Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/17/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316214446
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4316214446.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Z. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom
O. K. XXX/X, zast. JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast.
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, Bratislava, IČO:
47 233 516, o zaplatenie 804,07 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo
dňa 21. 09. 2017 č. k. 6Csp/65/2016-88 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov

konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
562,95 eura do 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,02 % s tým, že o konkrétnej výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak po zistení, že strany sporu dňa 20. 11. 2013 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi úver vo výške 1 500 eur, ktorý
sa žalobca zaviazal vrátiť žalovanému v 48 mesačných splátkach po 77,05 eura, pri úrokovej sadzbe
70,01 %, so splatnosťou prvej splátky dňa 01. 01. 2014 a poslednej dňa 01. 12. 2017, RPMN úveru
v zmluve uvedená bola vo výške 65,10 %, priemerná RPMN 45,94 %. Zároveň bol dlžník zaviazaný
zaplatiť odplatu za poskytnutie služby podľa bodu 8.1. zmluvy vo výške 367,49 eura. Celková čiastka
splatná spotrebiteľom mala byť vo výške 3 698,40 eura. Právne oprel svoje rozhodnutie o ust. § 39, §

52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a 2, § 456 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a § 1 ods. 2, § 2 písm. a/,
b/, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, účinného
ku dňu uzavretia zmluvy. Zmluvný vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou posúdil
ako vzťah spotrebiteľský. V tejto súvislosti akcentoval, že je naň potrebné aplikovať okrem Zákona o
spotrebiteľských úveroch aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúci režim spotrebiteľských
zmlúv, pričom nie je podstatné, podľa ktorého právneho predpisu zmluva bola uzatvorená. Zmluvná
voľnosť pri spotrebiteľských zmluvách sa totiž môže pohybovať len v medziach všeobecnej úpravy

spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej v § 52 a nasl. OZ v tom smere, že sa nemôžu odchýliť od tohto
zákonavneprospechspotrebiteľa. Popreskúmaníúverovejzmluvyzistil,žeúrokovásadzbavovýške70
% odporuje dobrým mravom, je absolútne v neprospech spotrebiteľa a spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán pretože mnohonásobne prevyšuje úroky obvykle požadovanév bankách pri obdobnom type úveru. Navyše za rozporné s dobrými mravmi považoval aj ustanovenie
bodu 8.1. zmluvy, podľa ktorého má dlžník zaplatiť odplatu vo výške 367,49 eura bez toho, aby
ponúkanú službu odkladu splátok vôbec využil, a aj bez ohľadu na to, túto považoval za neprimerane

vysokú. Zmluvu v časti úrokov a odplaty za službu odkladu splátok posúdil za absolútne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi, preto rozhodol, že žalobca je povinný vrátiť žalovanému len sumu skutočne
poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 1 500 eur. K tvrdeniu žalobcu, že zaplatil minimálne 2
304,07 eura dodal, že toto tvrdenie žalobca nepreukázal, keď z výpisu splátok a úhrad predložených
žalovaným zo dňa 28. 04. 2017 mal za preukázané, že žalobca uhradil žalovanému z titulu úveru sumu

2 062,95 eura. Uzavrel, že na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu v sume 562,95
eura, ktoré finančné prostriedky zaviazal žalovaného žalobcovi vydať a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) s tým, že žalobca mal vo veci úspech v rozsahu
70,01 % a žalovaný v rozsahu 29,99 %, preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 40,02
%, pričom o konkrétnej výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku, okrem jeho zamietajúcej časti, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, domáhajúc sa ním v napadnutej časti jeho
zmeny a zamietnutia žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. Tvrdil, že závery prvoinštančného súdu, z ktorých vychádzal sú nesprávnymi a nezákonnými.
Konštatoval, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere sa riadi ustanoveniami Obchodného
zákonníka a vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. a ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, a preto aj otázka výšky úrokov, ich súladu so zákonom a
právnych dôsledkov dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa musí posudzovať v ich intenciách.

