby v úverovej zmluve s dobrými mravmi. Rozhodnutie súdu nieje
správne. Súdny poplatok za odvolanie zaplatí na výzvu súdu. Súd nesprávne označil úverovú zmluvu
za absolútne neplatný právny úkon. Napadnuté rozhodnutie súdu nemá oporu v zákone ani skutkovom

stave. Úverová zmluva bola uzavretá riadne a platne v písomnej forme podľa § 9 ods.1 z. č. 129/2010
Z.z., na základe nej žalovaný čerpal úver v sume 500,00 € tak, ako je výška úveru uvedená v
základnýchnáležitostiachúverovejzmluvy.Existenciazáväzkovoprávnehovzťahuzaloženéhoúverovou
zmluvou medzi žalovaným a našim právnym predchodcom je preukázaná úverovou zmluvou so zmluvnedohodnutými splátkami vo výške 17,49 € (17,00 € + 0,49 € mesačná výška poistenia) so splatnosťou k
20. dňu v mesiaci. Úverovú zmluvu žalovaný podpísal dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku, poskytnutý
úver čerpal, čo mal súd preukázané. Žalovaný svoje zmluvné povinnosti splácať zmluvne dojednané

splátky úveru neplnil riadne a včas, na úhradu úveru zaplatil splátkami zo 1.2.2012 a 19.3.2012 len
sumu 36,00 €. O výške splátok, termíne konečnej splatnosti úveru, spôsobe navýšenia úveru o úroky a
o celkových nákladoch bol žalovaný riadne písomne vyrozumený, tieto sú riadne uvedené v základných
náležitostiach nami predloženej úverovej zmluvy. Periodicita splácania úveru bola dojednaná k 20. dňu
v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy podľa

čl. 6 bod 6.1., 6.2. a 6.4. Všeobecných zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Nakoľko úverová zmluva
bola uzavretá riadne v písomnej forme, úver žalovaný čerpal a zmluvné strany sa riadili jej zmluvnými
dojednaniami, aj v záujme zachovania a naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov úverového vzťahu,
niejemožnéúverovúzmluvuakocelokoznačiťzaabsolútneneplatnýprávnyúkonprerozpordojednania
úrokov z úveru s dobrými mravmi. Právny názor súdu, že neplatné dojednania úrokov z úveru má za
následok neplatnosť úverovej zmluvy je nesprávny. Z.č. 129/2010 Z.z. úverovú zmluvu pre prípadnú

absenciu náležitosti podľa § 9 ods.2 z.č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy nesankcionuje absolútnou neplatnosťou, ale bezúročnosťou úveru pri splnení podmienok podľa
§ 11 ods.1 z.č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Pokiaľ súd dospel k
záveru o neprimeranosti výšky úrokov z úveru, následkom nie je absolútna neplatnosť celého zmluvného
vzťahu, ale bezúročnosť úveru s poukazom na § 9 ods. 9 z.č. 129/2010 Z.z. pri splnení zákonných

podmienok podľa § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. Súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa
§ 3 ods.1 OZ má miesto len vo výnimočných situáciách, napr. v prípade šikanózneho výkonu práva
účastníkom zmluvného vzťahu. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty
a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Pokiaľ
aj súd dospel k neprimeranosti výšky zmluvne dojednaných úrokov, z povahy právneho úkonu ani z

jeho obsahu nevyplýva, žeby túto časť nebolo možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy o pôžičke.
Pri neprimeranosti výšky zmluvne dojednaných úrokov je zmluva o pôžičke pri rešpektovaní ústavného
príkazu preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu v jej ostatnej časti naďalej platným
právnym úkonom. Podporne odkázal na závery vyjadrené v rozsudku NSČR z 15.12.2004, sp.zn.
21Cdo 1484/2004, ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR z 26.4.2012, sp.zn. 5Cdo/26/2011. III Pri

výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na
zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti
nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd
sa pri rozhodovaní vyššie uvedenou zásadou neriadil a citoval z Nálezu Ústavného súdu SR z 1.4.2015,
sp.zn. I.ÚS 640/2014. Podporne týmto odkázal aj na právne závery vyjadrené v rozhodnutí Súdneho

