Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. apríl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513218591
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1513218591.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: R. U.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F., Y. XX, zastúpenej: IURISTICO s.r.o. advokátska kancelária so sídlom v
Košiciach,Cimborkova13,protižalovanému:O2Slovakia,s.r.o.,Einsteinova24,Bratislava,IČO:35848
863, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 30.6.216, č.k. 48 Cpr 4/2013-157, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa
v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t vr d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo strany
žalovaného žalobkyni zo dňa 14.1.2013 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania v výške 926,56 eur advokátskej kancelárii IURISTICO, s.r.o.,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil§ 17 ods.2, § 63 ods.1 písm. b/, 63 ods.2, § 64 ods.1 písm. c/, §

77, § 157 ods.2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„) keď vykonaným
dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola od 15.11.2006 zamestnaná u žalovaného vo funkcii „Properties a
FacilitiesManager“smiestomvýkonupráceBratislava.Dňa7.2.2008nastúpilanamaterskúdovolenkua
listom zo dňa 5.11.2012 oficiálne oznámila zamestnávateľovi záujem vrátiť sa späť do práce po ukončení
rodičovskej dovolenky, ktorá jej uplynie dovŕšením tretieho roku veku dieťaťa, t.j. 22.12.2012. Na
základe rozhodnutia výkonného riaditeľa pre financie s účinnosťou od 1.2.2011 za účelom zefektívnenia
fungovania úseku Financie došlo k organizačnej zmene - zlúčeniu oddelení Obstarávanie, Logistika a

Správa nehnuteľností do jedného celku, týmto zlúčením vznikla nová pozícia Senior manažér nákupu,
logistiky a správy nehnuteľností (zastávaná Sylviou Nagyovou). V rozhodnutí bol ďalej oznámený
zánik manažérskych pozícií pôvodných oddelení a Senior manažérov pre nákup, logistiku a správu
nehnuteľností mali reportovať vedúci jednotlivých tímov - Logistiky, Správy nehnuteľností a obstarávania
- uvedené oznámenie o organizačných zmenách na úseku Financie bolo doručené zamestnancom
žalovaného dňa 11.1.2011. Žalovaný dňa 15.12.2011 za účelom zvýšenia efektivity práce a zníženia
nákladov spoločnosti vydal „Rozhodnutie o zrušení pracovnej pozície“, ktorým zrušil pracovnú pozíciu

„Properties a Facillities Manager“ (na ktorej bola zamestnaná žalobkyňa). Štruktúra zamestnancov
sa mala zmeniť tak, že uvedená pracovná pozícia zanikne a náplň práce sa rozdelí medzi existujúce
pracovné pozície“ - rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňa 15.12.2011. Dňa 14.1.2013 (kedy žalobkyňa
po čerpaní rodičovskej dovolenky a ošetrovania člena rodiny po prvýkrát nastúpila do práce) jejžalovaný doručil výpoveď z pracovného pomeru z ktorej obsahu vyplýva, že dôvodom na ukončenie
pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom je organizačná zmena podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 15.12.2011, v

ktorej dôsledku sa stal zamestnanec pre zamestnávateľa nadbytočným. Vo výpovedi sa konštatuje, že
zamestnávateľ zamestnancovi ponúkol všetky voľné pracovné pozície, zodpovedajúce zamestnancovej
kvalifikácii, ako aj iné voľné pracovné pozície, zamestnanec o žiadnu z týchto ponúkaných pracovných
pozícií nemá záujem.

3. Súd prvej inštancie postupujúc podľa usmernenia uvedeného v uznesení Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 20.11.2015, č.k. 3 CoPr/15/2014-124, ako prvoradé skúmal splnenie hmotnoprávnych
predpokladov výpovede a po doplnení dokazovania dospel k záveru, že Y. C., ako vedúca oddelenia
služieb ľudských zdrojov, bola v zmysle § 9 ods.1,2 Zákonníka práce poverená zamestnávateľom v
mene spoločnosti robiť úkony súvisiace so vznikom a zánikom pracovného pomeru, a teda bola aj
oprávnená za zamestnávateľa podpísať žalobou napadnutú výpoveď zo dňa 14.1.2013, danú žalobkyni

podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce. Pokiaľ ide o splnenie povinnosti zamestnávateľa
prerokovaťsozástupcamizamestnancovvýpoveďalebookamžitéskončeniepracovnéhopomeru,ktorej
absencia spôsobuje neplatnosť výpovede (§ 74 v spojení s § 17 ods.2 Zákonníka práce), po zhodnotení
vykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žetátopodmienkanebolazostranyzamestnávateľasplnená.
Zo zápisnice zamestnaneckej rady zo dňa 8.1.2013 mal za zrejmé, že táto v danom čase nemala