Prezentoval názor, že základná regulácia úrokov vyplýva z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktoráúpravamáprednosťpredObčianskymzákonníkom,nakoľkoideoosobitnýdruhregulácie záväzku
platiť úroky v prípade, ak sú dohodnuté vo výške vyššej, než je prípustné podľa zákona a ide o špeciálnu
právnu úpravu pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Argumentačne ho podporil i poukazom na
oznámenie Národnej banky Slovenska č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských

obchodných vzťahoch. Namietal, ako nesprávny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti celej úverovej
zmluvy, pretože bolo možné dospieť len k záveru, že dlžník bol povinný platiť úroky vo výške najviac
prípustnej podľa alebo na základe zákona. Tiež uviedol, že vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy
odporuje zákonu aj z dôvodu, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, dlžník mal by platiť
len úroky požadované bankami. Mal za to, že posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí ani

podľa predpisov občianskeho práva, keď všeobecným a ustáleným pravidlom pri posudzovaní platnosti
právneho úkonu je zásada, že má prednosť prístup, ktorý ponecháva právny úkon platný aspoň v časti,
v zmysle § 41 OZ. Vytkol prvoinštančnému súdu, že neobjasnil hranicu, kde nastáva rozpor s dobrými
mravmi v prípade výšky požadovaných úrokov v zmluve. Uzavrel, že súd prvej inštancie tak dospel k
nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia.

4. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie
správne posúdil (ne) súlad výšky úrokovej sadzby s dobrými mravmi. Argumentáciu žalovaného s
ohľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami sporu a ust. § 52 ods. 2
OZ, týkajúcu sa prednostnej aplikability Obchodného zákonníka označil za irelevantnú. Vyzdvihol, že
zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu je potrebné vykladať v súlade s ustanoveniami Občianskeho

zákonníka, vrátane korektívu dobrých mravov a pokiaľ úkon odporuje dobrým mravom, zákon ho
sankcionujeabsolútnouneplatnosťou.Vprípade,ževýškaúrokovejsadzbyprerozporsdobrýmimravmi
jeabsolútneneplatná,pretoplatí,ženeboladohodnutáaúverjepotrebnépovažovaťzabezúročnýabez
poplatkovvzmysle§9ods.2písm.i/vspojenís§ 11ods.1Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,platného
v čase uzatvorenia zmluvy, ktorý sa ako lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku uplatní

prednostne. Názor žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol o neplatnosti celej zmluvy, považoval
za zavádzajúci, pretože súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
Zároveň poukázal na nedostatky rozhodnutia, ktoré vzhliadol v tom, že súd prvej inštancie dospel k
záveruoneplatnostiodplatyzaslužbuodkladusplátokvovýške367,49eura,napriektomuvodôvodnení
uviedol, že je povinný vrátiť len skutočne poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 500 eur. Opierajúc

sa o ust. bodu 8.4 zmluvy konštatoval, že mu nebol poskytnutý úver v schválenej výške 1 500 eur,
ale krátený o odplatu za poskytnutie dohody za službu odkladu splátok a teda mu bol poskytnutý úver
len v sume 1132,51 eura, z ktorého dôvodu preplatil istinu úveru o 930,44 eura. Ak sa teda domáhal
zaplatenia sumy 804,07 eura, bol súd prvej inštancie povinný jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, ato aj s odkazom na zásadu iudex ne eat ultra petita partium. Súhlasil preto s tým, aby vec bola vrátená
súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom sporu je žaloba žalobcu, ktorou sa po pripustení jej zmeny uznesením zo dňa 01. 06. 2017
č. k. 6Csp/65/216-78, voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 804,07 eura z titulu bezdôvodného
obohatenia. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa sumy
562,95 eura a vo zvyšku žalobu zamietol. Pre absenciu odvolania strán sporu zamietajúca časť rozsudku
nadobudla právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania tak zostala len jeho vyhovujúca časť a

nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.

7. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

9. Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci vykonaným dokazovaním preukázané, že
strany sporu dňa 20. 11. 2013 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len
zmluva o úvere), podľa ktorej sa zaviazal žalovaný poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1500 eur a tento
bol žalobca povinný vrátiť žalovanému v 48 mesačných splátkach po 77,05 eura, pri dohodnutej úrokovej
sadzbe 70,01 %, so splatnosťou prvej splátky dňa 01. 01. 2014 a poslednej dňa 01. 12. 2017, pri RPMN

úveru vo výške 65,10 % a priemerná RPMN 45,94 %. Zároveň sa žalobca zaviazal zaplatiť odplatu za
poskytnutie služby podľa bodu 8.1. zmluvy vo výške 367,49 eura, čím celková čiastka na zaplatenie z
titulu úveru predstavovala sumu 3698,40 eura. Podľa bodu 8.1. úverovej zmluvy, predmetom dohody o
poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na požiadanie a po splnení nižšie uvedených
podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu akýchkoľvek troch splátok a záväzok dlžníka zaplatiť

za službu odplatu vo výške 367,49 eura, ktorá podľa bodu 8.4. zmluvy je splatná uzavretím Dohody
o poskytnutí služby, pričom veriteľ a dlžník sa zároveň dohodli na započítaní pohľadávky dlžníka voči
veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie
odplaty podľa bodu 8.1 Zmluvy. Žalobca žalovanému z titulu poskytnutého úveru zaplatil sumu 2062,95
eura.

10. V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy
o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591),
zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom

spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom
uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

11. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

12. Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 01. 05. 2014 (ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.14. Podľa 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných

prostriedkov a lehotu splatnosti.

18.Podľa§52ods.2OZvzneníúčinnomod1.mája2014ustanovenieospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

19.Vzmyslečl.4ods.1Smernicerady93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách

(ďalej len Smernice), bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

20. Podľa čl. 4 ods. 6 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

21. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách, účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

22. Je nepochybné, že vyššie uvedená úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa,
pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalobca bol spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Za danej situácie

na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka, ale tiež pri jej posudzovaní treba prednostne aplikovať
normy spotrebiteľského práva, a to zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady
č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993, zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a
všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
ako to správne učinil i súd prvej inštancie.

23. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku
zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného.
Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava
práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo

zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna
ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v
nadväznostinaniektorésmerniceEurópskejúnie,týkajúcesaspotrebiteľov.Právnaúpravaspotrebiteľov
bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01.
04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - §

60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o
práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ
platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto
spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov
uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene

vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým
bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy

spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových
vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je
najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá
možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára

za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto
označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z. z. v novom ods.
2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho zákona o spotrebiteľských
zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých

je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 OZ novým znením,
v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie
ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia

do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza
absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to
potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia
Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých

vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet
zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a
vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ
bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník alebo iný

zákon. Jednoznačnú odpoveď priniesol až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05.
2014 dopĺňalo ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa
inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti
o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich

sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné
ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo 1/2014
z 30. 03. 2015).

24. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.25. Súd prvej inštancie vo svetle zhora uvedenej právnej úpravy a hľadísk i postupoval, vo veci
dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd zhodne so záverom súdu
prvej inštancie zdieľa názor, že v prejednávanej veci zmluva o spotrebiteľskom úvere je postihnutá

čiastočnou neplatnosťou v častiach týkajúcich sa úroku a odplaty v zmysle § 39 OZ pre ich rozpor s
dobrými mravmi a to z dôvodov predkladaných prvoinštančným súdom v odôvodnení rozsudku, ktoré
si osvojil i odvolací súd, a preto ich duplicitne opakovať nebude. Na zvýraznenie správnosti uvedeného
záveru dodáva, že úroky dohodnuté pri poskytovaní úveru predstavujú odmenu za užívanie požičanej
istiny. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné

dojednať úroky, z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od
dohody účastníkov zmluvy, nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či
v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať, preto
závisí v každom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom či sú splnené podmienky pre použite

