Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 17. marec 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19Cpr/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114222511
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7114222511.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v spore žalobcu: B., bytom v L., právne

zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti
žalovanému: Stredná priemyselná škola dopravná, so sídlom v Košiciach, Hlavná 113, zastúpenému
advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, so sídlom v Košiciach, Diamantová 10, o zaplatenie 1.110,20 eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 5.9.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.110,20

eur spolu s príslušným úrokom titulom príspevku na stravovanie, a to za rozhodné obdobie od 5.
septembra 2011 do 3. septembra 2014.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

3. Žalobca svoj nárok skutkovo a právne v žalobe odôvodnil tým, že u žalovaného pracuje v pracovnom
pomere ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy s nástupom do práce od 11.1.1999 ako učiteľ.

Od 11.1.1999 nedostával žiadny príspevok na stravovanie do apríla 2009. Od apríla 2009 dostával
na stravu príspevok vo výške 1,02 eur (+ 0,17 zo sociálneho fondu) v hotovosti. Spolu 1,19 eur do
18.3.2011. Žalobca sa nestravuje a nestravoval v školskej jedálni zamestnávateľa zo zdravotných
dôvodov. V júni 2012 mu zamestnávateľ ponúkol stravovanie v blízkej reštaurácií, avšak táto strava
nebola diétna, a preto žalobca o túto stravu ďalej nemal záujem. Zamestnávateľ mu dovtedy (do
júna 2012), ako aj odvtedy, na stravu žiadnym spôsobom neprispieva. Žalobca sa domáha doplatenia
finančného príspevku na stravovanie odvolávajúc sa na § 152 ods. 4 ZP a ods. 5 ZP vo výške 1.110,20

eur v dobe od 5.9.2011 do 3.9.2014.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 20.11.2014 uviedol, že údajný nárok žalobcu v
celom rozsahu neuznáva. Ako právny subjekt v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho
kraja je pod verejnou kontrolou, pričom pri výkone práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov ku
svojim zamestnancom štandardne dodržiava platné právne predpisy a vnútorné akty, ktoré sú s nimi
v súlade. Stravovanie pre zamestnancov zabezpečuje poskytovaním jedného teplého jedla a nápoja

priamo v školskej jedálni školy, čím si zamestnávateľ plní svoju zákonnú povinnosť zabezpečovať
zamestnancom stravovanie. Žalobca sa sám rozhodol stravovanie zabezpečené zamestnávateľom
nevyužívať, pričom ako zamestnávateľ nevie v zmysle platných právnych predpisov zamestnanca
donútiť, aby sa najedol, a aby si na nimi zabezpečené stravovanie prispieval. To neznamená, že ak presvoje osobné preferencie žalobca nemieni využívať stravovanie zabezpečené zamestnávateľom, má
nárok na stravné a nie je tomu tak. Postup žalobcu považuje v celom rozsahu iba za špekulatívny, a
preto žiadal žalobu zamietnuť.

5. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 6.3.2015 a dňa 26.6.2015 uviedol, že
skutkový stav tohto konania je v podstate obdobný ako v konaní tunajšieho súdu vedeného pod sp.
zn. 40C/262/2011. Žalovanému predložením dokladu od lekára dňa 1.4.2009 oznámil, že má určitú
diétu, pričom osobitnú písomnú žiadosť o poskytnutie diétneho stravovania nedával, čo žalovanému

stačilo na to, aby mu začali preplácať stravné vo výške 55 % z ceny jedla. Takto to fungovalo aj v
nasledujúci rok, pričom zhruba rok po tom mu účtovníčka povedala, že má opätovne zdokladovať, že
na jeho strane sú nejaké zdravotné dôvody, pre ktoré nemôže využívať jedáleň, ktorá fungovala za celé
obdobie v škole. Túto povinnosť si splnil, keď opätovne 1.4.2010 predložil svojmu zamestnávateľovi
aktuálny doklad, hoci mal výhrady voči tejto požiadavke, pretože nevidel dôvod, prečo by mal povedzme
každoročne svoje zdravotné dôvody aktualizovať alebo preukazovať. Pokiaľ ide o rozhodné obdobie

poukázal na to, že žalovaný mu za celé rozhodné obdobie poskytoval stravovanie v jedálni, ktorá je
priamoumiestnenávškole,avšakkeďžežalovanýmalvedomosťotom,žetútojedáleňvyužívaťnemôže
zo zdravotných dôvodov, ponúkol mu stravovanie v jedálni v železničnej nemocnici, konkrétne 18.3.2011
mu túto možnosť stravovania žalovaný oznámil. Nakoľko však má stanovený rozvrh práce, stravovanie
v jedálni v Železničnej nemocnici na Masarykovej ulici v Košiciach mohol využívať maximálne 2 krát do

týždňa.Okremtoho,vzhľadomnavzdialenosťjedálnenaMasarykovejuliciamiestovýkonupráce,čižev
škole na Hlavnej 113, vzdialenosť medzi týmito budovami mu nedovoľovala využívať ponúkanú jedáleň,
resp. stravovanie, pri poskytnutej prestávke na obed 30 minút. Z týchto dvoch dôvodov považoval takto
poskytnuté stravovanie za neodôvodnené. Uviedol tiež, že za mesiace júl a august 2012 mu žalovaný
poskytol namiesto stravovania v jedálni stravné lístky, ktoré mu boli konkrétne odovzdané v decembri

2012. V rámci otázok kladených počas jeho výsluchu žalobca uviedol, že v pracovnom pomere u
žalovanéhojeod11.1.1999,pričomodzačiatkutohtopracovnéhopomerumalurčitézdravotnéproblémy
a u žalovaného práve v dôsledku týchto zdravotných problémov sa nikdy nestravoval. Stravovanie v
súvislosti so svojimi zdravotnými problémami začal riešiť až v roku 2009 a najprv to bolo v súvislosti so
žiadosťou z marca 2009, na základe čoho v apríli 2009 predložil príslušný doklad od lekára. Na otázku

právnej zástupkyne žalovaného, aby uviedol, či je vegetarián, uviedol: „Aj.“ Upresnil, že v januári 2014
zamestnávateľ dal oznam tiež o tom, že stravovanie je zabezpečené pre zamestnancov aj v Gymnáziu
na Šrobárovej ulici, avšak ani toto stravovanie nevyužíval z dôvodu väčšej vzdialenosti medzi miestom
práce a miestom tohto náhradného stravovania. Vo vzťahu ku stravovaniu na Gymnáziu na Šrobárovej
ulici v Košiciach tvrdil, že stravovanie na tejto škole poskytovalo tri typy diét, ktoré nezodpovedali jeho

diéte, pretože táto škola konkrétne v rámci stravovania poskytovala diétu šetriacu po žltačke, diabetickú
a bezlepkovú, pričom ani v jednom prípade nešlo o zhodu s jeho diétou, ktorú nazval ako nesolená
diéta. Okrem toho mu škola zabezpečovala tiež stravovanie prostredníctvom firmy Govinda, ktoré sa
nachádzalo asi 50 metrov od školy, čiže z hľadiska prístupu vo vzťahu k tejto firme problém nebol; tento
typ stravovania využíval v júni 2012, avšak pretože išlo o jednostrannú stravu a značne štipľavú, zo

zdravotných dôvodov od tohto stravovania upustil.

6. Žalovaný v rámci svojej výpovedi realizovanej prostredníctvom riaditeľa B. uviedol, že žalobcovi
vznikol u žalovaného pracovný pomer k 11.1.1999 a tak ako iným zamestnancom, aj žalobcovi bola
vytvorená zo strany zamestnávateľa možnosť stravovania. Dňa 4.3.2003 žalobca predložil doklad o

svojom zdravotnom stave, o spôsobilosti vykonávať pozíciu učiteľa. V súvislosti so zmenou v Zákonníku
práce od roku 2008 bolo zakotvené, že zamestnávateľ je povinný platiť svojim zamestnancom finančné
príspevky za splnenia povinnosti, že takýto zamestnanec doloží od príslušného odborného lekára
špecialistu potvrdenie o zdravotnom stave a o tom, že si stravovanie vyžaduje určitú diétu. V súvislosti
zrejme so zdravotným stavom žalobca tak postupoval, konkrétne predložil príslušné potvrdenia od

odborného lekára, jednak v apríli roku 2009, ale aj v apríli roku 2010. Na základe toho žalovaný ako
zamestnávateľ pristúpil k vyplácaniu finančného príspevku, a to vo výške 50 % z ceny jedla plus
príspevokzosociálnehofondu,avšakstým,žepourčitejdobežalobcaodmietaltentofinančnýpríspevok
a požadoval namiesto neho odoberanie stravných lístkov. Žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu si
zabezpečovalzmluvnéhopartneranaposkytovanienáhradnéhostravovania,konkrétneuzatvorilzmluvu

so Železničnou nemocnicou 15.3.2011 a s účinnosťou od 21. marca 2011 na základe toho začal
poskytovať svojim zamestnancom stravovanie priamo v železničnej nemocnici. Z tohto dôvodu bolo
zrušené vyplácanie finančného príspevku a príspevku zo sociálneho fondu. K tejto možnosti stravovania
tiež uviedol, že žalobca ani raz túto možnosť stravovania nevyužil, a to zrejme bezdôvodne, pretožez jeho pohľadu ide o otázku dostavenia sa do tohto objektu v rozsahu piatich minút. Ďalej uviedol,
že v júni 2012 škola zabezpečila zmluvne ďalšieho partnera na poskytovanie stravovania, konkrétne
vegetariánky klub Govinda, a to na bodu neurčitú, ktoré náhradné stravovanie žalobca využíval jeden

mesiac,zaktorý,konkrétnezamesiacjún2012,žalobcazaplatilzaobedyzrážkouzomzdyčiastku24,84
eur. Ďalším ústretovým krokom žalovaného bolo vytvorenie priestoru tiež na stravovanie v Gymnáziu
na Šrobárovej ulici v Košiciach, a to od septembra roku 2013 do septembra roku 2014, pričom toto
stravovanie sa v zásade viazalo na školský rok; ani túto možnosť žalobca nevyužil. Záverom poukázal
na to, že škola má podmienky stravovania ošetrené v kolektívnej zmluve a k dnešnému dňu žalobca

nespĺňa podmienky na to, aby mu škola poskytovala diétne stravovanie v tom zmysle, že žalobca
nepredložil aktuálny doklad o zdravotnom stave. Poukázal tiež na to, že v zmysle príslušných ustanovení
Zákonníka práce voľba formy stravovania prináleží zamestnávateľovi a nie zamestnancovi. Postup
žalobcu v súvislosti s tým, ako odmietal ponúkané formy stravovania, považoval iba za špekulatívny.
Tiež podotkol, že zamestnávateľ vie vždy konkrétnemu zamestnancovi upraviť rozvrh práce tak, aby to
prípadne vyhovovalo jeho požiadavkám, pričom tvrdil, že žalobca v súvislosti s možnosťami stravovania

a tým, čím sa bráni ohľadne nemožnosti využívať náhradné stravovanie, o takúto úpravu rozvrhu práce
nežiadal k dnešnému dňu. Záverom poukázal na to, že vo vzťahu k železničnej nemocnici stravovanie
využíva v týchto priestoroch 7 zamestnancov, pričom žalovaný nemá vedomosti o tom, že by zo strany
zamestnancov bola výhrada o tom, že nemôžu využívať tento druh stravovania s odôvodnením, že to
nestíhajú.