k dispozícii konkrétnu výpoveď zo strany zamestnávateľa. Navyše, dňa 8.1.2013 ešte neexistoval ani
tvrdený dôvod výpovede, pretože až 14.1.2013 došlo k ponukovej povinnosti vhodnej práce v zmysle §
63 ods. 2 Zákonníka práce, a teda dňa 8.1.2013 nemohla žalobkyňa odmietnuť inú prácu a nemohlo
dôjsť k skutočnosti, že zamestnávateľ nemal možnosť žalobkyňu zamestnávať. Ak zamestnanecká
rada dňa 8.1.2013 prerokovala výpoveď žalobkyne (ktorú nemala k dispozícii), jej prerokovanie bolo len

formálnym konaním, ktoré sledovalo nie ochranu zamestnanca tak, ako to vyplýva z obsahu a zmyslu
§ 74 Zákonníka práce, ale len naplnenie formálnych predpokladov. Takéto konanie súd prvej inštancie
považoval za rozporné s ust. čl. 2 Zákonníka práce, pretože je realizované nie za účelom dosiahnutia
výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol
súlad so zákonom. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné považovať takýto výkon práva

(prerokovanie dňa 8.1.2013), aj keď formálne by mohlo byť v súlade so zákonom, za výkon práva
len zdanlivý, pretože jeho účelom nie je výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho
vzťahu (rozhodnutie NS SR 5 M Cdo 17/2008 zo dňa 13.10.2009).

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že rozhodnutie generálneho riaditeľa

o zrušení pracovnej pozície zo dňa 15.12.2011, na základe ktorého bola daná žalobkyni výpoveď,
považuje za výlučne účelové, v snahe formálne zrušiť jej pracovnú pozíciu. Dňa 15.12.2011 totiž
nedošlo k žiadnej organizačnej zmene, pretože v organizačnej štruktúre spoločnosti sa zrušovaná
pozícia Properties a Facilities Manager už nenachádzala, pôvodné manažérske funkcie boli zrušené na
základe organizačnej zmeny k 1.2.2011 čo znamená, že na základe tohto rozhodnutia o organizačnej

zmene nie je daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce . Súd prvej inštancie
poukázal na to, že v organizačnej štruktúre žalovaného bola pozícia žalobkyne s jej menom uvedená
naposledy v marci 2008 s poznámkou MD/RD. Od apríla 2010 sa jej pracovná pozícia ani jej meno v
organizačnej štruktúre nenachádza aj napriek tomu, že s poukazom na ust. §157 ods. 2 Zákonníka
práce zamestnávateľ bol povinný zachovať jej pracovnú pozíciu vrátane všetkých organizačných zmien,

ktorými táto pracovná pozícia prešla až do návratu žalobkyne do zamestnania z rodičovskej dovolenky.
Zamestnávateľ tak neurobil z dôvodu, že na pracovnú pozíciu žalobkyne v čase jej materskej a
rodičovskej dovolenky prijal zamestnankyňu, s ktorou dohodol pracovný pomer na dobu neurčitú z čoho
vyplýva, že zamestnávateľ nepočítal so zamestnávaním žalobkyne po návrate z rodičovskej dovolenky,
čím vedome porušil svoju povinnosť v zmysle § 157 ods. 2 Zákonníka práce. Konanie žalovaného

vo vzťahu k žalobkyni po jej návrate z rodičovskej dovolenky potom súd prvej inštancie vyhodnotil
ako nezákonné, účelové, diskriminačné a v rozpore s dobrými mravmi, sledujúce záujem žalobkyňu
nezamestnávať.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov právneho zastúpenia v
celkovej výške 926,56 eur vyčíslených podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. za 11 úkonov právnej služby, a to
- prevzatie a príprava zastúpenia 7.3.2013 - 60,07 eur, písomné podanie na súd - návrh dňa 28.5.2013
- 60,07 eur, účasť na pojednávaní dňa 3.12.2013 - 60,07 eur, účasť na pojednávaní dňa 4.2.2014,8.4.2014 a 15.5.2014 za každý úkon po 61,85 eur, vyjadrenie vo veci samej dňa 1.4.2014 a 12.5.2014
po 61,85 eur, odvolanie proti rozsudku 19.7.2014 - 61,85 eur, účasť na pojednávaní dňa 10.5.2016 a
dňa 30.6.2016 po 66,00 eur, spolu za úkony 683,31 eur + režijný paušál 3x po 7,81 eur, 6x 8,04 eur a 2x