dvora (ES) z 15.3.2012 vo veci C-453/10 Pereničová, Perenič proti SOS financ spol. s r.o., podľa ktorých
sa preferuje výklad v prospech platnosti právneho úkonu a citoval z neho. Neexistuje zákonný dôvod
pre označenie dotknutej úverovej zmluvy ako celku za absolútne neplatný právny úkon. V dôsledku
nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti úveru je nesprávne aj nastolenie režimu bezdôvodného
obohatenia a tým aj nesprávna aplikácia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods.1 OZ na

nim uplatnený nárok. Nakoľko úverová zmluva bola uzavretá platne, vzťahuje sa na plynutie premlčacej
doby nami uplatneného nároku režim 3-ročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ a nim uplatnený nárok
z úverovej zmluvy premlčaný v čase začatia konania nebol. Na základe týchto skutočností navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že
nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1
CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 454 € spolu s
úrokom z omeškania počítaný zo sumy 454 eur vo výške 8,75% počítaný od 21.9.2012 do zaplatenia

a trovy konania v rozsahu 40,40% a v prevyšujúcej časti potvrdil rozsudok a žalobcovi prisúdil náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 40,40%.
5.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledkuktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
6.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne a zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. 7.Žalobca uplatnil

aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia,
aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym
posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom

o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť
alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej

stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola preto vec rozhodnutá.
8.Súdpoužilinýprávnypredpis,nežktorýmalsprávnepoužiťapodradeniaskutkovéhostavupodprávnu

normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach stranách sporu, keď konštatoval, že vzťah
podlieha režimu podľa zák. č. 258/2001 Z. z. (5 str. ods.6 rozsudku) a nesprávne aplikoval príslušné ust.
Občianskeho zákonníka, platného v čase uzatvorenia zmluvy (§ 41 O. z.) a rovnako nesprávne použil
ust. o bezdôvodnom obohatení a následnom premlčaní nároku žalobcu.
9.Spotrebiteľský vzťah vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou na základe zmluvy

o poskytnutí pôžičky z 3.1.2012, preto bolo potrebné použiť právny predpis platný v čase vzniku tohto
vzťahu hlavne § 9 ods.2 v nadväznosti na § 11 ods.1 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý súd
použil a správne uzatvoril, že zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je bez úrokov
a poplatkov. Rovnako správne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že dohodnutý úrok vo výške 38,01% je v
rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods.1 O. z. a, že zmluva je v tejto časti neplatná podľa § 39 O. z.

10.Podľa § 41 O. z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
11.Dôvod absolútnej neplatnosti sa vzťahuje len na časť právneho úkonu, teda na dohodnutý úrok
z pôžičky. Vyhlásením neplatnosti tejto časti zmluvy sa ostatný obsah zmluvy nemení a nijako to

neovplyvňuje podstatné (esenciálne) zložky uzatvorenej zmluvy. Zmluva o pôžičke zostáva naďalej
platná, je len bezúročná a bez poplatkov a stranám sporu naďalej zostáva zachovaný zmluvný vzťah
na základe uzavretej zmluvy.
12.Podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

13.Podľa § 100 ods.1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( §
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
14.Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

15.Zprehľadusplátok(č.l.7)jezrejmé,žekzosplatneniupôžičkydošlo20.9.2012ažalovanábolalistom
z 24.7.2012 vyzvaná na úhradu všetkých splátok jednorazovo. Trojročná premlčacia doba sa začala
počítať od 21.9.2012 a uplynula by 21.9.2015. Keďže žaloba bola podaná 13.7.2015, bola podaná včas.16.Keďže na základe zmluvy o pôžičke si žalovaná požičala od právneho predchodcu žalobcu 500 €,
z ktorých vrátila len 36 € ( 2x 18) je povinná zaplatiť žalobcovi 464 eur. Splatnosť celej pôžičky nastala
20.9.2012 a žalovaná sa odstala do omeškania od 21.9.2012.

17.Podľa§517ods.2O.z.akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
18.Podľa § 3 ods.1 Nar. vl. SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V čase vzniku omeškania
bol platný úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne.
19.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
20.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
21.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
23.Podľa § 396 ods.2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

24.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.