7. Svedok G. na pojednávaní konanom dňa 13.11.2015 uviedol, že je bývalý riaditeľ žalovaného a
v období jeho pôsobenia na tejto škole bol žalobca v pozícii podriadeného. Vo funkcii riaditeľa školy
pôsobil v rokoch 1994 až do 30. júna 2014, pričom sa domnieval, že žalobca nastúpil na školu niekedy
v roku 1999, t.j. v čase, kedy on už na škole pôsobil ako riaditeľ, t. z. že žalobca nastúpil na školu

už v konsolidovaných podmienkach, pretože škola už mala svoju vlastnú školskú jedáleň aj kuchyňu.
Dovolil si tvrdiť, že škola vždy zabezpečovala stravovanie svojim zamestnancom a vždy si škola
ako zamestnávateľ plnila povinnosti, pokiaľ ide o poskytovanie finančných náhrad, resp. platenie zo
sociálnych fondov a podobne. Vtedy, keď nastal problém, ktorý vyvolal žalobca, pričom to mohlo byť
niekedy v roku 2010 - 2011, tento problém sa následne určitú dobu ťahal, pričom škola mu vtedy, po

tom, čo žalobca sa preukázal potvrdením od špeciálneho lekára, ponúkla diétne stravovanie, konkrétne
v železničnej nemocnici. On osobne bol schopný sa dostať do tohto zariadenia za 7 - 8 minút, pričom
pripustil, že každý môže mať rôznu chôdzu. Uviedol, že žalobca takúto formu stravovania rázne odmietol
z časových dôvodov, že to jednoducho nebude stíhať. Následne mu škola zabezpečila aj vegetariánske
stravovanie a hoci nejde o diétne stravovanie, tvrdil, že vždy, keď mali nejaké posedenie, žalobcovi

zabezpečovali vegetariánsku stravu. Stravovanie v zariadení Govinda podľa jeho vedomostí žalobca
využil asi jeden mesiac a neskôr tam odmietal chodiť s odôvodnením, že jemu strava nevyhovuje. Na
popud žalobcu škola dostala tiež návštevu z inšpektorátu práce, ktorý škole uložil určité opatrenia, na
základe čoho v konečnom dôsledku inšpektorát práce škole uložil akési odporúčania, resp. opatrenia,
ktoré si škola splnila. Keďže žalobca stravovanie v železničnej nemocnici hneď odmietol, škola ani

neuvažovala nad tým a nepristúpila k akejkoľvek úprave jeho pracovného času. Podotkol tiež, že bolo
niekoľkozamestnancov,ktorýstravovanievželezničnejnemocnicivyužívali,pričomsanikdynesťažovali
na to, že by toto stravovanie z časového hľadiska nestíhali. Tiež potvrdil, že žalobcovi bola ponúkaná
tiež forma náhradného stravovania na Šrobárovej ulici na gymnáziu, prípadne iným zamestnancom,
ktorí mali o to záujem, keďže na tejto škole bolo zabezpečené diétne stravovanie. Aj vo vzťahu k tomuto

stravovaniu žalobca stravovanie odmietol s odôvodnením, že to časovo nebude stíhať. Podľa jeho
vedomostí periodicita aktualizácie príslušných potvrdení od špecializovaného lekára bola upravená v
kolektívnejzmluve,bližšievšaknevedelupresniťakýmspôsobom.Kotázke,čizamestnávateľvyžadoval
od žalobcu aktualizáciu príslušného potvrdenia od špecializovaného lekára uviedol, že túto otázku mala
na starosti personalistka a mal vedomosť o tom, že konkrétne vo vzťahu k žalobcovi sa takéto potvrdenia

žiadali; nežiadalo sa to písomnou formou, iba ústne a možnože ešte aj niekde v nejakých zápisniciach
z porád vedenia by o tom bola zmienka. Na otázku, prečo, pokiaľ mal vedomosť o tom, že stravovanie
v železničnej nemocnici bolo zabezpečené od 12:30 do 14:30 hod, čo kolidovalo s rozvrhom práce
žalobcu, prečo iniciatívne žalobcovi rozvrh práce neupravili uviedol: „Pretože žalobca a priori odmietol
chodiť do železničnej nemocnice. Sám žalobca nežiadal, aby ten rozvrh práce sme mu upravili.“ K

možnosti zamestnávateľa prispôsobiť rozvrh hodín konkrétnym požiadavkám svojich zamestnancov
uviedol, že vo všeobecnosti škola sa snažila dodržiavať sociálny program a preto, pokiaľ tu bola nejaká
požiadavka zo strany zamestnanca a pokiaľ to bolo možné, snažili sa tejto požiadavke vyhovieť, napr.
bežne takýmto spôsobom robili úľavy vo vzťahu k mladým mamičkám za súčasného podotknutia, žetakýmto spôsobom pristupovali k akémukoľvek zamestnancovi. Nemal vedomosť o tom, že by nastal za
jeho pôsobenia niekedy prípad, že by v súvislosti s návratom zo stravovania akéhokoľvek zamestnanca
na pracovisku, niektorý z týchto zamestnancov meškal.

8. Svedkyňa N. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 26.2.2016 uviedla, že
žalovaný je jej bývalý zamestnávateľ, u ktorého pracovala ako učiteľka cudzích jazykov v období rokov
2010 až 2014 a žalobca je jej bývalý kolega. Uviedla, že v roku 2012 jej boli zistené potravinové
alergie, a pretože v školskej jedálni u zamestnávateľa nevedeli pre ňu pripraviť vhodnú diétu, začala

využívať stravovanie v železničnej nemocnici a to aj z dôvodu, že železničná nemocnica je neďaleko
od školy a vedela sa tam dostaviť do desať minút pešo. Stravovanie v železničnej nemocnici začala
využívať niekedy od roku 2012 až do konca trvania jej pracovného pomeru u žalovaného. Stravovanie
v železničnej nemocnici zo začiatku využívala podľa toho, ako jej to dovoľoval jej rozvrh, a neskôr
sama poprosila ústne zástupkyňu školy pani Kampeovú o zmenu v rozvrhu, na základe čoho hneď na
mieste jej požiadavke bolo vyhovené a rozvrh jej bol pozmenený tak, aby mohla využívať tento typ

stravovania pravidelne. K priebehu stravovania v jedálni v železničnej nemocnici uviedla, že pokiaľ prišla
v čase medzi 14:00 a 14:30 hod., v zásade bola vybavená hneď, pokiaľ ide o výdaj jedla a pokiaľ
prišla v exponovanom čase okolo 12:00 alebo 12:30 hod., podľa toho, kedy začali vydávať obedy, keďže
začiatok vydávania obedov upresniť nevedela, výdaj obedov trval dlhšie, ale niekedy išla rovno dopredu,
pretože ona, keďže nebola bežný stravník, stravu mala už pripravenú. Výdaj obedov spriemernila na

maximálne 10 minút. Upresnila tiež, že rozvrh pracovného času mala upravený tak, aby mala k dispozícii
na vystravovanie jednu voľnú vyučovaciu hodinu, čiže 45 minút, prípadne boli dni, kedy sa chodila
stravovať do železničnej nemocnice až po ukončení vyučovacieho procesu, takže do školy na vyučovací
proces sa už nemusela vrátiť. Tiež uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by niekto z vedenia školy
kontroloval dodržanie času 30 minút na obedňajšiu prestávku; vo vzťahu k jej osobe to kontrolované

nebolo.

9. Svedkyňa G. na pojednávaní konanom dňa 26.2.2016 vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že
žalobca je jej kolegom, žalovaný jej zamestnávateľom, pričom v súčasnosti je na materskej dovolenke.
Do zamestnania u žalovaného nastúpila v roku 2002 a na škole pôsobí ako stredoškolský učiteľ;

na materskú dovolenku nastúpila od mája 2013. Ku stravovaniu uviedla, že škola síce zabezpečuje
stravovanie, avšak ona sa nemôže stravovať v bežnej jedálni, pretože má diétne stravovanie. Určitú
dobu jej zamestnávateľ zabezpečoval stravné lístky a neskôr tým stravníkom, ktorí mali diéty, zabezpečil
stravovanie v železničnej nemocnici, na základe čoho mala možnosť stravovať sa takýmto spôsobom,
čo aj využívala - chodila do jedálne v železničnej nemocnici 2 až 3 krát do týždňa, pretože viac to

využiť, vzhľadom na svoj rozvrh práce, ani nemohla. Zvyšné dni riešila tak, že si nosila stravu z domu.
Danú situáciu chcela tiež riešiť, konzultovala to so zástupkyňou školy, avšak iba ústnym spôsobom mala
požiadavku na zmenu rozvrhu práce a ústne jej bolo povedané, že sa to nedá, preto to viac neriešila.
Potvrdila, že jej miesto výkonu práce je na Hlavnej 113 v Košiciach a do železničnej nemocnice sa
dokázala dostaviť do 15 minút, pričom čas výdaja stravy záležal od toho, v ktorý čas a v ktorú hodinu

prišla do jedálne; pokiaľ prišla na dvanástu, kedy začali vydávať obedy, ten výdaj trval aj pol hodinu, na
základe čoho málokedy tento čas využívala a pokiaľ jej vyšla možnosť sa ísť vystravovať až po siedmej
vyučovacej hodine, čo bolo až po 14:10 hod., čas na jedenie nebol preto dostatočný. Poznamenala však,
že nikdy ju z jedálne nevyhodili, hoci končili o 14:30 hod., ale väčšinou poznamenali, aby nabudúce
prišla na obed skôr. Nemala vedomosť o tom, že by nastal prípad, kedy pokiaľ by niekto meškal na

vyučovací proces potom, čo sa vrátil zo stravovania, boli by na základe toho vyvodené zo strany vedenia
školy nejaké dôsledky. Stravovanie v železničnej nemocnici začala využívať od začiatku, odkedy táto
možnosť jej bola ponúknutá, využívala to celý daný školský rok a z nasledujúceho školského roka túto
formu stravovania využívala do decembra. Potom túto formu stravovania prestala využívať, pretože sa
zbytočne nechcela plašiť a zabezpečovala si stravovanie z domu. Ku kontrole dodržiavania doby určenej

na stravovanie uviedla, že táto doba sa dala jednoducho odkontrolovať zavedeným systémom čipovej
karty, ktorá zaznamenávala časy vstupu a odchodu z budovy školy.