8,58 eur, t.j. celkovo 88,83 eur, 20 % DPH v sume 154,42 eur; o platobnom mieste rozhodol podľa §
149 ods. l O.s.p.. Žalobkyni ako neúčelne vynaloženú nepriznal náhradu cestovných nákladov vo výške
845,01 eur a náhradu za stratu času advokáta vo výške 1.636,20 eur na cestu na pojednávania z Košíc
do Bratislavy a späť, keď vzhľadom na charakter sporu si žalobkyňa mohla zvoliť právneho zástupcu
bližšie k miestu bydliska a konajúceho súdu.

6. Proti výroku rozsudku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a priznal jej nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania vo výške 3 904,02 eur a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 94,50
eur. V nadväznosti na závery uznesenia NS SR zo dňa 29.10.2009, sp.zn. 2 M Cdo 16/2008, zo dňa
3.2. 2010, sp.zn. 5 M Cdo 7/2008 a zo dňa 3.2.2010, sp.zn. 5 M Cdo 7/2008 konštatovala, že výklad

urobený súdom prvej inštancie popiera jej ústavné právo na právnu pomoc ( čl. 47 ods.2 Ústavy SR),
je zároveň v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov v konaniach pred súdmi a inými štátnymi orgánmi,
v dôsledku čoho je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. h/ C.s.p..

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods.1 písm. c/, § 391 C.s.p. zrušil a vec vrátil na nové
konanie. V odvolaní uviedol, že organizačnú zmenu z februára 2011 treba vnímať v čase, v jej
dôsledku došlo k ukončeniu pracovného pomeru s viacerými zamestnancami, v danom čase bola
vykonaná z podnetu žalobkyne aj kontrola zo strany Inšpektorátu práce (ktorá žiadne porušenie
Zákonníka práce nepreukázala) a rozhodnutie o zrušení pracovnej pozície zo dňa 15.12.2011 len

na túto organizačnú zmenu nadväzuje. Zamestnankyňa L. W., prijatá na dobu neurčitú, vykonávala
pracovnú náplň žalobkyne len čiastočne, v rozsahu riadiacej funkcie. Práve reorganizácia z februára
2011 spôsobila, že v priebehu roka 2011 došlo postupne k zlúčeniu viacerých pracovných agend
a vytvorilo sa nové oddelenie, ktorého vedúcou bola p. W.. Zamestnanie p. W. na dobu neurčitú
nenaznačuje, že by sa so žalobkyňou po návrate z rodičovskej dovolenky nerátalo. Podľa názoru

odvolateľa súd prvej inštancie pri rozhodovaní úplne opomenul ponuku všetkých voľných pozícií v tej
dobe zo strany žalovaného pre žalobkyňu. Pokiaľ ide o úvahu súdu prvej inštancie, ktorý v súvislosti s
inzerátomzverejnenýmdňa27.3.2012nainternetovejstránkewww.profesia.sk
považoval za diskriminačnú organizačnú zmenu zo dňa 15.12.2011 uviedol, že tento nezobral do úvahy,
že táto pozícia je v organizácii žalovaného rádovo o 3 stupne riadenia nižšie ako pozícia manažéra ,

a teda pre posúdenie skutkového stavu veci irelevantná. K úvahe súdu prvej inštancie týkajúcej sa
povinnosti uvedenej § 74 Zákonníka práce konštatoval, že sa jedná o dohady súdu, ku ktorým nedospel
na základe žiadnych dôkazov. Za účelom dokazovania v priebehu konania navrhol výsluchy svedkov -
p. Y. L. - predsedu zamestnaneckej rady a p. Y. C. - riaditeľky ľudských zdrojov, ktorý nebol pripustený,
v čoho dôsledku pri konštatovaní nezákonnosti výpovede súd prvej inštancie vychádzal z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci.