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej
musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa
v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v
súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia
a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré

sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Je nepochybné, že
dojednané neprimerane vysoké úroky sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám
správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú
v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k

najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

26. V preskúmavanej veci ide o takýto prípad, keď úroková miera dohodnutá medzi stranami sporu v
predmetnej zmluve o úvere v novembri 2013 viac ako 5-násobne prevyšovala odplatu za spotrebiteľské
úvery od 1 do 5 rokov požadovanú bankami, ktorá v tom čase činila cca 12,93%. Niet pochýb, že

tak podstatne prevyšovala obvyklú úrokovú mieru, z ktorého zistenia je potrebné vyvodiť právny záver
o neplatnosti tohto ujedania pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a ako
také nemôže požívať súdnu ochranu, pričom súd je povinný v každom jednotlivom prípade posúdiť,
či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi. Pri
dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý

požaduje od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu za užívanie poskytnutej
istiny, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Za zhodnotenie
obvyklým spôsobom nemožno nepochybne považovať požadovanie úroku z úveru vo výške 70,01 %
ročne. Preto je správny záver prvoinštančného súdu, že zmluvné úroky za poskytnutý úver dojednané
v zmluve o úvere sú pre neprimeranosť v rozpore s dobrými mravmi, v tejto časti je zmluva neplatná,

a preto úver je nutné posúdiť ako bezúročný. Tomuto záveru korešponduje i ust. § 53 ods. 6 OZ,
ktorézakotvuje,žeak predmetomspotrebiteľskejzmluvyjeposkytnutiepeňažnýchprostriedkov,nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov

a lehotu splatnosti.

27. Rovnako tak sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozporné s dobrými
mravmi a teda neplatné je aj ustanovenie bodu 8.1. zmluvy o úvere, podľa ktorého má dlžník zaplatiť
odplatu vo výške 367,49 eura za službu odkladu splátok. „Dohoda“ o poskytnutí služby totiž nebola

dohodnutá individuálne, bola zakomponovaná v texte zmluvy o poskytnutí úveru a tak žalobca nemal
možnosť s touto „Dohodou“ nesúhlasiť a mohol zmluvu iba ako celok podpísať. Zmluvné dojednanie,
ktoré oprávňuje veriteľa na takúto odplatu za poskytnutie služby a automatické započítanie tejto
odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov je nutné považovať
za dojednanie neprijateľné, rozporné s dobrými mravmi a absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ.

Zakomponovaním uvedenej dohody do vopred predtlačeného formulára zmluvy pripraveného veriteľom
si dlžník - spotrebiteľ nepochybne zhoršil svoje zmluvné postavenie a vzdal sa práva na vyplatenie
celej dojednanej sumy úverových prostriedkov formou vopred vyplatenej odmeny za službu, ktorú ani
nemusel využiť a bez možnosti vrátenia či započítania odplaty pri nevyužití predmetnej služby. Dohodav bode 8 zmluvy je takto neprijateľnou podmienkou, keď je koncipovaná tak, že spotrebiteľ i pri nevyužití
služby zaplatí za ňu poplatok vopred, pričom prostredníctvom poplatku za odklad splátok dochádza iba k
účelovému zníženiu poskytnutej úverovej sumy s ponechaním rovnakého počtu splátok, čo v konečnom

dôsledku vedie k nesprávnemu údaju o RPMN.

28. Je tak opodstatnený záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol pri bezúročnosti a bez poplatkovosti
úveru povinný vrátiť žalovanému len sumu skutočne poskytnutých finančných prostriedkov a plnenie
poskytnuté žalobcom nad túto sumu predstavovalo u žalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle

§ 451 a nasl. OZ, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať. Pokiaľ ide o výšku priznaného
plnenia, táto bola v konaní nesporne preukázaná, pričom nad rámec prisúdenej sumy odvolací súd s
ohľadom na právoplatnosť rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, správnosť jeho záverov
nepreskúmaval, keď žalobca v tejto časti odvolanie nepodal, čo znemožnilo posudzovať i dôvodnosť
jeho námietok v tomto smere uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu. Pre úplnosť odvolací súd len
dodáva, že neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o úvere ako

neplatnú, keď z odôvodnenia rozhodnutia nepochybne vyplýva, že túto považoval za čiastočne neplatnú
len pokiaľ ide o zmluvný úrok a odplatu za službu odkladu splátok.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti a v časti náhrady trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP a s ohľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).