10. Svedok B. na pojednávaní konanom dňa 26.2.2016 vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že
žalovaný je jeho aktuálny zamestnávateľ už od roku 1995, pričom na škole pôsobí ako učiteľ a tiež ako

správca siete a žalobca je jeho bývalým kolegom. Ku využívaniu stravovania u svojho zamestnávateľa
uviedol, že predtým, než začal využívať železničnú nemocnicu, zamestnávateľ im krátku dobu umožnil
používať stravné lístky a neskôr mu bolo ponúknuté stravovanie v železničnej nemocnici, nakoľko má
diétne stravovanie. Stravovanie v železničnej nemocnici využíval od začiatku tejto možnosti, a to až doukončenia daného školského roku a neskôr tento typ stravovania nevyužíval a uprednostnil domácu
stravu. Potvrdil, že jeho miesto výkonu práce je na Hlavnej 113 v Košiciach, pričom jemu trvala cesta
do železničnej nemocnice vrátane stráveného času na vystravovanie a následným príchodom do školy

v rozmedzí 20 až 25 minút, a pokiaľ ide o samotnú cestu, ktorá mu trvala zo školy do železničnej
nemocnice, túto vyšpecifikoval na 7 až 10 minút, pokiaľ ide o cestu pešo. K výdaju stravy uviedol, že
výdaj stravy trval možno 2 až 3 minúty, a keďže už ho v danej jedálni poznali, chodil dopredu, kde mu
vydali už pripravenú stravu, keďže nebol bežný stravník. Na tieto obedy chodil okolo pol jednej, resp.
až po jednej, kedy rady v jedálni neboli také veľké ako povedzme okolo dvanástej, v akom čase ani na

obedy nechodil. Ku svojmu rozvrhu práce uviedol, že jeho rozvrh práce mu dovoľoval využívať túto formu
stravovania a uviedol tiež, že dokonca túto formu stravovania stíhal využiť aj v prípade, kedy mu končil
vyučovací proces siedmou hodinou, čo bolo o 14:10 hod., pričom podotkol, že stíhal to aj za situácie,
že obedy v železničnej nemocnici vydávali do 14:30 hod., pretože jedáleň bola otvorená až do tretej. Z
tohto dôvodu on na svojho zamestnávateľa nemal požiadavku na úpravu rozvrhu práce, keďže to ani
nepotreboval. Upresnil, že túto formu stravovania prestal využívať, pretože aj po konzultácii s lekárom

bolo konštatované, že diétne stravovanie nepotrebuje. Z jeho pohľadu čas na stravu, ktorý je daný na
30 minút sa dal hravo stihnúť.

11. Z listinného dokladu - list vo veci „Upozornenie a žiadosť o zjednanie nápravy“ (č. l. 51) vyplýva, že
žalobca predmetným listom adresovaným žalovanému upozornil školu na to, že si ako zamestnávateľ

neplnísvojepovinnostivočinemuakozamestnancovivsúvislostisozabezpečenímstravovaniavsúlade
s platnými predpismi, a že žiada o nápravu a doplatenie svojich záväzkov voči nemu do 30 dní a to aj
spätne v súlade s aktuálnym znením zákona. Okrem toho súčasťou listu je jeho žiadosť o poskytnutie
stravných lístkov v hodnote 2,85 eur s poukazom na § 152 ZP. Predmetný list je dátumovaný k 11.1.2011
a bol doručený žalovanému 14.1.2011.

12. Z listinného dokladu - list vo veci „Upozornenie a žiadosť o zjednanie nápravy - odpoveď“ (č. l.
52) vyplýva, že predmetným listom reagoval žalovaný na predchádzajúci list žalobcu, pričom žalovaný
predmetným listom oznámil žalobcovi, že stravovanie zamestnancov upravuje Zákonník práce s
poukazom na § 152 ods. 1 a 152 ods. 2 ZP, pričom povinnosť zo strany zamestnávateľa podľa týchto

zákonných ustanovení je splnená; súčasťou listu je tiež poukaz na znenie ust. § 152 ods. 5 ZP s
upresnením, že zamestnávateľ spolu prispieva zamestnancovi finančným príspevkom 1,19 eur, ktorú
sumu mu zamestnávateľ poskytuje, na základe čoho si zamestnávateľ podmienky § 152 ZP plní, a preto
jeho žiadosť o zjednanie nápravy považujú za neopodstatnenú. V závere listu zamestnávateľ uvádza, že
stravovanie zamestnancov je riešené aj v kolektívnej zmluve na rok 2010, článok 20, bod 8. Predmetný

list je dátumovaný k 18.1.2011 a bol prevzatý žalobcom 19.1.2011.

13. Z listinného dokladu - list žalovaného vo veci „Vyžiadanie čísla diéty“ (č. l. 53) vyplýva, že žalovaný
predmetným listom požiadal žalobcu o doručenie potvrdenia od špecializovaného lekára, v ktorom
bude uvedené číslo jeho diéty, na základe čoho mu vedenie školy zabezpečí diétne stravovanie s

odôvodnením, že kvôli svojmu zdravotnému stavu sa nestravuje v školskej jedálni školy; predmetnú
požiadavku zamestnávateľ požadoval do 28.2.2011. Predmetný list je dátumovaný k 21.2.2011 a bol
doručený žalobcovi 21.2.2011.

14. Z listinného dokladu - list vo veci „Žiadosť o upresnenie vyžiadania čísla diéty“ (č. l. 54) vyplýva, že

predmetným listom žalobca sa dotazoval žalovaného, na základe akého právneho predpisu požaduje
škola od neho potvrdenie od špecializovaného lekára s uvedením čísla jeho diéty, a to najneskôr do
28.2.2011 s poukazom na to, že zamestnávateľ má k dispozícii jeho potvrdenie od špecializovaného
lekára - diabetológa z apríla 2010, o ktorom sa škola v čase prevzatia vyjadrila, že má platnosť 12
mesiacov, pričom predchádzajúce potvrdenie od špecializovaného lekára - internistu škola odmietla

akceptovať, a že podľa jeho zistení nielen toto, ale ani časové obmedzenie a neakceptovanie potvrdenia
od špecializovaného lekára - internistu nemá oporu v zákone. Predmetný list je dátumovaný k 22.2.2011
a bol doručený žalovanému 22.2.2011.

15. Z listinného dokladu (č. l. 55) vo veci „Oznámenie zo 17.3.2011“ vyplýva, že žalovaný oznamuje

zamestnancom, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemôžu stravovať v školskej jedálni, že od 21.3.2011 je
zabezpečené diétne stravovanie v železničnej nemocnici podľa jednotlivých diét zamestnancov, obedy
sa vydávajú od 12:30 do 14:30 hod, cena jedla 3,46 eur, príspevok zamestnanca sa realizuje zrážkou
zo mzdy spätne za predchádzajúci mesiac, zamestnanci sú jednotne prihlásení na obedy od pondelka21.3.2011; súčasťou oznámenia je tabuľkový zoznam mien pod poradovým číslom 1 až 4: Q.., H., C..,
G.., ktorého súčasťou sú tiež podpisy týchto osôb.

16. Z listinného dokladu - list vo veci „Vyjadrenie k oznámeniu zo 17.3.2011“ (č. l. 56) vyplýva, že
predmetným listom žalobca oznámil žalovanému, že dňa 18.3.2011 prevzal oznámenie v súvislosti so
zabezpečením diétneho stravovania v železničnej nemocnici v Košiciach, že tento spôsob riešenia jeho
stravovania mu nevyhovuje, že nie je reálne stihnúť obed do pol hodiny ako určuje prestávku na jedenie
ZP, že má vedomosť tiež o tom, že stravovanie niektorých zamestnancov aj v minulosti zamestnávateľ

riešil stravnými lístkami a nie dochádzaním do stravovacieho zariadenia v železničnej nemocnici, čo je v
rozpore s čl. 1 základnej zásady ZP, že považuje za znevýhodnenie a poškodzovanie skutočnosť, že mu
opakovane škola odmieta poskytnúť stravné lístky, o ktoré žiada, čo je v rozpore s čl. 9 základnej zásady
ZP, a že navrhnutý spôsob riešenia stravovania je navyše drahší pre zamestnávateľa, ale aj pre neho, čo
považuje za plytvanie štátnymi prostriedkami. Na základe uvedeného oznámenia ďalej nie je zrejmé, ako
má zamestnávateľ v úmysle doriešiť svoj dlh voči nemu za doteraz neposkytnuté stravovanie v súlade

so ZP. Predmetný list je dátumovaný k 21.3.2011 a bol doručený žalovanému toho istého dátumu.

17. Z listinného dokladu - list žalovaného č. 177/3/2011 zo 6.4.2011 (č. l. 57) vyplýva, že v súvislosti
s písomným vyjadrením žalobcu z 21.3.2011 k oznámeniu o zabezpečení diétneho stravovania v
Železničnej nemocnici v Košiciach bolo stanovisko zamestnávateľa k jeho výhradám žalobcu v tom

zmysle, že pokiaľ sa žalobca bude chodiť stravovať do železničnej nemocnice, vedenie školy mu
každý deň vytvorí dostatočný časový priestor na absolvovanie obeda, a že stravovanie zamestnancov
rieši škola stravnými lístkami v prípade, keď v daný deň v školskej jedálni sa nevarí, a že jeho práva
vyplývajúce z pracovno-právneho vzťahu neboli a nie sú poškodzované. Predmetný list prevzal žalobca
6.4.2011.

18. Z listinného dokladu - list žalobcu vo veci „Stravovanie“ z 26.8.2012 (č. l. 62) vyplýva, že predmetným
listom žalobca oznámil žalovanému, že počnúc dnešným dňom (27.8.2012) prestane chodiť na obedy
do Govindy, keďže strava je tam jednotvárna a jednostranná, a teda nespĺňa zásady správnej výživy
podľa § 152 ods. 1 ZP, a preto naďalej trvá na pôvodnej požiadavke stravných lístkov. Predmetný list

bol doručený žalovanému 27.8.2012.

19. Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 1.4.2009 (č. l. 79) vyplýva, že G., diabetológ dňa
1.4.2009 mal vystaviť žalobcovi predmetný výmenný list s textom: „U menovaného je nutné trvalé diétne
stravovanie, vzhľadom na zdravotný stav. Dodržiavanie diabetickej a nesolenej diéty č. 10.“

20. Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz zo 16.4.2010 (č. l. 79) vyplýva, že G., diabetológ dňa
16.4.2010 mal vystaviť žalobcovi predmetný výmenný list s textom:
„Potvrdenie o diéte
Týmto potvrdzujem, že menovaný/á vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu vyžaduje dlhodobo

celoživotné diétne stravovanie v zmysle diabetickej diéty, t. z.: obmedzenie sacharidov - uhľohydrátov,
zvlášť ľahko vstrebateľných, živočíšnych tukov, obmedzenie kuchynskej soli, uprednostnenie tukov
rastlinného pôvodu (ďalší text nie je čitateľný, pozn. súdu )“

21. Žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne potvrdil, že žalobca sa preukázal obomi vyššie

uvedenými lekárskymi potvrdeniami v súvislosti s požiadavkou na diétne stravovanie s tým, že po
16.4.2010 nepredložil žiadne lekárske potvrdenie. Tiež poukázal na to, že nakoľko žalobca nie je
diabetikom, vydanie údajného náhodného potvrdenia o diéte diabetológom G. je málo pravdepodobné;
preto žiadali preveriť pravosť a odôvodnenosť tohto potvrdenia. Mal za to, že žalobca zjavne nikdy
nemal záujem o diabetickú diétu, hoci o tom predložil predmetné potvrdenia a roky tento záujem účelovo

dezinterpretuje s vyslovením názoru, že žalobca je v skutočnosti vegetariánom, čo mal priznať tiež na
pojednávaní; diabetická diéta je pritom založená najmä na mäse a zelenine a túto by žalobca určite
nezjedol zo subjektívnych dôvodov. Podľa hlbokého presvedčenia žalobcovi vždy išlo len o to, aby sa
účelovo (aj za cenu podvrhu o potrebe diabetickej diéty) dostal k stravným lístkom, či peňažnej náhrade
za ne.