8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
a právne správne potvrdiť. Konštatovala, že samotný žalovaný pripúšťa, že jej pracovná pozícia bola
zrušená inak než vo výpovedi označenou organizačnou zmenou. Tvrdenie a argumentácia žalovaného

o rozdistribuovaní jej pracovnej náplne medzi vtedajších podriadených nebolo v konaní preukázané a
je nevierohodné. V zmysle čl. 5 ods.1 Rámcovej dohody o rodičovskej dovolenke tvoriacej prílohu
Smernice rady 2010/18/ EÚ, § 157 Zákonníka práce majú pracovníci po skončení rodičovskej dovolenky
právo vrátiť sa na to isté pracovné miesto, alebo ak to nie je možné, na rovnocenné alebo obdobné
pracovné miesto zodpovedajúce ich pracovnej zmluve alebo pracovnému vzťahu. Skutočnosť, že

žalovaný prijal na zastupovanie jej pracovnej pozície zamestnankyňu na dobu neurčitú, nemôže mať
vplyv na jej pracovnoprávne postavenie. Pokiaľ žalovaný navrhoval vypočuť predsedu zamestnaneckej
rady a riaditeľku ľudských zdrojov ohľadom priebehu prejednania výpovede, uvedené nebolo potrebné,
pretože konkrétna výpoveď musí v čase jej prerokovania už existovať (uznesenie NS SR zo dňa
13.10.2009, sp.zn. 5 MCdo 17/2008). V danej veci je výpoveď datovaná dňa 14.1.2013, pričom k

prerokovaniu malo dôjsť už dňa 8.1.2013.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 9.5.2016 uviedol, že predmetná organizačná zmena bola v
dostatočnej miere preukázaná. Žalobkyňa a súd prvej inštancie opomínajú, že žalobkyni boli ponúkanévtedy všetky voľné pracovné pozície a v tomto kontexte nemohlo v žiadnom smere dôjsť k porušeniu
čl. čl. 5 ods.1 Rámcovej dohody o rodičovskej dovolenke tvoriacej prílohu Smernice rady 2010/18/ EÚ,
ako ani ust. § 157 Zákonníka práce.

10. K výzve odvolacieho súdu zo dňa 16.2.2018 žalobkyňa uviedla, že súhlasí s aplikovaním čl.2
druhej vety Zákonníka práce na daný prípad, ktorý je konkretizáciou § 3 a § 39 Občianskeho
zákonníka. Z hľadiska prejednávaného prípadu možno rozpor s dobrými mravmi vystopovať v časových
súvislostiach celého prípadu, keď na jej pracovné miesto bola ihneď po jej nástupe na materskú

dovolenku prijatá na pozíciu označením totožnú s jej pozíciou p. W., ktorá vykonávala prácu, ktorú
dovtedy vykonávala žalobkyňa. Ak by prisvedčila tomu, že žalovaný ihneď po jej nástupe na materskú
dovolenku rozdistribuoval jej pracovnú náplň medzi podriadených znamenalo by to, že už vtedy došlo k
organizačnej zmene, ktorou zamestnávateľ de facto zrušil jej pracovnú pozíciu. O postupne realizovanej
organizačnej zmene z roku 2011 sa rozhodlo v čase, kedy bola na rodičovskej dovolenke, pričom v
čase obsadzovania novovytváraných miest jej ako jedinej zamestnankyni nebola ponúknutá možnosť sa

o ne uchádzať. Tesne pred jej návratom z rodičovskej dovolenky, ale stále ešte počas jej trvania , bolo
prijaté osobitné písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré riešilo práve len jej pracovnú pozíciu
a ktoré sa stalo podkladom pre výpoveď z pracovného pomeru. Jednalo sa pritom iba o „papierové
ošetrenie„ dávno vzniknutej situácie, v ktorom sa fingovala organizačná zmena a jej nadbytočnosť.
Skutočnosť, že zamestnávateľ prijal na jej zastupovanie počas materskej, resp. rodičovskej dovolenky

zamestnanca s pracovným pomerom na dobu neurčitú, nemôže mať vplyv na jej pracovnoprávne
postavenie. Podľa názoru žalobkyne je takéto konanie zjavne diskriminačné a je preto aj v rozpore s
dobrými mravmi.

11. Žalovaný k výzve odvolacieho súdu zo dňa 16.2.2018 uviedol, že naďalej zotrváva na svojich

tvrdeniach uvedených v celom konaní a jeho postupy vedúce ho k ukončeniu pracovného pomeru so
žalobkyňou boli v súlade s ust. Zákonníka práce, vrátane jeho čl.2. V nadväznosti na závery uvedené
v rozsudku Krajského súdu Trnava zo dňa 9 Co/76/2013 poukázal na definíciu pojmu dobrých mravov
a prípadné rozhodnutie konajúceho súdu v prospech žalobkyne s použitím čl.2 Zákonníka práce mal
za neprípustné.