22. Z listinného dokladu - list vo veci „Žiadosť o doplatenie stravného“ (č. l. 37) vyplýva, že žalobca
adresoval vedeniu školy predmetný list s požiadavkou nápravy a doplatenia záväzkov školy voči nemu,
a to spätne od 2.9.2011 v súvislosti so zabezpečením stravovania v súlade s platnými predpismi, a tiežžiadal o poskytnutie stravných lístkov v hodnote 3 eurá; ide o list z 13.8.2014, ktorý žalovanému bol
doručený 4.9.2014.

23. Z listinného dokladu - list vo veci „Žiadosť o doplatenie stravného - stanovisko“ (č. l. 38) vyplýva,
že žalovaný reagoval na predchádzajúci list žalobcu tak, že predmetnej žiadosti bolo pridelené podacie
číslo 167/3/2014, pričom tvrdenia uvedené v žiadosti nijako bližšie nešpecifikoval a ani neodôvodnil,
pričom vedeniu školy nie je známe, že by zamestnávateľ niekedy porušoval svoje práva v súvislosti
so zabezpečením stravovania. Súčasťou predmetného listu je citácia ust. § 152 ods. 6 Zákonníka

práce, z ktorého má vyplývať, že voľba formy stravovania zamestnancov neprislúcha zamestnancovi,
ale zamestnávateľovi a v prípade, že na jeho strane je daná potreba diétneho stravovania, má možnosť
sa kedykoľvek prihlásiť na takýto druh stravovania, ktoré mu bude zabezpečené podľa druhu diéty s
vysloveným presvedčením, že obdržal platnú kolektívnu zmluvu, ktorá ho na túto možnosť upozorňuje s
tým, že neprihlásenie sa na diétne stravovanie je vždy považované za subjektívne odmietavé stanovisko
zamestnanca. Z listu ďalej vyplýva, že v prípade potreby zabezpečenia diétneho stravovania na jeho

strane, ak je to aktuálne, ho žiadajú tiež o predloženie lekárskeho potvrdenia o potrebe takéhoto
stravovania, podľa možností nie staršieho ako 3 mesiace, z ktorého by vyplynulo, či je u neho aktuálne
daná potreba diétneho stravovania s uvedením druhu diéty, a z ktorého by vyplynulo, či je taká diéta u
neho potrebná trvalo a s tým, že pokiaľ príslušné potvrdenie bude spĺňať požadované náležitosti, bude
zo strany zamestnávateľa akceptované. Záver listu obsahuje ubezpečenie o tom, že diétne stravovanie

v prípade potreby mu bude nielen zabezpečené, ale taktiež mu budú vytvorené všetky podmienky, aby
vzhľadom na svoj zdravotný stav dostal plnohodnotnú stravu. Predmetný list je dátumovaný z 26.9.2014
a je adresovaný žalobcovi.

24.Zlistinnéhodokladu-vyjadrenieVédskehokultúrnehocentraGovinda,vegetariánskyklub,sosídlom

Hlavná 117, Košice z 3.2.2016 (č. l. 139) vyplýva, že reštaurácia v rokoch 2012 až september 2014
neponúkalajedláprestravníkovvyžadujúcichdiétuč.10(nesolená)adiétuč.9(diabetická).Reštaurácia
nie je vyslovene diétna reštaurácia.

25. Z listinného dokladu - Stanovisko k špecifikácii lekárov oprávnených vydávať lekárske potvrdenie

podľa § 152 Zákonníka práce vystaveného Ministerstvom zdravotníctva SR z 28.4.2016 (č. l. 167)
vyplýva, že podľa Ministerstva zdravotníctva SR jediným všeobecným záväzným právnym predpisom,
ktorý špecifikuje lekára oprávneného vydávať potvrdenia o osobitných potrebách stravovania je
Zákonník práce. Z ust. § 152 ods. 6 Zákonníka práce vyplýva, že nemožnosť využitia žiadneho
zo spôsobov stravovania zabezpečených zamestnávateľom zo zdravotných dôvodov zamestnanca

sa preukazuje lekárskym potvrdením od špecializovaného lekára. Takýmto lekárom je lekár, ktorý
získal odbornú spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností. Sústavu špecializovaných
odborov, v ktorých možno získať odbornú spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností
ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z.z. Zákonník práce oprávnenie lekára špecialistu
na vydanie potvrdenia podľa § 152 ods. 6 viaže na získanie odbornej spôsobilosti na výkon

špecializovaných pracovných činností (neobmedzuje ho na získanie špecializácie len v niektorých
špecializačných odboroch). Vzhľadom na uvedené ďalší všeobecný záväzný právny predpis, resp.
metodické usmernenie MZ SR sú bezpredmetné. Lekárom s odbornou spôsobilosťou na výkon
špecializovaných pracovných činností - lekárom špecialistom podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce je
teda lekár, ktorý je ošetrujúcim lekárom pacienta, pričom vystavenie potvrdenia súvisí s konkrétnou

diagnózou pacienta. Dodržiavanie zásad konkrétnej diéty predpísanej lekárom je vždy súčasťou liečby a
liečebného režimu. Lekár špecialista na interné lekárstvo je špecialista na vnútorné choroby a potvrdenie
podľa § 152 ods. 6 ZP môže vydať pacientovi, ktorého mal vo svojej odbornej starostlivosti na základe
príslušnej diagnózy. Záverom MZ SR si dovolilo upozorniť, že uvedené stanovisko nemá právne záväzný
charakter, nakoľko Ministerstvo zdravotníctva SR neprináleží podávať záväzný výklad právnych noriem,

a to s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

26. Zo svedeckej výpovede svedkyne D. uskutočnenej na pojednávaní konanom dňa 18.5.2016 vyplýva,
že žalobca je jej bývalým kolegom a žalovaný je jej aktuálny zamestnávateľ s tým, že je už tretí rok na
materskej dovolenke a u žalovaného je v pracovnom pomere už 11 rokov ako učiteľka s výkonom práce

na Hlavnej 113 v Košiciach. Na materskú dovolenku nastúpila koncom roka 2013, resp. v januári roku
2014 a v súvislosti s operáciou žlčníka sa začala stravovať v železničnej nemocnici, ktoré stravovanie jej
poskytol v tejto súvislosti jej zamestnávateľ - žalovaný. K vzdialenosti miesta výkonu práce a železničnej
nemocnice uviedla, že problém bol vtedy, keď jej vyučovací proces skončil o 14:10 hod., takže tentopresun do železničnej nemocnice nebol veľmi príjemný, pretože železničná nemocnica nie je až tak
blízko od miesta jej výkonu práce; celý presun odchodu od miesta výkonu práce až po príchod do
železničnejnemocnicevrátanečasunanajedeniesamuselastihnúťdo14:45hod.stým,žeo15:00hod.

jedáleň zatvárali. Z jej pohľadu do 30 minút sa dalo stihnúť realizovať presun do železničnej nemocnice a
tiež vrátane najedenia sa, avšak vo veľmi vysokom tempe. Pokiaľ by chcela mať naozaj čas na zjedenie,
tiež na presun pomalým tempom a podobne, ideálna by bola hodina. K prípadným úpravám rozvrhu
práce sa vyjadriť nevedela, pretože ona takúto požiadavku úpravy rozvrhu práce nemala a ani o nikom
inom nevedela. Upresnila, že cesta z miesta výkonu práce do železničnej nemocnice trvala 10 až 15

minút, a pokiaľ ide o čas strávený v rade, k tomu uviedla, že v rade sa čakalo do piatich minút, pričom
ona nikdy dopredu nešla a nepredbiehala sa v rade. Po vystravovaní sa spravidla sa vracala späť do
školy, keď bola nejaká porada alebo mala ešte krúžok, resp. považovala za potrebné si dokončiť nejakú
prácu; to, či zamestnávateľ kontroloval konkrétny príchod z prestávky na vystravovanie sa, nevedela
uviesť, iba predpokladala, že možnosť kontroly tu bola, keďže na vstupe je čipová karta.

27. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 18.5.2016 uviedla, že Zákonník práce
chráni zamestnanca ako slabšiu stranu a v prvom rade zamestnávateľ má vytvoriť podmienky pre
stravovanie. Žalovaný ako zamestnávateľ vedel, v akom čase železničná nemocnica obedy vydáva,
pozná Zákonník práce a tiež vedel o tom, že žalobca namieta, že obed nestíha. Napriek tejto skutočnosti
žalovaný aj po tom, čo bola žaloba podaná, každý ďalší školský rok upravil rozvrh žalobcu tak, že

mu znemožnil absolvovať obed. V tejto súvislosti dala do pozornosti list žalobcu z 21.6.2011, kde
žalobca opätovne namietal, že mu žalovaný nevytvoril podmienky tak, ako mu to ukladá Zákonník práce.
Zdôraznila, že žalobca požiadal o úpravu rozvrhu práce ústne pani Štecovú, pričom táto skutočnosť
vyplýva aj z pojednávania zo dňa 26.6.2015. Z predložených listinných dokladov zo strany žalovaného
vyplýva, že podmienky výkonu práce na pracovisku neumožnili využiť zabezpečené stravovanie v

železničnej nemocnici, pričom upriamila pozornosť na rozvrh za obdobie rokov 2013/2014, 2012/2013 a
2011/2012 s prihliadnutím na služby učiteľov a uskutočnené porady. Z predloženého rozvrhu nevyplýva,
že by žalovaný za de facto tri školské roky vytvoril priestor žalobcovi na obedňajšiu prestávku. V
tejto súvislosti dala do pozornosti ust. § 91 ZP ods. 4. Pokiaľ by aj zamestnávateľ upravil žalobcovi
rozvrh, vzhľadom na výpovede svedkov vyplýva, že nebolo reálne možné naobedovať sa za čas 30

minút. Z potvrdenia, ktoré žalobca doložil konajúcemu súdu, zo dňa 2.7.2015 vyplýva, že u žalobcu
je nutné trvale dodržiavať nesolenú diétu. Žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval na list žalobcu zo
6.10.2014, v ktorom žiadal, na základe akého predpisu požaduje žalovaný každoročne potvrdenie od
špecializovaného lekára. Mala preto za to, že v súlade s ust. § 152 ods. 6 ZP boli splnené obidve
podmienky, kedy jednak zamestnávateľ nezabezpečil podmienky výkonu práce na pracovisku, už

vzhľadom na to je daný výrok žalobcu a po druhé odhliadnuc od toho, že neboli podmienky výkonu práce
na pracovisku zabezpečené zo strany žalovaného, tak je tu aj lekárske potvrdenie od špecializovaného
lekára, kedy zo zdravotných dôvodov žalobca nemohol využiť žiaden zo spôsobov stravovania.

28. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom dňa 18.5.2016 uviedla, že protistrana

zjavnenemápredstavuotom,čojepracovnázmenaapodotkla,žepracovnápozíciaučiteľaješpecifická
a v danom prípade ukončenie vyučovacieho procesu ešte neznamená skončenie pracovnej zmeny.
Učitelia môžu vykonávať prácu aj v domácom prostredí. Treba vychádzať z toho, že aj žalobca mal
stanovený 40 hodinový pracovný týždeň, čo je podstatou pre vymedzenie pracovnej zmeny. Opätovne
podotkla, že žalobca po tom, čo mu žalovaný oznámil, že má možnosť sa stravovať v železničnej

nemocnici, hneď reagoval spôsobom, že toto stravovanie odmietol, čiže ani jeden deň sa nepokúsil
využiť túto formu stravovania, čo znamená, že nevyužil túto formu stravovania vzhľadom na subjektívne
predstavy, pokiaľ ide o výber formy stravovania. Pokiaľ protistrana namietala, že žalobca nebol povinný
každý rok preukazovať príslušné potvrdenia od špecializovaného lekára, poukázala na ustanovenie
kolektívnej zmluvy, ktorá túto povinnosť upravuje na každý rok. K posúdeniu primeranosti času, aký

bolo potrebné vynaložiť od miesta výkonu práce až do železničnej nemocnice uviedla, že každý túto
vzdialenosť môže vnímať iným spôsobom a každý potrebuje na presun iný čas a podobne, preto
zastávala názor, že by bolo potrebné zobjektivizovať túto otázku. Zdôraznila tiež, že v súvislosti s touto
namietanou otázkou dietári mohli využiť prednostný výdaj stravy.

29. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 14.10.2016 sumarizujúcim spôsobom
zhrnula žalobný návrh a tiež doterajší priebeh vedeného konania a vykonaného dokazovania
nasledovne: Aj vzhľadom na ustálenie sporných a nesporných otázok tohto konania vyplýva, že z
výpovede svedka N. zo dňa 26.02.2016 vyplynulo, že výdaj stravy mohol trvať maximálne 10 minút,kedy opustenie brány školy do momentu vstupu do železničnej nemocnice menovanej trvalo 10 minút.
Svedkyňa však nie je v tomto prípade porovnateľná so žalobcom, lebo jej zamestnávateľ jednak upravil
rozvrh a ako vyplynulo z jej výpovede, na vystravovanie mala voľnú jednu celú vyučovaciu hodinu a na

vyučovací proces sa už nevracala. O skutočnosti, že žalobca nie je jediným prípadom u žalovaného,
ktorý nemohol využiť stravovanie v železničnej nemocnici svedčí aj výpoveď pani G. ktorá uviedla, že
mohla využiť, vzhľadom na svoj rozvrh, stravovanie 2 až 3 krát do týždňa. Tento stav mala menovaná
taktiež konzultovať so zástupkyňou, mala požiadavku na zmenu rozvrhu a bolo jej povedané, že sa
to jednoducho nedá a podľa jej názoru asi nebola vôľa na strane vedenia. K výdaju stravy svedkyňa

uviedla, že v čase od 12-tej trval výdaj stravy aj pol hodinu, pričom do nemocnice sa dokázala dostaviť
za 15 minút. Zhrnúť uvedené, z výpovede svedkov možno mať za to, že len na absolvovanie cesty tam
a späť bol potrebný čas 30 minút. Menované svedkyne sú pritom ročník 1973 a teda oveľa mladšie
ako žalobca. Žalobca navyše v období rokov 2011 a 2012 trpel na ostrohu a zápal žíl, čo mu sťažovalo
absolvovať cestu do železničnej nemocnice v časovom intervale 15 minút. Uvedený čas, týchto 30
minút, nezohľadňuje oblečenie, vyzlečenie, poveternostné podmienky, ale len čistý čas a čisto čas od

brány školy ku bráne nemocnice. Vo všeobecnosti kontrola zamestnancov bola vo forme odpípnutia
čipovej karty. Samotná výpoveď štatutára zo dňa 26.04.2012 navyše potvrdila, že uznáva, že z dôvodu
psychohygieny nie je vhodné za takú krátku dobu sa najesť. Rozumej najesť sa za čas 10 minút. O
tom, že zamestnávateľ nevytvoril podmienky na stravovanie svedčia aj listinné dôkazy, ktoré predložil
žalovaný ako zamestnávateľ, a to rozvrh hodín, rozpis služieb, porád za žalované obdobie, z ktorých

je zrejmé, že v školskom roku 2011 - 2012 je rozvrh žalobcu upravený tak, že v pondelky a v utorky
sa stravovať nemôže v žiadnom prípade. Následne konzultačné hodiny, služby a porady boli stanovené
tak, že v septembri 14-teho streda, 29-teho štvrtok, v októbri 17-teho pondelok, v novembri 11-teho v
piatok, v decembri 9-teho, to bol piatok, sa nemohol taktiež zúčastniť stravovania. Takže máme za to,
že čo sa týka tej sporovej otázky, že či žalobca požiadal zamestnávateľa o úpravu hodín. Jednak o tom

svedčia výpovede svedkýň a jednak minimálne od roku 2011 je vedené konanie, o ktorom sme dnes
počuli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené, čiže od roku 2011 mal žalovaný kvalifikovanú
vedomosť o tom, že sa má riešiť rozvrh hodín a stravovanie v prospech žalobcu. A čo sa týka tých
možností stravovať sa v železničnej nemocnici, aj tu je odpoveď v tomto neformálnom podaní, že je
objektívne stanovený dosť veľký rozsah dní, kedy žalobca nemohol, na základe pokynov žalovaného,

rozvrhu práce žalovaného, objektívne železničnú nemocnicu pre možnosť obedu navštíviť.

30. Právna zástupkyňa žalovaného reagovala na predchádzajúci prednes na pojednávaní konanom
14.10.2016 nasledovne: Ďakujem za možnosť vyjadriť sa teraz k týmto údajne neformálnym prednesom
právnej zástupkyne žalobcu. A vôbec k tomu, čo v tomto pojednávaní sporné je a sporné nie je. Ja

ešte dodávam k spornosti vlastne to, že my spochybňujeme, že vôbec na strane žalobcu bola potreba
diétneho stravovania. Posledné potvrdenie z roku 2010, ktoré nám bolo predložené znelo, že žalobca
má mať iba diabetickú diétu. Potvrdenie o nesolenej predložil v roku 2015 na pojednávaní, t.z. po
uplynutí rozhodného obdobia a žiadne takéto potvrdenie v relevantnom období nebolo predložené
zamestnávateľovi. Ako vyplynulo z podania železničnej nemocnice, toto potvrdenie je podvodné.

Žalobca nikdy nenavštívil diabetickú ambulanciu, netrpí diabetom a u nediabetikov sa táto diéta
vôbec neordinuje. Zotrvávame na tom, že po zmene právnej úpravy ide zo strany žalobcu o čisto
špekulatívny manipulatívny postup aj s predkladaním nepravých dokladov o potrebe jeho diétneho
stravovania. Počas tohto pojednávania vyšlo najavo, že žalobca je v skutočnosti vegetariánom z
dôvodu jeho subjektívnej preferencie. Diabetickú diétu, ktorá je založená predovšetkým na mäse sa

zelenine jednoducho on zo subjektívnych dôvodov nezje a nikdy ju jesť nemienil. Na tom trváme. Je
nefér voči ostatným zamestnancom, pokiaľ by zamestnávateľ ustupoval takýmto vlastne podvodným
a manipulatívnym nárokom zo strany konkrétnych zamestnancov. Jednoducho si to zamestnávateľ vo
vzťahu k ostatným zamestnancom školy nemôže dovoliť. To je aj dôvod, prečo sa zamestnávateľ veľmi
relevantne v tomto prípade od počiatku bráni. Žalobca nie je jediný prípad, ktorý mal možnosť sa

stravovaťvželezničnejnemocnici.Súdvypočulsvedkov.Vniektorýchaspektochbolizvlášťčasovélimity
vnímané subjektívne, rozdiele, avšak väčšina svedkov potvrdila, že vlastne stravovať sa v železničnej
nemocnici bez problémov dalo. Chceme ďalej súdu uviesť, že v tomto školskom roku sa z materskej
dovolenky vrátila ďalšia zamestnankyňa Ing. Veľasová, ktorá sa taktiež v železničnej nemocnici stravuje.
Zamestnávateľ objektívne umožnil všetkým zamestnancom stravovanie v železničnej nemocnici, pričom

bol schopný v blízkosti pracoviska poskytnúť diétne stravovanie, alebo diétu. Dá sa povedať všetky
diéty. Splnil si tak svoju zákonnú povinnosť, pretože prvotne má byť zamestnancom poskytnuté počas
pracovnej zmeny jedno teplé jedlo vrátane vhodného nápoja. Zamestnávateľ vlastne túto blízkosť sa
posudzuje objektívne, nie zo subjektívnych dôvodov konkrétneho zamestnanca, ktorý, keď sa náhodouvyskytne nejaké prechodné ochorenie znemožňujúce mu normálny pohyb, má možnosť kedykoľvek
to oznámil zamestnávateľovi a požiadať o úľavu. V tomto prípade k tomu nikdy nedošlo. Žalobca
nevyužil jeden jediný deň stravovania a odmietol túto možnosť a priori ihneď. To svedčí o tom, že túto

možnosť diétneho stravovania nikdy zo subjektívnych dôvodov ani nemienil uskutočniť. Máme za to,
že vlastne to, či bola zabezpečená alebo nebolo zabezpečené stravovanie v blízkosti pracoviska je
potrebné vyhodnotiť z hľadiska na objektívne ukazovatele. Súdu sme predložili teda, koľko objektívne
trvá cesta zdravému dospelému jedincovi do tohto zariadenia vzhľadom na to, že je to 500 metrov, je
to 6 minút. Zodpovedá to výpovediam väčšiny svedkov aj účastníkov konania, ktoré boli prezentované.

Subjektívne pomalšie tempo zamestnávateľ nevie ovplyvniť, ak norma konkrétnym zamestnancom
subjektívne nevyhovuje, je to taktiež irelevantné a je to vlastne, teda možnosť stravovania je ponechaná
na vôli konkrétneho zamestnanca, ale objektívna možnosť stravovania poskytnutá bola. Ani jeden
zamestnanec, ktorý sa diétne stravuje, nebol kontrolovaný presne na dodržiavanie času 30 minút. Aj
keď sa kontroluje dochádzka, je to z dôvodu bezpečnosti práce. Jednoducho zamestnávateľ musí mať
prehľad o tom, kto kedy bol v budove školy, alebo bol na pracovisku a nebol na pracovisku. Žiaden

zamestnanec nebol v súvislosti s diétnym stravovaním nikdy sankcionovaný, práve naopak vychádzalo
savústretyajneformálnymspôsobom.Žalobcabolpriamopísomneoboznámený,žemubudeupravený
pracovný čas. Podotýkam, v niektoré výnimočné dni, kedy by mal povinnosť sa vracať na pracovisko,
čo odmietol a priori. Už to svedčí o tom, že jeho postup, jeho uplatňovanie nárokov bolo od začiatku
namipulatívne a účelové.

31. Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 26.3.2009 (č. l. 195) vyplýva, že predmetný výmenný
list mal byť vystavený internistom G. pre žalobcu s textom: „U menovaného je nutné trvale dodržiavať
nesolenú diétu č. 10.“

32. Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 8.4.2010 (č. l. 196) vyplýva, že predmetný výmenný
list mal byť vystavený internistom G. pre žalobcu s textom: „U menovaného je nutné trvale dodržiavať
nesolenú diétu č. 10.“

33. Z listinného dokladu - Výmenný list - poukaz z 2.7.2015 (č. l. 197) vyplýva, že predmetný výmenný

list mal byť vystavený internistom G. pre žalobcu s textom: „U menovaného je nutné zo zdravotných
dôvodov trvale dodržiavať nesolenú diétu č. 10.“

34. Z listinného dokladu - Vyjadrenie Železničného zdravotníctva Košice s.r.o. zo 14.12.2016 (č. l.
204) vyplýva, že podľa vyjadrenia G. nie je v databáze pacientov diabetologickej ambulancie ich

zdravotníckeho zariadenia, nebol v nej vyšetrený a predložené výmenné lístky (zo dňa 1.4.2009 a zo
16.4.2010, pozn. súdu) neboli vystavené ich zdravotníckym zariadením napriek skutočnosti, že sa na
nich nachádza pečiatka G.. Podpis na uvedených výmenných lístkoch nie je podpisom G..