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380
ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ; ďalej „ C.s.p.“), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie
vo vzťahu k prejednávanej veci riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku náležite

a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

15. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri
rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016.
O odvolaní žalobkyne rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

16. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd konštatuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu akoi kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

17. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odvolaním
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe žalobkyne a v ktorom dostatočne,
podrobne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto

nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva
vo vzťahu k prijatému výroku, ktorým vyhovel žalobe o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 14.1.2013
danej žalovaným žalobkyni podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce a o trvanie pracovného
pomeru, možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov vzťahujúcich sa k tomuto výroku. Podotýka, že výzvu zo dňa 16.2.2018 doručovanú

stranám podľa ust. § 382 C.s.p., v ktorej ich vyzval na možné použitie ust. čl.2 veta druhá Zákonníka
práce stranám sporu doručoval len v záujme doplnenia odôvodnenia rozhodnutia, keď súd prvej
inštancie v časti vzťahujúcej sa k právnemu posúdeniu veci citované ustanovenie neuviedol, avšak z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že konanie žalovaného súvisiace s posudzovaním otázky platnosti
výpovede zo dňa 14.1.2013, danej žalobkyni podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, považoval

za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

18. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu odvolací
súd uvádza nasledovné.

19. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd
prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny
právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

20. Podľa čl. 2 vety druhej Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

21. Podľa § 63 ods. l písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba

z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

22. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o

výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol

v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

23. Podľa § 64 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď
v ochrannej dobe a to v dobe, keď je zamestnankyňa tehotná, keď je zamestnankyňa na materskej

dovolenke, keď je zamestnankyňa a zamestnanec na rodičovskej dovolenke alebo keď sa osamelá
zamestnankyňa alebo osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky.

24. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitýmskončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

25. Podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce ak sa zamestnankyňa alebo zamestnanec vráti do práce po
skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na pôvodnú
prácuapracovisko.Akzaradenienapôvodnúprácuapracoviskoniejemožné,zamestnávateľjepovinný
zaradiť ich na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve. Zamestnankyňa a zamestnanec majú právo
po skončení rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2 na zachovanie všetkých práv, ktoré mali alebo

ktoré im vznikali v čase nástupu na túto rodičovskú dovolenku v pôvodnom rozsahu; tieto práva sa
uplatnia vrátane zmien, ktoré vyplývajú z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z obvyklých
postupov u zamestnávateľa.

26. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú

výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľ do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

27. Podľa § 17 ods.2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný
orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý
sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon

alebo osobitný predpis.

28. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti výpovede zo dňa
14.1.2013 danej žalobkyni žalovaným podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce pre nesplnenie
hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede, a to jej riadneho neprerokovania so zástupcami

zamestnancov. Žalovaný splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky v konaní preukazoval Zápisnicou zo
stretnutiasčlenmiZRdňa8.1.2013s textom:„Prítomní(neprítomnýchprečiarknuť):Y.L.,E.Č.-T.,Y.U.,
V. L., M. W., E. F. - prečiarknuté. (Pri menách nie sú podpisy). Dňa 8.1.2013 v Bratislave, Einsteinova 24,
bolo so zástupcami zamestnancov prerokované: - Výpoveď z pracovného pomeru zamestnanca osobné
číslo 600009 R. U.. Podpísaním zápisnice je uvedená záležitosť prerokovaná.“ Zápisnicu podpísal MicQ.

L. T. A. E. Y. C. L. Y. I. L. Ľ.. K predloženej zápisnici žalovaný v konaní uviedol, že nie je povinnosťou
zamestnaneckej rady spisovať záznam o priebehu rokovania a nemá k dispozícii prípadnú žiadosť
zamestnávateľa zamestnaneckej rade o prerokovanie výpovede. Táto spolupráca fungovala tak, že
pani C. zvolala členov zamestnaneckej rady, osobne im predložila návrh výpovede a oboznámila ich
s dôvodmi. Listinné dôkazy k tomuto zápisu ďalšie nie sú. V prípade potreby navrhol dokazovanie

výsluchomY.C.aY.L.,predseduzamestnaneckejrady.Vkonaníbolaďalejžalovanýmpredloženálistina
Potvrdenie o odmietnutí vyjadriť sa k ponúkaným pracovným pozíciám s textom „Na osobnom stretnutí
dňa 14.1.2013 sa zamestnávateľ, spoločnosť Telefónica Slovakia, s.r.o. pokúšala s ustanovením §
63 ods. 2 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov ponúknuť
zamestnancoviR.U.strv.bydliskom...dátumomnarodenia...,rodnýmčíslom...,osobnýmčíslom...(ďalej

len ako „Zamestnanec“) voľné pracovné pozície. Dolupodpísaní svedkovia potvrdzujú, že Zamestnanec
saodmietolktejtoponukezamestnávateľavyjadriť.VBratislavedňa14.1.2013“.Podpísanísúsvedkovia
1. Y. C. ..., X. L. W....

29. V citovanom ustanovení § 74 ods. 1 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa

pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s
príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany
zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce

spôsobuje ich neplatnosť (t. j. neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru).
Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánuobsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce (u okamžitého
skončenia pracovného pomeru § 70 Zákonníka práce), to znamená, že dôvod výpovede musí byť
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť.

Ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného
pomeru nie je pritom možné vykladať izolovane, keďže nie je samoúčelné, ale smeruje k ochrane
zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov
z pracovného pomeru.

30. Je treba zdôrazniť, že v prejednávanom prípade je z vykonaného dokazovania nesporné, že
dňa 8.1.2013 zamestnanecká rada žalovaného pristúpila k prerokovaniu výpovede za stavu, kedy túto
nemala k dispozícii v písomnej forme a kedy žalovaný ani nemohol vedieť, či tvrdený dôvod bude
existovať,keďže vdanomčasesivočižalobkyninesplnilzákonnúpovinnosťpodľa§63ods.2Zákonníka
práce , t.j. ponúknuť jejinú vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
K splneniu ponukovej povinnosti došlo žalovaným až dňa 14.1.2013, kedy žalobkyňa po materskej

a rodičovskej dovolenke a odpadnutí dôvodov prekážok na jej strane (z dôvodu ošetrovania člena
rodina) nastúpila do zamestnania. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že
ak zamestnanecká rada dňa 8.1.2013 prerokovala výpoveď žalobkyne (ktorú nemala k dispozícii a
ktorej dôvod , t.j. nadbytočnosť žalobkyne ktorú je nutné posudzovať aj v kontexte ust. § 63 ods.2
Zákonníkapráce,eštenemohlaexistovať),jejprerokovaniebololenformálnymkonaním,ktorésledovalo

nie ochranu zamestnanca tak, ako to vyplýva z obsahu a zmyslu § 74 Zákonníka práce, ale len
naplnenie formálnych predpokladov. Takéto konanie potom oprávnene súd prvej inštancie považoval
za rozporné s ust. čl. 2 Zákonníka práce, pretože bolo realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov,
ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so
zákonom., keď jeho účelom nebol výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu

(rozhodnutie NS SR 5 M Cdo 17/2008 zo dňa 13.10.2009).

31. V intenciách uvedeného nie je možné priznať úspech ani námietke odvolateľa uplatnenej z dôvodu
podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. ( t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) . Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. (resp. od 1.6.2016
§191C.s.p.),atovzhľadomnato,žesúdvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboz
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v
prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej
inštancie nemožnovovzťahu kvýroku,ktorýmžalobevyhovel vytknúť,žebyvzaldoúvahyskutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania
najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,

alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia
dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135
zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016 (t.j. z procesnej úpravy účinnej v čase prejednania
veci) alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Pokiaľ za zisteného skutkového stavu vo vzťahu k skúmaniu

povinnosti zamestnávateľa určenej mu v ust. § 74 Zákonníka práce neakceptoval návrhy žalovaného
na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov Y. C. a Y. L., jeho postup bol plne v súlade s ust. §
120 ods.1 O.s.p. a zásadou hospodárnosti konania. Výsluch označených svedkov totiž pri zohľadnení
časových súvislostí prípadu nemohol mať akýkoľvek význam pre právne posúdenie prejednávanej veci.

32. I keď riadne nesplnenie povinnosti zamestnávateľa uvedenej v ust. § 74 Zákonníka práce má
v posudzovanom prípade samo osebe za následok neplatnosť výpovede zo dňa 14.1.2013 danej
žalobkyni žalobcom podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, odvolací súd v záujme úplnosti
dôvodov svojho rozhodnutia konštatuje, že sa plne stotožňuje i so závermi súdu prvej inštancie oúčelovosti vydania rozhodnutia generálneho riaditeľa o zrušení pracovnej pozície zo dňa 15.12.2011, na
základe ktorého bola daná žalobkyni výpoveď, vydaného v snahe formálne zrušiť jej pracovnú pozíciu.
Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného dokazovaním pred súdom prvej inštancie sa zhoduje s jeho