35. Žalovaný k listinným dokladom, pokiaľ ide o lekárske potvrdenia od internistu G. z 26.3.2009,

z 8.4.2010 a z 2.7.2015 uviedol, že tieto potvrdenia údajne z týchto dátumov neboli doposiaľ
zamestnávateľovi nikdy predložené a predloženie týchto potvrdení až teraz je úplne bezpredmetné,
pretože žalobca už nie je zamestnancom žalovaného a žiadne stravovanie mu teda už žalovaný
zabezpečovať nemusí. S prihliadnutím na predložené doklady opätovne poukázal na účelovosť
prednesov žalobcu, ktoré sa v priebehu konania dokonca menia, ako aj na to, že obrana žalobcu je

právne irelevantná. Opätovne zdôraznil, že žalovaný ako zamestnávateľ vyzval žalobcu na oznámenie
čísla diéty v relevantnom čase, nakoľko mu mienil zabezpečiť diétne stravovanie a posledné lekárske
potvrdenie, ktorým zamestnávateľ v relevantnom čase disponoval, číslo diéty neobsahovalo. Žalobca
na túto výzvu nič nepredložil a zjavne teda o zabezpečenie diétneho stravovania v zmysle akejkoľvek
diéty nemal záujem. Preto zaujal stanovisko, že žalobca teraz zbytočne prekladá lekárske potvrdenia, že

údajne v rokoch 2009 a 2010 mal mať vlastne diétu č. 10, čím sa pokúša zastrieť podvodné predloženie
potvrdení od diabetológa. Žalovaný predsa v relevantnom čase zaradil žalobcu medzi osoby, ktoré si
vyžadujú diétne stravovanie - tento zámer žalobca dosiahol (hoci na základe zázračného potvrdenia).
Dostával finančné príspevky a neskôr by mu bolo zabezpečené akékoľvek diétne stravovanie v
železničnej nemocnici obdobne ako iným zamestnancom, ktorých zdravotný stav si vyžaduje diétne

stravovanie. Žalovaný by bol zabezpečil žalobcovi akúkoľvek diétu, aj nesolenú, resp. v kombinácii
s inou diétou, keby bol žalobca riadne oznámil jej číslo. A to zo strany žalobcu, zjavne účelovo,
oznámené nebolo. Žalobca ďalej dostal výslovnú ponuku na úpravu pracovného času (ak by len to
mala byť prekážka, prečo sa nestravuje). Žalobca však na túto možnosť nereagoval, pretože žiadnuúpravu pracovného času nechcel. Je zjavné, že skutočným dôvodom, pre ktorý žalobca nevyužil diétne
stravovanie zabezpečované zamestnávateľom, nebolo nestíhanie, či nekomfort, ale jednoducho to, že
žalobca stravu nechcel z celkom iného dôvodu, pretože v skutočnosti je vegetariánom. Tak diabetická,

ako nesolená diéta nie sú diétami bezmäsitými, a keďže žalobca je v skutočnosti vegetariánom, čo
potvrdil aj pri svojom výsluchu v konaní, žiadnu z diét by jednoducho nevzal do úst. Išlo mu len a jedine
o poskytovanie stravných lístkov špekulatívne využijúc zmenu Zákonníka práce v súvislosti s diétnym
stravovaním. Nakoľko však, vzhľadom na znenie Zákonníka práce, žalobcovi nevznikol nárok na stravné
lístky, tieto mu neboli poskytnuté.

36. Svedok G. na pojednávaní konanom dňa 17.3.2017 vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že
prítomných osobne nepozná a je bez pomeru k nim a pokiaľ ide o žalobcu, jeho meno sa objavilo
v určitej písomne komunikácii, ktorú začal s ním viesť súd v súvislosti s týmto konaním. Okrem toho
žalobca ho raz navštívil a niečo mu vysvetľoval v súvislosti zrejme s týmto konaním. Ku komunikácii
so súdom upresnil, že na začiatku súdu prezentoval, že dotazovaný doklad nebol ním vystavený, resp.

ich zdravotníckym zariadením a to z dôvodu, že žalobca ako pacient v ich zdravotníckom zariadení
nebol evidovaný. Táto otázka mu nedala, začal pátrať po vystavení tohto dokladu a prostredníctvom
informatika sa im podarilo dopracovať k záznamu o tom, že žalobca navštívil ich zariadenie, a že takýto
doklad mu bol vystavený. Súčasne potvrdil, že on osobne vystavené potvrdenia nevystavil, napriek
tomu tieto doklady boli ich zdravotníckym zariadením žalobcovi vystavené, boli opatrené jeho pečiatkou,

podpísané zdravotnou sestrou a iba predpokladal, že žalobca pri návšteve ich ambulancie tvrdil, že
zrejme potvrdenie, ktorým v tej dobe disponoval, mu zamestnávateľ nechcel uznať, že potreboval
teda iné potvrdenie s tým, že po tom, čo sa na tieto okolnosti pýtal svojej zdravotnej sestry, táto si
na vystavenie predmetných dokladov už nepamätala. Uviedol, že jeho ambulancia rieši metabolické
poruchy, a teda v zásade sa potvrdzujú, resp. diagnostikujú diéty redukčné, nízkocholesterové, nesolené

a diabetické. Tiež potvrdil, že je lekár internista a plus má špecializáciu tiež ako diabetológ, pričom
podotkol, že aj lekár internista je špecializovaný lekár, a to konkrétne vo vnútornom lekárstve.

37. Svedkyňa B. na pojednávaní konanom dňa 17.3.2017 vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že
žalobca je jej dlhoročný bývalý kolega a žalovaný je jej bývalý zamestnávateľ. Mala vedomosť o

tom, že žalobca dlhoročne drží diétu, takisto jej zdravotný stav si vyžadoval špeciálne stravovanie.
Zamestnávateľ od nich požadoval potvrdenie o zdravotnom stave, resp. akú konkrétnu diétu si ich
zdravotný stav vyžaduje. Zamestnávateľovi nepostačovalo potvrdenie od všeobecného lekára, neskôr
ani od internistu a trval na tom, že musí ísť o potvrdenie od lekára špecialistu. Na základe toho si to
žiadala od diabetológa, pričom zamestnávateľ od nich okrem toho požadoval osobitne uvedenie čísla

diéty. Ona však doteraz nevie, aké číslo diéty má. Na základe toho predložili príslušné potvrdenie, že
potrebujú špeciálnu diétu aj z interného oddelenia aj z diabetológie, na základe čoho mali vybavené
obedy v železničnej nemocnici. Ani ona, ani žalobca ako jej vtedajší kolega do železničnej nemocnice
sa stravovať nechodili, pretože potom by bolo potrebné nadrábať si pracovný čas alebo upraviť
rozvrh. Na otázku súdu, aby uviedla ako často doklad o potrebe diéty predkladala zamestnávateľovi,

uviedla: „Každý rok si to zamestnávateľ vyžadoval.“ Svedkyňa súčasne potvrdila, že každoročne
zamestnávateľovi takýto doklad aj predkladala. Svedkyňa potvrdila, že prvý krát, keď u nej vznikla
potreba diéty, predkladala najprv potvrdenie od internistu účtovníčke školy, avšak tá jej povedala, že
takýto doklad nestačí, že potvrdenie treba od špecialistu, súčasne internista ním nie je, na základe
čoho si potom tieto doklady zabezpečovala od diabetológa v ambulancii G., kde jej takéto potvrdenie

vydala zdravotná sestra. Neskôr pre ďalšie obdobie potvrdenie si dala vystaviť od internistky G. s tým,
že zamestnávateľovi takéto doklady od internistu postačovali pre tieto ďalšie obdobia.

38. Z listinného dokladu - Kolektívna zmluva na rok 2011 (č. l. 237) z čl. 20 bod 8 vyplýva, že
Zamestnávateľ zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného

lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej
nemocnici. Zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55
% z ceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.

39. Z listinného dokladu - Kolektívna zmluva na rok 2012 (č. l. 261) z čl. 20 bod 8 vyplýva, že

Zamestnávateľ zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného
lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej
nemocnici. Zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55
% z ceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.40. Z listinného dokladu - Kolektívna zmluva na rok 2013 (č. l. 265) z čl. 20 bod 8 vyplýva, že
Zamestnávateľ zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného

lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej
nemocnici. Zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55
% z ceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.

41. Z listinného dokladu - Kolektívna zmluva na rok 2014 (č. l. 269) z čl. 20 bod 10 vyplýva, že

Zamestnávateľ zabezpečil zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného
lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD, diétne stravovanie v Železničnej
nemocnici. Zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55
% z ceny jedla. Takýto zamestnanec je povinný toto lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.

42. Z rozsudku tunajšieho súdu č. k. 40C/262/2011-227 vyplýva, že predmetom sporu je žaloba

identického žalobcu voči identickému žalovanému o zaplatenie sumy 536,65 eur titulom stravného za
obdobie od 22.8.2008 do 30.6.2011 a o zaplatenie sumy 0,55 eur titulom cestovného za cestovnú
službu zo dňa 31.3.2011. Súd vyhovel žalobe čiastočne a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
354,25 eur majúc pritom za to, že žalobcovi nevznikol nárok na stravné za obdobie od 22.8.2008
do 31.3.2009, pretože žalovaný zabezpečoval stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, ktoré

žalobca nevyužíval a súčasne pretože žalobca až dňa 1.4.2009 predložil kvalifikované lekárske
potvrdenie od špecialistu o potrebe diétneho stravovania, ktoré podľa názoru súdu žalovaný nevedel
zabezpečiť. Predmetný rozsudok bol na základe podaného odvolania zrušený uznesením Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 29.9.2016, č.k. 3Co/630/2014-302, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že
odvolacísúdpovažujezadôvodnúodvolaciunámietkužalovaného,ktoráspočívavtom,žeodôvodnenie

záveru súdu, ktorý vyhodnotil splnenie si povinnosti žalovaného vo vzťahu k zamestnancom od
21.3.2011 tak, že zabezpečenie diétneho stravovania v Železničnej nemocnici je „nevhodné“, nie
je dostatočne presvedčivé a že považuje za podstatnú pre rozhodnutie v spore novú skutočnosť
vyplývajúcu z doplnených dôvodov odvolania, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní
vedenom na OS Košice I pod sp. zn. 19Cpr/5/2014 a z vyjadrenia žalobcu k doplnenému odvolaniu

žalovaného, majúc za to, že v súčasnosti je nepochybne potvrdené, že žalobca je vegetariánom, pričom
sám žalobca potvrdil, že nebol, ani nie je pacientom lekára špecialistu, ktorý mu potvrdenie o potrebe
diétneho stravovania vydal.

43. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojej záverečnej reči uviedla:

Keďže súd predbežne prejudikoval svoj právny názor vo vzťahu k tomu, že zo strany žalobcu neboli
splnené podmienky na to, aby mu bol poskytovaný príspevok na stravu. Budem sa vyjadrovať len k tejto
otázke, keďže je možné dôvodne predpokladať, že ostatné sporné otázky už súd za sporné nepovažuje.
Vo vzťahu k predkladaniu potvrdení, tak ako som už uviedla pred chvíľou, každá kolektívna zmluva,
ktorá bola predložená žalovaným v rámci listinných dôkazov obsahuje čl. 20, s výnimkou kolektívnej

zmluvy z roku 2014 je to stále bod 8, podľa ktorého v súlade s ust. § 152 ods. 6 Zákonníka práce
je vyžadované od zamestnanca potvrdenie špecializovaného lekára a nad rámec úpravy Zákonníka
práce toto potvrdenie je vyžadované raz ročne. Podľa § 231 Zákonníka práce posledná veta kolektívna
zmluva upravuje podmienky pre zamestnancov výhodnejšie. Na základe už skôr citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR a aj ďalších rozhodnutí, ktoré je možné považovať za ustálenú súdnu prax, aj na

základe platnej právnej úpravy je možné uviesť, že v časti, kde kolektívna zmluva upravuje veci nad
rámec zákona je kolektívna zmluva neplatná. Čiže nebolo a nie je dôvody k tomu, aby pri celoživotnej
diagnóze bolo vyžadované od zamestnávateľa predkladanie potvrdení každoročne nehovoriac o tom, že
tak ako to tu bolo spomínané, nikdy zamestnávateľ na otázku žalobcu, na základe čoho toto potvrdenie
raz ročne vyžaduje, nikdy nebolo zodpovedané ani písomne a ani ústne. Ďalej by som chcela uviesť, že

žalobca predložil potvrdenia od internistu z roku 2009, z roku 2010 a z roku 2015, kde je riadne uvedené,
že sa jedná o celoživotnú šetriacu diétu č. 10, čiže je tam uvedené všetko, čo je možné požadovať
k ustáleniu diéty a taktiež je tam uvedené, že sa jedná o celoživotnú potrebu. Takže máme za to, že
celé toto konanie svedčí v prospech žalobcu a dá sa hovoriť aj o tom, že bol to zamestnávateľ, ktorý
si svojvoľne aj šikanóznym spôsobom stanovoval podmienky, za ktorých bude, resp. lepšie povedané

nebude poskytovať príspevok na stravovanie. Zamestnávateľ vyžadoval predkladanie potvrdenia raz
ročne, čo si určil sám, sám si určil, že internista, ktorý je špecializovaným lekárom, nie je dostatočne
špecializovaný. Len poukazujem aj na toto konanie, kde sa ustaľovalo až dotazom na ministerstvo
zdravotníctva, či internista je alebo nie je špecializovaným lekárom, nehovoriac o dnešnej otázke paniprávnej zástupkyne na svedka. Ďalej neustále bol spochybňovaný zdravotný stav žalobca aj to, či vôbec
potreboval diétu a to aj v tomto konaní a nehovoriac o tom, že v celom konaní sa dokonca žalovaný
snažil dokázať, že všetky listinné dôkazy boli zo strany žalobcu predkladané podvodným spôsobom.

Čiže máme za to, že toto nesvedčí dobrým mravom a prístup zamestnávateľa samo o sebe nesvedčí o
tom, že z jeho strany bolo naozaj robené všetko pre to, aby zabezpečil zamestnanca tak ako to hovorí
Zákonník práce. Preto máme za to, že nárok žalobcu je oprávnený, navrhujeme žalobe vyhovieť v celom
rozsahu, priznať nám náhradu trov konania.

44. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojej záverečnej reči uviedla:
Vo veľkej časti poukazujem už na svoj skorší prednes, ktorý vo veľkej časti prosím považujte aj za
moju záverečnú reč. Chcem zareagovať na posledné prednesy právnej zástupkyne žalobcu, ktorá tu
opäť začala obviňovať zamestnávateľa z toho, že koná dobre že nie proti dobrým mravom a obviňuje
zamestnávateľa z toho, že údajne nevysvetľoval žalobcovi povinnosť alebo potrebu predkladania
pravidelných potvrdení, čo nie je pravda. Toto je jednoznačne vymyslené. Žalobca o tom vedel, pretože

predkladal potvrdenie už v roku 2009 a v roku 2010. Vedeli o tom všetci zamestnanci, pretože vlastne
boli oboznamovaní so znením kolektívnej zmluvy, kolektívna zmluva je bežne prístupná. Podmienky
boli stanovené pre všetkých zamestnancov rovnako. To, že žalobca začal pristupovať špekulatívne a
predkladať niečo o potrebe celoživotnej diabetickej diéty, o ktorej my sme vedeli, že táto informácia
nie je pravdivá. Tak je to už vlastne vecou prístupu žalobcu. My sa potrebujeme brániť a bránime sa,

pretožeajsprihliadnutímnaostatnýchzamestnancovnašejškolychcemetampredchádzaťaeliminovať
špekulatívne prístupy zamestnancov. Aj keď je pracovno-právny spor považovaný za spor vlastne s
takzvanou slabšou stranou, to neznamená, že zamestnanec má vždy pravdu. Práva zamestnanca nie
sú bezbrehé a povinnosti zamestnávateľa tiež nie sú bezbrehé. Treba ich hodnotiť primerane, vlastne
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ak bola stanovená povinnosť predkladania potvrdení

o zdravotnom stave, my máme za to, že je to absolútne v poriadku, pretože v priebehu roka sa môže
zdravotný stav zamestnanca diametrálne zmeniť a zamestnávateľ musí mať, alebo má mať prehľad
o tom, či potreba špeciálneho diétneho stravovania, čo je spojené s určitým vlastne zvýšeným úsilím
zamestnávateľa, teda či táto potreba objektívne stále trvá. Máme za to, že žalovaný urobil všetko čo
mohol a mal. Ak tu niekto nespolupracoval, a podľa nášho názoru účelovo, bol to zamestnanec, v tomto

prípade v pozícii žalobcu. Čiže pani doktorka, myslím, že táto žaloba má byť zamietnutá.

45. Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v
súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy.

46. Podľa ust. § 251 ods. 1 Zákonníka práce, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré
z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

47. Podľa ust. § 1 ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2014, v pracovnoprávnych
vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako
to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny
predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť.

48. Podľa ust. § 231 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.9.2011, odborový orgán uzatvára
so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových
podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy
medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami

zamestnancov výhodnejšie, ako ich upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento
zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že
sa od nich nemožno odchýliť.

49. Podľa Článku 2 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so

súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov
v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon,
osobitnýpredpisalebomedzinárodnázmluva,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná,neustanovujeinak.
Výkonprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahovmusíbyťvsúladesdobrýmimravmi;nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.

50. Podľa ust. § 152 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2015, zamestnávateľ je
povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám
správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom
vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom
pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej

vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

51. Podľa ust. § 152 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2015, Zamestnávateľ
zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane
vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v
stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov

prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie
služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať
stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny
vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže
zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

52. Podľa ust. § 152 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2015, zamestnávateľ prispieva
na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy
55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.
Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

53. Podľa ust. § 152 ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2015, zamestnávateľ poskytne
zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v odseku 3, len ak povinnosť zamestnávateľa
zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak
zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe

lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo
spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

54. Podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a
predpisov, kolektívne zmluvy 1) upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a

zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán.

55. Podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a
predpisov, kolektívna zmluva je
a) podniková uzavretá medzi príslušným odborovým orgánom alebo príslušnými odborovými orgánmi a

zamestnávateľom, ktorým je aj služobný úrad,
b) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre väčší počet zamestnávateľov medzi príslušným
vyšším odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi a organizáciou alebo
organizáciami zamestnávateľov,
c) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá medzi príslušným vyšším odborovým orgánom alebo

príslušnými vyššími odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým je štát,
d) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre zamestnávateľov, ktorí pri odmeňovaní postupujú
podľaosobitnéhopredpisu,2b)medzipríslušnýmvyššímodborovýmorgánomalebopríslušnýmivyššími
odborovými orgánmi, vládou poverenými zástupcami a reprezentatívnymi zástupcami zamestnávateľov.

56. Podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a
predpisov, neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá
a) je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
b) upravuje nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa.

57. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a
predpisov, kolektívna zmluva je záväzná pre zmluvné strany.58. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej čiastky titulom finančného príspevku,
ktorým má zamestnávateľ prispievať zamestnancom na stravovanie, uplatneného podľa ust. § 152 ods.
6ZPzanespornéhoskutkovéhostavu,podľaktoréhožalobcovivznikolužalovanéhopracovnýpomerna

základe pracovnej zmluvy odo dňa 11.1.1999, čím bol medzi stranami sporu založený pracovnoprávny
vzťah, ktorý tvorí celý súbor vzájomných práv a povinností. V prejednávanej veci nárok žalobcu má
základ v povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie za podmienok
upravených v ust. § 152 ZP. Predmetnú povinnosť si plní zamestnávateľ spravidla vo vlastnom
stravovacom zariadení, v prípade, že vlastným stravovacím zariadením nedisponuje, túto povinnosť

môže zabezpečiť v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo prostredníctvom právnickej
alebo fyzickej osoby, ktorá sprostredkuje na základe oprávnenia stravovacie služby u právnickej osoby
alebo fyzickej osoby s oprávnením poskytovať stravovacie služby (§ 152 ods. 2 ZP). Z uvedeného
vyplýva, že je na zamestnávateľovi, ktorý zo zákonom stanovených spôsobov stravovania svojim
zamestnancom zabezpečí, a spravidla tento výber bude záležať na možnostiach zamestnávateľa a
následne je na zamestnancovi, či zamestnávateľom vybraný spôsob stravovania využije. V každom

prípade povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť svojim zamestnancom stravovanie v sebe zahŕňa
podmienku, že stravovanie je zabezpečené vo všetkých pracovných zmenách, že stravovanie spĺňa
zásady správnej výživy a že priestorová lokalizácia miesta stravovania je nanajvýš v blízkosti pracoviska
(§152 ods. 1 ZP). Pokiaľ zamestnávateľ nedokáže splniť tieto podmienky, je povinný poskytnúť svojim
zamestnancom náhradnú formu stravovania- finančný príspevok v sume uvedenej podľa ust. § 152

ods. 3 ZP. To znamená, že povinnosť poskytnúť finančný príspevok ako náhradnú formu stravovania
nie je ponechaná na vôli zamestnanca, a teda na skutočnosti, či zamestnanec v konečnom dôsledku
využíva poskytnuté stravovanie, a to ani v prípade, že zamestnancovi z určitých dôvodov stravovanie
nevyhovuje; výnimku predstavuje prípad, kedy zamestnanec zo zdravotných dôvodov nemôže využiť
žiaden zo spôsobov stravovania zabezpečených zamestnávateľom. Spravidla pôjde o prípady, kedy

zamestnancov zdravotný stav si vyžaduje v rámci stravovania dodržiavať určitú diétu. Všeobecne možno
konštatovať, že nie každé stravovacie zariadenie poskytuje tiež diétne stravovanie, resp. konkrétne
diétne stravovanie, t.j. stravovanie zodpovedajúce konkrétnej diéte indikovanej zdravotným stavom
stravníka a v našich podmienkach ide skôr o výnimočné prípady. Zákonodarca tento prípad povinného
poskytnutia finančného príspevku upravuje v ust. § 152 ods. 6 ZP nasledovným spôsobom: „ak

zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo
spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom”. Podľa názoru súdu príslušná
právna úprava znamená, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť finančný príspevok je viazaná na
povinnosť zamestnanca preukázať sa svojmu zamestnávateľovi príslušným lekárskym potvrdením, t.j.
nejde o bezvýhradnú povinnosť zamestnávateľa, ktorá nastupuje automaticky. Na strane zamestnanca

nestačí iba tvrdiť určitý zdravotný stav (resp. potrebu konkrétnej diéty) a z toho vyplývajúcu nemožnosť
využiť žiadny zo spôsobov stravovania zabezpečených zamestnávateľom, zamestnanec je povinný
preukázať sa svojmu zamestnávateľovi príslušným lekárskym potvrdením, pričom zákonodarca hovorí
o lekárskom potvrdení od špecializovaného lekára. Tak ako vyplýva zo stanoviska Ministerstva
zdravotníctva SR podaného v prejednávanej veci zo dňa 28.4.2016, tiež zo svedeckej výpovede

svedka MUDr. Běhunčíka, špecializovaným lekárom je lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon
špecializovaných pracovných činností a lekárom špecialistom na interné lekárstvo je špecialista na
vnútorné orgány. Súd má na základe toho za to, že internista spĺňa podmienku špecializovaného
lekára podľa ust. § 152 ods. 6 ZP; túto podmienku nespĺňa všeobecný lekár. Zákonodarca nehovorí
nič o tom, či príslušné lekárske potvrdenie je zamestnanec povinný po určitej dobe aktualizovať,

a ak áno, v akom časovom intervale alebo postačí jediné lekárske potvrdenie, na základe ktorého
vznikne zamestnávateľovi povinnosť zabezpečiť náhradné stravovanie v podobe finančnej náhrady
zamestnancovi do budúcna. Z podstaty tohto nároku však vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa
sa viaže na zákonom predpokladaný zdravotný stav zamestnanca (t.j. ide o zdravotný stav, ktorý
neumožňuje zamestnancovi využívať žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených

zamestnávateľom), preto určitý zdravotný stav a z toho vyplývajúca potreba diéty zamestnanca musí
trvať celú rozhodnú dobu. Uvedené odôvodňuje záver o tom, že zamestnávateľ môže požadovať od
svojho zamestnanca aktualizáciu príslušného lekárskeho potvrdenia, teda môže upraviť túto otázku
spresňujúcim (nejde teda o ekvivalent slova sprísňujúcim) spôsobom, napr. v kolektívnej zmluve.

59. V konaní nebolo sporným, že v rozhodnej dobe (5.9.2011 až 3.9.2014) žalovaný zabezpečoval
svojim zamestnancom stravovanie prostredníctvom vlastného stravovacieho zariadenia priamo na
pracovisku, v rámci ktorého neposkytoval žiadne typy diétneho stravovania, ďalej zabezpečoval svojim
zamestnancom diétne stravovanie (všetky diéty) v Železničnej nemocnici na Masarykovej ul. 9 vKošiciach (Železničné zdravotníctvo Košice, s.r.o.), ďalej zabezpečoval svojim zamestnancom od
januára 2014 stravovanie v Gymnáziu Šrobárova v Košiciach, v rámci ktorého poskytoval bezlepkovú
diétu, diabetickú diétu a šetriacu diétu po žltačke ( ”pečeňovú” ) a ďalej zabezpečoval svojim

zamestnancom od júna 2012 do júna 2013 stravovanie v reštaurácii GÓVINDA na Hlavnej 117 v
Košiciach(VédskekultúrnecentrumGÓVINDA,vegetariánskyklub),vrámciktoréhoneboliposkytované
žiadne diéty. Žalobca žiadnu z týchto foriem stravovania nevyužíval s výnimkou mesiaca jún 2012, kedy
sa stravoval v Góvinde (žalobca si však príspevok na stravu za toto obdobie neuplatňuje, pozn. súdu).

60. V konaní nebolo sporným, že žalobca predložil žalovanému v priebehu trvania pracovného pomeru
lekárskepotvrdenievystavenédiabetológomG.zodňa1.4.2009opotrebediabetickejanesolenejdiétya
lekárskepotvrdeniezodňa16.4.2010opotrebediabetickejdiéty,apo16.4.2010nepredložilžalovanému
žiadne lekárske potvrdenie o potrebe akejkoľvek diéty. V konaní ďalej nebolo sporným, že kolektívna
zmluva z rozhodného obdobia rokov 2011 až 2014 vo svojom článku 20 (bod 8; bod 10, pokiaľ ide o
kolektívnu zmluvu na rok 2014) o.i. upravovala stravovanie zamestnancov, ktorý na základe lekárskeho

potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v ŠJ SPŠD,
v podobe diétneho stravovania v Železničnej nemocnici, pričom zamestnávateľ sa zaviazal poskytnúť
týmto zamestnancom finančný príspevok vo výške 55 % z ceny jedla s tým, že takýto zamestnanec je
povinný lekárske potvrdenie predložiť raz ročne.

61. Na pojednávaní konanom dňa 17.3.2017 súd vyslovil predbežné právne posúdenie nároku v tom
zmysle, že posúdenie uplatneného nároku žalobcu je potrebné posúdiť tiež z pohľadu úpravy kolektívnej
zmluvy za dané rozhodné obdobie, ktorá stanovila periodicitu aktualizácie príslušného lekárskeho
potvrdenia raz ročne s vysloveným záverom, že táto nebola v rozhodnom období zo strany žalobcu
splnená. Žalobca s týmto názorom súdu nesúhlasil a považoval kolektívnu zmluvu v tejto časti úpravy

za neplatnú s poukazom na to, že kolektívna zmluva môže upravovať veci, ktoré vyznievajú výhodnejšie
pre zamestnancov a nie tie, ktoré vyznievajú reštriktívnym spôsobom, takže nemôže stanoviť ani tie
podmienky, ktoré neupravuje Zákonník práce. Súčasne poukázala na výňatok rozhodnutia NS SR,
ktorého spisovú značku uviesť nevedela, podľa ktorého kolektívna zmluva je dvojstranný právny úkon
uzatváraný medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom, ktorého obsah vychádza z

autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti. Predmetom jej úpravy
je okrem iného aj výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom. Po podpisovaní sa kolektívna zmluva
stáva záväznou s rovnakými právnymi následkami ako zákon. Má normatívny charakter, ktorý jej dáva
jej obsah (úprava pracovných a mzdových podmienok, podmienok zamestnávania a iné). Z kolektívnej
zmluvy vznikajú práva a povinnosti tak subjektom, ktorí ju uzavreli, ako aj individuálne neurčeným

subjektom - zamestnancom. Normatívnu funkciu však plní iba vtedy, ak jej obsah (resp. sama zmluva)
nie je neplatná.

62. Niet pochýb o tom, že kolektívna zmluva ako dvojstranný právny úkon, ktorého obsah vychádza z
autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti, ktorej predmetom úpravy

je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom alebo iným pracovnoprávnym predpisom, je
postavená na úroveň prameňa práva, čo znamená, že kolektívna zmluva sa stáva záväzným právnym
predpisom s rovnakými právnymi následkami (účinkami) ako zákon. Kolektívna zmluva je teda pre
zmluvné strany záväzná (§ 5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb.). Kolektívna zmluva je normatívnou zmluvou, to
znamená, že obsah jej normatívnej časti je prameňom pracovného práva (pozri tiež Uznesenie NS SR

sp. zn. 5M Cdo 11/2007).

63. Ako už bolo uvedené, obsahom kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so
zákonom alebo iným pracovnoprávnym predpisom, pokiaľ to zákonník práce alebo iný pracovnoprávny
predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno

odchýliť, to však podľa názoru súdu nevylučuje, aby obsahom kolektívnej zmluvy bola tiež podrobnejšia,
spresňujúca úprava podmienok zakotvených v Zákonníku práce, podmienkou je, aby táto úprava nebola
v rozpore so Zákonníkom práce resp. v rozpore s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ako
už bolo naznačené vyššie - v odseku 57. tohto rozsudku, z podstaty predmetného nároku vyplýva, že
povinnosť zamestnávateľa sa viaže na zákonom predpokladaný zdravotný stav zamestnanca a z toho

vzniknutá potreba napr. určitej diéty (t.j. ide o zdravotný stav, ktorý neumožňuje zamestnancovi využívať
žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom), t.j. zákonom
predpokladaný zdravotný stav zamestnanca musí trvať počas celej doby poskytovania finančného
príspevku; predloženie príslušného lekárskeho potvrdenia je preukázaním zákonom predpokladanéhozdravotného stavu v čase jeho vystavenia, pretože pri neustálom vývoji a pokroku medicíny asi iba ťažko
možno hovoriť o tom, že určitý zdravotný stav je nemenný. To znamená, že pokiaľ zákonodarca viaže
povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi finančný príspevok zo zdravotných dôvodov,

pričom nejde o jednorazový príspevok, pretože zamestnanec má na neho nárok počas celej doby
existencie zákonom predpokladaného zdravotného stavu, na povinnosť zamestnanca preukázať sa
príslušným lekárskym potvrdením, neznamená to, že predložením príslušného lekárskeho potvrdenia
si zamestnanec splnil svoju povinnosť tak povediac už navždy do časovo neobmedzeného obdobia,
je preto na zamestnávateľovi, či sa uspokojí s príslušným lekárskym potvrdením pre celé rozhodné

obdobie alebo splnenie podmienky zo strany zamestnanca, t.j. preukázanie existencie zákonom
predpokladaného zdravotného stavu bude požadovať kedykoľvek v priebehu rozhodnej doby. Preto
podľa názoru súdu v kolektívnej zmluve upravená povinnosť zamestnanca predkladať zamestnávateľovi
príslušné lekárske potvrdenie v určitej periodicite, nepredstavuje úpravu podmienok, ktoré by zákonník
práce neupravoval a súčasne neznamená nevýhodnejšiu úpravu v porovnaní so zákonníkom práce,
naopak spresňuje zákonnú úpravu tohto nároku tak, aby bol naplnený článok 2 Zákonníka práce,

podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade
s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

64. V konaní nebolo sporným, že žalobca predložil žalovanému naposledy príslušné lekárske potvrdenie

v mesiaci apríl 2010 v podobe výmenného lístka vystaveného diabetológom G. zo 16.4.2010 a pre
ďalšie obdobie sa žalovanému nepreukázal žiadnym lekárskym potvrdením. Súčasne pokiaľ žalobca si
predmetný nárok uplatnil za rozhodné obdobie od 5.11.2011 do 3.9.2014, nepredložením príslušného
lekárskehopotvrdeniavďalšomobdobínesplnilpodmienkupreukázania,ževzhľadomnasvojzdravotný
stav (aktuálny) aj pre toto uplatnené obdobie nemôže využívať žiadny zo spôsobov stravovania

zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. Na strane žalovaného preto nevznikla povinnosť
zaplatiť žalobcovi za rozhodné obdobie príspevok na stravovanie, na základe čoho súd zamietol žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu.

65. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP

s tým, že nakoľko žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške
100 %. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti
predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti

ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.