záverom, že dňa 15.12.2011 nedošlo k žiadnej organizačnej zmene, pretože v organizačnej štruktúre
spoločnosti sa zrušovaná pozícia Properties a Facilities Manager už nenachádzala, keďže pôvodné
manažérske funkcie boli zrušené na základe organizačnej zmeny k 1.2.2011. Uvedené znamená , že
na základe tohto rozhodnutia o organizačnej zmene nemohol byť daný výpovedný dôvod podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorý bol uvedený vo výpovedi danej žalobkyni dňa 14.1.2013. K

námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní je treba uviesť, že je povinnosťou zamestnávateľa riadne
si voči zamestnancom plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu z uzavretého pracovnoprávneho vzťahu .
Pokiaľ v organizačnej štruktúre žalovaného bola pozícia žalobkyne s jej menom uvedená naposledy v
marci 2008 ( s poznámkou MD/RD), od apríla 2010 sa jej pracovná pozícia ani jej meno v organizačnej
štruktúre nenachádzala (i napriek povinnosti zamestnávateľa uvedenej v ust. §157 ods. 2 Zákonníka
práce), pokiaľ na pracovnú pozíciu žalobkyne v čase jej materskej a rodičovskej dovolenky prijal

zamestnankyňudopracovnéhopomeruuzatvorenéhonadobuneurčitú,pokiaľrozhodnutiegenerálneho
riaditeľa zo dňa 15.12.2011 o zrušení pracovnej pozície žalobkyne sa javí ako účelové, v snahe
formálne zrušiť pracovnú pozíciu žalobkyne, za tohto stavu je možné oprávnene konanie žalovaného
voči zamestnankyni posúdiť ako nesúladné s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti
pracovnoprávnych vzťahov je súlad s dobrými mravmi interpretovaný ako stav v ktorom platí, že

negatívnou hranicou pre uplatnenie vlastných subjektívnych práv a výkon povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto práva v neprospech (škodu) druhého účastníka
pracovnoprávnych vzťahov, alebo zamestnancov.

33. Na základe uvedeného odvolací súd výrok súdu prvej inštancie ktorým určil, že výpoveď z

pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 14.1.2013 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá,
podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

34. Pokiaľ ide o prijatý výrok o trovách konania, súd prvej inštancie v danej veci správne v tejto otázke
rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 pri zohľadnení plného úspechu

žalobkyne v konaní a pri akceptovaní, že žalobkyňa v spore využila právnu pomoc advokáta. Priznané
trovy právneho zastúpenia vyčíslil a priznal podľa ust. zákona č. 655/2004 Z.z. vo výške 926,56 eur za
11 úkonov právnej služby, a to - prevzatie a príprava zastúpenia 7.3.2013 - 60,07 eur, písomné podanie
na súd - návrh dňa 28.5.2013 - 60,07 eur, účasť na pojednávaní dňa 3.12.2013 - 60,07 eur, účasť
na pojednávaní dňa 4.2.2014, 8.4.2014 a 15.5.2014 za každý úkon po 61,85 eur, vyjadrenie vo veci

samej dňa 1.4.2014 a 12.5.2014 po 61,85 eur, odvolanie proti rozsudku 19.7.2014 - 61,85 eur, účasť na
pojednávaní dňa 10.5.2016 a dňa 30.6.2016 po 66,00 eur, spolu za úkony 683,31 eur + režijný paušál
3x po 7,81 eur, 6x 8,04 eur a 2x 8,58 eur, t.j. celkovo 88,83 eur, 20 % DPH v sume 154,42 eur; o
platobnom mieste rozhodol podľa § 149 ods. l O.s.p.. V rozhodnutí neakceptoval žalobkyňou žiadanú
náhradu cestovných nákladov zvoleného advokáta vo výške 845,01 eur a náhradu za stratu času

advokáta vo výške 1 636,20 eur na cesty na pojednávania súdu prvej inštancie zo sídla advokáta (Košíc)
do miesta nariadeného pojednávania (Bratislava) .

35. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a
nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

36. Podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom.

37. Podľa § 25 ods. 1 vety prvej O.s.p. ako zástupcu si účastník môže zvoliť vždy advokáta.

38. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

39. Odvolací súd zdôrazňuje, že obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní predsúdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka
rozhodnúť koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy)
zákon neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje; jej kritériá sú autonómnou vecou strany sporu.

Právna úprava v znení účinnom do 30.6.2016 príkladmo uvádza, že trovami konania sú najmä hotové
výdavky účastníkov konania a ich zástupcov (§ 137 O.s.p.); takými sú aj odmena advokáta, náhrada
hotovýchvýdavkovináhradazastratučasuspojenésjehočinnosťou,obsahovovymedzenépríslušnými
predpismi. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný
vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom v spore; nie je

rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení. Účelnosť je vlastnosť procesu
spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza
zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vychádzajúc z princípu úspechu v spore súd
prvej inštancie v danej veci pri aplikácii § 142 ods.1 O.s.p. nepriznal žalobkyni náhradu nákladov
vynaložených na cestovné a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou jej právneho zástupcu na
pojednávaniach pred súdom prvej inštancie na základe kritérií, že sídlo právneho zástupcu žalobkyne

je mimo sídla súdu prvej inštancie, jej právny zástupca mohol požiadať o vypočutie pred dožiadaným
súdom, prípadne mal možnosť substitučne splnomocniť advokáta v mieste sídla konajúceho súdu.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená argumentácia použitá súdom prvej inštancie sama osebe
nemá zákonné opodstatnenie v zákonom sledovanom a prezumovanom cieli nahradiť úspešnej strane

trovy konania. Jej opodstatnenosť nemožno vyvodiť ani z možnosti využitia inštitútu právnej substitúcie
a požiadania o vypočutie právneho zástupcu dožiadaným súdom, keďže uvedené nie je povinnosťou
uloženou (podľa právnej úpravy do 30.6.2016) účastníkovi konania ani jeho advokátovi. Príslušná
právna úprava (vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci)
vzťahujúca sa na prejednávanú vec, priznávajú advokátovi možnosť uplatnenia účelne vynaložených

náhrad cestovných výdavkov i náhrady za stratu času. V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou
rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie
a miesto procesného úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo
autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku
náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku

(napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy) v konečnom dôsledku
efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy. Pokiaľ sa právny zástupca žalobkyne
riadne dostavil k súdom nariadeným pojednávaniam a z jeho konania (prípadne konania žalobkyne)
nevznikli žiadne prieťahy, či neúčelné realizované úkony súdu prvej inštancie, nemožno v takomto
prípade náklady právneho zastúpenia považovať za neúčelné. Postup súdu prvej inštancie smerujúci

k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie vylúčil náhradu cestovného a náhradu za stratu času (v
tomto prípade uplatňovaných v súvislosti s účasťou na nariadených pojednávaniach súdu) len preto, že
sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídla konajúceho súdu , nezodpovedá
sledovanému cieľu, tak ako to má na mysli § 142 až § 150 O.s.p.. Dotknutá právna úprava o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (vyhláška č. 655/2004 Z.z. v spojení s čl. 46

ods.1, čl. 47 ods.2 a čl. 2 ods.3 Ústavy SR) vychádza totiž z premisy, že zmyslom a účelom inštitútu
náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov
konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť,
ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla pritom musí ustanoviť
zákon a tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr

reštriktívne (II. ÚS 31/04).

41. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje že rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku
o náhrade trov konania možno vytknúť jeho nesprávnosť v tom, že v spore, v ktorom bola žalobkyňa
plne úspešná, sa pri rozhodovaní o účelnosti trov vynaložených advokátom žalobkyne na cestovné

výdavky a náhradu za stratu času nezaoberal pre posúdenie účelnosti ich vynaloženia podstatnými
okolnosťami ( t.j. voľbou vhodného dopravného prostriedku advokátom žalobkyne s ohľadom na jeho
sídlo a miesto nariadených pojednávaní , jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej
dopravy ako lacnejších foriem cestovania a jej efektívnosti vo vzťahu k prináležiacemu nároku na
náhradu za stratu času) a založil ho na právne neudržateľnej argumentácii o neúčelnosti týchto výdavkov

z dôvodu, že sídlo právneho zástupcu žalobkyne je mimo sídla súdu prvej inštancie, jej právny zástupca
mohol požiadať o vypočutie pred dožiadaným súdom, prípadne mal možnosť substitučne splnomocniť
advokáta v mieste sídla konajúceho súdu. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku o trovách konania podľa § 386 ods.1 písm. b/ C.s.p. zrušil a v tomto rozsahu vrátil vecnanovérozhodnutie.Úlohousúduprvejinštanciebudeprináslednomrozhodovaní o trováchkonania (v
režime C.s.p.), právne udržateľným spôsobom vyhodnotiť účelnosť nákladov vynaložených advokátom
žalobkyne na cestovné a náhradu za stratu času v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaniach pred

súdom prvej inštancie, riadiac sa pri tom právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto
rozhodnutí.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).